Kap6(1.0.4)
VI. KAPITOLA
VYHNANIE Z DOMOVA
Ako každý iný deň posledné dva či tri mesiace, sedeli naši druhovia 6. mája ráno o 6 hodine večer v krčme u Zaribu a vychutnávali si dni kedy bola celá družina pokope, zdravá a bez nebezpečnej úlohy vo výhľade. Odrazu sa rozozvučali v meste opäť poplašné zvony. Na dôvažok zadunelo do toho aj niekoľko silných výbuchov. xO2 už tušil nejaký nový problém s krollmi zakopanými vo vnútrozemí, no nikdy ho nenapadlo, že by to mohlo byť bombardovanie! Veď účastníkom žiadneho nikdy v živote nebol. A tak ostali v krčme a dopíjali svoje pivo pričom zvonku k ním doliehali hlasy a zvuky obrancov mesta. Družina znervóznela až keď začali dopadajúce bomby otriasať aj inak mohutnou budovou hostinca. Jedna z bômb nakoniec uštedrila hostincu priamy zásah z čoho sa chytila jeho drevená strecha. Bol čas vypadnúť.
Družiníci sa zdvihli a začali zachraňovať seba aj ostatných z horiaceho domu. Plamene však boli oveľa rýchlejšie ako oni a kým všetko zbalili a pomohli ostatným, s hukotom prerazili stredom strechy až dole do výčapne. Jediný kto stihol narýchlo vybehnúť von na ulicu cez hlavné dvere hostinca bol mrštný Lakaš. Pre ostatných však cesta von cez dvere bola zahataná! Z druhej strany krčmy bola stajňa a mestské opevnenie. Okná tam teda neboli, a ak aj boli boli iba na poschodí, kde však už zúril požiar v drevenej časti domu. Jediným východom z nálevne bolo malé drevené schodisko vedúce priamo do Zaribovej súkromnej časti domu. Druhovia dlho neváhali a rýchlo po ňom vybehli. Schody viedli na drevenú chodbu, ktorá však už tiež končila celá v plameňoch. Ešte predtým však na chodbe boli na pravej strane menšie dvere. Tam oheň ešte nedorazil. Družiníci sa nerozhodne po sebe pozreli. Dvere totiž zjavne viedli do pracovne Zaribu, majiteľa hostinca a známeho čierneho obchodníka.
Nebol však čas dlho premýšľať, plamene sa chodbou rýchlo blížili a tak traja družiníci otvorili dvere a rýchlo vbehli do izby. Dúfali, že zavretím dverí získajú nejaký čas a že v izbietke bude nejaké okno cez, ktoré sa bude dať vyjsť von. Zaribova pracovňa bola malá izbietka, ktorá bola kedysi arkierom v opevnení, no ten sa však po dlhé roky mieru vôbec nepoužíval na obranné účely a tak si tu Zariba zriadil svoju pracovňu. Tri okná do polkruhu na troch stenách arkiera ozdobovali ťažké červené brokátové závesy. Pod stredným oknom mal Zariba krásne vyrezávaný drevený stôl a na ňom zopár truhličiek, ktoré tam v rýchlosti určite zabudol. Kysličník si iniciatívne niekoľko hneď privlastnil a schoval ich okamžite do svojich vakov. Celý arkier bol asi 6-8 sáhov nad zemou z vonkajšej strany hradieb. Šátor iniciatívne navrhol zrúčkovať na zem, pričom bolo zjavné, že o neho a alchymistu ani tak nešlo. Išlo hlavne o Sekusa, ktorý sa mohol pádom aj z takejto malej výšky kľudne zabiť. xO2 teda bez rozmyslu vyliezol na záves a začal ho rýchlo odrezávať. Skoro sa na ňom sám aj odrezal, pretože začal odrezávať ten na ktorom visel. Čo sa dá robiť, keď xO2 najprv koná a až potom myslí. Nakoniec, po krátkom prieskume, odhalili na podlahe akýsi tajný poklop, ktorý otvorili a vystrčili z neho von po veľmi zložitom manévrovaní krásnu posteľ, ktorá bola tiež Zaribovým majetkom v miestnosti a ladila s nádherným stolom. Mala mohutné madrace a bola podobne ako stôl krásne vyrezávaná. Do postele narýchlo poschovávali svoje aj ukradnuté truhličky od Kysličníka aby náhodou nevybuchli pri dopade. Takto pripravenú posteľ vyhodili von z miestnosti cez otvorenú dieru v podlahe. Bez výbuchu. Potom rozrezali krásny brokátový záves na pruhy, ktoré zviazali a spustili dole prvého xO2 aby otestoval cestu von. Záves uviazali na kľučku, no tá už však bola medzičasom celá žeravá od sálajúceho tepla a plameňov v chodbe, pričom záves uviazaný na kľučke začal povážlivo dymieť práve vo chvíli keď po ňom šplhal nadol práve Sekus. Nič sa mu však nestalo a posledný Šátor dole na zem zoskočil práve vo chvíli, keď sa do miestnosti vovalili plamene z drevenej chodby a celý arkier krátko nato pohltili plamene.
Medzitým Lakaš, ktorému sa podarilo vybehnúť hlavným vchodom z hostinca, hľadal družinu po celom meste a nenájduc ju, napadlo ho či na ňu nenatrafí mimo neho. Bombardovanie už dávnejšie ustalo, no aj tak bolo celé mesto na nohách aby uhasilo nebezpečne sa šíriace požiare, ktoré hrozili napáchať oveľa viacej škody ako samotné bombardovanie a hrozilo, že celé mesto môže ľahnúť popolom. Stráž pri bráne sa preto o ľudí utekajúcich z mesta veľmi nestarala a tak zlodej vyšiel von bez väčších problémov a pomaly ho kol dokola obchádzal dúfajúc, že družinu takto niekde nájde. Tá sa nakoniec zložila hneď vedľa hradieb, len kúsok od arkiera odkiaľ vyliezla a znavene odpočívala po dramatickom úteku z hostinca. Vynervovaný Šátor si náhle uvedomil, že je stále veľmi hladný a roztrasenými rukami začal strieľať lukom po koze, ktorá v nastalom zmätku pri bombardovaní niekomu ušla a teraz sa tiež vystresovaná, celý čas nervózne trasúc hlavou, popásala niekoľko sto sáhov od mestských hradieb. Hraničiar však musel byť asi skutočne veľmi unavený a vynervovaný, pretože skrotené, no nedôverčivé zviera od neho výrazne bočilo a on napodiv nebol schopný sa k nemu priblížiť na bližšie ako na 10-15 sáhov. Skúsil po ňom pár krát streliť no nakoniec to radšej vzdal a išiel si rezignovane sadnúť k družine. Ruky sa mu stále triasli.
Takto znavene sediacich ich po nejakom čase našiel Lakaš. Začali spolu rozmýšľať čo budú ďalej robiť. xO2 navrhol, že by mohol niekde v kľude preskúmať tie Zaribove truhličky a niekoho napadlo, že môžu vyskúšať zájsť za kováčom, u ktorého kedysi vypomáhal nebohý Ishar. Nebolo nič iné, rozumnejšie, čo sa dalo v danej chvíli robiť a tak sa vybrali späť do ešte horiaceho mesta. Medzitým sa však už veľkú časťpožiarov podarilo ako tak uhasiť a mesto malo zavreté brány a naspäť zorganizovanú vojenskú posádku pretože niekoho v obrane mesta napadlo, že situáciu môžu opäť vvyužiť kroli. Podozrievavé mestské stráže, ich už späť do mesta tak ľahko nechceli pustiť, no nakoniec sa im podarilo ich presvedčiť, že nie sú žiadny špióni, ale obyčajní návštevníci mesta a vojaci barbarskej armády, ktorí museli dočasne utiecť pred bombardovaním.
V meste sa vybrali rovno za kováčom, ktorý mal dielňu priamo vedľa kostola. Ten ich skutočne nechal aby sa u neho zložili, keďže ako vysvitlo bol to dobrý Isharov známy, ešte z čias keď u neho neborák zarábal zlatky a privoniaval ku kováčskej robote. Bolo to miesto kde chcel xO2 v kľude pozrieť jednu Zaribovu truhličku, s nákresom výraznej lebky na veku, o ktorej tušil, že by mohla byť veľmi zaujímavá. A potom sa to celé začalo. Všetko ako v zrýchlenom, veľmi zlom filme. Povrch celej truhličky bol asi napustený nejakým svinsky silným náterovým jedom, pretože za pár kôl ležal alchymista v kóme na zemi a bol vlastne klinicky mŕtvy. Stihol len čosi zachrčať a bezducho sa vyvalil na zem celý modro-zelený. Zvyšok družiny sa zdesene na seba pozrel. Šátora však bleskurýchle napadla spásonosná myšlienka, ktorá xO2 vlastne zachránila život. Neďaleko bola malá štvrť chudiny, kde v domčeku babky korenárky liečili veľmi mocní druidi zranenia obrancov mesta. xO2 práve u nich pracoval predtým ako asistent pri predchádzajúcom obliehaní mesta a na dôvažok sa s babkou korenárkou veľmi dobre poznal. Šátor neváhal a zobral xO2 do rúk. Prebehol zo 20-30 sáhov deliacich obchod kováča od domu kde liečili druidi a vtrhol tam prakticky bez zaklopania, keď dvere vykopol pravou nohou. Vynútil si okamžitú pozornosť od samoľúbych druidov, ktorí mali roboty vyše hlavy s popálenými ľuďmi revúcimi od bolesti. Druidi zobrali bezvládne telo alchymistu a vyhodili Šátora okamžite späť na ulicu pred dom. xO2 mu potom po pár hodinách, už len v ťažkom bezvedomí, dali naspäť s tým, že nabudúce sa vykašlú aj na celú svoju druidskú prísahu a vyhodia ho širokým oblúkom rovno na smetisko pred hradby za rušenie pri ošetrovaní ťažko zranených. Šátor, nedbajúc na nadávky druidov a len ticho prikyvujúc zobral slabo dýchajúceho xO2 späť ku kováčovi a tam ho ešte druhovia spoločne ošetrili do ako tak vedomého stavu. Chodiť však ešte stále nemohol keďže nohy si stále vôbec necítil. Kováč začínal tušiť, že urobil poriadne veľkú chybu, keď si problémy priťahujúcu družinu nechal vo vlastnom dome. S nejakou zámienkou sa vyhovoril, že musí odísť a dal im jasne najavo, že keď sa večer vráti tak dúfa, že už tam družina nebude.
Veci nabrali opäť rýchly spád, keď po pár hodinách, počas ktorých čakali kým sa alchymistovi vráti život do necitlivých nôh, zrazu na dom niekto zaklopal. Bol to akýsi vysoký, nie veľmi dôveryhodne vyzerajúci človek, ktorý chcel kúpiť truhličky čo mala družina so sebou. Ako sa vôbec dozvedel, že ich družina má a prečo mu na nich tak záležalo sa nedozvedeli, no nakoniec sa rozhodli horúceho tovaru zbaviť jeho predajom neznámemu mužovi. Teda všetkých okrem truhličky s lebkou, ktorá skoro zabila Kysličníka. Tej sa chromý alchymista tvrdohlavo nechcel vzdať ano za nič. Naveľa, naveľa sa s cudzincom konečne dohodli na cene, no počas samotnej transakcie vletela zrazu cez okno sekera a zaťala sa neznámemu hlboko do chrbta. Ten sa vyvalil dopredu, podobne ako pred nedávnom xO2 a bol na mieste mŕtvy. Po odtiahnutí mŕtvoly od okna a zamknutí dverí bola narýchlo preskúmaná sekera čo muža zabila. Vyzerala celkom obyčajne. Až na jeden malý detail. Na porisku mala výrazne a ostro vypálené, neprehliadnuteľné, písmeno G. Sekusovi po krátkom čase došlo o čo sa jedná. Gilda! Po starom aj Lépiova Gilda, podľa svojho dávneho zakladateľa. Všemocná, tajná siccovská organizácia obopletajúca svojimi sieťami a niťami prakticky celý známy svet. Robila na zákazku alebo pre vlastné ciele, ktoré však ostávali aj najvzdelanejším mágom často utajené a celkovo a sa jednalo o tajomstvami a legendami opradenú a veľmi nebezpečnú organizáciu. O čo išlo v tomto prípade nikto z družiny netušil, no každému bolo jasné, že situácia začína byť životu nebezpečná. Musia zdrhnúť! A niekam poriadne ďaleko!
Ukázalo sa však, že tak ľahko a rýchlo to zjavne nepôjde. Keď naši dvaja družiníci vybehli von, že prichystajú poníka na rýchly odchod z mesta našli ho s čerstvo podrezaným hrdlom metať sa v predsmrtných kŕčoch v kaluži krvi neďaleko dverí. Len čo sa zmätene poobzerali trochu okolo seba aby našli vinníka, prileteli odniekiaľ a vlastne úplne odnikiaľ, dve dýky a do jedného z nich sa hlboko zabodli. 5 sáhov vedľa stojace stráže pri malej rožnej bašte sa na nich prekvapene pozreli. Zaťukali si na čelo a ďalej pokračovali v svojom dôležitom rozhovore akoby sa bavili s bláznami. Družiníci okamžite vydesene vliezli späť do kováčovho domu a začali horúčkovite rozmýšľať kde sa dá v meste schovať. Dýky našťastie neboli jedovaté a tak stačilo len ošetriť bodné zranenia. Ako najbezpečnejší úkryt ich napadla, po chvíľach nervózneho premýšľania, Orxanova škola. Nebola až tak ďaleko a v jej virtuálnom svete mohol najlepšie zmiznúť stále ešte chromý Kysličník. Hlúpe bolo, že stále trebalo prejsť asi 25 sáhov ku krátkej pasáži, prejsť pasážou a ešte asi zo 10 sáhov aby sa dostali pred dvere samotnej školy. A to všetko s chromým alchymistom na chrbte. Chvíľu nerozhodne váhali no keď po dlhej chvíli neprišli na nič lepšie, otvorili odhodlane dvere a vybrali sa vyššie popísanou cestou. Z ničoho nič zasvišťalo zopár dýk a tie sa s tupým žuchnutím zabodli niektorým družiníkom hlboko do chrbta. Šátorovi razom rupli nervy a začal hulákať naokolo ako pomätený, že oni tu pasáž určite neprejdú, a že ich mal rád, a že sú už vlastne všetci dávno mŕtvy a podobné nezmysly. Napokon, s chromým xO2 na chrbte, za bieleho dňa, keď ostatní obyvatelia mesta na nich pozerali ako na sprievod čistých bláznov, dobehli vydesení pred Orxanovu školu a vleteli do nej akoby im šlo o život. Predavač prekvapene zdvihol oči od pultu na ktorom čosi počítal a zvedavo a netrpezlivo si ich vypočul. Museli ho trocha presviedčať, že si všetci zaslúžia aspoň na 2 hodiny jednu malú miestnosť v jeho obchode . Naveľa, naveľa sa im nedôverčivého predavača podarilo nejako uprosiť. xO2 bol okamžite poslaný do virtuálneho sveta aby si vylepšil svoje vedomosti a schopnosti čím sa aj družine hneď zvýšila šanca na prežitie, keďže sa s chromým na chrbte nemuseli plahočiť mestom. Družina s ním bola v kontakte cez zvláštnu zlatú mincu, ktorá jasne žiarila a ktorú im podal predavač. Keď jej žiara úplne zhasla znamenalo to, že xO2 svoje putovanie vo virtuálnom svete skončil a že sa musí vrátiť spät do reálneho sveta medzi živých. Do 24 hodín museli druhovia položiť mincu na suché miesto a vložiť do nej aspoň 8 mágov. Potom sa mal xO2 zmaterializovať v ich svete, no tento presun stále nebol úplne automatický a drobné nebezpečenstvo tam stále hrozilo, no to už každý dávno vedel z vlastnej skúsenosti a s tým sa viacmenej nedalo nič robiť.
Ostatní sa po chvíli dohodli, že keďže sú stále vojaci barbarskej armády môžu sa skúsiť obrátiť o pomoc priamo k vojakom. Súčasný hlavný stan velenia armády bol rovno na bývalej mestskej radnici, veľkej a vysokej budove, ktorá bola prakticky symetricky v strede mesta na peknom námestí. Po rýchlom a strachuplnom prebehnutí ďalších 40 sáhov deliacich radnicu od školy, keď už Šátor vyzeral skôr ako ježko než človek, zúfalo zabúchali na dvere radnice. Veliteľ mesta ich dal rovno uväzniť za dezerciu pri bombardovaní mesta, ktorú mu nahlásili stráže od brány, čo sa stretlo so spokojnými úsmevmi družiny. Tie ihneď skysli, keď dal veliteľ taktiež razom vyhodiť Lakaša von, keďže nebol členom barbarskej armády. To pre neho v danom momente znamenalo skoro istú smrť. Vydesený Lakaš teda okamžite zosnoval na veliteľa hraný komplot. Pokúsil sa ho veľmi okato okradnúť čím vytočil veliteľa do strašnej zúrivosti a tak za chvíľu putovali všetci traja družiníci svorne do -6 poschodia. Bola to najhlbšia a najnižšia časť väzenia. Horšia bola už len kobka s hladomorňou, no to bol viac menej rozsudok smrti súdu a kráľa kde väzeň pošiel na hlad a smäd v úplnom zabudnutí. Našťastie pre družinu bol na takýto rozsudok veliteľ veľmi malý pán. Napriek tomu ani sem do posledného podlažia už ani krysy nepáchli a všeobecne platilo, že zločinci tu uväznení, už málo kedy zistili ako vyzerá slnko a svetlo. Snáď pri ceste na popravisko, ktoré pri tejto príležitosti väčšinou postavili ad hoc priamo pred radnicou. V tejto hĺbke boli na úplnom konci chodby hodení do tmavej cely plnej vody, kde iba v jednom rohu stála malá kôpka úplne prehnitej slamy. Vo väzenskej cele sa hneď po príchode stihol Šátor pobiť s Lakašom a ako jediný normálny vyzeral byť v tejto chvíli Sekus aj keď aj ten mal určite poslednými udalosťami riadne pocuchané nervy. Neváhal a rýchlo si vyčaroval kúzelný oheň aby zahnal tú hnusnú vlhkú zimu v cele. Tak ako Lakaš, aj on zase dostal po krátkom čase nádchu z plesní a vlhka.
Po krátkom oddýchnutí a zhodení stresu z nebezpečenstva na zbytku mokrej slamy sa družiníci rozhodli, že si vybavia opäť slyšenie u veliteľa, pretože ich v tej vlhkej cele zachvíľu asi zožerú červy zaživa. Dúfali, že od neho dostanú nejakú pomoc, keďže stále patrili pod armádu. Že ich veliteľ považoval za dezertérov, čo sa v čase vojny rovnalo rozsudku smrti im bolo zjavne fuk. Šátor rázne a nekompromisne rozkopal chatrný zámok na mreži, prešli otvrenými dverami od cely a poďho smerom ku schodisku hore, ktoré si pamätali na konci dlhočiznej, asi 500 sáhovej, pomaly stúpajúcej chodby. Cestou drzo strhli zo stien niekoľko fakieľ, no Sekus musel tiež celú cestu podopierať Lakaša po utŕženej bitke od Šátora. Keď ich zbadal strážnik, ktorý sedel vo výklenku asi v polovici chodby, ako sa špacírujú po chodbe, začal sa zakoktávať a nezmohol sa ani na to aby ich zmlátil. Pokynul im len, brunátny hnevom, mečom smerom k ich cele na konci chodby a zúrivo zreval “Naspäť!” Po chvíli sa k nemu ešte drzo vrátil už len Šátor, ktorý mu chcel zákerne podstrčiť truhličku, ktorá temer skosila xO2, no strážca ju zúrivo odkopol a bol by sa určite na Šátora okamžite s mečom vrhol, keby ten nečakajúc na odpoveď rýchlo nezdrhol. Družina však dosiahla aspoň to, že strážca, nervózny zo skupiny, zareval hore nech si po podarený trojlístok niekto rýchlo príde kým nezboria väzenie a úplne nezdemoralizujú väzňov. Po notnej chvíli sa za nimi skutočne vypravilo zopár mrzutých ozbrojencov, ktorí zdesení otvorenou celou, doviedli skupinu skutočne späť pred veliteľa. Ten im povedal, že medzičasom vďaka intervencii Kumbr-Kembra ich prepustí na slobodu. Zjavne mu to nebolo vôbec po chuti lebo celý čas len gúľal nervózne očami a škrípal zubami. Nakoniec sa nezdržal a dodal, že keby bolo po jeho už dávno ich dá povesiť priano vo väzení. Všetci zbledli a Lakaš, počujúc novinku, znova odpadol. Niežeby na nich zapôsobil hnev veliteľa, no predstava prejdenia námestia bez ozrojenej eskorty v danej situácii zaváňala cintorínom. Šátor začal bleskurýchle vyjednávať, aby dostali silnú eskortu. Polo hystericky argumentoval, že bez ozbrojenej skupiny budú určite hneď mŕtvi a podobne. Veliteľ sa chcel psychopatov, ktorí mu už liezli na nervy, a s ktorými nemoho nič urobiť, čo najskôr zbaviť a tak s nimi skutočne poslal cez námestie skoro tucet ozbrojencov. Tí ich tesne obkolesili aby sa im skutočne nič nestalo a svorne s nimi prešli asi 20 sáhov, ktoré delili radnicu od domu veliteľa ich jednotky.
Kumbr-Kembr ich v rožnom dome na námestí s číslom popisným 7, ktorý vlastnil už roky a patril k najkrajšie zdobeným v meste, okamžite prijal. Vyzeralo, že sú načas v akom takom bezpečí. Veliteľa dobre poznali a aj keď bol zvyčajne veľmi prísny, keď sa dalo vždy im pomohol. Veľmi vážne im oznámil, že ich potrebuje pre nejakú zvláštnu a nebezpečnú diverznú akciu o ktorej však ďalej už nič bližšie nepovedal. Chcel len po nich aby si okamžite nechali pripraviť zásoby z jeho osobných skladov z pivníc pod domom a aby sa dobre vyspali, pretože na druhý deň skoro ráno už vyrážajú a že sa určite všetko včas dozvedia.
Nestihli .... asi 3 hodiny po prijatí u veliteľa, začala tretia a tentoraz už definitívna ofenzíva krollskej armády. Tá sa začala najprv mohutným bombardovaním, ktoré zrovnalo so zemou to čo nedokázalo predchádzajúce. K tomu všetkému sa nad mestom zjavili tvorovia veľmi zvláštni, nebezpeční, bájny a hrôzostrašní, celé stáročia nikým nevidení.... DRACI !!! Boli našťastie len dvaja a majestátne si plachtili nad troskami rozbombardovaného mesta vedomí si vlastnej sily a zjavnej úplnej nepremožiteľnosti. Ich tmavomodré, trblietajúce sa šupiny sa odrážali v popoludňajšom slnku. Bol to majestátny, no súčasne vražedný pohľad. Draci hromadne zabíjali utečencov, ktorí húfne utekali z mesta smerom na Džabir, ktorý ako bolo známe mal relatívne priateľské vzťahy s krollskými štátmi avšak ktorého hranica bola najbližšie kam sa vydesení ľudia mohli dostať. Hranica bola vzdialená len asi zo 5 míľ, ale aj tak tých, ktorým sa to podarilo nebolo veľmi mnoho. Ľudia paralyzovaní strachom, keď nikto z nich nikdy živého draka nevidel, boli mimoriadne ľahkou korisťou majestátnych netvorov, ktorí sa na nich strmhlav vrhali za údesného kriku a jakotu masakrovaných. Cesta na Džabar bola celá posiata telami barbarov, ľudí, elfov či trpaslíkov dostihnutých a roztrhaných na úteku pazúrmi a tlamami desivých tmavomodrých drakov. Po eliminovaní akéhokoľvek odporu drakmi začali aj varani, ktorí predtým bombardovali mesto, prenasledovať nešťastníkov utekajúcich na šíre strany zo zničeného mesta. Bežné vojsko však nikde nebolo vidieť. Ani vojakov barbarskej a dokonca ani vojakov krollskej armády. Po krátkej chvíli znudení draci prenechali masaker utečencov radšej varanom a začali so systematickou likvidáciou celého Mesta Barbarov. Najprv nabrali výšku a potom sa spustili strmhlav na mesto pričom ho skropili svojim strašným ľadovým dychom. Od príšerného mrazu pukali domy, drobil sa cement či tehly, v jednom krátkom okamihu práchniveli celí ľudia. Posledné čo pretrvávalo, bola mohutná budova radnice, ktorá prekvapujúco odolávala opakovaným ľadovým náletom. Po niekoľkých ďalších opakovaných náletoch a potom čo v nej zmizli aj poslední obrancovia, však podľahla aj ona. So strašným vžbuchom sa rozletela na tisícky a milióny drobných úlomkov, ktoré pokryli zem. Z celého mesta nakoniec zostala len niekoľko sáhová vrstva prachovej ľadovej sute a drte, ktorú sem tam prefúkol príjemný májový vetrík. Skaza bola úplná a dokonalá. Tam kde bolo kedysi síce malé, ale architektonicky krásne mesto, ležala spústa sivého ľadového prachu, z ktorého stúpala studená para smerom ku gýčovite modrej májovej oblohe.
A čo naši dobrodruhovia? V čase bombardovania si vylihovali v osobných hosťovských izbách svojho veliteľa Kumbr-Kembra. Zaraz pochopili čo sa zase deje a taksi v okamihu zbalili svojich pár švestiek a vybehli von z izby. Ďaleko však neprišli, pretože dom hneď nato schytal priamy zásah a okrem krátkej chodby bolo celé poschodie prepadnuté a zhora sa na nich usmievalo zadymené májové slnko. Šátora hneď napadla spásonosná myšlienka. “Späť do izby, ideme cez okno!” Kým však pozväzovali plachty a laná, pretože sa nachádzali asi 15 sáhov nad zemou a vlastné lano im na toto nestačilo, krolli na varanoch stihli odbombardovať už aj druhú polovicu domu aj so stenami. Namiesto okna tak družina utekala z poschodia bez dvoch stien. Strecha bola zčasti tiež prepadnutá a hrozilo, že sa celý zvyšok domu, s tak výrazne narušenou statikou, zrúti každú chvíľu. Prvý zliezol dole najobratnejší, aj keď stále ešte poriadne nechodiaci Lakaš a hneď po ňom aj Sekus. Nakoniec sa s posledným Šátorom zrútil aj zvyšok domu a pes s ním a obaja ostali pochovaní pod sutinami. Šátorovi sa našťastie nič nestalo a psa Šátor v ruinách rýchlo našiel a vyhrabal, ale aj tak mal pes zlomené obe predné nohy. Hraničiar kvapom zo stajne, ktorá ešte stála pritiahol oboch poníkov a rýchlo zbil veľmi provizórny vozík do ktorého dali Lakaša a psa. Druhý poník sa im však medzičasom pri pokračujúcich náletoch vytrhol a utiekol od hraničiara smerom na severovýchod, mimo mesta, cez trosky hradieb, v ktorých ziveli masívne diery na početných miestach a ktoré už dávno nikto nebránil.
Šátor teda pohotovo družinu navrhol rozdeliť. Poslal Sekusa s Lakašom a psom nech s poníkom obídu mesto a nech sa skúsia nenápadne dostať do Džabiru čo bola sama o sebe veľmi náročná úloha pre zdravých nieto ešte pre zranených. Šator sám sa vybral po stopách zatúlaného poníka. Skupina s provizórnym vozíkom však bola očividne veľmi nápadná a na zelenej trávnatej stepi boli všetci pre letiacich netvorov krásnym a veľkým terčom. A nevybrali si ich ako objekt svojej krvilačnej túžby menší bojovníci ako samotní DRACI! Hotovali si na nich vyskúšať svoj ľadový dych, ktorým potom krátko nato zničili celé mesto. Oblúkom si ich nadleteli a zladeným dvoj-jediným mrazivým dychom nešťastníkov zmrazili do obrovskej ľadovej kocky. V póze ako sa Sekus snaží z posledných síl ťahať poníka rýchlejšie, akoby chcel drakom ešte utiecť. Šátor nebol oveľa úspešnejší. Nedobehol druhého strateného poníka, pretože ten stihol zabehnúť až za líniu táborových ohňov krollských vojsk. Bolo úplne jasné, že ak im padol do rúk tak bolo prakticky po ňom a už sa asi piekol na niektorom masívnom ražni. Dokonca sa mu zdalo, že v nose už zacítil jemnú vôňu koniny, no závan vetra pocit rýchlo zahnal. Šátor sa však krollom dostať do rúk nechcel a tak sa cakum prásk otočil a ponáhľal sa za druhmi smerom na Džabar smerom ku neďalekej hranici a do bezpečia. Nebolo mu to ešte súdené. Našiel si ho totiž osamelý jazdec na varanovi, ktorý ho začal dokonca z malej výšky bombardovať akousi výbušnou zmesou. Šátor nelenil a po nepríjemnom, nebezpečnom a otravnom letcovi vystrelil z luku. Trafil mech s ohnivou zmesou práve vo chvíli keď ju letec púšťal na neho. Ozvala sa strašná rana a varan aj s jazdcom boli na mieste vo vzduchu mŕtvi, keď časti ich tiel rozmetalo do blízkeho okolia. Výbuch súčasne varanovi rozpáral brucho a takto dokaličený varan spadol nešťastne rovno na hlavu chudáka Šátora. Toho pád veľkej váhy z takej výšky takmer zabil a na dôvažok sa ocitol s hlavou vo varanových vnútornostiach, kde sa skoro zadusil. Po dlhej chvíli sa vytrepal von z varanových dotrhnaých vnútorností celý krvavý, mierne priotráveny, pridusený a silne otrasený, pričom smrdel až hrôza. Tackavým a neistým krokom sa s duniacou hlavou pobral tam kde tušil, že by mohli byť Sekus, Lakaš a pes. Tých však našiel už na pol ceste. Zmrazených v kocke. Vtedy ho však zbadali aj draci stále krúžiaci naokolo. Nudiac sa a nemajúc inú zábavu sadli si teda na ľadovú kocku a začali sa s neborákom Šátorom zabávať. Obrovskými pazúrmi si ho začali najrv prehadzovať medzi sebou, potom vyhadzovať do výšky. So Šátorom však veľa zábavy nebolo pretože pomerne rýchlo z toho vvšetkého odpadol. Draci krátko na to prestali mysliac si, že už je asi mŕtvy. S veľkým rehotom (strašne nepríjemná vec ten rehot drakov) odplachtili preč hľadať si inú korisť a preovšetkým lepšiu zábavu.
Keď sa Šátor prebral bola už krásna, ale hlavne veľmi temná májová noc. Na Primoe vec nevídaná, pri troch rôznych mesiacoch. Šátor tušil, že musí temnotu okamžite využiť a preto hľadal najbližší strom, ktorý by spálil a tak rovnomerne roztopil ľadovú kocku, do ktorej boli obaja jeho druhovia a jeho milovaný pes zamrazený. Vhodný strom so šťastím v tme nakoniec skutočne našiel a po celonočnej lopote náročnej na presnosť a dobrú organizáciu, pri permanentnom strachu z neďalekých krollov nakoniec druhov rozmrazil. Oheň dútnal neďaleko a po prežitých drámach druhovia len ticho sedeli v tme končiacej noci a urputne rozmýšľali čo ďalej. Keď si krátko oddýchli a doliečili sa šiel Lakaš z úplne nepochopiteľných dôvodov preskúmať blízke okolie, no pri svojom typickom šťastí narazil akurát na opité krollské stráže a po naháňačke s nimi už ďalej čerta radšej nepokúšal a vrátil sa späť k druhom. Noc už bola prakticky na konci a tak bol čas rýchlo vyraziť. Pohli sa smerom na Koš, čo bolo prvé obývané miesto v Džabire, respektíve druhé po Košene, čo bola prvá veľmi malá dedina na džabirskej strane hranice. Do Koša vzdialeného asi 15 míľ za 8 hodín otupného pochodu aj prišli. Prvá časť cesty po hranicu bola kľúčkovaním medzi mŕtvolami, túlavými psami ohryzávajucimi mŕtvoly a rozbitými povozmi. Za hranicou zase kolóny preživších motajúci sa kade tade, hľadajúce sa rozdelené rodiny a džabirské stráže hádajúce sa s utešencami. Do toho pobehovai bosé vydesené deti bez rodičov a starci či stareny bezvládne ležiaci tam kde sa zvalili. V zime by už dávno zmrzli, takto na jar mali niektorí nádej, že sa možno este zdvihnú. V Košene sa vôbec nezastavovali pretože bol plný utečencov a pokračujúceho obrazu prebehnutej kataklyzmy. V nastalom chaose sa pár dezorientovaných džabirských vojakov snažilov dedine utečencov triediť, organizovať a hlavne im roznášať nejaké jedlo, vodu a prikrývky. Dedina samotná bola ešte stále veľmi blízko ku hranici a teda o dôvod viac v nej vôbec neostávať a pobrať sa rýchlo ďalej. V samotnom Koši, kde bola situácia stále ešte stále o niečo kľudnejšia, sa teda 8. mája o 7 ráno ubytovali v hostinci U Zlomeného pařátu, keď už však museli výrazne bojovať aspoň o nejakú voľnú izbu v hostinci.
Nečakajúc na oddych sa hneď vydali do mestečka každý za svojou záležitosťou vediac, že keď sa dovalí utečenecká vlna bude to už takmer nemožné. Sekus, z nedostatku inej zábavy, si liečil nervy zničené hrôzami predchádzajúceho dňa, predajom paradajok, ktoré dostal už ani neviem od koho a ani neviem za čo. Lakaš, stále doráňaní, hľadal nejakého mastičkára a Šátor trávil čas vypáčovaním informácií od miestnych ožranov po hostincoch. Zlodej však vďaka svojmu elfskému pôvodu u trpaslíckeho mastičkára nevybavil vôbec nič. Rozhodol sa teda, že si skúsi trpaslíkov nakloniť informáciou získanou od družiníkov a tak išiel za akousi Šedovlasou Igidrun, vodkyňou jedného z trpaslíckych klanov. Asi tajne dúfal, že potom by sa s mastičkárom už nejako dohodol. Mala to byť trpaslíčka z klanu o ktorom bol záznam v Zaribových dokumentoch ukradnutých z jeho pracovne počas požiaru hostinca. Stálo v nich, že sa plánoval prepad karavány tohto klanu niekde v Malom Khane v pomerne blízkej budúcnosti. Debata s Igidrun bola dlhá a veľmi ťažká. Nepriateľská trpaslíčka sa najprv vôbec nechcela s Lakašom o ničom baviť, no postupne sa zlodejovi podarilo ju presvedčiť aby si ho vypočula a nakoniec mu dokonca poďakovala a utekala informovať ostatných členov klanu v dome. Zlodej sa potom, v ďalšom ťažko vysvetliteľnom popude, vydal do mestečka kradnúť. Asi už dávno zabudol, že chcel ísť za mastičkárom, alebo len na neho potreboval dosť peňazí. Smola ho však prenasledovala aj tu, pretože pomerne zakrátko bol prichytený akýmsi zámožným obyvateľom, ktorý naňho hneď poštval mestské stráže. Unikajúci Lakaš sa zúfalo schoval pod plášť Sekusa. Tu ho akože náhodou objavil Šátor, ktorého plán bol, že ho naoko strestá a tak pomôže zlodejovi sa vyhnúť mestskej spravodlivosti. Lakaš však toto celé bral ako zradu a vrhol sa zúrivo na Šátora. Ten sa mu obratne vyšmykol a tak Lakaš zdrhol do uličiek prenasledovaný Šátorom. Zmätené stráže ostali pri Sekusovi čakajúc ako sa celý incident skončí. Lakaš po Šátorovi dokonca strieľal zo svojho luku, no našťastie netrafil. Nakoniec Šátor vidiac úplnú márnosť celého snaženia, nechal zlodeja zlodejom a vrátil sa sklamane späť ku Sekusovi zjavne frustrovaný z toho, že Lakaš jeho dobrý úmysel nepochopil. Čakajúcim strážam nakoniec stačil malý úplatok nato aby odišli preč. Lakaš medzitým obišiel celé mestečko a so značným šťastím sa ubytoval sa v druhom hostinci U Zlobivého skřeta. No už ten istý večer z neho hnev opadol a obozretne dbajúc aby nestretol žiadne mestské stráže, sa vrátil do Zlomeného pařátu, kde ostal s druhmi. Zjavne nebolo do čoho pichnúť a tak druhovia nastalý náhly kľud využili na to aby sa naučili základy nejakých jazykov jeden od druhého a dospali včerajšiu na udalosti mimoriadne búrlivú noc.
Ďalší deň ráno sa kúzelník v tichosti vyparil do okolia mesta aby si trocha zameditoval. Vrátil sa však s novým členom družiny. Krakorec. Tak Sekus predstavil svojho nového zvieracieho priateľa - havrana. Bol to pomerne veľký havran a obozretne, no zvedavo sledoval okolie z kúzelníkového ramena. Šátor, keď ho uvidel, začal typicky provokačne, že čo to kúzelník dotrepal za vtáka, že dobrý by bol na smotane pričom to posledné sa mu zapáčilo ako originálna prezývka. Svojím dielom sa pridal aj zlodej, ktorý sa na celej situácii tiež výborne bavil. Už menej havran. Sekus len gúľal očami a čakal čo na to havran. Ten nelenil a obom provokatérom podpálil kúzlom vlasy na hlave. Sekusovi vyleteli oči, nečakal až takú prudkú reakciu a začalo mu byť jasné, že Krakorec bude mať vlastný názor aj na iné veci. Bol to jeho prvý zvierací priateľ a vyzeralo to, že si s ním družina užije ešte kopec srandy. Zjavne si to však nemyslel Šátor, ktorý so zoškvarenými, čiernymi, mokrými vlasmi zazeral nevraživo na čierneho vtáka. Tu kdesi sa asi zrodila legendárna vzájomná antipatia a nedôvera. Lakaš naopak si však hneď začal kúzelného operenca nadbiehať a udobrovať rôznymi dobrotami a hladkaním po hlave. Po chvíli mu havran, tváriac sa patrične dôležito, skutočne odpustil a vyzeralo to, že Lakašova reputácia u svojrázneho havrana bola zachránená. Odpočívajúca družina sa dosýta vyspala a niečo málo vzájomne doučila. Potom sa snažila celý deň nájsť nejakého poriadneho miestneho liečiteľa, ktorý by vyliečil zlomené nohy Šátorovho psa. Súčasne Šátor oboznámil družiníkov so zaujímavými informáciami, ktoré sa mu podarilo medzičasom vydolovať od miestnych povaľačov v krčme. Najzaujímavejšia z nich bola, že poslednou dobou sa v oblasti čoraz častejšie chvela zem od zemetrasení. Niektorí pobudovia to dávali do súvisu s vojnou v neďalekom Krwelovom štáte a fantazírovali o tajomných mohutných obliehaích strojoch krollskej armády, ďalší, o ničo rozumnejší poukazovali na to, že epicentrum vyzeralo byť niekde na severe respektíve severozápade čo bolo presne opačne ako zúrila vojna. Ďalšia, veľká časť miestnych len hádzala nad všetkým rukou a tvrdila, že to bola klasicky hyskandská hora Khem, ktorá bola hyskanďanmi nazývaná aj Matka Hys a ktorej sporadické otrasy sa celou oblasťou z času na čas šírili už celé stáročia. Tieto sporadické otrasy však bolo občas cítiť aj v Meste Barbarov a aj tam prichádzali zo severu. Istá časť miestnych toto všetko spochybňovala a mala za svoje, že tieto otrasy prichádzajú z oveľa bližšej oblasti. Najskôr niekde od Centrálnej rieky, ktorá sa v krátkom úseku dotýkala severnej hranice Džabiru a bola v riečnej nive porastená hustým džungľovým lesom čo mohlo súvisieť s tým, že z tejto oblasti sa už dlhší čas sťahovalo preč stále viac a viac obyvateľstva do Košu no predovšetkým do Džabaru a Chufy kde bola väčšia šanca nájsť si živobytie. Bolo ťažko povedať, aký význam pre družinu mali tieto bezpochyby zaujímavé informácie, no družiníci ich po svojom zvesela rozoberali. Budúcnosť ukáže, že to boli prvé stopy k jednému z ich veľkých dobrodružstiev,ktorého odhalenia mali ďalekosiahly dosah.
Po blúdení a radách okoloidúcich sa im v mestečku konečne podarilo nájsť jedného starého, trochu nevrlého hraničiara. Po krátkej chvíli však vysvitlo, že je príšerne drahý a tak, okrem zopár bylín na chripku a prechladnutie pre Sekusa, odišli od neho úplne naprázdno a bez pomoci. Pred odchodom, ktosi nespokojne nahlas zahundral, že teraz musia celú cestu do Džabaru psa ťahať na chrbte. Toto začul starý hraničiar, ktorý na odchádzajúcich s povzdychom zakričal, ukazujúc prstom na oblohu, aby dnes radšej nikam nevyrážali pretože sa blíži silný orkán. A naozaj, kým sa aši druhovia sklamane vracali smerom do hostinca, obyvatelia mesta už poctivo klincovali a búchali až sa im z kečiek parilo aby zabezpečili svoje majetky. Zmätene okukujúc obyvateľov dorazili do hostinca a v rámci všeobecných príprav celého mesta začiínajúcej hystérii zakrátko podľahli aj oni. Trebalo im našťastie zabedniť iba jedno okno, no na potvoru nemali žiadne nástroje. Išli si vypýtať nejaké od hostinského no počínali si pritom tak nešikovne, že keď sa vo výčapni objavili piaty krát, ten ich celý biely od zúrivosti vyhodil a zakričal za nimi, že keď sa objavia ešte raz neúčtuje im škody celej krčmy, ktorú nestihne kvôli nim pripraviť na blážiacu sa búrku. Družina sa teda v zmätku nestihla ešte ani poriadne zabarikádovať a strhol sa orkán nevídaných rozmerov. Budovy mestečka, ktoré boli prevažne z dreva, sa otriasali a škrípali, pričom pekná časť z nich sa ocitla bez striech či komínov. Všetko čo nebolo aspoň dvakrát pribité a k tomu ešte tri krát priviazané začalo lietať a orkán si to zobral nevedno kam. Podobným spôsobom odtrhlo aj okenice na izbe našich dobrodruhov, pričom poryvy vetra vyrazili aj okno čo tam ešte ako-tak držalo. Súčasne však ktosi neopatrný z nejasného dôvodu otvoril dvere na izbe. Strhol sa ohromný prievan, ktorý chudáka Lakaša hneď vyniesol von. Sekusovi popri tom odnieslo klobúk, ktorý už odvtedy nikto nikdy nevidel a sám mal čo robiť aby ho nevytiahlo za zlodejom. Potom sa náhle dvere s tresnutím zavreli a Sekus, ktorý sa rukami vzpriečil v okne, aby nevyletel von, spadol na podlahu izby pod okno. Niekoho našťastie napadlo tam pred ďalším poryvom vetra strčiť aspoň posteľ. Tým okno ako tak upchali. Medzitým Lakaš vyletel z druhého poschodia hostinca a narazil do protiľahlej budovy čo mu vyrazilo dych. Keď poryv vetra odoznel, zosunul sa na zem. Tam sa dotlčený a otrasený zachytil akéhosi stĺpa a pomaly sa pridržiavajúc všetkých stien sa doplazil späť k hostincu. Pred hostincom, chránený jeho budovou, potom prečkal celý zvyšok búrky. Tá však ako rýchlo prišla tak rýchlo aj odišla a onedlho bola obloha znova gýčovite krásna. Po neplánovanom zdržaní a zjavne rozladená silnou búrkou sa s definitívnou platnosťou družina rozhodla, že na druhý deň vyrazia aj keby krúpy veľké ako kačacie vajcia padali. A tak sa aj stalo. A tak konečne po 2 dňoch odpočinku sa družina pohla z Koša a po celodennom nudnom pochode, tesne po západe slnka, sa konečne dostala do hlavného mesta štátu Džabir, Džabaru. Kap7.