Kap4(1.0.4)
IV. KAPITOLA
ZÁCHRANA HRABĚNKY LÍTHAS
Po tomto prijatí u kráľa, ktoré bolo prvým v histórii družiny, sa išli xO2 a Ishar vyučiť ďalším umeniam svojho remesla k svojim starým známym učiteľom v Orxanovej škole. Sekus a Šátor medzitým v tandeme v zime lovili po okolí vlky, ktorých bolo v zime tradične naokolo veľké množstvo keďže sa sťahovali počas dlhej zimy z kopcov do stepi okolo mesta kde bola väčšia šanca na korisť. Po mesiaci konečne vyšli xO2 a Ishar zo školy a zažili posledný, no o to silnejší, úder už končiacej 6 mesačnej Primoaskej zimy. Postupne napadlo neuveriteľných 6 sáhov snehu! Mesto Barbarov bolo prakticky odrezané od okolitého sveta a k tomu navyše začalo mesto obchádzať strašidlo hladu a to viete, že barbarský hlad je teda skutočne extra hlad. Cesty do mesta boli prakticky dokonale zasypané, odhrabané boli len hradby do vzdialenosti asi 50-100 sáhov, inak by sa do mesta dalo zoskočiť z množstva naváľaného snehu okolo. Len udržiavanie odhrabaných hradieb bolo prakticky nad barbarské sily a s vojakmi bola povolaná aj barbarská domobrana. Namiesto klasických ulíc sa od domu k domu tiahli tunely v snehu 2 sáhy vysoké a rovnako široké, z hradieb miestami trčali len končeky cimburia, z väčšiny striech sa dalo rovno skočiť do záľahy snehu. Prakticky len veže označovali v okolitej zasypanej krajine kde sa vlastne nachádza mesto. Družina, ako vždy, sa zase raz stretla v Zaribovej krčme. Bola poloprázdna, keďže chlapi išli znova pomáhať prekopávať ďalší zával v tuneli medzi kostolom a radnicou. Mestom sa navyše šírila akási šuškanda, že hladujú vlastne iba civili, že armáda má pod mestom v skutočnosti uložené obrovské zásoby jedla. Obyvatelia mesta boli nervózni a vyzeralo to aj na prepuknutie občianskej nespokojnosti.
Do poloprázdnej, vychladnutej krčmy vošiel starý trpaslík s tvárou ošľahanou vetrom a prikrytý hrubou kožušinou. Striasol nafúkaný sneh, zobliekol čiapku a rukavice, postavil sa pred pult a vypýtal si veľký varený rum, ktorý takmer na ex vypil. S ťažkým povzdychom sa rozhliadol bez veľkej nádeje po prázdnej krčme a vymenil si pár rýchlych slov so Zaribom. Ten, umývajúc už tretí raz tie isté čisté poháre, kývol hlavou smerom k sediacej družine a netrvalo dlho a novopríchodzí si k nej opatrne prisadol. Druhovia práve mlčky svorne oberali chudého pečeného holuba, ktorého hostinský ráno našiel primrznutého k odkvapu na streche. Vysvitlo, že starý trpaslík prichádzal z malej dedinky Kefdžar na džabirskej strane Malého Khanu. Snehu bolo aj tam veľa noe nie až úplne toľko ako na tejto strane hôr. Prišiel do mesta pretože hľadal ochotných dobrodruhov kvôli skupine orkov, ktorá sa pred krátkym časom usadila v dávno opustenej bani za dedinou. Títo smradi navyše prednedávnom uniesli hraběnku Líthas. Tá sem úplnou náhodou zavítala ako manželka lénneho pána. O pár dní mal prísť do dediny na pravidelnú obchôdzku aj sám lénny pán, ktorému celá dedina ako aj pozemky okolo patrili a ktorý sa mal súčasne vracať z akejsi neplánovanej porady zemanov. To bol aj dôvod prečo trpaslík radšej nešiel do bližšieho a väčšieho Džabaru. Ak by sa zvesť rozkríkla mala by celá dedina po chlebe. Zúfalý trpaslík sľúbil každému družiníkovi na ruku 200 zlatých a pokryť výdavky na jedlo a cestu do dediny. Navyše všetko to čo nájdu u orkov v starej bani si môžu nechať. Trpaslík bol veľmi nervózny a dosť na družinu naliehal aby dedine pomohla, kedže hrozil strašný prúser všetkým dedine ak by lénny pán zistil, že si nechali jeho manželku uniesť prakticky zpod nosa. To, že vyšla sama do lesa na prechádzku, pár sto sáhov od dediny by lénneho pána určite nezaujímalo a trpaslík sa obával, že časť vedenia dediny ak nie celá by sa ocitla v šatlave lénneho pána na dobro. Družina sa chvíľu dohadovala a zjavne sa ošívala ponuku prijať. Peňazí núkal trpaslík veľmi málo, cesta zo zasypaného mesta bola riadnou oštarou a bolo otázne či banda prašivých orkov vôbec bude mať pri sebe čokoľvek cenné. Na druhej strane dovolenka im stále trvala, v zasypanom meste nebolo do čoho pichnúť a hoc ako malá suma peňazí sa družine vždy zišla. V neposlednom rade im bolo zúfalého starého trpaslíka ľúto. Družina teda ponuku prijala s tým, že na cestu sa vydajú hneď zajtra. Prespali v prázdnom hostinci a ráno sa vybrali do Kefdžaru.
Brieždilo sa. Posledný kohút v meste, chudý a vypelichaný až strach, srdcervúco zakikiríkal. Z vyhasnutého kozubu sa zdvihol jemný stĺpec popola ako prievan ťahal popod deravé drevené dvere. V malej, jednoduchej 3x6 sáhovej izbe sa zobúdzajú štyria dobrodruhovia a jeden pes. “Tak aby sme sa išli “nachálovať!” zreve bez úvodu dvoj sáhový barbar, ktorému nikto nevie prečo, všetci nadávajú Ishar. Bez slova si sadnú na svoje postele a s hlasným chrochtaním a mľaskaním, no zase bez slova, sa všetci najedia a pripravia na cestu. “Krucinál, kde to vězí ? “ kričí nervózne znova Ishar už s miernym južanským prízvukom. “ veď už, už “ tenkým hláskom mu odpovedá kúzelník zvaný Sekus, ktorý vie, že keď Ishar začne zaťahovať chystá sa búrka. Družina sa pomaly pohýňa z hostinca v ktorom strávila nejednu noc a ktorý tak dobre pozná. Cestou pri pulte ešte zaplatí Zaribovi útratu za skromné pohodlie jeho hostinca. Konečne sa všetci pomaly pohýňajú. Na čele všetkých si pyšne vykračuje malý, asi 1 sáh vysoký, kudůk ovešaný všetkým možným i nemožným. Jeho torny su napratané do prasknutia a pod pazuchou si ešte navyše stíska maličkú alchymistickú truhličku takže ho zpod celého naloženia prakticky nie je ani vidieť. Na päty, respektíve prakticky po nich, mu stúpa náš známy barbar Ishar, ktorého rozbehané oči dávajú tušiť, že dnes nemá práve najlepšiu náladu. Jeho nozdry sú rozšírené a vyzerá skôr ako nejaký dravec na love než skúsený bojovník rozvážne čeliaci nebezpečenstvu. Za ním zadychčane klopýta večne zadumaný kúzelník s veľkou knihou pod pazuchou a do jeho plášťa sa sem-tam zachytí čižma vysokého hraničiara s tvárou reprezentujúcou neúspešný alchymistický pokus, ktorého bol asi svedkom. Za nimi asi 2-3 sáhy uteká bojovne naladený nešťastný starý trpaslík, ktorý včera prišiel o všetkých svojich psov a musí hysterickú družinu sprevádzať pešo ak chce aby mu pomohla o čom však veľmi silne pochybuje. Keďže však čas sa kráti a naširoko naďaleko v meste momentálne žiadna iná lepšia družina nie je, musí priviesť domov aspoň túto.
Ishar však o zdarnom výsledku výpravy vôbec nepochybuje a už rozmýšľa čo všetko za utŕžené zlato nakúpi, keď narazí do alchymistu. “Co děláš vole, málem jsem ti polámal ty tvoje sarapatičky v tornách!” Nevím jak dál.” ospravedlňuje sa Kysličník a púšťa dopredu starého trpaslíka aby im ukázal kade ďalej. Družina sa pohýňa smerom k západnej bráne no márna sláva. Ishar si totiž práve spomenul, že je 2. Vitruvia a vonku je okolo 6 sáhov snehu a spústa vlkov na ktorých by sa mu hodila nejaká dobrá strelná zbraň. Začne preto hulákať na mongov opravujúcich v mraze hodiny na veži či mu nejakú nevedia zohnať. Tí ho však posielajú do teplých krajín, keďže sami majú roboty vyše hlavy a ruky im primŕzajú ku kovovým ručičkám vežových hodín každú chvíľu. Nasrdene ho poslali k západnej bráne lebo veliteľ so stručným menom Ha vraj možno niečo má. Dobrodruhovia teda tunelmi a vysokými valmi odhádzaného snehu prichádzajú k západnej bráne. “Hahaha, tak zase bude zábava, tebe tí psi včera nestačili ?” Obracia sa na starého trpaslíka veliteľ brány Ha a usmieva sa od ucha k uchu “ale boli výborní, manželka ich urobila na duseno, mohol si prísť ochutnať !“ podpichuje Ha trpaslíka, ktorému včera pre hlad zhabal pri vstupe do mesta celý záprah. “Hele, Ha nemáš luk ? “ vyzvedá opatrne Ishar “ A kolik bys za takový luk dal?” prežúva s úsmevom akúsi zhnitú slamu Ha. ” Za 65 zl.” rúbe sumu Ishar.
“Za 70 “ zodvihne obočie Ha v predzvesti dobrého obchodu zabezpečiaceho rodine jedlo aspoň na dva dlhé zimné mesiace.
“Ale aj so šípmi” nedá sa Ishar. “Koľko?” “100" zaznie smelá odpoveď. Ha stvrdol a oči sa mu zúžili do tenkej škáry. Pri obchode nepoznal brata. “70" rúbe suchým a strohým hlasom.
“O.K. dohodnuté” podáva zmierlivo ruku Ishar a Ha mu po krátkom zaváhaní podáva luk aj s tulcami. “Poslyš Kraithe zažen ty vlky dále od brány ať mají poutníci na začátek lepší cestu” ukazuje Ha naostatok svoju vľúdnejšiu barbarskú tvár a spokojne vypľúva kompletne rozžutý zvyšok slamy pričom ešte stihne povzbudzujúco mrknúť na nervózneho trpaslíka.
Snehu bolo dobre cez pás na odhrabanej časti a vlci boli celý čas doterní až strach. Netrvalo veľmi dlho a napriek šípom strážiacich vojakov stojacich na hradbách ich obklopila veľká vlčia svorka. Začali strieľať okolo seba aby si vytvorili medzi nimi priechod no nakoniec až Kysličníkovi sa podarilo vlkov udržať na dobrý dištanc pomocou zopár ohnivých hlín. Tie ich odradili dostatočne na to aby sa mohli konečne dať na náročný pochod. Po celom dni únavného šľapania monotónne zasypanou bielou krajinou konečne dorazili do trpaslíckej dediny. Slovo dedina asi presne nevystihuje obrovský, zopár desiatok sáhov veľký, kruhový dom ohradený drevenou palisádou stráženou trpaslíkmi. Okolo veľkého domu boli v okruhu asi 200 sáhov roztrúsené opustené pôvodné trpaslícke obydlia, z ktorých obyvatelia utiekli do lepšie hájiteľného domu respektíve prakticky pevnosti. Družina bola vpustená do domu a prespala v ňom, pričom xO2 sa zoznámil s miestnou babkou korenárkou. Ráno ich jeden z trpaslíkov odprevadil k starej bani keď sa celú cestu brodili hlbokým snehom. Zatiaľ šlo všetko hladko ba až nudne, až na neuveriteľné záľahy snehu a tak dobre naladení družiníci vošli do starej bane. Po niekoľkých sáhoch širokej starej hlavnej štoly narazili na stenu s malým výklenkom na ktorom bol položený malý kamenný bôžik, ktorý mal orodovať za trpaslíkych baníkov v minulosti. Soška bola veľmi zachovalá a celý výklenok pôsobil, že sa o neho z času na čas niekto staral. Hlavná štola prekvapivo stenou hneď končila a po bokoch do nej ústili dve menšie chodby. Stočili to bez veľkého uvažovania doprava, no po niekoľkých sáhoch začuli akýsi neznámy hluk za blízkymi drevenými dverami naľavo. Boli to hľadaní orci, ktorí sa drzo rozložili takto blízko pri vchode do baní. Zjavne si trúfali a cítili sa neohrození svojim počtom. Družina v dobrej nálade, že veci stále idú tak jasne a rýchlo, nebojácne nakráčala do miestnosti v ktorej práve orcké stráže rozdebatovávali niečo ohromne dôležité, keďže sa pritom celý čas hlasne prekrikovali. Prekvapene stíchli a civeli na nečakaných návštevníkov. Družina s nimi dokonca najprv začala vyjednávať. Najskôr veľmi opatrne až bojazlivo pretože nevedela odhadnúť ich počet a silu. Chvíľu to dokonca vyzeralo, že sa aj na niečom vzájomne dohodnú, no po príchode náčelníka orkov sa situácia razom otočila a vyhrotila. Sebavedomý náčelník im dal totiž hneď po príchode jasné ultimátum. Buď sa vzdajú a odovzdajú všetky zbrane, pričom až potom sa môžme začať baviť o tom čo družiníci vlastne chcú, alebo ich jednoducho orci pozabíjajú. Družiníci sa na seba významne pozreli a bez ďalšieho váhania plnou silou zaútočili. Celú skupinu orkov v miestnosti rozprášili až napodiv ľahko a rýchlo, pričom dostali dokonca jedného ešte živého. Pod vplyvom tohoto víťazného boja si začali okamžite robiť plané nádeje o ľahkosti a priechodnosti celej záležitosti. Už sa videli prakticky doma v teple s korisťou.
Potom sa však pri výsluchu preživšieho orka dozvedeli, že orci zajatcov iba okradnú a potom ich posielajú ďalej pre obrov ľudožrútov, ktorí žijú hlbšie v podzemí. Tí si mali na zajatcoch pochutnať a bolo jasné, že orčou taktikou bolo aby dobre kŕmení, tupí, no veľmi nebezpeční obri, nechali orkov na pokoji. Nezdržiavali sa teda a rýchlo prešli zbytkami nimi rozvráteného orckého doupěte. Zahnali aj posledných žijúcich orckých bojovníkov na útek a zliezli schodmi dole do ešte nižšieho poschodia starých baní. Tu natrafili len na zopár obrých krýs a nejaké ďalšie, bežné jaskynné potvory, ktoré bez väčších problémov razom pobili. Po prejdení zopár kľúkatých chodieb dorazili plný napätého očakávania až k nejakej zatočenej chodbe, v ktorej náhle spozorovali blížiaci sa akýsi mohutný tieň. Tušiac očakávaného a obávaného obra lidožrouta, chytil válečník idúci vpredu silný záchvat panického strachu a začal sa tlačiť na ostatných, že on vpredu nepôjde. Nech len všetci rýchlo ustúpia nabok, on že ide radšej dozadu. Ustúpiť však už nebolo kam. Musel sa teda otočiť a vydržať. Po krátkej chvíli bolo jasné, že to je skutočne obávaný obor. Po prvom, síce strašnom, no neúspešnom útoku obra, vedeného na válečníkovu hlavu, mu panicky vystrašený Ishar, viacmenej len z pudu sebazáchovy, odťal strašným sekom celú pravú nohu. Nato sa obor, stratiac stabilitu a prakticky už v bezvedomí zo strašnej rany, z ktorej sa valila širokým prúdom masa krvi, zvalil na podlahu chodby. xO2 a Šátor sa ho ešte snažili udržať pri živote kvôli informáciám, ale panikou a strachom zblbnutý Ishar ich silno odstrčil a obra ďalším rýchlym sekom hneď dorazil. V úzkej chodbe preliezli masívnu mŕtvolu obra no museli sa však za obrom preskupiť, pretože vystrašený a dezorientovaný valečník stále nebol ochotný, a asi ani schopný, ísť vpredu a viesť družinu ako prvý. Situáciu vytrhol už skoro tradične Kysličník, ktorý sa postavil nebojácne na čelo a pod jeho vedením pokračovali neznámymi chodbami ďalej a hlbšie do nebezpečných baní. Chodba sa teraz zdala veľmi vysoká a po pár zatáčkach končila pred obrovskými drevenými dverami. Túto časť podzemia podľa veľkosti chodieb asi skutočne obývali obri. Dvere sa z ničoho nič otvorili a uprostred nich sa objavil už druhý obor ľudožrút. Vyzeral rovnako strašne ako ten prvý a otrasne páchol. Družiníci za xO2 bezmyšlienkovite zrevali od strachu. Sám xO2 nevyrevoval, ale len statočne stál a pozeral sa odhodlane obrovi zospodu na kolená, zbesilo rozmýšľajúc čo ten kolos asi urobí. Hneď na to však už xO2 vôbec nič nevidel, pretože vlastné dlhé vlasy mu zatienili akýkoľvek výhľad. To z toho ako od strachu reval za ním stojaci Ishar. Hneď nato zareval do útoku aj obor a to už xO2 viali vlasy opačne hnané smradľavým dychom a steny bane sa triasli ako pri zemetrasení. Alchymista však v obrannom reflexe ešte stihol zdvihnúť nad hlavu svoj krátky mečík a tak stlmil strašný úder, ktorý by ho inak asi zarazil po krk do skaly. Stálo ho to však jeden, veľmi dôležitý prst. Meč bol totiž obojsečný a tak palec na ruke, ktorou držal xO2 čepeľ, putoval na zem. xO2 len odhodlane stisol pery a držal mečík nad hlavou skrvavenou rukou. Obra spoločnými silami zatlačili späť do jeho miestnosti, ktorá bola hneď za dverami a po krátkom boji ho aj chvalabohu zabili.
Rýchlo prehliadli jeho skromné, smradľavé doupě dúfajúc, že tu už konečne narazia na nejaké stopy po zmiznutej hraběnke. Hraběnka však stále nikde nebola a chodby za obrovým príbytkom viedli ešte hlbšie a ďalej do podzemia baní. Vyzeralo to, že buď tu musel byť ešte niekto iný kto ju má v moci, alebo ju obri proste a sproste dávno zožrali. Jej kosti však doteraz nikde neboli. Dúfali, hlavne kvôli trpaslíkom, že správna je tá prvá možnosť. Keďže nevedeli ako ďalej, bezcieľne sa začali túlať po starých vlhkých banských chodbách až objavili podzemné jazero plné nebezpečného žieravého zeleného slizu. V strede tohto jazera bol malý kamenný ostrov vyzerajúci ako stĺp podopierajúci veľký sál plný tohoto slizu. Pri objavení jazera doň prvoidúci takmer hneď aj skoro spadol, keď sa netrpezlivý Ishar, ktorý išiel bojazlivo opäť na konci, tlačil odrazu dopredu, že chce tiež vidieť to nebezpečné a zaujímavé jazero, kedže sa ocitol až za zatáčkou chodby. Skúmali chvíľu opatrne chodby naokolo slizového jazera až natrafili na miestnosť vyplnenú viacerými mrežami za ktorými bola pripútaná ku stene akási žena v značne zúboženom stave. Vysvitlo, že je to skutočne hľadaná hraběnka Líthas a že ju zajala a chystá sa ju čoskoro aj zabiť akási strašná neznáma príšera, ktorú nikdy predtým nevidela. Toľko im oslabená žena visiaca v okovách na stene stihla povedať kým znova neomdlela. Družina ponechala ženu ešte chvíľu svojmu osudu a vybrala sa smerom kde podľa zajatkyne mala tá strašná príšera žiť a odkiaľ pravidelne prichádzala. Prišli pred ďalšie drevené dvere a Ishar, z ktorého už strach z obrov zjavne dávno opadol, vstúpil rázne do miestnosti za dverami, ktoré nechal duchaprítomne otvorené. Po svojej ľavej ruke mal opäť jazero plné nebezpečného zeleného slizu no pred ním však už čakala na dobrodruhov pripravená akási podivuhodná žena. Vyzerala byť napoly orlom a napoly ženou. Harpyja! Zbadajúc družinu začala okamžite spievať a lákať postavy bližšie a bližšie ku sebe. Ishar tomuto spevu ihneď bez odporu podľahol a pomalým, váhavým krokom sa vybral smerom k zákernej príšere zmámený jej okúzľujúcim spevom. Ostatní druhovia, počujúc ten falošný spev, však válečníkovi rýchlo priskočili na pomoc a postavili sa medzi válečníka a zákernú ženštinu aby Ishara udržali mimo dosahu jej pazúrov. Začal sa krutý boj no netrvalo dlho a nebezpečnú harpyju spoločnými silami rozsekali na márne kúsky. Chvíľu sa otrasení z nebezpečného stretnutia rozpačito pozerali po sebe čo to celé malo znamenať. Nejak to celé nedávalo veľký zmysel. Napriek uvažovaniu však vôbec na nič neprišli a tak šli radšej preskúmať pribytok v ktorom táto nebezpečná potvora žila. Bola to malá miestnosť vytesaná do stĺpa v strede slizového jazera ku ktorému viedol úzky kamenný most. Miestnosť bola malá, no ako bola malá, tak bola pekná a veľmi pohodlne ba až prepychovo zariadená. Družiníci hladní po veľkej koristi dôsledne prešacovali celú malú izbu, niektoré časti aj viackrát. Okrem cenností v nej našli aj akési kľúče a tak sa rýchlo rozbehli otestovať či pasujú do mreží za ktorými stále visela v okovách nešťastná hraběnka. Mreže sa im skutočne pomocou kľúčov podarilo bez problémov pootvárať. Ani jeden kľúč však nepasoval na putá, ktorými bola väznená žena pribitá železnými okovami ku skale. Na veľké prekvapenie všetkých sa namiesto toho vynorila v malej miestnosti pred väzením busta na podstavci s nejakými nápismi. Vyzeralo to, že celé podzemie nemá stále ešte koniec a Šátor začal špekulovať čo by to tak celé mohlo znamenať. Ťažko povedať na čo hraničiar prišiel a už sa to nikto nikdy nedozvedel, pretože medzitým už Ishar riešil hraběnkin problém po svojom. Bez bázne a hany rozsekal okovy pútajúce Líthas ku stene na márne kusy pričom si však aj nenávratne zničil aj svoj obľúbený meč. Žena bola v mrákotách, keď sa mihal pár coulov od jej krku spomenutým mečiskom. Válečník zjavne zo železa žiadny strach nemal.
Po tomto riskantnom no efektnom zákroku bola hraběnka konečne voľná a tak podopierajúc zoslabnutú Líthas, vydali sa všetci na spiatočnú cestu. Vyčisteným podzemím sa šlo hladko a bez komplikácií. Po vyjdení z jaskyne na čerstvý zimný vzduch sa z posledných síl doterigali hlbokým snehom do Kefdžaru práve včas. Lénny pán Semkal tam ešte nedorazil a tak Líthas prenechali trpaslíkom aby sa o ňu postarali a dali ju trocha dokopy kým sa objaví. Vyzdvihli si zaslúženú malú odmenu od trpaslíka, ktorý ich v mene dediny najal a poďho späť naváľaným hlbokým snehom do tepla, kľudu a hladu, zasypaného Mesta Barbarov. Kap5.