Kap7(1.0.6)
VII. KAPITOLA
VEĽKÝ OBJAV
I keď Mesto Barbarov neležalo ďalej ako 60 míľ na severovýchod od hlavného mesta Džabaru, atmosféra tu bola celkom pokojná a takmer bez známok prebiehajúceho konfliktu. Sem tam síce narazili na zopár uprchlíkov, ktorí pripomínali skazu susedného štátu a jeho hlavného mesta, ale tí sa rýchlo stratili vo veľkom meste. Do mesta zjavne dorazili ešte pred hlavnou vlnou utečencov a družina doňho vošla ako posledná v ten deň pred zatvorením mestských brán. Po zaplatení klasického nízkeho mýta 2 medených sa v hustnúcej tme spýtali na najbližší hostinec. Odporučený im bol akýsi pajzel zo 200 sáhov naľavo od brány, ktorou vošli do mesta. Mesto veľmi nepoznali. Boli v ňom raz, niektorí možno dva krát a po tme v ňom nebol nikto. Havran preto vyletel hore aby skúsil nájsť najkratšiu cestu do odporučeného hostinca. Nechcelo sa im veľmi motať sa po zotmení v takom veľkom meste. Toto zjavne nebolo maličké a útulné Mesto Barbarov kde za každým rohom poznáš kto si tam cez deň odpľul. Toto bol Džabar! A podľa toho sa trebalo aj správať takže zvýšená opatrnosť bola určite na svojom mieste. Po chvíli havran priletel s tým, že vraj našiel cestu do hostinca, čo však Šátor, pokračujúc v poslednom spore s operencom, okamžite ironicky spochybnil. A ukázalo sa, že hraničiar mal tento raz pravdu. Havran ich totiž najprv viedol okolo akéhosi neznámeho chrámu, ktorý však bol úplne opačným smerom ako ich poslali stráže od brány. Operenec sa potom sa zháčil, vyletel opäť vyššie aby si to radšej overil a hneď potom sa otočil o 180°. S hlasným spokojným chechtaním Šátora sa družina po chvíli konečne vybrala správnym smerom. To však ich už, okolo ojedinelých lámp, sledovali lačné oči lapkov a vyvrheľov nočného mesta. Tí v nich vytušili cudzincov a teda veľmi ľahkú korisť. Len čo sa dostali trochu mimo dosah centrálneho osvetlenia, tiene sa začali približovať a byť čoraz viac a viac doternejšie. Družina radšej pridala do kroku a razom bola blízko vytúženého hostinca. Vyzeralo to, že sa to zaobíde bez incidentu, no bol tu ešte Lakaš. Ten zrejme úplne nepochopil charakter celej situácie, prípadne sa možno trochu precenil, a odvážne sa vytratil opačným smerom ku všadeprítomným tieňom. Možno sa len chcel s nimi trochu porozprávať. Tiene ho ticho obkolesili a z ničoho nič ucítil na svojom krku chladnú čepeľ. To všetko len asi 5-10 sáhov od miesta kde družina práve zjednávala pred hostincom nocľah pre seba a stajňu pre poníka. Zrazu ucítil ako mu mizne z ramena luk pričom on sám sa ani nepohol. Práve sa zrejme stal svedkom vyššieho zlodejského umenia! S jemným postrčením dopredu ho ruka a čepeľ dýky opustili. Rozprávať sa s ním zjavne nikto nechcel. Sklamaný, no hlavne vystrašený Lakaš sa rozbehol za druhmi, ktorých skoro vtlačil do stajne. Spoločne si dojednali posledné podrobnosti ustajnenia poníka s veľmi pofidérnym čeľadínom a vliezli dverami zo stajne rovno do veľkého špinavého hostinca. Prekľučkovali cez pomerne plnú a zasmradenú nálevňu do svojej izby rozhodnutí hostinec hneď ráno vymeniť. Na druhý deň s veľmi malou dušičkou vošli do stajne už ani nedúfajúc, že svojho poníka vôbec uvidia živého. Stál však stále tam a vystrašene žul suchú slamu. Rýchlo zaplatili a šli si hľadať lepšie ubytovanie.
Bolo však treba privolať z virtuálneho sveta Kysličníka. Jeho minca totiž medzitým už pohasla a podľa inštrukcií predavača z Orxanovej školy do jedného dňa od toho bolo treba do mince vložiť určitú magenergiu kúzla. Položili mincu na podlahu v izbe ďalšieho hostinca do ktorého sa ubytovali a všetci s rešpektom odstúpili nabok. Sekus zoslal svoje kúzlo a po zablesnutí sa od položenej mince rozšíril akýsi magický kruh široký 3 sáhy, ktorý nekompromisne spálil všetko v jeho dosahu. Keďže minca ležala na podlahe trochu bokom, vypálil magický kruh cez stenu dieru aj do susednej izby, ktorá bola našťastie prázdna. Vyzeralo to, že sa budú opäť raz sťahovať, no toto však budilo u družiny pramálo obáv, keďže cena za izbu sa im aj tak zdala dosť premrštená. Bolo to všetko aj tak podružné. Najhlavnejšie v tejto chvíli bolo, že s nimi bola ich najmocnejšia postava. Alchymista Kysličník! Po nutnom ďalšom presťahovaní celej družiny do nového, tentoraz už tretieho hostinca, ktoré sa udialo obyčajným odchodom z neho, začali prípravy na ďalšiu cestu. Ešte stále však nebolo vôbec jasné kam sa družina ďalej vlastne vydá. Doplnili zatiaľ teda len najnutnejšie zásoby, ktoré aj tak potrebovali doplniť, ponavštevovali svoje profesné cechy, ale hlavne urobili ďalšiu dôležitú bojovú poradu ako ďalej. Pri nej vysvitlo, že Sekus dáva do spojenia to čo zistil Šátor o zemetraseniach s akýmsi starým denníkom, ktorý našiel v pozostalosti nejakého mága. Nešťastník bol upálený v nedávnej minulosti v Meste Barbarov za čiernu mágiu, pretože stále hlásal nejaké bludy ohľadom rôznych démonov, odmietal ich odvolať a celkovo vyzeral akoby ho posadol zlý diabol. Kráľovským súdom bol po krátkom procese odsúdený a k jeho pozostalosti sa nejakým podivným a veľmi nejasným spôsobom dostal práve Sekus. Najzaujímavejší bol jeho denník, ktorý okrem iného hovoril aj o akejsi magickej stene do ktorej náhodou narazil niekde na severe Džabiru, nad Centrálnou riekou, keď sa vracal na varanovi z obchodnej cesty. Už tá obchodná cesta smrdela, keďže sa vracal z Jazerného mesta do Hyskandie, z čoho vyplývalo, že mohol byť kľudne aj hyskanďan, a to by už smrdelo úplne. Istota však v ničom nebola a informácie to boli síce zaujímavé, no stále veľmi kusé. Po rozhodovaní pre a proti sa nakoniec rozhodli, že predsa len vyrazia na sever celú záležitosť overiť. Trochu to tam poobzerajú a keď to celé bude vyzerať sľubne tak sa tomu pozrú bližšie na zúbky. Vyraziť mali hneď na druhý deň.
Nekonečná cesta nadol
12. mája 286 p.V.r. sa teda vybrali naši štyria dobrodruhovia zvaný Sekus, Lakaš, Šátor a Kysličník za vidinou neistého dobrodružstva vyraziac z Džabaru, hlavného mesta štátu Džabir, na cestu smerom na sever. Smerovali k hraniciam s Inglandiou, kde na jednom krátkom mieste Centrálna rieka preteká cez Džabir. Ako sa im podarilo zatiaľ zistiť v okolí tejto dosť mohutnej a významnej rieky bol pás širokej, no relatívne dobre prístupnej džungle. Svojho času viedla k rieke aj veľmi dobrá a používaná obchodná cesta a zdroje oblasti ako ryby, drevo, vzácne korenia boli svojho času veľmi využívané aj keď v tejto časti rieky brod ani most na druhú stranu neboli a široká a hlboká rieka tak tvorila už aj vtedy prakticky neprestupnú hranicu a z hľadiska Džabiru pre blizke hranice Sambrie a Inglandie to bol veľmi nedostupný a izolovaný kút zeme. Bolo tu však kedysi malé prekladisko tovaru a s tým spojená osada, keďže po rieke bol pomerne čulý ruch medzi suroviny poskytujúcou Sambriou a tovary produkujúcou Inglandiou. Časom by tu asi vzniklo mesto, no z nejakého záhadného a nikým netušeného dôvodu sa rozvoj celej oblasti náhle prakticky zastavil. Po krátkom čase sa dokonca vývoj úplne otočil a netrvalo dlho a celú oblasť postupne začali hromadne opúšťať všetci obyvatelia a časom sa vyľudnila úplne. Do tradície sa dostala ako zakázaná, no nikto ju zakázanou nevyhlásil. Len proste nebolo nikoho kto by tadeto chodil alebo tu žil. Oblasť zase úplne ovládla džungľa a pre prechádzajúce lode to bol divný úsek, ktorý trebalo mať rýchlo za sebou. Občas sa tu zatúlali lovci kožušín, či prospektori a dobrodruhovia, no časť z nich sa navždy stratila a tak sa zase medzi dobrodruhmi tradovalo, že tá oblasť je asi prekliata.
Toto všetko sa však stalo už dávnejšie a toto určite nebol dôvod pre ktorý sa sem družina teraz vybrala. Podobných záhad a oblastí boli v Prímorských kráľovstvách celé desiatky. Všetko sa však zmenilo asi pred rokom, keď sa začali diať nielen čudné, ale už aj vyslovene nebezpečné veci. A to nielen v samotnej džungli, no aj v stepi okolo, kde žilo obyvateľstvo dovtedy úplne nerušene v jednom mestečku a viacerých dedinách. Najprv len sem tam niekto zmizol, potom začali čoraz silnejšie, častejšie lokálne zemetrasenia a neskôr už aj nájazdy zvláštnych bielych kudůkov. Toto už bolo nielen zvláštne, ale vyslovene raritné. Kudůci a hobiti boli od Vojny rás v celom Prímorí veľmi vzácny a malo sa za to, že prakticky všetci boli vyhnaní ďaleko na východ. Ľudia, tušiac, že sa v oblasti spustilo asi čosi väčšie, o čom nemali ani potuchy, začali utekať preč. Najprv pozvoľna, no postupne čoraz viac a viac. Za takéhoto stavu v tomto pohraničí ostalo po čase už len zopár, skutočne odhodlaných obyvateľov. Toto všetko sa im podarilo vydolovať z ľudí ešte v Džabare. Čo sa však v oblasti skutočne deje sa chceli družiníci radšej dozvedieť osobne.
Už spomínaného 12. mája 286 dorazili po celodennom pomalom pochode k tvrdzi, respektíve viac menej len opevnenej farme, zemana z Lazu. Ten už dávno neveril, že úrady niekoho pošlú aby situáciu napravil a naučil sa všetko si riešiť sám. Súčasne na jeho tvrzi prebývali dočasne utečenci z vyššie položených severných oblastí kým sa nepobrali ďalej na juh k hlavnému mestu. Zeman ich často najímal na nejaké práce okolo statku, utečenci mu občas niečo dobré predali čo už sami nepotrebovali a na službách pre nich si založil celkom výnosnú malú živnosť. Kedysi mu patrilo aj malé mestečko Laz, ešte viacej na sever, no na odvrátenie vyľudňovania bolo vyhlásené kráľovským, a bolo už teda slobodné. Pobyt na jeho statku priniesol družiníkom len upresnenie a utriedenie už známych faktov a po pár drobných príhodách sa ráno vybrali na ďalšiu cestu smerom na Laz.
K mestečku dorazili v ten istý deň večer tesne po zotmení. Celú cestu míňali opustené statky a zarastené polia. Čím viac na sever šli, tým ich bolo viac a viac. Celá oblasť sa tak pomaly, ale isto menila na step, ktorou vlastne aj pôvodne bola. Bolo zrejmé, že v celej oblasti sa deje čosi nekalé. A pritom mohli byť len okolo 35-40 míľ severne od Džabaru. Že situácia je už skutočne veľmi zlá ukázalo privítanie v Laze, ktoré bolo veľmi nepriateľské a do mestečka družinu ako skupinu nevpustili. Kysličníka dokonca, ako kudůka a dľa slov stráží jasného démona, chceli dokonca na mieste zastreliť. Nakoniec však predsa len dvaja z družiny dostali povolenie ísť dnu a tak zlodej a kúzelník po chvíli zmizli za zavretou bránou aby zistili nejaké ďalšie informácie. Noc sa však rozhodli stráviť všetci svorne pred hradbami mestečka, keďže delenie neprichádzalo do úvahy. Dvaja prieskumníci v Laze zistili väčšinou už len to čo aj tak dávno vedeli. Zlí démoni zabíjajú a unášajú ľudí do džungle, no čoraz častejsie podnikajú aj drzé útoky priamo na samotný Laz. Džungľa, ktorá obklopovala Centrálnu rieku po oboch jej stranách nebola veľmi ďaleko avšak len jej ľavý breh patril Džabiru. Nikomu v mestečku nebolo jasné odkiaľ z džungle sa útočníci brali, keďže podľa obyvateľov mestečka v džungli odjakživa žili len Broni. Mierumilovný lesný národ malých chlpatých bytostí žijúci v džungli už celé stáročia a pravdepodobne už dávno predtým ako bolo založené mesto. S nimi nikto nikdy neprišiel do konfliktu, keďže prakticky nikdy s nikým a ani medzi sebou nebojovali. Viac nikto nevedel. Veľká časť Lazu bola už vyľudnená a obyvateľov zostalo v mestečko veľmi málo. Drvivá väčšina už dávno utiekla preč, hlavne do hlavného mesta. Posledných asi 100 - 200 ľudí tvorili hlavne starší ľudia, vojaci a zarputilí fanatickí lokálpatrioti. Na našich dvoch prieskumníkov už po druhý krát za krátky čas dýchla depresívna skaza mesta aj keď v oveľa menšom rozmere ako pri nedávnom zničení Mesta Barbarov. No depresívna skaza nebola o nič menšia ako pri zničení veľkého kamenného mesta. Najhoršie bolo, že sa zdalo, že je len otázkou času a nevyhnutného osudu kedy zanikne aj toto malé ľudoprázdne mestečko na severe Džabiru a niektorí jeho obyvatelia sa zdali byť pripravení zaniknúť s ním. Ich odhodlanie neodísť a zahynúť bolo desivé. Zamĺknutí a tichí z toho čo videli, sa vrátili naši dvaja prieskumníci späť pred drevené hradby, kde už čakajúci Kysličník a Šátor pripravili jednuchý tábor. Predstava strávenia noci na stepi pred mestečkom nebola vonkoncom vábivá a na každého padala zvláštna tieseň. Zlé predtuchy sa veľmi skoro vyplnili. Hneď z úvodu noci začalo čudné zavýjanie či skôr štekanie šakalov. Družiníci sa neradostne začali chystať na boj s týmito nepríjemnými zvermi, no náhle im pomohol kúzelník držiaci stráž na veži ktorému sa vytie tiež nepáčilo a pre istotu, tam teda rýchlo vystrelil zopár ohnivých striel. Tým, podľa hraničiara, dosť divných šakalov zahnal a družina si potom už v kľude oddýchla celú noc, samozrejme za stráženia xO2.
Ráno vyrazili smerom k Centrálnej rieke, do džungle, ktorá ju obklopovala. Predtým ešte nechali pri bráne mestečka neznámemu kuzelníkovi vačok so zopár zlatkami za pomoc pri nočnom táborení. Pochod to nebol dlhý a po prejdení necelých 10 míľ sa ocitli pred vstupom do hustej, vlhkej tropickej džungle. Keďže informácie z Lazu, hovorili o malom mierumilovnom lesnom národe Bronov, Šátor iniciatívne navrhol aby šiel prvý alchymista, ktorý ako najmenší mal preskúmať džungľu sám a na znak mierumilovnosti mal ísť dokonca úplne bez zbraní aby sa s Bronmi lepšie dohodol. Kysličníkovi to celé nevoňalo a zdalo sa mu to veľmi hlúpe ísť do neznámeho prostredia a ešte aj úplne neozbrojený. Kdesi hlboko v mysli mal zakorenenú veľmi dávnu skúsenosť, že džungľa je veľmi nebezpečné miesto. Celé to smrdelo podobnými hraničiarovými nápadmi z minulosti z ktorých všetky skončili buď zle alebo ešte horšie. Neochotne sa však a po dlhom presviedčaní nakoniec podriadil, keďže lepší nápad od nikoho nepadol. A tak sa kudůk, plný zlej predtuchy, vybral sám do džungle iba s dvoma dýkami schovanými v čižme, Ohnivou hlinou v ľavej a liečivým lektvarom v pravej ruke. Hneď ako do vlhkého lesa vstúpil oľutoval, že sa dal na takýto nezmyslel vôbec nahovoriť. Hraničiar totiž ako správny džungľový zelenáč prepočul pravidelné pauzy ticha v džungli, ktorá inak kypela hlasným životom. xO2 si to potom ako zmizol v džungli hlbšie všimol, no nebolo mu vôbec jasné čo to znamená. Šátor, ktorý si to všimol ešte o niečo neskôr však už doklepol aj význam toho ticha. Keďže Šátorov pes ísť do džungle nechcel bol jediným spoločníkom, ktorý išiel, či skôr letel s xO2, Sekusov havran. Ten mu zúrivým krákaním dával niečo na vedomie, ale tvrdohlavý, zlostný, no nie menej statočný xO2 to nebral na vedomie. Šátor pochopil, že je zle a hneď sa za xO2 rozbehol neustále vydesene hulákajúc z celých pľúc "..tiger, tigeer, tigééér...". xO2 šiel odvážne ďalej. Pauzy ticha sa predlžovali a to ticho sa stávalo čím ďalej tým viac neznesiteľnejšie až po chvíli vôbec neskončilo. A zrazu to prišlo a nebyť jeho odolného srdca, xO2 asi dostane na mieste infarkt. S krátkym zarevaním sa naňho zozadu vrhol viac ako dvojsáhový tiger. Zahryzol sa mu do krku a nebyť brnenia tak mu hádam aj odhryzol jedným razom aj hlavu. Tlapami mu pri skoku strašne doškriabal jednu z rúk a druhú mu takto skoro odtrhol. xO2 pod nárazom spadol a Ohnivá hlina mu silou nárazu našťastie odletela asi 2-3 sáhy, pričom pri dopade okamžite vybuchla. Toto mu asi zachránilo život. Výbuch nebol ani tak silný ako ohlušivý a nečakaný a vyľakal tigra. Ten v reflexe obratne uskočil na bok. xO2 rýchlo vstal a pri vstávaní okamžite vypil liečivý lektvar. Ďalší podobný útok tigra by už asi neprežil. Do toho havran, zdesene krákajúc, kúzlom zapálil srsť tigra. Ten dlho nerozmýšľal a keďže mu prvý útok nevyšiel, utiekol ako blesk do hustej džungle naokolo. Ešte v poslednej chvíli síce doňho hodil xO2 dýku, no tá sa mu nezaryla veľmi hlboko a len ho škrabla po povrchu. O chvíľu sa už ani vetvička nepohla na mieste kde zmizol tiger. V tej chvíli dobehol na miesto činu vydesený Šátor ako veľká voda. O krátky čas za ním dobehol aj nemenej vydesený Sekus. Alchymista vrhol na hraničiara vražedný pohľad a oznámil mu po už x-tý krát, že s ním tentoraz už definitívne skončil a jeho návrhy už vonkoncom neberie vážne. Nebolo to však zďaleka posledný krát v ich búrlivom živote dobrodruhov čo sa podobná scéna mala opakovať.
xO2 chodil nervózne naokolo po zdupanom mieste ako lev v klietke naštvaný na hraničiara až ho napadlo, že skúsi vyliezť na strom aby nešli úplne naslepo hustou džungľou a súčasne majúc možnosť ostentatívne a dôležito odísť od hraničiara. Celý čas podozrievavo a nevraživo poškuľujúc na Šátora, liezol na strom tváriac sa veľmi urazene a príšerne dôležito. Vtedy sa ku nim konečne dokodrcal aj komótne si vykračujúci Lakaš s poníkom, ktorý pôsobil akoby sa ho celá záležitosť vôbec netýkala. xO2 postupne obratne vyliezol až na samotný vrcholček stromu a hneď za ním vyletel aj havran. Obaja objavili niečo mimoriadne zvláštne. Asi 150 sáhov smerom na sever od miesta kde alchymistu prepadol tiger, uvideli havran aj xO2 akúsi záhadnú priesvitnú stenu. Bola to vlastne len taká tenká stena teteliaceho sa vzduchu, ktorá sa jemne odrážala v slnečnom svetle. Nebola veľmi výrazná, no keď sa človek sústredil bola jasne viditeľná ako obrovská mydlová bublina. Stena bola v maxime okolo 3 míle vysoká a minimálne tak isto dlhá, polguľovitého tvaru ako zistil havran, ktorý okamžite vyletel do výšky stenu lepšie preskúmať, no súčasne úzkostlivo dbal na to aby sa k nej nedostal až príliš blízko. Jej horná časť už z koruny stromu nebola veľmi jasná. Alchymista vyskúšal odhadnúť či nie je magická, no takmer to nebolo potrebné. xO2 sa musel chytiť stromu aby nespadol, tak ho to množstvo mágie, obsiahnutej v stene, oslepilo. Prichytil sa lepšie vetiev stromu na ktorom sa zľahka kýval v nepatrnom vetre a rozhliadol sa ešte posledný krát kol dokola či neuvidí ešte čosi ďalšie zaujímavé. Džungľa sa tiahla okolo rieky široko ďaleko po jej prúde aj proti prúdu. V diaľke, niekoľko míľ na západ, uprostred Centrálnej rieky, bolo vidno celkom veľký ostrov a na ňom trosky obrovskej, starej, schátralej pevnosti zarastenej z veľkej časti džungľou. Džungľa všade naokolo kypela životom a vyzeralo to, že viacej sa alchymista už nedozvie. Kysličník teda opatrne zliezol zo stromu dole a oboznámil družiníkov so všetkým čo zistil spolu s havranom. Prebehla krátka porada pri ktorej sa rozhodli, že to skúsia najprv popri tej neznámej magickej stene, ktorú si súčasne popri tom aj lepšie obzrú a budú opatrne postupovať smerom k riečnemu ostrovu. K tajomnej stene prišli prakticky ihneď. Pár sáhov od steny išla pozdĺž jej obvodu čerstvá ornica, v ktorej boli otlačené kde tu čerstvé zvieracie stopy. Žiadna stopa však nepokračovala cez tenkú priesvitnú stenu, hoc na druhej strane bol podobne širok pás ornice a za ním opäť normálna džungľa. Vyzeralo to akoby priesvitná stena vytvárala takmer neviditeľnú bariéru. A skutočne. Každý pokus o preniknutie cez stenu sa ukázal ako márny. Či už pomalý, ktorý stena odklonila, alebo rýchly, ako napríklad hodenie kameňa, kedy kameň nárazom do steny explodoval v ohlušivej rane a rozpadol sa na tisíce drobných úlomkov, ktoré spadli vedľa steny. Časť z nich však aj dovnútra.. Lakaš tak dostal šialený nápad vhodiť do steny niečo dostatočne veľké, stena by to vyhodila do vzduchu a vtedy mal niekto cez takto vytvorenú "bránu" rýchlo preskočiť. Nikto to však nebral ako seriózne použiteľný návrh. Bola by to zjavne najskôr samovražda, i keď denník nešťastného kúzelníka, ktorý mal Sekus stále so sebou, a ktorý bol vlastne ich jediným vodítkom, niečo také skutočne pripúšťal.
Vybrali sa teda, viac menej bezradne, pozdĺž steny ďalej na západ, aby ju obišli naokolo a dostali sa tak k rieke a k pevnosti. Išli pomaly a opatrne džungľou popri ornici, ktorá sa vinula dookola steny, keď odrazu natrafili na malú nepatrnú cestičku odbočujúcu od ornice. Veriac, že táto cestička ich privedie k nejakej stope ako ďalej, vydali sa ďalej po nej Po krátkom čase sa cestička rozšírila a neďaleko vyústila na veľkú čistinu, ktorá mala každú stranu dlhú zhruba 100 sáhov. Po pravej strane od ústia chodníka, v severnom rohu čistiny bolo akési primitívne obetisko v podobe obrovskej jamy. Šípiac, že sú asi na stope hľadanému lesnému národu Bronov, sa opatrne vybrali smerom k hlbokej jame. Ďaleko však neprišli, pretože pár sáhov od cesty k obetisku ich privítala nepriateľská spŕška šípov. Bola to však zjavne iba výstraha, pretože šípy sa zabodli len pár sáhov od nich a nie do nich a utvorili tak okolo nich hustý kruh. Družina gesto ihneď pochopila a opatrne zložila všetky svoje viditeľné zbrane pred seba na zem. Po nejakom čase Broni váhavo zliezli zo stromov na ktorých sa skrývali a zvedavo i opatrne si prezerali cudzincov. Tí si rovnako zvedavo a trochu rozpačito prezerali Bronov. Boli nízkej postavy, nie väčšej ako jeden sáh, a pripomínali skôr malých chodiacich medvedíkov ako ľudí. Telo mali pokryté napriek horúčave hustou hnedou kožušinou a v okrúhlej, takmer ľudskej, tvári im svietili dve male dobrosrdečné očká. Po veľmi neistom vzájomnom okukovaní začalo obchytávanie, poťahovanie, neskôr presun drobných predmetov medzi Bronmi a družinou, až tá si ich postupne celkom získala cez drobné čačky, ktoré im rozdala. Tie sa páčili hlavne šamanovi, ktorý mal radosť hlavne z malého zrkadielka. Týmto šikovným predmetom si totiž u svojho kmeňa zabezpečil bohatstvo a postavenie pre seba a svoje potomstvo. Pripomenulo mu to časy, keď obaja jeho dedovia rozprávali o mocných bielych mužoch, ktorí prinášali na výmenu v dávnych dobách podobné rozmanité a užitočné predmety. Ale tá doba bola už dávno preč a nikto vlastne netušil prečo sa tak náhle skončila.
Celá, v podstate veľmi zaujímavá, komunikácia s mierumilovným kmeňom lesného národa však mala jeden nepríjemný háčik. Nikto, a to ani sprostredkovane, nebol vôbec ochotný komunikovať s kudůkom Kysličníkom. Ješitného alchymistu sa to citeľne dotklo a vôbec mu nebolo jasné prečo od neho tak všetci bočia, ukazujú si na neho, titulujú ho slovíčkami démon a podobne. Nepríjemná situácia sa ešte výraznejšie prejavila pri príchode náčelníka celého kmeňa. Ten družinu dobrodruhov privítal v mene celého lesného národa a vzhľadom na obojstrannú náklonnosť ich na uvítanie pozval rovno na slávnostný obed do bronskej dediny skrytej v korunách stromov nad nimi načo sa presunuli na stromy na ktorých viseli chatrče Bronov. xO2 však úplne ignoroval a v jasných narážkach ho označil za zlého démona, ktorý vychádza po nociach z neďalekého obetiska. xO2 prskal, nadával a bránil sa, no Broni ho úplne ignorovali. Nebol im očividne vôbec príjemný, ale kvôli dobrým vzťahom so zvyškom družiny ho aspoň ako tak tolerovali. Nebolo to však nič príjemné, ale na druhej strane to bola jasná a jednoznačná stopa, že družina ide správnym smerom, keďže podobná situácia nastala už aj pred Lazom. Sklamaný alchymista zvesil nakoniec rezignovane ramená a o to dôslednejšie začal sledovať svoje okolie. Zvyšok družiny medzitým priateľsky debatoval so šamanom a náčelníkom zatiaľ čo zvyšok kmeňa ich s úctou a zvedavosťou pozoroval z opodiaľ. Zlodejovi to však nakoniec predsa len nedalo a zvedavo sa sám vrátil dole pod stromy, využívajúc zaneprázdnenie ostatných, aby si lepšie obzrel zbrane svojich spoločníkov, ktoré tam dole pod stromami ležali. Broni totiž verili, že kovové zbrane a predmety sú sídlom veľmi zlých duchov, ktorí navyše dokázali pohltiť a nasávať aj duchov dobrých, ktorí žili vo všetkých živých bytostiach. A tak zbrane nedotknuto ležali na jednej hromade pod stromom a zlodej sa v nich so záujmom prehraboval. V korunách stromov tak nakoniec s Bronmi debatovali prakticky len Šátor a Sekus zatiaľ čo xO2 len nervózne obsmŕdal okolo nich. Náčelník im pomerne podrobne vysvetlil, že pred nejakým časom začali z obetiska vychádzať zvláštni bieli zakrslíci, ktorí akoby z oka vypadli xO2. Poväčšine nechali Bronov na pokoji, no pár krát sa stalo, že niekoľkých neopatrných odviedli neznámo kam smerom do obetiska a už ich nikdy nikto nevidel. Celé to bolo o to zvláštnejšie, že v obetisku prakticky odvždy žil len obrovský had, ktorému Broni z času na čas hodili zbytky nejakého zvera, ktorého ulovili.
Takto si kľudne debatovali a diskutovali už nejakú chvíľu vo veľmi príjemnej atmosfére, keď vtom zrazu prišiel pod stromy obrovitánsky, 3 sáhy dlhý, šabľozubý tiger, ktorý okamžite spôsobil medzi Bronmi nevídanú paniku a hrôzu. Zdesene pozerali pod stromy, triasli konármi, divoko gestikulovali a kričali, ukazujúc na obrovskú šelmu. Celé to však pôsobilo akoby Broni tohto tigra už dlhšie dobre poznali. Sekus so Šátorom stáli na drevenej plošine v korune stromu, sledovali pod sebou pohyb nebezpečného zvera a diskutovali s rozrušeným šamanom. A naozaj. Vyšlo najavo, že tento obrovský tiger trápi Bronov už pomerne dlho. Nevediac ako sa ho zbaviť mu vždy raz za čas niekoho z kmeňa predhodili a tak sa tigra zase na nejaký čas zbavili, no súčasne si tiger na svoj pravidelný prísun mäsa padajúci zo stromov zvykol a chodil pod stromy pravidelne. A prakticky vždy tak dlho, kým mu z nich do papule skutočne niečo nespadlo. Družiníci len krútili hlavami nad takouto podivnou symbiózou, no Bronov zjavne trápilo viac, že tiger opäť prišiel, než spôsob akým ho vedeli zahnať. Medzitým rýchlo späť do bezpečia na stromy vyliezol aj zlodej, ktorý to však stihol len tak tak. Obratom síce zo stromu hodil po tigrovi dve dýky, ale bez úspechu a takmer pri tom sám zletel dole pod stromy. Rýchlo teda radšej vyšplhal ešte vyššie k družiníkom aby nespadol dole, tigrovi rovno do papule. Medzitým traja zvyšní členovia družiny, stojaci na plošine oveľa vyššie sa rozhodli, po krátkej porade, že skúsia vypáliť po tigrovi šíp s jedom, ktorý by ho mohol odradiť od ďalších návštev osady. Dali to streliť Šátorovi, dúfajúc v úspech, ale ten bol vysoko nešikovný a tak sa šíp len neškodne zapichol pár sáhov od Lakaša do stromu a oveľa ďalej od tigra. Tiger výstražne zarevúc sa dôstojne pobral preč, pričom Broni ani nedýchali schovaní hore na stromoch a v chatrčiach. Po chvíli sa opäť rozozvučali zvuky džungle akoby bol strašný dravec len chvíľkový prelude skupinovej halucinácie.
Družina dala hlavy dokopy a začala vyzvedať od šamana viac podrobností o šabľozubom tigrovi. Z ich ďalšej debaty vyplynulo, že tiger si najprv počas dňa príde obzrieť miesto a upozorniť na seba. A potom večer, za pár hodín, príde po obeť, ktorú mu Broni zhodia zo stromu. Dotyčný sa pádom zo stromov vždy zabil a šamanov obrad súčasne vzbudzoval dojem, že dedinu vlastne zachraňoval svojím kúzlením on. Takto to išlo u Bronov už veľmi, veľmi dlho a kedy to začalo si už nikto z nich nepamätal. Obeť bola medzi Bronmi vylosovaná, no po losovaní si to s ňou mohol hocikto dobrovoľne vymeniť. Našich družiníkov čosi napadlo. Rozhodli sa využiť to, že tiger príde ešte v ten istý deň znova po obeť. Boli dohodnutí tigrovi nachystať pascu, keďže pustiť sa do otvorenej konfrontácie zoči voči sa nikomu nechcelo. Pomerne nízko nad zemou nachystali drevenú postriežku na ktorej mali stáť družiníci strieľajúci na tigra. Bolo však treba ešte návnadu, ktorá mala byť spomedzi Bronov vylosovaná a ktorá by nalákala tigra do takej pozície, aby ho naši ruhovia dostali pod krížovú paľbu. Keď za družinou prišiel osobne až šaman, že by odporúčal, aby sa losovania zúčastnil aj xO2, začalo byť jasné kto bude dnes asi obeťou. Šaman síce diplomaticky tvrdil, že by tým družina dokázala, že xO2 nie je tým na koho vyzerá a teda démonom a takto by si v očiach Bronov získal rešpekt a úctu, no už zabudol dodať, že by to bol rešpekt a úcta posmrtná. A keď si potom neskôr alchymista skutočne pri losovaní akoby náhodou potiahol najkratšiu paličku, bolo už úplne jasné kto bude dnes v plánovanej pasci návnada. Ješitný alchymista ťažko niesol nielen tento fakt, ale aj celý spôsob. Poňal to ako otvorenú ignoráciu celým kmeňom. Pri losovaní si dokonca potiahol tú absolútne najkratšiu paličku a pri porovnávaní ju mal ešte o máličko kratšiu ako na lepru chorý starec, ktorý bol prakticky tesne pred smrťou a bolo takmer isté, že sa večera nedožije. Bolo očividné a nepochybné, že je alchymista medzi Bronmi nevítaný hosť. Celé ho to dosť rozladilo a bol s tým taký nespokojný, že to už dával najavo otvoreným hundraním. Šátor aj ostatní ho upokojovali, že všetko bude určite v poriadku, no nervózny a podráždený alchymista im vôbec neveril a upokojil sa až keď si vyrobil pre istotu fľašku Éterického oleja ako železnú rezervu. Dobre urobil.
Nervóznym čakaním na večer strávili niekoľko hodín kedy nelenili a pripravili si na dravca improvizovanú pascu. Hlboko v džungli sa dalo v diaľke občas začuť rev hladného tigra. Po niekoľkých hodinách nervóznych príprav už bolo všetko ako tak pripravené a čakalo sa už len na nebezpečnú šelmu. Na čistine zhruba štvorcového pôdorysu veľkej približne 100x100 sáhov bolo v severnej časti obetisko 20x20 sáhov veľké s prístupovou cestičkou. Na východnej strane čistiny, na strane ktorou družina prišla, bola medzi dvoma mohutnými stromami natiahnutá drevená postriežka, ktorá sa skladala prakticky len z rebríka širokého asi pol sáhu a dlhého asi 20 sáhov, pričom na stromoch bol rebrík pribitý klincami a okolo časti kde bol rebrík prichytený ku stromov boli zbité z jednej rozobranej bronskej chajdy dve malé plošinky. Po jednej na každom strome. Vratká konštrukcia sa celý čas ľahko kývala vetre. Niekoľko sáhov pred nachystanou postriežkou bolo zapichnutých zopár faklí v širokom kruhu a uprostred neho stál neborák Kysličník čakajúci na svoj neistý osud. Broni boli hore v korunách stromov pozaliezaní a celé to sledovali len dvaja, k tomu určení Broni, dbajúci na rituál, no aj tí boli radšej zalezení a boli radi, že sú vysoko v korunách stromov a nikto nevidí ich a oni nevidia nič. Na labilnom rebríku kývajúcom sa vo miernom vetre stáli Lakaš, Šátor a Sekus, pričom celá nestabilná konštrukcia sa vznášala a húpala 5-10 sáhov nad zemou. Nad celým týmto cirkusovým predstavením poletoval ešte havran. Čakalo sa nervózne ďalej. Rev tigra sa už dlho neozval.
Nakoniec sa všetci, aj xO2, dočkali a tiger sa opatrne vynoril na čistinu z tmavého západného okraja džungle. Bol neveľmi pokojný a šípil akúsi zradu, ale pud zvyku, a pach voňavého, niekoľko dní neumytého alchymistu ho lákal stale ďalej a ďalej. Pomaly a mimoriadne obozretne sa približoval plíživými pohybmi smerom ku kruhu z faklí s úplne evidentnou snahou mihnúť sa pomedzi ne a odniesť xO2 v papuli. Celé mu to však bolo mimoriadne podozrivé. Nepáčilo sa mu to. Každú predchádzajúcu obeť stačilo iba oňuchať a zobrať, kdežto táto sa hýbala, stála uprostred kruhu horiacich faklí a bolo ju treba dokonca ešte zabiť, či skôr podľa jeho veľkostného pudu len doraziť. Váhal. Pomalými pohybmi opisujúc vlnovku prešiel na asi 20 sáhovú vzdialenosť od xO2 v opatrnom polkruhu, keď sa konečne rozhodol čo urobí. Mal skutočne v pláne pár skokmi sa rýchlo preniesť ponad tie nepríjemné fakle a večeru si odniesť so sebou v papuli. To bol však jeho zásadný a fatálny omyl. Ako náhle sa totiž prikrčil a skočil prvý dlhý skok, zniesol sa mu nad hlavu z ničoho nič havran a z koncov krídel sa mu po charakteristickej póze odpálili kúzelnícke blesky. Do toho z jedného kúzelníkovho oka vyšľahli ďalšie blesky, čo bolo ešte doplnené dvoma výstrelmi z lukov. Salva to bola síce zničujúca, no určite nie smrteľná. Určite nie pre takého silného a nebezpečného zvera. Spätné nárazy výbuchov kúziel však výrazne spomalili tigrov skok a ten doskočil len asi 10 sáhov od xO2. V ďalšej chvíli teda skočil ešte raz, rozzúrený bolesťou a prekvapený vývojom situácie zároveň. Toto by si už bol určite odniesol xO2, no on to už našťastie tušil a v danej chvíli už pil Éterický olej. Keď teda tiger doskakoval svoj druhý veľký skok, dopadal už na prakticky vytrácajúceho sa xO2, čo tigra doplietlo asi najviac. Kúzelník medzitým nelenil a zoslal na Šátora kúzelnú Rýchlosť. Šátor s Lakašom stihli aj bez toho dokonca po tigrovi ešte raz úspešne vystreliť zo svojich lukov. Tiger utrpel ďalšie ťažké rany a rozhodol sa, dezorientovaný a doráňaný, ustúpiť zo scény čo najrýchlejšie. Pri jeho skokovitom úteku z bojiska však dostal ešte niekoľko mimoriadne presných zásahov šípmi načo mu zmeravela predná aj zadná končatina. Bolo už len symbolickým zavŕšením jeho rýchlo sa vytrácajúceho života keď zrýchlený Šátor poslednou presnou ranou prestrelil tigrovi hlavu skrz naskrz a urobil tak tigrovmu trápeniu úplný koniec. Tigrovi smrteľný rev odumrel v papuli ako sa s chromými nohami zúfalo plazil mimo dosah desivých útokov. Od tohto hrôzostrašného, predsmrtného, a rýchlo utnutého revu, ktorý sa šíril na míle ďaleko Broni skoro popadali zo stromov. Bolo po všetkom.
Lakaš pohotovo razom zliezol zo stromu a chcel si, ako správny zlodej, urvať jeden z veľkých tigrových zubov, no vôbec mu to nešlo. Kúzelník sa dával pomaly dokopy a zliezal opatrne z nestabilnej konštrukcie aby si prezrel mohutnú mŕtvolu. Šátor už dávno nabudene pobiehal sem a tam po čistine a tešil sa z víťazstva pričom ako známy praktik rýchlo obzeral čo a ako by sa dalo z tigra zužitkovať. Čo robil vtedy xO2? V éterickej podobe sa toho veľa robiť nedalo. Napadlo ho však, že si aspoň trochu vyrovná účet s bronským šamanom. Začal ho teda strašiť vo svojej éterickej podobe počas toho ako práve zliezal dole po rebríku, aby si obhliadol obrovského zabitého tigra, ktorý ich od nepamäti trápil. Šaman dostal takmer zástavu srdca a skoro zletel z rebríka keď ním éterický alchymista dva krát prešiel. Ten setsakramentsky ľutoval, že nevie ani zaťať z bronštiny, aby mohol šamanovi objasniť prečo ho démoni takto trestajú. Chcel mu povedať niečo o tom aký bol xO2 charakter, žiaden démon, no nemal žiadnu možnosť. Pre Bronov bol xO2 mŕtvy aj keď z kmeňa nikto vôbec netušil čo sa s xO2 vlastne stalo a kde vlastne zmizol. A aj šaman si teda myslel, že už je dávno po smrti i keď netušil aká forma to bola, keďže tiger kudůka určite nezožral a jeho telo nikde nebolo. Netrebalo však chodiť ďaleko a na dokreslenie chaotickej situácie dobre poslúži, že ani Lakaš netušil kde alchymista vlastne zmizol pretože mu to nejakým záhadným spôsobom úplne uniklo.
xO2 bol teda Bronmi považovaný za mŕtveho a ďalej sa oňho nikto z Bronov vôbec nezaujímal. Toto bol však pre družinu celkom zaujímavý logistický problém. Družina sa hneď tak nikam nechystala a tak musel xO2 zostať v úplnej anonymite, aby družine nespôsobil nové zbytočné problémy. Schoval sa teda do jednej opustenej bronskej chajdy a nevyšiel odtiaľ niekoľko dní. Toto ešte viacej posilnilo alchymistovu frustráciu z pobytu u Bronov. Počas týchto niekoľkých dní stihol Lakaš po dohode s družinou prezrieť obsah šamanových a náčelníkových truhličiek a zvyšok družiny zatiaľ naberal sily a oddychoval pred ďalším postupom o ktorom nikto nepochyboval, že bude veľmi náročný. Sekus učil xO2 v jeho úkryte decentne vystupovať aj keď kráľovský dvor bol teraz veľmi ďaleko a užitočnosť tohoto umenia Kysličník ešte určite dlhú dobu nepocíti. Šátor bujaro oslavoval spolu z Bronmi. Hraničiar s Lakašom sa dohodli, že zájdu ešte hneď do doupěte tigra, kde našli zopár bežných zbraní, zlatiek a brnení po tigrom ulovených dobrodruhoch. Všade sa navyše povaľovala úctyhodná hromada kostí. Keď sa vrátili po krátkom výlete späť, Šátor navyše spracoval tigra na čerstvú zásobu jedla pre celú družinu, čím si výrazne spestrili jedálniček do budúcna a doplnili tenčiace sa zásoby. Medzitým Broni obvolali iné kmene žijúce v džungli a zorganizovali veľkú oslavu zabitia zlého démona tigra. Po niekoľkých dlhých dňoch príprav sa jednodňová slávnosť konečne spustila.
Bronská dedina v korunách stromov bola plná bronov z okolia, ktorí sa rozprávali, debatovali, popíjali akýsi kvasený nápoj z ovocia a tancovali. Takáto oslava trvala celý deň a noc a okrem hodovania a popíjania boli na nej naši traja statoční dobrodruhovia odmenení za svoju odvahu a statočnosť pred všetkými Bronmi, ktorí sa prizerali celému obradu. xO2 opatrne vykukoval z chajdy a zatínal bezmocne päste. Samozrejme pre neho nič z tejto oslavy nebolo. Ostatní traja družiníci dostali čarovný plášť utkaný z lesných bylín a prsteň z dreva, ktorý bol samozrejme tiež čarovný. Podľa tvrdení náčelníka a šamana by im obe veci mali výrazne pomôcť pri pobyte v džungli. Družiníci sa veľmi zdvorilo poďakovali a družne sa pridali k Bronom v oslavách a bavení sa. Prišlo ich na túto veľkolepú oslavu z celého okolia asi 200. Samotnej oslave sa totiž počas dňa venovali družiníci len sporadicky. Väčšinou len posedávali, popíjali a hlavne debatovali. Po slávnostnom odovzdaní darov to Šátor trocha viac roztočil, no tiež nie na veľmi dlho. Kúzelník sa typicky pobral spať veľmi skoro aby zahnal tu nikdy nekončiacu únavu a Lakaš sa tiež šetril. Netušili čo všetko ich ešte čakalo.Naopak u Bronov to celé skončilo veľkou, nespútanou, hromadnou a neorganizovanou pitkou. Ráno potom sa všade rozhostil nekonečný kľud a ticho prerušované občasným hlasným chrápaním a sporadickým čľapotom zvratkov padajúcich pod stromy z veľkej výšky. Všade bol kľud a mier.
Pre našich dobrodruhov však nastal čas sa zdvihnúť a pokračovať ďalej po stope neistého a nejasného dobrodružstva. Ako tak sa ešte doliečili a zrevidovali zásoby a po typicky dlhej a nekonečnej porade sa rozhodli pokračovať pri obetisku. Tam sa, po zlezení zo stromov a rozlúčení s Bronmi, odhodlane vybrali. Bola to v podstate zhruba 16x16 sáhov veľká a nedozierne hlboká jama. Okolo tejto jamy bola ešte ďalšia, tentoraz oveľa plytšia jama hlboká asi 6 sáhov a plná tekutého mazľavého lesného bahna. Jediná prístupová cesta do stredu obetiska viedla cez pár sáhov širokú cestu. Na nej bola vychodená veľmi úzka a veľmi kľukatá cestička, pričom okolo nej stáli v hustom rade koly zhruba 2-3 sáhy vysoké, ktoré na vrchole niesli primitívne kamenné sošky zvierat žijúcich v džungli. Broni to celé zvedavo pozorovali jednak z čistiny a jednak z bezpečia korún stromov.
Lakaš, ktorý ako zlodej bol vyslaný prvý, odhodlane vykročil po cestičke priamo smerom k obetisku. Hneď na prvom sáhu sa však pod ním otvorilo prepadlo a spadol do pasce kde sa takmer napichol na koly, ktoré číhali na dne. Ako tak sa mu podarilo vyštverať von z nebezpečnej pasce a začal postupovať ďalej oveľa, oveľa opatrnejšie. Šiel už len presne po vychodenej cestičke, ktorou sa dostal až na okraj obetiska a o malú chvíľu za ním nasledovali presne rovnakou cestou aj ostatní. Na konci všetci pozerali do bezodnej, asi 25 sáhov hlbokej jamy, pokrytej na dne hustým lesom rôzne veľkých, rôzne ostrých a veľmi starých kolov. Pomedzi koly boli roztrúsené kosti a iné ostatky v rôznom štádiu rozkladu. Všetkým bolo jasné, že sa ide dole, keďže všetky predchádzajúce informácie od Bronov hovorili o tom, že bieli démoni vychádzajú práve z obetiska. Zložitým manévrovaním na úzkej cestičke sa im podarilo uviazať o najbližší kôl so soškami lano a na druhý jeho koniec priviazať zlodeja. Ten potom začal pomaly a opatrne zliezať dole. Po zlezení asi 25 sáhov zostal visieť o málo viac ako 2 sáhy nad zemou, respektíve nad kolmi, ktorými bolo dno úplne posiate. To bolo zrejmé už zhora a jediným miestom ako tak bez nich bola pomerne úzka cestička pre hada skrz celé dno a zvláštny, 2x2 sáhy veľký, štvorec v severozápadnom rohu jamy. Na západnej stene dna jamy zíval 2x2 sáhy veľký otvor, ktorý vyzeral ako ústie nejakej obrovskej nory. Po chvíli sa z otvoru skutočne vynoril obrovitý had, ale toto Lakaš zistil až keď bol obrovský plaz len pár sáhov od neho a drúzgal svojou obrovskou váhou menšie koly. Jeho hlava samotná bola obrovská a nebezpečne tancovala pred Lakašom pričom každú chvíľu po ňom vyšľahla 2 sáhy dlhý, rozoklaný jazyk. Ten niekoľko krát Lakaša presne trafil a priomráčil ho samotnou silou úderu. To sa už však Lakaš zúfalo snažil vyliezť hore a dostať sa mimo dosah obrovského a nebezpečného plaza. Keďže ho had stihol ešte raz trafiť tak po chvíli len odovzdane visel na lane a kymácal sa bezmocne pred hadom omdletý. Hore družina rýchlo zistila koľko bije. Schytila teda lano a hybaj spoločne ťahať ostošesť. Ani ich spoločná sila však nebola bohvie aká a tak zlodej striedavo stúpal jamou niekoľko sáhov hore a vzápätí padal voľným pádom späť na dno jamy. Lakaš sa prebral a snažil sa prispieť svojím lezením, ale lano stúpalo a padalo tak často, až sa mu z toho začalo robiť skutočne zle. Had chvíľu sledoval zlodeja, no po pár neúspešných útokoch si to nakoniec rozmyslel a stiahol sa späť. Lakaš však stále visel v diere asi 25 sáhov pod povrchom na relatívne tenkom lane a tancoval na ňom hore dolu. Lakaš padal a stúpal, padal a stúpal až sa im nakoniec podarilo ho konečne nárazovo vytiahnuť von a všetci sa prevalili dozadu. Ostalo trochu bezradné ticho prerušované hlasným oddychovaním.
Začala chaotická, hádavá porada počas ktorej vyšlo najavo, že Sekus si nechal v chatrči Bronov všetky svoje veci v domnení, že sa tam ešte vrátia a že šli vlastne len na prieskum situácie. Súčasne si družiníci spomenuli, že u Bronov zabudli poníka, ktorého Broni vytiahli do korún, keďže ho považovali za takmer rovnocenného člena skupiny a pri odchode si ho družina zabudla vypýtať späť alebo aspoň dohodnúť kto sa o neho bude starať. Bolo treba sa teda vrátiť po Sekusove veci a dohodnúť s Bronmi čo s poníkom. Nakoniec sa vrátil hore iba Lakaš, ktorý súčasne poprosil šamana, aby sa im postaral o ich štvornohého priateľa. Po znesení všetkých ostatných vecí dole na dva krát boli všetci skalopevne rozhodnutí dostať sa dovnútra veľkého obetiska stoj čo stoj. Pri ich novom príchode k obetisku, idúc po tej istej cestičke, kúzelník niečo, veľmi neopatrne avšak s dobrým úmyslom, povedal v Ahmarskom jazyku. Asi skúšal či niečo nereaguje na podobný jazyk. Dosiahol však prekvapivý a dramatický efekt úplne inde. Hlas hovoriaci ahmarsky tak vydesil Bronov, že aj keď boli prevažne ešte priopití alebo so slušnou opicou, tak tí, ktorí ležali pod stromami, vyleteli po rebríkoch ako blesk a šaman začal rýchlo brebtať nejaké modlitby na ochranu pred zlými malými bielymi démonmi. Kúzelník u nich skrátka svojou ahmarštinou vzbudil ohromnú paniku. Družiníci chvíľku zastali zarazení a prekvapení nečakanou reakciou. Tá sa prejavila aj tak, že Broni veľmi dlhú chvíľu nezliezli a ani len dokonca nezisťovali kto vydal tie démonské zvuky a kde dotyčný je. Stačilo, že šli z obetiska a boli jasne démonské. Pre družinu to bola ďalšia dobrá indícia, že postupujú dobre a ahmarštinu ešte určite využijú. Po krátkom zdržaní sa vydali rýchlo k obetisku, inú alternatívu postupu aj tak zjavne nemali. xO2 bol de iure mŕtvy a tak sa nemohol Bronom ukázať na oči, ak si ich nechceli nadobro pohnevať, a vracať sa aj tak nebolo veľmi kam. Zobrali rebrík, ktorý ukradli Bronom a spustili ho dole do obetiska. Znova to však nevyšlo presne a tak bolo treba opäť asi 2 sáhy zaskočiť. Nebolo však veľmi kam keďže všade boli tie prekliate koly. Po krátkej debate sa zhodli, že dole pôjde Šátor a xO2. Šátor mal zísť úplne nadol a vyčistiť akú takú cestičku po ktorej by sa dalo ísť k asi 2x2 sáhy veľkej bezkolovej ploche v jednom rohu obetiska, ktorá bola neďaleko ústia hadovej nory. Po zhodnotení celej situácie sa predpokladalo, že tam niekde musí byť otvor odkiaľ sa šírili démoni von. xO2 mal počas celého prieskumu hraničiara istiť z rebríka.
Nič však nešlo tak hladko ako si predstavovali a Šátor z neveľkej výšky nešťastne z rebríka spadol pričom sa zadkom napichol na koly. Celý skrvavený sa ledva zdriapal z kolov na dno jamy. Po krátkom ošetrení rán sa však navyše priplazil had a Šátor teda pre istotu vyšiel znova na rebrík. Ešte predtým sa mu však pri ústupe podaril husársky kúsok kedy vypichol hadovi jedno oko a uťal časť jazyka. Toto bol obrovský úspech pretože pri takom mohutnom hadovi, ktorého šírka bola okolo 2 sáhov a dĺžka cez 20 sáhov, bolo jasné, že s hadom sa nedá bojovať normálne a že bude nutné ho dostať len cez vyradenie jeho zmyslov. Nadôvažok, keď nepomohol ani Ohnivý dážď, ktorý zoslal zo svojho zvitku Sekus hneď potom ako sa had začal blížiť. Ten mu totiž ublížil len minimálne. O to väčší úspech to od hraničiara bol. Nič sa však nedalo robiť. Šátor aj napriek nepochybným úspechom pri ústupe musel hore pretože utrpel pri potýčke s plazom taktiež veľmi ťažké zranenia. Had sa však po vyradení dôležitých zmyslov tiež stiahol do svojho brlohu a tak bola cesta k štvorcu v rohu obetiska aspoň dočasne voľná, nebolo však jasné na ako dlho. Hraničiar aj s xO2 vyšli postupne rebríkom späť hore. Museli ísť obaja keďže viseli na tom istom rebríku a jeden druhého obísť nevedeli. Nad jamou sa Šátor rýchlo vystrábil z rán a poďho razom späť dole, aby využil moment neprítomnosti hada. Dole na dne začal vysekávať cez koly priamu cestu pre ostatných k tomu pomerne malému štvorcu v rohu jamy kde dúfali, že nájdu vchod do podzemia. To sa mu zakrátko aj podarilo a teraz už všetci opatrne zliezli po rebríku dole do obetiska. Prebehli krátky vyčistený úsek až do rohu a zlodej začal okolie horúčkovito prehľadávať. Zad brániaci xO2 však čoskoro začal byť nervózny, keďže z diery kde žil had sa začalo znova ozývať nebezpečné syčanie. Po krátkej chvíli na to sa had skutočne opäť objavil a rýchlo sa blížil najkratšou možnou cestou k nim. Začalo to byť veľmi vážne. Lakaš musel stoj čo stoj nájsť ten otvor aby ich had, zúrivý od bolesti, ktorá rástla čím ďalej tým viac, nezahlušil úplne všetkých. Netrvalo dlho a zúrivý had sa prebúral cez koly rovno medzi Šátora a xO2 a začal zbesilo útočiť striedavo na oboch. Vtedy už bolo našťastie Lakašovi jasné, že sú skutočne pri hľadanom vchode do podzemia a že už stačí len nájsť spúšťací mechanizmus na otvorenie poklopu. To sa mu našťastie v poslednej chvíli aj podarilo. Razom ho otvoril a vkĺzol rýchlo dnu. Šátor medzitým absolvoval veľmi divokú jazdu na hadovom chrbte. Vybehol naň totiž šikovne a pohotovo, keď sa had prebúral medzi neho a xO2, pričom had túto divokú jazdu ukončil ráznym trhnutím hlavy načo si Šátor, dnes už druhýkrát, vyberal triesky zo skrvaveného zadku po voľnom prelete niekoľkých sáhov. Stratil však pritom súčasne aj štít. Sekus neváhal a vidiac, že potrebujú čas na zlezenie dole, zoslal na hada pár bleskov čím odpálil hadovi aj druhé oko a had sa znova a posledný krát začal vlniť späť do svojej nory. xO2 využil túto chvíľu a rýchlo prebehol za Sekusom s ktorým spolu zliezli do diery, ktorú chvíľu predtým otvoril Lakaš. Ten už čakal na ostatných vo vnútri o niečo nižšie na železných priečkach. Šátor, rýchlo schmatol po ceste k otvoru svoj štít, ktorý sa mu medzičasom podarilo nájsť a uháňal ako zmyslov zbavený za nimi. Hneď ako zmizol v diere začal Lakaš hľadať uzatvárací mechnizmus. O tom, že sa mu to podarilo úplne na knap, svedčilo tupé, mohutné buchnutie.
Stáli v tme na hrdzavých železných priečkach, ktoré viedli neznámo kam, hlboko pod nich v nekonečnej hranatej šachte rovno nadol pričom stena šachty mala šírku zhruba do dvoch sáhov. Ktosi hodil dole kamienok, no jeho ozvenu dopadu nebolo vôbec počuť. Možno ju prehlušilo cinkanie ako kamienok padal dole a narážal do železných schodov a kamenných stien. Chvíľu nervózne čakali, dávajúc sa trochu dokopy, po predchádzajúcich dramatických udalostiach. Akoby stále dúfali, že dole vôbec nebude treba ísť. Späť sa však ísť nedalo a tak neochotne, a zo začiatku veľmi pomaly, začali nakoniec zliezať do nekonečnej hĺbky pod nimi. Úplne im však chýbal akýkoľvek systém zliezania a tak na šmykľavých, vlhkých a úplne hrdzavých železných priečkach v jednom kuse padali. Po zlezení asi 250 sáhov do hĺbky našli úplnou náhodou skrytý mechanizmus pre akúsi výsuvnú plošinu. Zjavne na oddych čo znamenalo, že celá nekonečná zostupná šachta bola dokonca ešte hlbšia. Nikto z nich v tak hlbokej šachte ečte nikdy nebol. Keď na 750 sáhoch lezenia dole našli ďalšiu výsuvnú plošinu na oddýchnutie, začínala sa ich chytať panika. V ničom tak hlbokom ešte nikdy nebol. Začínalo byť úplne jasné, že šachta musí viesť do čohosi čo je minimálne veľmi hlboké a pravdepodobne aj veľmi rozsiahle. Aby si nebezpečný zostup trochu uľahčili pravidelne do tmy vysielali havrana, aby to pod nimi trochu preskúmal. No len asi na 100 sáhov dopredu, viac sa už zdalo kúzelníkovi nebezpečné. Celé to po dlhom a na rôzne pády pestrom zostupe zakončil xO2, ktorý sa tak nešťastne šmykol, že preletel celý zvyšok šachty a chytil sa až na 1250 sáhoch od poklopu, za úplne poslednú železnú priečku na ktorej ostal dobitý len bezmocne visieť. Na tomto mieste potom našiel zlodej po chvíli aj dva mechanizmy. Jeden im už dobre známy na odpočinkovú plošinu a druhý na akýsi masívny, železný rebrík, ktorý mal preklenúť posledných asi 20 sáhov medzi stropom chodby a podlahou, keďže šachta vlastne ústila na strope obrovskej chodby. Táto chodba bola široká 6 sáhov a polovica šachty s kovovým rebríkom ústila nad podivnú rieku čiernej smolovito-olejovitej konzistencie, ktorej tok šikmo križoval chodbu a celá čierna tekutina mierne páchla. Druhá polovica šachty ústila nad obrovskú chodbu.
Na poslednej plošine sa rozhodli radšej vyspať, keďže ďalší postup vyzeral ešte poriadne divoko. No hlavne preto, že boli z celého, údesne dlhého zostupu strašne dobití. Lakaš sa počas neho raz šmykol tak nešťastne, že po prakticky voľnom páde sa zachytil na rebríku nohou a nemohol sa odtiaľ sám vypáčiť, pretože pritom stratil vedomie. Keď sa prebral začal hneď v panike hulákať a vykrikovať o pomoc čo sa v úzkej šachte donekonečna ozývalo a rezonovalo až chvíľami nebolo počuť vlastného slova. Šátor so Sekusom k nemu pomaly a opatrne zliezli, no nevedeli čo s ním. Nevedeli ho totiž zobrať takým spôsobom aby s ním mohli bezpečne zostupovať ďalej nadol. Poslali teda havrana s malým lístočkom o tom čo sa stalo za xO2, ktorý odpočíval na poslednej vytiahnutej plošine hlboko pod nimi. Ten sa po chvíli uvažovania rozhodol nešťastníka zmenšiť na 5% lektvarom Zmenšovania nazývaným v družine aj Prckom. Lektvar poslal hore po havranovi a havranovi všetko vysvetlil aby to ten potom všetko vysvetlil Sekusovi. Zmenšeného Lakaša potom posadili Šátor a Sekus na havrana a havran s ním opatrne zletel opäť dole ku xO2. Úplným logistickým vrcholom však bolo, že chromý zlodej vliekol na chrbte v batohu ešte aj Šátorovho psa. Šator so Sekusom nasledovali pomaly za nimi dole a už bez ďalších komplikácií nakoniec zliezli na plošinu ku xO2 a Lakašovi, kde sa všetci zhodli na tom, že si musia pred ďalším postupom poriadne odpočinúť.
Po dôkladnom odpočinku ešte raz preskúmali najbližšie okolie tesne pod plošinou. Dlhá šachta vlastne ústila na strope obrovskej chodby. Pod jednou polovicou ústia bola smradľavá čierna rieka, ktorá pretínala takmer kolmo celú chodbu. Druhá polovica ústila nad chodbu. Rozhodli sa rieku neprekračovať na druhý breh kde bola úplne rovnaká chodba a vydať sa ďalej chodbou nad ktorú ústila časť šachty a smerom od tej podivnej a zjavne nebezpečnej čiernej rieky. Po asi 160 sáhoch postupu tmavou, starobylou a veľmi tichou chodbou prišli k modrastej, trblietavej, chvejúcej sa stene, ktorá bola určite spôsobená nejakou neznámou formou mágie keďže nič podobné nikto z nich v živote nevidel. Paradoxne sa však dala prejsť bez väčších problémov, teda až na zježené vlasy a ostatné chlpy. O poznanie silnejší efekt však mala modrá stena na havrana, ktorý sa nevedno prečo, silne nabíjal magenergiou a jeho zježené perie jej obsahovalo strašne vysoké množstvo, ktoré sa potom náhle muselo niekde uvoľniť. Staticky veľmi nabitý vták sa potreboval niekde vybiť, a tak z ničoho nič bol zrazu smrteľne nebezpečným spoločníkom, keď vedľa neho nechcel nikto ísť. Havran skúšal cez stenu lietať tam a späť, no zakrátko už havran nechcel cez stenu prejsť za nič na svete keďže nabíjanie a vybíjanie statickej magenergie pre neho bolo veľmi nepríjemné. Po chvíľach sprvoti zábavného smiechu družiníkov sranda okamžite prešla, keď náhodne vystreľované modré blesky lietali neriadene kade tade naokolo. Lakaša a Sekusa mohol jeden takýto neriadený výboj na mieste zabiť a preto čiastočne sa plaziac a čiastočne sa krčiac, obchádzali havrana opatrne popri stene chodby až prešli na druhú stranu magickej steny. Vracať späť ku rieke a za ňu nebolo aktuálne a bolo treba ísť ďalej smerom cez stenu hlbšie do podzemia. No havran ostal sám na druhej strane a nechcel ju za nič na svete prekročiť posledný krát. Po dlhom presvedčovaní nakoniec spoločne presvedčili havrana aby ešte posledný krát prešiel stenou a zakrátko blesky vyleteli do okolitých stien. Všetci družiníci ležali na zemi s rukami nad hlavou, no výboje sa nakoniec len neškodne vybili v sérii odrazov neškodne do stien. Magická stena sa ďalej len inertne trblietala bez ohľadu nato, kto a koľkokrát ňou prešiel.
Široká, ale hlavne veľmi vysoká chodba pokračovala ešte pár sáhov ďalej a potom vychádzala na suť dlhú asi 70 sáhov, ktorá stúpala pod asi 45 stupňovým uhlom. Hore na suti zúženú časť chodby prehradzovali prekvapujúco masívne dvere. Chvíľu sa zaskočene radili čo ďalej, no nakoniec sa rozhodli radšej vrátiť a zistiť niečo viacej o tej zvláštnej magickej stene zo strany na ktorej už stáli, hlavne preto aby opätovne nestresovali havrana. Šator celý čas vyjadroval podozrenie, že stena nejako súvisí s tou obrovskou magickou stenou na povrchu, no postupom šachtou bol tak dezorientovaný, že to nevedel nijako dokázať hoc ako otáčal mapu hore dole až bol z toho úplný jeleň a mapu frustrovane zbalil späť do tubusu.
Všetko však skomplikoval tragický konflikt, ktorý vyvolal Lakaš svojím zvláštnym prístupom. Celé to začalo tým, že zatiaľ čo všetci prehľadávali všetky možné kamene a steny naokolo magickej modrej steny aby zistili niečo zmysluplné o tejto zvláštnej štruktúre, Lakaš, ktorý bol na hľadanie vlastne ten najpovolanejší, sa paradoxne rozhodol úplne alogicky a nezmyslene pozabíjať zopár obrých krýs pobehujúcich v tieňoch na okraji dosvitu lucerny snoriacich družiníkov. Asi si chcel na nich natrénovať boj s dýkou. Na tom celom by nebolo okrem nezmyselnosti a očividnej sebeckosti asi nič zvláštne, ale krysy boli extrémne vyhladované. Zatiaľ čo ostatní, nič netušiac, okolo v kľude prehľadávali, každá ďalšia zabitá krysa spôsobovala medzi ostatnými živými čoraz väčši ošiaľ a frenetickú ruvačku o telá zabitých. Stávali sa tak čoraz viac nepredvídateľnými, agresívnymi a tým aj nebezpečnými pre ostatných. Nakoniec sa rozdivočené vrhli na družinu. Už len okrajovo doplňujúcim charakteristickým znakom bolo, že Lakaš ako hlavný iniciátor a doteraz vždy správne slizký zlodej, zdrhol do bezpečia na druhú stranu magickej steny ponechajúc ostatných vlastnému osudu. Krysy sa teda vrhli na najbližšieho Šátora a popri ňom aj na Sekusa, ktorý by určite nenechal družiníka len tak osamoteného. So Sekusom tým pádom musel chtiac nechtiac ostať aj jeho najlepší priateľ xO2. To prchkého alchymistu rozzúrilo do biela. Začal sa otravný boj, ktorý vlastne nikto zo zúčastnených v družine nechcel bojovať a ten čo bojovať pôvodne chcel z neho ušiel. Po nejakom čase nakoniec dve tretiny krýs ako tak vybili a zvyšok sa rozpŕchol sám do tmavých kútov. Bez vlastných strát. Lakaš sa ešte počas boja, možno v márnej snahe nejak družiníkom pomôcť, pokúsil vyskúšať lektvar, ktorý ukradol z bronskej dediny, ale nedopadlo to vôbec dobre. Výsledkom bol totiž pred ním na suti ležiaci dlhý lianový rebrík, ktorý mu vyrástol a potom odpadol od rúk. Traja družiníci zle zazerali na Lakaša čistiac si zbrane prekladajúc to ironickými poznámkmi na nezmyselný rebrík. Potýčka so svojráznym zlodejom tak visela vo vzduchu a bola na spadnutie. Vyprovokovanie stretnutia s bezvýznamnými krysami ohrozilo priamo Sekusa a to tvrdohlavý a urážlivý xO2, ktorého celý incident popudil najviac, niesol veľmi ťažko. Lakaš navyše ležal v žalúdku už dosť dlho aj Šátorovi. Stále však nikto z nich nebol rozhodnutý zakročiť nejak výraznejšie proti svojhlavému zlodejovi, s ktorým boli v poslednom čase samé problémy a zdalo sa skôr, že cestuje popri družine ako s družinou. Rozladení z boja a z toho, že okolo magickej steny aj tak nič nenašli sa rozhodli vrátiť hore na suť ku masívnym dverám. Keď si ich však začali lepšie pozerať bolo už len poslednou kvapkou, ktorá všetkých v družine rozzúrila, že ignorant Lakaš ešte znovu strieľa aj po tých pár zostávajúcich krysách čo sa po suti potulovali a ožierali svojich menej šťastných druhov. A navyše prakticky naslepo, keďže do tmy nebolo takmer nič vidno. xO2 nelenil a bez sekundy zaváhania hodil po ňom obratom svoju dýku. Šátor sa pridal ku alchymistovi, no len tak naoko, aby sa nepovedalo, a po zlodejovi vystrelil zo svojho luku. Lakaš, zaskočený a veľmi prekvapený nenazdalou prudkou reakciou ostatných opätoval streľbu a vystrelil po xO2 späť. Tomu sa zlodejov šíp zarazil hlboko do stehna. Horkokrvný xO2, rozzúrený do biela zlodejovou drzosťou a absolútnym nepochopením celej situácie, nelenil a vytiahol na neho z opaska tentoraz svoju špeciálnu dýku. Mrskol ju v rýchlom okamihu po Lakašovi a s obdivuhodnou presnosťou, a na Lakašovu životnú smolu, ho aj obdivuhodne presne trafil. Pôvodne ho síce chcel len trocha uzemniť, no v šere si nevšimol, že zlodej už bol slušne dobitý a šíp do stehna ho vydráždil úplne do biela. xO2 teda zasiahol mimoriadne presne a padajúcemu Lakašovi vyletel z úst s poslednými slovami aj život. Ostalo trápne, nepríjemné ticho prerušované len kde tu šuchotaním a pišťaním krýs. Lakaš síce liezol už dlho každému na nervy svojím ignorantským prístupom, no toto už bolo zjavne trochu moc. Hlavne u šokovaného Kysličníka bolo vidno radikálny obrat v nálade, keďže to bola hlavne jeho dýka, ktorá zlodeja zabila. Začal tentoraz pre zmenu kvíliť a horekovať nad tým čo sa to stalo. Po krátkej pietnej chvíli a trúchlení za mŕtvym bojovníkom nasledovalo obradné spopolnenie a xO2 si pateticky, ako znak smútku, vložil fľašku oleja s popolom Lakaša do torny aby ju nosil stále so sebou ako pripomienku tragickej udalosti. Ostatní dvaja družiníci a havran len pokyvovali hlavami, no hlavne Sekus mal veľké obavy ako budú putovať ďalej určite rozsiahlym a nebezpečným podzemím bez zlodejského umenia.
Za danej situácie sa ďalej nikomu veľmi nechcelo. Vrátili sa teda cez stenu späť ku šachte a na poslednej plošine sa opäť vyspali. Bolo to jediné, ako tak bezpečné miesto široko ďaleko. Bolo treba sa rozhodnúť či oslabení pokračovať ďalej alebo nie. Po krátkej debate sa zhodli, že sa ide ďalej, a to aj bez zlodeja. Zišli dole z plošiny, prešli, napriek veľkej nechuti havrana, opäť magickou do modra sa teteliacou stenou, a s pomocou kúzelníka otvorili masívne dvere na konci sute. Hneď za dverami bola úplne rovnaká suť, ktorá pomaly klesala späť na úroveň chodby. Po jej zídení išli asi 20 sáhov úplne identickou chodbou až prišli k obrovskej priepasti kde chodba celkom končila. Priepasť bola skutočne ozrutná ako zistili keď vyslali na prieskum do temnoty havrana s horiacou fakľou. Mala na dĺžku asi 220 sáhov a bola aspoň 150 sáhov hlboká. Vyzerala akoby nahrubo pritesaná, prírodná jaskyňa so stopami po akýchsi obrovských dlátach. Strop bol pokračovaním pôvodného stropu chodby avšak každých 40 sáhov z neho trčali ozrutné mramorové tyče, ktoré mali na svojich koncoch mohutné obruče s vnútorným priemerom asi 1,5 sáhu.
Poďme však rýchlo späť na suť. Na jej konci sa totiž pri stene mykal kompletne zviazaný trpaslík mrviaci sa uprostred hromady asi dvoch tuctov úplne práchnivých kostier dobrodruhov rôznych veľkostí a veku. Bolo nad tmu v chodbe tmavšie, že sa snaží na seba zo všetkých možných síl upozorniť, no vlastne to ani nebolo veľmi treba, prehliadnuť sa jednoducho nedal. Vyslobodili ho z povrazov, ktorými bol zviazaný a keď sa ako tak oprášil, predstavil sa im. Volal sa krátko a stručne Gorg. Družiníci práve stretli postavu, ktorá doplnila základné jadro družiny a časom sa stala, napriek svojej nepredvídateľnosti, jej oporným kameňom. V tej chvíli však toto nikto netušil. Teraz pred nimi stál len veľmi hladný, špinavý a zarastený trpaslík s nervóznym a trochu zbabelým pohľadom, ktorý sa snažil vyzerať nekompromisne. Ako im postupne objasnil pomedzi lačne hltané sústa železnej zásoby, ocitol sa tu, keď jeho karavánu dobrodruhov, ktorá sa vydala na pomoc Lazu, prepadla malá, ale mimoriadne mocná družina zvláštnych bielych zakrslíkov. Nikdy ich nevidel, ale silne mu pripomínali xO2, ktorý stál teraz pred ním. Družiníci sa na seba pozreli. Ďalšia zreteľná stopa, že išlo o kudůkov. Karavánu, podľa jeho slov, najali mešťania z Lazu aby im prišla na pomoc, no z trpaslíkovho rozprávania bolo jasné, že tam ani nestihli dôjsť. Tajomní bieli kudůci ich pri prepade ovládli akousi veľmi mocnou silou, niektorých zabili, no väčšinu však odvliekli do podzemia. Prebral sa do reality až niekde cestou v chodbe pretože jediné na čo si pamätal bolo, že tu pred priepasťou akosi spustili zvláštny mechanizmus a zdvihli zo dna ozrutnej jamy plošinu, ktorou niekam odišli. Kam, to už netušil, pretože ako jediný bol pri vedomí a ako jedinému sa mu podarilo využiť moment prekvapenia a odgúľať sa bokom, čiže do tmy, kde nič nevidel. Iba to, že všetci postupne odišli smerom dole do ozrutnej jamy. Podľa škvŕkajúceho žalúdka bolo tomu už aspoň dva dni. Po tomto strohom vysvetlení si začal hľadať na suti medzi ostatkami menej šťastných dobrodruhov nejakú vhodnú zbraň. V družine sa medzitým naplno rozbehla debata či vôbec zobrať trpaslíka so sebou alebo nie. Bola krátka a búrlivá, keď hlavne xO2 bol proti, no nakoniec sa dohodli, že mu dovolia ísť s nimi hlbšie ďalej ak bude chcieť o čom nepochybovali pretože cestu späť by sám asi neprežil a oni sa späť nechystali.
Debata ešte ani poriadne neskončila, keď sa z ničoho nič začal šíriť po suti príšerne štipľavý smrad. Vychádzal predovšetkým z bokov, kde sa suť stýkala so stenou chodby. Bolo zreteľne počuť sypanie jemného štrku a nakoniec sa po okrajoch utvorilo cez 2 tucty otvorov z ktorých sa zakrátko vyrojili asi jednosáhové zeleno-biele ploštice. Vďaka všade prítomnej magenergii boli zmutované až strach a ak nemali po dve hlavy tak mali aspoň nadpočet nôh, kroviek alebo tykadiel či očí. Po rýchlom zhodnotení situácie sa družina aj s trpaslíkom radšej takticky stiahla za masívne dvere kde sa dalo oveľa lepšie brániť. Ploštice ich nasledovali a strhol sa boj pri dverách kde 2/3 ploštíc vybili a zvyšné sa rozutekali kade ľahšie späť do svojich skrýší. Pri tomto boji boli však Šátorove nohy a Gorgova ruka tak dokúsané až ochromeli.
Kým obaja nešťastníci čakali až ich ochromenie prejde, xO2 a Sekus sa išli opatrne prezvedieť ako vyzerá samotná obrovská priepasť. Havran zobral odvážne do zobáka fakľu a obletel obrovský priestor ešte raz na bližšie ohliadnutie. Vyzeralo, že steny po hornom obvode boli veľmi dobre opracované, zato viac a viac nižšie to boli len kusy obyčajnej skaly. Tak isto na tom bola aj podlaha. Na pravej stene, hlboko a ďaleko dole pod nimi, bola na 2x2 sáhoch kompletná kamenná tlačítková Ahmarská abeceda. Nad ňou mierne opaleskoval akýsi neznámy text. Keď ho kúzelník s pomocou havrana s ťažkosťami prečítal, vyšlo najavo, že je to vlastne hádanka. Vyzeralo to, že bolo treba vložiť správnu odpoveď pomocou sofistikovanej kamenej abecedy. Čas prieskumu sa chýlil ku koncu a bolo načase sa vrátiť ku dverám a vyzdvihnúť trpaslíckeho válečníka a Šátora. Chvíľu dokopy pri dverách debatovali nad možnými riešeniami hádanky a rozhodli sa, že vyskúšajú slovo dážď alebo voda. Vrátili sa opatrne späť k priepasti, stále sledujúc diery po plošticiach či sa nejaké nevracajú, a vyslali havrana vyťukať na abecede správnu odpoveď. Na prvý krát to samozrejme nevyšlo. Po naťukaní slova dážď písmena zapadli, no nič zvláštne sa nestalo. Toto slovo to očividne nebolo a tak skúsili druhú uvažovanú alternatívu a tou bola voda. Písmena zaklapli a z podlahy sa okamžite začala vysúvať nahor naklonená plošina, respektíve chodník, z kameňa. Obdivuhodná hydraulika bola takisto celá z kameňa. Chodník bol hrubý pár sáhov a široký asi 4-6 sáhov. Skutočne dielo najvyššieho kameníckeho umenia. Chodník viedol dole zhruba do stredu priepasti, kde sa v podlahe vedľa neho súčasne otvorili, respektíve skôr odsunuli, kamenné dvere alebo skôr mohutná kamenná doska. Po krátkej chvíli, zatiaľ čo naši dobrodruhovia prezerali a testovali plošinu, zazneli zdola akési hrubé hlasy a objavilo sa neznáme svetlo. Razom zhasli a vyčkávali čo sa bude diať zaľahnutí na okraji priepasti s hlavami cez okraj aby im náhodou niečo neušlo.
Zdola ku začiatku plošiny po chvíli vyšli 6 orci a s nimi jeden biely kudůk! Tí orci boli akýsi bielejší ako normálne a aj vyzbrojení boli zjavne lepšie ako zvyčajne orci bývali, pričom ich celková konštitúcia bola oveľa lepšia ako u orkov s ktorými sa už družina doteraz stretla von pod šírym nebom. Ten zvláštny biely kudůk bol evidentne vodcom celej skupiny, no komunikoval len s jedným s orkov a až ten následne vydával rozkazy ostatným. Zjavne sa mu bridilo baviť sa so zvyškom. Dole schovaný havran začul čosi o urobení poriadku. A tak skupina piatich orkov, pod vedením svojho veliteľa, sa vybrala pomaly hore naklonenou plošinou. Chcela najskôr zistiť prečo sa sama od seba zdvihla a či sa tu niekto neznámy náhodou nepotuloval. Biely kudůk zostal spolu s jednym orckým pobočníkom dole. Kudůk, ktorého si havran stihol ako tak prezrieť, bol úplne celý biely so strašne špinavými nechtami a rukami. Na sebe mal oblečené pomerne pekné kožené oblečenie a cez to mal prehodený prakticky polorozpadnutý plášť z látky, ktorý na jeho odeve pôsobil úplne nepatrične svojím zničením a obnosením. Asi mal ten látkový plášť nejaký zvláštny význam pre ktorý ho kudůk nosil prehodený cez odev. Bol zjavne medzi orkami veľmi vážený a vyzeralo, že orci sa ho dokonca trochu báli. Kudůk sa zvedavo obzeral dookola a chodil po okolí, snažiac sa objaviť kvôli čomu sa plošina zdvihla a či za tým náhodou nebola nejaká porucha. Skupina orkov sa pomaly dostala prakticky až úplne hore, keď zrazu tesne pred koncom naklonenej plošiny vodca orckej skupiny náhle zbadal hlavu vykukujúceho xO2. Orci zastavili a začala sa najprv len debata medzi oboma skupinami, v ktorej padali rôzne vyhrážky aj ponuky, no skončila tak rýchlo ako sa začala. Predsa len slovník orkov nie je bohatý a družiníci zase nemali chuť sa s niekým takým veľmi dlho vybavovať. Hlavne keď ten niekto bol tupý a agresívny. Po chvíli sa už medzi oboma skupinami ozývalo len svišťanie šípov pričom Sekusa skoro jeden trafil. Kudůk považoval celú záležitosť prakticky za vybavenú a odišiel zjavne spokojný naspäť dole nasledovaný orckým pobočníkom. Keďže orci sústavne nezadržateľne postupovali hore, družina sa rozhodla, že zúži frontovú líniu na dva sáhy a teda, že sa vráti a zabarikáduje sa opäť za masívnymi dverami, ktoré jej tak pomohli pri bitke s plošticami.
Nestíhali však. Orci už boli príliš blízko na to aby sa stiahli len ústupom. A tak miesto sporiadaného ústupu sa ku dverám veľmi zbabelo rozbehli. xO2 však napriek tomu, ako tradične najpomalší, evidentne nestíhal a tak ako skutočne odvážny kamikadze zaliezol zadkom do jednej z tých dier čo zostali po plošticiach. V tej diere bol údesný, štipľavý hmyzí smrad a xO2 zaliezol dnu radšej len niekoľko sáhov, toľko koľko bolo nevyhnutne treba, aby ho orci nevideli. Dúfal, že nevliezol nejakej ešte žijúcej ploštici na návštevu. Orci sa prehnali okolo a xO2 si skutočne vôbec nevšimli čo sa neskôr prejavilo ako veľká taktická výhoda, ktorá zásadne ovplyvnila celý súboj. Alchymista ostal teda sám, v diere ploštíc, v smrade a úplnej tme, na zemi, na štyroch, tvárou k východu abol teda, s ohľadom na orkov, relatívne v bezpečí, no zvyšok družiny v podaní Sekus, Gorg, Šátor, pes a havran v žiadnom bezpečí rozhodne nebol.
Keď orci dobehli pred dvere, tie boli dokorán otvorené pričom Sekus stál osamotený na strane od magickej steny v ich strede Gorg so Šátorom totiž naraz uskočili na obe strany aby sa kryli stenou a kúzelníka nechali stáť samého. Zjavne mali dobre premyslenú taktiku. Keď sa teda Sekus otočil, pozeral sa do 5 sáhov vzdialených škeriacich sa tvárí orkov s natiahnutými lukmi. Šátor, okamžite pochopiac nebezpečnosť celej situácie, sa bez rozmyslu vrhol pred kúzelníka, no pár šípov už bolo vypálených. Našťastie minuli. Veliteľ orkov, mladý a prchký Vrimak, rozostavil svojich bojovníkov do polkruhu a tí začali v rýchlom slede strieľať po družine šíp za šípom. Šátor to nezvládol s nervami a vybehol proti ním aby si to s nimi radšej rozdal zoči voči. Sekus tiež nelenil a z jeho očí striedavo lietali modré či zelené blesky. Prečítal navyše aj nejaký zvitok načo nad hlavami orkov prehrmela ohnivá biela guľa a vybuchla v oslnivej žiare niekoľko sáhov za nimi. Vrimak okamžite pochopil kto je tu skutočne nebezpečný a začal viesť smer útoku tak aby odstavili Šátora a dostali sa ku kuzelníkovi. Toto sa im však počas boja vôbec nedarilo a keď sa jeden z jeho bojovníkov mŕtvy zvalil s dymiacou sa, modravou hruďou na zem, utrhol sa a začal nepríčetne kričať, že on si toho skurveného kúzelníka nájde a potom ho ešte bude prosiť aby ho odovzdal do osídiel smrti. Podobné nezmysly hulákal ešte hodnú chviľu, no jeho tirády však prerušilo, keď do boja spoza steny vybehol Gorg, ktorý s typickým, aj keď trochu strachom priškrteným, trpaslíckym pokrikom vyrazil konečne do boja. Orci ostali trochu zaskočení nad Gorgom a Vrimak musel znova preskupiť sily v odpovedi na zmenenú situáciu. Šátor a Gorg nelenili a začali poriadne dorážať na orkov. Keď padol aj ďalší ork, opäť však hlavne vďaka Sekusovi, Vrimak to znova nevydržal, rupli mu nervy a rozbehol sa osobne po kúzelníkovi. Gorg a Šátor to začínali mať nahnuté so zdravím a tak Vrimakovi nijak nezabránili. Sekus však nečakal kým sa k nemu Vrimak dostane a začal pred ním radšej utekať preč dole suťou smerom k magickej stene. Vrimak ho začal naháňať, no vtedy sa už na bojisku objavil konečne aj posledný družiník. Kysličník. Ten sa tam nejako podľa hluku a vzdialeného svetla dokodrcal priotrávený z horkých výparov, ktorých boli chodby od ploštíc plné. Našiel si hneď jedného orka a postavil sa proti nemu pričom vypil lektvar metamorfózy. Keď doráňaný ork z ničoho nič zbadal sám seba, zareval a s výkrikom šialenca utiekol späť smerom k naklonenej plošine a priepasti. Gorg medzitým odpadol pod útokmi ostatných orkov a ležal vyradený pod nohami Šátora, ktorý ho okamžite vlastným telom kryl, najmä pred útokmi akéhosi starého orka veterána. Šátor však na tom nebol oveľa lepšie a tiež veľa nechýbalo aby sa vyvalil vedľa ležiaceho trpaslíka.
xO2, ktorý dobehol tesne po odbehnutí Vrimaka rýchlo pochopil kam Vrimak vlastne odbehol a bolo mu jasné čo hrozí jeho kúzelníckemu priateľovi. V orckej podobe šprintoval rýchlo za ním, bol takto oveľa rýchlejší ako bol zvyknutý. Dobehol ho práve vo chvíli, keď sa Vrimak chcel vrhnúť na zvitok čítajúceho Sekusa. Bolo veľmi otázne či to nešťastný kúzelník vôbec stihne. Alchymista v orckej podobe priamo z behu zrazil Vrimaka na zem a začal s ním urputne bojovať pričom ho v podstate skopal až do bezvedomia. Sekus rýchlo vytiahol aspoň dýku, keďže kúzlo, ktoré čítal zo zvitku sa mu prakticky minulo účinku a chystal sa vrhnúť na zmeneného xO2 v orckej podobe o ktorom si myslel, že je neznámy ork, ktorý sa z jemu neznámeho dôvodu vrhol na veliteľa Vrimaka. Orci, podobne ako všetky podobné zlovoľné rasy, v boji niekedy robili divné a nebezpečné veci, ktoré sa normálnou morálkou vysvetliť nedali. xO2, v podobe orka, ho od toho svojim orckým hlasom dlhú chvíľu prehováral, no šlo to ťažko a bolo vidno ako kúzelník bojuje s tým aby sa na neznámeho orka zúfalo nevrhol. Až keď si xO2 spomenul na príhodu, ktorú prežili len oni dvaja kedysi dávno v sklade zemiakov, a keď mu alchymista pripomenul s tým súvisiace príhody v Jazernom meste, sa Sekus zbavil väčšiny svojich pochybností. Spolu sa vrátili urýchlene ku Gorgovi a Šátorovi keďže bolo možné, že zvyšní družinící boli zmasakrovaní poslednými orkami. Sekus však celý čas nespustil orka, ktorý o sebe tvrdil, že je vlastne Kysličník, z očí a snažil sa ísť trochu za ním aby ho mal pod kontrolou. Keď sa vrátili na bojisko zistili, že posledný ork utiekol niekam preč smerom k naklonenej plošine a bolo po boji čo bolo vlastne veľkým šťastím pre válečníka a hraničiara pretože dlhšie trvajúci boj by už asi neprežili. Boli takí dobití a doráňaní, že ich nenapadlo nič iné ako sa ísť niekam schovať keďže čakali, že nebude trvať dlho a objaví sa trestná výprava, ktorá bude určite silnejšia ako skupina orkov, ktorá ich len s trochou šťastia nepobila. Po krátkej, faktickej debate zašli späť za dvere na suti, zavreli ich a začali krátko meditovať načo všetci zmizli vo virtuálnom svete a na bojisku pred dverami po nich ostali len rozsekaní orci ležiaci na suti nasiaknutej litrami čiernej a normálnej krvi.
Putovanie tmou
Po nejakom čase vypadli z virtuálneho sveta, no neboli všetci. Z paralelného sveta vypadli len xO2 a Šátor a to sa prejavilo v prvom rade ako nepríjemný problém veľkého oslabenia družiny a a potom ako veľká záhada. Ani jeden netušil kedy sa objavia ich zvyšní druhovia. Šátor a xO2 rýchlo pochopili celú zložitosť a nebezpečnosť situácie, v ktorej sa ocitli. Rozhodli sa, že sa radšej vrátia späť k šachte ktorou zišli dole do podzemia. Prešli opäť magickou stenou a vyliezli rebríkom naspäť na poslednú plošinu v šachte. Zdalo sa im to široko ďaleko najbezpečnejšie miesto na oddych. Nestihli sa však ani poriadne vyspať a dostali veľmi nevítanú návštevu. Prišla, a zjavne po nich, veľmi zvláštna skupina pričom to celé pôsobilo, že skupina išla pekne na istotu. Jej zloženie však bolo úplne iné ako tej prvej, prakticky čisto orckej skupiny. Na čele síce išli opäť obligatórni orci podobní tým s ktorými bojovali za ktorými išlo niekoľko zvláštnych bielych kudůkov, ktorí presne sedeli na popisy obyvateľov Lazu.
To však ešte nebol úplný koniec skupiny. Za kudůkmi totiž išli ešte dve nestvůry, ktoré alchymista a hraničiar nikdy predtým nevideli. Vzdialene pripomínali akéhosi jašteročloveka chodiaceho vzpriamene po dvoch nohách. Boli pomerne zavalití, asi 1,7 sáhu vysoký a relatívne honosne oblečení v pomerne komplikovane pôsobiacich kožených odevov rôznych tvarov. Šiel z nich prenikavý strach ba až hrôza a úplne okato smrdeli mágiou na míle ďaleko. Na výborných brneniach mali prehodené akési tmavé plášte o ktorých sa nedalo povedať či sú z látky alebo opäť z kože. Kde tu im z huby odpadla sliznatá, odporná slina a sem tam si líco alebo plazie oko olízli dlhým, na konci rozoklaným, jazykom. Hovorili málo a aj keď zrejme ovládali ahmarštinu pomerne dobre, bolo niekedy takmer nemožné im rozumieť kvôli strašne sykotavému prízvuku. Niežeby však Ahmarsky niekto z našich dvoch zostávajúcich druhov poriadne rozumel. Jediný kto ju ako tak zmysluplne vedel bol Sekus a ten z nevysvetliteľnej príčiny nikde nebol. Drakoniáni medzi sebou sa navyše ešte bavili jazykom, ktorý znel prakticky ako kombinácia sykotu a škriekania. Oboch našich dobrodruhov striaslo do morku kostí. Títo jašteroľudia boli odporní. Ako neskôr obaja zistili volali sa drakoniáni a toto bol len jeden druh z viacerých nazývaný Bozak. A ako neskôr vysvitlo zďaleka nie najnebezpečnejší druh. Čo bolo na tom všetkom ešte zvláštnejšie, že drakoniáni zostali stáť asi 1-2 sáhy za modrou magickou stenou a na rozdiel od zvyšku skupiny, ktorá po krátkom zaváhaní pokračovala ďalej, sa k stene nikdy nepriblížili na bližšie ako 1 sáh.
Po našich dvoch družiníkov a psa poslali iba kudůkov a orkov pričom drakoniáni dávali rozkazy len kudůkom a kudůci ich posunuli zase orkom. Orci sa ich báli viac ako smrti a pri každom vyšteknutom rozkaze Bozakov smerom ku kudůkom nimi podesene trhlo. Kudůci to však až tak dramaticky nevideli a na vydesených tvárach orkov sa chvíľami celkom dobre bavili. Ale vždy len tak aby si to Bozaci, stojaci za modravou stenou, nevšimli. Družiníci psa nechali pre istotu hore na plošine s menšou zásobou jedla a vody a voľky nevoľky zliezli po rebríku dole. Začala sa z oboch strán veľmi obozretná diskusia, no po krátkom čase bolo jasné, že kudůci po nich chcú aby sa vzdali. Veľa na výber nebolo, keďže družina bola výrazne oslabená o svojich dvoch šlenov, ktorí sa nevrátili z virtuálneho sveta a skupina bola zjavne dosť silná. Orci rýchlo, no veľmi obozretne, odzbrojili Šátora a xO2.
Potom sa však strhlo niečo čo vôbec nikto nečakal, no najmenej orci. Veliteľ kudůkov, potom ako sa dostali pred magickú stenu takmer ku drakoniánom, ktorí čakali na druhej strane, začalo niečo čo nikto nikdy neskúšal. Kudůci totiž začali, napriek očividnej vzájomnej dohode, ktorá medzi kudůkmi a drakoniánmi o zajatcoch bola, vyjednávať o zajatcoch. Kudůkom bolo veľmi proti srsti odovzdať drakoniánom kudůka Kysličníka hoc alchymista bol oproti nim úplný černoch. Strhla sa jasná hádka medzi nimi a drakoniánmi. Vyzeralo, že tí za stenu nijako nemohli prejsť a kudůkom sa zase bez dohody nechcelo ísť cez stenu naspäť. Chceli si alchymistu zjavne nechať u seba. Nikto nevedel či to je pre alchymistu a hraničiara nejaká výhra, no aspoň to boli humanoidi. A vôbec nebolo jasné či hádka mala nejaký dopad na hraničiara. Po krátkej, ale intenzívnej, a z kudůckej strany veľmi obozretnej hádke, sa očividne obe strany dohodli, že keďže xO2 je evidentne kudůk, vyjmú ho zo zmluvy a ponechajú ho kudůkom, pričom len jeho drevený prsteň, ktorý mu hneď zobrali, pripadne drakoniánom. Keď boli obe strany ako tak dohodnuté, prešla celá skupina späť cez magickú stenu ku drakoniánom. Orci zaviazali xO2 oči nejakou smradľavou, roztrhanou koženou šatkou a po zviazaní rúk sa vydali všetci hlbšie do podzemia. Hraničiar sa s obavou pozrel smerom ku poslednej plošine v zostupnej šachte. Nevedel či je úplne správne na nej psa takto nechať a keby vedel, že je to posledný krát čo psa vidí živého, asi by niečo skúsil urobiť. Takto si len povzdychol, otočil sa a veľmi neochotne sa vydal ďalej do neznáma. Znervózňovalo ho, že sa nikto neobťažoval mu zaviazať oči.
Orci a kudůci tesne obklopili xO2 a všetci spoločne sa vydali na cestu hlbšie do podzemia. V malom odstupe za nimi, držiac Šátora svojimi ostrými pazúrmi, išli drakoniáni. Šíril sa okolo nich puch ako od zdochnutej jašterice rozkladajúcej sa na slnku v zavretej bedni. Šátor, dýchajúc hlavne cez ústa, zvedavo sledoval kade idú a snažil sa si všetko zapamätať, keďže očakával, že rovnakou cestou pôjdu aj späť a informácie sa im neskôr môžu zísť. Prišli k okraju obrovskej priepasti, kde videl ako kudůci vstrelili šíp do prvého kamenného kruhu. Tam sa v okamihu vytvorila akási magická membrána, ktorá urýchlila šíp do stredu ďalšieho kamenného kruhu. Toto sa zopakovalo cez všetky kruhy visiace zo stropu a na konci šíp spadol niekam do hĺbky. To však nebolo úplne to najdôležitejšie. Dôležitejšie bolo, že z kruhov vypadla na zem obrovská, hrubá sieť a v dráhe šípu sa navyše objavil aj magický povraz. Jeden z bielych kudůkov si založil zbrane a chytil sa magického povrazu. Obratne prešplhal k obrovskej visiacej sieti. Šikovný kudůk po nej zliezol dole a na tlačítkovej ahmarskej abecede vyťukal nejaké slovo. Netrvalo dlho a vysunula sa naklonená plošina po ktorej sa naši zajatci skodrcali až k otvoru na dne priepasti kde viedlo ešte ďalej oveľa nižšie citeľne menšie točité schodisko. Týmto schodiskom zišli dole asi 100 až 150 sáhov, keď sa celá skupina náhle zastavila. Kudůci začali po niečom šmátrať a nakoniec v stene zatiahli za akýsi skrytý mechanizmus. Dole sa otvorila podlaha a zrazu začuli strašný škripot a nárek. Bola to partia otrokov na svojej šichte, ktorá podsúvala pod otvor, našej zajatej a výrazne oklieštenej družine a svojim chlebodarcom, 20 sáhov vysoké kamenné schody. Schody škrípali a obrovská váha jemnej kameníckej práce sa pomaly sunula na správne miesto za občasných štekavých zvukov práskania biča.
Po takto pristavených schodoch zišli dole do ďalšej obrovskej chodby. Bola 12 sáhov široká a ozrutných asi 20 sáhov vysoká a tiahla sa od nevidím do nevidím oboma smermi. Sem tam tmu prerážalo svetlo z veľkých železných faklí ukotvených na stene veľkými hrdzavými skobami, no väčšina chodby sa aj tak topila v nekonečnej a beznádejnej tme. Prečo boli chodby také široké, no hlavne vysoké Šator vôbec netušil. Nikdy v ničom takom nebol aj keď v helfskom pohraničí, odkiaľ pochádzal sa tradovalo, že čímsi podobným sú podkopané celé Karalacké hory, ktoré obývali skřeti. Vždy to však považoval za báchorku na strašenie detí. Teraz mu došlo, že všetky tie historky a rozprávania, ktoré v detstve počul mohli byť kľudne aj skutočné. Striaslo ho. Vo vzduchu visel zatuchnutý smrad nikdy nevetraných priestorov. Boli už snáď 2 míle pod zemou a Šátor sa napriek veľkým chodbám cítil značne nesvoj. To, že to bola prvá známka jeho začínajúcej klaustrofóbie, sa ozrejmilo až po rokoch.
Celá skupina sa rýchlo pohla smerom preč od schodov. Otroci medzitým pomaly spratali schody kdesi dozadu a zmizli niekde v tme presne opačným smerom. Asi po 400 sáhoch chôdze sa chodba náhle úplne neprirodzene zúžila a po pár sáhoch úplne končila kvôli kompletnému závalu. Vyzeral veľmi čerstvo. Orci sa okamžite vydesili, kudůci dosť znervózneli, no drakoniáni len stoicky rozkázali otočiť celú skupinu o 180° a rozhodli, že sa pôjde okľukou. Vrátili sa teda rovnakou chodbou späť k menšej postrannej chodbe, ktorú minuli hneď zo začiatku. Bola len asi 3 sáhy široká a 6 sáhov vysoká. Viedla asi 200 sáhov, keď sa zúžila na šírku 2x2 sáhy. Orci napäto sledovali okolie a kudůci sa úplne prestali rozprávať. Napätie v skupine sa dalo krájať a cítil ho aj Šátor aj keď vôbec netušil prečo. Prešli ďalších asi 100 sáhov a vyšli na križovatke chodieb. Chodba oproti bola úplne rovnaká a stáli pri nej kudůcke stráže. Napätie v pochodujúcej skupine okamžite opadlo. Strážiaci kudůci evidentne spozorneli, keď zbadali drakoniánov. Vyzeralo, že zjav a prítomnosť jašteroľudí desil a znervózňoval úplne každého. Ich údiv z tmavého kudůka xO2 bol však nefalšovaný a ešte väčší. Zvedavo si ho obzerali, keď prechádzali okolo. Vošli do hlavnej chodby, ktorá viedla doprava a doľava a križovala ich úzku chodbu. Mala šírku 6 sáhov a obrovskú výšku 25 sáhov. Na stenách križovatky boli akési šípky a ceduľky, no keďže boli v ahmarštine tak Šátor veľmi nerozumel kam ukazujú. Celé to však pôsobilo ako dobre zabývaná oblasť podzemia. Celá skupina sa bez najmenšieho zaváhania vydala vľavo. Oblasť bola úplne zrejme každému dobre známa.
Nestihli prejsť ešte ani niekoľko sáhov, keď sa z križovatky ozval akýsi hluk a výkriky, ktoré po krátkej chvíli zanikli. Ako rýchlo nato vysvitlo z chodby kde predtým minuli kudůcke stráže sa totiž vyrútilo asi 25 barbarov. Vyzerali ako normálni barbari až na to, že im cez taktiež bielu, skoro priehľadnú kožu, podobne ako kudůkom presvitali cievy a svaly. Ruky mali takmer celé špinavé od nejakej šedej hliny. Asi ich navyše kvárila aj nejaká choroba, pretože telo mali výrazne posiate malými aj väčšími vredmi až jazvami. Občas sa im navyše svaly zachveli v návaloch nekontrolovateľných kŕčov. Barbari nezaváhali ani na okamih a rozbehli sa po skupine s takým revom až sa zdalo, že sa celá chodba trasie a rezonuje. Kudůci ich museli strašne nenávidieť lebo nimi prebehla okamžite vlna zúrivosti, no vidiac, že ich je očividne menej, dali sa radšej na rýchly útek. Asi po 150 sáhoch, zhruba 20-30 sáhov pred ďalšou postrannou chodbou doprava, ich barbari dobehli. Ktosi narýchlo rozťal Kysličníkovi putá a strhol mu pásku z očí.
Strhla sa strašná, krvavá, bitka. Šátor vidiac šialenstvo celej situácie sa chcel vytrhnúť svojim väzniteľom a utiecť, no drakonián, ktorý ho viedol mu strelil takú facku svojou tlapou, že hraničiar hneď odpadol a zvalil sa na zem sťa mech zemiakov. Na líci Šátorovi navyše zanechal hrubé a hlboké krvavé šrámy po svojich pazúroch, ktoré do budúcna len ešte viac zvýraznili hraničiarovu šerednosť. Zúriaca krvavá bitka sa medzitým rozbehla naplno. Drakoniáni rozsievali strach a smrť každým svojim úderom, no zdalo sa, že to nebolo veľa platné. Barbari mali očividne navrch. Svojimi bastardmi rozsekávali kudůkov vo veľmi rýchlom tempe. Odpadnutý Šátor ležal nanešťastie presne na frontovej línii oboch strán. Situácia vyzerala pre kudůkov dosť blede. Z ničoho nič im však náhle pribehla s veľkým revom posila asi pol tucta mužov. To aspoň na chvíľu vyrovnalo sily a na kúsok zatlačilo barbarov späť odkiaľ prišli, no zakrátko sa miska váh opäť začala nakláňať v neprospech kudůkov. Nie nadarmo sú barbari barbarmi a nenormálnou zúrivosťou a krutosťou, ako aj ďalšími čerstvými silami zatlačili kudůkov na pomalý, no zreteľný ústup.
Stala sa tak veľmi nepríjemná vec. xO2 ostal na polovici kudůkov, avšak Šátor, ktorý ležal v bezvedomí na zemi, bol asi 3 sáhy za bojovou líniou na strane barbarov. Vtedy sa xO2 v krátkom okamihu rozhodol, že pomôže Šátorovi a využije jeho ľudský pôvod na to aby sa dali dokopy s barbarmi, ktorí podľa neho vyzerali menej krutí ako kudůci. Výber to bol chybný, no bol to veľmi ťažký výber v obrovskom strese a veľkej rýchlosti, keďže na žiadne veľké úvahy vonkoncom nebol čas v zmätočnej bitke. Obe strany sa zdali byť rovnako posadnuté krvou, po bojisku sa prakticky nedalo chodiť ako bola všade rozliata vrstva klzkej, chladnúcej krvi a tiel.
Kysličník sa však najprv musel po tej klzkej podlahe dostať na hraničiarovu stranu bojovej línie. Skúsil to najprv popri stene, no hneď prvý barbar naňho namieril svoj meč. Alchymistovi sa akosi podarilo desivému útoku vyhnúť a sunul sa obozretne popri stene na opačnú stranu. Na otočeného barbara medzitým zaútočil niekto iný a tak sa barbar otočil k novému útočníkovi. To už však bolo bojujúcich asi o polovicu menej a zem bola naokolo ešte viacej potriesnená krvou a inými telovými tekutinami. Medzi to ležali rozosiate odseknuté údy a dorúbané telá mŕtvych bojovníkov. Línia boja sa opäť posunula a Šátor sa ocitol oveľa hlbšie v tyle barbarov, mimo hlavnú bojovú vravu. Keď k nemu konečne xO2 postupne dorazil, rýchlo ho odtiahol ešte ďalej od bojiska a rýchlo ho prebral.
Zúriaci boj však už mal svojho jasného víťaza a hlavný odpor kudůkov bol zlomený. Nasledovalo prenasledovanie a ďalšie jatky ako sa obrana kudůkov rozpadla pod náporom barbarov. Ustupujúci kudůci za sebou vyhadzovali do vzduchu celé časti chodieb a zasypávali ich, aby aspoň takto zabránili barbarom v prenasledovaní. Keď ustupujúci polovičníci odrezali zvyšok kudůckych obydlí od oblastí dobytej barbarmi, nastalo ticho prerušované len hlasmi drancujúcich a drancovaných.
Našich dvoch družiníkov si už ďalej našťastie nikto v tom chaose bitky nevšímal a po presune bojiska smerom od nich ostali o chvíľu úplne sami. Toto hneď využili a rýchlo pajdali spoločne chodbou späť pričom alchymista podopieral vlečúceho sa polomŕtveho hraničiara. Chceli sa vrátiť chodbou, ktorou prišli až späť ku schodom. Táto chodba však bola pred rozšírením odpálená a kompletne zasypaná. Boli v pasci keďže späť sa ísť nedalo pre vraždiacich barbarov a dopredu bola chodba zavalaná ustupujúcimi kudůkmi. Veľa možností tak na manévrovanie nemali. Po chvíli bezradného postávania sa odovzdane zložili na suti a čakali na celkové upokojenie situácie. Detonácie však zďaleka vôbec nekončili, no stále pokračovali. Po chvíli si podľa iného typu zvuku, smeru a väčšej vzdialenosti domysleli, že tieto už mali na svedomí barbari, ktorí vyrabované oblasti systematicky zasypávali. Bolo stále mimoriadne nebezpečné potulovať sa len tak po okolí a tak radšej schovaní čakali kým najhoršia búrka prejde.
Po nejakom čase sa však situácia trochu upokojila. Opatrne teda vykukli z chodby či je čistý vzduch. A až teraz si všimli mŕtve kudůcke stráže zabité odzadu. Keď okolo pajdali prvý krát boli tak vykoľajení a otrasení, že si ničoho nevšimli. Chvíľu opatrne sledovali čo sa v okolitých chodbách deje. Barbari chodili väčšinou z chodby zľava, v ktorej sa odohrala krvavá bitka počas, ktorej naši družiníci zmizli, do chodby oproti, ktorú strážili mŕtve kudůcke stráže. V plných rukách si odnášali korisť. Rozsekané časti kudůkov, zbrane, vybavenie z ich dobytých obydlí, kože, okná, dvere. Prakticky všetko čo sa dalo aspoň nejako použiť prevláčali do svojej časti podzemia. Zjavne bol v podzemí nedostatok všetkého a každá vec sa okamžite stala zdrojom ďalšieho využitia. xO2 hneď oľutoval, že sa nerozhodol skúsiť to radšej s kudůkmi, keďže drsnosť a krutosť barbarov ním úplne otriasla. Strhla sa krátka, no intenzívna debata čo spraviť ďalej. Šátor navrhol aby sa do celého tohoto veľkého, a im nejasného, konfliktu vôbec nezamiešavali a ostali v neznámom a rozľahlom podzemí radšej na vlastnú päsť. Kysličníkovi to veľmi nevoňalo, no vidiac zjavnú krutosť barbarov a odrezanosť od kudůkov, podvolil sa voľky nevoľky hraničiarovmu nápadu. Zo všetkých riešení toto bolo najnáročnejsšie, ale aj najbezpečnejšie ak by sa im podarilo vyhnúť sa obom znesváreným stranám.
Počkali takto niekoľko hodín kým sa pohyb v chodbách skutočne trochu zredukoval a vybrali sa mimoriadne opatrne do pravej chodby, v ktorej nikdy neboli a kde vyzerala byť aktivita barbarov úplne najmenšia. V chodbách boli po stenách, v nepravidelných vzdialenostiach, umiestnené železné fakle, no keďže chodby boli svojimi rozmermi obrovské, fakle v nich vytvárali len malé ostrovčeky svetla vo veľkom a hlavne vysokom mori tmy. Načo však boli tie obrovské chodby tak strašne vysoké nikto z nich netušil. Pohyb v týchto obrovských chodbách nakoniec nebol až taký náročný, no oveľa dôležitejšie bolo aby ich nikto nezbadal. Ak by sa strhla potýčka dlho by nevydržali. Potýčka však zatiaľ nehrozila, keďže sa im úspešne darilo sa barbarom vyhýbať a súčasne postupovať opatrne ďalej. Asi po 120 sáhoch takéhoto pomalého putovania prišli na T-križovatku. Chodba vľavo bola 6 sáhov široká a 8 sáhov vysoká, chodba vpravo bola dokonca prierezu 6x25 sáhov! Vysoká chodba vpravo však bola po niekoľkých desiatkach sáhov úplne zasypaná a tak sa museli vrátiť a pokračovať tou nižšou opačným smerom. Počas pochodu si všimli na barbaroch jednu veľmi nebezpečnú vlastnosť. Mali úplne červené oči ako angorskí králici takže bolo silné podozrenie, že vidia dobre aj v tme. Bolo nutné aby boli extrémne opatrní.
Pokračovali obozretne doľava. Po ďalších asi 130 sáhoch odbočovala doľava relatívne menšia postranná chodba, ktorá bola asi 6x6 sáhov veľká. Všade bolo úplné ticho a kľud. Minuli akúsi postrannú odbočku a pokračovali rovno ďalej chodbou v ktorej boli. Asi po 80 sáhoch prišli k vyvaleným dverám na pravej stene, pričom hlavná časť chodby pokračovala ešte ďalej. Pred dverami bola opäť zabitá dvojčlenná kudůcka stráž. Prekročili mŕtve stráže i vyvalené železné dvere a plný očakávania sa vybrali chodbou. Prešli asi 80 sáhov, keď vošli do veľkej a vysokej kruhovej miestnosti s priemerom asi 30 sáhov. Po niekoľkych sáhoch miestnosť prehradzovala akási kamenná ohrada vysoká asi 4-5 sáhov a takmer celá vyplnená naukladanými fakľami. Rýchlo vyliezli na ohradu, ktorú preliezli a na obrovskej hromade železných faklí zaliezli až úplne dozadu aby sa schovali.
Rozhodli sa, že toto je ideálne miesto na vyspatie sa a oddýchnutie si, čo však Šátor niesol veľmi, veľmi zle. Všimol si totiž pri prezretí zásob, že psovi omylom nechal iba trocha vody. Pôvodne mal za to, že mu nechal tej vody viac, no v tej rýchlosti a zmätku na rebríku pri náhlom odchode si asi nevšimol, že necháva vody veľmi málo. Boli od neho v podstate odrezaní a bolo čím ďalej menej isté, že sa k nemu vôbec dostanú späť. Vyspali sa pomerne v kľude, asi 7 hodín, teda okrem jedného nebezpečného incidentu, keď ich skoro objavili. Do skladu totiž prišla hliadka barbarov po čerstvé fakle a strážiaci xO2 sa neopatrne trocha vystrčil aby zistil čo sa deje. Jeden barbar si čosi všimol a začal liezť hore, no to už alchymista v panike budil hraničiara. Rozospatý Šátor rýchlo úspešne napodobnil pištiacu krysu a tak oboch zvedavých barbarov horko-ťažko oblbol. Tí s nadávaním odišli preč naložení veľkou várkou fakieľ. Po vyspatí naši družiníci zliezli opatrne z hromady a vybrali sa naspäť k hlavnej chodbe, kde zabočili doprava, do oblastí kde predtým ešte nikdy neboli. Prešli asi 100 sáhov, keď sa celá chodba stáčala doľava. Prešli ďalších asi 60 sáhov a chodba sa znova stáčala, no tento raz doprava. Na ľavej strane chodby sa začali znova objavovať nápisy a šípky, ktoré posledný krát zahliadli ešte v úvode. Boli však všetky v Ahmarštine a keďže ju nikto z nich nevedel, tak im to nebolo nič platné.
Vtom z ničoho nič začuli za sebou nejaké hrubé hlasy. Zmätene sa na seba pozreli lebo určite žiadnu odbočku neminuli. Situáciu trebalo overiť, keďže nikto z nich nechcel mať odrazu v tyle nebezpečných barbarov. Vrátili sa teda pozrieť späť odkiaľ tie hlasy prichádzali. Netrvalo dlho a zistili, že na ohybe chodby vyšlo niekoľko barbarov z tajnej chodby. Nebolo úplne jasné kde táto tajná chodba ústila a tak sa xO2 vybral opatrne na prieskum aby zistil niečo viac. Barbari ho však nanešťastie zbadali a začali ho prenasledovať. Rozbehla sa veľmi divoká naháňačka vo veľkých, tmavých chodbách. Družiníci sa v zúfalstve rozbehli po šípkach aj keď vôbec netušili čo vlastne znamenajú, no veľmi na výber nemali. Barbari za nimi sa totiž rýchlo blížili. Minuli nejaké ďalšie bočné chodby, no vôbec to nepomáhalo. Takmer zovšadiaľ sa začali ozývať hrubé hlasy prenasledujúcich barbarov. Zdalo sa akoby sa rozdelili aby ich obkľúčili. Zjavne to tu dobre poznali a vedeli kam chodby vedú. Nakoniec skončili v akejsi T-križovatke a skoro to vyzeralo akoby ich tam barbari cielene vmanéverovali. Chodba vpravo bola celá svietivo a draho vyzdobená, pričom obom do nosa okamžite udrela všetko prebíjajúca, silná aróma mágie. Celá chodba bola akoby z iného sveta. Chodba vľavo oproti tomu bola úplne obyčajná a ničím sa nelíšila od ostatných chodieb v ktorých boli. Nebol však nejaký čas na hlbšie analýzy. Zľava sa k nim zo vzdialenosti asi 100-200 sáhov rýchlo blížili nejaké tiene. Bolo skoro isté, že sú to ďalší barbari. Nadôvažok od chrbta už celkom zreteľne počuli hlasy prenasledujúcich pred ktorými utekali celý čas. Nemajúc iné východisko, strhli to doprava do vysvietenej, zvláštnej chodby plnej mágie. Postavili sa niekoľko sáhov od mohutných kamenných dverí, ktoré prehradili chodbu asi po 30 sáhoch. Chodba bola prekvapujúco malá vzhľadom k mohutnosti chodieb v ostatných častiach podzemia. Mala len 2 sáhy na výšku a rovnakú šírku. Prakticky len úzky tunel. Uprostred nádherných kamenných dverí bolo veľké kovové klepadlo s ornamentami. Skúsili z opatrnosti do dverí najprv hodiť dýku či tam nie je nejaká pasca, no keď sa nič zvláštne nestalo Šátor odvážne zabúchal klepadlom. Dvere sa s údesným škripotom, ktorý trhal bubienky, pomaly otvorili. Za nimi bola kockovitá miestnosť so stenou dlhou 5 sáhov, ktorý tvoril žltý pieskovec. Šátor bez najmenšieho zaváhania ihneď vošiel dnu, pričom dvere sa po krátkom intervale začali znova s údesným škripotom pomaly zatvárať. Kysličník tam stál ako obarený nevediac či ísť dnu alebo nie. Tá nerozhodnosť ho úplne zožierala. Nakoniec odmietavo pokýval hlavou a dnu nevkĺzol. Dvere sa s krátkym zadunením zabuchli.
Temer súčasne s buchnutím ku alchymistovi dobehli aj zúriví barbari. Medzitým Šátorovi vo vnútri dvere zmizli a na ich mieste ostala iba ďalšia pieskovcová stena, úplne identická s tými ostatnými. To sa už však xO2 dostal do rúk sadistického barbarského veliteľa. Ten najprv rozkázal xO2 odhodiť zbraň aby ho potom kompletne odzbrojili. Nezačínalo to vôbec dobre to už pomerne skúsený družiník vedel. xO2 s ním síce ešte skúsil vyjednávať, no za to ho agresívny veliteľ zmlátil do bezvedomia. Keď sa nešťastný alchymista prebral bola mu dosť zima. Asi preto, že bol úplne nahý, zviazaný a barbari si už delili celú jeho výbavu, pričom na hrudi ho pálil ahmarský nápis ZMIZ. Chrbát ho pálil nemenej a tak bolo takmer isté, že na chrbte mal tiež nieco vyryté len nevedel čo, keďže si tam nedovidel. Šátor nepochopiac prečo xO2 ostal von, začal búchať na tú stenu, kde predtým zmizli kamenné dvere. xO2 ešte v poslednom pokuse znova skúsil s veliteľom vyjednávať, no ten ho opäť len sfackoval a začal vypočúvať. Keď sa všetko čo chcel dozvedel, vydal rozkaz na stiahnutie celej jednotky z chodby, pričom jeho pobočník čímsi vyryl do steny 1 coul široký malý tunel. Veliteľ so spokojným diabolským rehotom odporučil xO2 aby sa ohľadom ďalšieho postupu obrátil na boha náhody Thormu a do malého tunela vložil akýsi opaleskujúci valček. Kompletne zviazaného xO2 nechali asi 10 sáhov od zvláštnych dverí a všetci barbari sa zrýchleným krokom pobrali preč. Z ničoho nič sa jaskyňou rozozvučal melodický hlas "Pozor pozor, v tejto oblasti nastane detonácia, opustite priestor, 10, 9, pozor nastane výbuch 6...5...4...3...2, detonácia nastáva ..." skala po obvode chodby symetricky popraskala a rovnomerne sa rozkrušila, pričom urobila obrovský zával, ktorý upchal kompletne celú chodbu.
Čo sa stalo s xO2? Tož veľmi dobrá otázka! Vidiac a cítiac veľké nebezpečenstvo pokúsil sa zviazaný odgúľať bližšie k tým čudesným dverám. Podarilo sa mu to úplne v poslednej chvíli a okrem zopár, pre alchymistu nedôležitých škrabnutí, vyviazol fyzicky zo zapeklitej situácie celkom hladko. Nie však psychicky. Bol potupený, ponížený a o všetko okradnutý a to všetko navyše po svojej voľbe. Prach sa trochu usadil a duchaprítomný alchymista sa znova odgúľaľ k novo vytvorenej suti. Napadlo ho skúsiť si prerezať putá niektorým z ostrých úlomkov. Po dlhšej chvíli a s mierne oškretými dlaňami sa mu to nakoniec podarilo. Vtedy začul akýsi tlmený buchot spoza dverí. Spomenul si na Šátora a tak chytil klepadlo a bez zaváhania zaklepal. Dvere sa opäť so strašným škripotom otvorili a na ich druhej strane stál prekvapený Šátor. Ked uvidel xO2 na jednej strane sa potešil, že sa dostal späť k družiníkovi, no keď sa prizrel bližšie len veľmi ťažko zadržoval svoj typický hurónsky rehot. xO2 si vtedy uvedomil, že mu je akosi nepríjemne a tak rýchlo požiadal Šátora o nejaké šaty. Dvere sa medzitým opäť zavreli. Hneď potom ako sa xO2 obliekol do nejakých hraničiarových starých šiat, ktoré si musel trochu uspôsobiť kvôli veľkosti odrezanim a zrolovaním, začali skúmať kde sa to vlastne ocitli. Šátorovi to však bolo jasné už od prvého momentu. Boli v BLUDISKU!
A jeho úvaha sa prakticky okamžite potvrdila. Len čo totiž prešli prvých päť sáhov, vpredu aj vľavo sa objavili miestnosti 5x5 sáhov veľké a na protiľahlých stenách sa skveli akési nečitateľné nápisy, ktoré nebolo možné z tej vzdialenosti prečítať. Rozhodli sa preskúmať nápis naľavo, no v krátkom okamihu a bez akéhokoľvek upozornenia sa okamžite prepadli do pár sáhov hlbokej jamy. Teda prepadol sa len Šátor, xO2 sa ako obratnejší a mrštnejší zachytil na boku jamy a vysúkal sa ešte horko ťažko von. Alchymista potom pomohol z jamy von aj Šátorovi. Na stene sa im podarilo prečítať iba nápis “Ostaň zomrieš, pohni sa zomrieš aj tak”. Nepoučení vošli hneď do ďalšej miestnosti rovno pred nimi. Na stene pred nimi bola hádanka a pod ňou dve šípky označujúce akúsi dlhú a krátku cestu von. Riešenie tejto hádanky dávalo odpoveď, ktorou z šípok sa je lepšie vydať. Keďže však neuhádli, chceli rýchlo utiecť preč spred nápisu, no ostali len stáť ako prikovaní na mieste a úplne paralyzovaní len sledovali ako sa im zpod nôh vylieva hustý olej. To však vôbec nebolo všetko. Keď mali oleja tak po členky, olej sa samovoľne vznietil! Ošľahaní prudkým ohňom ho horko ťažko uhasili. Keď si ošetrili trochu rany a prebrali ďalší možný postup, rozhodli sa, že pôjdu radšej z opatrnosti tou dlhšou cestou. Odbočili teda doprava kam ukazovala dlhšia šípka a vošli do ďalšej z radu miestností. Uvideli hlavnú širokú chodbu ísť priamo rovno, pričom po pár sáhoch bola zem celá posiata roztrúsenými vecami nejakých dobrodruhov. Ešte viacej vpravo bola ďalšia miestnosť, ktorá pokračovala kamsi ďalej do neznámej tmy. Pozdĺž celej chodby idúcej priamo rovno, bol opäť akýsi nápis, ktorý však nebol z takej vzdialenosti poriadne viditeľný.
Rozhodli sa ísť smerom preč od dlhej chodby posiatej predmetmi, keďže tušili, že chodba bude asi veľmi nebezpečná, keď tam ostalo toľko predmetov a osobných vecí. Avšak hneď ako vstúpili doprava začuli razom varovný štrkot, ktorý vychádzal od schovaného škorpióna, pohybujúceho sa po rozsiahlej suti v rohu. Štír bol síce veľmi veľký, no nejavil vôbec žiadne známky agresivity. Veľmi ľahko ho zahnali do kúta a postupovali mimoriadne opatrne ďalej doprava. Prekvapenie v tomto bludisku bolo vždy nablízku a trebalo sa mať tradične na pozore. Vošli do chodby kolmej na tú predošlú. Doľava aj doprava končila chodba po 10 sáhoch. Postranná chodba, ktorou sa ešte dalo prípadne ísť sa stáčala doprava a potom hneď doľava až sa taktiež slepo ukončila. Na protiľahlej stene bola akási železná fakľa zarazená v stene zhruba 2 sáhy nad zemou. xO2 ju hneď chcel skúsiť potiahnuť, no Šátor mu to rezolútne, na základe zlých skúseností s prepadliskami, zakázal. Neostávalo nič iné iba sa predsa len vrátiť späť k dlhej priamej chodbe s nápisom, ktorú opustili pred tým ako sa stretli so štírom. Nikomu sa tam nechcelo. Bolo zrejmé, že s chodbou je nejaký problém. Na zemi tejto chodby boli rozosiate pozostatky po nejakých neznámych dobrodruhoch, no neboli to len porozhadzované predmety, ktoré niekto v rýchlosti odhodil. Vyzeralo to skôr ako nestrávené zvyšky vypľuvnuté na hladinu. Na ľavej stene bol pozdĺž celej chodby akýsi nápis, ktorý sa však nedal prečítať z miesta pred začiatkom chodby. Bolo zvláštne, že tam neboli žiadne kosti a väčšina zvyškov ležala zhruba do polovice chodby. Mohli tam ležať asi aj cenné veci, ale siahať na ne nikomu ani len nenapadlo. Celé to bludisko malo zvláštnu, nebezpečnú atmosféru a po predchádzajúcich skúsenostiach obaja netušili, kde číha ďalšie nebezpečenstvo.
Aby sa nedostali do problémov obaja naraz, vydal sa preskúmať nebezpečne vyzerajúcu chodbu najprv Šátor. To však očividne nemal robiť práve on. Nápis naľavo totiž hovoril čosi o jeho veľkom morálnom bahne a tak sa začal Šátor rýchlo prepadávať do náhle tekutého pieskovca. Klesal dole stále rýchlejšie a bol tam už vnorený do 100-120 coulov, respektíve skoro po prsia, keď si nejakým omylom spomenul na akúsi krásnu príhodu z detstva ako oberal maliny v pohraničí. Zamyslený si až po chvíli uvedomil, že sa prestal prepadávať hlbšie a hlbšie. Začal rýchlo hľadať spomienky na matku, na rodinu, na priateľov a pri týchto často veľmi príjemných spomienkach začal pomaly stúpať smerom hore. Po chvíli už stál nad pieskovcom, ktorý bol tentoraz pre zmenu tvrdý ako skala. Aj strach z bludiska akosi ustúpil a dokonca pozbierali trochu vecí ležiacich na povrchu po menej šťastných predchádajúcich návštevníkov bludiska. Príjemne naladení a plní pozitívnych myšlienok prešli úsek morálneho bahna tentoraz už oveľa rýchlejšie. S napätým očakávaním sa obozretne sunuli dopredu. Úplne na konci natrafili v bočnej chodbe na dlhého a hrubého hada, ktorého postupne zahnali do kúta. Hneď za ním však v ďalšej bočnej uličke číhal na našich dvoch súputníkov ešte oveľa horší nepriateľ. Veľký a nesmierne agresívny škorpión. Zlovestne cvakal klepetami a chvost s bodcom mu nervózne štrkotal pri každom pohybe. Po chvíli zaskočenia sa však zdalo, že bude stačiť prejsť len popri ňom ak budú chcieť ísť ďalej keďže chodba za ním bola opäť slepá a štír mal svoje hniezdo na suti v jej rohu.
Ešte predtým však stihli prečítať ďalší z nápisov na stene. Nebola to žiadna hádanka ani pasca. Boli to len akési divné, akoby nesúvisiace, slová o Eanatum, bohyni svetla a dvoch hrôzostrašných a desivých bohoch, ktorí sa zdali xO2 povedomí. Pripomínali mu mená bohov, ktorých uctievala väčšina krollských kmeňov čo si pamätal z obdobia keď u nich žil. Väčšina týchto bohov bola desivá. Rešpektovala len násilie, krv a smrť pričom vyžadovala pravidelné ľudské obete počas komplikovaných sadistických rituálov, ktoré aj tak väčšina sledujúcich jednoduchých krollov odvracala v predklone, také boli nechutné. Kysličníkov kmeň bol jeden z mála o niečo mierumilovnejších, ak sa tak dal nazvať kmeň, ktorý svojich protivníkov iba zaživa mučil, štvrtil a napichoval na koly pričom ľudské obete bral len z vlastného kmeňa ako svoju najvyššiu poctu bohom. Pár jedincov vyznávalo dokonca aj neutrálnych až dobru naklonených bohov, no postavenie takýchto členov v alchymistovom adoptívnom kmeni bolo na úrovni dedinských bláznov v Džabire. Darmá sláva, kmeňu nič z toho vôbec nepomohlo, keď ho napadol iný kmeň spojený navyše s obrovskou skupinou východných skřetov vedených nejakým Xavrosom, ktorí boli práve na veľkom lúpežnom ťažení v Krollskom štáte. Kmeň bol vymazaný z mapy sveta, všetky ich dediny do jednej vypálené a trosky rozptýlené široko ďaleko po okolí. Mŕtvoly rozporcované a nasolené. Kysličník si spomenul na tú skazu čo našiel pri svojom návrate do tábora po niekoľkodňovom zbere bylín v blízkych horách. Naplo ho na vracanie ako sa mu vybavil ten príšerný obraz, smrad a skaza, ktoré mal výpálené plameňom emócií hlboko v mozgu, no štrkot škorpióna ho vrátil rýchlo do bežnej reality dobrodruha.
Vytiahol si zbraň a spolu s hraničiarom ho pár presnými zásahmi zahnali do kúta. Škorpión v ňom však stále agresívne pobehoval a hrozil každú chvíľu opäť zaútočiť. Šátor sa nakoniec rozhodol okolo neho iba prebehnúť, nechcelo sa mu zdržiavať sa bojom s nepríjemným a možno aj veľmi nebezpečným bezstavovcom. Nebezpečný úsek doľava okolo škorpióna ľahko prebehol, ale cestou sa náhle musel navyše vyhnúť 4 šipkám. Tie vystrelili z rohov miestnosti potom, ako zavadil nohou o čosi neviditeľne tenké, ale aj nenormálne tuhé. V predtuche nebezpečenstva číhajúceho v ďalšej miestnosti zostal pre istotu stáť na jej hranici. O chvíľu začul za chrbtom zopár krátkych prískokov a už vedľa neho stál aj xO2, ktorý sa o čosi úspešnejšie prešmykol pomedzi nebezpečné pasce.
Šátor však urobil veľmi prezieravo, že zostal stáť na kraji ďalšej miestnosti a nevošiel do nej. Stáli totiž ešte len na jej okraji a už počuli hlasné syčanie ďalšieho hada, len o málo väčšieho ako had predtým. Šátor prevrátil oči a spoločne s xO2 opäť nebezpečenstvo zahnali do jeho úzkej, no zjavne hlbokej diery. Prešli doľava a dostali sa do zdanlivo slepej uličky bez východu. Po bližšom prezretí však v ľavej stene našťastie civela jeden a pol sáhová, zvislá štrbina v pieskovcovej stene. Hneď pred ňou sa však xO2 opäť prepadol do ďalšej pasce. Na jej spodku, bola akási rýchlo tuhnúca želatína v ktorej ostal alchymista uviaznutý. Preľaknutý Šátor začal okolo jamy zmätene pobiehať, pretože pasca ležala presne oproti štrbine, ktorou sa pokračovalo ďalej a tak vlastne zahatala jediný možný východ von. Navyše pasca sa začala uzatvárať akýmsi padacím poklopom aj s xO2 vo vnútri. Šator si nechcel ani predstaviť čo sa mohlo udiať s jeho druhom ak by sa poklop skutočne zavrel. Hraničiar tam teda narýchlo pichol aspoň fakle a vzpriečil ich v padacích dverách tak aby dvere pasce ostali otvorené.
Nerozhodne debatovali, xO2 v jame a hraničiar nad jamou. Situácia bola dosť zúfalá. S takýmto typom pasce sa ešte nikdy nestretli. xO2 ostal uväznený v stuhnutej želatíne a navyše alchymista mal so sebou dole v jame veľkú časť ich spoločnej výbavy. Chvíľu nad situáciou dumali, potom sa chvíľu prekrikovali čo budú robiť ďalej. Ukázalo sa, že želatína ďalej od alchymistu bola ešte naďalej tekutá. Niekoho napadlo aby sa skúsil do jamy hodiť kameň. Želatína okolo neho okamžite stuhla. Hneď ich napadlo, že si vytvoria takto po želatíne akýsi most, ktorým by sa dalo dostať k v strede uväznenému, alchymistovi. Bolo však treba oveľa viacej kameňov. A avšak tie boli len na suti odkiaľ sa opäť ozývalo zlovestné syčanie. Šátor dlho nerozmýššal a do diery kam zaliezol had rýchlo vhodil jednu Ohnivú hlinu načo dieru rýchlo priklopil svojím štítom. Ozval sa tlmený výbuch, no hraničiar držal svoj štít pevne a keď ho nakoniec zodvihol na vnútornej strane našiel pár kvapiek krvi. Zdroj kameňov bol voľný a tak ich rýchlo nanosil zo suti dostatok pričom ich rovno hádzal opatrne okolo xO2 aby ho netrafil. Želatína pod nahádzanými kameňmi podľa očakávania ihneď stuhla a Šátor sa na ne po chvíli opatrne spustil z okraja jamy. Dúfal, že sa neprepadne do tekutej časti želatíny pod kameňnmi, no stuhnutá masa držala veľmi dobre. Hraničiar veľkým mečom opatrne vyrezal xO2 zo stuhnutej masy a vytiahol ho von aj s naložením, rovno na opačnú stranu pasce. Zbytky stuhnutej želatíny obaľujúce Kysličníka a jeho náklad sa po chvíli začali samé rozpúšťať až okolo neho vytvorili veľkú mokrú kaluž. Šátor rýchlo prehádzal svoje vaky na druhú stranu pasce a preskočil za xO2.
Boli opäť o čosi ďalej v bludisku, ktoré im už obom začínalo liezť poriadne na nervy. Po 10 sáhoch, počas, ktorých nikde nespadli a na nič podozrivé nenarazili, prišli opäť pred stenu s hádankou. Situácia bola podobná hádanke na začiatku bludiska aj keď pochopiteľne samotná hádanka bola iná. Túto, na rozdiel od tej na začiatku, našťastie rýchlo uhádli, i keď xO2 ju musel najsamprv Šátorovi prečítať. Niežeby Šátor nevedel čítať, ale pri prechádzaní tohoto podivného bludiska bez zjavného zmyslu dostal, ako je už zrejmé, poriadnu nápisofóbiu. Ešteže to nebola infekčná choroba. Hraničiar našťastie ľahko aj z rozprávaného textu pochopil, že hádanka je v podstate úplne primitívna a bez zaváhania vykríkol odpoveď. Nič zlé sa im vďaka tomu nestalo a mohli v kľude pokračovať ďalej.
Neďaleko odtiaľ dorazili pred dvoje dverí, ktoré boli prakticky hneď vedľa seba. Jedny prehradzovali chodbu rovno a druhé prehradzovali chodbu vedúcu doľava. Obaja mali z oboch tých dverí veľmi zvláštny ba až zlý pocit. Boli asi začarované čo sa im rýchlo aj potvrdilo, keď sa omylom dverí vedúcich rovno ktosi nechtiac dotkol. Dostali náhle z ničoho nič taký ukrutný strach, že sa hneď pokadili do spodkov. Zobrali razom nohy na plecia a utekali od dverí kade ľahšie naspäť až skončili prakticky v chodbe pred jamou plnou želatíny. Unavene sa zviezli na zem a opretí o pieskovcovú stenu bludiska vydesene zírali do chodby čakajúc čo z nej vylezie. Po krátkom čase sa začali sa vzájomne obviňovať zo zlyhania. Ktosi, najskôr prchký alchymista, hodil po tom druhom svoje okadené spodky a tak sa začala takzvaná výkalová potýčka. Skončila tak náhle ako začala, len jej výsledok bol nepríjemný. Smrdeli a boli špinavý až strach, hlavne na hlave a trupe, a nakoniec už len rizgnovane len tak sedeli uprostred toho strašného smradu a nevraživo na seba zazerali nasratí jeden na druhého.
xO2 sa náhle rozhodol, že to skúsi radšej na vlastnú päsť a vidiac doľava odbočujúcu, ešte jednu nepreskúmanú chodbu, spontánne do nej vbehol. Typický Kysličník. Chodba bola plná rôznych druhov a častí brnení rozhádzaných po zemi a Kysličník sa postavil na jej začiatok pred ďalšiu hádanku. Táto však už žiaľbohu bola nad jeho sily a tak sa znova prepadol do pasce, ktorá sa pod ním otvorila. Tentoraz znova do želatíny. Sprvu si vydýchol, že tento druh pasce už pozná, no po chvíli jasne pocítil, že niečo opäť nesedí. Táto totiž pálila a zraňovala akoby stál v čistom koncentrovanom lúhu. xO2 nešťastne zakričal na Šátora sediaceho obďaleč aby mu pomohol a ten, hoc hundrajúc a nadávajúc mu do blbcov, xO2 z pasce po krátkej chvíli vytiahol.
Nebolo kam ďalej ísť, všade kam sa dalo už prakticky boli okrem tej prekliatej dvojice dverí. Bojaci sa xO2, ktorý z nich stále cítil veľký strach a rešpekt, sa rozhodol, že nebude ďalej váhať a skúsi rovno tie dvere naľavo. Len čo sa ich však dotkol, dvere z ničoho nič zahoreli mohutným plameňom, ktorý okamžite ošľahol nešťastníka. Ten síce šikovne ucukol späť, no popálený ostal aj tak dosť. Dvere však zostali po zhasnutí plameňa úplne rovnaké ako predtým. Popálený, ohorený a navyše po spálenej hnačke smrdiaci alchymista si sadol k špinavému, smrdiacemu a zdeptanému Šátorovi, ktorý okrem vytiahnutia Kysličníka z pasce, opäť len apaticky sedel bez pohnutia na zemi opierajúc sa o chladnú drsnú stenu. A tak tam bezradne obaja sedeli a čakali, sami nevediac načo.
Zrazu vedeli. Všimli si to až keď to zmizlo. Konečne z nich spadol ten hlboký strach z tajomných prvých dverí vedúcich rovno. Prvý sa odhodlal opäť nezničiteľný alchymista a pomalým krokom sa vrátil k tým strašným dverám. Sám ich po podvedomom zaváhaní aj nakoniec otvoril aby zistil, že za nimi nie nič iné iba čistý, jemný a voňavý morský piesok tvoriaci podlahu veľkej jaskyne. Ostal zarazene stáť úplne ohromený vlastným objavom a civel pred seba. Po chvíli sa otriasol a prešiel zopár sáhov do jaskyne, čupol si a začal sa prehrabovať v čistom piesku. Šokovaný sa otočil a úplne zabudnúc na bezpečnosť začal hulákať späť na Šátora. Ten sa po notnej chvíli s obavami pomaly vynoril spoza dverí nevediac či sa alchymista už úplne pomiatol alebo podľahol opäť nejakej kúzelnej ilúzi. Keď uvidel, že xO2 nehulákal nezmysly, ale čistú pravdu, rozšírili sa mu oči úžasom. Chvíľu chodili dookola ako opití, keď čo chvíľa čupeli aby si ohmatali či sa im to celé fakt nesníva.
Nesnívalo. Dve míle pod zemou išli skutočne 25 sáhov širokou prírodnou chodbou s podkladom, ktorým bol krásny, čistý, biely a voňavý morský piesok. Mali z toho celého mimoriadne divný pocit. Najprv šli obrovskými starobylými zatuchnutými chodbami odrezanými závalmi od zvyšku podzemia, potom zvláštnym labyrintom, ktorého zmysel nerozumeli a teraz kráčali po jemnom piesku ako v jaskyniach na pobreží Baliho zeme alebo Inglandie. Po asi 200 sáhoch odbočovala bokom úzka postranná chodba doľava. Vybrali sa ňou, ale po tom ako v malej miestnosti, ktorá do úzkej chodby ústila, začuli pišťať nejaké krysy, sa vrátili radšej späť do hlavnej chodby. Po ďalších desiatkach sáhov prišli pred obrovskú jaskyňu plnú rôzne veľkých kvapľov všelijakých tvarov a veľkostí. Bol to vlastne obrovský skalný dóm s priemerom asi 300 sáhov. Oproti civel do sály otvor podobných rozmerov ako ten, ktorým vošli. Zvláštne tlmené svetlo sa šírilo zo stropu difúzne dolu takže bolo ako tak vidno aj bez lucerny. Čo ho vytváralo nebolo vôbec jasné. Asi nejaké huby alebo plesne. Nebolo to ako zistiť a nebolo to ani dôležité, hlavne, že bolo. Tesne pred opačným východom uvideli trblietať sa ...vodu! Rozbehli sa v eufórii priamo k nej. Vodu už skoro nemali a stále smrdeli od tej nešťastnej potýčky pred koncom labyrintu. V eufórii len tak očkom zahliadli nejaké malé tiene šuchotiace v pozadí. Ako sa rýchlo ukázalo ďalšia z osudných chýb urobených v eufórii.
Hneď potom ako sa čo len trochu opláchli už zbadali okolo seba nejaké ploštice. To boli tie malé tiene šuchotiace v pozadí. Netrvalo dlho a ocitli sa uprostred veľkej hromady chrústajúceho obrovského hmyzu, ktorého počty sa navyše rýchlo rozrastali. Z ničoho nič sa ocitli v mimoriadne nebezpečnej situácii. Rýchlo sa stiahli k najbližšej stene aby zmenšili počty útočníkov a kryli sa aspoň od chrbta a neradostne sa pustili do dlhého, vyčerpávajúceho a neproduktívneho boja. Rúbali a sekali prerastený hmyz ako stroje, no nezdalo sa, že by to nejak pomáhalo. Skôr naopak. Akoby sa k nim sťahovali všetky ploštice z celého okolia dúfajúc konečne v nejakú potravu. Postupne im úd za údom a celé časti tela tŕpli od jedu uvoľňovaného z ich kusadiel.
S našimi dobrodruhmi to náhle vyzeralo opäť veľmi, veľmi zle. xO2 už ležal prakticky kompletne ochromený na piesku a každým novým útokom sa rýchlo vzďaľoval z ríše živých. Šátor sa už len bezmocne kýval zo strany na stranu, zúfalo sa snažiac na svojich ochromených nohách nejak udržať rovnováhu. Z času načas sa odrážal od steny a popritom rúbal okolo seba hlava nehlava. Pobil tých ploštíc už ohromné spústy, ale ešte väčšie spústy sa ich tlačili na uvoľnené miesta. Bolo len otázkou času kedy ich prívaly ploštíc zasypú a kusadlá prerasteného hmyzu rozcupujú oboch na márne kúsky. Vtedy sa stal zázrak.
Práve v tej chvíli, keď bolo najviac treba, padol na ploštice, a tesne pred našich dvoch nešťastných družiníkov, kúzelník, ktorý sa z ničoho nič vynoril z virtuálneho sveta. Hoc rátal s hocijakým miestom kde by sa mohol vynoriť, na svoje veľké počudovanie sa ocitol v akejsi zle osvetlenej jaskyni a ešte k tomu uprostred zúrivého a prakticky prehratého boja. Kým sa vôbec stihol poriadne zorientovať, schytal xO2 smrteľné kusnutie do krku od niektorej z masy ploštíc. Hneď potom však Sekus zakročil a spustil svoj smrteľný ohňostroj v podobe dažďa z bleskov spojených s ohnivým peklom. Prerastený hmyz vybuchoval, horel, škvaril sa dymil po tuctoch a okolie zaplavil horký smrad pálených hmyzích kroviek a tiel. Ploštice, po stratení polovice stavov, zanechajúc na mieste spečené, ohorené a v posledných kŕčoch sa metajúce, zdrhli niekam preč do tmavých kútov jaskyne. xO2 to však už nebolo veľa platné. Ležal mŕtvy na bojisku. Šátor sa v afekte šoku hodil na kolená a začal s mŕtvolou lomcovať a triasť. Kričal aby alchymista nezomieral a aby sa prebral. Potom čo všetko spolu nedávno zažili nebol schopný prijať fakt, že je xO2 definitívne mŕtvy po útoku nejakého bezvýznamného prerasteného hmyzu. Nakoniec ho Sekus ako tak ukľudnil a presvedčil, že alchymistovi už skutočne nijak nepomôžu a že bude treba vykonať pohrebný obrad, ktorý si Kysličník zaslúži a treba ho urobiť čo najskôr kým je aspoň chvíľu nejaký čas a kľud. Skormútení druhovia mlčky začali omývať telo vodou, ktorá sa zbierala sem tam v malých jazierkach naokolo. Pri tomto omývaní sa však z ničoho nič začalo xO2 mŕtve telo triasť v návaloch kŕčov. Najprv len jednou nohou, potom postupne aj ďalšími časťami tela. Šátor ho začal ako zmyslov zbavený potierať aj inde a Sekus, ktorý bol tradične oveľa kľudnejší a k novým veciam opatrnejší, sa k nemu pridal po istom čase pozorovania. Do úst alchymistovi rýchlo vliali asi 2 litre vody až mu tiekla späť nosom a ústami dúfajúc, že toto by mohlo ešte viacej pomôcť. Keď sa však po dlhej chvíli okrem potrhávania a šklbania údmi nič ďalšie nestalo, Sekus začal presviedčať Šátora, že to sú asi len posmrtné kŕče a že treba Kysličníka čo najskôr zahrabať aby mohli pokračovať ďalej. Hraničiar s ťažkým srdcom privolil a tak spoločne alchymistu zahrabali do plytkého hrobu v piesočnej chodbe, ktorou prišli. Vložili k nemu aj pár jeho osobných vecí a zopár zlatých na úvod posmrtného života. Po chvíli ticha keď skľúčene postáli nad čerstvým hrobom, pokračovali s ťažkým srdcom a hlavou plnou čiernych myšlienok ďalej protiľahlou chodbou stále kontrolujúc či sa ploštice neobjavia znova.
Ako pomaly mizli v chodbe začuli z miesta kde pochovali xO2 akýsi čudný hlas. Prekvapene sa otočili a videli xO2 respektíve asi jeho ducha ako sa im prihovára. “Hele hoši, já asi žijem, to jsem já, xO2!" Samozrejme, že hraničiar a kúzelník nie sú hocijakí somári a na každú hlúposť neskočia po prvej vete. Začali sa najprv zmierlivo vypytovať čo je neznámy zač s rukami na zbraniach. Situáciu dobre vykresľuje skutočnosť, že Šátor sa po krátkej chvíli, keď ho čosi napadlo, s hlasným výkrikom “Zneuctil si xO2, ty duch!” temer na neznámu postavu vrhol, no Sekus mu v tom rázne zabránil. Nakoniec nastalo trápne ticho. Po chvíli úsečnej debaty však vysvitlo, že postava celá od piesku a bledá až strach, ktorá na nich hovorila veľmi slabým hlasom je skutočne obživnutý alchymista. Po dlhej chvíli spracovávania a debatovania so znovu nájdeným xO2, družina pokračovala ďalej piesočnou chodbou. Tá však po asi 100 sáhoch končila len úzkou štrbinou s ostrými hranami dlhou zhruba 2 sáhy a úzkou asi 30 coulov. Prvý bol vyslaný havran, ktorý sa štrbinou s ostrými hranami ľahko prekliesnil a mal za úlohu obhliadnuť situáciu za ňou. Operenec sa ocitol v asi kruhovej miestnosti, ktorá bola plná kamenných políc so spráchnivenými kožami. Asi starý, nepoužívaný sklad krysích koží. Očividne veľmi dlho nepoužívaný. Zdalo sa, že sú na správnej ceste a konečne znova dorazili do nejakej civilizácie. Ďalej však bolo treba cez škáru. Cez ňu sa bez problémov presunuli najprv xO2 so Sekusom. Najširší Šátor mal čo robiť aby sa nedoškriabal do krvi pri treťom pokuse preliezť úzkou dierou. Nakoniec sa mu to horko ťažko podarilo, no bol doškrabaný a skrvavený až strach.
V sklade sa však dlho nezdržovali a putovali hneď ďalej. Prešli cez polo vyvalené kamenné dvere a vošli do veľkej chodby dlhej asi 180 sáhov. Do tejto chodby ústila jedna bočná chodba vedúca do podobného skladu. Inak široko ďaleko nikde nikto a nič zaujímavé. Až na to, že za križovatkou s postrannou chodbou bola v stene zasadená akási zvláštna funkčná lampa, najskôr na nejaký plyn, v trocha zašlom stave. Okolo lampy sa rozlieval kruh slabého svetla. Všade ticho. Pokračovali ďalej hlavnou chodbou. Nakoniec chodba vyšla na veľkú križovatku zloženú z troch ďalších oveľa väčších chodieb, na ktorých boli orientačné šipky s nápismi v Ahmarštine.
xO2 v zúfalstve prevrátil oči. Rozľahlosť podzemia mu už začínala liezť poriadne na nervy a z celého podzemia začínal byť riadne frustrovaný. Sekus civiac na krátke texty narýchlo hľadal v hlave správny zmysel nápisov, aby pochopil o čo sa tu vlastne jedná. Šátorovi to bolo momentálne celé trochu voľné, pretože myšlienkami bol stále viac a viac pri svojom psovi, ktorému, ako mu nedávno došlo, nechal málo vody. Niekedy teraz mu mala končiť, ak ju teda v strese nevypil už oveľa skôr.
Po chvíli obozretného čakania Sekus nakoniec vylúštil, že nápisy sú vlastne akými si smerovkami, ktoré najskôr slúžia obyvateľom podzemia na ľahšiu orientáciu. Jedna ukazovala smerom na akési Hranice, tak isto aj druhá ukazujúca opačným smerom. Chodba oproti, smerom od nich, išla podľa všetkého, ak to Sekus správne preložil, do nejakého Bydliska. Vyzeralo to, že celé podzemie je pomerne husto zabývané a tak Sekus po krátkej tichej porade vytiahol nejaké zvitky a rýchlo v nich našiel ten správny. Zrazu družiníci zmizli. Neviditeľnosť. Len tiché hlasy a trocha zvíreného prachu prezrádzalo, že tu niekto je. Jediný viditeľný ostal havran, ktorý však dostal inštrukcie aby poletoval tesne popod vysoký strop a ak nastane problém tak nech sa zašije niekam, kde bude v bezpečí, no pokiaľ možno v dosahu kúzelníka. Teraz sa len trebalo rozhodnúť, ktorým smerom sa vyberú. Nikto však netušil čo preložené pojmy na šipkách znamenajú a tak sa vybrali prakticky naslepo smerom po jednej na hranicu, ktorá ukazovala vľavo. Po dobrých niekoľkých hodinách blúdenia a skúmania labyrintu chodieb vyrazených zjavne barbarmi, sa družina dostala až k T-križovatke, ktorú zľava prehradzovala veľká kovová mreža, pričom chodba pokračovala ďalej doprava.
Čo mreža chránila a načo tam bola nebolo vonkoncom jasné. Mrežu navyše strážili dvaja bieli barbari, ktorí sa s veľkým hurónskym rehotom na niečom dobre zabávali. Po krátkej chvíli sa obaja zdvihli a pomalým krokom išli na miesto výmeny stráží. Očividne sa tešili z toho, že majú konečne po dlhej a doteraz nudnej službe. Družina ich celý čas opatrne pozorovala. Obaja zašli asi 100 sáhov do chodby, keď sa zrazu prudko zastavili a jeden sa začal rýchlo vracať späť. V tej dobe však už havran šacoval výklenok, kde mali tí dvaja strážnicu a aktívne v ňom snoril a prehľadával o stošesť. Pomáhal mu neviditeľný xO2, ktorý objavil veľký kovový kľúč, ktorý bol pravdepodobne od samotných veľkých mreží. Havran ho hneď zobral do zobáka a odletel aj s kľúčom na druhú stranu mreže, opačným smerom ako prichádzal vojak. Dobre sa s kľúčom schoval za ohybom chodby. Vracajúci sa barbarský vojak sa vo výklenku takmer zrazil s neviditeľným xO2, ktorý nestihol odísť a alchymista sa mu rýchlo pratal z cesty niekam nabok. Barbar začal niečo hľadať, pričom bol ešte stále celkom veselý aj keď zjavne trochu nervózny. S pribúdajúcim časom a s tým ako to čo hľadal nemohol nájsť, začal byť stále viac a viac nervóznejší. Nakoniec si zavolal na pomoc aj čakajúceho druhého vojaka, ktorý sa už znudene opieral o stenu chodby a nadával tak, že by sa aj Ishar hanbil, keby žil a rozumel. Vysvitlo, že hľadajú odnesený kľúč! Po čase, keď už sa z oboch lial pot cícerkom z nervozity a strachu sa začali obviňovať a hádať kto ho vlastne stratil, pretože každú chvíľu mal prísť na kontrolu samotný veliteľ,
Do toho celého dorazili k výklenku ďalší dvaja barbari. Boli to vojaci, ktorí ich mali už dávno vystriedať na dohodnutom mieste, a keď sa ich nedočkali pri bráne ako bolo zvykom, išli im pomalým krokom naproti. Najprv si z nich začali robiť veľkú srandu, no keď už hľadali asi pol hodinu a prehľadali celý výklenok a okolie coul po couli, začal im mrznúť úsmev na perách. Čas veliteľovej obchôdzky sa totiž neúprosne blížil a veliteľ bol verejne známy tým, že pár krát nechal celú stráž popraviť za nedodržanie jeho bežného rozkazu. A jeho najvyšším rozkazom bolo strážiť mrežu a teda aj kľúč od nej.
Družina celý čas opodiaľ pozorovala skupinku štyroch hľadajúcich vojakov, Sekus väčšine debaty rozumel hoc archaická ahmarština so silným dialektom mu dávala zabrať a zvyšok družiny si väčšinu domyslel podľa situácie. Všetci sa výborne na ich účet bavili, ale dávali si veľmi veľký pozor aby ich nebolo vôbec počuť. Onedlho sa chodbou ozval hluk blížiacej sa veliteľovej jednotky a vojaci zbledli ešte viac, pričom začali v panike nervózne pobehovať. Teda najmä jeden z nich. Ten čo sa vrátil ako prvý po kľúč. Začal v panike čosi vykrikovať, pričom sa celý triasol a potil. Nakoniec veliteľ dorazil až ku nim. Dôležito oblečený a rázujúci si po chodbe viac ako generál bol prekvapujúco len s pobočníkom a od vykoľajenej skupinky si nechal predniesť kompletné a dosť dlhé hlásenie. Vojaci, a najmä jeden, sa potili a koktali až sa ich veliteľ opýtal či sú nejaké problémy. Dotyčný nešťastník sa v polomrákotách oprel o stenu a odvetil rezignovane, že nie. Veliteľ sa napodiv s takouto odpoveďou uspokojil a chystal sa na odchod. Šátorovi to však nedalo a začal z tmy šepkať aby sa veliteľ opýtal na kľúč. Dvaja vojaci, ktorí to začuli sa začali neovládateľne triasť a koktať až sa veliteľ začudovane obrátil či majú nejaký problém. Na rozdiel od vojakov šepot z tmy prehliadol. Hraničiarovi síce nikto nerozumel, no úplne to stačilo aby tajomný šepot vojakov na smrť vydesil. Hneď nato veliteľ aj s pobočníkom odišli a zanechali tak štyroch vojakov vo veľkom duševnom a fyzickom zmätku. Kľúč stále nebol.
Treba doplnit
bitka, zneviditelnenie
vypocuvanie rozhovorov + hladanie cesty dole
zistenie o odpalovani chodieb
strazena mreža
poplach, prichod kapitána, otvorena mreža
nahanacka (slepa baba)
vydesenie stráži (napodobnenie hada)
vyjednavanie s kapitánom, prichod pred vodcu
putovanie v chodbach, cintorin,velke chodby, nahanacka Šátora
Incident pri mreziach, rozdiskutovat s Borom
Odpal
Šátor bol teda s čiernou, koženou, páskou na očiach vedený do samotného centra podzemných barbarov! Snažil sa sprvu aj počítať kroky aby si zapamätal cestu, ale nedarilo sa mu to veľmi pretože chodba sa veľakrát stáčala a po chvíli bol z tých hromadiacich sa vysokých čísel tak zmotaný, že sa na počítanie úplne vykašľal. Dúfal, že ho aspoň niekto z družiny sleduje a vie kam ho vlastne vedú. Keď už kvôli ničomu inému, tak pre ten dobrý pocit, že niekto vie kam ide. A skutočne mu v pätách išiel niekto z družiny. Na nebezpečnú vec sa odhodlal alchymista a havran. A ten tiež videl ako celá skupina aj so Šátorom prišla k obrovským železným vrátam, ktoré prehradzovali celú veľkú chodbu. V ich dolnej časti sa otvorili malé dvere cez ktoré celá skupina vošla dnu. Havran sa chvíľu aj rozhodoval či vletí dovnútra, ale nakoniec prelet cez malé dvere vyhodnotil ako veľmi riskantný a tak ostal poletovať v bezpečnej výške pod stropom chodby číhajúc či sa nenaskytne nejaká bezpečnejšia príležitosť vniknúť dnu. Po čase však snahu o dostanie sa dnu vzdal pretože pochopil, že Šátor je už medzitým bohvie kde v hlbinách toho čo sa skývalo za veľkými kovovými dverami z hrubo opracovanej čiernej ocele. xO2 sa radšej sklamane vrátil ku ostatným. Ďalšie delenie sa od družiny už bolo vonkoncom nebezpečené.
Po prejdení ďalších niekoľko desiatok sáhov Šátorovi konečne stiahli šatku a tak konečne uvidel čo to znamená značka Bydlisko na stenách chodieb. Bol to vlastne obrovský dóm vysoký niekoľko sto sáhov na výšku a podobne široký prešpikovaný po bokoch schodiskami, dverami, balkónmi a otvormi do skaly kde bolo vidno v šere podzemia niekoľko stoviek podobných bielych podzemných barbarov akí teraz viedli Šátora. Všetky chodby a otvory boli vzájomne poprepájané a tvorili zložitý podzemný komplex, kde podzemní barbari žili a fungovali. Bolo to vlastne také malé podzemné mesto. Nebolo jasné či takéto bydlisko je len jedno alebo je ich viacero a sú vzájomne poprepájané. Zajatého Šátora viedli barbari jedným úzkym schodiskom kamsi dole do podzemia a potom opäť po ďalších úzkych schodoch zase kamsi hore. Bez slova ho vsotili do takmer prázdnej miestnosti vytesanej v skale a zatiahli za ním špinavú zásteru z kože.
Ocitol sa v šere malej miestnosti z ktorej bolo jedno okno von, priamo do obrovského dómu. Von z okienka však nedovidel a pristúpiť k nemu sa neodvážil. Vľavo bol východ z miestnosti, ktorý bol prehradený podobnou špinavou koženou zásterou. V miestnosti bol len prázdny kamenný stôl, ktorý bol vytesaný, podobne ako miestnosť z jedneého kusu skaly do ktorej nohy stola plynule prechádzali a za ním sedel nejaký biely barbar. Podľa oblečenia to bol mohol byť nejaký významnejší člen z podzemnej komunity barbarov.
Ten prešiel bez otáľania a pozdravu hneď k veci. Chcel po hraničiarovi vedieť kto je a ako sa dostal tak hlboko do podzemia až ku nim. Po Šátorovom vysvetlení sa však zdalo, že mu z celej historky neveril prakticky nič. Najväčším šokom a nepríjemným zistením však pre Šátora bolo, keď sa zrazu a z bočného východu vynorili dve postavy, ktoré evidentne počúvali celý čas výsluchu vedľa za koženou plentou. Šátor sa k nim s prekvapením otočil keď vošli. Nepatrili totiž k podzemným barbarom a boli očividne z povrchu tak ako on! Ich rasa sa nedala určiť a boli zahalení v akejsi tmavej kápi. Aby zlých správ nebolo málo nadôvažok postupne vysvitlo, že patrili k vyslancom samotného Diaglota, ktorí však ani sami poriadne nevedeli ako sa dostali až takto dole do ríše podzemných barbarov. Pred zdeseným hraničiarom prebehla debata medzi barbarom a cudzincami. Bola krátka, no intenzívna a na konci vyzeralo, že obe strany boli spokojné. Vyslanci Diaglota s barbarom dohodli, že si Šátora zoberú so sebou pre vlastné potreby, čo sa prakticky rovnalo odloženému rozsudku smrti. Keďže si však mali medzitým ešte čosi vybaviť, bolo treba aby barbari hraničiara zhruba na trištvrte dňa zadržali a tak ho dali rovno uväzniť. Zdalo sa, že Šátorovi už nič nepomôže a odbila jeho posledná hodina. Hodili ho do nejakej malej, tmavej skalnej kobky a zabuchli dvere.
S kľudom hraničiara sa Šátor rozložil, že si ešte poriadne schrupne a rozhodol sa, že snáď potom, s mysľou plnou nakoncentrovanej mágie, niečo rozumné na svoju záchranu vymyslí. Po klasických 7 hodinách nerušeného spánku na skalnatej a studenej zemi, keď už svieži sedel a rozmýšľal čo ďalej, sa zrazu mreža väzenia opäť otvorila a vošiel veliteľ, ktorý ho doviedol až do Bydliska. Chcel s ním uzavrieť dohodu o ktorej sa nedalo určite povedať či bola schválená jeho veliteľmi alebo nie. Prekvapenému Šatorovi sa vôbec nezdal ako dôveryhodný chlap čo vie dodržať slovo. Ak mu vraj prezradí odkiaľ má tie drevené šípy a tie čo má mu dá, tak že mu pomôže utiecť a ukáže mu aj tajnú chodbu, ktorou môže utiecť z ríše podzemných barbarov úplne preč. Po chvíli vyjednávania sa obaja ako tak dohodli a hneď na to úlisný veliteľ otvoril Šátorovi bránu väzenia. Rýchlo ho previedol cez prekvapené stráže a celú cestu z Bydliska späť ku chodbe s mrežou kde stále celé tie hodiny trpezlivo čakal aj zbytok družiny. Vysvitlo, že onou tajnou chodbou von je stena s veľkým červeným kruhom na stene, ktorú družina objavila počas dlhého čakania na Šátora. To bol možno aj dôvod prečo bola tá chodba zamrežovaná a strážená. Veci do seba pomaly zapadali, no nešli vôbec tak jednoducho akoby sa zdalo.
Slizký veliteľ si pred chodbou vyžiadal dohodnuté šípy a samozrejme odrazu aj niečo navyše. Začalo sa veľmi trápne handrkovanie ako na trhu v Jazernom meste. Veliteľ žiadal od Šátora stále ďalšie a ďalšie drevené šípy, no Šátor ich už toľko na rozdávanie nemal a nebol ochotný sa nechať vydierať. Šťastím bolo, že hlúpy veliteľ už stihol otvoriť tajnú chodbu. Ako stáli pri stene so značkou, veliteľ netušil, že asi 2 sáhy za Šátorom stoja ďalšie dve postavy v neviditeľnej podobe. Tie sa nikým nevidené ticho a rýchlo prešuchli do tajnej chodby, počas nekonečného handrkovania. A to sa ukázalo byť výborným ťahom. Keď už totiž začínalo byť jasné, že veliteľ od hraničiara viac šípov nedostane, potiahol zákerný barbar so škripotom páku a tajná chodba sa začala pomaly zatvárať. Zarazený Šátor bol pritom stále v nej, len pomaly cúvajúc pred zlomyseľne a škodoradostne sa chechtajúcim veliteľom, ktorý sa bavil nad možnosťou rozdrvenia Šátora masívnou kamennou stenou. Pred ním v nej totiž po zakopnutí uviazol Sekus, čo presun neviditeľných družiníkov nečakane výrazne spomalilo a aj viditeľný Šátor musel postupovať pomaly a vyzeralo, že bude mohutnou stenou rozdrvený na kašu. xO2, ktorý už bol na druhej strane, teda rýchlo potiahol z druhej strany Sekusa dnu do otvorenej neznámej chodby a Šátor cez neho prepadol chrbtom, keď sa o kúzelníka potkol. Sekus našťastie stačil ešte zdvihnúť nohy hore aby mu ich nerozmliaždil kamenný blok, ktorý sa so žuchnutím prirazil k stene.
Ocitli sa v úplnej tme. Veliteľ Šátorovi prezradil, že treba ísť chodbou doprava a na najbližšej križovatke doľava. Tam niekde mala byť cesta von z ich ríše. Na to však teraz nikto z nich nemal sily a preto sa odpratali pre istotu o dosť hlbšie do chodby kde sa rozložili unavene zaspali. Po prebudení začali hľadať schody, ktoré mali viesť von z barbarskej podzemnej ríše. Napodiv veliteľ ani trochu neklamal a skutočne za križovatkou doľava a trochu bokom bol akýsi vchod. Z neho išli nadol starobylé, rozbité, nekonečné, točité schody. Vydali sa bez dlhšieho váhania ďalej na cestu schodmi, stále v neviditeľnej podobe, ktorú na všetkých zoslal Sekus po vyspatí. Po prejdení asi 50 schodov začalo byť všetkým úplne jasné, že kráčajú z blata do kaluže. Toto sa im vzápätí potvrdilo, keď sa za nimi s rachotom časť schodov zrútila pričom ich troskám sa vyhli len tak tak. Ešte horšie však bolo, keď prišli pred úseky schodiska, ktoré už boli spadnuté. Museli tu komplikovane zoskakovať prípadne sa po častiach teleportovať dole na časti schodiska, ktoré boli ako tak neporušené. A ešte aj to čo vyzeralo byť pevné a odolné sa stále drolilo a padalo pričom celé schodisko vyzeralo veľmi nestabilne a tesne pred zrútením. Nakoniec však po prekonaní niečo cez 400 stále stojacich schodov, ktoré mal niekto vôbec čas pomedzi to všetko ešte aj počítať, zišli týmito labilnými schodami konečne úplne nadol. Vošli do dlhej a relatívne úzkej chodby, ktorá bola dlhá nekonečných niekoľko sto sáhov a tak už aj, tentoraz pre zmenu, optimisticky naladený xO2, začínal mať divné tušenie. Nakoniec chodba pokračovala cez čosi veľmi zvláštne. Akoby sa zrazu ocitla v bašte nejakého opevnenia, ktoré však malo úplne ozrutné rozmery zhruba 20x100 sáhov. Toto opevnenie však podľa všetkého muselo byť aj veľmi, veľmi, staré. Nemali však so sebou Gorga, ktorého osud bol stále úplne neznámy a tak ostalo len pri pocite, že architektúra musí byť určite veľmi starobylá. Keď však vyšli spoza opevnenia, prekvapenie pokračovalo ďalej. Ocitli sa v ruinách akéhosi obrovského pozemného mesta!
Mesto
Mesto
sa nachádzalo v akejsi obrovskej skalnej kupole, ktorá bola vysoká aspoň 400-500 sáhov a všade navôkol vládlo matné zelenkavé šero, ktoré sa šírilo rovnomerne kdesi z hornej časti skalnej kupoly. Celé mesto, ako odhadovali, muselo však byť obrovské, pretože malo aspoň 20-30 sáhov široké ulice a aspoň 20 sáhov vysoké a veľmi mohutné domy, ktoré aj napriek nepopierateľnému veku stále vzbudzovali úctu a rešpekt. Vzhľadom k ich výške aj ich šírka, ktorá síce citeľne kolísala, nebola nikdy menšia ako 20 sáhov. Priečelia domov zdobili mohutné reliéfy a rímsy ozdobené bohatými ornamentami a vlysmi z dávno mŕtvych bájí a povestí a celá architektúra pôsobila mohutne a veľkolepo. Všetci boli úplne šokovaní a zdesení kde sa to vlastne ocitli. Chodili nakolo ako omámení, úplne zabudnúc na svoju bezpečnosť. Potom to však Sekusovi dokleplo a došlo mu, že toto je to po čom pátrajú a pídia už celé desiatky rokov mágovia a theurgovia všetkých možných rangov. Ocitli sa v ruinách samotného Dagotu!!! Bývalého hlavného mesta Južného impéria, posledného zo štyroch veľkých imperií z dávnych čias.
Havran dostal okamžite za úlohu zistiť rozmery mesta a niektorým zaujímavostiam sa prizrieť aj bližšie, no stále tak aby to pre neho nebolo nebezpečné. S tým aj rýchlo odletel preč. Medzitým však družina zistila, že mesto je plné nebezpečných drakoniánov a mali čo robiť aby im hneď nepadli do rúk pri vstupe mesta. Tí sa tu správali ako doma a dokonca tu navštevovali aj akési krčmy. Družiníci museli byť preto extrémne opatrní a nesmeli na seba zbytočne pútať nežiadúcu pozornosť. Sekus obratom všetkých zase zneviditeľnil a aby riziko ešte viac minimalizovali zaliezli do najbližšej tmavej úzkej uličky, bokom od hlavných ulíc a bulvárov. Tam sa zložili a netrpezlivo očakávali výsledok prvého prieskumu Krakorca.
Ten sa po dosť dlhej chvíli aj vrátil a s jeho pomocou načrtol kúzelník narýchlo na pergamen aj schématickú mapu podzemného mesta. Vyšlo z nej najavo, že mesto je zhruba kruhové a má priemer okolo 10 míľ! Bolo teda veľmi rozsiahle a družiníci zneisteli. Prieskum niečoho tak veľkého a súčasne určite veľmi nebezpečného bol zjavne nad ich sily. Budú radi keď v niečom takom nebezpečnom vôbec prežijú. Prepadnuté trosky obrovského mesta určite pritiahli za svojich obyvateľov obrovské množstvo rôznych nestvúr a nebezpečnej chamrade.
Krakorec však len bez emócií referoval ďalej čo objavil. Medzi iným ho upútali napríklad veľké námestie pri spodnom okraji mesta a obrovský chrám v jeho strede. Trocha ďalej od neho a prakticky najďalej od našich dobrodruhov bola akási podivná čierna rieka široká aj zo 100 sáhov, ktorá silne pripomínala čiernu rieku tam, kde zanechali úbohého psa a kde zliezli z rebríka, ktorý viedol až hore ku jame s hadom na povrchu. Zaujali ho taktiež akési kamenné búdky, ktoré mali vo vnútri veľký kus akéhosi okrúhleho plochého sivého kameňa, ktorý sa podobal na mesačný. Búdky stáli vždy na nejakej veľkej križovatke alebo malom námestí do ktorého ústilo viacero ulíc. Doprostred vzrušenej, ale mimoriadne opatrnej a hlavne tichej debaty, vypadol zrazu zo vzduchu nad nimi trpaslík Gorg, ktorý sa nečakane objavil z virtuálneho sveta práve v tejto chvíli. Mimoriadne poplašený sa ťažko orientoval v neznámom nazelenkavom šere a v zmesi hlasov odnikiaľ, keďže družina bola až na havrana stále neviditeľná. Zmätený válečník bol po dlhšej vysvetľujúcej debate ako tak vpravený do deja. Ani to mu však nebránilo aby sa nechystal, že jašteroľudí vymlátia a pôjdu pekne napakovaní späť domov akoby bol len na malom zábavnom pikniku s kamarátmi.
Chvíľu takto diskutovali, preberajúc plány čo ďalej zo všetkých uhlov, až sa nakoniec rozhodli postupovať skrz cez mesto bokom od hlavných ulíc. Gorg bol sprvu nespokojný, že sa zakrádajú ako zlodeji, no keď videl ako opatrne družina postupuje, hoc je neviditeľná, začalo mu pomaly dochádzať, že čosi nie je v poriadku. Najgrotesknejšie však na tom celom bolo, že válečník bol najviac priamo ohrozený, keďže ako vlastne jediný okrem havrana bol viditeľný. S hlasným dudraním sa preto podriaďoval nápadom družiny a bez ohľadu na situáciu stále zostával v názore vymlátiť čo najviac tých jašteroľudí a rýchlo preč z mesta s poriadne napratanými vakmi. Družina však zanedlho narazila na čosi pri čom sa razom ukázalo na čo všetko roztodivné môže družina v rozľahlom a starobylom meste natrafiť. Pri jednom rýchlom prechode širokou ulicou narazili na akýsi zvláštny obrovský dom, ktorý mal prakticky kompletne vyvalené úplne spráchnivelé a zotleté drevené vráta. Vedľa nich bol pomerne veľký výklenok s akýmisi poličkami, ktoré obsahovali veľa rovnakých zvitkov a vo výške okolo 1,5 sáhu vedľa poličiek bol zvláštny, vyhladený, čierny odtlačok ruky. Nič podobné nikto z nich nikdy nevidel a tak napriek veľkému riziku sa pri dome na chvíľu zastavili. Po preklade ahmarského nápisu Sekusom vysvitlo, že by to mala byť samotná Orxanova škola. Vedľa odtlačku ruky bol aj malý otvor, ktorý, ako sa neskôr zistilo, bol na mince. Družina po opatrných pokusoch, keď jeden stále strážil a zvyšok skúšal, objavila, že ak niekto priloží ruku a vhodí mincu prenesie sa do virtuálneho sveta typického pre ich modernú verziu Orxanovej školy. Staré zaprášené a väčšinou rozpadnuté zvitky na poličkách vedľa boli navyše tak isto na vstup do virtuálneho sveta. Nakoniec po jednom do školy vliezli zatiaľ čo zvyšok družiny medzitým pozorne sledoval, či sa neblížia nejakí drakoniáni.
Keď boli všetci okrem Gorga, ktorý sa z virtuálneho sveta práve vrátil, hotoví, prebehla opäť rýchla porada, ktorá však len zhodnotila a zhrnula to čo už každý dávno tušil a vedel. Toto bolo na ich malú skupinu moc. Mesto bolo obrovské, určite obsahovalo obrovské množstvo rôznych obyvateľov, no nepriateľov v nich bolo nepočítane a oni vôbec netušili ako ďalej a kde vôbec začať. Bolo jasné, že toto mesto sa asi vôbec nedalo úplne preskúmať. Zdalo sa byť asi najlepšie urobiť takzvaný ústup bojom. Nájsť čo najrýchlejšie cestu von a na povrch a popri tom zistiť o meste a jeho fungovaní čo možno najviac. Bolo veľmi pravdepodobné, že sem po nejakom čase prídu znova a na to potrebovali teraz hlavne nejaké informácie o meste. Chceli zistiť aspoň trochu čo sa vlastne v meste deje, kto v ňom vôbec vládne a ako, odkiaľ prišli samotní drakoniáni, objasniť princíp ako a na čo fungujú tie zvláštne kamenné búdky a predovšetkým nájsť nejaký spôsob ako z mesta von.
Ako prvé sa im podarilo, hlavne diaľkovým prieskumom havrana, zhruba vytušiť na čo sú tie veľké kamenné búdky so sivým kameňom. Fungovali v minulosti asi niečo ako diaľková doprava, keďže na každej búdke bol akýsi ahmarský nápis, sivý kameň vyzeral mesačný, ktorý sa bežne používal na teleportovanie na veľké vzdialenosti a pri niektorých sa okolo povaľovali rozpadnuté zvitky. Fungovalo to asi ako magický teleport, kedy sa ním asi za úplatu, cestovalo na iné miesto na svete. Nikto však netušil či tento spôsob dopravy stále po toľkých rokoch ešte vôbec funguje. Ďalšou vecou na zozname objasnených skutočností bol fakt odkiaľ sa drakoniáni berú, keď sa ich v meste nachádzalo také veľké množstvo. Zistili to vlastne úplnou náhodou, keď pristihli zopár drakoniánov ako sa ponáhľajú na obrovské námestie na ktorom stál veľký chrám celý potiahnutý matným čiernym povlakom. Pôvodne architektektonická perla bola dnes akoby poliata čiernou žumpou. Hneď na to si všimli aj ďalších drakoniánov ako sa ponáhľajú úplne rovnakým smerom. Už z veľkej diaľky bolo vidieť takmer zaplnené námestie na ktorom sa zhromaždili drakoniáni z celého širokého okolia. Muselo ich tam byť odhadom aspoň cez 10 tisíc čo bolo neuveriteľné množstvo, no obrovské námestie nebolo zďaleka úplne zaplnené! Družina preto zostala radšej opatrne obďaleč a celé prebiehajúce divadlo pozorovala prostredníctvom plachtiaceho havrana z bezpečnej výšky.
Z ničoho nič sa medzi davom drakoniánov utvoril úzky koridor, ktorým prechádzala malá skupina iných drakoniánov spolu s nejakými zajatými ľuďmi v putách. Tí ľudia boli určite z povrchu pretože neboli vôbec bieli a otrhaní ako kudůci alebo barbari, ktorých na svojich potulkách podzemím družina stretla. Bolo ich len zopár a šli úplne apaticky a odovzdane bez záujmu o to čo s nimi bude. Kohosi napadlo, že tu niekde by skončil neskôr asi aj Šátor keby neboli utiekli v chaose boja od kudůkov. Po prejdení celého námestia sa drakoniánska skupina s ľuďmi zastavila pred hlavným vchodom do obrovského chrámu. Na balkóne chrámu stálo niekoľko drakoniánov, ktorí sa od ostatných líšili výzorom aj odevom a pri pohľade na nich, cez myseľ havrana, sa začal kúzelník nekontrolovateľne triasť. Skupina na balkóne monotónne škriekala nejaký rytmický popevok v ktorého rytme sa knísala do bokov. Nato družina na chvíľu radšej prerušila kontakt s havranom. Kúzelníkov kontakt s havranom bol totiž v danej chvíli pre kúzelníka takmer fyzicky bolestivý. Keď ho s ním po chvíli znova nadviazala, Sekus uvidel ako sa práve skupinka ľudí, dovlečených na námestie, mení na nehomogénnu beztvarú masu pripomínajúcu trasúci sa hustý rôsol. Končatiny a hlava sa im začali deformovať ako keby boli z vosku a postupne sa roztekali na beztvarú masu bez formy v ktorej plávali kusy tiel a orgánov. Všetci ľudia sa navyše samovoľne stiekli do jednej veľkej neforemnej, trasúcej sa masy, ktorá akousi záhadnou formou držala pokope. Vtedy k celej tej mase začali pristupovať drakoniáni, každý s malým obitým hrnčekom a začali ho ponárať do tohto nehomogénneho rôsolu z ľudských tiel. Z hrnčeka si najprv labužnícky odsrkli, načo sa Sekusovi zdalo, že v okamihu akosi zmocneli a potom zobrali ten nedopitý a ešte dosť plný hrnček a jeden po druhom ním poliali nejaký drahotkaný koberec na zemi. Chvíľu sa vôbec nič nedialo a dav sa trochu stíšil v napätom očakávaní. Po chvíli začala stúpať z koberca jedovatá zelená para. V nej sa drakoniáni dostávali do akéhosi zvláštneho tranzu kedy vyzerali akoby boli duchom niekde úplne inde. Zároveň však začali akoby z koberca vyrastať noví drakoniáni! Najprv sa podobali na malé drakoniánčatá a keby nebolo ich ohavných zubov tak by sa Sekusovi zdali dokonca aj milé, ale potom sa im údy začali deformovať a preťahovať do čoraz väčších rozmerov až sa natiahli a vyformovali do veľkosti normálneho dospelého drakoniána, pokrytého čerstvým slizom, ktorý bol úplne nahý. Tento si potom, spolu s ostatnými, zobral hrnček od drakoniánov a dopil, spolu s asi 30 ďalšími novovzniknutými, celú rôsolovitú masu znetvorených ľudí. Toto však už Sekus nevidel. Držal sa totiž neďalekej steny budovy a zvracal na zem. Z rozprávaného sa dvihol žalúdok aj hraničiarovi, no ten sa na poslednú ovládol. Alchymista len mlčanlivo a chápavo pokýval hlavou a Gorg si len bez slova znechutene odpľul veľký biely chrachel. Ťažko povedať či nad popísanou scénou alebo nad svojimi druhmi. Po tomto sa začali drakoniáni bezuzudne veseliť a hecovať do ďalšieho a ďalšieho frenetického tranzu a ošiaľu, ktorý sa stale stupňoval.
Čo sa dialo potom už družina nevidela, pretože havran bol okamžite stiahnutý pre nebezpečnosť a neprehľadnosť celej situácie a navyše drakoniáni na okraji námestia, ktorí sa nestali účastníkmi stupňujúceho sa tranzu, sa začali rozchádzať rôznymi smermi späť do mesta. Družina teda rýchlo zaliezla do neďalekej bočnej uličky aby na seba neupútala pozornosť a tam v tichom šoku, sediac na kamennej dlažbe, rozmýšľala čo to vlastne videla za hrozný obrad. Po tomto celom bolo každému jasné, že družina musí za každú cenu nájsť cestu von z tohto mimoriadne nebezpečného mesta inak niekto, ak nie všetci, skončí ako rôsol pri podobnom nechutnom obrade. Do úvahy, ako rýchly prostriedok úniku, prichádzali stále teleporty, no nikto netušil ako sa vôbec používajú a kam vlastne vedú. Začali ich teda bližšie skúmať aby sa o nich dozvedeli niečo viac. To trvalo pomerne dlho, keďže búdky boli roztratené po celom meste hoc aj vyslali havrana, ktorý všetko preskúmal letecky. Ten zistil aspoň to, že tých odhadovaných teleportov je minimálne 6. Po akom takom preskúmaní veľkých kamenných budiek, nasledovala opäť krátka porada. Nakoniec sa zhodli, že ako únik vyskúšajú jeden z nich, ale až potom, čo teleporty bližšie preskúmajú samotní družiníci a čo to o nich zistia aby neskončili niekde na neznámom mieste alebo ešte horšie v neznámom čase.
Veľmi opatrne sa vybrali smerom na sever k najbližšie ležiacemu teleportu označenému akýmsi neznámym menom. Cestou sa však veľmi nešťastne takmer zrazili s rýchlo utekajúcimi drakoniánmi, ktorí sa niekam, riadne opití, strašne ponáhľali. Pri kolízii s nimi sa zviditeľnili avšak rozhodli sa, že skúsia radšej únik ako boj. Do bitky s neznámym protivníkom sa vôbec nikomu nechcelo. Počas úniku si na ľudojašteroch všimli aj jednu zvláštnu maličkosť. V hornej časti hrude, zhruba v strede, mali všetci v koži vložený drahý kameň, ktorý im temne karmínovo žiaril vlastným svetlom a podobal sa na rubín. Neprišli však na to v čom spočívala jeho dôležitosť. Družiníci však neutekali pred drakoniánmi v klasickom slova zmysle. Ako skúsení dobrodruhovia radšej zahájili bezpečnejší diskrétny ústup v podobe hyperpriestorovania sa z domu do domu. Drakoniáni medzitým išli z domu do domu hľadajúc unikajúcich. Takto sa družina o niečo neskôr drakoniánov úspešne zbavila a postupovala pomaly ďalej smerom k teleportu. Po prechode okolo teleportu označeného ceduľkou Klus, zahli smerom k ďalšiemu teleportu, ktorý však bol vzdialený ešte niečo cez 2 míle od miesta kde boli.
Po ceste k nemu pozornosť našej družiny upútala, ako už bolo prakticky zvykom, opäť úplne iná vec. V dlhom rade veľmi podobných domov sa svojou výzdobou a charakterom odlišoval zaujímavý veľký dom s obrovskými kovovými dverami, ktoré boli napolo vyvalené a viseli bezmocne v ozrutných skrivených pántoch. Sila, ktorá ohla také kusy železa musela byť obrovská a asi súvisela s prepadom celého mesta pod zem. Zaujate pristúpili troche bližšie a Sekus odhalil z nápisu, že by sa malo jednať o akúsi starobylú apotieku.
A skutočne. Len čo vošli do obrovskej vysokej haly so stropom nie nižšie ako 8 sáhov a dlhej asi 80 sáhov, ovalila ich do nosa silná zatuchlá vôňa lektvarov a mágie. Šírka celej obrovskej haly bola niečo cez 20 sáhov. Na konci rozľahlej miestnosti boli takmer rovnako veľké dvere, ktoré viedli do menšej miestnosti za nimi v ktorej bolo vidno široké schodisko so zábradlím smerom nahor. Po oboch stranách hlavnej haly sa tiahli dlhé kamenné pulty a kolmo na nich boli usporiadané vysoké regály s rôznymi fľaškami, flakónmi, téglikmi, krabičkami, baňkami, aparatúrami a miskami. Roky a deštrukcia sa však značne podpísali na celkovom vzhľade a zachovalosti interiéru. Kamenné regály boli z drvivej väčšiny pováľané či rozbité a na zemi sa kopila pestrofarebná zmes rozbitých, roztečených lektvarov, polotovarov na výrobu lektvarov a mastičiek, ktoré vytvárali v miestnosti veľmi zvláštnu arómu a miestami roztodivné fľaky. Niektoré časti boli po rôznych reakciách pestrofarebne obhorené so zaschnutými stopami roztečeného kameňa či skla.
Gorg sa úplne automaticky postavil zvnútra vyvalených dverí smerom na ulicu na stráž a strážil ako ostriež. Družina, vidiac možnosť nájsť konečne niečo skutočne mocné či aspoň užitočné začala prehľadávať premiešané kopy. Po chvíľke bádania sa podarilo Sekusovi posunúť hľadanie ďalej, keď vyhlásil, že ceduľky na regáloch v starej Ahmarštine znamenajú niečo ako kategorizáciu lektvarov a iného obsahu. Keď sa ho všetci zmätene opýtali čo to vlastne znamená, začal im trpezlivo vysvetľovať, že fľašky boli rozdelené podľa vlastností, ktorými látky v nich obsiahnuté účinkovali. Súčasne ich však upozornil, že regály a police sa mohli tak dokonale pomiešať, že označenia na regáloch už môžu byť dávno zmätočné. Družiníkov v okamihu akoby polial živou vodou. xO2 a Gorg si hneď rýchlo objednávali u Sekusa a Šátora, aby im našli nejaké tie lektvary na takéto a onaké vlastnosti. Nakoniec v hromade skla, kamenných sutín, magického sajrajtu a spráchnivelého dreva našli nejaké neporušené rôznofarebné fľašky. Nič netriediac si nimi nabalili všetky torny čo vládali a rozhodli sa, že si neskôr na oveľa bezpečnejšom mieste nájdu čas a spôsob ako zistiť čo to vlastne vôbec našli. Príležitosť na ich použitie a bez zisťovania sa však vyskytla prekvapujúco veľmi skoro.
Gorga strážiaceho pri dverách totiž nešťastnou náhodou zbadala skupina okoloidúcich drakoniánov, ktorí okamžite zamierili k budove a po krátkom beho poskakovaní cez ulicu vtrhli dnu do budovy. Ostatní už však boli varovaní ostrým hvizdom a válečník sa opatrne pomaly stiahol od dverí. Družiníci sa poschovávali medzi regály do najvzdialenejšieho rohu miestnosti a Sekus, po prvých drakoniánoch čo vošli, vyslal kúzlo a tak sa za chvíľu už pár drakoniánov nehybne váľalo skamenených na zemi posiatej troskami z robitej apotieky kde sa vačšina z nich po chvíli úplne rozpadla na kôpky jemného prachu. Čo však bolo oveľa horšie tak jeden, či dvaja, stihli odbehnúť preč a o chvíľu sa už z ulice ozývalo ich typické, rytmické šúchanie šupinatých krídel o zem, to ako sa drakoniáni snažili čo najrýchlejšie dostať k posilám. Onedlho to bol rovnaký zvuk ako sa posily snažili dostať späť na miesto činu.
Medzitým však ani družina neváhala a Gorg s xO2 sa na poslednú chvíľu skryli za dvere vedúce hlbšie do domu, smerom k schodisku na poschodie. Sekus so Šátorom ostali schovaní medzi rozbitými policami a vyčkávali na príchod nepriateľa dúfajúc, že sa v zmeti trosiek ľahko schovajú. Keď však drakoniáni konečne dorazili začal už aj Šátor rozmýšľať nad tým, že schovať sa vzadu za dverami bol vlastne celkom dobrý nápad. Hlavne potom čo drakoniáni urobili rojnicu a začali systematicky prehľadávať celú veľkú vstupnú halu tak aby im nič neuniklo. Opätovne sa ukázalo, že drakoniáni neboli žiadny skřeti a ich inteligencia z nich robila ešte nebezpečnejších protivníkov. Šátor sa pred tým ako by ho mohli odhaliť pokúsil ešte o odlúďovací manéver, keď vysokým oblúkom prehodil drakoniánov a hodil im za chrbát nejaké črepy. Toto mu však vôbec nevyšlo tak ako chcel pretože drakoniáni, po obzretí sa cez rameno, znova pokračovali v prehľadávaní smerom k nemu. Hneď ako ho zbadali po nich Šátor hodil neznáme, snáď jedovaté lektvary nájdené v miestnosti. Po zásahu fľaštičkami sa však drakoniánom paradoxne evidentne prilepšilo a tak začal Šátor po nich radšej pre zmenu hádzať lektvary o ktorých si myslel, že sú liečivé. Toto zabralo. Hneď prvý zasiahnutý drakonián spadol po zásahu na zem a skamenel. To sa však už ku hraničiarovi teleportoval Sekus a odteleportoval ho za dvere, ktoré strážili Gorg a xO2.
Hneď nato zistili, že z tejto časti budovy niet iného východu. Po bokoch boli síce dvere, ale boli úplne zavalené a vzpriečené takže sa cez nich nedalo dostať. Rýchlo skúsili aspoň schodisko. Bolo honosne stavané, ako v nejakej opere tak, že sa pred obrovským vitrážovým oknom rozchádzalo na obe strany smerom dozadu v honosnom oblúku. Márna však bola snaha prieskumu pretože schody hneď za tým, vyššie na poschodí, boli na oboch stranách prepadnuté a tvorili na zemi veľkú hromadu stavebnej sute. Na poschodí bolo vidno iba balkón, ktorý bol asi 10 sáhov vysoko, či za nimi boli nejaké dvere nebolo vidno.
Hneď ako sa ocitli hraničiar a kuzelník v bezpečí za kovovými dverami začala rýchla porada ako ďalej, prerušená mocným úderom na dvere. Dvere sa pod mocným úderom kúsok odchlípili a zbadali ako sa do škáry z druhej strany rýchlo tlačia kožovité jašteročlovečie ruky. Gorg a Šátor nezaváhali a pribuchli okamžite dvere s celej sily späť, pričom rozdrvením odcvaknuté prsty odpadli dole kde rýchlo skameneli. Na druhej strane dverí sa ozval strašný rev. Horšie však bolo, že dvere sa hore, pri predošlom tlaku čiastočne vytrhli zo starých zhrdzavených pántov, ktoré už boli zjavne celé prežraté hrdzou. Dvere tak zostali držať iba na dolných pántoch a dole boli podopierané Gorgom. Ostatní vybehli na mramorové schodisko hľadajúc možnosť nejakého úniku preč z bezvýchodnej situácie. Sekus nemal dosť síl na odteleportovanie všetkých a tak zúfalo hľadali nejakú inú možnosť. Na schodoch ostali po chvíli len Sekus a Šátor, pretože xO2 už medzitým skúmal obrovské okno. Bolo úplne neuveriteľné, že prakticky bez úhony prežilo prepad celého mesta dve míle pod zem a tisíce rokov potom. Vitráž bola majstrovským dielom zloženým z množstva menších okien, ktoré dokopy vytvárali nádherné vzory na ktorých napriek zelenému šeru tancovali rôznofarbné obrazce. Krásne dielo umelcov, ktorým sa dnes už nemal kto vyrovnať. Na umelecký obdiv však nebol čas keďže hluk boja už určite prilákal k budove ďalších drakoniánov a našim druhom v lepšom prípade hrozilo zmasakrovanie alebo v horšom premena na rôsol.
Nakoniec sa kúzelník rozhodol, že posledné magické sily využije na boj a skríkol Churšeláh načo z jeho ruky vyletela veľká biela guľa, ktorá prehrmela Gorgovi nad hlavou a odrazila hornú časť kovových dverí, pričom preletela ponad drakoniánov a vybuchla za ich chrbtom. Asi nenarobila veľkú poseku, pretože hneď na to sa drakoniáni rozvrieskali ešte viac a začali zbesilo liezť na a cez torzo ako tak stojacich dverí. To už však Gorga prestalo baviť ich držať a keďže nemal v úmysle sa nimi nechať privaliť rýchlo vybehol zpod dverí padajúcich pod váhou drakoniánov. Dvere s hrmotom spadli, pričom niektorí drakoniáni si popriškripovali ruky a nohy na čo spustili znova veľký huriavk.
S družinou to však už začínalo byť dosť povážlivé. Nebolo jasné ako von a medzi nimi a nebezpečnými drakoniánmi, ktorých nebolo málo nebola žiadna prekážka. xO2 sa medzitým rozhodol pre jedno riskantné riešenie nad ktorým celý čas špekuloval len čo zočil to obrovské okno. Rozhodol sa, že preskočí cez veľké okno a zoskočí na zem, do dvora za domom a nie je dodnes úplne jasné aká veľká bola jeho škodoradosť po možnosti rozbiť niečo také nadherné. Okno z druhej strany bolo asi len 6-10 sáhov nad zemou. A xO2 to hneď, typicky spontánne po svojom, aj vykonal, nehľadiac na to čo si myslia ostatní pričom však typicky spontánne vôbec nedomyslel dôsledky. Sklo a jeho veľké kusy spadli na obe strany a z veľkej časti aj za neho a tak zatiaľ čo sa on vonku oprašoval od hliny po efektnom akrobatickom preskočení a rozbití okna, Sekus, Gorg a Šátor sa uhýňali pred spŕškou rôzne veľkých črepov a padajúceho drobného skla. Sekusovi sa navyše jeden obzvlášť pekný, ostrý kus skla zasekol do krku a každý pohyb hrozil Sekusovi preťatím dôležitých krčných tepien. Z posledných magických síl sa preto za tajomného mumlania odteleportoval rýchlo von vedľa xO2, pričom si to však zle vypočítal a trochu sa ponatriasal. Za ním vyskočili obratom von aj Šátor a Gorg, avšak to už xO2 na nich volal zo stredu dvora utekajúc k nejakému prístrešku, v ktorom boli rozhodené torzá rozbitých kočov a široko otvorená spráchnivená brána. Sekus s črepom v krku na dvore sa rozpačito rozhliadal po pomoci. Za bránou, ku ktorej sa behom blížil alchymista, už začínala ulica podzemného mesta.
Šátor, ako známy muž činu, priskočil rýchlo ku kúzelníkovi, bez veľkých rozpakov vytiahol veľký črep Sekusovi z krku a odhodil ho za seba. Kúzelník, držiac si rukou krvácajúci krk, behom nasledoval xO2 pod zakrytý tmavý východ z dvora von na ulicu. O chvíľu za nimi dobehli aj Šátor s Gorgom, no zúriví drakoniáni im boli stále v pätách preskakujúc cez okno a na dvor sa znášajúc po krátkom plachtení na kožnatých krídlach. Ešteže Sekusa v zúfalstve napadlo rozhodiť po zemi nejaké zlatky, zbieraním, ktorých sa aspoň niekoľko drakoniánov zdržalo. Ostatní bežali ďalej tasiac v behu svoje meče. Krátke rozptýlenie však xO2 stačilo na vypitie jeho obľúbeného lektvaru a v rozptýlenej podobe začal so zábavou unikať drakoniánskym mečom. Ty nemôžuc xO2 zasiahnuť, začali postupne váhať a za pomoci xO2 strašenia po chvíli vydesení odbehli, vrieskajúc na celú ulicu. Ohúrení družiníci len obdivne a vyjavene civeli na alchymistu. Netušili ako, netušili čo, ale zjavne účinne práve zastrašil drakoniánov, kúsok, ktorý nikto z nich nevedel zopakovať. Rozmazané kontúry Kysličníkových ramien sa len rozpačito pokrčili a celá skupina rýchlo vybehla z domu na ulicu. Nakrátko ešte zazreli zopár drakoniánov miznúcich tým ich smiešnym kroko-behom za rohom najbližšej ulice. Či sa vrátia, s ešte väčšou posilou, nebolo vôbec jasné a bolo očividné, že treba rýchlo zmiznúť preč.
Po krátkom spamätaní sa vyrazili znova rýchlo ďalej. Plánom bol najbližší ďalší teleport, no dočasne sa ho vzdali a vybrali sa smerom severne od teleportu Klus cez obrovskú bránu širokú zo 70 sáhov a dlhú dokonca až 100, ktorú mali po ceste a bola bližšie. Dúfali, že by tu niekde mohlo byť podobné schodisko akým zišli dole. Hneď za gigantickou bránou skutočne opäť pokračovala chodba dlhá okolo jednej míle, no potom sa začala náhle kónicky zužovať. Po pár desiatkach sáhov sa už dokonca úplne končila. Otočili sa teda naspäť, že sa radšej vrátia späť do podzemného mesta a budú pokračovať ďalej k najvzdialenejšiemu teleportu.
Vtom Gorg zbadal v chodbe, mimo dosah lucerny, zopár menších jasnočervených bodov. Zjavne teplokrvní tvorovia. Takto narazili na tlupu 8 otrhaných, vychudnutých, bielych skřetov. I keď nikto z družiníkov nemá skřetov vo veľkej láske, pohľad na ich zúbožený stav zobral všetkým chuť ich okamžite pobiť tak zúbožene tá nenávidená chamraď vyzerala. xO2 so Šátorom im dokonca v návale milosrdenstva vyšli oproti a podávali im pár zbytkov jedla. To však pred nich rázne skočil Gorg a výstražne na skřetov zavrčal. Tí uskočili späť akoby sa popálili a uvideli samotného krollskéko Pána diablov. xO2 to teda aj so Šátorom skúsili znova nedbajúc na válečníkov zjavný nesúhlas. Hodili skřetom zbytky svojho jedla a skřeti jedlo v mihu rozchytali. To však už Gorga celá situácia prestala baviť. Kŕmiť nenávidených skřetov bolo pre neho nepochopiteľné a zvrhlé a čudoval sa, že sa ich telá už dávno neváľali rozsekané na zemi chodby. Rozzúrený skočil pred nich a širokým rozmachom zoťal jedným sekom najbližšiemu skřetovi hlavu. Keď dovysoka vystrekla čierna krv, zvyšok skřetov sa rozpŕchol ako smrad v silnom vetre, pričom z potravín, ktoré im družiníci dali už dávno neostala ani smietka. Boli takí lační, že ich pojedli aj so všetkými obalmi.
Gorg bol neuveriteľne nazlostený. Kto to kedy videl kŕmiť smradľavých skřetov, to sa teda ocitol v úplne nemorálnej skupine a o tomto si bude musieť so všetkými vážne prehovoriť. No ako sa ukázalo nemal na to vôbec žiadny čas, pretože k nemu priskočil xO2 a vrhol sa naňho so zúrivosťou sebe vlastnou. Zjavne bol úplne opačného názoru ako válečník. Chcel mu to vytmaviť za to, že mu prekazil takú nádejnú vyjednávaciu iniciatívu. Strhla sa ruvačka ďaleko od lucerny, pretože Sekus sa do sporu odmietol zapojiť a poodišiel aj s lucernou zo 20 sáhov bokom, pričom po chvíli sa chcel k nemu pripojiť aj Šátor, no nestihol, keďže Gorg spozoroval v chodbe smerom k mestu opäť akési malé červené body. A tak zmätený válečník radšej rýchlo ustúpil smerom k odpočívajúcemu kúzelníkovi, ktorý držiac lucernu na nich celý čas pokrikoval aby toho už radšej nechali. Nebezpečenstvo si našťastie v poslednej chvíli uvedomil aj xO2 a ustúpil späť aby družina pokope odolávala novej možnej neznámej hrozbe. Rozostavili sa popri stene aby mali krytý aspoň chrbát. Najprv xO2 a Sekus a o sáh vedľa Šátor s Gorgom.
Z tmy pomaly vošla do svetla lucerny trochu pochudnutá skřetia jednotka v počte asi 15 mužov, ktorú viedol o niečo statnejší skřet ako veliteľ. Vyzerali výrazne lepšie živení ako predošlá vychrtlá skupina a boli dokonca aj pomerne slušne ozbrojení. Chvíľu sa nerozhodne pozerali jeden na druhého pri čom sa lačne zalizovali až začali slintať a niektorým špinavé sliny odkvapkávali od dlhých tesákov trčiacich z tlamy. Chvíľu takto slintali až po krátkom zaváhaní veliteľ súhlasne kývol. Dali sa do na skřetov zvláštneho, tichého, trpezlivého a húževnatého boja pričom zjavne najhustejší kruh nepriateľov sa vytvoril okolo xO2 a Sekusa. Asi všetci mali chuť na najkvalitnejšie sústa. Sekus si rýchlo vyčaroval dvojníkov a tým skřetov evidentne zmiatol, pretože tí sa dosť dlhú chvíľu snažili mlátiť do týchto preludov, čím poskytli kúzelníkovi veľmi potrebné odľahčenie od skřetích útokov. Medzičasom si už však ku kúzelníkovi presekával cestu Šátor. Gorg sa medzitým všemožne snažil dostať k veliteľovi, ktorého sa chystal zabiť. xO2 síce statočne bránil práve krídlo od kúzelníka, ale samému sa mu nedarilo zasadiť skřetom vážnejší úder. Na pomoc mu prišiel havran, ktorý si to chcel pôvodne tiež rozdať najprv s veliteľom, no potom ho Sekus odvelil na pomoc xO2 a zakrátko sa zo skřeta stojaceho vedľa xO2 zadymilo a padol ako podťatý pod salvou páru modrých bleskov. Alchymista sa len obdivne kukol po havranovi čo ešte vyvedie a skutočne netrvalo dlho a v nasledujúcich momentoch sa havran odvážne vrhol na skřetov a spôsobil im dokonca zobákom zopár nepríjemných zranení v tvári. Gorg sa medzitým prebojoval až k veliteľovi a jedným sekom ho zabil. Sekus ho medzičasom zhypnotizoval takže zblbnutému veliteľovi vlastne ani nestihlo dôjsť čo sa vlastne stalo a prečo vlastne po ňom noví kamaráti útočia. Šátor rozprášil zvyšných skřetov, ktorí, vidiac polovicu svojich druhov mŕtvych na zemi, zmizli ako gáfor nevedno kam.
Družina sa chvíľu spamätávala z náhlej bitky a po rýchlom obzretí tiel mŕtvych skřetov sa pobrali späť smerom na prepadnutý Dagot. Najviac sa z celého stretnutia tešil asi xO2, pretože u veliteľa skřetov našli akúsi malú zelenú žabku. Nikto netušil čo s ňou a načo skřetovi slúžila, ale xO2 sa zapáčilo mať vlastné zvieratko a tak si žabku hneď vložil do svojej helmy. Rozbil niekoľko flakónov svätenej vody a v helme jej urobil malé jazierko v ktorom si žabka spokojne plávala a kuňkala. Družiníci boli unavení a demotivovaní, chceli vypadnúť z obrovského, permanentne nebezpečného a vyčerpávajúceho mesta, no nevedeli s istotou ako na to. Rozhodli sa, že skúsia teleport, ktorý minuli skôr označený ako Klus. Prešli obrovskou baštou späť a vynorili sa znova v zelenkavom šere prepadnutého mesta. Naši hrdinovia sa bočnými uličkami dostali so šťastím nepozorovane až na námestie kde sa križovalo zo 5 veľkých ulíc. Na námestí v strede stála obrovská, 14 sáhov vysoká, kamenná búdka s nápisom KLUS. Druhovia chvíľu čakali sledujúc situáciu a postupne sa veľmi opatrne vysúkali na námestie. Sekus si rýchlo pripravil teleportovacie zvitky nájdené pri predchádzajúcom prieskume mesta. To už však asi 500 sáhov v diaľke zahliadli akúsi drakoniánsku hliadku, ktorá v tom istom okamihu spozorovala ich a so svojím typickým škrekotom a zvláštnym behom s prískokmi sa rozbehla za nimi. Sekus nelenil a všetkých po jednom premiestnil na starom teleporte niekam, o čom si väčšina myslela, že bude súčasné hlavné mesto Inglandie Klas.
Prvý išiel tradične xO2 pretože ako už bolo u neho zvykom vyzeral zo všetkých hrdinov v najlepšej fyzickej kondícii. Sekus zakúzlil a malý alchymista sa ocitol v akejsi neveľkej miestnosti bez východu, ktorá mala strop vytvorený z popadaných starých trámov a starého drolivého muriva. Jej rozmery dávali jasne tušiť, že družina skočila z dažďa pod odkvap. 3x3 sáhy šírky a 1 sáh na výšku, aj to len v najvyššom bode, skutočne nebolo nič moc, hlavne pre Šátora a Sekusa, najvyšších členov družiny. Tí však ešte len mali prísť a tak xO2 expresne vypratal teleportovací mesačný kameň pre Šátora, ktorý sa zviditeľnil prakticky ihneď potom ako z neho xO2 zliezol. Prvým znakom pre alchymistu, že sa Šátor úspešne teleportoval bola hlasná nadávka, keď si 1,75 sáhu vysoký hraničiar hlasne a silno tresol hlavu o hrubý trám trčiaci nad mesačným kameňom. Zohnutý v páse sa rozhliadol po malej miestnosti v svetle xO2 pochodne. Hneď potom, prakticky už na všetkých štyroch, zliezol z kameňa a spoločne s xO2 odovzdane čakali na zvyšok družiny. Tu však nastal malý zádrhel. Gorg nie a nie doraziť! V tej istej dobe mal kúzelník veľmi veľké problémy teleportovať trpaslíka za ostatnými. Namáhal sa, namáhal, ale ani na druhý pokus nebol úspešný a Gorg už začínal byť dosť nervózny. Aj z drakoniánov, ktorí sa za zostávajúcimi členmi hnali tým ich smiešnym behavo skákavým krokom rovno teleportu, ale najmä z kúzelníka, ktorý mu tvrdil, že všetko je vlastne v úplnom poriadku a pritom mu za chrbtom stváral všelijaké piktoreskné grimasy a divoké posunky. Bude to musieť s niekým predebatovať. Ten kúzelník sa mu nechcel páčiť! Vtom okamžiku však už konečne zacítil slabé mravčenie vo fúzoch a mierne nadvihnutie žalúdka ho upozornilo, že kúzlo sa tentoraz konečne vydarilo.
xO2 a Šátor už medzitým netrpezlivo sedeli na bobku a nervózne rozfukovali stáročný prach naokolo. Po krátkom ozrejmení situácie s príchodzím stiahli Gorga radšej rýchlo z kameňa a hneď na to sa zmaterializoval aj nervózny Sekus. Aj ten sa udrel, ale našťastie o poznanie slabšie. Silná rana do hlavy mohla ľahko vetchého kúzelníka minimálne zmrzačiť ak nie rovno zabiť. Po krátkej a tradične intenzívnej porade sa Šátor premenil na malú bielu myš a kúzelník sa rozhodol malú bielu myš aj s havranom teleportovať úplne naslepo do výšky. Samozrejme havranovi dal predtým veľmi dobre nažrať zo svojich zásob zrna. Riskovať prachsprosté zožratie hraničiara, hoc inteligentným havranom, pri dlhej a známej histórii vzájomných sporov, sa Sekusovi vôbec nechcelo. Úspešne ich takto oboch teleportoval do výšky asi 30 sáhov. Napodiv to úplne stačilo a riskantná záležitosť prebehla hladšie ako kúzelník čakal.
Myš a havran sa zviditeľnili vo vzduchu v akomsi obrovskom meste. Po chvíli počítania Sekusovi vyšlo, že hrúbka celej vrstvy zeme je aspoň 13 sáhov. To znamenalo, že Šátor, po premene z myšacej podoby, ich odtiaľ nevykope ani keby sa veľmi snažil. Nadôvažok na rušnej ulici nad ktorou sa ocitol. Havran medzičasom spustil myš na akúsi širokú rímsu budovy neďaleko a vyletel trocha vyššie aby si mesto mohol lepšie prehliadnuť. Bolo veľmi rozľahlé a na západe sa trblietalo more s veľkým prístavom. Spoza východného obzoru ohraničeného rozsiahlymi poľami, vychádzalo pomaly krvavočervené slnko. Mesto sa rozkladalo v delte veľkej rieky, bolo obkolesené silnými hradbami okolo ktorých sa do ďaleka tiahli rozlezené predmestia. Sekusovi dlho netrvalo aby si uvedomil, že mesto je rovnaké ako rytiny zobrazujúce Klas. Hlavné mesto Inglandie rozkladajúce sa v delte Centrálnej rieky. Ako však von z tejto prekliatej, klaustrofobickej kobky, keď jeho myseľ bola úplne prázdna a Šator ich odtiaľ nemal žiadnu šancu vykopať? Kap8.