Kap19(1.9.6)
XIX. KAPITOLA
CESTA NA SEVER
Loď pomaly naberala rýchlosť smerom na Sever, smer Ostroh, a mohutné rozoklané skalné zrázy v ktorých bol ukrytý Karam Dan, sa pomaly strácali v diaľke. Bolo zvláštne stáť na palube lode, ovievanej čerstvým, chladným morským vzduchom po dlhých týždňoch strávených v hlbokom podzemí pod masívom Karalackých hôr. Vietor hnal loď rýchlo ďalej a ďalej na sever a družiníci napäto očakávali kam ich zaveje a čo za nové nebezpečenstvá priveje.
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy - plavba do Ostrohu, vylodenie a popis Ostrohu, prijatie u Modrobrada, cesta k hniezdisku varanov a ich lov, cesta k lodi a jej znicenie++
Námorníci boli rozklepaní strachom a so znateľne väčším rešpektom sledovali skúsené počínanie družiníkov, ktorí práve profesionálne zlikvidovali skupinu skřetov na vlkoch a teraz si rýchlo čistili zbrane a pripravovali sa na ďalší pochod akoby to bola pre nich len malá neplánovaná zastávka. Na opakované výzvy len niektorí z nich našli odvahu nohou odkopnúť telo páchnuceho mŕtveho skřeta do strany a zobrať mu nejaké tie zbrane. Zjavne vykoľajených námorníkov kapitán do ničoho veľmi netlačil a bol rád, že obišli tak dobre. Už to vyzeralo veľmi zle, no karta sa obrátila a nakoniec predsa len možno vyviaznu so zdravou kožou i keď do Ostrohu bolo ešte stále nepríjemne ďaleko. Všetci sa preto urýchlene pripravovali na ďalší pochod, kedže deň sa už pomaly klonil ku koncu a ostávať na bojisku sa nikomu nechcelo pre možnosť prilákania mŕtvolchtivých mrchožroutov z bažín. Nebol dokonca čas ani na preskúmanie mŕtvych skřetov družiníkmi, čo chýbalo hlavne xO2, ale aj ten sa prekvapujúco rýchlo zmieril s ďalším kvapným postupom na sever do Ostrohu. Beztak asi mali pri sebe len drobnosti a to ho teraz až tak netrápilo. Cholerický alchymista pomaly rozpačito zašiel za Sekusom. "Hele Sekusi, na tu magii si dej teď při mně bacha! Mám ti takové tušení, že to všechno nebude tak jak bejvávalo a varuj taky Šátora. Aby nebyl překvapen." Sekus len zamyslene prikývol a prevrátil oči. Po Dagote ďalšie miesto, tentokrát trvalejšie, pohyblivé a pri ňom samom, kde sa to s mágiou bude mrviť a to mu vôbec nevoňalo. Nemal rád, keď nemal kúzla úplne pod kontrolou. "Hoši nerád ruším.." začal opäť xO2, ktorému sa rozžiarila tvár pretože si náhle na čosi spomenul "..ale je na čase zvoliť nového veliteľa, starému už skončila doba velenia" a uškrnul sa. Družiníci si vymenili chápajúce pohľady. Každý vedel, že voľba veliteľa bola xO2 mimoriadne obľúbená téma a ten ju rád začínal na najneobvyklejších miestach a v najneobvyklejších situáciách, kedy šlo často do tuhého, prípadne bolo treba riešiť iné oveľa háklivejšie veci. Súvisiacou záležitosťou, na ktorej si xO2 obzvlášť rád zgustol, boli predvolebné agitácie, koalície, pripomínanie starých krívd, pomocí alebo zlyhaní. Snáď za účelom zdramatičnenia voľby, snáď za účelom zvýšenia šancí. To však nikto z družiny nevedel a možno práve preto bol xO2 veliteľom len asi 2x /alebo napriek tomu až 2x/, aj to jeden krát s rozpačitým výsledkom. Napriek všetkému však každému bolo hneď jasné, že xO2 má tento raz pravdu a starý veliteľ je už dávno bez mandátu. Tentokrát sa však voľba nového odohrala rýchlo a napodiv bez tradičného xO2 teátra. Sekus narýchlo rozdal zbytky nejakej starej listiny na ktorú, požičiavajúc si brko, každý rýchlo načmáral meno svojho kandidáta. Vysvitlo, že veliteľom ostal napodiv opäť Gorg. Asi väčšina družiny ocenila válečníkovu rozvahu a nezbrklosť, keď k väčšine vecí sa nevyjadroval vôbec a zakročil len vtedy, keď mal pocit, že to ide vyslovene zlým smerom alebo bola situácia bez východiska. Záležitosť bola teda rýchlo vyriešená a družina spolu s tuctom skleslých námorníkov sa vydala na ďalší únavný pochod, zanechajúc za sebou skrvavené a čiastočne ohorené mŕtvoly skřetov a vlkov, rozhádzané tak ako padli pri rýchlom boji.
Na čele celej pochodujúcej skupiny, asi 50 sáhov pred všetkými, šiel a skôr pobehoval Šátor sťaby poloprieskumník, občas odbiehajúci dopredu, sledujúc nebezpečné okolie. Za ním kapitán s námorníkmi, ktorí vytrvale vliekli družine ťažké pytle s mimoriadne cennými malými varanmi, ktorí stále kľudne spali omámení bylinami. Pochodujúcu skupinu z boku od bažín strážil Gorg. Zad istilo duo xO2 a Sekus. Putovali tam, kde sa skalnaté, ploché, eróziou omleté balvany stretávali s jazierkami stojatej vody, trsov trávy a čierneho bahna. Ísť priamo bažinou sa veľmi nedalo, bolo by to síce kratšie, ale príšerne pomalé. Už beztak išli hrozne pomaly. Asi míľu za hodinu. Ísť hneď po skalách pri pobreží jednak nebolo možné a jednak by to bolo citeľne dlhšie. Takto si to aspoň kde tu skrátili, ak sa dalo, okolo menšieho zálivu alebo zátočiny. Námorníci boli rozklepaní prebehnutou potýčkou, ale víťazstvo im súčasne dodalo vieru, že putujú so skúsenými dobrodruhmi a teda ich šance sú určite vyššie ako keby putovali sami. Hlavne kúzelník so svojimi guľovými bleskami budil rešpekt, ktorý z jeho vystupovania a útleho elfského tela okate nevystupoval. Všetkým síce chýbalo bezpečie lode, ale s tým sa už teraz nič robiť nedalo. Boli radi, že si po tom obrovskom čiernom blesku, čo tak náhle zničil loď, zachránili aspoň holú kožu. Dľa slnka bolo niečo pred siedmou, keď sa konečne dali na ďalší pochod. Kapitán sa počas neho dal do reči s Gorgom, ďakujúc mu za záchranu životov pred skřetmi a jednal s ním už so zjavne väčším rešpektom. Dohodli sa, že pôjdu ešte aspoň tri hodiny a potom začnú hľadať úkryt na spanie. Beztak Sekus dlhšie šľapať nemohol a xO2 už tiež, napriek svojej známej vysokej odolnosti, musel zapiť únavu bylinami zarobenými s vodou pre svoje krátke a slabé nohy, ktorými musel kmitať oveľa rýchlejšie ako ostatní. Po troch hodinách sa teda začali rozhliadať po okolí, dúfajúc, že objavia bezpečný úkryt na noc. Najprv však objavili čosi iné, zvláštne a neskôr u námorníkov strach a hrôzu vzbudzujúce. Sekus so Šátorom sa na seba rozpačite pozreli. Hraničiar podišiel ku kapitánovi a ostatným, ktorí po blízkom okolí hľadali nejaký úkryt na noc a oznámil im, že v diaľke naľavo od smeru pochodu, asi 2-3 míle od smeru ich cesty, vidno nejaké vysoké stĺpy. Sekus to označil ako piliere. Obaja družiníci nemali tušenie o čo ide no kapitán zjavne áno. Keď to zbadal na horizonte zbledol ako krieda. "To jsou pilíře smrti! Budují je orci." Vysvitlo, že štruktúry sú obrovské vysoké stĺpy na ktoré orci križujú zbytky nešťastníkov, ktorí im padli do rúk a ktoré nezjedli, respektíve zaživa objedli. Kapitán povedal, že na takom mieste určite námorníci spať nebudú chcieť a budú sa tam určite báť čo sa neskôr skutočne potvrdilo a vyzeralo to, že teraz nehovorí len o nich. Sekus len sucho podotkol, že pod lampou je najväčšia tma, no družina čakala ako sa situácia vyvŕbi. Správa sa začala pomaly šíriť medzi námorníkmi, čo nebolo veľmi žiadúce a vyzeralo to, že bude treba zakročiť, keď zrazu zakričal Gorg, že odhalil nejakú veľkú puklinu, čím bola téma pilierov na chvíľu zatlačená do úzadia. Nález potvrdil aj xO2, ktorý miesto našiel spolu s válečníkom. Skúšal sa obzerať po pilieroch o ktorých hovorili ostatní no nikde ich nevidel. Sekus mu sarkasticky poradil nech si odhrnie kápi a hneď ich uvidí, čo vzbudilo u družiníkov vlnu smiechu no nikto iný zjavnú narážku nepochopil. Správa s piliermi však už medzičasom stihla napáchať škody a ani objavenie zjavne dobrého úkrytu na tom nič nezmenilo. Bolo jasné, že námorníci sú poverčiví, ako všetci námorníci na celom svete, a správu o troch stĺpoch po krátkom čase každý vedel. Šátor sa snažil zahnať paniku poukazom na veľmi dobré miesto na spanie objavené Gorgom, ktoré sa vydali lepšie obzrieť. Zišli dole malou cestičkou do polojaskyne respektíve krytého výklenku pod mohutnou skalou a asi 5 sáhov od pôvodnej cesty. Slnko už dávno zapadlo, ale vidno bolo ešte pomerne dobre aj vo výklenku. Po bližšom obhliadnuti bolo jasné, že puklina im bude skýtať vynikajúcu ochranu. Dala sa pomerne dobre brániť lebo jediný prístup bol cestičkou, ktorou prišli a mala také rozmery, že sa do nej bez problémov vošlo aj 50 ľudí. Vrátili sa späť k celej skupine no medzi námorníkmi sa však už medzitým rozbehla divoká šuškanda o stĺpoch. Nedbajúc na reptanie a nepokoj, a hoc tri stĺpy vôbec nevidel, xO2 vyhlásil, že ďalej už nevládze šľapať. Gorg s Šátorom sa dali do upokojovania nervóznych námorníkov a kapitána, ktorý sa to však na rozdiel od námorníkov snažil skryť. Gorg prehlásil, že nejakých prašivých orkov a ich stĺpov sa rozhodne báť netreba. Tie môžu podľa Sekusa a xO2 akurát tak spadnúť nekvalitou orckej práce. Kapitán však naproti tomu tvrdil, že sa po okolí určite budú potulovať duše mŕtvych a že to rozhodne nie je dobré miesto na spanie.Sám však nevedel ako z toho celého von. Do otvoreného konfliktu s družinou sa dostať nechcel, na druhej strane veril tomu čo jeho muži. Nadôvažok lepšie miesto nemali a ďalej už dnes ísť nemohli. Nerozhodne prešľapoval na skale nevediac čo urobiť. Vidiac jeho nerozhodnosť sa iniciatívy chopila družina. Šátor rozhodne prehlásil, že v tábore bude strašiť jedine tak Gorg a toho sa báť určite nikto nemusí a hneď na to Gorg rázne rozhodol, že sa ide konečne do úkrytu pretože hore sú veľmi zraniteľný. Počas toho Šátor celý čas propagandisticky opakoval námorníkom, že Gorg je veľký válečník a že s ním sa určite nie je čoho, ani koho, báť. Gorg tiež námorníkov uistil, že strážit bude iba družina a že sa určite nemajú čoho báť ak ostanú v úkryte. Po nekonečnej debate teda zišli dole nerozhodne nasledovaný námorníkmi.
V rohu skalného úkrytu bolo pomerne veľké ohnisko, okolo ktorého boli rozhádzané ohlodané a rozbité kosti o ktorých sa nedalo povedať či sú zvieracie alebo humanoidné. Sekus trefne podotkol, že už je jasné, čo za ohne je vidno z lodí plávajúcich popri pustom pobreží. Niekoľkých družiníkov naraz napadlo aby to preskúmal Šátor ako družinový stopár. Po chvíli skúmania Šátor prehlásil, že posledné stopy majú asi týždeň, čomu sa xO2 zjavne potešil a hneď si začal skladať svoje veci okolo ohniska. Družina bola zjavne potešená dobrým a bezpečným úkrytom, ktorý našli. Hneď začali organizovať večeru, hliadky, pričom prvú si bral štandardne hneď Gorg. Šátor po chvíli okukovania stôp ešte upresnil, že to sú stopy humanoidov, pomiešané s nejakými zvieracími - buď psími alebo vlčími. Až na takéto detaily, ktoré namornikom na kľude nepridali, bolo miesto úkrytu skutočne pekné a výhodne situované. Výhľad na more bol ako z nejakej rozhľadne no na mori však žiaľbohu nebolo vidno žiadnu plachtu. Gorg sa pomaly začal chystať na stráž hore pred vchod do pukliny zložiac si veci vedľa xO2. Ohorený strop dával tušiť, že ohne, ktoré tu niekto zjavne často rozkladal, rozhodne malé neboli. xO2 sa opäť naskytol čas prezrieť niečo svojím alchymistickým zrakom a tak mu Gorg, pred odchodom na svoju hliadku pred úkryt, dal dva predmety a tretí xO2 vyhrabal odkiaľsi z torny. Opakovane sa mu ho nedarilo preskúmať. Chcel to skúsiť znova. Pohrúžil sa do prezerania týchto troch predmetov a ostatný svet sa mu vzdialil. Sekus sa medzitým rozhodol, že zošle kúzlo, ktoré ich ochráni pred zlom, čím chcel jednak zvýšiť ochranu a súčasne poskytnúť námorníkom pocit istoty. Gorg sa vytrúsil pomaly vonku na stráž s xO2 nesústredeným uistením, že ho potom vystrieda. Šátor začal špekulovať ako by zapálil oheň a hlavne čím ho kŕmiť. Nejaké drevo vliekli námorníci. Boli to lodné trosky, ktoré pozbierali pred odchodom na pobreží práve pre tento účel. Tí však s nimi vytvorili hlúčik a odmietli drevo vydať s tým, že miesto je nebezpečné a že na ňom nechcú ostať. Šátor na nich vyvalil neveriacko oči. Nechápal kam inde chcú ísť a myslel si, že záležitosť je už dávno odbitá. Kapitán sa im snažil dosť nepresvedčivo dohovoriť, no márne. Tvrdohlavo ostávali na svojom názore. xO2, stále v rukách prezerajúc predmety, a nesústredený poriadne na to čo sa deje, tam už chcel poslať strážiaceho Gorga, ale nakoniec im to šiel vysvetliť Sekus, ktorý mal lepšie skúsenosti s háklivým vyjednávaním. Kuzelník začal rozhodne a bez náznaku pochybností, že ostávajú na tomto mieste, on že ide zoslať magickú ochranu a nikto nesmie odísť ďalej ako 10 sáhov inak sa na neho táto ochrana nebude vzťahovať a bude mať veľké problémy sa dostať späť. Námorníci sa zmätene pozreli na seba. Niektorí začali reptať, že budú v pasci, iní pamätajúc si kúzelníkove schopnosti v akcii len bezradne pokrčili ramenami. Sekus si stále húdol svoje. Po chvíli najhlučnejší kritici stíchli a opatrne sa začali vyzvedať, či ich to Veľké Ochranné Kúzlo skutočne ochráni, no Sekus ich uistil, že ak to budú skřeti tak určite áno. Námorníci sa však báli hlavne trolov a podľa jedného z nich, starého Jonta, ktorý ich videl vraj spústu, to boli nebezpečné potvory. Nakoniec však Jont vyzeral, že ho sebavedomie družiny presvedčilo a povedal, že by to skúsil, čo obmäkčilo aj ostatných. Nahádzali drevo, ktoré niesli na hromadu vedľa ohniska. Sekus, sebavedomý úspechom, sa podujal, že vyslovenú dôveru hneď aj oplatí trochu teatrálnym zapálením kopy dreva. Použil bežné, známe, jednoduché a veľakrát vyskúšané kúzlo no bolo to akoby kopu dreva ošľahol plameňometom. xO2 sa začal rehotať a námorníci podesene odskočili nadávajúc, že ich tu kúzelník upečie všetkých zaživa. Trochu sa však ukľudnili keď videli, že moc kúzelníka je stále veľká. Úkrytom sa začal šíriť typický puch spálených vlasov a chlpov. Šátor, škeriac sa od ucha k uchu nad prebehnutou scénou, si sadol na bobek k praskajúcemu ohňu aby lepšie videl. Tak aby námorníci veľmi nemohli nazerať do knihy si začal listovať v knihe príšer, ktorú vláčili so sebou a ktorá im veľakrát nepriamo prakticky zachránila život. Listoval a prechádzal stránky pričom trpezlivo hľadal heslo trol. Kapitán, sediac obďaleč a vidiac scénu s ohňom, len lakonicky no veľmi opatrne poznamenal, že s tým drevom treba šetriť a nie ho tak prudko páliť lebo ho nebude dosť na celú, sic krátku, severskú noc. Sem tam od námorníkov padla ešte tichá štipľavá poznámka no postupne sa rozhostil kľud a každý sa pohrúžil do svojich myšlienok a snažil sa odpočívať po ťažkom a dlhom pochode. Kľud bol narušený náhle pribehnuvším Gorgom, ktorý im gestikuloval aby boli okamžite všetci ticho. Šátor sklamane zaklapol knihu, potreboval viacej kľudu. Urobí to ráno keď bude viacej času. Keď všetko úplne stíchlo, skutočne začuli v diaľke tiahle vlčie vytie. Medzi námorníkov akoby spadla bomba. Zašumelo to a hneď zase znervózneli. xO2 a Šátor to hneď potichu ukľudňovali, že nic zvláštne sa vlastne nedeje a družiníci sa po chvíli ostentatívne vrhli do svojich prerušených činností akoby sa nič nestalo, len Šátor hneď začal deliť železnú zásobu od Jermaka na zvýšenie morálky. Nakŕmil hneď aj mačku s havranom v torne no dával si extra pozor aby ho nerafli. Vidiac spokojné prežúvajúce tváre námorníkov, prochvaľujúcich si jedlo, to hraničiar nevydržal a okorenil to sebavedomou poznámkou, že keď sa ich budú držať tak sa budú mať určite dobre. Niektorí námorníci sa len uškrnuli, no nepovedali pre istotu nič, a keby bol Šátor nahliadol do torny, videl by, že aj havranovi s mačkou sa na tvári usídlil ironický úškľabok a na chvíľu dokonca prestali žuť. Sekus, ktorý po zapálení ohňa citeľne znervóznel, vyšiel hore ku Gorgovi a zoslal ochranné svoje plánované ochranné kúzlo. Chcel ísť už spať, celé to putovanie sa stále viac a viac zamotávalo. Hneď po zoslaní kúzla a návrate do úkrytu si ľahol prehodiac cez seba svoju obľúbenú pohodlnú deku. Šátor tiež zakúzlil a aj on si ľahol spať. Bolo už na čase ak chceli ráno skoro vyraziť. A tak o jedenástej večer konečne väčšina v úkryte už spala. xO2 ešte v tichu končil s prezeraním predmetov no veľa informácií sa mu však zistiť nepodarilo. Frflajúc zaľahol a ráno o pol šiestej vymenil Gorga na stráži. Počas ich spoločného stráženia sa však celú noc nič zvláštneho nestalo.
Po typickej rannej meditácií, raňajkách a napítí z mechov na vodu, počkali na Gorga kým sa zobudí po dlhej nočnej stráži. S vodou to vyzeralo biedne, bolo ju treba niekde doplniť, ale Šátor bol pri danom teréne dosť skeptický. Na dva dni však mala určite ešte vystačiť a dovtedy snáď do Ostrohu prídu. Baliac a pripravujúc sa, sa chystali vyraziť na ďalší dlhý, pomalý, celodenný pochod. Všetci už boli vďaka ohňu a kľudnej noci úplne suchí a celkom dobre naladení a s plnými bruchami. Šátor, využívajúc čas pred odchodom kým sa zobudí Gorg, začal rýchlo hľadať v knihe heslo trol. Aj ho po chvíli našiel. Rýchlo očami preletel textom. Bolo tam napísané, že sú extrémne nebezpeční /pisateľ poznámky to písal už len jednou rukou lebo o druhú prišiel pri súboji s trolom/, pľujú kyslé sliny, vedia ožiť a tak je nutné ich podľa knihy spáliť mrazom alebo ohňom. Sekus medzitým vyšiel hore za strážiacim xO2 na priateľskú debatu ohľadom včerajšieho incidentu pri zapaľovaní ohňa. xO2 však o ničom netušil a naopak si myslel, že to bol kúzelníkov plán. Sekus si naopak myslel, že drevo xO2 predtým niečím napustil, no xO2 mu odporučil aby sa radšej obrátil na Šátora, ktorý robieval občas podobné fórky. xO2 s drevom nič nerobil. Sekus sa teda sklamane vrátil späť do úkrytu tušiac , že to bude mať asi niečo s xO2 premenou a nie s úpravou dreva niekým v družine. To sa mu hneď potvrdilo. Šátor sa zatváril nechapavo, uškrnul sa svojím typickým šeredným úsmevom a pokrčil bezradne ramenami. Ako nesúvisiacu odpoveď mu ukázal čo našiel o troloch. Sekus prebehol text, pokýval hlavou a šiel si po svojom. Začínal tušiť, že xO2 nekecal do vetra. Šátor nadšene narýchlo ukázal heslo o troloch aj Gorgovi, no tak aby si námorníci nič nevšimli. Šátor začal nadšene rozoberať ako na nich čo Gorg typicky lakonicky komentoval, že ešteže majú Sekusa. Po krátkom čase, keď bolo zjavné, že čoskoro vyrazia, si prišiel zo stráže späť po veci xO2 a oznámil sklamane Gorgovi, že jeho veci kúzelné nie sú, no odporučil mu, že v nejakom väčšom meste sa určite objavia skúsenejší alchymisti ako on. Trebalo vyraziť a tak sa spýtal kapitána či je všetko v poriadku a či sa môžu dať na pochod. Kapitán bol spokojný, že noc bola kľudná a poďakoval družine čo hneď využil xO2 a verný sebavedomiu družiny si opäť prisolil, že s nimi sa námorníkom nemá čo stať. Tí čo to začuli prevrátili oči. Nadutosť družiny niektorým z nich už pekne liezla na nervy no nepovedali nič, skúsená družina mala aj u nich zjavný rešpekt a výrazne zvyšovala ich šance dostať sa do bezpečia pevnosti. Pomaly sa všetci vytrúsili späť na cestu, pričom zaujali rovnakú pochodovú formáciu. Kapitán vidiac rovnaké, žalostné, šuchtavé tempo ako včera, prišiel za Šátorom a navrhol, že buď musia pridať alebo musia ísť bez prestávky a dlho. Šátor si privolal Gorga ako veliteľa družiny, že veliteľ má problém s pochodom. Gorg ich hneď spražil, že veliteľom je tu on, čo našťastie xO2 nepočul, kedže šiel vzadu so Sekusom, inak by z toho bol ďalší konflikt. Válečník šiel rovno k veci a opýtal sa čo je vlastne problém. Kapitán mu objasnil, že jeho mužstvo nenesie dobre keď sa po takom nebezpečnom mieste tak šuchcú, a že sa odtiaľto musia čo najskôr dostať preč aj keď mu bolo jasné, že čiastočne pochod spomaľujú námorníci s ťažkými pytlami od družiny v ktorých boli varani. Gorg s ním súhlasil a povedal, že prehovorí s kúzelníkom. Kapitán vidiac pomalého xO2 a útleho Sekusa vzadu navrhol, že musia aspoň ísť nepretržite keď nie rýchlejšie. Že oblasť síce nepozná, ale že sa bez ohľadu na to sa musia z pobrežia dostať do Ostrohu čo najskôr. Okrem dobre vyzbrojených a skúsených jednotiek z Ostrohu si nikto nedovolil sa po pobreží takto potulovať. Pobrežie patrilo za veľmi nebezpečné, čo podľa neho dokazovala aj ta potýčka so skřetmi hoc ako bola rýchla a víťazná. Gorg povedal, že sa dohodnú a skúsia zvýšiť tempo alebo aspoň dĺžku pochodu. Kapitán vidiac svojich chlapov ako sa mocú pod váhou pytlov najprv súhlasil, že sa môže predĺžiť dĺžka pochodu, čo by mohlo vyhovovať aj najpomalším členom družiny, no ako druhá možnosť ho napadlo odhodiť niektoré pytle s varanmi. Ostalo trápne ticho. Nakoniec sa dohodli, že budú šľapať nepretržite bez prestávky a uvidia ako ďaleko zájdu. Ak to nebude stačiť budú musieť niečo nové vymyslieť. S povzdychom, že to bude dlhý úmorný deň sa vydali na ďalší pochod. Po nepretržitých 8 hodinách našťastie nudného pochodu sa ocitli asi 32 míľ od rozbitej a stroskotanej lode. Sekus si za chôdze, keď už cítil, že začína spomaľovať pre únavu, zarobil v čtvrtke vody nejaké byliny a po ich vypití sa hneď cítil lepšie. Oveľa lepšie. Začal teda okolo seba ostatných povzbudzovať nech šľapú rýchlejšie. Zhruba od 34 míle od lode, teda po ďalších dvoch hodinách, začali hľadať nejaké bezpečné miesto na spanie. Všetkých naraz zastavil Gorg, ktorý hvizdol na Šátora vpredu. Zacítil dym! Nabudený Sekus síce na nič nedbal, tvrdil, že cíti len niekoho prdy a hnal ostatných ďalej, ale Gorg ho zastavil. Nabudený Sekus aspoň začal šliapať vodu na mieste. K zhluknutým družiníkom prišiel znepokojený kapitán pýtajúci sa čo sa deje. Gorg mu oznámil, že cíti dym v smere kam idú a že musia zastaviť pretože vpredu môže byť nebezpečenstvo. Dohodli sa, že vyslú dopredu Šátora nech preskúma situáciu. V narastajúcej hystérii z neznámeho padali návrhy na utvorenie kruhu okolo kuzelníka a iné nezmysly, ale všetky hneď zarazil Gorg ako vytváranie zbytočnej paniky. xO2 si zhodil kapucu aby videl dozadu.
Po 200 sáhoch postupu dopredu zacítil pri prieskume dym už aj Šátor. Nič viac však o ňom povedať nevedel. Bolo šťastie, že vietor fúkal k nemu inak by si ho asi nevšimol. Prešiel opatrne ešte asi 100 sáhov no mal pocit, že zrazu ten dym stratil. Otočil sa a chcel sa vydať späť, no predtým ako vykročil sa pred každú z jeho nôh zabodol jeden šíp. Stuhol. Netušil kto a odkiaľ ich vystrelil, kedže vôbec nikoho a nič nebolo vidno. Bez pohybu sklopil zrak. Obyčajné čierne šípy. Nevyzerali skřetie, tie sú väčšinou o dosť primitívnejšie. Zdvihol od nich zrak a chvíľu rozmýšľal čo urobí. Rozhodol sa to skúsiť. Zdvihol ruky so zbraňami nad hlavu. Univerzálne mierové gesto. Z ničoho nič sa pred ním objavili dvaja prieskumníci, asi 30 sáhov vzdialení, zhadzujúci maskovacie plášte, pod ktorými boli ukrytí. Vyzerali ako dve skaly. "Zůstaň stát kde si!" zakričali na neho. Šátor im odpovedal, že je to v poriadku a položil opatrne zbrane na skalu pred seba. Prikázali mu ľahnúť na zem s nohami a rukami od seba. Jeden z nich k nemu pristúpili a prehmatal ho, zatial čo druhý sledoval okolie s napnutým lukom. Prehľadávajúci ukázal druhému, že je to v poriadku a ten sklopil luk a tiež prišiel zvedavo o niečo bližšie. Prehľadávajúci začal vyzvedať odkiaľ Šátor je a čo tu na pobreží vlastne robí. Dovolili sa mu postaviť a zobrať si späť svoje zbrane, ale upozornili ho aby s nimi nerobil žiadne blbosti. Vzdialenejší z nich sa stále paranoidne otáčal, zatiaľ čo druhý sa vypytoval. Zjavne im nebolo jasné, čo robí sám na takomto mieste. Šátor ich opravil, že nie je sám a putuje s viacerými po pobreží. Putujú skupina 12 námorníkov a jeho družina pretože stroskotali asi 30 míľ odtiaľto. Vzdialenejšiemu viac treba nebolo. Vydal nejaký vtáčí zvuk čo Šátor nepoznal. Asi správa pre ďalších nablízku napadlo ho. Ked hraničiar oznámil, že boli na love varanov, no cesta späť sa im skomplikovala, vojak citeľne spriateľštel a začal sa zvedavo vypytovať či náhodou nie sú zo Zásobovacej squadrony. Šátor mu prezradil, že jednajú po dohode so samotným generálom Modrobradom, čo ešte viac zaujalo vojaka. Opatrne trochu odstúpil a začal podozrievavo na Šátora či na to majú nejaký glejt. Šátor pokrčil ramenami, ten družina nemala, bola to len ústna dohoda medzi nimi a Modrobradom. Varany za varany. Vojak k nemu prišiel tak blízko, že sa mu skoro dotýkal tváre, a s rukou na meči sa spýtal sa na čo je generál veľmi alergický. Prstene, napadlo okamžite Šátora a vojsk s ním začal jednať ako so starým kamarátom. Druhý vojak medzitým zbehol po chodníčku kamsi dole smerom k moru. Asi do podobnej pukliny v akej družina noc predtým spala. Táto však vyzerala ešte lepšie ukrytá. Medzitým späť u družiny začala narastať nervozita, kde Šátor trčí tak dlho a či sa mu niečo nestalo keď sa tak dlho nevracia. Niekto navrhol aby šli za ním. Šátor však bol v poriadku a práve sa zoznamoval s vojakom, ktorý sa volal Bran. Tiež ho už napadlo, že družina asi bude nervózna kde tak dlho trčí a posúril vojaka, že by sa asi mal vrátiť aby družina nevyparatila nejakú zbrklú akciu ako vždy keď nemá jasno. Obaja sa teda rýchlo vydali späť pričom minuli druhého vojaka, ktorý sa vracal z pukliny a bez slova alebo pohľadu zmizol v nekonečných bažinách. Zjavne mal každý prieskumník svoju jasnú a dopredu určenú funkciu. Po ceste k družine vojak Šátorovi vysvetľoval ako sa im podarilo zacítiť oheň na tak ďaleko. Bolo to hlavne silným vetrom a rozložili ho preto, že sa potrebovali ohriať a upiecť si nejaké ulovené mäso. Po chvíli si však chybu uvedomili a oheň rýchlo zahasili. Keď fúkal silný vietor trebalo dávať na oheň veľký pozor práve kvôli dymu, ale inak v ukryte to bolo s malým ohňom pomerne bezpečné. Šátor po priblížení už z diaľky mával na družinu a námorníci uvidiac vojaka prepukli v jasot a krik. "To jsou naši! To je posádka z Ostrohu! Jsme zachránení!" Gorg tlmil ich radosť aby nevyrevovali, že môžu prilákať nestvúry z bažín, ale bolo to len málo platné. Stres a strach z námorníkov opadol a už sa videli v bezpečí pevnosti. Družina i namornici pribehli poklusom k Šátorovi s vojakom a všetci spolu sa vydali smerom kde táborili vojaci.
Po asi 250 sáhoch vliezli do podobnej pukliny v akej táborili včera v noci. Aj táto mala v strope dieru asi 2 sáhy ako vetranie. Vo vnútri boli ešte 4 ďalší vojaci z prieskumnej hliadky. Od čerstvo zhasnutého ohňa sa zdvihol jeden z nich a pozval ich ďalej pýtajúc sa kto velí námorníkom. Podľa štýlu reči to vyzeral byť veliteľ vojakov. Človek oblečený do koženého brnenia, zjavne sa podobal na hraničiara, s dlhým lukom a širokým mečom. Veliteľ sa od ostatných vojakov navonok skoro v ničom nelíšil. Kožené prilby mali všetci položené na zemi. Gorg iniciatívne predstúpil pred veliteľa vojakov a predstavil sa. Vojak sa ho spýtal, či velí námorníkom no Gorg, že on velí len družine, ktorú predstavil a námorníkom velí tuto kapitán. Veliteľ začal na kapitána z ostra čo sa stalo, nervózny hlavne z Gorga no Sekus ho trochu uzemnil protiotázkou, kto sa pýta. Veliteľ sa zháčil a pokračujúc miernejším tónom sa konečne predstavil. Velil jednotke prieskumníkov z Ostrohu, ktorá sa práve chcela vydať na cestu späť, ale ako tak pozeral na stroskotancov tak to tak ľahké nebude. Gorg začal zaujato popisovať čo sa stalo a ako do lode udrel obrovský čierny blesk, na čo sa veľmi rýchlo potopila. Veliteľ neveriacky pozeral chvíľu na neho a chvíľu na kapitána, netušiac či si Gorg vymýšľa, alebo mu popisuje reálnu udalosť. Keďže trpaslíci málokedy klamali a Gorg vyzeral veľmi presvedčivo, pričom aj kapitán sa tváril, že Gorgove rozprávanie sedí, nedalo sa veliteľovi len Gorgovi uveriť. Krútiac hlavou sa ešte opýtal , či sa to stalo len tak z ničoho nič a keď to Gorg potvrdil, komentoval to lakonicky, že družina asi veľa šťastia nemá. Gorg to prešiel mlčaním a len skonštatoval, že aspoň ľudí zachránili a varany, ktoré nesú sú tiež v poriadku. Veliteľ ostal zarazane mlčať a po chvíli uvažovania oznámil, že sa musia poradiť čo ďalej no najprv nech si trochu oddýchnu. Jeden prieskumník bol teraz vonku a tak im bezprostredne nič neohrozilo. Po chvíli šiel pre istotu na stráž ešte jeden vojak a veliteľ po plánovanom odpočinku zvolal poradu kapitána lode, Gorga a veliteľa. Námorníkov informoval, že podľa neho, ak sa muži nebudú potulovať vonku, sú vnútri v úkryte pomerne v bezpečí. xO2 veľkoryso ponúkol Gorgovi, že ak sú vojaci ranení, môže ich skúsiť ošetriť. Sekus sa k nemu prišuchtal a rozpačito mu naznačil nech si radšej nasadí späť tu kápi aby nebudil pozornosť kým si to ešte nikto nevšimol. xO2 ho klasicky neurvalo odbil, že tam má vlasy a že si aj tak asi ide pomaly ľahnúť, keď to vyzerá, že jeho felčiarskych služieb treba nebude. Sekus a Gorg by dnes ešte pochodovali a hlavne Sekus bol po posledných bylinách ako na drogách, no vyzeralo to, že dnes sa už skutočne ďalej nepôjde. Jermakove byliny však mali zjavne silu a xO2 začal Sekusa podpichovať, že to vyzerá akoby požul Koi-koiové lístky a nie byliny na zahnatie únavy. Bolo nutné sa poradiť v družine pred veľkou poradov veliteľov a tak sa druhovia zhlukli a spravili si krátke oboznámenie s čím pôjde Gorg na poradu. Dohodli sa, že zvyšok družiny prepočíta koľko času budú ešte varany kľudne spať v pytloch no Gorg dostal inštrukcie, že sa musia čo najskôr dostať s varanmi do Ostrohu. Nikto netušil s čím príde veliteľ vojakov, no každý veľmi dúfal, že oznámi, že Ostroh už nie je daleko. S týmto si šiel xO2 už ľahnúť a ostatní sa rozhodli počkať na výsledok veliteľskej porady. Smena oddychu ubehla rýchlo a tak sa zakrátko všetci velitelia zišli v kúte, kde ich nikto nemohol počuť, aby prebrali a skoordinovali ďalší možný postup.
Poradu začal krátko a rýchlo veliteľ prieskumníkov, ktorý ako to vyzeralo, si už predtým v skratke pohovoril s kapitánom lode. Ten hneď začal, že jeho muži sú už dosť nervózny a tak by bolo najlepšie ich dostať z bažín preč čo najrýchlejšie, no veliteľ ho rýchlo a razantne prerušil vidiac, že kapitán sa len sťažuje a žiadne riešenie neponúka. Gorg do toho rýchlo objasnil veliteľovi, že družina nalovila a námorníci nesú 11 pytlov s mladými varanmi, ktorých je asi 22. Toto sa veliteľovi veľmi páčilo a ten sa rýchlo otočil ku kapitánovi lode a ozrejmil mu, že varany maju vyššiu prioritu, ale na druhej strane, keďže ich niesli jeho muži, pomôže to aj im. Gorg smerom ku kapitánovi doložil, že keď námorníci pomôžu družine, neobídu určite nakrátko ani finančne. Obe veci kapitána citeľne ukľudnili, pretože pochopil, že obaja velitelia urobia všetko preto aby sa všetci do jedného do Ostrohu v zdraví dostali. Bolo mu jasné, že hlavne kvôli sebe a varanom, ale na druhej strane popri tom sa tam dostanú aj námorníci. Gorgovi aj kapitánovi citeľne odľahlo, keď sa dozvedeli, že do Ostrohu je už len 16 míľ. Napriek pomalému pochodu celej skupiny to bol prakticky už len deň pochodu. Kedy vyraziť však nebolo zrejmé. Veliteľ navrhol aby sa pre istotu počkalo na výsledky prieskumu vyslaného vojaka. Gorg pri čakaní veliteľovi ozrejmil, že cestou pobili tlupu skřetov na vlkoch, čo veliteľa zjavne veľmi potešilo. Chcel len od Gorga vedieť či to bola bojůvka alebo celá tlupa aj so ženskými a deťmi. Ked sa dozvedel, že 18 členná bojůvka, potešil sa ešte viacej. Prieskumníci sami veľmi úspešní neboli. Našli a zničili len jednu skřetiu dedinu o počte asi 12 duší ale inak nič. Vtom sa vrátil do úkrytu prieskumník, no jeho zachmúrená tvár dávala tušiť, že nenesie dobré správy. Tie pošepol veliteľovi do ucha, ktorý sa zatváril mimoriadne kyslo a zanadával. Obzrel sa či ich niekto nepočúva. Nechcel šíriť paniku, hlavne medzi námorníkmi, lebo o družinu strach nemal, bolo zrejmé, že sú to skúsení bojovníci. Prieskumník hlásil, že po okolí sa potuluje tlupa trolov, ktorých je menej ako 6, ale viacej ako dvaja. To neboli vôbec dobré správy. Troli boli podľa veliteľa veľmi nebezpeční protivníci a ak by ich bolo skutočne až 6 mohli by vybiť aj celú ich skupinu. A možno aj ľahšie akoby si jeden myslel. Stopy mali len pár hodín a veliteľ sa očividne ošíval vyjsť von. Mal už s trollmi nejaké skúsenosti, hoc z veľkej diaľky. Pľuli podľa neho kyselinu a trebalo ich spáliť, na čo v boji väčšinou nebol čas a tak znova rýchlo obživli. To len potvrdilo všetky tie informácie, ktoré mala družina z knihy. Na spýtavý pohľad válečníka dodal, že aj keď ich rozsekáš na drobné kúsky tie sa dokážu nejakým spôsobom spojiť a troll obživne. Oheň je teraz v úkryte vylúčený, lebo troli maju veľmi dobrý čuch. Gorg len zamyslene pohmkával a pozorne počúval. Veliteľ navrhol počkať v úkryte a poslať prieskumníka asi za dve hodiny aby zistil ako sa situácia vyvŕbila. Vyzeralo to, že trolovia sú najaktívnejší nad ránom alebo po západe slnka. Snáď časom sami odídu niekam do bažín a skupine by sa potom mohlo podariť prekĺznuť popri pobreží ďalej smerom na Ostroh. Gorg s ním v zásade súhlasil tiež dúfajúc, že sa boju s nimi vyhnú. Veliteľ na dokreslenie už len doplnil, že majú kožu pokrytú puchiermi plnými kyseliny a smrdia na míle ďaleko. Každá ďalšia informácia z nich robila nie veľmi atraktívnych nepriateľov. Chvíľu sa nič nedialo a všetci rozmýšľali čo ďalej. Nakoniec sa spýtal Gorg veliteľa aké je podľa neho najlepšie riešenie. Ten pokrčil bezradne ramenami a navrhol aspoň 2 hodiny počkať. Potom každé dve hodiny striedať hliadky pričom by bolo dobré ich zdvojiť, na čo však nemal dosť mužov a tak spýtavo pozrel na Gorga a kapitána. Kapitán lode sa z toho hneď vyvliekol tvrdiac, že jeho muži na to nie sú moc šikovní, ale Gorg potvrdil, že družina hliadky bude držať s vojakmi. Vyzeralo to, že dnes sa už nikam nepohnú. Čas rýchlo bežal a lepšie bolo ostať v bezpečnom úkryte ako prejsť pár míľ navyše a táboriť v otvorenom priestore. V nastalom čase debatoval veliteľ prieskumníkov s Gorgom o taktike na skřetov a orkov na ktorých používali hlavne klasickú Ohnivú hlinu pretože narobila veľkú paseku a ľahšie sa potom zvyšok skřetov dorazil. Nakoniec dohodli čas odchodu na druhý deň ráno o 6-7 hodine a s tým šiel Gorg za družiníkmi. Sekus si medzitým nôtil pesničku o 15 skřetoch a Gorgovej svištiacej sekere.
Ten prišiel poreferovať o výsledkoch veliteľskej porady a všetkých potešil správou, že Ostroh je už skutočne blízko. Kedže sa však po okolí potulujú trolli nemôžu vyraziť hneď, ale až keď sa situácia trochu ukľudní. Sekus bol síce trochu nespokojný, že sa nejde hneď, ale nakoniec sa ukľudnil aj napriek pojedeným bylinám. Ani xO2 nebol veľmi nadšený. Potreboval sa zbaviť 4 Ohnivých hlín, no tie by asi na trolov nestačili a tak s dudraním, že ich musí použiť neskôr, zaľahol znova spať. Gorg zvyšku ešte objasnil, že budú s vojakmi držať spoločné hliadky a skoro ráno, ak bude vzduch čistý, sa vyrazí. Všetci pokope. Ak vzduch čistý nebude, tak ako zhodnotil Gorg, bude to prúser. Asi tým myslel hlavne na varany. A klasicky si zobral hneď prvú hliadku, kým ostatní šli oddychovať. Sekus si pospevoval ďalšiu so svojich krátkych rýmovaných odrhovačiek a postupne sa všetci v úkryte uložili na oddych. Gorg dostal od strážiaceho vojaka plášť a ukázal mu kde má strážiť. Gorg si plášť pred vojakom preskúšal, ten mu ho trochu opravil a valečník sa potom spokojne vybral na svoje pridelené miesto. Tlmené popevky Sekusa sa niesli stíchnutým úkrytom no k strážiacim neprenikla ani hláska. Celá noc bola kľudná okrem jedného drobného incidentu počas Gorgovej služby, keď prieskumník vyslaný na celú noc do bažín ich prišiel varovať, že trollovia sú už blízko a mali by sa stiahnuť. Po chvíli sa vrátili strážit späť hore. Gorg s xO2 sa potom klasicky prestriedali na stráži vymeniac sa prakticky bez slova. Gorg si trochu pospal svoje obligátne tri hodiny a po zobudení ostal strážit v úkryte ošetrujúc si medzitým rany. Ráno po zobudení sa všetci najedli a zbalili. Námorníci a vojaci už boli väčšinou hore. Trúsili sa naokolo a bolo na nich vidieť nervozitu, ale aj radosť, že sa možno skoro dostanú do Ostrohu. Veliteľ zvolal krátku poradu, na ktorej objasnil, že trollovia sa stále motajú pomerne blízko po okolí. Situácia nebola príliš ružová. Nemali už dosť vody. Dalo sa ešte rozdeliť na dve skupiny, ale to bolo ako veľmi riskantné odmietnuté prakticky všetkými. Chvíľu sa dohadovali čo urobia. Kapitán namornikov chcel klasicky radšej počkať kým sa vzduch nevyčistí. Veliteľ nakoniec oznámil, že on a jeho muži ostanú ešte dve hodiny a počkajú či vzduch nebude čistejší. Úkryty po ceste boli, ale zďaleka nie takéto veľké. Nakoniec sa rozhodli počkať 2 hodiny všetci. Po nich sa skutočne ukázalo, že sa po okolí potuluje už len jeden troll čo všetkých okrem kapitána lode citeľne ukľudnilo. Kapitán chcel stále ešte čakať, ale jeho návrh bol rázne odmietnutý, tak veliteľom vojakov, ako aj Gorgom. Dohodli sa, že vyrazia a v prípade, že ich ten jeden trol prepadne, spoločne ho ubijú. Po porade sa ešte Gorg vybral za kapitánom. Chcel sa prezvediet koľko tak asi bude vhodné dať jeho mužom za pomoc s pytlami so spiacimi varanmi. Vyzeralo to, že 20 zl na osobu bude mimoriadne štedrá suma. Trpaslík, ako nosič družinových peňazí, len prevrátil oči. Vyzeralo to, že toľko tam už rozhodne nebude. Naložili sa batohmi a zhruba o 8 ráno konečne vyrazili. Po únavnom pochode, trvajúcom prakticky bez prestávky 16 hodín, sa o polnoci skutočne dostali pred prvú bránu Ostrohu. Cesta bola našťastie nezáživná, stereotypná a únavná. Psychicky vyčerpávajúci bol streh s ktorým sledovali okolie čakajúc útok trolov alebo inej hávede, aj keď krátko po opustení úkrytu ich jeden z prieskumníkov informoval, že trollie stopy sa už okolo nich nenachádzajú. Ťažko však zabrániť v takom prostredí aby dobrodruh nebol stále v strehu. Po ceste však našťastie nestretli nikoho a nič okrem dvoch trojíc pilierov smrti, no tie trčali k nebu vo veľkej diaľke a patrične ich okomentovali len námorníci. Pred prvou bránou vstupu do Ostrohu im všetkým, okrem veliteľa prieskumníkov, zaviazali oči čiernou šatkou. Prešli takto systémom pascí a vošli prvou bránou na kamenný most. Tento 150 sáhový most preklenoval more, ktorým bola skala na ktorej ležala pevnosť, oddelená od pevniny. Po prejdení druhej, asi 15 sáhov vysokej, brány na konci mosta, kde si od nich tiež vypýtali heslo, sa konečne ocitli v samotnej pevnosti a dali im dole šatky z očí. Tu už boli v bezpečí.
Všetci sa spokojne obhliadali okolo seba cítiac sa konečne bezpečne napriek práve ohlásenej polnoci. Námorníci boli ako z reťaze odtrhnutí. Z štandardnej plavby s vyložením a naložením cestujúcich akých už absolvovali desiatky sa stal z ničoho nič boj o život. Boli radi, že to celé prežili. Po prvotnej eufórii sa však začali niektorí z nich bezradne otáčať okolo seba. Všetky osobné veci mali v zničenej lodi. Nemali prácu, žiadne veci či peniaze, na sebe jediné šaty no aj tie boli špinavé a dotrhané. Ledva prežili. Čo s nimi bude ďalej nikto netušil. Gorg ich poprosil aby im ešte pomohli odniesť varanov k vojakom kde ich chceli družiníci odovzdať. Potom ich všetkých pozýval do krčmy na zapitie celej udalosti a hlavne jej prežitia. Kapitán nebol o nič menej dezorientovaný zúfalým návratom do Ostrohu, ktorý si takto nepredstavoval ani v najdivokejších snoch, no nedal na sebe nič znať. Vôbec nevedel čo si počne a dúfal, že nájde prácu aspoň ako nejaký dôstojník na jednej zo zásobovacích lodí čo nedávno prišli do Ostrohu. Teraz len duchom neprítomne rozkázal svojim mužom, ktorí už vlastne jeho ani neboli, aby nasledovali Gorga smerom do vojenskej zóny kde sa mali odovzdať pytle s varanmi. Družina však chvíľu nerozhodne stála nevediac ako sa do zóny dostať, keď sa ozval veliteľ a navrhol, že im pomôže odovzdať varany priamo u zásobovacej squadrony. Kapitán námorníkov len rozpačito prikývol a nasledoval aj s mužmi družinu, pričom sa už tešil na dúšok šnapsu v krčme. Veliteľ prieskumníkov ešte pri bráne poďakoval svojim mužom za dobrú prácu a dal im voľno aby si šli oddýchnuť po náročnom prieskume. Ku sídlu zásobovacej squadrony dorazili rýchlo no tu ich privítal nevrlý strážiaci vojak "Kam jdete a co chcete?" Keď mu padol zrak na veliteľa prieskumníkov zmätene zasalutoval a koktajúc povedal, že ide zobudiť veliaceho. Po pol smene ho vytiahol na ulicu ešte v podvlíkačkách. Vidiac pytle natešene sa uisťoval, že ho strážný informoval dobre a že družina skutočne dovliekla malých varanov. Keď sa dozvedel, že je to pravda a je ich až 22, rozžiarili sa mu oči a až sa zakoktal. Šátor ho pri preberaní informoval, že do dnešného poobedia budú ešte kľudne spať. Veliaci ich zatiaľ dal do provizórnych klietok a povedal, že neskôr pošle vojaka kým ešte spia, aby ich roztriedil podľa veľkosti. Počas toho celého to samozrejme poriadne komentoval a tvrdil, že družina si práve prišla na dobré prachy no Šátor, ktorý s ním hlavne komunikoval, to prešiel taktickým mlčaním. Na konci, keď už pytle ležali odovzdané, mu vojak podal pergamen na ktorom mu potvrdzoval, že od neho prebral varany mimoriadnej kvality vo vyššie uvedenom počte. Družiníci spokojne vyšli vonku za čakajúcimi námorníkmi a veliteľom prieskumníkov. Tomu sa poďakovali za pomoc a rozlúčili sa. Ide sa do Vykuchaného skřeta zavelili hneď nato Gorg so Šátorom načo sa námorníkom okamžite zdvihla nálada.
V hostinci bola zábava už za vrcholom a lokál sa mal o hodinu až dve zatvárať. Hostinský ich privítal žoviálne akoby včera boli odišli. Zdalo sa mu, že sa vrátili nejak skoro. Hneď za horúca chcel aby sa družiníci prihlásili aj na pobyt a ponúkol im k izbe aj raňajky. S rozpačitým úsmevom sa otočil k námorníkom, že žiaľbohu toľko izieb nemá, ale že by určite mohli spať v stajni, dodal rýchlo a pokrčil ramenami. Šátor sa otočil na kapitána čo navrhuje a veľkodušne mu ponúkol, že družina kľudne môže spať v stajni načo sa Kysličníkovi rozšírili oči hrôzou no nepovedal nič. Kapitán sa rozhodol, že najlepšie námorníkom bude medzi svojimi a teda v prístave. Koniec koncov si musia nájsť aj nejaké živobytie, ale že sa s družinou ešte radi napijú ak pozvanie stále platí. Zasadli za stoly a hostinský začal rýchlo roznášať čerstvo dodané helfské pivo a kořalku. Z námorníkov razom opadol stres a začali sa im rozväzovať jazyky po zažitých posledných dňoch. S narastajúcimi pivami začali byť družnejší no aj clivejší. Debatovali a diskutovali, nadávali. Nadôvažok si objednali typický grog a k tomu sa rád tradične pripojil aj xO2. Účet platila družina potažmo Gorg, čo sa páčilo hlavne xO2 a padol návrh, že s funkciou veliteľa by mala byť spojená aj povinnosť pozývať v krčme. Na kapitánovi bolo vidno, že je nesvoj. Nemohol to družine dokázať, ale bol si celkom istý, že keby sa na výpravu nenechal nahovoriť bol by teraz spal v svojej kapitánskej kajute na svojej lodi. Námorníci to brali oveľa viacej fatalisticky a je možné, že väčšej časti z nich súvislosti ani nedoklapli. Hostinský prišiel hneď inkasovať a tak mu Gorg zaplatil 6 zl a 7 str a natešený hostinský nechal na stôl rýchlo doniesť ešte nakrájané studené hovädzie s horčicou a chrenom. Ponorili sa do pivných debát, jedenia a pitia. Družiníci si u hostinského hneď zaplatili izbu na jednu noc za 10 zlatých aj s raňajkami. Obnos radi zaplatili, bolo to na ich skúsenosť veľmi lacné. Pozvali v dobrej nálade k stolu aj hostinského no ten sa začal vykrúcať, že musí upratovať. Keď mu však družiníci ozrejmili, že idú z bažín, neovládol zvedavosť a nervózne pokukujúc po bare či všetko ide hladko si prisadol, žmoliac celý čas v ruke utierku, ktorou nervózne rajtoval po stole. Začal vyzvedať novinky. Družiníci sa pochválili, že vymlátili nejakých prašivých skřetov načo hostinský hneď poslal rundu piva každému na účet podniku. Sám hostinský im porozprával, že sa zúčastnil dražby po dorazení zásobovacieho konvoja aby trochu rozhýbal kšefty novým zaujímavým tovarom. Leto si pochvaľoval pretože lodné spojenie bolo pomerne dobré, zato v zime to bolo citeľne drsnejšie. Spojenie minimálne, strava jednotvárna a permanentné útoky či už skřetov alebo inej chamrade. Šátor sa hneď chytil hostinského dražby, špekulujúc, že to aj Jermak musí mať nejaké nové veci a je radno ho zájsť pozrieť. xO2 a Sekus sa uškrnuli. Šátorova obsesia Jermakom už bola povážlivá. Nakoniec sa k nemu ešte presťahuje. Hostinský však horlivo pritakal, že Jermakove veci sú skutočne kvalitné a berie ich aj armáda. Gorg doporučil aby sa šlo za Jermakom, no samozrejme až keď si patrične oddýchnu. Družiníci počkali až do záverečnej a posedeli s námorníkmi. Bolo treba vyriešiť ešte jednu háklivú vec. Zhlukli sa akčný ich spolusediaci nepočuli a vzrušene rozobrali akú odmenu dať kapitánovi a námorníkom. Hlavne xO2 bol klasicky proti a nevidel dôvod dávať nejaké peniaze kapitánovi. Hraničiar naopak tvrdil, že nebyť družiny, čierny blesk by loď určite nezničil čo bol argument, ktorý xO2 musel uznať. Keď Šátor zároveň navrhol, že má ešte jeden diamant, vybrúsený a pomerne pekný, prestal sa xO2 až tak vzpierať. Keď ho však hraničiar vytiahol na svetlo a xO2 ho uvidel, strhla sa tradične pomerne prudká hádka o výške odmeny a či vôbec niečo dávať, keď sami potrebujú veľa peňazí na vybavenie sa na nebezpečné ľadové pláne. Klasicky sa proti štedrosti postavil za xO2 aj Gorg. Obaja na peniaze striehli vždy najviac. Hádka nebrala konca. Vysvitlo, že válečník s alchymistom sa najviac báli o výbavu na severe, kedže nemali už takmer žiadne peniaze. Postupne sa odpor škrblíkov zmiernil a vyzeralo to, že xO2 a Gorg sú s darovaním zmierení. Nakoniec podal Šátor diamant Gorgovi, aby ho ako veliteľ dal v mene družiny kapitánovi. Ešte chvíľu dodebatovávali o tom či dať alebo nedať, no nakoniec Gorg prebral drahokam a prisadol si ku kapitánovi. Ten tupo hľadel do prázdneho pivného krčahu. Válečník začal opatrne vyzvedať čo bude ďalej kapitán robiť, no kapitán len skleslo pokyvoval hlavou, že vôbec nevie a najskôr si asi musí nájsť robotu. Od toho aj potom záviselo na ako dlho stvrdne v pevnosti. Ale dlho sa mu v Ostrohu ostávať nechcelo, to bolo jasné z tónu akým sa o Ostrohu vyjadroval a aby nebolo pochýb to hneď aj dodal. Gorg si odkašľal a podal rozpačito kapitánovi vybrúsený diamant. Kapitánovi zaskočilo slovo a ostal zarazene zízať na drahokam nevediac čo si ma myslieť. Gorg ho ubezpečil, že kameň je jeho a že sa mu rozhodli uľahčiť ďalší začiatok. Kapitán zjavne zmäkol a dojato ďakoval za pomoc. Nakoniec to možno fakt neboli takí zlí chlapi, napadlo ho. Gorg, cítiac sa trápne, ešte rýchlo dodal, že keď bude on alebo námorníci potrebovať pomoc tak určite do zajtra je družina ešte v Ostrohu a dovtedy sa na ňu kľudne môžu obrátiť. S tým druhovia dopili a pobrali sa spať. Väčšina námorníkov ešte posedávala v krčme kým ich hostinský nevyhodil von, že zatvára.
Noc bola kľudná, mačka sedela v torne na posteli a strážila, zatiaľ čo ostatní oddychovali po dlhom a ťažkom pochode. Okolo 7 ráno sa prebudili už všetci po obligátnom Gorgovom strážení a rannom premýšľaní. xO2 bol stále unavený z noci predtým a tak ešte driemal v posteli v jednoduchej izbe hostinca zatiaľ čo ostatní sa už začali baliť. Celé ráno pri raňajkách, ktoré doniesol hostinský spolu s rundou piva na účet podniku ešte zo včera, sa debatovalo čo si kúpiť a čo urobiť. Hostinský nakázal paholkom naplniť hosťom plné mechy na vodu tak ako si rozkázali. Súčasne popri jedení, pití a leštení zbraní, bežala porada čo ďalej. Šátor navrhol ísť najprv za Modrobradom no to musia prstene dole, čo ofrflal zase alchymista, ktorý mal prsteňov plné prsty. Skončilo to pri jasnom skonštatovaní, že potrebujú peniaze. Najskôr niekto nezmyselne navrhol skúsiť streliť nejaké dagotské zlatky priamo Modrobradovi. Nato dostal xO2 nápad ísť za Medrasom. Vidiac chaotickú diskusiu, chopil sa iniciatívy zase Šátor a uzavrel to, že najprv by sa malo ísť za generálom, potom sa asi naučiť jazdiť na varanoch, no to ho prerušil xO2 s uštipačným varovaním, že on bude musieť byť asi priviazaný ako pytel, lebo on jazdiť takmer na ničom nevedel. Šátor sa nenechal vyviesť z konceptu, že potom, by sa mala skúsiť zohnať nejaká robota aby boli peniaze na drahú výbavu na Sever. Šátor ešte varoval xO2 aby radšej celú audienciu držal hubu, kedže generál je ľahko popudlivý a xO2 prostoreký. Nikto nič rozumnejšie nenavrhol a tak niečo pred 9 hodinou ráno sa vybrali pomalým krokom k rezidencii Modrobrada. Gorg uviedol strážiacim družinu ako družinu Sekusa Jednorukého, čo okamžite popudilo xO2. Stráž pri bráne sa len zmätene pozrela na seba nevediac vii hádka znamená a uškrnula sa. Ďalší pošukovia, ktorých dá generál zbičovať za otravovanie. Po chvíli však vypadlo z Gorga aj podstatnejšie, a to že majú s generálom nejakú dohodu a určite ich rád vypočuje, kedže doručili varanov podľa dohody. Ukázal strážam glejt od zásobovacej squadrony a jeden zo strážiacich okamžite odbehol dnu podať správu ďalej. Po krátkej chvíli boli vpustení do domu s varovaním, že generál má dnes veľmi zlú náladu pre výročie smrti jeho ženy. Gorg si povzdychol a vošli dnu. Neurvalý xO2 si samozrejme neodpustil otázku či generálovi náhodou žena nezahýbala. Stráž sa na neho s nevýslovným hnusom pozrela, jeden z vojakov ho označil za úplného blbca a druhý sa spýtal či radšej nechce zostať vonku. Šátor a Gorg rýchlo tlačili grobiana do domu aby si to stráž náhodou nerozmyslela a rýchlo šľapali hore veľkým schodiskom do audienčnej sály kde už jeden pohovor s generálom absolvovali.
Modrobrad mal dnes skutočne veľmi zlú náladu, chodil ako lev v klietke a celý čas rozmýšľal či si dá ešte jeden pohár toho silného vína alebo radšej rovno dva poháriky toho dobrého rumu čo priviezol posledný konvoj. Už 27 rokov. Bože, to je doba a stále mal pocit, že to bolo včera. Keď ju tam videl s tou jeho sekerou nad tými malými telami. S jeho sekerou. O dva dni ju našiel tiež mŕtvu. Podrezala si žily kuchynským nožom. Do riti, toto snáď nikdy neskončí. Keby aspoň udrela riadna zima a hladoví skřeti na červoch udreli na Ostroh. Vybil by tu zlosť a žiaľ a možno by mu nejaký zatúlaný čierny šíp pomohol preč z toho pekla a velenie by sem konečne mohlo poslať niekoho iného. Hodil do seba jeden pohárik rumu a nakoniec sa rozhodol, že podpíše nové preveľovacie rozkazy. Vyrušil ho pobočník, ktorý mu rýchlo a ticho oznámil, že nejaká skupina sa domáha slyšenia, pretože doručila varany. Najprv nevedel o čo ide, ale potom si spomenul. Asi to boli tí o ktorých dostal správu z brány a ktorých poslal na varany. Dal ich zavolať hore. Boli nejakí rýchly, ale to nevadilo. Moc mu však nevoňali. Divná, trochu chaotická zmeska. Najradšej hovoril s tým šeredným hraničiarom alebo trpaslíckym válečníkom. Ten vyzeral, že sa vie oháňať sekerou. S ostatnými mu do reči veľmi nebolo. Alchymista vyzeral nejaký zakomplexovaný psychopat a kúzelníkov neznášal od incidentu pred prevelením na Ostroh. Snáď sú to oni a majú tie sľúbené varany. Aspoň tucet. Po poslednej zime zdochla skoro polovica. Trebalo dosť nových na výcvik a aj tak to do zimy už asi nestihnú. Ešte, že na to prišli včas a toho idiota veliteľa, čo sa o nich staral, dal popraviť. Nové metódy otužovania. Keby ho nezastavil pošli by všetky do jedného. A ešte sa s ním hádal o svojom postupe. Že sa ho dopočul od hraničiarov. Blbec. Dopisoval práve prevelenie jedného zbeha do čaty na čistenie latrín, keď vošli a dvere za nimi sa rýchlo zavreli. Mal rád keď strážiaci vytušili jeho náladu a zbytočne neprudili. Boli to oni. Vyzerali rovnako no nejak spokojnejšie aj keď bolo jasné, že to nešlo všetko ako malo, kedže boli trochu očadení a páchli dymom. Otravovali ho, no možno sú schopnejší ako vyzerajú. Podráždene odložil brko.
Generál bol fakt veľmi mrzutý a vyhúkol na nich čo ho rušia. xO2 začal hneď opakovane salutovať a gúľať očami. Fakt idiot pomyslel si Modrobrad a pohladil si svoju tmavomodrú bradu. Válečník hneď začal v mene družiny, že nachytali sľúbené varany a podal generálovi pergamen od zásobovania. Že ho netituloval správne nechal generál tak, nepatril do armády. Gorg sa pyšne nadul a prehlásil, že generálovi vždy radi pomôžu. Modrobrad sa uškrnul. Odhadol ich na zelenáčov, ktorých na ľadových pláňach skolí prvá banda hladových skřetov, čo im hneď bez škrupúľ oznámil. Gorg to však okamžite rezolútne poprel. Súčasne však ako potvrdenie generálovej domnienky sa opýtal, kde by sa dali nabrať nejaké skúsenosti pre putovanie núdza Severe. Nadviazal, že majú momentálne nejaké problémy s hotovosťou a teda či by generál pre nich niečo nemal. To už generála vyslovene popudilo. Pripadal si ako na trhovisku. Ako Jermak. Alchymista si niečo zašomral pod nos a začal sa tlmene smiať na menšom vlastnom vtipe. Bolo treba sa ich zbaviť. Generál družinu odbil s tým, že keď bude o niečom vedieť pošle im správu do hostinca kde bývajú. Válečník, zjavne bez škrupulí, ho poprosil aby im dal tých varanov namiesto 4 až 5. Modrobrad sa usmial, no v duchu bedákal, čo za magorov mu osud privial do cesty. Povzdychol si, no kedže ich doniesli skutočne veľa tak im dal vyhotoviť pergamen na 5 najlepších varanov akých majú na sklade s tým, že im listinu pošle do Vykuchaného. Keď vysvitlo, že družiníci nikdy na varanovi nesedeli, tak im Modrobrad objasnil, že jazdenie to je podobné, ale keď spadneš. A nedokončil. Alchymista sa začal opäť popod nos smiať pri predstave pádu z varana. Gorg hneď nadviazal či sa to jazdenie nedá naučiť aj v pevnosti no generál ho znova odbil, že učia len vojakov. Pripomenul im, že keď bude vedieť o nejakom kšefte pošle im správu do hostinca. Generál potreboval ešte vedieť kedy si chcu varanov v sklade vyzdvihnúť, no keď sa družiníci stále len radili, oznámil im, že glejt bude mať splatnosť jeden mesiac a keď si ich potom nevyzdvihnú, prepadne. Rukou im pokynul aby už vypadli, no po krátkom zamyslení im ešte povýšene hodil cez stôl mešec naditý zlatkami, ktorý vytiahol narýchlo zo stola. Družiníci hneď pookriali vidiac, že neobídu nasucho a keď Gorg poťažkal vačok a bolo jasné, že generál bol určite štedrý. xO2 ešte niečo zmätene bľabotal v reakcii na poznámku niekoho z družiny, ale to už boli pred dverami, za ktoré ich prišiel vypratať agilný strážiaci, ktorý tušil, že keď to rýchlo neurobí bude zle nedobre. Gorg skúsene rýchlo prepočítal zlatky pri východe z rezidencie generála a keď vysvitlo, že tam bolo až 100 platinových, tak eufória nebrala konca kraja a všetci sa o prekot predbiehali v návrhoch kam skôr za nákupmi. Gorg si pochvaľoval generála ako chlapa na svojom mieste a debata kto kam by chcel ísť nebrala konca kraja. xO2 a Gorg chceli hneď za Medrasom, Šátor len pokyvoval hlavou a v tichosti navrhol, že by mohli nové dospelé varany obratom za dobrú cenu predať. Alchymista a valečník to okamžite zamietli ako neseriózne dobrodruha. Nakoniec sa šlo predsa len zas a opäť za Jermakom. Aj vďaka Šátorovi.
Ten sa potešil, že ich vidí a pochvaľoval si, že posledný konvoj priniesol dosť rozmanitého a dobrého tovaru. Nepravidelné návštevy družiny ho celkom bavili. Vždy kúpili len niečo a po čase sa vrátili po to čo zabudli kúpiť. Ozrejmili mu, že sa chystajú zhruba za týždeň na ľadové pláne a potrebujú patričnú výbavu. Malý nervózny alchymista tvrdil, že potrebuje nejakú kožušinu. Vyzeralo, že aj ostatní potrebujú takmer kompletnú severskú výbavu. Hraničiar chcel niečo čo berie armáda no to bolo pre nich pomerne dosť drahé. Mal to síce skladom, ale malé veľkosti bol vždy problém. Skúsil tomu alchymistovi streliť ten nepredajný vystavený kus v okne a napodiv ho ten malý neurotik kúpil. Válečníkovi dal poslednú novú malú sadu a pre tých ostatných našiel sady bez problémov z vojenských dávok. Predsa len mali štandardnejšiu veľkosť. Družiníci chceli ešte stan, ale ten bol dosť ťažký, vážil až 200 mn. Ponúkol im ešte rôzne drobnosti užitočné pri ceste na sever. Na omrzliny podľa neho nepomáhalo už nič, len striasť prsty. Jermak odporučil Medrasa ako najlepšieho alchymistu široko ďaleko okrem vojenských no tí boli pre družinu mimo obliga. V pevnosti bola dokonca aj korenárka, ale podľa Jermaka to bola pošahaná ženská. Druhovia páčili od obchodníka aj informácie o Severe, ale to ich Jermak rovno odporučil na prieskumníkov. Družiníci začali vzrušene debatovať o tom čo vlastne potrebujú. Nakupovanie bolo plné chaosu a zmätku. Bolo jasné, že k Jermakovi sa ešte vrátia. A asi nie raz. Obchodník pozeral na chaotickú družinu s veľkými pochybnosťami, ale nepovedal nič. Zásadne nekomentoval svojich zákazníkov. Ešte pri odchode si skupina spomenula, či obchodník nevie o nejakej robote pre dobrodruhov. Jermak na nich chvíľu chápavo pozeral a potom im povedal, že o ničom konkrétnom nevie, ale že je pravidelne vyplácaná odmena za skřetie uši, ktorá činila 5 strieborných za ucho. Gorg to komentoval typicky lakonicky, že to by ich museli mordovať rok. Jermak sľúbil, že keď sa o niečom dozvie pošle niekoho do hostinca s odkazom. Hraničiar nešťastne krútil hlavou nad chaotickým jednaním a chovaním celej skupiny.
Vyšli von a zamierili rovno za Medrasom. Ten sa veľmi potešil, že xO2 znovu vidí živého a zdravého a že sa vrátili v poriadku. Pyšný alchymista sa mu hneď pochválil, že nalovili 22 kusov malých varanov, na čo Medras hvízdol, že určite budu mať teraz veľa peňazí, no xO2 mu objasnil, že za to dostali varany veľké, kedže sa chystajú ďaleko na Sever. Nakúpili u neho nejaké maste na ošetrenie zranení spôsobených chladom. Medras im ponúkol za 80 zl aj lektvar na vyliečenie takmer zmrznutého chlapa. Mal ich len 5, ale družina aj tak zobrala za 300 zl len 4. Viac družiníkov nebolo. Potom dokúpili ešte nejaké maste na omrzliny. Medras bol rád, že vidí xO2 a ten ďalej zmätočne nakupoval. Poprosil o Vak beztiaže, ktoré mal Medras akurát len 2 na sklade lebo väčšinu hneď po dokončení dodával rovno armáde. Tu nastal problém. Družina nemala dosť hotovosti. Kysličník, červený od hanby, mu objasnil situáciu a poprosil ho nech im chvíľu počká, že sa poradia. Družiníci dali hlavy dokopy a po krátkej porade vytiahli jednu Dagotskú zlatku. Medras hneď zistil, že sa jedná o nejakú starožitnosť, no mal oprávnené pochybnosti či to on ďalej vôbec v Ostrohu môže predať. Minca vyzerala skutočne starobylo a draho, ale odkiaľ bola a či bola skutočne taká stará a zo starého prepadnutého mesta ako tvrdil xO2, bolo trochu otázne. Rozhodol sa, že xO2 uverí no tiež, že mincu nekúpi. Bolo veľké riziko, že tú mincu vôbec nepredá. Poslal ich za Jermakom. On si to už vie odhadnúť. Potom sa ho spýta čo to bol za kšeft. Vyrušil ho z rozmýšľania válečník, ktorý vytiahol z torny prakticky holú mačku bez chlpov a smiešneho havrana bez peria ktorému sa na koži čeperilo len jemné čierne chmýrie. Potlačil smiech. Gorg mu objasnil, že potrebujú dobrú masť na zhojenie rán svojich zvieracích priateľov. Tak dokaličených družinových priateľov Medras ešte nikdy nevidel. Rozhodol sa, že im pomôže a dal im svoju najlepšiu masť, na kožu po popáleninách, ktorú mal, za symbolickych 15 zl. Masť mala niekoľkonásobne vyššiu cenu, skúsený alchymista neznášal pohľad na trápené zvieratá a nadôvažok tušil, že ich rýchle doliečenie môže raz zachrániť xO2 kožu. Nakázal im potierať to raz denne dva týždne na obe zvieratá a válečník, horlivo prikyvujúc, vyzeral, že úlohu splní do bodky. Vyzeralo to, že mu na tých dvoch fakt záleží a to sa Medrasovi páčilo. Súčasne však bolo jasné, že maju momentálne hlboko do kapsy, čo doložili aj tou bezradnou ponukou starej mince. Netrvalo dlho a xO2 sa ho skutočne opýtal na nejakú prácu. Medras o žiadnej nevedel, vedel iba o valení sudov v prístave, a že sa vykupujú skřetie uši, no družiníci na neho len sklamane krútili hlavami, že toto nie je presne to čo teraz hľadajú. Bolo jasné, že teraz ešte nič nekúpia a tak len pobavene sledoval snaživé mazanie priateľov válečníkom. Pri odchode za nimi aspoň zakričal, že ten vak im odloží.
Vyšli von a začali sa opäť radiť čo ďalej. Bolo jasné, že práce nieto a peniaze súrne potrebujú. Šátor navrhol roztaviť dagotské peniaze na čistý kov, ktorý sa už dal ďalej bezpečne predať. Na druhej strane tým tratili ohromnú časť ceny každej mince. Túto zberateľskú cenu im však v Ostrohu, poslednej výspe civilizácie, ťažko niekto dá. Radili sa na ulici, čo ďalej, pomaly kráčajúc znova k Jermakovi. Šátor navrhol, že zájde medzitým do hostinca informovať hostinského, že má prísť glejt o varanoch a že ostávajú ďalšiu noc, no po chvíli neochotne prezradil, že sa hanbí ísť opäť za Jermakom, kam chodili á 20 minút ako blázni. Nakoniec sa dohodli, že sa stretnú za tri smeny u Jermaka. Šátor s tým odbehol do hostinca. Hostinský sa potešil, že družina ostáva dlhšie, glejt vraj ešte nedorazil, ale keď dorazí sľúbil ho prebrať. Šátor pri odchode skúsil ešte aj hostinského či nevie náhodou o nejakej práci no ten mu odporučil tiež len váľanie sudov v prístave a uši skřetov podobne ako Medras. Tak ho Šátor aspoň poprosil, že keby sa niekto pýtal po dobrodruhoch nech im dá určite či najskôr vedieť. Hostinského zrazu niečo napadlo a rozžiarili sa mu oči ako si zrazu na čosi spomenul. Zavolal odchádzajúceho hraničiara rýchlo späť. Naklonil sa k nemu spiklenecky, že v pevnosti toho asi veľa nebude, ale keby sa družine podarilo doniesť do pevnosti kožu či nejaké iné zbytky trolla, tak za to by určite dostali poriadne peniaze. Hlavne od alchymistov. Ale varoval ho, o poznanie tichšie, že je to celé nelegálne a za pašovanie zbytkov trollov do pevnosti bol trest smrti. Troll nesmel oživnúť a tiež sa mohlo stať, že z najväčšieho kusu vznikne ďalší celý troll. Celé to označil za hranie sa s ohňom a trochu pochyboval či je to sústo pre družinu. Hneď však využil, že sa hraničiar vrátil späť a poprosil ho aby zaplatil za ďalší deň. Ten mu strčil do ruky zlatky a už bol na odchode, keď si pre zmenu na čosi spomenul on. Pátral po niekom, kto by ich naučil jazdiť na varanoch. Hostinský len odmietavo pokrútil hlavou. Čo on vedel, učili to len armádni vtáčnikari, čo potvrdzovalo správu od generála. Hraničiar sklamane poďakoval a šiel pomalým krokom neochotne znova pred Jermakov obchod. Ostal stáť radšej vonku, chcel si ušetriť ďalšiu hanbu z novej opakovanej návštevy.
Keď ich zbadal, smial sa až mu jeho chromá ruka nadskakovala nad dreveným pultom kam dopadala s tupým buchotom. Jeho pomocník až vykukol zo skladu kde triedil tovar, čo sa deje, ale keď videl, že to len jeho pán sa rehoce ako zmyslov zbavený zašiel zase spokojne dnu. Robil u Jermaka rád. Dostával slušnú mzdu, pán ho nebil a stravu mal zadarmo. Dostal síce občas po papuli tou zdravou rukou, ale to sa sem tam dalo vydržať a väčšinou si to aj tak zaslúžil. Nie všetky jeho predošlé práce boli také dobré. Začal triediť nový tovar a prestal sa venovať tomu čo sa deje v obchode. Po krátkej chvíli ho vyrušil hlasný hovor. Nebol síce skončený, no bol zvedavý čo jeho pána tak pobavilo. V obchode stál trpaslík pokrytý jazvami s veľkou starobylou sekerou a smiešny púlčik, ktorý bol strašne šeredný a neuroticky skákal z témy na tému. Pán sa s nimi bavil akoby ich už poznal a zjavne im asi dôveroval, pretože kúzelnú paličku mal uloženú bokom a vôbec si ju nevšímal. Hluk spôsoboval žoviálny šeredný púlčik, ktorý sa divoko stále vypytoval a ponúkal pánovi nejaké mince. Vyzeralo, že sa chystajú na Sever, no zo štýlu otázok a celkového správania mu prišlo, že tam nikdy neboli. Asi si trúfali. Chceli kúpiť nejaký tovar, no zjavne nemali hotovosť a tak pánovi núkali nejaké zvláštne mince. Hm, do toho sa motať radšej nebude a zaliezol späť triediť tovar.
Jermaka zábava prešla, keď videl ako mu chcú predať tie staré mince. Čo stým on tu hore urobí? Zjavne mali nejakú cenu, to si bol istý, ale akú to vôbec netušil. Asi bude musieť zájsť za Medrasom a generálom poradiť sa čo sú tie mince zač. Pár ich môže kúpiť no tí dobrodruhovia rúbali isto a sebavedomo dosť vysokú cenu, akoby o cene tých mincí nebola žiadna reč. Skúsil jednu či dve v zuboch, no kov to bol pravý to bolo jasné. Ražbu nepoznal no vyzerala staro. Ovela staršie ako všetko čo dovtedy videl. Len raz. Raz mu dotiahli podobne staré mince prieskumníci čo sa vrátili hlboko z juhu. Skoro na hranici hvozdu. Vraj ich mal prebite klincom na krku nejaký orcký šaman. Kúzelné neboli, to bolo jasné, keď to potom zaniesol overiť Medrasovi, ale čo to bolo nevedel. Potom ich celkom dobre strelil jednému kapitánovi galéry z konvoja. Keď ich zbadal, chcel ich všetky hneď kúpiť. Dá im 100 zl za kus a zoberie ich najviac 5. To musí stačiť. Aj tak je otázne či neprerobí. Skúmal zlatku od alchymistu, ktorému ju podal málovravný kúzelník s jednou rukou bez prstov. Ten kúzelník mu bol sympatický. Mal rád ľudí čo mali niečo s rukou. Po chvíli mu malý nervózny alchymista podal ešte jednu platinovú podobnej ražby. Hm. 500 zlatých bude musieť stačiť a zoberie jednu. Dúfal, že viac ich nevytiahnu. Nechcelo sa mu ukladať hotovosť do takýchto pochybných starožitností hoc akú mohli mať cenu v Primoe. Tu ďaleko na Severe to bolo iné. Napodiv dobrodruhovia si chceli hneď plácnuť, no neodpustili si reči o tom aký dobrý obchod urobil. Vraj na kontinente stojí jedna zlatá aspoň tisíc a platinová vraj 10x toľko. Dosť o tom pochyboval, no na druhej strane veril, že majú charakter a zrnko pravdy na tom byť môže. Vyzerali na to. Vyplatil im 100 pt a tých 6 kusov mincí si odložil opatrne hneď do trezoru. Cez sklo výkladu ho neisto pozdravil ten hraničiar čo práve prišiel za svojimi druhmi. Zakýval mu a šiel rozkladať nový tovar po kráme.
Šátor informoval družiníkov, že v hostinci všetko čo mal aj vybavil. Glejt ešte nedorazil a hostinský mu naznačil, že existuje pololegálna možnosť zarobenia si donesením kože alebo iných častí tiel trollov do pevnosti za ktoré alchymisti vraj platia veľmi dobre. Rozhodli sa, že sa na to hneď opýtajú u Medrasa kam sa opätovne vybrali kúpiť dohodnutý Vak Beztiaže. Po ceste k nemu ešte riešili koľko bude stáť ubytovanie a čo budú vlastne robiť ten plánovaný týždeň čo chceli v Ostrohu ostať. Vyzeralo to na pomerne dosť výdavkov a bolo treba rozumne s peniazmi. Nemali ich dosť. Šátor si ešte raz v duchu prešiel celý svoj zoznam, povedal im nech ho ešte počkajú, otočil sa a vrátil sa späť do Jermakovho krámu. Ten sa začal tlmene smiať a doberať si Šátora. Ten mu skúsil objasniť, že su nervózny z nadchádzajúcej výpravy na Sever a preto sa trúsia tak po častiach a opakovane, no vysvetlenie bolo také nijaké. To vedel aj Šátor. Jermak však len chápavo pokýval hlavou. Zákazníkov nekomentoval. Nikdy. A teraz sa mu to tiež oplatilo. Šátor u neho zase dobre nakúpil. Železné zásoby, stan, fakle, kresadlo, súdok oleja. Jermak utvrdil hraničiara, že keď budú mať nejaký tovar, majú ísť určite rovno za ním. Predsa len má veľké skúsenosti a má v pevnosti najlepší tovar. Šátor sa naklonil cez pult a potichu sa obchodníka spýtal, čo by povedal na kožu trolla. Ten odskočil akoby ho hraničiar popálil. S tým nebezpečným svinstvom nechcel mať vôbec nič spoločné. Bolo to jasne nelegálne a dal to Šátorovi hneď najavo. Šátor pokýval chapavo hlavou a radšej zmenil tému rozhovoru. Začal vyzvedať nejaké rady pred cestou na Sever. Myslel si, že Jermak ho od cesty odradí, no ten sa len zasmial, že najlepšou prevenciou na Severe sú nohy v teple. Šátor sa zasmial, poďakoval, vyšiel vonku a dobehol čakajúcich druhov.
Spolu sa vydali zas a znova k Medrasovi. Ten ich pobavene opätovne privítal a ponúkol im druhý vak len za 500 zl, čo bola skutočne výnimočne dobrá cena. Starý alchymista sa potešil, keď mu xO2 oznámil, že peniaze už majú, ale nie na oba mechy. Prerušil ho Gorg, ktorý chcel hneď ten druhý vak kúpiť a tak xO2 len zmätene pozeral okolo, netušiac čo sa zase deje a kedy sa objavili ďalšie peniaze, pričom si pripadal ako idiot. Štvalo ho, že hlavne pred Medrasom. Gorg Medrasovi odrátal 110 pt a zobrali hneď oba mechy. Boli fungl nové. xO2 si rozpačito odkašľal. Nevedel ako Medras prijme to čo sa chcel spýtať. Nakoniec nabral odvahu a spýtal čo by jeho známy povedal ak by mu dotiahli kožu trolla. Medras si povzdychol, že koža trolla je skutočne vynikajúca surovina, ale na druhej strane bola zrejmé, že sa toho citeľne stránil. Tvrdil, že keď taký troll ožije môže vyvraždiť aj polku mesta a jeho by obesili bez súdu. Podobne ako za patlanie sa s nemŕtvymi. Ale za spálené zbytky trolla bola odmena 250 zl a oči, pochopiteľne nespálené, by Medras od xO2 aj kúpil. Ale diskrétne. Keď sa xO2 opýtal, či mŕtvoly treba spáliť, začal mať Medras pocit, že nechce aby sa xO2 motal na love trollov. Za oko však dával 150-200 zl a na preplatenie trolla bolo treba odovzdať pravé ucho. xO2 bol nadšený, no zjavne nemal poňatie čo lovenie trollov vôbec obnáša. Určite zase nepočúval, keď sa družiníci o nich bavili.Lov trollov nebola žiadna selanka a to bolo jasné každému v kráme okrem xO2. Gorg si odkašľal a prerušil tak xO2 nadšenie. Chcel aby sa Medras pozrel na jednu pracku, ktorú získal v boji s deťmi beholdera, ktorú už síce xO2 skontroloval no odporučil mu aby si to dal pozrieť ešte niekým skúsenejším. A priložil hneď k pracke aj pečatný prsteň od zabitého sardaukara. Medras hodil okom na oba predmety, a razom ozrejmil, že dostane 50 zl hneď a 50 zl pri oznámení výsledku zajtra ráno. Šátor sa presunul bližšie k Medrasovi a tradične večne hladný po informáciách, sa Medrasa opýtal, čo ich na Severe môže čakať. Medras sa pobavene uškrnul a spustil. Veľké ryby, veľryby, hladoví aneb bílí skřeti, bílí červi, mroži i tuleni. Vykladal im o Severe rôzne historky a informácie a druhovia zaujate počúvali. Varoval ich, že keď prídu veľmi ďaleko na Sever a budú mať veľkú smolu, môžu stretnúť bielych hraničiarov. Medras ich označil za bielych démonov ľadových plání a radil sa im za každých okolností vyhnúť. Bielych červov popísal ako obrovských bielych červov na ktorých jazdia hladoví aneb bílí červi, ktorí s nimi putujú a žijú z nich. Druhovia sa slušne poďakovali a sľúbili, že oči trollov donesú, no ostatné ich Medras rýchlo poprosil nech mu radšej nenosia lebo s tým nechcel mať nič spoločné. Niežeby aj inak veril, že sa na tých trollov skutočne vyberú.
Vonku sa družina zhodla, že vyrazia do vojenských barákov. Potrebovali viacej informácií a tie budú mať určite prieskumníci. V barákoch skutočne našli ich starého známeho. Veliteľa prieskumníkov z bažín. Sám síce na pláňach už bol a nejaké skúsenosti s nimi už mal, ale odporučil im veliteľa prieskumníkov Honka, ktorý ich mal podľa neho oveľa viacej. A rád ich s ním aj hneď zoznámil. Sedel v barákoch a olejoval si kožené časti odevu mrožím lojom. Keď ich zbadal, usmial sa. Zase mu Bran nesie nejakých zelenáčov. No nič. Aj tak nemal službu a pivo či čosi iné si dal vždy rád. Bran veľmi na to kecanie nebol a rád mu pomohol. Poznali sa už roky. A od toho nešťastného návratu z plání pred dvomi zimami, keď žiadal preloženie k jednotkám chodiacim hlavne na juh, boli skoro ako priatelia. Podržal ho vtedy a Bran vedel, že si rád pokecá s niekým novým lebo bol z veľkého mesta. Hm. Ešte tri roky a pôjde domov. Konečne. Bran navrhol tradične Kuchanýho a Honk bol rád. Nepančoval pivo ani víno a ani mäso nenadstavoval množstvom šťavy. Pozdravil príchodiacich a pozorne si ich prezrel. Traja boli dost šeredný, jeden až strach, ale oči mali všetci dobré. Trpaslík mal povážlivo dobrú sekeru a kopec jaziev. Veniec uší asi tiež nebol ďaleko, s ním bude treba asi slušne. Posledny šiel elf a držal sa trochu vzadu. To bude kúzelník. Mal zvláštnu ruku bez prstov a kľudný vyrovnaný pohľad. Nebál sa ho, ale na pivo sa mu s ním nechcelo. Bude treba sa baviť s tými dvoma. Hraničiar a alchymista. Alchymista sa mu páčil. Taký malý šeredný cholerik skáčuci z témy na tému. Hraničiar vyzeral nejaký zadumaný a stále sa pýtajúci, no sám nič nepovedal len prikyvoval. Nevyzeral však nebezpečne. Mohli by byť celkom zohraná štvorica, ale niečo mu na nich úplne nesedelo. Ako keď hrá v krčme nezohratá muzika z juhu. Odložil zbytok nenamazaného odevu a mech so sadlom pod posteľ. Smrdelo to všetko až strach, ale lepšia impregnácia pred vodou, vetrom a zimou nebola. A poctivé mazanie zachraňovalo život. Vykročil za nimi tešiac sa na čerstvé pivo z juhu, ktoré priviezol nový konvoj. Hostinský u Kuchanýho si na výbere piva a vína dal záležať a už citil na jazyku horkú chuť chmelu preloženú drahým malým rumom.
Ozvala sa rana ako sa plný krčah piva rozbil za barom o podlahu a hneď za tým dopadlo z hokerlíku na zem aj telo. Stratili balans. Obaja. Telo sa riadne udrelo rebrami o okraj ležiaceho hokerlíka. Po krátkej chvíli bolo počuť ako hostinský, strašne nadávajúc, mlátil rúčkou od metly asi 15 ročného podsaditého trpaslíckeho chlapca. Keď sa na rúčke objavila prvá krv prestal. Nechcel ísť do basy, no ešte by mu naložil. Poriadne ho aspoň kopol do zadku a prekročil ho. Nemal ho brať. Nehodil sa na túto prácu a už na ňom prerobil dennú tržbu, keď spočítal čo všetko už vyviedol. Este raz a odvlečie ho späť Olvovi. Nech sa s ním trápi on. Kývol posluhovačke a ukázal na chlapca a neporiadok pod ním. "Uprac to! Hneď!" Žena zhrbená strachom vyliala na bezvedomého ležiaceho chlapca kýbeľ studenej morskej vody aby sa prebral a začala okolo neho rýchlo zmetať využívajúc roztečenú morskú vodu. Hostinský odhodil nasrdene metlu do kúta a pozrel sa po lokále. Dnes okrem tých cudzincov bola tržba biedna. Ešteže ostávajú dlhšie. To mu pripomenulo, že im musí na izbe vymeniť slamu. Stará mala už mesiac a určite už bola zospodu prehnitá. Čo čert nechcel, hneď na to vošli do lokálu. No neboli sami. Dvaja prieskumníci s nimi dávali tušiť, že prišli na pohár piva a možno aj niečo iné. Potešil sa. Slamu vymení neskôr. Schytil utierku a s pripraveným úsmevom vykročil k nim, uvítať ich a usadiť.
Družiníci boli spokojní. Čas rýchlo a príjemne bežal a ukázalo sa, že obaja vojaci boli veľmi príjemní spoločníci. Veliteľ z bažín bol síce skoro stále ticho, ale Honkovi sa ústa takmer nezavreli a ak tak len vtedy, keď si do nich vlial pol krčahu čerstvého piva. Druhovia vedeli, že vtedy je čas na novú otázku, inak by sa k ďalšej možno nedostali. Honk rozprával zaujímavo a jeho vysvetľovanie bolo stále a stále prerušované ďalšími a ďalšími otázkami a podotázkami na ktoré prieskumník reagoval s latenciou tak, že plynule prešiel do novej témy z tej o ktorej hovoril. Hostinský bol takmer neviditeľný. Piva sa objavovali takmer samé na stole a bol to skutočne profesionál, ktorý vytušil, že páni nechcú byť rušení. Informácie to boli zaujímavé a vyzeralo to, že výprava na Sever bude nielen nebezpečná, ale aj zaujímavá. Nikto z nich tak vysoko na Severe nebol a tak informácie, že tam hore sú pláne len s čistým snehom a človek potrebuje špeciálnu masku na oči s úzkou štrbinou aby neoslepol, pôsobila exoticky ako aj chuťou tajomného a nebezpečného. Že na ostrovoch medzi pláňami a Ostrohom majú piráti tajnú základňu nazvanú Hobart a ktorej sa hovorilo pirátska trestanecká základňa, bol len ďalší čriepok do zaujímavej a postupne sa vynárajúcej mozaiky sveta ďalekého Severu. Základni sa bolo radno radšej vyhnúť. Družiníci sa sem tam zmätene pozreli na seba nevediac čo si myslieť, ale všetci počúvali a nasávali každú vec čo by im mohla pomôcť. Tak sa dozvedeli aj o tom, že keď sa dorazí na oblasť večného ľadu tak ľad v úvode nie je ešte úplne pevný a treba ísť aj jeden, dva dni kým je taký, že unesie úplne všetko. Je to veľká oštara po takej pláni ísť, podľa Honka, pretože ľad je stále v pohybe, láme sa a praská, vytvára ľadové bariéry v ktorých sa pohybuje mimoriadne ťažko. Horšie ako v bažinách. Najlepšie to bolo podal Honka preletieť, no vysoko vo vzduchu je zase príliš veľká zima. Bolo treba nájsť nejaký kompromis. A aj tak. Keď už mal človek všetko pripravené a myslel si, že myslel na všetko, ešte ho nakoniec všeličo prekvapilo. Bolo to podľa neho celé veľmi únavné a frustrujúce. Raz sa Honkovi dokonca stalo, že keď pristáli, bol jeden kamarát umrznutý. xO2 sa s obavou pozrel na Šátora. Nevedel dobre jazdiť a keď bude zviazaný letieť na varanovi, môže sa mu veľmi ľahko stať niečo podobné. Na Šátorovu podotázku, ako to znášajú samotné varany, si Honk odpil z piva a po odgrgnutí prehlásil, že ani varany tu zimu nenesú obzvlášť dobre. Čo sa týkalo cestujúcich, on s tým ako barbar problém nemal a tipoval, že trpaslík asi tiež nebude, ale na xO2 a hlavne neduživého elfa Sekusa by si vela nevsadil, že tam niekde neumrznú. Družiníci zmĺkli a tiež si usrkli z piva pričom počúvali o ďalšej načatej téme, o Bielych Hraničiaroch. Démoni to vraj neboli, to boli jasné kecy tých čo na severe nikdy neboli, ale prieskumník ich označil za veľmi nebezpečných protivníkov a bolo radno sa im oblúkom vyhnúť. Boli to v skutočnosti kmene barbarov žijúce ďaleko na Severe. V ich kmeňoch takmer všetci ovládali nejakú Bielu respektíve Ľadovú mágiu a vyjednávali až po smrti protivníka na čo xO2 prskol do peny na pive od smiechu. Ten ho hneď prešiel, pretože Honk načal tému Bielych červov. Označil to za niečo neuveriteľné, keď človek sedí na varanovi a vidí niekoľko míľ široké a občas desiatky míľ dlhé stádo takýchto červov, ktorí tiahnu každú jar a leto smerom na Sever a každú jeseň či zimu na juh. Putujú s nimi celé klany Bielych aneb Hladových skřetov, ktorí z nich žijú z toho, čo z červov odpadáva prípadne z ich výlučkov. Niektorí na nich vedia aj jazdiť, ale to je ošemetne nebezpečná vec. Mali tlamu plnú ostrých zubov a dlhí boli aj 50 sáhov. Označil ich však za prakticky nemysliacich, no napriek tomu vraj majú tiež nejakú formu primitívnej mágie, ktorá podľa niektorých môže byť dosť nebezpečná. Keď xO2 počul, že merajú až 50 a viac sáhov, tak kývol na Šátora, ktorý práve objednával novú rundu, aby mal takúto nepríjemnú informáciu čím zapiť. Hostinský, mädliac si ruky, šiel s podnosom prázdnych pohárov rýchlo k baru a takmer obratom niesol ďalšie čerstvé pivá. V Honkovi to mizlo ako v studni, no nezdalo sa, že by na neho zlatavý mok mal nejaké omamné účinky. Akurát bol trochu viac odviazaný. xO2 chcel aj nejaký šnaps, ale Honk ho zarazil, že nemôže lebo si spomenul, že vlastne ide do služby a pokračoval odpoveďou na xO2 otázku ohľadom jaskýň. Vysvetlil mu, že je to ľadová pláň a ako taká má len nakopený ľad, ale pôdu ani kameň tam nenájdeš a tým pádom ani typické jaskyne. Možno ľadové, dodal. Na to sa musíš stočiť na východ a potom sa dostaneš na kontinent. Ale prieskumník to tam označil, za ešte horšie ako na pláňach s horami a všetkým čo ku kontinentu patrí, ale hlavne s oveľa horšími nestvůrami. xO2 až podskočil, keď sa dopočul, že sa dá po ľade dostať až na kontinent a vzrušene vykrikoval a pýtal sa, či by sa odtiaľ nedalo dostať až do Hyskandie. Prieskumník sa začudoval, žiadnu takú krajinu nepoznal a o ceste k nej nevedel. Keď mu xO2 objasnil, že je to krajina v severnej časti Prímorských kráľovstiev, tak Honk neisto prikývol, že snáď aj hej, ale podľa neho bolo treba prejsť niekoľko tisíc míľ. Na stôl pred družiníkov akoby spadla bomba. Začali vzrušene diskutovať, hádať sa, vstávať, prekrikovať sa. Sekus vytiahol tubus s mapami a začal ich rozkladať po stole pričom opatrne utieral stôl aby sa mapy neponičili mastnotou a rozliatym pivom či šnapsom. Už beztak tie mapy neboli v najlepšej kondícii. Doteraz mĺkvy a pozorne počúvajúci Gorg sa tiež vzrušene zapojil do debaty.
Honk netušil, čo to je Hyskandia a prečo vzbudila taký záujem u cudzincov, ale so zaujatím počúval debatu a pozeral si mapy. Mali ich veľmi veľa a pomerne dobrých. Vyzeralo to, že takí hlupáci to asi nebudú, keď precestovali toľký kus sveta. On sám bol len z Helfie a nebyť služby na Ostrohu asi by ju nikdy neopustil. Už aj tak toho mal plné zuby a čakal kedy mu služba skončí. Bol z Krumova a tam bol kľud. Chcel prebrať statok po otcovi a za žold a korisť, ktoré si poctivo odkladal v malej pobočke cechu Rodinného Zlata, chcel odkúpiť späť pozemky od toho hajzla Pramea. Otec mu ich musel predať pred 17 rokmi, keď bolo to veľké sucho. Debata cudzincov sa pomaly ukľudnila a nakoniec každý stíchol, keď trpaslík poskladal mapy tak aby bol spokojný. Vysvitlo z nich, že vzdialenosť do tej ich Hyskandie, je príšerne veľká. No vyzeralo to, že ak kontinent nebol niečím prerušený, tak to bola tá istá pevnina. Hm. Tak sa dozvedel niečo zaujímavé aj on. To už sa na neho obrátil s ďalšími otázkami ten malý škaredý kudůk. Ako dlho sa dá byť na pláňach. Tak mu ozrejmil, že normálne vysielajú výpravy v lete na 2-4 týždne maximálne, čo mu opakovane zdôraznil. Výpravy, ktoré sa vrátili po 2-3 mesiacoch sa stali legendárnymi. S tým súviselo aj, že najlepšie je ísť v lete, ktoré potrvá zhruba do septembra a potom sa to začne lámať a na konci septembra je náhle pomerne dosť chladno. Tým myslel mráz, no nevedel, či ho ten večne podskakujúci alchymista správne pochopil. Do debaty sa zapojil hraničiar s otázkou, koľko trvá sa dostať 1500 sáhov na sever. Honk onemel a jeho spoločníci sa na neho v šoku pozreli. Alchymista sa začal smiať svojim typickým nákazlivým smiechom, že to by sa ocitol asi niekde pri Ostrohu a trpaslík ho otcovsky s úsmevom potľapkal po ramene, že asi myslel míle a nie sáhy a že nemal toľko piť. Hraničiar sa prekvapene pozeral okolo seba, keď mu to došlo. Začervenal sa a ospravedlnil sa. Honk sa tváril, že nič nepočul no myslel si svoje. Z hlavy mal pocit, že tak týždeň či desať dní na varanoch. To však chcelo letieť celé dni. V noci sa varanom staval snehový zásyp a malé olejové kachle, ktoré im dávajú trochu tepla aby neprechladli. Ďalej odpovedal na všetečné otázky cudzincov o sezónnych dedinách bielych aneb hladových skřetov a zopakoval, že jediné sídlo na sever od Ostrohu je ta už zmieňovaná pirátska základňa. Honk vedel kde leží úplne presne. Pár krát tam bol s rozkazom niečo vybaviť, ale to cudzincom hovoriť nebude. Za prezradenie polohy bolo uťatie pravej ruky a pokuta 1000 zl. To by sa stala celá jeho rodina prakticky nevoľníkmi, z toho dlhu by sa už nikdy nikto nevylízal. A jeho dlhy prechádzali na jeho deti a tie na deti jeho detí a tak ďalej. To svojej rodine urobiť nemohol. No rozhodol sa, že im skutočne poradí. Nasmeroval ich na hraničiarov čo predvídajú počasie. Keďže chceli ísť až za týždeň, času na ich obehnutie mali dosť. Bolo to kriticky dôležité, no to asi oni zďaleka netušili. Jedna silná búrka a neostane po nich a varanoch ani mastný flek na šírom mori. Potrebujú týždeň stabilného počasia na preletenie Ostrovov Esgorthu. Inak sa na pláne ani nedostanú. Spokojní cudzinci pokrývali hlavou, že tak určite urobia a zaplatili ďalšiu rundu. Honk bol spokojný. Napriek nesúrodosti to nevyzerali nijakí hajzli a boli veľmi slušní. Tak príjemne si už dlho nepokecal. Bran sa len usmieval. Hoci celý čas mlčal, zjavne si myslel to isté. Keď videl účet skoro mu to posledné pivo zabehlo. Za to by si u nich doma kúpil takmer 50 čtvrtkový sud. Našťastie tie 4 zl 7 str platil ten málovravný válečník. Dopil ho a už sa dvíhal, keď si na niečo spomenul ešte hraničiar a spýtal sa ho koľko vlastne taký varan unesie. Varoval ho, že počas letu má nosnosť asi 800 mn, no na zemi unesie obrovsky veľa. Hraniciar vyzeral podesený a medzi cudzincami sa rozprúdila ďalšia búrlivá debata. To však už Honk nepočul. Poďakoval sa a spolu s Branom odišli na ubikácie, premýšľajúc ako si tí cudzinci na Severe poradia.
Ich odchod si druhovia takmer nevšimli. Vzrušene debatovali čo dalej a či tých varanov nepotrebujú aspon šesť, čo už zase hrozilo slabinami veľkej skupiny. Niekto navrhol najať si loď, no cena k ľadovým pláňam by asi bola príliš vysoká a nestačili by asi ani peniaze za predané varany. Debata a prekrikovanie sa striedali s ironickými poznámkami a následným smiechom. Vzrušenie sa stupňovalo s narastajúcou nervozitou kvôli nutnosti sa nejak rozhodnúť čo ďalej. Mapy ležali naďalej pred nimi a druhovia si ich vzrušene podávali, debatovali, ťahali z ruky do ruky a plánovali čo ďalej pričom na optimálnu výbavu na Sever mali zjavne málo peňazí. Začali špekulovať ako ich získať no napriek rôznym nápadom, žiaden nevyzeral, že prinesie žiadaný finančný obnos. Diskusia nebrala konca kraja. Padali ďalšie a ďalšie zmysluplné aj menej zmysluplné návrhy, ktoré sa niekedy vzájomne vylučovali. Takto prešlo pár hodín. Hostinský ich nerušil aj keď po odchode prieskumníkov bola tržba nulová. Boli to štamgasti a zjavne mali dôležitú debatu. Súčasťou tejto debaty bolo aj rozobratie listu od Modrobrada, doručeného počas chaotického doobedného nakupovania spojkou. V liste nič moc nestálo no už aj to málo stačilo aby sa v družine rozprúdila veľká debata. Vyzeralo, že generál mal pre nich nejakú nebezpečnú prácu a na nebezpečnú prácu mali druhovia čuch. Smrdela prúserom no aj zárobkom. A prachy potrebovali ako soľ. Potrebovali dobré vybavenie na Sever a na to potrebovali veľa peňazí. Veľa.
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy++
Keď to dočítal a uvedomil si o čo ide zabehlo mu až ho musela spojka pobúchať po chrbte. Tie rebierka boli vynikajúce. Hneď takto po ráne si na ne rád zašiel do krčmy s točeným pivom. Boli skoro také dobré ako piekla nebožka jeho mama. Kým si postupne nevykašľala pľúca pri suchotách pred 15 rokmi. Potlačil sentiment a ešte raz si poriadne odkašľal. Pozrel si rukáv. Bez krvi. Našťastie. Z krvi na rukáve mal hrôzu. Mastnými prstami chytil kus pergamenu na ktorom bol načmáraný odkaz a oblúkom ho hodil do ohňa. Vo vôní dymu sa objavila jemná stopa pálenej kože, ale rýchlo zmizla vo výraznejšom dyme. Doprdele. To mal za to, že zabudol vymeniť vodu a vložiť medený na oltárik Démethey pri posteli. "Zavolej bratry Lorové a Kara s Loithem, ať mne tady vyzvednou a cestou nežvaní!" Rozhodol sa, že už keď je deň zmrdaný aspoň sa naje. Kývol spojke nech ho nechá. Pomaly oberal rebierka a cucal šťavu vytierajúc ju starým drolivým chlebom. Nechcelo sa mu tam, no rozkaz je rozkaz. A generálov musel byť splnený presne, rýchlo a dobre. Práve dojedol, keď videl v dverách Kara, ktorý mu neznateľne kývol. Vzdychol si, vstal a oprášil zo seba zbytky jedla. Kývol hostinskému na pozdrav a hodil mu strieborný. Cestou von si ešte upravil a dotiahol brnenie, skontroloval meč a opasok, či má všetko na svojom mieste. "Tak poďme na vec" pomyslel si a pred dverami sa k nemu bez slova pripojili štyria vojaci. Vydali sa uličkami a skratkami, pozdravili sa s hliadkou a vošli do neoznačeného domu. Pribuchol dvere a zamkol ich. V sklade bol neuveriteľný neporiadok. Vo vypratanom kúte, pri zažatej lucerne, sedeli dvaja vojaci hrajúci karty. Ako ich zbadali začali rýchlo baliť. Keď sa k ním konečne predrali cez spústu harabúrd navŕšených ledabolo, obaja rýchlo vstali upravujúc si šaty a brnenie a rýchlo salutovali. Kývol im rukou. "Kedy išli dnu?" podráždene na nich zamrmlal. Dozvedel sa, že asi pred troma smenami a okrem pár tlmených výbuchov nebolo nic počuť ani sa nikto neobjavil. Rozkázal im otvoriť dvere. Ovanul ho puch spáleniny. Zobral si lucernu od strážiacich a vytiahol do pravej ruky meč. Ešte si dobre pamätal to pokúsanie od pavúkov pri poslednej návšteve. Šťastie, že tuhé zimy boli len raz za čas. Kývol lucernou na svojich štyroch vojakov aby ho nasledovali a vydal sa po točitých schodoch dole. Nájsť ich nebol problém. Malé svetielko v diaľke chodby. Už z diaľky cítil silný smrad spáleného starého mäsa, hniloby, práchniviny a smrti. Ten smrad poznal. Nemŕtvy. Čím šiel bližšie a bližšie bol silnejší a silnejší. Pár sáhov od otvoru sa už skoro nedal vydržať. Povzdychol si a vydal sa ďalej opatrne dopredu brodiac sa pritom haldou zosunutých nemŕtvych tiel pri otvore a v opatrnom závese za ním jeho štyria vojaci. Bolo to horšie ako sa bál. Zamurovaná stena bola takmer kompletne vyvalená, v nej a okolo nej hromady mŕtvol v rôznom štádiu rozkladu. S tým bude treba niečo urobiť. Snáď za nimi nebude musieť liezť hlbšie do toho kolumbária. Naklonil sa cez dieru a posvietil si tam lucernou. Svetlo síce bolo dávno stiahnuté, no dúfal, že sú ešte tam. Boli. Stáli tam, pripravení, no boli len traja. Jeden zmizol niekde preč. Možno bol neviditeľný, lebo ten trpaslík stál tak divne pri stene, akoby sa za niečo krčil. Hm, skutočne zvláštna sebranka. Nechápal ako ich mohol tak vystrašiť, ani lucernu nestiahol. Pochyboval, že to zvládnu a nenarobia ešte väčšiu paseku, no možno to aspoň trochu zdržia. Snáď generál vedel čo robí. Začal sa baviť s tým šeredným hraničiarom, no na prekvapenie bol ich vodcom ten zbabelý trpaslík. Ak sa o trpaslíkovi vôbec dalo hovoriť, že je zbabelý. Po chvíli pochopil, že sa ostane baviť so šeredným. Trpaslík bol zjavne niečím vykoľajený a choval sa akoby ho vyrušil pri dojení oviec kdesi na lúke. So šeredným sa dalo baviť zjavne normálnejšie. Kúzelník sa nezapájal a posledného stále nikde nebolo vidieť aj keď už nepochyboval, že je niekde nablízku, keď tak pozeral po tvárach tých ostatných.
Informácia o svetle zapôsobila ako xO2 Ohnivá hlina hodená do stredu. Vyzeralo to, že nová hrozba prebíja nateraz všetky ostatné. xO2 spakruky otočil prsteňom Neviditeľnosti, Gorg sa v zjavnej panike zbabelo vrhol za ešte viditeľného xO2, ktorý mu však hneď na to zmizol spred očí. Šátor na to celé pozeral nechápavo ako na tragikomické nemé panoptikum. Čakali čo sa bude diať. Svetlo sa blížilo.....
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy++
xO2 vedel, že pohrebisko je stare, ale ze pri prehladani dvoch miestnosti a niekoľko desiatok tiel objavia take zvlastnosti, už nie. Na druhej strane hneď si spomenul, že bane pod Karalackymi horami obsahovali starobyle pozostatky trpaslickeho umu a Dagot bol tiež vždy plny prekvapeni. A podla Gorga toto bolo aspon 2000-2500 rokovv starsie ako Dagot. Ruky sa mu triasli a mrmlal vzrusenim ako sa nimi prehraboval. Oddelil veci, ktoré poznal a ktoré sice nepoznal no lakmusak mu neomylne prezradil, že su mu zname. Miestnostou sa nieslo poklepkavanie, prehrabavanie, odsuvanie, odhadzovanie ako sa Gorg a Šátor snazili prehladavat hroby a tela. Aspon nejaky zvuk v tom ticho čo strasne smrdelo nemrtvymi. Nervozne sa zadival sa na predmety leziace pred nim. Zacal ich pomaly skumat a prezerat sustredujuc a mobilizujuc sa či neuvidi ich magicku podstatu. Takmer nevnimal čo sa deje okolo. Ocitol sa vo vlastnom svete, z ktorého by ho vyrusila asi len silna rana do hlavy. Postupne odkladal prezrete predmety na stranu a bral si do ruky dalsie. Posledna bola zvlastna duta kacicka zo skla vlozena v nejakom detskom hrobe. Ked ju doskumal oci sa mu rozsirili uzasom. Povodne ju ani skumat nechcel, ale teraz bol rad, že to urobil. Ta vec zmnozuje tekutiny! To im raz moze zachranit život. Pomaly si prezeral predmety rozlozene po podlahe. Už vnimal realitu a vyzeralo to, že ostatni už tiež pomaly koncia. Na zemi bolo pár liecivych lektvarov, z toho niekoľko dost silnych,
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy++
Precitol. Bolest na hrudi už presla. To bolo posledne čo si pametal. A ešte nejaku zensku tvar čo sa nad ním sklanala. Volala na neho "Otec! Otec!" no netusil čo to znamena. Telo si veľmi necitil. Lezal v tme a mal strasny, ale ukrutny hlad. Von. Musi ist von. Celu dobu mu trvalo kym sa v tej tme a uzkom piestore otocil. Tyzden? Mesiac? Polrok? Netusil a bolo mu to jedno. Mal strasny hlad. Zacal buchat, hrabat na kamennu dosku. Po kratkom čase mal obrusenu väčšinou prstov až po hanky. Zacal sa zase pomaly otacat aby mohol hrabat nohami. Ked si obrusil aj tie začal nimi do kamenneho veka kopat. Mal stale väčši a väčši hlad. Po dlhej dobe zrazu doska pukla. Zacitil cerstvy vzduch so stopami cerstveho masa. Kopal stale zurivejsie no veko sa podavalo len pomaly. Nakoniec kopal v stabilnom rytmickom tempe. Hodiny, dni, mesiace, roky, desatrocia. Smrad cerstveho masa sa stratil veľmi skoro. Zrazu mal kypet nohy vonku. Kopal dalej no veko sa podavalo len pomaly. Dlho sa otacal. Zacal odrazanim busit hlavou no po čase prestal. Chcel aspon nieco vidiet a citit a nie mat miesto hlavy len masu. Zase sa pomaly otacal. Kopal zase nohami. Zrazu vykopol väčši kus. Pomaly sa otocil no zistil, že kus je stale dost maly. Toto sa opakovalo dni, tyzdne, mesiace, roky a desatrocia. Zrazu mu nohy ostali vonku. Bol voľný! Nepametal si už ani bolesť ani tvár čo sa nad ním sklanala. Chcel len zrat. Zrat. Zrat. Dni, týždne mesiace, roky, desaťročia žrať. Všetko čo sa zožrať dalo. Všetko. Vyšiel von a začal hľadať niečo na jedenie. Vlastne všetko čo sa zožrať dalo. Všetko.
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy++
xO2 zvýskol a podskočil. Uvidel ho takmer hneď ako začal rýchlo snoriť okolo a takmer na isto nahmatal gombik ovládajúci prepadlo. Každý tušil, že tam niekde je no aj tak si urobí očko u ostatných hladkým objavením a to sa xO2 vždy rátalo. Ostatní zatiaľ prehľadávali rozsekaných nemŕtvych, poväčšine ghúlov.
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy++
Stlačili gombík vľavo od vchodu objavený xO2 a počkajúc na takmer už samozrejmé zdvihnutie mreže, vošli do pomerne malej kosoštvorcovej miestnosti. Potichu a ostražito, tak ako vždy. Na rozdiel od iných v nej však neboli nemŕtvy a to ju robilo zvláštnou, no o nič menej nebezpečnou, v očiach skúsených dobrodruhov. Už dávno sa naučili nedať na prvý dojem. Napriek tomu sa nedalo ubrániť pocitu, že celá miestnosť pôsobila na všetkých zvláštne ukľudňujúco. Mala steny z dobre tesaného snehobieleho mramoru kde sa medzi kvádre nevošiel ani list papiera. Kamene boli tesané symetricky a takmer dokonale. V ostatných miestnostiach síce lícovali tiež veľmi dobre, no boli rôznych rozmerov a hlavne prvá, kruhová miestnosť, pôsobila vyslovene odfláknute v porovnaní s touto. Aj odfláknutá však bola o dosť lepšia ako drvivá väčšina stavieb v súčasnom Ostrohu. Gorg uznanlivo prešiel rukou po starom bielom kameni a vymenil si pohľad so Šátorom. Prikývol mu. Toto bola dobrá práca. A príšerne stará. Zamrmlal smerom k ostatným, že kvalita práce stúpa čím hlbšie idú. Šátor pokýval hlavou. Sedelo to s tým čo si myslel kvôli zjavne rastúcej sile nemŕtvych. Gorg sa prestal venovať obhliadaniu a stisol pevnejšie sekeru. Začal miestnosť obchádzať dookola pričom do východov hádzal skúmavé pohľady čakajúc každú chvíľu nepriateľa, ktorý nechodil. Stráženie ostatných už mal takmer ako zlozvyk. Občas sa pristihol, že stráži aj keď stráž držal niekto iný. Hlavne v boji ho striedal často Sekus, ktorý úradoval len vo vážnejších situáciách. To však v boji Gorg neriešil. Oháňal sa sekerou a rúbal hlava nehlava a kto vtedy strážil mu bývalo viacmenej jedno. Teraz zamyslene krúžil ako ostriež v akváriu no zvedavosť mu nedala aby sa nekukol sem tam aj pod nohy. Biely mramor bol v strede vyložený krásnou mozaikou z polodrahokamov zobrazujúcou ženskú tvár. Pietra dura. Tú techniku hocikto nevedel a toto bol majsterštyk to mu bolo jasné na prvý pohľad. Tú tvár však nikdy nevidel. Demethea skonštatoval po chvíli skúmania zamyslene Sekus a keď sa okrem Šátora vsetci na neho nechápavo pozreli, začal vysvetľovať, že je to pomerne známa bohyňa uctievaná aj v sučasnej Helfii, ktorá miluje rovnováhu a spravodlivosť. Nikomu nekrivdila no nikoho ani nevyzdvihovala. Neznášala však zákernosť, zlobu a podlosť a milovala deti. xO2 sa buchol do čela. V dedine, kam sa dovliekli pri výbuchu v dostavníku, mala svoj chrám. Pokýval uznanlivo hlavou. K bohom mal veľký rešpekt a vedel si ich ctiť aj keď priazeň jednej z nich si už stihol prešustrovať. Opatrne chodil po mozaike akoby sa obávajúc, že chodením po nej ju poruší. Bolo mu nepríjemné šliapať po tvári bohyne, ktorej kult bol v jemu známej dedine stále živý. Mal chuť si ľahnúť na zem s hlavou podopretou a mať pri tom dost času na skúmanie do detailu urobenej mozaiky. Rýchlo sa poobzeral či ho niekto nesleduje. Nechcel vyzerať ako zmámený blbec. Ostatní si však zjavne alchymistu nevšímali. Šátor nakukoval do prázdnej chodby vychádzajúcej oproti vstupu. Nič v nej nebolo a bola tesaná a vyložená o niečo horšie ako čistá a krásna miestnosť. Šerednému hraničiarovi sa z tej miestnosti nikam nechcelo. Cítil sa v nej bezpečne a kľudne. Zadíval sa na Sekusa ako zamyslene študuje nápisy a hroby na stenách. Pochopil ho hneď ako kuzelník pristúpil k stene a začal po nej chodiť rukou. Kňažské pohrebisko. Hroby na prvý pohľad nebolo vôbec vidno no lepšie prezretie ukázalo jemné tmavé linky označujúce tenké mramorové pláty zakrývajúce hroby. Platne, ktoré pred chvíľou rozbíjal s Gorgom v predošlej miestnosti mu prišli hrubé a primitívne. Zháčil sa. Asi je nekritický. Aj tie hrubé platne vedľa by zniesli dnešnú najprísnejšiu kritiku od Cechu Kameníkov. Uvedomil si ako strašne remeslá upadli od starých čias no na druhej strane bol rád, že žije v dobe, ktorú pozná. Zaujímavé miesto. Kývol ostatným, že sa musia poradiť čo ďalej
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy++
"Pane, tohle je velice zvláštní!" Modrobrad zdvihol hlavu od mapy. Ani si nevšimol kedy vošli. Dvere sa práve ticho zatvárali. Spolu? Obaja? Stál pred ním vysoký, suchý chlap neurčitého veku s krátkou nepestovanou kozou briadkou a umastenými vlasmi. Oblečený bol v starých obnosených kožených nohaviciach a kazajke kedysi zelenej farby posiatej škvrnami všakovakých farebných odtieňov a preložených ledabolo naplácanými záplatami. V rukách nervózne zmolil koženú čiapku rovnako kedysi zelenej farby. Vyzeral akoby práve vystúpil z nejakého potulného panoptika. Druhým bol malý, tučný, pestovaný elf v kamašiach béžovej farby s krátkou sukňou a fialovým sakom. Na hlave mal čapatý, ale čistý klobúk a celý pôsobil akoby práve opustil najlepší krajčírsky salón v Elfogorode. Asi bol mladý, ale nadváha ho robila o dosť starším. Tváril sa ohromne dôležito a zamyslene si samoľúbo hladil prstom líce. Ak bol nervózny nedal to na sebe znať. Generál zaujato odsunul mapu a rozvalil sa do kresla. Tak toto muselo byť fakt dôležité. Kývol im aby rýchlo začali. "Pane, tuhle se slovutným Vraagem " začal vysoký a ukázal na vedľa stojaceho, ktorý sa pritom dôležito nadul a podrástol o 10 coulov. Ďalší zakomplexovaný idiot, pomyslel si Modrobrad a nechal nervózneho nech pokračuje. "Jak říkám, tady se slovutným Vraagem máme za to, že zdi pevnosti obsahují daleko více magie a to všechno po malém otřesu, který sme nedávno zažili". Tučný to už nevydržal a skočil chudému do reči. "Jelikož tady alchymisté nebyli schopni zjistit více, zavolali nás abychom jim pomohli, což sme rádi učinili". Generál si vzdychol. Títo blbci sa budú hádať aj keď skřeti budú tancovať na troskách Elfogorodu. "..a zjistili jsme tedy, že zdi pevnosti jsou spevněný více nežli dříve kouzlem avšak původní obrana pevnosti a ochranné kouzla zdaleka nebyli obnoveny v plné síle, ale jenom velice částečně." Suchý sa chystal niečo namietať, ale generál ich oboch rýchlo prerušil tušiac hádku. Spýtal sa či sa niečo stalo so stabilitou pevnosti a keď ho obaja prekvapene uistili, že naopak, citeľne sa ukľudnil. Vyzerá, že jeho riskantný plán možno bude fungovať a tí dobrodruhovia sa možno pohli správnym smerom. Mohlo to sedieť so správou, že v chráme Démethey sa objavila liečivá voda. Snáď to už neskončí katastrofou, keď sa to tak úspešne uberá. Okamžite prepustil oboch vedúcich cechov, ktorí sa začínali viacej a viacej hádať a poslal ich do skladu aby nafasovali z vojenských zásob. To ich ukľudní. Pokiaľ sa nepobijú ešte po ceste. Spokojne vstal, otvoril skriňu s rumom a ulial si pohárik. Obracajúc ho do seba sledoval ako sa čajky vo vzduchu za oknom trhajú o chytenú rybu. Konečne príjemný deň.
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy++
Ostalo absolútne ticho. Družinici sa na seba rozpačito pozerali. Sekusovo mŕtve telo ležalo nepohnute s očami zakalenymi. Okolo rozsypané veci z neviditeľnej torny, ktoré ležali v oblúku vôkol neho. Sem tam vrazil do bariéry nejaký zblúdilí duch, no po odrazení od nej so zakvilením zmizol v tme niekde v chodbách. Celú tragickú scénu osvetľovala rozbitá lucerna ležiaca vedľa tela, z ktorej plamene ticho horeli na rozbitých črepoch. Kysličník sa rozpačito pozrel na hraničiara. Toto nebolo podľa plánu. Gorg nevyzeral o nič menej zmätene a hraničiarove oči splašene sledovali okolie. Toto však nebolo ešte nič v porovnaní s tým čo malo prísť. Po krátkej chvíli sa Sekusovo telo začalo šklbať a dvíhať! Ožil! Stal sa z neho nemŕtvy! Všetkým vyleteli oči. Toto už bolo veľa aj na skúsených dobrodruhov. S niečím podobným sa počas svojho pestrého života ešte nestretli. Zažili už veľa vecí, ale aby sa z ich druha stal nemŕtvy, tak to ešte nie. Nikto nevedel ako na strašnú situáciu reagovať, stáli ako paralyzovaný. Telo kúzelníka sa medzitým kompletne zdvihlo. Z jeho zakalených mŕtvych očí vyšľahla séria bleskov, z ktorých všetky zasiahli Gorga. Tomu sa z hrudi zadymilo a citeľne ho séria bleskov zranila. Avšak nielen fyzicky. Niečo sa vo válečníkovi zlomilo, schytil sekeru a priskočiac k nemŕtvemu kúzelníkovi, začal ho rúbať hlava nehlava. Kysličník so Šátorom sa len zdesene prizerali. Kusy tela lietali kade tade široko ďaleko. Po krátkom čase nezostala z kúzelníka jedna nerozseknutá, nezdeformovaná časť tela. Ostatní sa len šokovane prizerali čo sa to deje. Keď už nebolo čo rozsekať zostal Gorg zarazene a smutne stáť nad rozsekaným telom priateľa so zvesenými ramenami. Vlasy a bradu mal biele ako sneh. Ozvalo sa suché elektrizujúce prasknutie. Na sekere sa objavila hlboká ryha a runy na sekere, ako aj celá sekera, pohasli. Gorg jedným šmahom ruky odhodil sekeru od seba. Cinkla o stenu, a zviezla sa na zem. Kysličník už len zdesene sledoval ako Gorg zhadzuje všetky vaky a uteká preč do chodby smerom odkiaľ prišli. Po krátkej chvíli sa ozvalo buchnutie a žuchnutie tela. Prvé prepadlo. Počuli škrabanie, buchnutie. Druhé prepadlo. Hneď za mrež ou. Beh, znova buchnutie. Tretie prepadlo. A potom už len ticho. Kysličník so Šátorom len zdesene stáli stále nechápajúc čo sa to vlastne stalo a kedy sa to tak nešťastne zvrtlo. Ešte pred chvíľou sa družina plná odhodlania, odpočinutá vybrala vtrhnúť do predpokladaného sídla nemŕtvych a zrazu z nej ostali len dvaja členovia. Toto bol radikálny obrat. Toto sa nemalo stať. Šátor bol v evidentnom šoku a xO2 horúčkovito rozmýšľal ako ďalej. Bariéry ešte držali, to mu bolo jasné, ale čo hneď robiť, to už menej. Zúfalo pozrel na to množstvo vecí. To nemá šancu pozbierať. Tlačil ho čas a Šátor vyzeral uplne mimo. Len sa usmieval, pochechtával, dávajúc nezmyselné otázky. xO2 ho poznal už roky a vedel, že hraničiara to časom prejde, no kedy to nebolo také zrejmé a on potreboval riešenie čo najskôr. Zase to ostalo na ňom. Musel znormalizovať Šátora, bez neho všetky tie veci neodvlečie, ďalší Lektvar Sily už nemal a nechať to na mieste neprichádzalo do úvahy. Ďalší problém mal s rozsekaným telom kúzelníka. Začal na neho kľudne nahlas hovoriť aby ho vrátil do reality no šlo to ztuha. Ako vždy keď dostal hraničiar takýto záchvat. Najlepším liekom bola činnosť a rozhodol sa, že začne s tou najmenej príjemnou. Trebalo spopolniť Sekusa.
Začal dávať rozhádzané kúsky tela na kopu aby ich mohli lepšie zapáliť. Najprv sám no po chvíli sa k nemu skutočne pridal aj dezorientovaný Šátor. Nedalo sa s určitosťou povedať či sa jeho stav zlepšoval či zhoršoval. Postupne spravili z ostatkov malú, desivú pyramídu márnosti bytia. Kysličník znervóznel. Po poslednom Sekusovom spopolnení prišiel kúzelník o ruku. Šátora sa to zjavne netýkalo. Pri poslednom spopolnení nebol a myšlienkami bol tiež celkom mimo. Kysličník si povzdychol, vypýtal si 2 čtvrtky oleja a pripravil pyramídu na zapálenie. Nebol si istý, že či je všetko správne, ale urobil všetko najlepšie ako vedel a ako si myslel, že by sa to malo robiť. Bál sa, že sa podusia preto sa spratali čo najviac do chodby ako sa dalo. Podzemie zaplnil hustý, smradľavý dym no zdalo sa, že sa to dá vydržať. Sladký, lepkavý dym škvariaceho sa tuku napínal oboch na zvracanie. Bolo to tupé, nedôstojné, smutné no hlavne efektívne riešenie. Družina bola prakticky rozložená a trebalo nájsť rýchly a bezpečný spôsob ako sa dostať von z náhle tak smrteľného kolumbária. Po pomerne krátkom čase zostal na kamennej dlažbe len čistý popol. Kysličník ho pietne a hlavne opatrne zozbieral. Podobný problém ako naposledy by si rád odpustil aj keď vtedy to bola hlavne Gorgova práca. Buď ako buď nerád by sa potom roky pozeral na svoje zlyhanie. Práca hraničiarovi zjavne nepomohla. Bol stále viac a viac zmätený, z dusivého dymu ho štípalo v krku a po krátkom čase sa začal dokonca dožadovať vody, vraj bol smädný. Kysličník prevrátil oči, no hneď ho niečo napadlo. Šátor zvykol byť v takýchto chvíľach dosť dezorientovaný a nepozorný. Kysličníka napadlo, že by to mohol využiť. Sľúbil smädnému hraničiarovi vodu, ale poprosil ho aby najprv pozbieral všetky rozsypané veci. Šátor chvíľu frflal no nakoniec celkom ochotne všetko pozbieral. Kysličník mu obratom podal lektvar zo svojich zásob. Dezorientovaný hraničiar ho spakruky vypil. Zakuckal sa, no vyzeralo, že ho to trochu vrátilo do reality. Bolo však už neskoro. Lektvar bol hnusný, smäd nezahasil no účinok sa dostavil okamžite. Prekvapený Šátor sa v krátkom momente zmenšil na pár coulov. Začal nahnevane a prekvapene vykrikovať a sťažovať sa. Zo zeme však bolo počuť len pišťanie pripomínajúce pišťanie krýs. Ak sa však človek sústredil, bolo zreteľne počuť čo extrémne zmenšený hraničiar hovorí. To však bolo Kysličníkovi v danej chvíli jedno. Schmatol pištiaceho družiníka, rozhliadol sa okolo seba či niečo nezabudli a otočil prsteňom.
Kurva. Vedel, že z toho bude prúser. Loitha spolu s ďalšími štyrmi poslal obsadiť izbu v hostinci. Dúfal, že tam ešte nie sú. Jeho čakalo to horšie. Trebalo zaistiť vchod do chodby. Rýchlo sa navliekol do brnenia a v behu si doťahoval pracky. Zdalo sa, že sa generálovi situácia začínala vymykať zpod kontroly. Na ulici bol chaos. Sem tam mrtvoly, kopec krvi, vydesení, ozbrojení ľudia. Služba to už začínala mať pod kontrolou, no museli ich byť aspoň 3 tucty. Sranda bokom. Ak sa nepokoje rozšíria na celú pevnosť môžu mať veľké problémy. Už dlhšie boli hlavne civili dosť nespokojní z prísneho režimu v pevnosti a roky pýtali jeho uvoľnenie. U vojakov zase bola povinná služba na Ostrohu už dlhé roky neobľúbená. Už dávno si to nikto nepovažoval za česť ísť slúžiť na Sever. Odstrčil niekoľko civilov, vojaci sa mu automaticky pratali z cesty vidiac šaržu a jeho výraz tváre. Vnútri chaos pokračoval, nejaký hraničiar sa pokúšal zachrániť vojaka s obrovskou ranou na bruchu odkrývajúcou vnútornosti. Druhý bol už dávno po smrti, vyzeralo že mu niekto holými rukami roztrhol krk. Okolo vojakov boli obrovské kaluže krvi. Cez celú miestnosť až k dverám na ulicu sa tiahla krvavá stopa. Až teraz si uvedomil, že výraznú stopu zazrel aj na ulici. Ten skurvený trpaslík mu bol divný už vtedy. V miestnosti diskutovali štyria vojaci, ktorí keď ho zbadali zasalutovali a spýtali sa aké má rozkazy. Celý priestor osvetľovalo niekoľko strážnych pochodní zapichnutých kade tade. Ukázal pred seba na priestor okolo hraničiara aby ho vojaci vyčistili. Bez slova sa dali do roboty. Boli radi, že majú čo robiť. Hraničiar sa zdvihol od druhého tela. Pokrčil ramenami a pokrútil hlavou. Bez slova si pozbieral a pozakladal veci a spýtavo sa na neho pozrel. Po chvíli premýšľania ho poslal preč. Sú len traja, a každú chvíľu mal doraziť kúzelník s vlastnou ochrankou. To by malo stačiť. Po krátkej chvíli bol polkruh okolo neho vyčistený. Spokojne pokýval hlavou a ukázal im miesta kam sa postaviť. Zrazu ho prepadol čudný pocit, otočil sa a uvidel kúzelníka s ochrankou. Neznášal, keď sa teleportujú. Hlavne keď on prišiel po svojich. Kúzelník sa uškrnul. Poznali sa a z jeho strany to bral ako ospravedlnenie. Prikázal doniesť lepšie svetlo a sadol si na zvalený sud. Teraz už trebalo len čakať.
Loithovi to celé strašne smrdelo, no nepovedal nič. Zrazil päty a utekal vykonať rozkaz. Bol rád, že nebol čas riešiť tú jeho poslednú opitosť v službe. Už to vyzeralo, že mu na ten chlast prídu. Takto mal ešte chvíľu čas. Keby sa to prevalilo už by zarezával v trestnej jednotke. Dúfal, že izba bude prázdna. Pochyboval, že by on alebo niekto z jeho vojakov stret s takými hrdlorezmi prežil.
Vbehli do hostinca a bez pýtania vybehli po schodoch. Hostinský sa chcel niečo opýtať, ale nakoniec si to rozmyslel a len nasucho preglgol. Do tohto sa nebude miešať. Izbu našli aj sami, takú veľkú mal hostinec len jednu. Loith formálne zabúchal na dvere. Nečakajúc na odpoveď to urobil znova. Keď sa hneď za tým zvnútra ozval nejaký drzý hlas, zmeravel. Žeby sa mýlil? S malou dušičkou prikázal vyvaliť dvere. Na druhý raz sa dvere rozleteli, no stihol už uvidieť len teleportujúceho sa půlčika. Doprdele. Bol len jeden. Toho mohli dostať, šplhol by si u kapitána. Zdalo sa mu to alebo skutočne tam ešte počul vysoký piskľavý hlas? Možno dobre, že z toho vyviazli tak ľahko. Ničto. Obsadil izbu, skontroloval steny a nábytok, meč si položil vedľa seba a rozvalil sa na posteli. Budú čakať.
Doprdele, alchymista neznášal, keď veci nešli podľa jeho precízne pripraveného plánu, nevedel čo robiť a niekto navrhoval to čo nechcel. Neznášal to. Šátorov pištiaci hlas sústavne vykladal čo treba robiť no xO2 ho klasicky po pár vetách prestal počúvať. V takýchto momentoch zvykol hraničiar manipulovať. Rozmýšľať koľko je v jeho návrhoch racionálneho jadra a koľko manipulácie sa mu už vôbec nechcelo. Potreboval rýchle, efektívne a nie nutne dokonalé riešenie. Predstavil si schody hore do skladu a otočil prsteňom. Posledné použitie.
Ten tik bol otrasný. Neznášal ho a objavoval sa vždy keď bol napätý a nervózny. A teraz bol nervózny dosť. Šťastie, že ho mal na líci a nie na pravej ruke. To by s tou kušou trafil prd. Pomrvil sa a našiel si lepšiu polohu. Tie sudy ho tlačili. Neznášal námezdných a cudzincov už vôbec nie. Boli drzí, namyslení, mysleli len na prachy. A zabili Rezu. Bolo to už dávno a po úplne nezmyselnej hádke no brat mu odvtedy veľmi chýbal. Nervózne sa zamrvil. Nebolo to dlho čo dorazil veliteľ a to ho ukľudnilo no tik nie a nie prestať. Dúfal, že sa tí magori sami vzdajú. Ak sa strhne boj pár z hliadky určite zarve to mu bolo jasné. Už menej mu bolo jasné čo tam dole vôbec robili, ako sa tam dostali a prečo o tom nikto nič nevedel. Už aby mal po službe. Zašiel by za Katy a potom na pivo. A potom už spať. To mal po tých dvoch veciach najradšej. Stuhol.V otvorených dverách do podzemia stál šeredný půlčik a čosi rýchlo a zmätene vykrikoval. Tak sa zľakol až skoro stlačil spúšť. Už sa videl pri mrskacom stĺpe no v poslednom okamihu sa ovládol. Nepočúval čo sa bavili kapitán a cudzinec, stále nervózne striehol na známy signál. Furt nič. Potil sa, tik bol už neznesiteľný a prešiel do kŕča, ktorý mu na tvári spôsoboval príšernú grimasu. Podvedome stočil hlavu aby ju nebolo vidno no stále pohľadom fixoval kapitána. Zrazu signál dostal, no rušiaci celú akciu. Spazmus zmizol a objavil sa tik. Ten sa zase zrýchlil, keď zistil, že majú šeredného půlčika eskortovať ku generálovi. Ľudia ho zlynčujú. Teda ak ich hliadky ešte nespacifikovali. To by bolo zlé. Nič to. V najhoršom prípade sa vmotá do davu. Raz mu to už vyšlo. Vytvorili spoločne okolo cizáka kruh a s malou dušičkou sa vybrali na ulicu. Vtedy si všimol, že okolo půlčika počuť nejaký piskľavý hlas. Aj ostatní si to všimli a vsetci sa po sebe zmätene a nervózne pozerali. Veliaci eskorty len neisto kývol dopredu aby to mali čo najrýchlejšie za sebou. Na ulici ich skoro okamžite obklopili ľudia no vyzeralo ich byť menej ako keď obsadzovali sklad. Boli však stále zúrivý a keď sa v okamihu rozkríklo koho vedú, len to, že boli dobre ozbrojená stráž zabránilo krvipreliatiu. Pred bránou Generála v zabití aj tak ostal menší dav ktorí sa nechcel rozísť a nenávisťou skandoval "Obesiť! Obesiť! Obesiť!". To už však nepočul. Utekali rýchlo späť po ďalšie rozkazy. Služba sa ešte neskončila.
Nevyšlo to a Modrobrad s hlavou v dlaniach rýchlo rozmýšľal čo bude teraz robiť. Bol to risk, to vedel už od začiatku, keď sa rozhodol ich osloviť, no to náhle zlyhanie ho dostalo. Nemal chváliť deň pred večerom. Teraz musel špekulovať ako z toho von. Trpaslík bol najnebezpečnejší a ten už bol pod zámkom. Toho sa už báť nemusel, no starosť mu robili tí zvyšní traja. Ako zneutralizovať tých? Nič nové ho nenapadalo. Možno sa objavia sami zvedaví čo sa stalo s ich druhom, vyzerali voči sebe pomerne loajálny, no na to sa spoliehať nemohol. Potreboval niečo čím zaručí, že sa nebudú potulovať po pevnosti a robiť bordel. A na to nevedel prísť. Čo vedel určite bolo, že musí okamžite potlačiť vznikajúcu rebéliu. Inak by sa tu rozbehol vražedný konflikt. Tomu musel zabrániť. Za každú cenu. A zaistiť vchod ako aj izbu v hostinci, ale to už kapitána určite napadne, patril k najschopnejším. Poslal spojky s rozkazmi a znovu si otvoril rum. Tentoraz už čajky nesledoval, nemal na to náladu. Ozvalo sa rázne zabúchanie na dvere načo generál prekvapene zdvihol oči od pohárika. Niečo vážne. Dvere sa rýchlo otvorili a dovnútra takmer vpadol strážiaci vedúci malého půlčika. Generálovi poskočilo srdce radosťou no hneď nato prevrátil oči. Po tom trpaslíkovi posledný z tej tlupy s kým mal chuť sa baviť. Toto bol fakt idiot, no chvalabohu, že sa už našli a jeden z jeho problémov bol práve vyriešený. Ale prečo práve ten idiot? A kde sú zvyšní dvaja?! Ešte aj s tým trpaslíkom by sa možno stretol radšej keby z neho nebol slabomyseľný blázon. No nič musel sa prekonať, trebalo to nejak vyriešiť, situácia bola vážna a nedalo sa vyberať s kým sa baviť a s kým nie. Malý alchymista začal ráznejšie a zjavne sa snažil urobiť dojem. Generál nedal na sebe nič znať a stál tam hrôzostrašne v plnej zbroji s nedopitým rumom. Ťažko povedať či to na toho nervózneho cholerika urobilo dojem. Čosi ho rušilo v rozprávaní a Modrobradovi chvíľu trvalo kým si uvedomil, že je to malý piskľavý hlas vychádzajúci z kudůkovej torny. Nerozumel ho no asi to bol další z tlupy. Kde bol tretí sa dozvedel hneď za tým. Komplikovalo sa to, do riti. Citeľne ubral z výhražného postoja, položil pohárik na stôl a sadol si do kresla. O niečo vľúdnejšie alchymistovi respektíve im obom objasnil, aj keď netušil či ho ten malý piskľavý vôbec počuje, že valečník medzitým narobil v pevnosti riadnu paseku. Zabil dvoch vojakov a asi pol tucta civilov. Všetko veľmi brutálnym spôsobom. Na ulici po ňom ostali hotové jatky. Alchymista prevrátil chápavo oči do nebies a začal typicky horekovať. To bolo to posledné načo mal generál práve teraz náladu. Chvíľu čakal či sa ešte niečo dôležité nedozvie a potom sa celú záležitosť rozhodol poriešiť po svojom. Za toto bol čiastočne zodpovedný to vedel no uznať si to pred tým cholerikom priamo len tak nemohol. Musel získať čas na vytvorenie zmysluplného riešenia. Rýchlo kudůkovi aspoň nepriamo uznal, že čiastočne má svoj podiel na celej záležitosti a dohodol s ním, že sa spracú do basy kde boli v súčasnej situácii relatívne v bezpečí a kam im sľúbil poslať tých pár ľudí, s ktorými potrebovali hovoriť. Sľúbil im zabezpečiť vo väzení slušné podmienky. Kudůk nebol veľmi nadšený, zdalo sa, že sa mu to veľmi nepozdáva no po krátkej chvíli uznal, že v danej situácii je to asi to najlepšie riešenie. Súčasne však dobiedzal do generála, čo bude s trpaslíkom. Zdalo sa, že ho chcú nejakým spôsobom z daného prúseru vysekať. Modrobrad však netušil čo s trpaslíkom a tak to vágne zahral do stratena. Že im dá včas vedieť aj keď mal trochu pocit, že to pochopili tak, že im ho odovzdá. O tom však rozhodnutý zďaleka ešte nebol. Oznámil alchymistovi, že do 24 hodín musia opustiť Ostroh a dal ho rýchlo eskortovať do šatlavy, no eskortujúcim rozkázal prideliť im lepšiu celu. Bol rád, že sa tak rýchlo našli a že toto mal z krku.
Teraz ho čakali ďalšie dôležité veci. Dal si zavolať veliteľa zásahu a vyložiť si celý priebeh akcie od neho. Po raporte mu dal poverovací rozkaz opatrený jeho pečaťou a do jednej smeny sa mu kázal hlásiť späť s ním vybranými členmi prieskumnej jednotky. Určil ho za veliteľa. Veril mu a to v tejto chvíli bolo najviac platné. Dal si potom zavolať desiatnika od ženistov a nakázal mu pripraviť obrannú zmes na opravu hradieb do pol hodiny. Zatváril sa nešťastne no generál vedel, že za štyri smeny bude zmes a kamene pripravené. Natoľko ho už poznal. Rozdávať rozkazy Modrobradovi išlo hladko a po chvíli si spokojný vyzliekol vrchný diel brnenia a rozvalil sa do kresla pod oknom. Akútne veci boli ako tak poriešené a teraz mal trochu čas si premyslieť ostatné veci. Doprdele čo s tým šialeným trpaslíkom? Najlepšie by bolo ho dať verejne popraviť no to sa mu nezdalo úplne správne. Predsa len ich do toho namočil a smrť kúzelníka čiastočne jeho stav skutočne mohla vysvetľovať aj keď takýto šialený amok ešte nikdy nevidel. Toto nechcel mať na svedomí. Čo keď ho niečo posadlo? V pevnosti však ostať tiež nemôže. Ak je posadnutý démonom alebo besom tak sa ho musí nejak rýchlo zbaviť. Keď však s ním nič neurobí, vinníkov za masaker nepotrestá, hrozí, že vypukne v pevnosti otvorená vzbura. Už teraz mali čo robiť aby to po tom masakri udržali pod kontrolou. Na dôvažok tu teraz kotvil ten konvoj, správa by sa mohla rýchlo rozšíriť aj inde. Jeho by preložili a s čestnou smrťou by sa mohol rozlúčiť. Zašili by ho kdesi na vyslanectvo do Primoy, určite ďaleko od Dagestánu a to by bola jeho smrť. Hm. A jemu sa tento život na Severe páčil to si musel nechtiac priznať. Ale len keď nemal tie depresie a výčitky. Zazvonil na službu aby mu priniesla zbytky z kuchyne na zajedenie a dovyzliekal si zvyšok brnenia. Chcelo to neštandardné riešenie. Zrazu ho mal. Našiel spôsob ako to celé vyrieši. Usmial sa. Zabije dve muchy jednou ranou. Dúfal, že sa zase niečo neposerie. Dá ohlásiť už teraz trubačovi hromadnú popravu na zajtra večer. Zabije tým vlastne muchy tri. Ukľudní to ľudí a tým získajú čas a sily na zlikvidovanie prievalu a vyriešenie popráv. Napätie a nervozita prešli, ako vždy, keď našiel riešenie s ktorým bol spokojný a vedel ako ďalej.
xO2 bol nervózny a rozladený. Nie veľmi sa mu celá situácia pozdávala, no na druhej strane bol rád, že v tak oklieštenej zostave a prakticky sám vymyslel aspoň niečo. Bol rád, že bol chvíľu kľud no ako ďalej nie veľmi tušil. Teraz bol čas sa relevantne poradiť so Šátorom. Strašne ľutoval, že tu nebol Sekus. Až teraz si uvedomil aká veľká strata jeho a celú družinu postihla.Povzdychol si. Niečo musia vymyslieť. Na serióznu poradu s dobrým riešením však potrebovali viacej informácií. Dobre, že si dohodli návštevu Jermaka, Medrasa a nejakého kúzelníka. Potrebovali veľa informácií aby sa mohli správne rozhodnúť čo ďalej. A potrebovali dokúpiť zásoby. Ešte dobre, že prvý mal prísť Medras, bol to slušný chlap a určite im nejak poradí a pomôže. Nemôžu dopustiť aby Gorga obesili, to sa nemohlo stať. Začal si v hlave robiť zoznam čo vlastne potrebujú a čo budú neskôr so Šátorom určite potrebovať. Trpko si uvedomil, že zostali so Šátorom zúfalo slabí. O to dôležitejšie bude čo vlastne nakúpi. Začal opätovne dumať nad tým čo bude najlepšie kúpiť.
Medras bol v rozpakoch. Mal pána Kysličníka rád no už to začínalo byť trochu jednostranné. Mal pocit, že jeho mladší alchymistický kolega priťahuje problémy a bál sa aby niektorý z tých problémov neskončil na jeho hlave. V hlave mu vírilo kopec podobných myšlienok cestou do väzenia odkiaľ po neho poslal jeho známy, kudůk v problémoch. V pevnosti sa muselo niečo stať, na ulici bol ruch, ľudia vzrušene debatovali, veľká väčšina bola ozbrojená s tasenými zbraňami. Oči sa mu rozšírili zdesením, vyzerá, že mladý alchymista sa zase do niečoho namočil. Podľa rečí a množstva hliadok to vyzeralo na nejakú potýčku. Keď pochopil o čo ide oblial ho studený pot. Nevedel koľko je na tých rečiach pravdy no vyzeralo to byť mimoriadne vážne. Rozhodol sa, že definitívny názor si urobí na mieste, keď sa porozpráva s Kysličníkom. Pridal do kroku. Nevadilo mu ísť do basy, ale bál sa, že pred ňou stretne niekoho zo svojich zákazníkov. To by bola hanba! A skutočne, pred bránou väznice bol zhromaždený malý dav a na dôvažok ho pri vstupe pár krát prehliadli. Poplašene sa rozhliadal naokolo či ho nikto známy nevidí no na ulici boli len neznámy ľudia. Rýchlo vkĺzol dovnútra a nasledoval stráž. Najhoršie bolo za ním a teraz bol zvedavý čo sa dozvie a čo od neho Kysličník vlastne potrebuje. Rýchlo prešli tichými väzenskými chodbami až pred pomerne čistú celu. Vo vnútri sedel mladý alchymista a ten šeredný hraničiar. Ostatných dvoch nebolo vidno. Vraždiaceho trpaslíka asi držali v inej časti väzenia, kde bol ten mladý kúzelník sa dozvedel od Kysličníka rýchlo aj keď podľa celkovej nálady v cele to už tušil. To je škoda, ten mladý kúzelník bol sympatický. Hm, život dobrodruha je nebezpečný, to vedel už z mladých čias svojho dobrodružného potulovania sa. Ešte, že to včas zavesil na klinec.
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy++ Medras...
Vraag sa uškrnul. Za tým budú určite tí cudzinci. Nebolo zvyčajné aby dostával od generála takéto priame rozkazy. Spýtal sa v ktorej časti väzenia sú. Nechcelo sa mu tam. Smrdelo tam, často sa tam zašpinil a pripomínalo mu to časy v Helfii. Na druhej strane možno si dobre zarobí. Potreboval peniaze. Veľa peňazí. Presunul sa najbližšie kam sa dalo a potom už musel ísť pešky. Podkasal si plášť a sprevádzaný strážiacim vojakom sa vydal smerom do temnoty zvedavý čo prinesie.
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy+
V stane bolo teplo. Jednak z malej prenosnej piecky, jednak z tiel, jednak z naprdeného. Ozvalo sa výrazné šplechnutie. Búrka zúriaca vonku poslala do jaskyne ďalší pozdrav. Dva varany dvihli hlavu a výrazne zasyčali. Smerom od vody. Niekam do tmy. Po krátkej chvíli zdvihli hlavu ďalšie dva. Všetky sústredene sledovali tmavé miesto v rohu jaskyne. Po ďalšej krátkej chvíli bolo počuť tupé buchnutie. Štyri hlavy výstražne zasyčali. Tento raz silnejšie, na rovnaké miesto. V čiernočiernej tme bolo počuť kroky v piesku. Varany prestali syčať a sklopili hlavy na piesok. Stále však zvuk sledovali. Teraz už však zvedavo. Kroky opatrne obišli stan, vyhli sa varanom a vrátili sa odkiaľ prišli. Ozvalo sa buchnutie. Zvedavé hlavy po chvíli upätého sledovania tmy unavené zaspali. Vlny vytrvalo špliechali na breh a niektoré z nich dávali tušiť, že búrka zúri stále rovnakou silou. Kap20
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy+