Kap20(1.21.4)
XX. KAPITOLA
SEVER - PLÁNE
Príšerný víchor o niečo zoslabil, keď sa Kysličníkovi a Šátorovi podarilo konečne ovládnuť varany a viesť ich na núdzové pristátie. Po klesnutí vyšli z búrky v ktorej si nevideli na koniec nosa. Zrazu sa zbadali. Boli asi 250 sáhov od seba, smerom nadol víchor ďalej slabol a pred zrakmi sa im tak otvoril fascinujúci pohľad. Klesali na nedozernú bielu pláň, ktorá sa rozprestierala všade naokolo kam oko dohliadlo. Z tej výšky v ktorej leteli vyzerala rovná, no čím ďalej klesali, tým viac bolo vidno, že to rozhodne nie je pláň rovná ako doska. Bolo v okamihu zrejmé, že je to viac hromada ľadových krýh chaoticky nakopených na seba ako rovná pláň. Trčiace kusy ľadu mali aj 15 sáhov na výšku a boli na náveterných stranách pokryté polsáhovou vrstvou čerstvého snehu, ktorý stále rýchlo pribúdal. Sneh sa sypal ako z roztrhnutej periny. Šátor sa obzrel za seba aby skontroloval varany, no pohľad ho vôbec nepotešil. Posledný síce ešte mával krídlami, no jeho let pripomínal skôr predsmrtné kŕče ako ladné plachtenie nadol. Varan tesne pred ním bol na tom lepšie iba v náznaku. Musia okamžite pristáť to bolo úplne jasné. Ak ten posledný zdochne za letu, stiahne svojou váhou dole všetkých ostatných. Rozhliadol sa okolo seba. Alchymista už dávno na svojom varanovi klesal nadol. Pokrytý pár coulov hrubou vrstvou ľadu mal toho aj on zjavne plné zuby a bol rád, že príšerný hurikán vôbec prežil. Teraz sa snažil donútiť varana aby pristál. Vietor pomaly slabol čím nižšie klesali, mrzlo a husto snežilo. Hoc boli od seba široko ďaleko oboch ich pri pohľade dookola napadla tá istá, úplne zrejmá vec. Pláň bola dokonale ľudoprázdna a Gorga nebolo nikde vidno. Niekde ho stratili.
Z bielej hmly hustej ako mlieko sa zrazu začalo šíriť teplo. Ohrievalo kožu, svaly, kosti. Domov. Cítil domov. Chuť ešte teplej pečene loguj-daka, sadlom z mroža namazané voňavé telo žien ich kmeňa. Domov. Precitol. Do očí ho bodlo svetlo no nebolo prudké. Ucítil, že nie je slobodný no rýchlo ovládol prvotný výbuch hnevu. Zbesilo rozmýšľal čo urobí. Po krátkej chvíli bolo vidno ako popod okraj stanu prekĺzol asi metrový had s hustým kožuchom a zmizol v snehu. Cesta bojovníka sa vinula ďalej.
Keď k nemu alchymista dorazil videl, že to nemá zmysel. Varan bol hotový, no hraničiar ešte okolo neho zbesilo pobehoval a čosi doňho lial. Plaz po chvíli vyvrátil oči a stuhol. Bolo po ňom. Šátor sa s rovnakou vervou vrhol na ďalšieho snažiac sa ho zachrániť pred podobným osudom rovnako intenzívne. Tento varan bol na tom o čosi lepšie. Ale len o čosi. Ten malý rozdiel stačil aby druhý varan prežil. Kysličník hulákal na hraničiara, že treba zoslať ochranné kúzlo a vyraziť hľadať Gorga so zvyšnými varanmi lebo tam niekde zmrznú a po zasypaní snehom ich už nikdy nenájdu. Hraničiar neprítomne prikyvoval, no Kysličníkovi bolo jasné, že myslí len na tie blbé varany. Rýchlo sám zoslal zo zvitku ochranné kúzlo pred mrazom a teplota okolo nich razom stúpla aspoň o 20 stupňov. Vietor síce stále dul, no toto sa už prežiť určite dalo. Pomohol mu postaviť v tom prudkom vetre stan a chystal sa vyraziť hľadať Gorga sám, keď ho Šátor zastavil. Ukázal na seba, že pôjde hľadať on. Alchymista to rýchlo uznal ako lepšie a začal zapaľovať piecku v postavenom stane pričom, keď bol hotový, okamžite zobral jednu z diek a začal vytierať varany do sucha. Bol najvyšší čas. Triasli sa podchladením ako osiky.
Šátor vyšiel von z kupoly teteliaceho sa vzduchu, ktorý ich chránil pred tým strašným mrazom. Nervózne a zamyslene nasadol na svojho varana a začal stúpať smerom hore dúfajúc, že niekde na pláni v rozumnom dosahu nájde Gorga. Ak bude nešťastník ďalej a mimo dosah, tak kým ho objaví a dostane sa nemu, simplexný válečník bude umrznutý aj s varanmi. Zrazu tam bol. Asi míľu od nich uvidel pár čiernych bodov, ktoré pomaly zasypával sneh z oblohy. Zamieril rýchlo smerom k bodom na pláni. Po krátkej chvíli pristával vedľa naširoko sa škeriaceho válečníka obieleného od snehu a mrazu. Z bielej zmrznutej tváre svietili len oči a ústa z ktorých stúpali kúdoly bielej pary. Napriek úsmevu bolo vidno, že do hodiny by boli všetci tuhí. Gorgovi to však bolo asi putna. Jeho varan vyzeral ešte ako tak dobre, no posledný uviazaný na lane bol hotový a nebolo mu už pomoci. Šátor začal behať okolo druhého v rade, no bolo to márne. Po krátkom čase aj druhý varan uviazaný na lane zdochol. Zúfalý hraničiar skúsil na posledného živého varana ešte jeden pokus. Odšpuntoval prcka, ktorého mal so sebou a natlačil lektvar poloumrznutému varanovi do páchnucej huby, ktorý sa tým pádom mihom zmenšil a Šátor ho rýchlo schoval pod šaty. Gorg to všetko sledoval so širokým úsmevom do ktorého si zvedavo vlial rovnaký lektvar. Šátor zhrabol aj jeho pod šaty, uviazal sa rýchlo na svojho varana a rýchlo sa vzniesol hore. Husto snežilo a bál sa, že späť už netrafí. Cesta do tábora však bola prekvapujúco bezproblémová. Vítal ho už zabývaný alchymista, ktorý sa však po jeho vlezení do stanu zamračil a kyslo zaksichtil. Zamyslený hraničiar si nič nevšimol, trápila ho smrť zvierat a to ako budú putovať ďalej. Vtedy niekedy si všimli, že Olkaj-tekut zmizol. Laná, ktorými bol priviazaný k varanovi v svojom hibernovanom stave len prázdne viseli na koži jaštera, ktorý znavene dýchal.
Kysličníkova nervozita však mierila na čosi iné ako zmiznutého chlapca. Šátor na mŕtvom varanovi, ktorého viedol Gorg, nechal kompletne všetky suroviny alchymistu. Ak sa po ne hneď nevrátia, sneh ich zasype a xO2 sa s nimi môže rozlúčiť. Tým pádom mu zo surovín okrem železnej rezervy nič nezostane a on už prakticky nič nevyrobí. Alchymista sa preto rýchlo hotoval von, keď ho Šátor rýchlo zarazil. Pôjde znova on. Kysličník odmietavo ukázal na magickú stenu a zavrtel hlavou, no Šátor mu vysvetlil, že lieta najlepšie a zhruba vie kde Gorg pristál. A naozaj. Po krátkom čase vošiel oprašujúci sa hraničiar aj s tornami späť do ich provizórneho tábora. Zhodil ich ku alchymistovi a rýchlo prehliadol miesto okolo varana kde zmizol nebezpečný barbarský chlapec. Chvíľu skúmal sneh okolo plaza a pri skúmaní záhady nadvihol stenu stanu. Prstom ukázal na zjavnú, asi 20 coulov širokú, stopu, ktorá vyzerala ako vlnovka. Hraničiar len rozpačito pokrčil ramenami. Vyzerala ako hadia, no nikdy nepočul o hadovi žijúcom na snehu. Bolo treba vymyslieť nejaký plán čo ďalej. Večer príde určite rýchlo a dnes sa už ťažko niekam poletí. Je otázne či so zostávajúcimi varanmi svoj náklad odnesú a nadôvažok nemenej dôležité bolo, že nikto nevedel kam.
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy ako cesta ku ladovemu chramu/ihlanu, jeho prejdenie+++
V Ostrohu
Posledné priame lúče oranžovo-krvavého slnka zmizli a sneh pri západnom obzore ostal sfarbený na oranžovo už len z ich odrazu. Krátky subpolárny deň končil, no bitka na pláňach dole sa ešte ani poriadne nezačala. Generál v zabití si pritiahol bližšie svoj kožušinový plášť, z kotlíka nad ohňom si do šálky poriadne nabral zo silného rumu s medom a postavil sa na malý kopček z udupaného snehu aby lepšie videl. Prsty obarené vriacim mokom vnímal len okrajovo. Všetky zmysly sústredil na pláň pod nimi kde sa to hemžilo životom, ktorý ich chcel všetkých pripraviť o život. Jedného z pobočníkov okamžite poslal za veliteľom prieskumu. Bude treba overiť aká je táto horda dlhá a v akej vzdialenosti za ňou pochoduje ďalšia. Odrazu ho čosi napadlo a zanadával, že ho to nenapadlo oveľa skôr. Chvíľu bude trvať kým sa mu vrátia staré rutiny z minulej zimy. Druhého pobočníka poslal okamžite za veliteľom ženistov. Na cimburí najvyššej veže pevnosti ostal prakticky sám okrem chudého neduživého mladého kúzelníka, ktorý mu mal byť pri ruke. Vytrvalo pokašliaval pod malým výklenkom, prehnutý v páse z toho ako ho dusil neutíšiteľný kašeľ. Nebol mu na nič, no predpis bol predpis. Prituhovalo a s poslednými priamymi lúčmi slnka sa vytrácalo aj posledné aké také zdanie tepla. Vyzeralo to na veľmi dlhú noc a to sa sezóna ešte poriadne ani nezačala. Strážiaceho vojaka, ktorý sa automaticky vynoril spoza dverí ako náhradný pobočník poslal rýchlym kývnutím preč. Vydrží kým sa vrátia pôvodní dvaja. Chcel byť aspoň chvíľu sám.
Obrovský chlpatý kroll z 3. oddielu natiahol obrovský samostříl na stojane. Mal čo robiť aby tuho napnutú, silnú tetivu zachytil za mohutný hák a neodsekol si pri tom prsty. Naťahovanie neznášal, tak ako skoro každý. Dva prsty na ľavej ruke už nemal. Okolo neho čiperne a rezko pobehoval malý trpaslík v koženom brnení, ktorý na obrovský oštep, ktorý už ležal založený v samostříle, čosi upevňoval. Nakoniec zobral vedierko stojace opodiaľ a zapatlanou štetkou, na niekoľko ráznych ťahov, natrel ostrý harpúnovitý železný špic oštepu hustým čiernym lepivým svinstvom. Dával si sakra pozor aby sa ním ani trochu nezamazal. Odkiaľsi sa ozvala malá bojová trubka s hlásením. Kroll a jeho pobočník zrýchlili a bolo vidno, že majú odrazu veľmi naponáhlo, aspoň jedným okom stále škúliac na hradby naľavo pod nimi. Bol najvyšší čas. Trpaslík nastavil podstavec na samostříl do správnej výšky a kroll začal trpezlivo mieriť. Zdalo sa, že si dáva dobre načas a jeho pobočník na neho čosi nervózne pokrikoval. Odrazu kroll odskočil a zasvišťala tetiva, no v hluku bitky to nikto okrem ich dvoch nazačul. Pár sekúnd na to dvihol spokojný trpaslík čo najvyššie ľavou rukou malú fakľu. Oštep preletel asi 40 sáhov popred hradby a s veľkou razanciou sa zaryl hlboko do mäkkého tela veľkého bieleho červa, tesne za zhruba 6-8 sáhov širokým ústnym otvorom, plným ostrých zubov pripomínajúcich viac ľadové platne či ihlany než zuby. Z oštepu snáď trčalo už len posledných 20-30 coulov. Červ už predtým stihol vyliezť takmer do polovice výšky hradby, no viac ako polovica jeho dlhého tela stále ležala na morskom ľade a skale nad tým. Mohol mať na dĺžku tak 80-100 sáhov, a veľkosťou nevybočoval z priemeru pri pohľade na ostatných v horde. Vysoko nad ním práve prelietala letka asi tucta varanov zťažka mávajúc krídlami pod veľkým naložením hlavne od ženistov, ktorá sa rýchlo vzďaľovala smerom na sever. Červ sa po zásahu skrútil bolesťou načo zadnou časťou udrel niekoľko krát do strán čím rozmetal na strany tých niekoľko neopatrných hladových skřetov, ktorí sa tam motali, odstreliac ich desiatky sáhov do strán. Predná časť sa popritom prudko zdvihla načo zo seba zhodila dvoch skřetov držiacich sa na červovi v jeho prednej časti nejakým krátkym povrazom, ktoré im však prudký pohyb vytrhol z rúk. Ich telá ostali nehybne ležať na ľade pod skalami, podobne ako väčšina tiel tých ktorých trafila červova zadná časť. Časť červa pod oštepom sa ohla snažiac sa ujsť pred bolesťou, no oštep väzil hlboko v tele a každý takýto pokus spôsoboval červovi stále väčšiu a väčšiu bolesť. Okolie rany rýchlo černalo v stále sa zväčšujúcej škvrne. Zakrátko na to dopadli na rovnaké miesto ako oštep dve hrubé a dlhé rachejtle, v tesnom slede jedna za druhou. Oba výbuchy splynuli prakticky v jednu ohlušujúcu ranu po ktorej sa väčšie aj menšie kusy červa rozleteli do všetkých svetových strán a hradbu pokryla hrubá vrstva hnusného belavého rôsolu, ktorá rýchlo namŕzala ku kameňom, no rôsolu bolo toľko, že jeho väčšina stekala v hrubých vrstvách po stene nadol kde ďalej primŕzala. Druhá polovica červa bola odmrštená kamsi dozadu, no pohyby v nej zakrátko ustali a z otvorenej polovice dotekali na sneh zvyšky červových útrob. Trpaslík radostne zahromžil päsťou na zbytok červa a pri samostříle začal rýchlo zakladať druhý oštep, chystajúc sa na ďalšiu strelu, pričom si veselo popiskoval nejakú sprostú odrhovačku začutú v krčme. Kroll sa spokojne naklonil cez cimburie dopredu aby obhliadol celkovú situáciu. Odrazu odkiaľsi veľmi rýchlo priletel malý čierny skřetí šíp, kroll sa v bolesti predklonil ešte viac dopredu a s oboma rukami okolo ľavého oka prepadol dopredu pod hradby. Trpaslík zdrevenel. Skríkol a žalostne nadávajúc opustil samostříl, no mohol už len bezmocne sledovať ako jeho nešťastný brat v zbrani padá dole a jeho telo sa odráža po strmých skalách na ktorých stáli hradby. Krátko na to skončilo už jeho dávno bezduché telo rozsekané nekvalitnými plechovými skřetími mečmi. Trpaslík len ticho zdeptane stál s rukami zvesenými popri tele šokovaný tou náhlou stratou. K samostřílu po krátkej chvíli pribehla nová obsluha, no otrasený trpaslícky pobočník si len bez slova sadol trochu obďaleč a s hlavou v dlaniach to vyzeralo, že nič a nikoho nevníma.
Kdesi ďaleko vľavo sa ozval podobný výbuch a už nie tak ďaleko, no vpravo, bolo vidno odlesk rôznofarebných bleskov pripomínajúcich ohňostroj. Hradby sa trochu zatriasli, keď sa o ne rozbila malá mrazivá guľa vypálená niektorým z tých piktoreskných šamanov sediaciach poväčšine na obrovských ľadových medveďoch, ktorým z lačnej huby tiekli decilitre nechutne lepivých slín. Naobliekaní boli vo všemožných kožušinách, často náhodne a nezmyselne skombinovaných, väčšina mala na hlave lebku veľkého vlka alebo aspoň polárnej líšky a takmer všetci v ruke držali nejaký druh palice z ľadu okolo ktorej sa šíril vražedne mrazivý chlad. Keby neboli smrteľne nebezpeční, boli by tak trochu smiešny tou svojou primitívnou, nepatričnou a nadutou ceremoniálnosťou. Do ich šialených očí im našťastie nikto nedovidel. Vriaca voda zmiešaná s olejom a lúhom vylievaná z obrovských kotlov na hradbách varila po ceste všetko za živa, prepaľovala diery v morskom ľade a ohavne smrdela. Steny pevnosti sa takto v chlade rýchlo pokrývali klzkým a kožu rozožierajúcim stuhnutým tukom. Vzduch sa postupne plnil smradom páleného mäsa, tuku, nakyselého zápachu červých zbytkov, puchom skřetov, smradom z rôznych chemických látok a všelijakých druhov mágie. Boj sa pomaly, ale nezadržateľne rozbiehal. Ozývali sa ďalšie výbuchy, ryk ranených, trhanie tiel a odporný mľaskot červov znásobený ich počtom. Na oblohe sa miestami tvorili celé kŕdľe čiernych šípov chaoticky vystreľovaných neorganizovanými útočníkmi, často úplne naverímboha. Veľká časť takto nedoletela ani ku hradbám, menšia časť sa dostala aspoň na úroveň cimburia, no tam sa odrazu zastavila, akoby o neviditeľnú prekážku, a po neuveriteľne krátkom okamihu, kedy krátku chvíľu nehybne viseli vo vzduchu, spadli popri hradbách neškodne dolu. Z času načas ojedinelý šíp nejakým zázrakom zaletel až na vrchol hradby, či dokonca prepadol za ne, no dali sa spočítať na prstoch rúk a nôh a niektorí obrancovia sa bavili tým, že ich mečom odrážali späť alebo chytali do rúk. Generál nespokojne pokrútil hlavou, blbci, ten zlozvyk sa nedal vykoreniť, no väčšinou sám vymizol hneď v úvode zimy po prvých niekoľkých nájazdoch. Odrazu kdesi zvrieskol obranca v smrteľnom kŕči. Odrážal práve mečom jeden zo šípov, no ten po zásahu explodoval do mrazivej gule, ktorá rozkrušila telo neboráka v krátkom okamihu na jemný mrazivý prach, ktorý sa zosypal na malú hromadu. Okolo stojaci vojaci rýchlo odskočili z dosahu mrazivej gule, no všetci to nestihli a niekoľko z nich vrieskalo nad omrzlinami, či mrazom amputovanými údmi. Zvyšok, hrubo nadávajúc, roztrasenými prstami poslal opačným smerom salvu šípov a šipiek, no druha v zbrani, ani odmrznuté časti tiel im to už späť nevrátilo. Odrazu sa ozvalo niekoľko hlásení malých bojových trubiek súčasne a na hradbách sa až teraz rozbehol skutočný pohyb. Generál nazrel dovnútra pevnosti. Stráže udržiavali pásmo okolo hradieb čisté, ponocný práve zapaľoval hlavné svetlá a hlbšie v pevnosti sa začínal každodenný večerný život.
Pláne
+++odchod na plane, putovanie nimi+++
Toto bolo o chlp. Tri silné ľadové medvede skoro dostali Gorga a nebyť Šátorových šípov bol by to asi dosť nerovný boj. Skrvavené, dosekané a šípmi dostrieľané mohutné telá ležali na ľade a druhovia horečnate diskutovali čo ďalej. Zatiaľ bol kľud, ale nikto nepochyboval, že nepotrvá dlho.
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy+
Kergul sa so spokojným zaškriekaním zdvihol do výšky náhle odľahčený o ťažkého hraničiara. Ten sa bez výkriku zrútil k zemi kde sa zakrátko roztrieskal na nakopenom ľade.
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy+
Radili sa dlho. Tak dlho a v takom mraze až sa odrazu ozvalo prasknutie sprevádzané dunivým infrazvukom ako sa celý ľad ohýbal a lámal. Trpaslík ohromený sledoval ako z ľadu vystupuje hrubý pás čohosi veľmi studeného. Celý ľad okolo sa otriasal a kýval, všade lietali ľadové balvany široké pol sáhu obklopené spŕškou drobných ľadových úlomkov a studenej morskej vody. Dvaja družiníci spadli, no okamžite vstali a rozbehli sa preč od obrovského morského hada, ktorý sa vynoril. Elf zaostal, majúci v pláne čosi iného, no trpaslík s kudůkom zmizli kdesi v tme a len malý kymácajúci sa svetelný bod elfovi ukazoval kde vlastne momentálne stoja. Odrazu sa niekde pred nimi opäť otriasol ľad nasledovaný tým údesným, uši boliacim, infrazvukom nepríjemne rezonujúcim so srdečným rytmom. Ľad praskol aj na opačnej strane. Či to bol ten istý had nebolo jasné, no asi nie lebo vŕzganie a chvenie ľadu v mieste pôvodného smeru ešte neustalo. Žeby to bol koniec stále toho istého hada? Elfa striaslo. Nikdy nič také ozrutné nevidel a to už videl všeličo. Zakúzlil a potom znova. Svet okolo začal náhle plynúť strašne pomaly a v snehu už nestál. Skôr nad ním visel. Zrazu svetelný bod pred ním myklo do strany a z ničoho nič navyše vyletel oblúkom do vzduchu, úplne opačným smerom ako chcel pôvodne bežať. Celé to bolo sprevádzané ďalším rachotom lámaného ľadu, ktorý sa však bleskovo blížil. Odrazu bol pred ním kľud a svetelný bod zhasol. Doprdele, ďalšiu už nemali. Na mieste kde bol ľad rozrazený prvý krát sa rozostupoval pás morskej vody, ktorý sa rýchlo zväčšoval.
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy, stretnutie s Eframom, pobyt s nim, ozivenie Satora+
Tá jazda dolu schodmi bola šialená, no to kam vletel ešte viac. Ocitol sa v akomsi skalnom tuneli s namrznutou hrubou vrstvou ľadu. Po nejakom čase sa však tunel zmenil na úplne čistý ľad a skala celkom zmizla. Súčasne sa z času načas zdalo akoby začul praskanie ľadu, ktoré sa ozývalo údesnými kvílivými zvukmi, ktoré trhali bubienky.
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy+
Ticho rozmetal náhly kvílivý zvuk ohýbajúceho sa ľadu. Po krátkom čase ustal a jeho dozvuky už bolo cítiť len ako vibrácie infrazvuku rozkmitávajúceho okolitý ľad. Vibrácie veľmi pomaly odoznievali až sa náhle zastavili úplne. Niekto vošiel do chodby. Malý trpaslík zababušený v kožušinách odhodlane kráčal dopredu aj keď bolo vidno, že sa v prostredí necíti dobre. Od tváre mu stúpal kúdol pary ako napäto dýchal, no ten sa prakticky nestihol ani rozplynúť a hneď spadol ako jemný poprašok snehu k trpaslíkovým nohám. V ruke držal fakľu, ktorou si svietil pred seba, no cestu poznal. Sem tam sa podkĺzol na vychladenom ľade, no nakoniec bez väčších problémov dorazil pred ľadovú stenu prehradzujúcu chodbu. Zdalo sa, že chodba za ňou pokračuje ďalej, no priehľadná stena z ľadu ju kompletne prerušovala. Povzdychol si a pustil fakľu na zem. Ešte že mal so sebou malého hranostaja od kúzelníka. Mráz bol nepríjemný a vnikal pod šaty vlezlo a vytrvalo. S podobným sa ešte nestretol a aj zima hore na zamrznutej pláni bola proti tomuto temer tropickým teplom. Odrazu sa chodba celá otriasla. Otočil sa a striaslo ho. Aj keď ho hraničiar predtým varoval stáť pred tým bolo čosi úplne iné. Zíral do otvorenej tlamy obrovskej kosatky úplne fascinovaný z celého pohľadu a neschopný čokoľvek urobiť stuhnutý nečakanou, desivou scénou.
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy prieskum podzemia pod Eframovym pribytkom+
Po roztrúsených skaliskách v miestnosti sa lenivo prevaľovali posledné zbytky ľadovo studeného oparu s jedovatou, nazelenavou farbou, ktorý sa miešal s troskami vybavenia a rozhádzaných nepotrebných vecí. Koláž rozbitých a rozliatych alchymistických lektvarov a rôzneho náradia v rohu miestnosti vytvárala na zemi roztodivné obrazce a bolo asi šťastnou náhodou, že spolu nijak nezreagovali do toxickej či výbušnej zmesi.
Nervózna debata v rozbitej miestnosti nebrala konca. Všetci by už najradšej čo najskôr vyrazili, ale stále znova a znova sa pred nimi objavovali ďalšie a ďalšie logistické výzvy. Začalo to Šátorovým durením, že on im vonku konečne veru dobre preženie faldy tak ako to len on vie, načo sa Sekus s povzdychom ohradil, že on na to jeho durenie niekde na planine zahučí. Keď sa kúzelníkovi navrhli sane a vyzeralo to, že sa už môže vyraziť, ozval sa odrazu Gorg, že on sa sotva pohne, keďže má naložené v tornách všetko na čom sa zhodli, že treba z Eframovej skrýše zobrať. Padol teda návrh posadiť na sane radšej Gorga. To by však musel niekto zobrať časť jeho vecí lebo sane zase toľko nákladu neodniesli. Keď sa už nejak dohodli, že Gorg pôjde na saniach a časť vecí sa rozdelí, Sekus odrazu pripomenul, že musia ísť určite zneviditeľnení pretože je to určite bezpečnejšie a to zase prevrátil pre zmenu oči Šátor pretože si vôbec nevedel predstaviť ako ich bude naháňať po planinách, keď ich prakticky nebude vidieť. Keďže sa zhodli, že neviditeľní ísť určite musia bolo jasné, že na sane pôjde pre zmenu opäť Sekus. Tentoraz definitívne. Zozbierali všetky veci a chvíľu postáli pred zavaleným vstupom do chodby aby sa posledný krát rozlúčili s torzom z veľkej časti zavalenej Eframovej skrýše. Nastal čas vyraziť von zo síce studenej, ale bezpečnej a pohodlnej skrýše, späť na ľadom pokryté more, v ktorom na každom kroku číhala rafinovaná smrť ukrytá pod ľadom, na ľade, nad ľadom ba vlastne aj v ľade samotnom.
Blúdenie po Pláňach
Z nevysokého kopca, týčiacieho sa nad okolitou plochou a monotónnou krajinou zaliatou mesačným svetlom, sa oddelil malý svetelný bod a pomaly klesal na úroveň zamrznutého mora. Pár prudších pohybov dávalo tušiť, že z kopca to nešlo úplne hladko, ale nakoniec sa bod ustálil a začal sa pohybovať veľmi pomalou rýchlosťou po zmrznutom ľade. Keby sa nejaký pozorovateľ priblížil o niečo bližšie zbadal by, že bod je vlastne skôr akási svetelná guľa s centrom intenzívneho svetla presne v jej strede. O niečo pozornejší pozorovateľ by na okraji rozhrania svetla a tmy, ktorý sa stále posúval, identifikoval rozrytý pás čerstvého snehu. O niečo viac pozornejší pozorovateľ bez čiapky na ušiach by bol asi začul kroky, šúchanie a zrýchlený dych. O niečo ešte viac pozornejší pozorovateľ by si možno všimol, že v nesúrodom páse rozrytého snehu vidno otlačené dve nehlboké tenké koľaje. Toto bolo však asi všetko čo sa v tej nedozernej, nekonečnej, čierno-čiernej polárnej noci dalo spozorovať. Po dlhom čase svetelná guľa zmizla za západným obzorom a čiernočierna tma sa opäť roztiahla od obzoru po obzor osvetľovaná len bledým mesačným svitom.
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy+++
Štipľavý vietor zafukoval jemný sneh na ešte sa dymiace kaluže čerstvej krvi. Tá v silnom mraze panujúcom naokolo rýchlo mrzla na blok ľadu aj s tými, ktorí ju preliali. Gorg sa zohol a zatiaľ čo ostatní čistili a odkladali zbrane, rýchlym pohybom rozpáral brucho všetkým trom vlkom. Ešte teplé útroby vyhrezli v kúdole pary, ktorá hneď snežila na okolitý sneh. Válečník nečakal a rovnako rýchlo roztrhol ostrou hranou svojej dlhej halapartne žalúdky všetkých troch. Von sa vyvalili kusy mäsa, chlpov a rozdrvených kostí. Nič zvláštne medzi natrávenými zvyškami nebolo. Snáď len, že ich bruchá boli plnšie akoby sa u hladných vlkov na opustených ľadových pláňach dalo čakať. Gorg rýchlo otrel krvavú a smradľavú zbraň do okolitého snehu. Pozrel po ostatných, no zdalo sa, že všetci už boli pripravení vyraziť. Spýtavo sa na neho pozreli, no len pokýval hlavou a zamrmlal, že nič zvláštne tam nenašiel. Zdvihol si svoje zhodené vaky, Sekusa stále nebolo vidno, no asi si zobral lucernu lebo bolo vidno, že svetelná guľa sa pohla inam. Chceli už vyraziť, keď náhle Šátor zastavil Gorga a ukázal na sane. Po chvíli naložili veľkú časť válečníkovho nákladu na sane vedľa Sekusa. Pohli sa citeľne rýchlejšie, no stále neprešli viac ako čosi nad jednu míľu za hodinu. Terén bol strašný. Rozbitý ľad, nakopené kryhy, pukliny, kapsy sypkého snehu často hlboké aj cez dva sáhy. Ešte že mali tie sane. Po ďalších troch/štyroch míľach únavného a frustrujúceho pochodu sa niekoľko sáhov popredu idúci hraničiar z ničoho nič zastavil. Bolo jasné, že na čosi podozrivé narazil.
Keď ho dostihli začal im vysvetľovať, že to celé sa mu vôbec nepáči. Po chvíli zamyslenia dodal, že na pláňach sa určite čosi deje. Navyše zo severu cítil hraničiar skupinu ľadových medveďov. Po krátkej porade potreli havranovi čelo akousi bylinou a vyslali ho do tmy pred nimi. Netrvalo dlho a Krakorec hlásil skupinu štyroch mohutných medveďov, ktorí sa navyše otočili smerom k nim. Vietor fúkal na sever takže bolo skoro isté, že ich zacítili. Od neviditeľného kúzelníka sa oddelil malý vačok a všetci sa rýchlo potreli bylinami aby ich nebolo cítiť. Z úvodu sa zdalo, že neúčinkujú, no netrvalo dlho a havran hlásil, že medvede, sic dvesto sáhov od nich, začali zmätene chodiť dookola. Trvalo však citeľne dlhšie kým sa dravci rozhodli otočiť a ísť pôvodným smerom na sever. Družina len v napätí čakala či sa strhne krvavý boj alebo sa mu s trochou šťastia vyhnú. Nakoniec sa zdalo, že medvede definitívne zmenili smer a vyrazili svojim pôvodným smerom načo ich onedlho nasledovala rovnakým smerom aj družina.
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy+++
Postup bol čoraz horší a horší a aby udržali stanovené tempo museli vynakladať stále väčšie úsilie. Čím viacej na západ sa pomaly posúvali, tým bol terén rozbitejší. Hromady ľadu nakopené na obrovské zhluky veľkosti malých kopcov vytvárali časom už v podstate pahorkatinu. V údoliach medzi kopcami sa brodili nafúkaným snehom hlbokým často aj cez dva sáhy. Niektoré svahy boli hladké ako sklo, ďalšie zase pokryté malými namrznutými kryštálmi s tak ostrými hranami, že jeden neopatrný pohyb hrozil rozrezaním aj hrubej kože. Jediným šťastím bolo, že aspoň počasie nebolo proti nim. Ak sa za to dal považovať pomerne stabilný asi desať stupňový mráz bez sneženia a len s malým občasným vetrom. Neoceniteľnou pomocou boli sane. Nielen preto, že viezli Sekusa a slušný náklad, pričom stále neboli úplne plné, šli tiež vytrvalo svojim tempom bez ohľadu na terén a zdalo sa, že akosi vedia nájsť optimálnu trasu za každých okolností. Na to prišli úplnou náhodou. Šátor už šiel pomerne istou cestou, keďže sledoval obrovské stopy neznámeho netvora, ktorého celý čas stopovali, no raz sa mu stalo, že v nakupenom ľade nevidel zrejmý prechod kade ďalej. Sane ho zrazu svojou typickou rovnakou rýchlosťou obehli a pokračovali ďalej trochu bokom aby nakoniec skončili presne tam kam sa chcel hraničiar dostať. S otvorenými ústami pozeral na sane čakajúce na vrchole kopčeka na udanie ďalšieho smeru.
Súčasne sa však, čím ďalej sa posúvali smerom k Pesideru, čoraz častejšie a hlavne silnejšie, ľad z času na čas zatriasol z úplne neznámych príčin. Aby toho všetkého nebolo málo zdalo sa, že podobným smerom ako oni šlo čím ďalej tým viac zvierat až sa zdalo, že celé pláne mieria jedným smerom. Z diaľky občas začuli vlčie vytie a jedno z nich znejúce z juhu ich primelo aby sa pre istotu schovali. Nadôvažok sa zdalo, že sú to vlastne svorky dve a jedna sa blížila skutočne rýchlo. V poslednej chvíli sa schovali pod previs z ľadu a niekoľko vlkov cez previs dokonca preskočilo, no vďaka Mechurine ich nezacítili. Keď sa situácia trochu ukľudnila vydali sa ďalej na úmornú cestu. Kopy ľadu sa s pochodom stále zvyšovali až sa jednalo o pahorkatinu s jednotlivými kopcami výšky 30-50 sáhov. Sekus vymenil olej v lucerne a potrel každého ďalšou dávkou Mechuriny zo svojich zásob po čom sa dalo opäť relatívne bezpečne pokračovať niekoľko hodín.
Všetkých opätovne zneviditeľnil a takto ešte chvíľu postupovali ďalej, keď z ničoho nič nad nimi na okraji svetla preletel obrovský tieň. Akoby naraz s tým Šátor zastavil a zaváhal. Stopa sa totiž odrazu stáčala a začala z ničoho nič smerovať viac na sever až severovýchod. Už po pár sáhoch odrazu zavrel Šátor okenice na lucerne pretože tieň nad nimi sa objavil znova, tentoraz z inej strany a nižšie. Ocitli sa v úplnej, čiernočiernej tme osvetľovanej len trochu svitom mesiaca za mrakmi. Všetci zastavili v napätom očakávaní toho čo sa bude diať. Odrazu zvrchu preletel mohutný tieň znova a po ňom ďalší. Šátor odchýlil trochu lucernu a začali pomaly postupovať po stope ďalej. Tiene nalietavali prakticky stále, no nezdalo sa žeby chceli rovno zaútočiť. Skôr to pôsobilo ako výstraha a to bolo vlastne šťastím pretože stretnutie s celým hejnom kergulov by asi neprežili. Havran sa triasol na kúzelníkovom ramene a stále len drkotal čosi o tom, že ak narazili na ich hniezdo tak sú všetci v prdeli. Takto postupovali asi míľu a po krátkom čase začalo byť jasné, že čosi mohutné obchádzajú. Najskôr nejakú ozrutnú kolóniu kergulov, no čo to v praxi znamenalo nikto radšej ani neuvažoval. Niečo tak ozrutne veľké, plné obrovských dravcov bolo niečo čo si nikto nevedel predstaviť nieto ešte uvedomiť. Boli ako malá skupina lesných mravcov na pochode okolo trojsáhového sršnieho hniezda dúfajúc, že strážiaci sršni nezobudia celé hniezdo k obrane. S mohutnými tieňmi prelietavajúcimi nad hlavami sa po istom čase stopa vrátila k pôvodnému smeru, no netrvalo dlho a začali sa objavovať nové, oveľa znepokojujúcejšie javy hoc nálety mohutných tieňov návratom na pôvodný smer stopy prakticky hneď ustali. Začalo to zmrznutým krvavým fľakom a kusmi peria primrznutými k nemu, najskôr od kergula. Pokračovalo to ojedinelými očami svietiacimi v tme mimo dosah lucerny, najskôr vlčími, ktoré však podozrivo na družinu vôbec neútočili a nakoniec našli ešte väčší krvavý fľak s dokonca rozhryzenou kosťou kergula z ktorej ostala len kaša z úlomkov a zmrznutej krvi. Družiníci zneisteli ešte viac. Čo mohlo byť tak veľké aby to zabilo kergula a súčasne jeho ostatky nechalo v takom stave? Toto však zjavne nebol koniec, ale skôr len začiatok toho čo malo ešte prísť. Onedlho nato sa zastavili pretože podľa očí v tme bolo úplne jasné, že pred nimi sa čosi deje, hraničiar idúci popredu zrazu vyšiel z ochrany neviditeľnosti a čosi zúrivo hľadal. Po chvíli sa k nemu pridali aj ostatní pretože im bolo jasné, že ak hraničiar hľadá úkryt musí ísť skutočne o veľa.
Nakoniec ho našli a v zjavne bývalom doupěti medveďa načo vyslali havrana na prieskum a súčasne si prešli fakty, ktoré už vedeli. Vyzeralo to, že celé pláne niekam smerujú a to divadlo sa zdalo byť veľmi krvavé a zjavne nebezpečné pretože obeťami doteraz boli len kerguli. Bolo šťastím, že doteraz nestretli bielych barbarov. To by bol definitívne ich koniec. Na druhej strane bolo zvláštne, že sa doteraz neobjavili. Nevideli ich vlastne odvtedy čo ich stretli na skale čo ostala po ľadovom ihlane. Sekus vyzeral zamyslene a po chvíli bolo jasné prečo. Havran hlásil, potretý bylinou, že okolo čohosi oválneho sa zhromaždilo asi dva tucty zvierat rôznych veľkostí, niekoľko z nich skutočne veľkých. Prebehla debata o tom čo ďalej. No zdalo sa, že väčšina je za to aby sa objasnilo okolo čoho sa tie dravce zhromaždili. Bolo treba vyriešiť ako sa dozvedia viacej. Každý navrhoval svoju metódu.
Nakoniec sa zhodli na tom, že havran trochu bokom zošle do vzduchu oheň čím lepšie osvetlí celú scénu. Netrvalo dlho a pred zrakom havrana a teda aj Sekusa sa objavila scéna ako sa štyri veľké ľadové medvede a takmer dva tucty vlkov kŕmia na mŕtvole nejakého obrovského vtáka, asi kergula. Mŕtvola bola už tak obžratá a dotrhaná, že skoro nebolo poznať čo za netvora to je. Havran sa vznášal opodiaľ a sledoval desivé divadlo pod sebou. Všimol si navyše akúsi tenšiu krvavú stopu vedúcu pod mŕtvoly doľava. Na okraji svetla, opačným smerom zbadal ďalší väčší krvavý fľak. Zdalo sa akoby celé pláne prišli na veľkú krvavú hostinu a zatiaľ netušili kto a prečo ju spôsobil. Prebehla rýchla porada kde sa zhodli, že to čo potrebovali vedieť už vedeli a ďalej sa pri hostine na mršine zdržovať nebudú. Stiahli havrana, no veci zjavne nešli tak rýchlo.
Havran totiž presne okolo ich úkrytu identifikoval dva veľké ľadové medvede snoriace okolo. Šátor rýchlo zavrel okenice lucerny a všetci sa ocitli v úplnej tme. Boli síce viditeľní, no cítiť ich medvede nemali ako. Najskôr ich začuli keď tak hlasno debatovali. Situácia nebola ružová, sami sedeli v mieste bývalého medvedieho brloha, ktorý bol úzky a tesný, vchod strážil len jeden z nich a ten ho potom bude musieť aj brániť. Nezdalo sa žeby hraničiarova snaha pomohla. Skôr naopak. Jeden z medveďov sa otočil rovno ku vchodu a zdalo sa, že každú chvíľu vtrhne dnu. Rýchlo si vymenili pár slov, keď zrazu havran vykúzlil neďaleko vchodu a tesne pred medveďa malý, horiaci oheň. Medveď razom uskočil nabok a cesta von z brloha bola zrazu voľná. Sekus zakúzlil a odrazu boli všetci nevideľný. Nebolo na čo čakať. So stiahnutou lucernou rýchlo vyrazili, keď cestu im osvetľoval ten oheň zoslaný havranom. Družina rýchlo vyšla do tmy mimo dosah svetla z ohňa a len máličko pootvoriac lucernu rýchlo pokračovala ďalej.
Oblúkom obišla krvavú hostinu, ktorá už najskôr končila a našla pôvodnú stopu obrovského netvora, ktorého stopovala. Stopu prakticky našli aj bez Šátora, taká bola zrejmá. Čo na nej však bolo nové boli malé stopy krvi po stranách. Akoby ten tvor krvácal. Prešli niekoľko sto sáhov, keď narazili na tratolište krvi a rozdupaný sneh dookola. Zjavne sa tu odohral nejaký krvavý súboj. Na nejaké bližšie stopovanie však očividne nebol čas a chuť a tak len prešli miesto keď zistili, že odrazu vedú z miesta dva páry stôp. Jedny pokračovali prakticky skoro rovnakým smerom ďalej avšak teraz už s väčšími krvavými škvrnami na snehu a druhý pár šiel zrkadlovo opačne severným smerom. Tam stopy krvi neboli. Rozhodli sa postupovať pôvodným smerom. Celý čas odkedy vyšli z úkrytu kvôli medveďom ich sledovali početné páry červených očí. Tie nevideli postavy, necítili ich, no počuli ich kroky a videli ich svetlo. Bolo to divné, no zvedavosť očí bola silnejšia. Zjavne sa z toho mohlo vykľuť aj jedlo a preto sa svetlo oplatilo sledovať.
Odrazu sa v svetle objavila celá skupina. To preto, že veliteľ náhle prehovoril pritom dôvod bol mimoriadne malicherný. Kúzelník nadal bez okolkov veliteľovi do blbcov, no na náhle zmenenej situácii to nič nezmenilo. Šátor duchaprítomne otvoril lucernu naplno a okolo nich sa zrazu objavilo cez tucet nebezpečných vlkov. Boli všade a najbližší snáď do dvoch sáhov. Ak by sa na nich v tom istom okamihu vrhli, družina by mala veľké problémy sa ich zbaviť. Kysličník začal typicky lamentovať, no okrem toho sa rozbehli pokriky čo bude treba urobiť. xO2 zakričal aby sa kryli a po chvíli rozmýšľania hodil jednu zo svojich ohnivých hlín vľavo od seba čím spôsobil očakávaný masaker hoc výbuch roztrhal len jedného vlka a dvoch zranil. Trochu nepríjemnejšie bolo, že tým ošľahol aj vlastných družiníkov, obzvlášť Sekus to schytal pomerne škaredo. Prekvapujúce bolo, že ostatní vlci sa okamžite, miesto na družinu, vrhli na roztrhaného druha. Hlad na pláňach a život boli zjavne veľmi kruté. Aby znásobil chaos hodil po chvíli rozmýšľania Kysličník do chumelca vlkov, no tak aby už netrafil vlastných druhov, ešte jednu. Tá roztrhala ešte jedného vlka a doráňala niekoľkých ďalších. Gorg a Šátor nelenili a dorúbali pár ďalších vlkov. Keď bol už masaker dostatočný a naokolo sa rozbehla ďalšia krvavá hostina, Sekus všetkých zahalil opäť do neviditeľného hávu a urýchlene opustili miesto stretnutia.
Sprvu šli najrýchlejšie ako vedeli, no rýchlo sa dostali na pôvodný rytmus chôdze, keďže terén sa pomaly, no isto stával horším a horším. Viedol ich stále Šátor, ktorý niesol len čiastočne pootvorenú lucernu a držal stopu obrovského tvora, ktorého sledovali. Stopy už dlho sprevádzali pomerne veľké fľaky krvi, ktoré sa od odpútania druhých stôp iného podobného netvora kus naspäť citeľne zväčšili. Zdalo sa, že sa dvaja ozrutní netvori stretli a pobili. Sledujúcich očí sa však nezbavili i keď bolo očividné, že ich je oveľa menej ako predtým. Pokračovali ďalej v únavnom pochode ešte asi dve hodiny, keď sa zdalo, že mieria k nejakej dalšej krvavej hostine, no tentokrát to bolo úplne zrejme oveľa väčšie divadlo. Šátor, vidiac situáciu zmenil smer a celú veľkú skupinu zvierat obišiel po ľavej strane. Predpokladal, že keď sa otočí pôvodným smerom narazí po chvíli na pôvodnú stopu obrovského netvora. Ostal však veľmi prekvapený, keď stopa odrazu zmizla a nikde naokolo sa nedala nájsť. Podľa všetkého krvavá hostina sa odohrávala kúsok za nimi za účasti netvora alebo jeho mŕtvoly. Ďalej pokračovali len stopy skupín vlkov. Šátor sa zohol a do snehu v dosahu svetla z lucerny napísal Sekusovi aby vyslal havrana na prieskum smerom dozadu. Sekus pochopil a po chvíli sa havran zviditeľnil a odletel smerom dozadu vo výške asi dvanásť sáhov. Kúzelník už nemal žiadne byliny na infravidenie a tak musel havran letieť nižšie aby mu v tej čiernočiernej tme čosi neušlo.
A skutočne. Po asi 120 sáhoch zbadal alebo skôr vytušil a počul skupinu 40-50 zvierat ako čosi žerú a z času načas sa rafnú. Vzduchom sa niesol pach krvi a vnútorností, zvuky vrčania, hryzenia, štekania, vytia, mručania, hlbokých hrdelných hlasov. Bolo treba svetlo a havran zoslal podobne ako posledný krát kuzelný oheň i keď ho zosielal prakticky naslepo. Náhle vzniknuté svetlo odhalilo na svojom okraji veľkú skupinu zvierat a neznámych netvorov, ktorých bolo skutočne do päťdesiat a okrem už známych medveďov a vlkov sa tam nachádzali kerguli a niekoľko veľkých humanoidných nestvur, ktoré havran ani kúzelník nikdy nevideli. Všetci sa svorne kŕmili na obrovskej mršine, ktorá už bola z jednej 1/5 až 1/4 obžratá. Keď tvora kúzelník bližšie opísal, xO2 so Šátorom potvrdili, že to bol najskôr ten istý rovnaký netvor akého stretli pri svojom prelete na ľadové pláne akurát tento bol úplne celý biely a bol pokrytý akýmsi hustým perím, ktoré sa podobalo na hustú kožušinu. Šátorovi citeľne klesla nálada a kyslo sa zatváril, no keďže bol stále neviditeľný nikto nič nezbadal. Jeho pôvodná úvaha, že by sa na obrovskom netvorovi mohli zviezť totiž týmto nálezom padla. Netrvalo dlho a ktosi do snehu napísal ďalej načo sa vybrali bez ďalšieho uvažovania preč. Množstvo zvierat bolo neuveriteľné a ak by na seba družina upozornila tak hoc by sa na nich vrhla len 1/4 celej zberby, družina by bola rýchlo zmasakrovaná.
Neušli dlhú vzdialenosť, keď sa ľad náhle zatriasol tak silno, že skoro popadali. Šlo to tesne na sever od krvavej hostiny. Po krátkej chvíli sa ľad mohutne zatriasol znova. Ľad v týchto miestach musel byť niekoľko sáhov hrubý a tak, ak to bol živý tvor, musel mať gigantickú silu. Videli len dva také tvory na ďalekom severe, ktoré boli schopné čohosi takého. Morský had a červ. Vybrali sa rýchlo na ďalšiu cestu. Do tohto sa už vôbec nepotrebovali zamotať a ani jedného z nich nikto stretnúť nechcel.
Terén bol stále horší a horší a po ďalšej míli sa vlčie stopy stočili zo severoseverozápadneho smeru na prakticky čisto severovýchodný. Malá časť stôp pokračovala ďalej. Netrvalo však dlho a po ďalšej míli sa roztratili aj tie. Zastali. Bolo jasné, že hraničiar je so stopovaním bezradný. Po chvíli sa Šátor zdvihol a vykročil rovno na sever. Sekus ho rýchlo pochopil. Mieril k najbližšiemu Eframovmu skladisku, no po krátkej chvíli sa kvôli čomusi opäť zastavil. Gorg s Kysličníkom si to nevšimli a zbadali sa až keď sa náhle zviditeľnili vykročiac z dosahu kúzla. Hraničiar vidiac situáciu sa zviditeľnil tiež a vysvetlil, že si musia nájsť úkryt na táborenie. Začali hľadať, no okrem Sekusa sa nikomu nedarilo. Zato ten však našiel krásne miesto. Asi 2x3 sáhy veľkú noru kam sa ako tak všetci vošli. Gorg mal výborný nápad zakryť vchod blokom ľadu, s ktorým mu hneď šiel pomôcť Šátor. Po asi pol hodine dosť náročnej práce sa im podarilo vchod zakryť hrubou, no veľmi ťažkou ľadovou platňou. Rohy okolo ostali voľné, aspoň mali vetranie. Šátor potom svojim liečivým kúzlom pomohol Gorgovi. Ten si zobral stráž ako už tradične prvý. Odkrútil si svojich šesť hodín a práve sa striedal so vstávajúcim xO2 a Sekusom, keď sa vonku podľa všetkého začalo niečo motať. Sekus okamžite vyslal malým otvorom lasičku a tá po chvíli referovala, že na okolí cíti jedného alebo viacej medveďov. Sekus nečakal a rýchlo rozdal Mechurinu a sám ňou potrel aj spiaceho Šátora. Po istom čase si hrozba odišla hľadať inú korisť keďže podľa pachu na mieste žiadne jedlo nebolo. Gorg šiel teda kľudne spať a po hodine sa zobudil Šátor. Družiníci sa najedli a Šátor meditoval.
+++treba spojit+++
Asi dvadsať sáhov vedľa malého ihlana Gorg našťastie objavil ľadovú platňu, ktorá bola z troch strán odkrytá. Vošli sa pod ňu všetci. Neskýtala síce prakticky žiadnu ochranu, no aspoň im nesnežilo na hlavu. Snežilo totiž stále hustejšie a hustejšie a hraničiar rýchlo vybehol späť k rozbitej skrýši aby mu nezasnežilo stopy. Chcel zistiť či skrýšu niekto úmyselne vyraboval alebo len náhodne rozbil, a kedy. Tá prvá možnosť by pre nich neveštila vôbec nič dobré. Okolo rozbitej skrýše bolo väčšie množstvo stôp medveďov a vlkov. Vyzeralo to, že medvede prišli na viac krát, no jedla bolo v skrýši prekvapujúco ešte stále dosť. Celé to pôsobilo skôr tak, že skrýšu len úplnou náhodou rozbili zvery, no ochrana okolo nej stále ako tak držala keďže zásoby jedla bolo viac menej celé.
Šátor obsah zo skrýše rýchlo nahádzal na jednu kopu a preniesol v rukách pod ľadový previs. Celý čas frflal. Bol si dosť istý, že sa blíži výrazná zmena počasia, určite k horšiemu, a zhodiac zásoby z Eframovej skrýše ostatným k nohám, rýchlo zhrnul výsledok stopovania. Len tak mimochodom, a už viacmenej pre seba, zahundral, že by mu vôbec nevadilo ak by sa otočili na juh. Gorg ho začul a prekvapene sa k nemu otočil či už zabudol na ich poslanie tu hore na Severe na čo sa súčasne aj okamžite zviditeľnil. Pichľavá zima všetkým zaliezala pod šaty. Dvaja z družiníkov sa náhle prikrčili. Zdalo sa, že niečo začuli. Akýsi zvierací škrek. Znelo to ako zvuk, ktorý už na pláňach kedysi začuli. Najskôr kergul. O chvíľu nato sa ľad slabo zatriasol. Gorg bez slova ukázal v slabom svetle stiahnutej mihotajucej sa lucerny smerom na západ. Šlo to podľa neho najskôr odtiaľ a z veľkej diaľky a v tomto sa válečník mýlil len málokedy. Pesider. Čo alebo kto bol zdrojom týchto otrasov nikto netušil, no boli našťastie veľmi ďaleko.
Šátor sa však nenechal vyrušiť a vidiac, že poznámka spôsobila menší rozruch ako čakal, kul železo ešte za horúca a odvážne pokračoval ďalej, teraz už nahlas, v rozvíjaní svojej novej myšlienky, že by mali ísť radšej rýchlo späť na juh kým sa to ešte dá, načo prekvapený válečník začal odmietavo krútiť hlavou a nesúhlasne hundrať. Hraničiar však stále len trval na svojom, že mu už celý Sever lezie poriadne na nervy, že už sa chce konečne vrátiť na juh do tepla a civilizácie a nadôvažok, po chvíli váhania, ešte dodal, že aj celý postup pod Kysličníkovým vedením mu príde taký nejaký nijaký. Do alchymistu akoby strelil jeho vlastnou jedovou šipkou. V okamihu bol napaprčený a v svojom typickom impulzívnom návale zahučal, že sa im tu na to môže tak akurát rovno vysrať a podáva týmto okamžitú demisiu zo svojej funkcie veliteľa. Nič bližšie však ako dôvod svojho odstúpenia neuviedol.
Gorg sa prekvapene otočil pre zmenu ku kudůkovi a hundrajúc, že vysrať sa tu teda na to určite nemôže, lebo by mu k tomu primrzla prdel, sa nahlas do pléna opýtal čo to vlastne tá alchymistova demisia je. Strhla sa vrava a hašterenie. Najprv o tom, že funkcia veliteľa, podľa hraničiara, už vlastne vypršala, keďže už prešiel určite aspoň týždeň a tým pádom sa jej Kysličník vlastne dosť dobre ani nemohol vzdať. Potom o tom, že alchymista, vidiac celú situáciu, trval na novej voľbe aby sa veci jednak pohli ďalej a jednak tušil, že zvolený bude asi niekto iný ako on, čím sa kritika jeho osoby veľmi rýchlo skončí. Sekus len v zúfalstve prevrátil oči. Niektorí členovia družiny sa stávali viac a viac nepredvídateľní a chaos postupu a podobné nové neisté návrhy ho vôbec neukľudňovali. Šátor sa opatrne opýtal či existuje niekto, kto tým veliteľom byť chce, no náhle zavládlo medzi nimi hrobové ticho. Sekus ho opravil, že určite už vedia kto veliteľom momentálne vôbec byť nechce. Strhla sa ďalšia diskusia a po hlasovaní vyplynulo, že každý na funkciu veliteľa preferuje toho druhého. Nakoniec, naveľa, naveľa sa obetoval válečník a prihlásil sa, že on to teda zoberie na seba. Tváril sa však pri tom akoby zhltol mešec s drobnými klincami napustenými silným jedom, pričom na tvárach zvyšných troch to vylúdilo pobavený úškrnok. Nikto netušil či to bolo najšťastnejšie riešenie a už vonkoncom nie samotný Gorg. Z funkcie sa momentálne stalo pre každého len nutné zlo, čo bolo vidno aj pri hlasovaní o ňu. Do zodpovednosti sa vôbec nikto nehrnul. Hlavne keď nikto z nich netušil čo robiť ďalej a každý z nich mal utkvelý pocit, že síce šľapú ako najlepšie vedia, no netušia kam, idú strašne pomaly, no netušia ako sa nejakým rozumným spôsobom zrýchliť a navyše nikto z nich vôbec netušil či to celé ešte vôbec má nejaký zmysel. Popritom im začalo unikát čo tým celým vlastne sledujú. Putovali už tak dlho, že prestávali rozumieť tomu kam putujú a prečo a z celého putovania sa stal otravný, zmrznutý, nekonečný pohyb bez hmatateľného cieľa.
S voľbou veliteľa sa rozbehla na novo nekonečná debata čo ďalej. Gorgovi sa zdalo najrozumnejšie niekde zakysnúť a prežiť najhoršie obdobie v úkryte odkiaľ by vyrážal do okolia na menšie či väčšie prieskumy, no Šátor trval na tom, že by mali ísť či najrýchlejšie na juh, čo miatlo xO2, ktorý nechápal čo sa stane s ich snahou získať kúsok meča. Hlavne v svetle toho ako ich posledné dni, celý čas, duril smer západ, skřetia dedina a stále len smer západ skřetia dedina. Teraz úplne náhle otočil svoj názor o 180 stupňov s durením na juh, na juh, a stále len juh až možno nakoniec skončia v Terek Bendil alebo možno až v Trâzg Marag, či bohviečo ešte hraničiar nakoniec vymyslí za nový nápad po ceste kam ich bude duriť potom. V družine sa ozval pobavený smiech a Gorg prekvapením hvízdol. Zdalo sa, že alchymistova dôvera v správne rozhodnutia hraničiara dostali veľmi vážne trhliny. Šátor sa zatváril nešťastne a výrazne zmierlivejším tónom začal ostatným vysvetľovať, že mu došlo, že to tu na severe nemá vôbec žiaden zmysel. Alchymista a válečník však trvali na svojom, že prečo práve teraz?! Šátor, po chvíli ošívania, začal vysvetľovať, že sa mu zdá, že to čo zažili doteraz na pláňach bol len taký príjemný výlet a zábava v porovnaní s tým, čo má pocit, že čoskoro príde.
Alchymista ho chvíľu podozrievavo pozoroval a začal sa vypytovať odkiaľ náhle takéto zásadné informácie vyťahuje a načo sa teda tu hore na sever vôbec trepali. Kysličníkovi sa ešte zdalo ako tak rozumné ak by mali zísť trochu späť na juh, skúsiť možno niečo vyzvedieť napr. od kergulov, no taký náhly návrat na juh by vlastne poprel všetko to čo tu na severe celé tie týždne robili a prečo tu vlastne vôbec išli. A na to sa mu náhly obrat v hraničiarovom uvažovaní zdal veľmi málo podložený nejakými pádnymi argumentami. Zaváňalo to skôr typickou Šátorovou manipuláciou. Šátor len zmätene pokrčil ramenami a zahlásil, že ten pocit prišiel rovnako ako to, že vie kde hľadať Eframovu skrýšu. Kysličník začal hapkať a úplne bezradný z hraničiara sa s rečníckou otázkou obrátil na kúzelníka a válečníka aby aj oni na takto náhle navrhnutú výraznú zmenu postupu niečo povedali, hlavne teda Gorg, keď už je ten veliteľ. Sekus len zmierlivo pritakal, že tí kerguli by nemuseli byť tak úplne márny nápad, no viac nedodal. Čo tým myslel nebolo tak úplne jasné. Gorg súhlasne pokýval hlavou, že chvíľu by sa tu mohli zdržať a súčasne preskúmať to ich obrovské hniezdisko. Šátor však zamietavo kýval hlavou, že by sa tu naopak mali zdržiavať radšej čo najmenej a radšej by mali okamžite vyraziť čo najrýchlejšie na juh. Aspoň 50-60 míľ. Gorg prekvapene dvihol zrak od triedenia vecí z Eframovho skladu späť na hraničiara s posmešnou otázkou či si fakt myslí, že tak blízko na juhu bude oveľa teplejšie. Šátor na neho zazrel, no po chvíli už menej podráždene dodal, že tam niekde podľa mapy predsa končí večný ľad a odtiaľ to do Ostrohu môže byť snáď 500-600 míľ. xO2 sa ho sarkasticky spýtal či má potom v pláne to voľné more medzi večným ľadom a Ostrohom preplávať. Obom asi ušlo, že teraz v zime už bude ľad siahať určite oveľa oveľa južnejšie. Takto vysoko na severe boli prvý raz v živote a tak omyl sa nikomu z nich nedal vyčítať. Gorg im to však hneď rýchlo pripomenul, no hraničiar sa len uškrnul, že o to lepšie. Aspoň budú mať späť do Ostrohu ľahšiu cestu. Alchymista nad tým celým chvíľu rozmýšľal, no po chvíli pokýval opäť odmietavo hlavou a kyslo dodal, že hoc by to bolo zmrznuté až takmer úplne dole na juh k Ostrohu, zaujímalo by ho koľko im bude tých 600 míľ trvať pri ich bežnej rýchlosti zhruba 1 míľu za hodinu. Šátor nemrkol ani brvou a s ľadovo studenou tvárou tvrdo prehlásil, že musia šliapať rýchlejšie. xO2 stuhol a úplne šokovane civel na hraničiara. Keď sa konečne zmohol na slovo, neveriacky sa ho opýtal ako preboha chce šliapať rýchlejšie s takým ťažkým naložením, ktoré nesú. Šátor opäť nezaváhal ani na okamih a šokovanému alchymistovi opäť s ľadovo studenou tvárou tvrdo zahlásil, že sa musia zbaviť všetkého okrem jedla a náradia na lovenie. A tým myslel podľa neho úplne všetko čo ich spomaľovalo.
Teraz už na neho vydesene civeli úplne všetci. Zdalo sa, že sa hraničiar buď zbláznil alebo mal minimálne opäť jeden zo svojich povestných záchvatov pomätenia. Odhodiť väčšinu ťažko získaných vecí a vybavenia bol podľa zvyšku družiny rovnako šialený ako aj samovražedný nápad. Nehovoriac o tom, že návrh zbavenia sa časti kúzelného vybavenia sa v družine rovnal rúhaniu najhoršieho kacíra. Gorg s xO2 už neraz v minulosti ukázali, že na hromade tak ťažko získaného vybavenia radšej zhynú akoby sa jej mali vzdať. Sekus tiež neveriacky krútil hlavou. Osobne síce bol za nejakú tú prípadnú inventúru a racionalizáciu vybavenia, no keďže sane šli stále konštantnou rýchlosťou, bral to v skutočnosti ako nepriamy útok na seba a položil do mrazivého vzduchu rečnícku otázku, že ak sa družina chce zbaviť jeho, treba to rovno povedať a nie skúšať to takto okľukou. Šátor začal radšej hneď rýchlo vysvetľovať, že to myslel tak, že sa musia všetkého nepotrebného hneď zbaviť, vyhodiť rachejtle a podobnú teraz nepotrebnú záťaž a vydať sa čo najskôr na juh. Alchymista na neho šokovane civel a prehlásil, že s hraničiarom sa už odmieta o takýchto veciach ďalej baviť, že on sa celkom určite úplne pomiatol. Šátor však oponoval, že práve naopak. Ešte nikdy sa necítil taký úplne normálny ako teraz a opakoval mu ešte raz, že na pláňach začne čoskoro poriadne tuhá zima a to sa skutočne ešte len začne tá pravá sranda na Severe. Hoc hraničiarove slová ohľadom ústupu na juh a zbavenia sa časti vybavenia zneli ostatným úplne šialene a nezmyselne, zarputilosť s akou ich stále hovoril neveštila vôbec nič príjemné. V jeho slovách bola silná naliehavosť a vykreslenie budúcnosti vyzeralo ako skutočná, smrtiaca a veľmi mrazivá nočná mora pričom kdesi počas rozhovoru začalo ostatným dochádzať čo vlastne hraničiar hovorí. Už teraz mali čo robiť aby na pláňach vôbec prežili a to im ešte neuveriteľným spôsobom pomohol Efram. Bez jeho pomoci by v tejto situácii dlho nevydržali. To čo malo prísť by dramaticky zmenilo situáciu. Ak teda to čo tvrdil Šátor bola naozaj pravda.
Zavládlo tiesnivé ticho, keď si všetci postupne uvedomili, že to celé môže byť skutočne pravda. Urputnosť, s ktorou celé pláne v čierno-čiernej polárnej noci, osvetľovanej kedy tedy svitom niektorého z mesiacov, zháňali potravu, náhle dostala nečakaný zmysel. Dalo sa to vysvetliť aj tým, že sa všetci na niečo chystali. Jeden po druhom začali druhovia dorážať na Šátora čo tým poriadnym chladom vlastne myslel, keď Gorgovi už teraz odmŕzali pri reči fúzy, a to boli aspoň trochu v úkryte. Sekus sa len sucho spýtal koľko majú času. Pre neho bola otázka teraz už zjavne vyriešená a o hraničiarových slovách nepochyboval ani v najmenšom. Hraničiar zarputilo opisoval ako tu všade nastane obrovský mráz, ako sa všetkým podchladia pľúca a dostanú tak zápal pľúc, veľké omrzliny a celý ich pobyt na pláňach sa tak zmení na jeden veľký záhul. Válečník zanadával, no hneď nato sa usmial. Podľa neho ich predsa hraničiar z toho všetkého určite vylieči, veď je veľký liečiteľ. Alchymista sa súhlasne pridal. Šátor sa sarkasticky zasmial, že na toto najskôr jeden liečiteľ bude veľmi veľmi málo. Gorg pokýval hlavou a nepriamo podporil Šátora komentárom, že často s takýmito jóbovými zvesťami na poslednú chvíľu nechodí a situácia asi nebude jednoduchá, no Kysličník trval na svojich pochybnostiach prečo takéto informácie vyťahuje hraničiar práve teraz, po niekoľkých týždňoch na pláňach. Posledné dni šliapal ako drak, všetkých duril smerom na západ, a teraz náhle prichádza s takouto nečakanou a razantnou zmenou ich plánu.
Šátor sa prikrčil akoby ho alchymista udrel rovno do tváre a nasrdene uznal, že je veľmi rozladený a nasratý od chvíle kedy to ostatní posrali s Yosom. Do Kysličníka opäť akoby strelil. Začal sa paprčiť, že s týmto on predsa vôbec nič nemal, veď on vtedy išiel dole do Gertos Laga. Zazeral na hraničiara akoby ho chcel rovno otráviť niektorým zo svojich jedov v torne. Šátor dodal zmierlivejším tónom, že netušil ako sa im to podarilo, ale podarilo sa to a tým sa aj pláne stali tým čím sa stali. Kysličník, ktorý celú debatu bral celý čas veľmi osobne, sa otočil s rečníckou otázkou na ostatných, že on predsa posledný s Yosom vôbec nebol a že to predsa Sekus tvrdil, že sa s Yosom dohodol. Družinou prebehla séria otrávených povzdychov, prevracania očí a neveriackeho krútenia hlavou. Alchymista sa vždy zo všetkého snažil vyhovoriť a to úplne za každú cenu, len aby jeho sebaobraz ostal nepoškvrnený. Do takejto debaty sa už však vôbec nikomu nechcelo a tak ostalo na chvíľu ticho.
Odrazu z juhu zadul príšerne ľadový vietor, sťa potvrdenie Šátorových prorockých slov. Zima liezla pod šaty rýchlo a každého striaslo. Poryv však zmizol rovnako rýchlo ako sa objavil, no nepríjemný pocit chladu už ostal. Sekus pokýval hlavou, že to asi bude s tým hraničiarovým kuvikaním pravda. Ten sa víťazne zašklebil a prorocky oznámil, že horšie ešte len príde. Gorg sa začal nervózne rozhliadať okolo seba a priškrteným hlasom prehlásil, že sa radšej mali pobrať domov hneď vtedy ako prišli o tie varany. Že bol vtedy len slabomyseľný slintajúci blbec už asi zabudol. Ďakoval Severu, že sa z toho stavu dostal, no válečníkova vďaka a odvaha často končila v miestach, keď sa začala stretávať s jeho objavujúcou sa panikou. Alchymista mu to hneď trefne pripomenul, načo Gorg neochotne uznal, že Sever mu priniesol predsa len aj niečo dobré. Šátor pozrel na veliteľa a navrhol mu aby sa vrátili tam odkiaľ prišli. Na juh. Po ceste mohli preskúmať tých kergulov čo spadli z neba, ale celkovo treba postupovať čo najskôr na juh. Kysličník svoj prvotný hnev už ovládol a teraz sa už skôr len snažil s ostatnými dohodnúť na nejakom kompromise, no bol z celej situácie stále veľmi rozladený a do reči mu veľmi nebolo. Zdala sa mu škoda takto náhle a rýchlo zo Severu odísť na základe neurčitého pocitu.
Gorg sa nervózne poškrabal na brade a otočil sa ku Kysličníkovi s prekvapujúcou vetou, ktorú dodal takmer ospravedlňujúco, že jemu už Sever tiež poriadne lezie na nervy. Hoc vediac, že tu na Severe majú poslanie, vôbec by nemal nič proti tomu keby to tu radšej zabalili a vrátili sa na juh späť do civilizácie. Alchymista sa s úžasom zahľadel na Gorga akoby ho práve pichol dýkou potretou jedom rovno do chrbta. Svoju nechuť k relatívne náhlej zmene plánu, sa snažil hneď na to zamaskovať aspoň hľadaním rôznych dôvodov ako sa im nepodarí preplávať to voľné more medzi ľadom na Severe a Ostrohom. Gorg mu však oponoval, že hoc cesta na juh určite nebude ľahká, v konečnom dôsledku musia prísť do teplejšej oblasti a to im určite pomôže. Vyzeralo to, že Gorg sa už tiež pridal na stranu Šátora. Cesta na západ podľa neho vôbec nikam neviedla, skôr iba k horšiemu a horšiemu a to ešte nikto nevedel čo za zvery tam na nich ešte čakajú. Až pri tom poslednom bolo z hlasu válečníka počuť slabý náznak nervozity. Alchymista len rezignovane pokrčil ramenami a s povzdychom prehlásil, že bude to tak ako sa rozhodnú a podľa toho ak chcela väčšina ísť na juh, pôjdu teda späť na juh. On však bol určite zato aby sa ešte aspoň o niečo na Severe pokúsili, inak by vlastne celá ich snaha vyšla úplne navnivoč. Do toho všetkého sa prekvapujúco ozval Sekus. Vyzeralo to, ako by len čakal kým si situáciu družiníci vydiskutujú medzi sebou. Keď už bol zásadný konflikt o tom kam ďalej vyriešený dodal, že by podľa neho tiež nebolo od veci preskúmať miesto kam padali tí kerguli, a dokonca by mohli skúsiť to obrovské hniezdisko. Možno, že by sa im tam naskytla dokonca možnosť na nejaký odvoz. Či však súhlasil s úplným odchodom na juh nebolo vôbec jasné, keďže priamo k tomu sa už vôbec nevyjadril. Gorg súhlasne pritakal. Celé sa mu to pozdávalo a keďže na niečom sa už viacmenej zhodli, zhrnul, že by sa teda vydali asi dve míle na juh kde by preskúmali oblasť kam z oblohy padali kerguli, a potom budú pokračovať ešte viac na juh. Možno cez to hniezdisko.
Šátor si však stále nedal pokoj. Verný svojej zlej skúsenosti s kergulmi, odmietal riešenie s hniezdiskom. Stále prudil, že on by bol určite rád keby sa im úplne vyhli. Akoby mu nestačilo to čo už dosiahol doteraz, keď zásadne rozbúral celý doterajší postup družiny. V družine však už zavládla dosť depresívna nálada a na hraničiara nikto nereagoval už ani pohľadom. Mali pocit, že sa vzdávajú a neprijímali to vonkoncom ľahko. Pochodom od Eframovho úkrytu by týmto nedosiahli prakticky vôbec nič, a jediný spokojný sa zdal byť len Šátor a čiastočne Gorg. Hraničiar sa ešte otočil ku Gorgovi a sucho podotkol, že viesť družinu v takejto situácii bude asi dosť veľká výzva. Čo tým však chcel povedať nikto netušil, ale najskôr neurvalý lesný muž narážal na to, že podľa neho to Gorg možno ani nezvládne. Vyzeralo to, že hraničiar stále skúša naťahovať strunu kým sa dá a po konflikte s alchymistom sa snažil vyvolať opäť ďalší, tento raz s válečníkom. Druhá, rovnako pravdepodobná, možnosť bola, že sa mu snažil tlačiť do zadku a chcel sa stať jeho poradcom. Tretia, že sa chcel stať samozvaným veliteľom on sám. Válečník však len pokrčil ramenami a sucho podotkol, že zatiaľ sú všetci, a bez nejakých strát, čo hovorí samo za seba čím považoval celú záležitosť za vybavenú.
Všetci sa začali chystať na cestu baliac nové zásoby z Eframovho skladiska. Sekus s Kysličníkom sa počas toho pustili do debaty a vyzeralo to, že aj Sekus bol dosť zaskočený novými návrhmi Šátora a celkovým vývojom situácie. Šepotom zdesene utrúsil alchymistovi, že sa hotoval voliť hraničiara, no našťastie v poslednej chvíli si to rozmyslel a teraz len s hrôzou uvažoval k čomu všetkému by jeho rozhodnutie teraz viedlo. Bol rád, že si to rozmyslel. Hlavne potom čo sa Gorg tak ochotne pridal na stranu Šátora a vyzeralo to, že cesta na juh by sa mu veľmi páčila. Gorga bolo zvyčajne ťažšie presvedčiť keď mal dva hlasy ako keď mal jeden. Váha zodpovednosti ho robila výrazne opatrnejším. Každopádne však hraničiar svojími návrhmi spôsobil v družine riadny rozruch a chaos.
Po zbalení sa ešte chvíľu debatovali ako ďalej. Vonku stále husto snežilo. Rozhodli sa teda ísť neviditeľní, no rozhodli sa to risknúť bez bylinky na nevicítiteľnosť. Dúfali, že snaženie niečo pomôže a mali už len posledných 11 kusov. Počas príprav vysvitlo, že Sekus vôbec nesúhlasí s ústupom úplne na juh a na radosť alchymistu prehlásil, že ďalej na juh ako ku hniezdisku, určite nepôjde. Keďže zhodnutí boli aspoň na 2 míľach smerom na juh, na miesto kde padali z oblohy kerguli, rozhodli sa rovno vyraziť najprv tam.
Po asi hodine pochodu, keď prešli asi jednu míľu, narazili na smečku vlkov. Smečka skoro troch tuctov vlkov obkľúčila neznáme, neviditeľné sústo. Začali zmätene otáčať hlavy, pretože to čo videli im vôbec nesedelo s tým čo cítili v nosoch. Tam im pach postupne mizol, no pred sebou videli ako malá svetelná guľa visí stále pred nimi, trochu sa chveje a občas sa trochu pohne. Žrádlo to stále bolo, to bolo jasné, no nebolo ho vidieť ani cítiť. Iba to svetlo. Odrazu dvaja zo svorky skočili smerom k svetlu. Rafli do prázdna, no napodiv čosi trafili. Vlci chňapli oboma drápmi po Sekusovi, ktorého síce ani jeden vlk vôbec nevidel, no napodiv jeden z nich presne trafil. Roztrhol mu kožu a z kúzelníka sa začal liať prúd krvi, ktorý sfarbil sneh pod ním. V tme to nikto nevidel, ale vlci zacítili pach čerstvej krvi na snehu prakticky okamžite. Tlame sa kúzelník našťastie vyhol a smradľavá papuľa vlka s tesákmi cvakli naprázdno, hneď vedľa tváre kúzelníka. Sekus skúšal potlačiť výkrik, ale nepodarilo sa mu to, čoho dôsledkom bolo, že sa všetci odrazu zviditeľnili, teda okrem mačky. Nevicítiteľnosť im síce ostala, ale v praxi im už bola viacmenej zbytočná, keďže na snehu sa objavila prvá krv. Náhle sa ozval dusený výkrik a odrazu sa objavila korisť a jej siluety. Všetci vlci sa bez rozmyslu na korisť vrhli.
Hraničiar pochopil ihneď zapeklitosť situácie a stiahol lucernu okamžite, prakticky mimovoľne, na nutné minimum, no jeden z útočiacich vlkov ho kusol do stehna na čo sa krv vyvalila aj z neho. Kysličníka s hrôzou okamžite napadlo len aby Šátor nezačal s dravcami vyjednávať, no zakrátko už nemal čas venovať sa podobným nezmyselným úvahám.Vyzeralo to, že zlý sen sa vyplňuje až príliš skoro. Družina bola zaskočená veľkou skupinou a na boj nebola pripravená. Šator dostal odrazu nápad. Začal hulákať na ostatných, že ich naláka na seba a oni nech sa medzitým preskupia. Kúzelník sa skúšal teleportovať preč, no útočiaci vlk ho pohrýzol tak silne, že ho vyrušil z tranzu. Aj alchymista a válečník už preliali prvú krv a sneh okolo nich sa červenal potom ako po nich skočili prví vlci, no v tme to nikto nevidel. Válečník len bezmocne sledoval svorku červených očí svietiacich v tme ako na neho doráža neschopný sa čo len pohnúť pod obrovským nákladom, ktorý niesol a úplne zaskočený celou situáciou.
Svetlo s dvojnohým sa rozbehlo preč, no svorka si korisť nenechala len tak ubziknúť. Viac než polovica sa rozbehla za ním v predtuche chutných hodov. Dostihnúť ho bolo ľahké, zabáral sa do snehu a v krátkom okamihu ho väčšia časť svorky opäť obkľúčila. Bolo to ako naháňať líšku, no mäsa bolo viac. Odkiaľsi sa ozvalo zúrivé zavytie a permanentú tmu osvetlil neďaleký plameň. Zúrivosť zavýjania sa zmenila na skučivú bolesť a okolitou tmou sa v náhlom mihotavom slabom svetle rozšíril príšerný zápach pálenej srsti. To Sekusova mačka iniciatívne zabila dve muchy jednou ranou. Zapálila oheň pod jedným z vlkov, ktorý od ohňa hneď chytil a súčasne lepšie rozsvietila v tej nekonečnej tme v ktorej sa vôbec nedalo bojovať.
Boju sa už zjavne nedalo vyhnúť a keď sa rozhodli pre boj rozbehli sa odrazu veci veľmi rýchlo. Gorgovi sa nejakým zázrakom podarilo zhodiť jedným pohybom všetok náklad a schmatol do rúk svoju halapartňu, krv sa mu okamžite rozprúdila v návale vzrušenia z boja. Oči mu divoko behali ako hľadal najbližšieho nepriateľa na ktorého by sa mohol vrhnúť. Kysličník schytil kušu a tiež začal rýchlo hľadať najbližší cieľ. Sekus zakúzlil a zakrátko už po ňom nezostal ani mastný fľak. Zmizol z bojiska aby nedošiel k nejakej úhone, no priateľov nechal družiníkom nablízku. Bol si istý, že ich pomoc bude určite treba. Šátor prekročil položenú lucernou aby do nej náhodou nekopol, a brániac sa neustále útokom vlkov, začal postupovať ešte ďalej od družiníkov stále dúfajúc, ze na seba naláka ešte o čosi viac vlkov. S taseným mečom síce zasiahol, no videl, že toto bude pre neho dlhý a náročný boj s otáznym výsledkom. Gorg cúvol a úspešne zasiahol prvého vlka. Spôsobil mu prvým sekom strašnú ranu a druhým sekom vlka hneď dorazil. Poťažkal si halapartňu v ruke a chystal sa na ďalšieho spokojný s výsledkom. Kysličník založil šipku a strelil ňou hneď po prvom vlkovi na ktorého namieril. Šipka sa zaryla vlkovi hlboko do tela načo sa po celom vlkovom tele rozbehli ohromné modrasté elektrické výboje, ktoré svojim iskrením pálili vlkovi srsť, no samotný výboj bol natoľko silný, že vlk sa vzopäl v kŕči na svojich zadných nohách, striasol sa a stuhnutý padol mŕtvy na sneh. Alchymista sa spokojne usmial a pozrel sa dookola či si to niekto všimol. Niečo podobné očakával a bol rád, že šipka má taký výrazný účinok. Niekoľko vlkov vôkol zasiahnutého zdesene odskočilo, vystrašených zo silného elektrického výboja a vzduch naplnila vôňa ionizovaného ozónu.
Netrvalo dlho a boj sa náhle zrýchlil. Výrazne. Jeden z priateľov zakúzlil a zrýchlil pohyb Gorga. Nad ďalším vlkom sa objavil druhý kúzelný oheň keď druhý z priateľov zakúzlil tiež. Zakrátko nato srsť nešťastného vlka chytila od ohňa a vlk sa začal metať, skákať a váľať sa okolo bojiska snažiac sa si horiacu srsť rýchlo uhasiť. Veľmi sa mu to však nedarilo a tak sa okolo celého bojiska a ďaleko do tmy ozývalo príšerné zavýjanie a skučanie týraného zvieraťa. Vlci nedbali na útoky družiníkov a so zúrivosťou sebe vlastnou sa vrhli na družinu. Trochu dohrýzli válečníka s alchymistom, no netrvalo dlho a Gorg si už kliesnil cestu so svojou halapartňou smerom bližšie Šátorovi zanechávajúc za sebou vlkov rozseknutých jedným až dvoma údermi desivej zbrane. Kysličník po skolení niekoľkých vlkov prestriedal na iný druh šípky, no potom čo jedného vlka prakticky roztrhol plameň z ďalšej kúzelnej šipky, vrátil sa radšej naspäť k pôvodným elektrickým. Očakával, že silnejšie šipky s plameňom využije na mocnejších protivníkov ako vlkov. Určite to nebude trvať dlho. Zvuk boja určite priláka ďalších tvorov žijúcich na pláňach, v tom si bol prakticky istý. Boj síce začal len nedávno, no už sa veľká časť vlkov váľala mŕtva v obrovských kalužiach rýchlo mrznúcej krvi. Časť vlkov sa otočila od Šátora a lačne sa kanibalsky vrhla späť na svojich rozsekaných druhov.
Šátor si uzavrel, že jeho boj mečom nie je veľmi úspešný a rozhodol sa pomaly sa radšej vrátiť k druhom a prestriedať si zbraň späť za svoj obľúbený luk s ktorým sa mu darilo lepšie. Keď jeden z priateľov zrýchlil ešte aj Kysličníka, bolo zakrátko viac menej rozhodnuté a po snehu sa povaľovala väčšina vlkov už len ako ohoreté, rozsekané či elektrickým výbojom zabité mŕtvoly. Niekoľko zostávajúcich vlkov lačne trhalo a žralo kusy mäsa zo svojich druhov a jeden z nich, napadnutých Gorgom, po ňom zúrivo rafol a zahryzol sa mu hlboko do stehna, načo sa z válečníka vyvalil prúd krvi. Gorg ho spakruky halapartňou rozťal. Zakrátko už bolo prakticky po boji, keď metajúci sa úbožiak s horiacim chrbtom si chrbát neuhasil a počas boja v urputných bolestiach zdochol a zvyšok ohňa pomaly doháral a spaľoval pritom časť mrtvoly vlka. Traja zavýjajúci a skuvíňajúci vlci sa len bezmocne metali na bojisku. Všade sa šíril odporný zápach spáleniny, ionizovaného vzduchu z elektrických výbojov a smrad z vnútorností. Dvaja až traja vlci, ktorí dovtedy žrali svojich menej šťastných druhov sa krátko nato radšej otočili a utiekli do tmy s veľkými kusmi mäsa v zuboch. Na bojisku už neostal žiaden vlk, ktorý by ich mohol ohroziť.
Šátor založil luk a so zmiešanými pocitmi obchádzal mŕtvoly vlkov snažiac sa z nich vydolovať ešte použiteľné šípy. Šetrnosť mu bola vlastná a nikto netušil koľko šípov ešte bude potrebovať na tejto nekonečnej ceste zmrznutou pustinou. Popritom dýkou odrezával najkrajšie kusy mäsa, ktoré mu prišli pod ruku. Určite budú dobré aspoň pre zvieratá. Myšlienky mu však blúdili stále pri boji. Niežeby sa im nedarilo, jeho manéver bol aspoň čiastočne úspešný a väčšina vlkov sa rozbehla za ním a vlci ho celý čas, okrem úvodu, nejako vážnejšie neohrozili. Pohrýzli ho len, viacmenej, symbolicky. Šlo skôr o to, že mu bolo jasné, že bez luku mu boj s nimi až tak veľmi nešiel. Možno keby mal trochu lepší meč.
Zato trpaslík bol s bojom očividne veľmi spokojný. Hlavne potom čo ho priatelia kúzelníka zrýchlili sa mu darilo ohromne. Hromady vlkov ležiacich naokolo s veľkými otvorenými sečnými ranami po jeho zbrani hovorili jasnou rečou. Gorga čosi napadlo a neváhajúc ani minútu hranou halapartne rozrezal bruchá najbližších dvoch vlkov. Na okolitý ľad sa vyvalili ešte teplé vnútornosti z ktorých sa valili kúdoly pary. Tie sa rýchlo zrážali a padali ako snehové vločky späť na zem. Mrzlo skutočne silne. Válečník sa prehrabával v kúdole vyhreznutých vnútorností a z času na čas niektoré rozrezal načo sa za vnútorností vyvalil ešte horší, úplne príšerný smrad.
Sekus vyslal lasičku a havrana do okolia nech sledujú a hlásia mu čokoľvek podozrivé. Sám sa pomaly vrátil ku Kysličníkovi smerom do svetla, ktoré stále vytvárali horiace kúzelné ohne. Spokojný alchymista práve dorážal posledných troch metajúcich sa a desivo skuvíňajúcich vlkov. Potľapkal s nadšením svoju novú kušu, ktorú našiel u Eframa a bolo očividné, že družina práve získala výraznú streleckú posilu k hraničiarovmu luku. Kúzelník si opäť uvedomil ako im Efram zase raz neuveriteľne pomohol tu, v tejto bezútešnej pustatine. xO2 začal nadšene vysvetľovať Sekusovi, že šipky, ktoré použil, boli len čiastočnou ukážkou toho čo všetko má ešte schované v rukáve a veľavýznamne žmurkol na družiníka. Sekus len rozpačito pohmkal, bol si už dosť istý, že v blízkosti alchymistu mu tie kúzla skutočne idú zle a to mu výrazne komplikovalo život. Havran s lasičkou hlásili, že okolie prázdne určite nie je, hlavne od smeru kde tušili mršinu toho obrovského zvera na ktorom hodovala snáď polovica plání. Po bezprostrednom okolí sa navyše potulovalo ešte zopár ďalších vlkov, ktorí opatrne krúžili okolo bojiska, no zjavne sa báli priblížiť bližšie. Asi zablúdilci z rozprášenej smečky. Sekusa striaslo pri pomyslení čo by sa bolo stalo keby ho v tme niektorí z nich napadol. Budú musieť čo najskôr vypadnúť, zneviditeľniť sa a potrieť sa bylinami. To mu pripomenulo, že tých bylín už tiež nemá nekonečne.
Vtom ich oboch kývnutím ruky a trochu zvýšeným hlasom privolal válečník. Niečo našiel. Sekus pristúpil bližšie, berúc po ceste pod rukou xO2, a niekoľkými gestami a pár stručnými vetami ostatným naznačil čo sa deje okolo nich. Gorg sa tváril dôležito a špičkou halapartne ukázal na čosi ležiace na zemi. Šátor zachytil, že sa pri Gorgovi čosi deje a prišiel bližšie, no zapchal si radšej nos. Bol veľmi rád, že sa pre zmenu niekto iný zhostil jeho typickej nepríjemnej úlohy. Medzi kôpkami rôzne natráveného mäsa, peria a rozdrvených kostí, ktoré pomaly chladli na snehu a v ktorých pomaly ustávalo hmírenie bielych nití parazitov, zaujal ich pohľad malý kúsok čohosi čo tam zjavne nepatrilo. Bol ním malý kúsok skrvavenej látky veľký asi ako polovica dlane. Gorg napichol zručne malý kúsok na halapartňu a zdvihol ho do výšky očí, bližšie k ostatným, na ktorých sa významne pozrel. Okrem Eframa, ktorý bol už po smrti, nestretli už dlho nikoho kto by používal odev z látok. Veľmi dlho.
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy+++
Z ničoho nič sa neďaleko ozvalo hlasné zavytie a válečníkova ruka náhle vystrelila smerom kde hraničiar nechal zapichnutú fakľu. Všetky hlavy sa naraz otočili rovnakým smerom. Okolo fakle práve prebiehala silná svorka vlkov. V družine prebehla rýchla výmena názorov, no nebolo pochýb, že sa ide do boja.
Sekus s povzdychom pokýval hlavou. Do boja sa mu vôbec nechcelo, no bolo nad tmu tmavšie, že musí prebehnúť. Už len preto, že musia zistiť čo tí vlci zožrali. Jeho druhovia podobným myšlienkam nevenovali ani zlomok sekundy. Šátor sústredene pozoroval čiernu tmu medzi horiacou fakľou zapichnutou v snehu a nimi či niečo nezbadá, no v tej čierno-čiernej tme nevidel ani prd. Bude musieť použiť Bělmo. V hlave rýchlo uvažoval akú taktiku zvolí a mimovoľne sa pri tom pohrával s tetivou svojho vynikajúceho luku. xO2, s hlavou prakticky celou v torne, nič nevnímal a zúrivo sa hrabal medzi svojimi šipkami, no nakoniec išiel podľa svojej prvej impulzívnej voľby a vybral si tie bežnejšie, spokojne zatvárajúc tornu. Výsledok predchádzajúceho boja mu radil šetriť špeciálnu výzbroj na špeciálnych protivníkov. Gorg nepohnute a bez slova civel do tmy, pričom jednou rukou si mimovoľne, v nikdy nekončiacej slučke, stále dookola leštil čepeľ svojej vražednej halapartne kde pri porisku stále ešte vyzývavo svietili čierne stopy primrznutej starej krvi z posledného boja.
Šátor kývol rukou trochu na bok a ukázal na miesto neďaleko, načo sa druhovia zrýchleným krokom presunuli na nové miesto pričom ešte narýchlo dolaďovali dohodnutú taktiku krátkymi úsečný vetami. Na novom mieste išli okamžite k zemi kopcom narvaté torny a vaky válečníka s hraničiarom a traja družiníci sa postavili vedľa seba, kúsok pred ne. Šátor rýchlo podal sušené byliny alchymistovi, ktorý si ich rovnako ako hraničiar okamžite roztrel po čele. Napätie sa dalo krájať. Bol najvyšší čas. Sekus sa vydal za nimi a postavil sa niekoľko sáhov za nich pričom sa od neho kol dokola šíril príšerný puch skazených vajec od ktorého sa pred ním stojacim družiníkom podlamovali nohy. Ešte aj Gorg, zvyknutý na puch niekedy zle vetraných trpaslíckych baní, rozpačito nakukol dozadu čo sa to vzadu deje. Sekusovi to celé, nadôvažok ešte aj s tým smradom z bylín, trochu pripomínalo prácu na bitúnku, a bol by mile rád keby bol už celý boj čo najrýchlejšie za nimi.
Šátor znechutením zle zazrel na príšerne páchnuceho kúzelníka a rýchlym pohybom si založil do tetivy šíp, ktorý si razom pripálil od lucerny položenej na snehu pred Sekusom, zadržiavajúc súčasne dych čo najviac to šlo pretože ho v tom príšernom puchu obklopujúcom Sekusa brali mrákoty. V jednom súvislom oblúku sa bez prerušenia otočil späť a poslal ho do tmy, snáď 60 sáhov od nich. Šíp sa zapichol do snehu, plameň sa nakrátko zamihotal a hneď za tým aj zhasol. Aj v tom krátkom okamihu sa však dalo v jeho bezprostredne osvetlenom okolí vidieť rýchly pohyb viacerých tieňov bežiacich trpezlivým poklusom smerom k nim. Hraničiar vyprskol nespokojnosťou a čosi si pre seba nasrdený zahundral. Vôbec to nebolo to čo chcel. Nestihol však už urobiť čokoľvek iné pretože za chrbtom mu práve doznelo Sekusovo mrmlanie zavŕšené koncovou magickou formulkou načo sa kúzelníkovi od prstov oddelil malý žiariaci bod, ktorý bleskovou rýchlosťou vystrelil smerom dopredu rozrážajúc pred sebou tú čierno-čiernu tmu. Asi 35 sáhov od nich sa odrazu rozprskol na rýchlo sa rozpínajúcu ohnivú guľu, ktorá nakoniec dosiahla veľký priemer asi 15 sáhov, šíriac okolo seba pás silného ohňa a svetla. Ohnivá guľa zprudka ošľahla všetko v dosahu a dvoch nešťastných vlkov dokonca hneď aj zapálila. Tí sa okamžite začali váľať po snehu snažiac sa uhasiť si plamene, zúrivo skučiac, pričom zvyšok svorky bežal nevzrušene ďalej dopredu v ústrety koristi. O svojich dvoch horiacich členov sa svorka už ďalej nestarala a ostali opustení v čiernej tme.
Medzitým však už rady svorky začal šípmi kosiť mimoriadne rýchly hraničiar nasledovaný onedlho na to aj Kysličníkom a jeho šipkami. Niekoľko vlkov padlo vo veľmi rýchlom slede ešte predtým ako sa dostali na rad ich desivé tesáky a hlavnú zásluhu na tom mali hlavne havran s mačkou, ktorí v krátkej chvíli predtým úspešne zrýchlili postupne celé útočiace trio. Svorka sa bez zaváhania zúrivo vrhla na družinu, no Sekus stojaci za lucernou bol odrazu preč aj so svojim príšerným smradom. Útočiaci vlci stihli síce trocha dohrýzť alchymistu a válečníka, no to už začal ich rady kosiť v rýchlom slede ešte aj Gorg. Netrvalo dlho a za niekoľko ďalších kôl bolo po boji, kedy Gorg ešte rýchlo podorážal zranených, ktorí skučali a zavýjali. Dvaja poslední vlci sa rozhodli radšej rýchlo zmiznúť kým sa ešte dalo a dvaja opustení členovia svorky, príšerne zavýjajúci s horiacou srsťou, už medzičasom v ukrutných bolestiach zdochli.
Ostalo ticho prerušované len hvízdaním ľadového vetra. V diaľke stále vytrvalo horela Jermakova fakľa vytvárajúca okolo seba ostrovček svetla. Ďalšie dva malé ostrovčeky svetla pomaly dohárali na dvoch nešťastníkoch pričom vietor odtiaľ sem tam zanášal príšerný smrad pálenej srsti, tuku a mäsa. Posledným ostrovčekom svetla v okolitej bezútešnej čiernej tme bola lucerna družiny. Sekus sa ku nej opatrne vrátil a zdvihol ju zo zeme. Bolo treba rýchlo konať. Času nebolo nazvyš a určite nebude trvať dlho a všetci mrchožrúti z blízkeho okolia sa zbehnú na hostinu, ktorá smrdela široko ďaleko.
Gorg s Kysličníkom začali rýchlo rozrezávať mŕtvoly a vnútornosti sa v kúdoloch pary vyvalili na skrvavený sneh. Rýchlo tuhli v mraze a pokrýval ich jemný poprašok zmrznutej pary. Ak sa v nich chceli poriadne pohrabať museli byť veľmi rýchli. Šátor pri pohľade na pracujúce duo vypľul horkú slinu na sneh a so znechutením sa radšej vybral pohľadať šípy, ktoré sa ešte dali zachrániť. Veľa ich však určite nebolo. Kúzelník medzitým zhromaždil svoj zverinec a pripojil sa k ostatným jednou rukou držiac lucernu nad pitevným duom a druhou si prikrývajúc nos a ústa aby ho z toho príšerného smradu toľko nenapínalo. Ešteže sa teplé výpary v silnom mraze rýchlo zrážali, no aj tak bol okolo nich neuveriteľný puch a smrad. Na mrazivých pláňach niečo ako maják pre všetkých mrchožrútov široko ďaleko.
Duo pracovalo rýchlo a efektívne vediac, že každé zdržanie im môže výrazne skomplikovať život. Na sneh sa vyvalili ďalšie vnútornosti. V týchto bolo pomaly viac parazitov ako nestrávených zvyškov. Aj ten vlk vyzeral byť celý taký nedomrlý. Chudý a neduživý. Bol samá kosť a koža. Alchymista odrazu ukázal vzrušene pred seba. Dýkou rýchlo rozhrabol zvyšky. V zvyškoch svietil kus skla, ktorý sa rýchlo ukázal byť flakónom. Rovnaký aký už teraz nedávno našli. Takmer celý bol obalený nejakým zvyškom kože, ktorý sa nestihol rozpadnúť, najskôr zbytkom torny. Navyše bolo to všetko zapatlané takmer rozloženou látkou v ktorej sa bez najmenších pochybností dali nájsť výrazné čierne nite. Gorg chvíľu počkal kým obsah lepšie zmrzne a nohou ho odkopol nabok čím sa od flakónu oddelili najhrubšie primrznuté kusy. Sám bez chvíle zdržania pokračoval ďalej v kuchaní ďalších vlkov, flakón prenechal na starosť iným. Čas ich tlačil. xO2 dýkou očistil flakón o niečo lepšie a prihodil ho k prvému. Rýchlo nasledoval Gorga. Teraz bol čas hľadania a nie čas skúmania to mu bolo jasné, no jeho zvedavé ja sa zatiaľ, ako vždy, zžieralo zvedavosťou až do chvíle kým do toho nenamočí lakmusák zo svojich bezodných alchymistických zásob.
Ostali posledné dva vlky, ktoré uhoreli zaživa neďaleko bojiska. Obaja sa vydali za nimi a otočili sa za kúzelníkom, keďže sa po pár krokoch ocitli v úplnej tme, no Sekus len zavrtel hlavou a ukázal na Šátora, ktorý nespokojne krútiac hlavou šiel práve proti nim z opačnej strany aby sa k nim pridal. V jednej ruke držal fakľu, v ďalšej 4 šípy, ktoré sa mu ešte podarilo zachrániť. Jeho zvedavosť zvíťazila nad znechutením zo smradľavej činnosti a vydal sa na pomoc svojim dvom druhom. Sekus zobral zvieracích priateľov a postavil sa trochu obďaleč. Napínal uši do tmy naokolo ako najlepšie vedel, no okrem pískania ľadového vetra, vzdialeného vlčieho vytia a občasného prasknutia ľadu nezačul nič. Teda okrem párania brúch neďaleko.
To išlo opäť hladko a prvý vlk okrem tradičnej zmesi natráveného mäsa, chlpov, peria a kostí kergulov nemal v žalúdku nič ďalšie. Druhý bol posledným, ktorý ostával. Už to vyzeralo, že aj v druhom bude podobný nič nehovoriaci obsah, no Gorgovi to nedalo a ešte naposledy, už polozamrznutý a čiastočne k ľadu prichytený obsah žalúdka, rozkopol špičkou svojej topánky. V rozpadnutých zvyškoch čosi ležalo. xO2 sa rýchlo freneticky hodil na všetky štyri a dýkou zbesilo hrabal v zvyškoch až dovtedy, kým to čo ho upútalo nenapichol na špičku. V mihotavom svetle fakle to vyzeralo ako odhryznutý kus malej červenej knižky. xO2 to víťazoslávne dvihol nad seba smerom k zvyšným dvom. Gorg ho odstrčil, schmatol fakľu z hraničiarovej ruky a chvíľu si ňou lepšie posvietil do zvyškov. Odrazu zprudka zapichol fakľu vedľa do snehu a zdvihol zo snehu čosi tenké a béžové s čiastočne pravidelnými okrajmi. Oči mu svietili nadšením. Bol to kus pergamenu! Asi 10x5 coulov, no zjavne na ňom bolo aj čosi napísané! Bol to skôr nápis ako text, no to vôbec nevadilo. xO2 začal horúčkovite rozhrabávať zvyšky, no k ničomu to nebolo. Nič ďalšie, čo za mak podivné, sa tam nepovaľovalo a alchymista sklamane vstal a oprášil sa. Odrazu Šátor schytil kus malej červenej knižky z alchymistovej dýky do ľavej ruky a kus pergamenu od Gorga do pravej a držiac ich takto pri sebe sa s nimi zohol k zapichnutej fakli v snehu. Pozrel s očami svietiacimi nadšením na ostatných, no Gorg s Kysličníkom na neho nechápavo hľadeli. Prevrátil oči a vysvetlil im, že oba kusy sú očividne rôzne natrávené. Knižka bola skoro úplne nedotknutá tráviacimi šťavami, kdežto pergamen bol v žalúdku už určite oveľa dlhšie pretože bol celý osliznutý a natrávený od štiav vlčieho žalúdka a tenkého čreva, ktoré teraz tvorili na jeho povrchu primrznutý tenký film. Gorg uznanlivo pokýval hlavou. Hraničiar bol fakt dobrý vo svojom fachu a bolo jasné, že válečník sa od neho môže v umení pitvať veľa priučiť.
Ľadový víchor opäť zmenil svoj smer a zadul mrazivo tentoraz od severu. Neveštil vôbec nič dobré do budúcna. Nehovoriac o tom, že to celkovo vyzeralo akoby sa poryvy objavovali stále častejšie a častejšie a obdobia sa zdali byť čím ďalej tým dlhšie. Bolo očividné, že sa musia poradiť čo ďalej. Stôp začínalo byť až príliš mnoho a prestávalo byť zrejmé, ktorú sledovať.
+++doplnit dalsie odohrane odvtedy, spojenie stop, precitanie listin, tabor Bielych barbarov, cesta na zapad cez Pesider++[Kap21]