Kap5(1.0.5)
V. KAPITOLA
ZLOZRUB
Tam sa potom Šátor a Sekus bez meškania vybrali za svojimi obľúbenými učiteľmi a Ishar pracoval u svojho známeho kováča. xO2 šiel pracovať tiež ku svojej známej, babke korenárke, ktorá bývala v jednom z domčekov chudiny vedľa hlavnej mestskej veže. Jeden večer Kysličník práve dorábal nejaké posledné lektvary a chystal sa pomaly na kute, keď sa vonku z ničoho nič ozval ohlušujúci výbuch. V okolí nijaký alchymista nebýval a tak dobrodruh rýchlo vybehol von zistiť čo sa to vlastne stalo. Uvidel zmätok v uliciach. Všade naokolo pobehovali úplne vydesení obyvatelia mesta, často ešte v pyžamách či polonahí, ktorí zmätene kričali a vrážali do seba. Mestom sa razom rozoznela kakofónia poplašných zvonov a trubiek a domoobrana i regulérna armáda sa snažili udržať akú takú organizáciu veľkého chaosu a paniky. Mesto bolo zjavne napadnuté a po chvíli bolo z kriku jasné, že opäť krollmi z východu! Na hradbách sa to hemžilo obrancami, ktorí sa rôznymi rachejtlami, ohnivými hlinami, bombami a liatím horúcej smoly, snažili útočiacich krollov zahnať na ústup.
xO2 okamžite pochopil volanie povinnosti. Vybehol najkratšou možnou cestou rovno na hradby a bojoval tak ako sa na statočného bojovníka barbarskej armády patrí. V tme pod hradbami svietili pochodne a ohne veľkej krollskej armády, ktorá útočila na mesto. Vo vzduchu sa niesol rachot ich bojových bubnov, trubiek, lesných rohov a píšťal a v diaľke bolo počuť hlasné vŕzganie pomaly sa pribilžujúcich obliehacích veží a katapultov. S mestom to vôbec nevyzeralo dobre. Netrvalo však dlho a xO2 bol pre svoje dôležité schopnosti odvelený na námestie za kostol ošetrovať ranených. Teraz sa mu veľmi hodilo, že medzi krollmi dlhé roky žil. Poznal zranenia spôsobené ich zbaňami a nadôvažok medzi zranenými boli sem tam aj oni. Bola to však úplne príšerná noc. Všade puch spáleniny, naokolo samí ranení, striekajúca krv, rýchle amputácie, šitie rozrezaných brúch a svalov, odpratávanie tých, ktorí sa pomoci nedočkali. To všetko na pozadí výkrikov striedajúcich sa so zábleskami mágie, výbuchov rachejtlí s následnými tlakovým vlnami a spŕškami rozbitej sute.
Krvavý boj trval nekonečných niekoľko hodín, no nakoniec boli masy útočiacich krollov, napriek svojej veľkej početnej prevahe, zahnaní na pomalý ústup. To všetko však s veľmi ťažkými stratami a mesto zaplatilo veľmi vysokú daň za odrazenie masívneho útoku. Takmer polovica bášt bola zborená a na niektorých mietsach boli povalené celé úseky hradieb. Štvrtina mužov v boji zahynula a ďalšia štvrtina bola dorúbaná alebo inak ranená. Veľa mestských domov horelo a niekoľko z nich bolo úplne neobývateľných takže na miesto odpočinku po ťažkom boji bolo treba rýchlo hasiť a ešte oveľa rychlejšie opravovať pre prípad keby sa krolli ešte vrátili. Túto noc sa však už našťastie nevrátili a po nepodarenom nočnom útoku sa stiahli o niečo ďalej od mesta, viac do vnútrozemia, kde sa na výhodnej línii v stepi zakopali. Tento vojnový status quo takto ostal zakonzervovaný až do jari a tak veľká väčšina Krwelovho štátu na východ od hlavného mesta bola obsadená a následne dôsledne vydrancovaná krollmi.
S prvými výhonkami jari sa vrátili zo školy, od svojich učiteľov, aj Šátor so Sekusom. Družina zhodnotila celkovú nelichotivú vojenskú situáciu barbarov a po krátkej porade sa rozhodla, že sa pôjde pozrieť do Mesta Smrti po veliteľovi, ktorý sa tam mal nachádzať a zjavne im nedal žiadne pokyny čo ďalej napriek vojnovému stavu v ktorom barbari boli. Mesto Smrti bolo neveľké mestečko, avšak už s vlastnými hradbami, ktoré ležalo asi 30 míľ južne od Mesta Barbarov a ktorému meno prischlo v spojitosti s jednou krvavou bitkou v minulosti a dosť neslávnej úlohe, ktorú zohralo pred asi 150 rokmi za morovej epidémie. Malo celkovo veľmi zlú povesť, no ak človek potreboval niečo ohľadom smrti, nebolo lepšieho miesta široko ďaleko. Miestny balzamovači, kati, hrobári, majstri jedu a vrahovia boli známi až ďaleko do Kopthu. Keďže cesta do mestečka viedla celý čas okolo Malého Khanu, niekto navrhol aby sa tam trochu porozhliadli, pretože mestom sa šírilo, že sa tam potuluje akási tlupa drzých lapkov. Zdalo sa teda, že boli všetci na ceste na juh dobre dohodnutí, no ako sa čoskoro ukázalo, nebola to tak celkom pravda.
Vyrazili svorne na juhozápad, prekročili nestráženú hranicu s Džabirom, ktorému vtedy ešte patrili obe časti Malého Khanu, a utáborili sa na jeho úpätí v riedkom lese. xO2, ako najobratnejší, dostal za úlohu vyliezť na strom a poobzerať sa či neuvidí čosi podozrivé čo by nejako presnejšie určilo smer ďalšieho postupu. Alchymista na strome však zbadal iba skupinu varanov letiacich veľmi rýchlo na sever a mastný, hustý čierny dym stúpajúci z juhovýchodu. Tým dymom mohlo byť prakticky hocičo, no napriek tomu sa rozhodli, že v ten deň to už ďalej skúmať nepôjdu. Hotovali sa prespať v lese a vtedy unudený Ishar vyhlásil, že ho to už s družinou prestáva baviť. Tvrdil, že sa tu kľudne môžu rozhliadať koľko chcú a dokedy chcú, ale on že ide radšej späť do mesta. A nečakajúc dokonca ani na ich reakciu tak hneď aj urobil. Družiníci sa na seba zmätene pozerali netušiac, čo to má znamenať. Ishar bol trochu jednoduchší, sem tam nebolo úplne jasné čo chce povedať, no toto ešte nikdy neurobil. Šátor za ním aspoň duchaprítomne vyslal psa aby sa im válečník, tak ako pri senníkoch pri Koši, nestratil. Väčší zvyšok družiny prespal na mieste tak ako plánoval a ráno sa vybral po podhorí Malého Khanu podľa plánu ďalej na juh, pokračujúc smerom, kde xO2 spozoroval čierny stúpajúci dym.
Po míľach dosť nudného pochodu sa dostali do plytkého, no širokého údolia v stepi prebiehajúceho zo severovýchodu na juhozápad a postupne sa vytrácajúceho v podhorí Malého Khanu len ako malá terénna vlna. Uprostred tohto širokého údolia, prakticky priamo pri ceste, natrafili na obhorené a stále ešte dymiace zbytky karavány. Zjavne sa tu odohral krvavý prepad o čom svedčili masívne kaluže zaschnutej krvi všade vôkol. Veľmi dobre to vysvetľovalo aj ten včerajší stúpajúci mastný dym zazrený Kysličníkom. Všetci traja sa roztrúsili pomedzi trosky obklopený dusivým mŕtvolnym puchom, zbežne ich skúmajúc a opatrne prezerajúc. Šátor sa pustil do stopovania. V troskách neobjavili ani po čase nič zvláštne, no stopy hraničiarovi prezradili, že sa tu odohral prepad uskutočnený najskôr veľkou svorkou vlkov vedenou nejakými humanoidmi, asi trpaslíkmi alebo zakrslými ľuďmi.
Debatujúc o tom čo ďalej, ostali ako obarení, keď zbadali ako k nim po svahu od cesty zchádza opäť Ishar. Šátor v okamihu znervóznel, pretože si hneď všimol, že prichádza sám, bez psa. Žoviálny Ishar sa totiž od Zaribu medzi rečou dozvedel, že ich veliteľ Kembr-Kumbr (dvojča Kumbr-Kembra) je skutočne v Meste Smrti. Keď sa hneď na to Šátor dozvedel, že Ishar nechal psa v hostinci, pretože bol stopovaním problematického družiníka na mord unavený, bolo jasné, že sa družina bude čoskoro deliť znova. Šátor bol na psa silne emočne naviazaný a jeho vážna tvár dávala tušiť, že válečníkov optimizmus ohľadom psa nezdieľa a že si to dokonca válečník svojím konaním u hraničiara dosť vážne nahol. Šátor trval na tom, že sa musí po svojho psa určite vrátiť stoj čo stoj napriek tomu, že Ishar ho opakovane presviedčal, že u Zaribu mu zaplatil plnú opateru kým sa nevrátia späť. Sekus loajálne navrhol, že pôjde s ním, čiastočne ako nesúhlas s Isharovým roztodivným prístupom, čiastočne aby hraničiar nešiel zbytočnú cestu tam a späť úplne sám. xO2 a Ishar mali vyraziť do Mesta Smrti a skúsiť medzičasom vybaviť veliteľa. Nakoniec sa dohodli, že sa všetci stretnú opäť na tomto mieste, kde boli zbytky prepadnutej karavány.
xO2 s Isharom teda vyrazili smerom na Mesto Smrti, kde mali skúsiť kontaktovať veliteľa a prápadne dostať on neho ďalšie rozkazy a Sekus so Šátorom vyrazili na sever späť do Mesta Barbarov do Zaribovho hostinca po psa. Alchymista s válečníkom dorazili pomerne rýchlo do Mesta Smrti. Na miestnej posádke sa dozvedeli, že veliteľ tam skutočne aj bol no, že včera bez slova odišiel aj s menšou jednotkou na východ krajiny pričom im nenechal vôbec žiadne rozkazy. Asi nejaká tajná misia na frontovej línii. Veliteľ musel mať starostí vyše hlavy, keďže bolo zjavné, že na nich v podstate zabudol. Bezradne sa ubytovali v hostinci u Južnej brány. Nemajúc do čoho pichnúť hrali v hostinci kocky a xO2 v nich dokonca vyhral od nejakého miestneho skrachovanca skřetieho otroka. Dotyčný bol veľmi rád, že sa obtiaže šikovne zbavil. Alchymistovi naopak neprišlo vôbec nijako divné čo to vlastne vyhral, žil medzi krollmi už asi príliš dlho a tak mal z prvej veľkej výhry v živote nefalšovanú radosť. Nevediac náhle čo si s nadobudnutým otrokom počať, nenapadlo ho nič lepšie ako ho poslať okrádať okoloidúcich. Nápad to príliš dobrý ani múdry nebol. Skřeta pomerne skoro jeden okradnutý odhalil a tak ho začali divoko naháňať stráže. Týmto strážam ešte utiekol a vrátil sa ku xO2, no ďalším strážam však už nie. Legitimovali ich krátko nato a skřeta na počkanie bez milosti prepichli. Za pohŕdanie barbarskou armádou znela ich veta. So značným znechutením xO2 odporučili aby si už žiadneho skřeta nezaobstarával, ak sa chce počítať medzi slušných ľudí. Kysličník sklamane zvesil ramená a vrátil sa bez nálady späť do hostinca.
Deň však ešte nekončil a o chvíľu sa dostal do ďalšieho pomerne vážneho problému, ktorý na prvý pohľad nič nenasvedčovalo. Celé sa to začalo potom, keď tradičným spôsobom okúsil pravosť niektorých, skřetom ukradnutých, zlatiek. Keď sa na druhý deň ráno v posteli zobudil ostal zdesený. Celá koža sa mu potiahla matnou čiernou farbou a oči sa mu zmenili len na dva svietiace otvory, pričom ústa boli len zárezom na celej čiernej hlave bez vlasov. Na samotné vlasy, o ktoré prišiel v Jazernom Meste, si zohnal od babky korenárky v Meste Barbarov vodičku, ktorá mu pomohla získať naspäť kožu aj so zárodkami vlasov. Tieto mu ešte ani nestihli začať rásť a už tu bola ďalšia rana zloprajného osudu. Vyzeral skutočne desivo a keď ho ráno v izbe zbadal Ishar, chcel ho okamžite ako démona na mieste zabiť. xO2 ho horko ťažko presvedčil, že je to skutočne on, starý družiník a že sa mu stalo niečo hrozné a vôbec netuší čo to je a čo s tým. Chvíľu nerozhodne meditovali čo budú robiť až sa zhodli, že sa pôjdu poradiť do blízkeho chrámu. V ňom sa od kňaza dozvedeli, že peniaze, ktoré mu skřet nakradol, neboli len tak obyčajné zlatky, ale že to boli zlatky, ktorými sa platí temným démonickým silám za temné a zlé veci. Za dodatočnú drobnú úplatu im kňaz dokonca navrhol aj riešenie nepríjemnej záležitosti. Trebalo sa celý deň usilovne a trpezlivo potierať a kúpať v svätenej vode. xO2 nebolo viacej treba a hneď si potrebné množstvo svätenej vody kúpil od kňaza načo sa začal potierať a umývať ako nikdy predtým, čo je už u Kysličníka veru čo povedať. Bežne sa totiž, na rozdiel od obyčajných ľudí a svojich druhov, umýval a kúpal takmer každý deň ak sa to dalo. V ten deň sa už nikde radšej nepotulovali a nervózne zaliezli, aj s ohľadom na alchymistov stav, späť do hostinca. Na druhý deň keď nepríjemná choroba po usilovnom a pravidelnom potieraní skutočne trocha ustúpila, sa vybrali za Šedým Vousom. Bol to starý hraničiar, ktorého im ktosi odporučil. Potrebovali totiž niekoho kto by im pomohol vystopovať útočníkov na karavánu, keďže o schopnostiach zelenáča Šátora stopy nájsť panovali značné pochybnosti. Šedý Vous bol nervózny starý hraničiar, ktorý po krátkom rozhovore pristal na to, že im so stopovaním pomôže. A tak sa dvaja druhovia plus starý morózny hraničiar vybrali ešte v ten istý deň na miesto kde bola prepadnutá karavána a kde sa mali stretnúť so svojimi druhmi.
Sekus a Šátor sa medzičasom dostali do Mesta Barbarov aby vyzdvihli psa avšak Sekus, ktorý bol slabej konštitúcie, bol z toho unavený ako hrom a tak sa cesta späť zase zdržala, keďže museli prespať u Zaribu. K dohodnutému miestu stretnutia s xO2 a Isharom vyrazili až ďalší deň ráno, no opäť pre Sekusa išli veľmi pomaly. Nakoniec večer, keď už trojica z Mesta Smrti dávno odpočívala na mieste stretnutia, dorazil osamelý a podráždený Šátor s tým, že asi 2 míle za ním odpočíva úplne odrovnaný kúzelník. Ishar sa ochotne po neho aj s poníkom vypravil. Nervózny Šátor, ktorý stále nevedel stráviť to nezmyselné zdržanie spôsobené iracionálnym konaním Ishara, sa bez väčšieho dôvodu pochytil s Šedým Vousom. Skončilo to regulérnou pästnou bitkou, po ktorej Šedý Vous vyhlásil, že stopy idú na západ do kopcov a tým to pre neho celé hasne. Prekročil telo bezvedomého Šátora a oprašujúc si vestu z jelenice im oznámil, že ďalej nech sa starajú sami o seba a jemu nech dajú aj do budúcna pokoj. S tým si zobral svojich pár vecí zo zeme a odišiel späť do Mesta Smrti. Keď sa Šátor konečne prebral z dlhého bezvedomia, bol už naspäť aj Ishar s kúzelníkom.
Začali konečne poradu čo budú robiť ďalej. Prezerajúc podozrievavo celé okolie sa po chvíli dohodli, že sa tu, s ohľadom na kúzelníka, dobre vyspia a ráno vyrazia po stopách neznámych útočníkov. Šátor sa potom veľmi rýchlo na niečom poškriepil a hneď nato aj pobil s Isharom. Pravdepodobným pôvodcom svojej nervozity. Bolo treba rýchlo oboch kohútov nejak od seba oddeliť a tak xO2 zobral po potýčke Ishara a obaja išli na prieskum okolia. Po dlhom poldňovom čakaní na hraničiara s kúzelníkom boli obaja dobre oddýchnutí a že sa z diaľky ozývala ozvena vlčieho vytia v tej chvíli zbrklého xO2 nijak zvlášť netrápilo. Asi aj malo, no je otázne či by to na rozbehnutom súkolí osudu vôbec niečo výraznejšie zmenilo. Schladený Šátor, začujúc v diaľke vytie a hneď šípiaci prúser, začal rozoberať obhorené trosky vozov a stavať z nich primitívnu palisádu, no bolo mu dosť zrejmé, že pred blížiacou sa katastrofou ich to asi aj tak nezachráni, len možno oddiali. A tak pracoval pomerne apaticky a pomaly. Bolo to však určite lepšie ako len pasívne čakať so založenými rukami na to čo príde. Alchymista s válečníkom sa po poldruhej míli skutočne dostali do úzkych. Bez varovania na nich vybehla silná smečka vlkov vedená akýmsi zarasteným trpaslíkom. Vlci ich oboch riadne dokúsali a v hlbokom bezvedomí, riadne dohryzených no ešte živých, kamsi odvliekli. Prebrali sa až kdesi v podzemí za hrubými mrežami akéhosi vlhkého zatuchnutého väzenia. Medzitým Šátor, Sekus a pes ako tak všetko pripravili na svoju obranu a Sekus zaspal strážený hraničiarom. Niečo po polnoci, v hlbokej tme, skutočne opäť zaútočila veľká smečka vlkov a niekoľkých humanoidov, ktorá našich milých dobrodruhov po krátkom a nerovnom boji, v bezvedomí, odniesla na rovnaké miesto na akom sa ocitli xO2 a Gorg.
Ocitli sa svorne v tmavých kobkách akéhosi Zlozruba. Ako neskôr vysvitlo, bolo to prvé no zďaleka nie posledné stretnutia družiny s týmto zlosynom a cesty družiny a Zlozruba sa pretli ešte niekoľkokrát aj keď vôbec nevedno či len náhodou alebo bol ich osud vzájomne nejak prepojený. Tento tajuplný zloduch, s ktorým sa družiníci vtedy stretli vôbec úplne prvý krát zjavne teraz potreboval živých otrokov na vyrazenie nového tunela do starých trpaslíckych baní na západnej strane Malého Khanu, čo bola z východnej strany riadna vzdialenosť krížom cez celé pohorie. Pre tvrdú skalu, ktorá tvorila geologický podklad celého Malého Khanu mu však otroci odchádzali oveľa rýchlejšie ako čakal a ako ich vôbec stíhal dodávať z prepadov. Po nejakom čase začal mať oprávnené pochybnosti o výnosnosti celej akcie. Navyše už tak to celé bolo dosť nápadné podnikanie. Našťastie však pre vojnu s krollmi bola táto cesta, medzi dvomi jedinými neobsadenými barbarskými mestami, stále plná a stále nebezpečná. Neďaleko sa totiž vytrvalo potulovali malé drancujúce bojůvky krollov a tak prepady Zlozruba v celom chaose vojny ľahko unikali pozornosti. A tak ako taký prísun čerstvých otrokov udržiaval celú akciu v akom takom chode a pri akom takom zmysle. V mieri by to však už zlosyn musel dávno zabaliť pre vysokú nápadnosť. Po dodaní bolo treba nových otrokov vždy vytriediť podľa toho na čo sa hodili. Sekus tak šiel takmer automaticky pre slabú konštitúciu variť do kuchyne a zľahla sa po ňom na celé dlhé obdobie zem. Šátor ako pomerne silný, no dosť málo odolný mal prevažne za úlohu pumpovať vodu, ktorá bývala občas púšťaná do podzemia ak tam bolo niečo v neporiadku, čoho typickým príkladom bola napríklad vzbura, krik väzňov alebo neposlúchnutie predchádzajúcich rozkazov. xO2 a Ishar prešli sitom triedenia na jedničku pre vyššiu odolnosť, no ako prešiel sitom výberu slabučký Kysličník bola úplná záhada. Dotyční dvaja nato dostali svoje krompáče a lopaty a šli raziť už vyššie spomínaný nekonečný tunel cez trvdú skalu. Okrem Sekusa, ktorý zostal celý čas v kuchyni, boli ostatní traja mimo svojej práce zatváraní na noc do ciel väzenia.
Situácia sa zakrátko ukázala ako dosť neutešená a prakticky bezvýchodisková. Pri nastavenom fungovaní v jaskyni hrozilo, že naši družiníci umrú veľmi rýchlo upracovaním a hladom. Nevediac čo ďalej skúsili, po konci jednej svojej pracovnej smeny, obaja naši kopáči simulovať bezvedomie. Prerastení skřetí dozorci však až takí úplní blbci neboli a čitateľnú fintu, ktorú na nich skúšali väzni každý druhý deň, ľahko prehliadli. Začali ich bičovať a mlátiť pretože boli zvyknutí, že väčšina simulantov to po čase pod ranami korbáča vzdala a mŕtvym to bolo aj tak jedno. Ishar, ktorý bol o niečo menej odolnejší ako xO2, odpadol rýchlejšie a to sa mu stalo aj osudným. Skřetí dozorci ho dovliekli do väzenia v bezvedomí a tam, po hodení na brucho do cely s 20 coulmi vody, sa aj na mieste utopil. Takouto otrasnou a v podstate úplne nezmyselnou smrťou zišiel zo sveta svojrázny barbar válečník Ishar.
Po ďalšom dni únavnej a dlhej práce v tuneli si xO2 po návrate do svojej cely všimol, že pôvodne válečníkova cela je znova plná. Vyzeralo to, že dorazila ďalšia várka nových otrokov a do cely sa dostal akýsi neznámy elf, ktorý si hovoril Lakaš. Bola to neočakávaná spása pretože sko rýchlo vysvitlo bol to zlodej, ktorý po notnej chvíli hrania sa so zámkami otvoril hneď niekoľko ciel a vypustil tiež našich dvoch zostávajúcich dobrodruhov na slobodu. Spolu s nimi stihol vyslobodiť aj jedného trpaslíka, no keď práve otváral jeho celu, zbehol dole po schodoch na hromadiaci sa hluk rozrušených väzňov, jeden strážca a zalarmoval ostatných strážcov tak, že začali napúšťať celé podzemie vodou. Kým zostávajúcich dvoch barbarov a jedného krolla stihol Lakaš oslobodiť, utopili sa nešťastníci pod prívalmi vody pustenej strážami. Štyria mokrí utečenci stáli bez zbraní na schodoch vedúcich hore von z väzenia avšak schody boli zatarasené padacími dverami, pričom voda už dávno zatopila cely a stále stúpala schodiskom vyššie a vyššie. Hrozilo, že sa všetci pod poklopom utopia ako krysy. Najprv skúšal dvere zo všetkých síl vyvaliť xO2, keďže bol prvý, ale s jeho mušou silou bol tento pokus rýchlo skončený. Potom sa, s miernym rozbehom na ešte nezatopenej časti, pokúsil o šťastie neznámy vyslobodený trpaslík. Sklonil hlavu, nasadil si svoju obitú helmu a poďho odhodlane voči dverám. Tie sa skutočne po náraze trochu odškrípili a úzkou škárou presvitlo do úplnej tmy na hladinu vody, ktorá stále stúpala trocha svetla. Trpaslík ostal z nárazu trochu otrasený a tak sa iniciatívy rozhodne chopil Šátor. Vykopol z celej svojej sily načaté padacie dvere nohou a tie sa rozleteli na márne kúsky naokolo.
Ostalo ohromené ticho. Samotný Šátor zostal úplne zaskočený ako ľahko sa mu dvere podarilo vykopnúť. Po chvíli sa z otvoru vynorila do chodby nad poklopom hlava xO2, ktorý sa ako prvý odhodlal preskúmať čo sa deje hore. Pár sáhová chodba bola napodiv prázdna no z konca, sa už kvapom blížili nejaké malé tiene. Alchymista rýchlo vyskočil do chodby a za ním sa šikovne z otvoru vysúkal aj zvyšok družiny s trpaslíkom, keď medzičasom voda zaplavila už prakticky kompletne celú miestnosť. Lakaš sa vyslobodením ostatných zaradil automaticky do družiny pričom teraz nebol žiaden čas jeho členstvo nejako riešiť. Troch skřetov, ktorí rýchlo pribehli chodbou, pobili veľmi rýchlo aj keď za cenu poriadnych zranení, hlavne u trpaslíka, no horšie bolo, že z diaľky sa už blížili ďalší, ktorí navyše so sebou viedli dokonca nejakých dvoch barbarov. Aj keď sa zdalo, že táto skupina skřetov najskôr o ničom nevedela a barbari boli možno tiež len otroci, xO2 nezaváhal ani na okamih a ako je to u neho bežné poňal celú vec radikálne. Zakričal nech sa družina kryje a hodil na prichádzajúcich jednu zo svojich Ohnivých hlín, ktoré si v cele horko ťažko vyrobil z mokrého blata a zvyškov vybavenia ukrytého po šatách či ukradnutého počas kopania. Spôsobil tým v úzkej chodbe krvavý masaker nevídaného rozsahu. Celé ústie ako aj steny chodby kam oko dovidelo dostalo červený povlak a kde tu sa povaľovali odtrhnuté a stále sa šklbajúce údy, ktoré sa však už nedali k nikomu konkrétnemu priradiť. Nažive nezostal vôbec nik a po skupine ostala len ohromná krvavá masa ležiaca v krvavej polotekutej kaši a mlákach už čiastočne zrazenej krvi.
Opäť sa rozhostilo ohromené ticho. Masaker každého úplne zaskočil, ešte aj jeho pôvodcu. Po strasení šoku z krvavej udalosti sa nedalo na nič čakať a bolo treba pokračovať rýchlo ďalej von. Teraz už bolo úplne jasné, že takýto rámus upozornil v celej jaskyni absolútne každého, že sa pri väzení niečo deje. Ranu určite bolo počuť až do kopanej skalnej chodby hoc bola od celého jaskynného komplexu pomerne dosť ďaleko. Starý trpaslík, ktorý v suboji s trojicou skřetov utrpel ťažké, a v danej situácii zrejme neprežiteľné zranenia, bol na svoje výslovné želanie uložený na neďalekú kamennú lavicu a zabalený zbytkami tiel z masakru v chodbe aby ho skřeti tak ľahko neodhalili. Na T križovatke, kde sa spájali chodby, sa s trpaslíkom blúzniacim od bolesti, rozlúčili a vybrali sa chodbou vľavo, keďže vôbec nikto netušil kade sa ide von na povrch. Prešli zopár ďalších sáhov v neznámej chodbe, keď sa na jej konci otvorili dvere a vyšla z nej silná skupina skřetov, ktorá očividne mala preveriť čo sa v jaskyni deje a kde sú vlastne stráže poslané už skôr skontrolovať situáciu. Lakaš ako pohotový a šikovný zlodej ihneď vyliezol na najbližšiu stenu kde sa pokúsil schovať do tieňa. Na križovatke sa hneď nato strhla ďalšia krvavá potýčka pri ktorej bolo niekoľko vpredu idúcich skřetov rýchlo zabitých. Boj to však bol stále nerozhodný a na stranu družiny ho v podstate strhol Lakaš, ktorý odvážne skočil rovno do zostávajúceho najväčšieho chuchvalca skřetov. Zaskočených skřetov potom po ťažkom boji zahnali opäť na útek.
Dosekaná družina sa zo strachu pred následnou možnou silnou trestnou výpravou rozpŕchla do priľahlých postranných miestností okolo. Tie slúžili väčšinou ako zásobárne rôzneho no prevažne ľudského mäsa, dreva, fakieľ, oleja, náradia a podobne. Trestná výprava sa skutočne čoskoro aj uskutočnila, tentoraz už v oveľa hojnejšom počte lepšie pripravených a zjavne oveľa opatrnejších skřetov. Šátor aj xO2 sa zahrabali každý v inej miestnosti, ale pri prehľadávaní a prebodávaní kôp uložených zásob sa ako jediný šabli skřetov uhol najobratnejší Lakaš. Skřeti odhalených dvoch družiníkov obratom zajali a hraničiara s alchymistom razom odvliekli pred samotného veliteľa podzemia, Zlozruba. Lakaš zostal schovaný v hromade a od strachu ani nemukol.
Zlozrub bol na výzor suchý, nevysoký človek s orlími rysmi a výrazným hákovitým nosom, ktorý celý čas hlavne počúval družinu a len občas kládol jasné a stručné otázky. Celé slyšenie bolo dosť jednostranné a Zlozrub chcel hlavne vedieť kto sú a odkiaľ prichádzajú. Nešlo mu totiž do hlavy, že sú až takí mocní, respektíve schopní, keď sa mu dokážu špacírovať po jeho podzemí takmer ako doma. Šátor vycítil slabé miesto nepriateľa a hneď to využil. Vyhlásil drzo a mystifikačne, že sú špióni a poslovia samotného Diaglota, vládcu Hyskandie a mocného mága. Pravdepodobne tu kdesi sa začala rodiť Šátorova neskoršia dráha úspešného mystifikátora a dezinterpretátora faktov, respektíve po našom svojrázneho vykladateča faktov po svojom. Napodiv Zlozrub na to celé skočil. Na preverenie a rozmyslenie si síce dal čas 24 hodín, no už to, že ich hneď nedal zabiť bol značný úspech. Dokonca im dal hneď ponuku aby vstúpili do jeho služieb a dal im na rozmyslenie rovnaký čas. xO2 vydali, ako znak dobrej vôle, dokonca aj jeho truhličku a zavreli ich o poschodie vyššie v nejakej prázdnej miestnosti. Toto sa ukázala byť Zlozrubova kardinálna chýba a táto chyba významne pomohla družine dostať sa von zo zloduchovho podzemia.
Zhruba v tom istom čase bol Sekus, pracujúci celý ten čas v kuchyni, poslaný s ďalším strážcom za družinou aby im odniesli nejaké jedlo. Niekto už asi medzitým dávno zabudol, že ich vlastne dovliekli spolu. Samozrejme, nikto sa neprezradil a chvíľu šikovne využil xO2, ktorý sa obratom premenil na hmlu a vykĺzol cez štrbinu v dverách, ktorú pohotovo urobil Sekus tým, že nepozorovane za sebou hodil klbko hrubej látky, ktoré zabránilo dverám aby sa úplne zavreli. Šátor si však otvorenú tenkú únikovú cestu vôbec nevšimol a tak tam celý dlhý čas len ticho sedel, strážil xO2 veci a čakal na výsledok alchymistovej prieskumnej výpravy. Ten išiel opatrne po stopách Sekusa aby zistil kde je kúzelník vlastne zavretý. Keď to odhalil, vrátil sa s touto informáciou späť ku Šátorovi aby sa poradili čo ďalej. Až vtedy vlastne zistili, že dvere z ich väzenia boli vďaka Sekusovi celý čas otvorené. Nezaváhali teda a vybrali sa obaja späť po Sekusa do kuchyne aby ho vyslobodili. Sekus však, vidiac podlhom čase svojich druhov, nesedel medzitým so založenými rukami a zorganizoval v kuchyni vzburu sám aby sa pomocou nej dostal von. Na tú sa mu však chytil iba jeden z otrokov, barbar Dlouhá Paže. Ostatní otroci len pasívne pozerali čo to tí nováčikovia vlastne skúšajú. Obaja spoločne vykopli drevené dvere na kuchyni a dobili skřetie stráže za nimi. Potom sa pomaly vydali smerom kde si mysleli, že ide cesta von z podzemia.
Na ceste sa stretli s xO2 a Šátorom, ktorí im išli oproti chystajúc sa kúzelníka vyslobodiť. Do toho sa primotal Lakaš, ktorý sa celý čas úspešne schovával v skladoch. Vyzeralo to, že východ je opačným smerom ako išli. Otočili sa teda a spoločne rýchlo postupovali smerom k skutočnému východu, ktorý predpokladali neďaleko ich nedávneho väzenia. Bolo však ešte treba opatrne prejsť okolo stajní pre vlkov, čo sa im po chvíli skutočne aj podarilo. Ostala ešte strážna miestnosť v ktorej šialená kombinácia trpaslík a zopár skřetov mastila veľmi zaujato karty. Keďže jediným kto ovládal v celej skupine západnú skřetštinu bol xO2, musel to byť on kto spácha nejakú lesť. Trochu si to premyslel a s veľkou odvahou a hlavne sebazaprením vošiel celý teátralne zadychčaný do malej strážnice. Emotívne hulákal ako to len on vie, že vo väzení vypukla veľká vzbura a Zlozrub dáva riadnu kopu zlatiek za každého mŕtveho väzňa. Hneď za tým sa po strážiacich len tak zaprášilo a na zemi po nich ostali len prevrátené stoličky a rozhádzané karty. Utekajúci druhovia sa vykradli z úkrytu za xO2, no ukázalo sa, že strážna miestnosť nebola posledná, čo bol aj dôvod prečo z tejto všetci tak ochotne a rýchlo zmizli potlačovať vymyslenú vzburu. Bolo treba vymyslieť niečo nové pre skřetov v ďalšej strážnici, tento raz už hneď tesne pri vchode do podzemia. Po chvíli zaváhania čo ďalej, vošli do ďalšej strážnej miestnosti. Vymysleli pomerne klasickú lesť. xO2 sa zahral na bachara z väzenia, dúfajúc, že jeho šeredný vzhľad a nízky vzrast zakryje jeho exotický východný pôvod. Rázne popchol svojich nových zajatcov k rýchlejšiemu postupu, keď už majú nazbierať pre Zlozruba tie vzácne byliny. Finta zabrala a skřeti im ochotne otvorili skalu cez ktorú sa všetci rýchlo vysúkali konečne von na denné svetlo.
Dlouhá Paže sa s nimi okamžite rozlúčil a povedal im kde ho v prípade potreby nájdu. O krátku chvíľu zmizol v hustom lese, so sľubom, že zalarmuje najbližšiu hliadku, no bolo zjavné, že je len otázkou času kedy sa príde na to, že väzni zdrhli a začne sa divoká naháňačka našich dobrodruhov. Keďže xO2 bol príšerne pomalý, bolo nad slnko jasné, že musia niečo vymyslieť lebo inak prenasledovanie určite nebude dlho trvať. Rozhodli sa, že pod lampou je najväčšia tma a tak Lakaš s xO2 začali liezť na skalu, ktorá sa čnela nad vchodom do podzemia. Tak aby mali rovno aj prehľad čo sa bude diať pod skalou. xO2 však liezol tak nešikovne, že sa z poriadnej výšky zosypal rovno dole. Aj keď to na veľké šťastie prežil bol to riadny prúser.
Každú chvíľu hrozilo, že sa útek prevalí a z jaskyne sa vyvalia prenasledovatelia, no alchymista ležal so zlomenými oboma nohami priamo pred vchodom do podzemia. Šátor a Sekus ho v panike teda rýchlo zobrali a odtiahli za najbližšie skaly kde ho prihrabali aspoň veľkou hromadou lístia a sami sa schovali obďaleč. Lakaš ako vrtký zlodej vybehol po skale bez väčších problémov a ticho čakal hore občas opatrne vykúkajúc nadol čo sa tam deje. Hraničiar ešte riskantne obratom zbehol ako tak zahladiť stopy pred vchodom a stihol to práve včas, pretože keď sa vracal schovať za skaly začul hukot odsúvanej skaly. Hodil sa za skaly a ani nedýchal. Silná skupina vlkov vedená zopár jazdcami sa vydala po stope Dlouhej Paže. Za krátku chvíľu sa celý okolitý les ozýval vlčím vytím a pokrikmi. Družiníci dúfali, že snáď to skúsený hraničiar stihol aspoň na nejaký poriadny strom. Po dlhšom čase, keď sa už zdalo bezpečné vyraziť, sa širokým oblúkom po priľahlom svahu zvyšok družiny dostal k Lakašovi nad vstup do podzemia. Lakaš navrhol, že zbehne po pomoc do Mesta Barbarov, čo bolo takých 10-15 míľ, keďže nebolo jasné či to stihol ich barbarský priateľ. Vzhľadom na xO2 stav sa návrh schválil a tak sa Lakaš rozbehol po svažnici smerom k mestu. Šátor medzitým napravil trochu zranenému kudůkovi nohy, no bolo to málo a trebalo účinnejší a hlavne rýchly zásah, aby xO2 nezostal doživotným mrzákom.
Našťastie za neuveriteľnú asi hodinu sa vrátil Lakaš so skupinou rytierov barbarskej armády, ktorých šťastne stretol na ceste do mesta. Boli na obhliadke pohraničia, a keďže v tom čase patrilo podhorie ešte stále Džabiru, bol to, čisto legálne, zásah na cudzom území. V praxi sa však aj tak často stávalo, že problémy na tejto strane pohoria zvyčajne riešili barbari, keďže to bolo rýchlejšie, praktickejšie a efektívnejšie a Džabir tomu bol v podstate rád. Už menej barbari, keďže nastavovali krk za cudzích. Toto všetci lapkovia široko ďaleko dobre vedeli a patrične to zneužívali. A tak barbari chtiac nechtiac zasahovať museli ak nechceli aby mali okolo hlavného mesta hniezdo lupičov. Anomáliu napravila až neskôr Hyskandia, ktorá po anektovaní Krwelovho barbarského štátu svojvoľne posunula hranicu na úkor Džabiru presne do stredu pohoria. A tak barbarskí rytieri bez veľkého nasadenia vypočuli chápavo nešťastníkov, pokývali hlavou a mysliac si svoje ich zobrali do mesta. Pri skale ponechali malú jednotku na stráži, no keď družiníci s hlavnou skupinou zmizli z dohľadu, zbalili to aj strážiaci a vrátili sa dole na step hliadkovať tam kde oficiálne aj mohli.
Družiníci za krátkych 30 minút koňmo boli v Meste Barbarov a urýchlene navštívili babku korenárku aby dala xO2 nejak dokopy. Tá mu za jeho predchádzajúce kvalitné služby skutočne veľmi pomohla a na dôvažok aj za prakticky symbolickú cenu a tak xO2 mohol znova normálne chodiť, aj keď ho silné bolesti z pádu kvárili ešte pomerne dlho. Celé to šli všetci rovno zapiť Zaribovým obľúbeným pivom a Sekus klasickou čerstvou bazovicou. Boli veľmi radi, že sa to celé skončilo pre väčšinu až takto dobre hoc s Isharom sa osud škaredo zahral, no taký už bol neistý život dobrodruha. Kap6.