Kap1(3.0.6)
I. KAPITOLA
ZAČIATKY SÚ ŤAŽKÉ
Všetko to začalo úplne nevinne a sucho. Na ulici sa začal širit čoraz väčší hluk. To z toho, ako čoraz väčší dav sledoval malého, poďobaného trubača, ktorý sa provokatívne postavil rovno pred známy hostinec U Tří Mazů a začal čítať kráľove vyhlásenie. “ Boli sme podlo a zbabelo napadnutí susedným Krollským štátom, ktorý nám dnes ráno vypálil pokojné a mierové dedinky Butka a Žilkavina, spadajúce pod Biely Hrad. Kráľ preto nariaďuje nasledovné. Kedže sa nemôžeme spoliehať na nikoho a na nič iba na vlastnú barbarskú silu a tej nie je nikdy dosť, sú od dnes rána hranice s okolitými štátmi uzavreté. Všetky osoby nachádzajúce sa na území Barbarského štátu sa odo dnes rána vyhlasujú barbarskými občanmi. Každý barbarský občan sa musí dostaviť do dnešného poludnia na svoje najbližšie miestne veliteľstvo armády. Každý kto nastúpi do tohoto termínu do armády dostane na ruku 12 zl. Po tomto termíne bude každá osoba nezahlásená na veliteľstve automaticky vyhlásená za zbeha. Všetky kone, poníky, slony, ťavy, varany a iné dopravné zvery v štáte sa zabavujú. Každý civil, ktorý sa dostane do kontaktu s vojakom akejkoľvek hodnosti je povinný mu byť všemožne nápomocný. Kto neuposlúchne......” atď. "Čo je toto za kravinu!?" začal ziapať mohutný farmár, barbar ku ktorému sa začali pridávať ďalší a ďalší obyvatelia. "S čím jsi pak oseju? Co mají cizáci společnýho s náma?" Dav začal nervózne a agresívne pokrikovať a trubač by bol asi zlynčovaný, keby nebola rýchlo a tvrdo zakročila mestská stráž. Ľudia sa neskôr po príchode ďalších vojakov pomaly rozišli, ale drvivá väčšina krikľúňov z davu, to šla zapiť rovno do krčmy. Zariba si iba mädlil ruky tešiac sa z dobrého kšeftu.
V tom čase sa úplne nezávisle na sebe dostali do tohto mesta štyria dobrodruhovia hľadajúci dobrodružstvo, peniaze a slávu. Jeden kúzelník, elf zvaný Sekus, pochádzajúci z ďalekej Helfie, jeden alchymista, kudůk prezývaný Kysličník (xO2), bohvie odkiaľ, kvôli svojej v Primoy neobvyklej rase. V nedávnej minulosti prišiel do Mesta Barbarov zo západu, z Krollského štátu a zdalo sa, že prišiel práve včas. Jeden hraničiar a jeden zlodej. Mená tých dvoch posledných už každý dávno zabudol a ich kosti sú už dnes do biela očistené jaskynnými červami a roznosené kade tade. Miesto slávy, peňazí a dobrodružstva našli rýchlu smrť. Títo štyria, sa nezávisle od seba, ubytovali v miestnom, vyššie uvedenom hostinci U Tří Mazů, ktorý vlastnil hobit zvaný Zariba (dobrodruhmi prezývaný potajme aj Zárubňa). Naši neskúsení dobrodruhovia poriadne nerozumeli, čo sa vlastne zomlelo, no skôr si asi mysleli, že sa ich vyhlásenie mobilizácie netýka a tak si každý po svojom užívali výhody hlavného mesta.
Podvečer, keď sa slnko skláňalo na západ a Vesna už vyliezla spoza Malého Khanu, bola celá rôznorodá skupina na úplne inom mieste. Ocitli sa náhodou pokope v jednej väzenskej cele po prenasledovaní mestom strážami kvôli zbehnutiu. “Hm... to sme v peknej žbrnde“ začal nahlas dumať xO2, no odpoveďou mu bolo iba neurčité hmkanie ostatných. Nikto sa zjavne do rozhovoru pridávať nechcel. Jedine hraničiar sa trocha chytil a hneď prihodil svoje polienko do ohňa debaty. “To vieš je vojna, ale že museli zobrať práve mňa, veď ja som tu len náhodou!” “ Odkiaľ ideš ?” nadväzuje na sľubne sa vyvíjajúci rozhovor xO2. “To vieš zďaleka, zďaleka...” nechcel vyzradiť tajuplný hraničiar, ktorý radšej správy doloval ako ich rozdával. Po chvíli si však znova nedá pokoj naopak xO2. “Ja idem až z Krollského štátu a to ti poviem, že oni krolli nie sú všetci až takí zlí ako sa o nich hovorí, ja ich poznám..” pokyvujúc na potvrdenie svojich slov hlavou. Vidiac nechápavý pohľad hraničiara rýchlo dodáva “..ja som s nimi zopár rokov žil, takže viem o čom hovorím ” “Áno? “ zažiarili hraničiarovi oči, “A čo si tam tak dlho mezi nimi robil ?” dal záludnú otázku hraničiar. “Robil som im ošetrovateľa, potom čo ma k nim predali do otroctva otrokári, boli to nejakí hajzli z Ďalekého mesta! Keď ich niekedy objavím tak sú mŕtvi ako, že sa xO2 volám!!” “ A počuj nie si ty tak náhodou špión ?” a hraničiar nečakajúc na odpoveď, úchvátený vlastnou myšlienkou začal hulákať ako zmyslov zbavený “ Špión, špión, je tu špión krollov !!!“ Po chvíli zaštrkotali kľúče a do väzenskej cely vbehli strážcovia. Okamžite oboch zviazali a došťuchali k samotnému veliteľovi celého väzenia. “Tak čo je to za randál v mojej väznici ? Čo ?“ húkol bez obalu na dvoch privlečených. ”..sím, ..sím on je špión krollov, hovoril mi to, vraj tam medzi nimi aj žil, a..”dodáva rýchlo” vraj všetci nie sú až takí zlí ako si myslíme !“ Veliteľ zdesene vyskočil zo stoličky “ tak toto je vrchol! Takúto provokáciu, v takýto čas, toto som ešte nezažil! Ako to vysvetlíte vy malý, podozrivý nedorast!“ ”No ja nie som žiaden špión “ začal rázne a popudene svoju obhajobu xO2 ,"ja som len povedal, že aj medzi krollmi sa nájdu výnimky a čo sa týka špionáže tu nevediem, som totiž alchymista “ hrdo sa vystrel xO2 čím naoko podrástol o dobrých 10 coulov.“No jo to je sice hezký co my tady říkáš, ale to môžem ja povedať tiež, že JA som alchymista!” skríkol na neho veliteľ so silným prízvukom .“Ale ja to môžem aj dokázať!” vyrukoval s obhajobou xO2. A chtiac nechtiac vybral z torny jeden z dvoch liečivých lektvarov, ktoré si vyrobil ešte pred útekom zo zničenej krollskej dediny. Veliteľ sa naňho spýtavo pozrel a keď sa uistil, že keď ho otrávi tak stráže ho hneď na mieste prebodnú, lektvar vypil. Lektvar zaúčinkoval a veliteľovi sa prilepšilo. Opica z včerajšej pitky ho ako zázrakom prešla. Zle sa pozrel na hraničiara a zreval “Zbičovať!” “A Vás, pane alchymisto, prosím, vráťte sa do cely. Uvidíme čo s Vami neskôr urobíme.” Problém bol teda pre xO2 razom vyriešený, no hraničiarovi sa práve len začal. Veliteľ ho dal za krivé obvinenie zbičovať a bolo to v ten deň už jeho druhé bičovanie. Hneď pri zajatí pre dezerciu totiž nechcel prezradiť svoje meno a tak šiel rovno do mučiarne kde z neho po notnej chvíli to tajomné meno vymlátili.
Ako vidíte novovznikajúca družina bola od začiatku plná dôvery a správnych vzťahov na ktorých by sa dalo postaviť ďalšie dobrodruženie pod šírym nebom nebezpečného sveta. Veliteľ si dal opäť ráno všetkých družiníkov zavolať. Oznámil im, že sa od dnes stali členmi barbarskej armády a že oni štyria sú vzhľadom na svoje schopnosti a zručnosti členmi zvláštnej, špeciálnej jednotky tejto armády a hneď im aj dal ich prvú úlohu. Bola veľmi ľahká a pre polovicu družiny, ktorá úlohu prežila, aj zaujímavá. Bolo treba nájsť v Malom Khane jaskyňu odkiaľ sa šíria do vnútrozemia skřeti a vôbec zistiť odkiaľ sa ich berú také veľké množstvá, keď najbližšie skřetmi obývané územie bolo Dagestanské pohorie a to bolo vzdialené asi 200 míľ vzdušnou čiarou. Kedže veliteľ tušil, že keď nechá družinu hľadať aj vchod do podzemia nenašla by družina za pol roka možno ani cestu do Malého Khanu, ktorý sa tiahol asi 10 míľ na juhozápad od mesta a najvyššia hora Habdž Khór mala cez 2000 sáhov, udal jej vopred miesto kde zvedovia predpokladajú skřetie doupě. Bola to strastiplná cesta hoci viedla len za humno, a boli radi keď sa konečne doterigali pred jaskyňu. Tú našli pomerne ľahko asi aj vďaka zlodejovi v družine, ktorý sa však doteraz nejak výraznejšie neprejavil.
Za vchodom do jaskyne sa družina potom pobrala rovnou, dlhou chodbou, pričom doľava aj doprava stále odbočovali postranné chodby. Ony tam boli síce dvere, ale za tým sa predpokladali automaticky nasjkôr nejaké chodby. Na konci dlhej hlavnej chodby sa družina zastavila pred ďalšími drevenými dverami. Spoza nich sa okamžite vyvalilo na družinu niekoľko skřetov, ktorých družina donútila dať sa rýchlo na útek. Horšie bolo, že sa za nimi bez svetla a úplne nerozvážne rozbehli aj zlodej a hraničiar bez zvyšku družiny, keď ich ovládlo akési bojové šialenstvo. Obaja sa potom zastavili až v akejsi miestnosti. Teda nezastavili sa sami od seba, ale najmä vďaka stolu, ktorý im skrížil cestu a precvičil priame brušné svaly u zlodeja a u vyššieho hraničiara stehenné. Chvíľu ostalo napäté ticho a tma. Iba kde tu v tme svietili rozžiarené skřetie očká. Zrazu dobehli z druhej chodby, tiež ústiacej do miestnosti, ďalší skřeti, pričom miestnosť náhle osvetlili prinesenou fakľou. Hneď to družiníkmi vyzeralo ešte o čosi temnejšie. Kruhová miestnosť s priemerom asi 3 sáhy bola až do prasknutia naprataná dychčiacimi skřetmi. Jediné miesto kde neboli tie odporné, spotené, smradľavé a dychčiace tváre bola chodba, ktorou družiníci vbehli. Po absorbcii niekoľkých rán, teda naši dvaja dobrodruhovia rovnako rýchlo odbehli opačným smerom. xO2 a Sekus pochopili, čo sa asi udialo. Jednak vďaka Sekusovmu intelektu, no najmä vďaka hluku, ktorí spôsobili hulákajúci skřeti v miestnosti po donesení fakle a tiež vďaka množstvu hlasných nadávok o stôl obitých družiníkov. Rozostavili sa do téčka aby dostali skřetov pod krížovú paľbu. Potom čo prebehli dvaja nerozvážni družiníci popred nich, netrvalo dlho a začuli hukot vyschnutého vodopádu. Toto mohli byť iba skřeti. xO2 pohotovo hodil Ohnivú hlinu a telá prvých bežiacich skřetov sa zhomogenizovali do akejsi kaše, pričom jeden dopadol extrémne zle, keď jeho nohy bežali pôvodným smerom a odtrhnuté telo ostalo prekvapene stáť na mieste. Vrcholom bolo, keď sa do stíchnutej chodby, z ktorej vyletela hlina, vystrčila zvedavá, strapatá skřetia hlava a prekvapene sa obzerala sem a tam. xO2 po nej duchaprítomne hodil ešte oštep no, ako tradične, minul. Družina sa potom behom stiahla hlbšie do podzemia, bokom od hlavnej chodby, ktorou prišla, aby si vyliečila rany utŕžené od potýčky so skřetmi, ktorých začalo pribiehať na bojisko stále viac. Zatiaľ sa ešte o jaskyni nič nedozvedeli okrem toho, že skřetov je skutočne veľa a už boli doráňaní až strach. Vtedy niekedy, pri behu respektíve skôr úteku z bojiska, sa ostatným stratil xO2. Bežal totiž úplne inde ako družina a tým pádom bol takmer okamžite bez svetla.
Zastavil sa až na stene s veľkou gučou na hlave. Jadro družiny sa medzitým dalo dokopy a “zakvasilo” v jednej miestnosti, ktorá bola úplne zašitá niekde napravo od hlavnej chodby, tesne pri jej začiatku. Hraničiar práve strážil spánok kúzelníka a zlodeja, keď zbadal v chodbe ústiacej do ich miestnosti, akúsi malú neznámu postavu. Neváhal a okamžite po nej poslal dýku, pričom rýchlo budil ostatných. Bol to však iba navrátilec xO2. Ten sa strele obratne vyhol a vbehol do miestnosti. Samozrejme, všetci ho začali búrlivo vítať mysliac si, že už je dávno po ňom. xO2, plný entuziazmu z nájdenia družiny, vidiac jej chabú obranu, navrhol aby všetky chodby ústiace do miestnosti poliali vrstvou oleja, ktorý by potom pri nezvaných hosťoch zapálili. Kedže oleja bolo viac ako dosť, nápad bol po krátkej debate schválený. A to bolo veľmi dobre. Po nejakej tej hodinke sa totiž, podľa očakávania, zrazu opäť objavili skřeti. xO2 rýchlo vyskočil a zapálil olej, načo skřeti vzbĺkli ako fakle a mali ste vidieť ten šabľový tanec naokolo. Nejakí skřetí jednotlivci to celé, ale napodiv prežili a tak museli byť po krátkom boji zabití. Počas tohto boja sa im však podarilo aj jedného ohoreného skřeta zajať živého. Od neho sa dozvedeli aj niečo o jaskyni v ktorej skřeti žili a vtedy pochopili, že chodiť sem bol pre nich asi jeden veľký omyl, ale keďže alternatívou bolo vojenské väzenie, tak vlastne veľmi na výber ani nebolo. Po získaní dôležitých informácií a porade sa rýchlo vybrali naspäť k miestu, kde xO2 odpálil tých nešťastných skřetov Ohnivou hlinou. Chceli sa dostať do tyla skřetom strážiacim hlavnú chodbu cez ktorých sa zjavne nedalo prejsť. Kúsok odtiaľ, trochu bokom, skutočne aj našli tajnú chodbu. Tu sa tiež zomlela ďalšia, nová potýčka so skřetmi, ktorí družinu nečakane prepadli, pri ktorej družina utrpela prvú stratu. Pred tajnou chodbou bol strašným jediným sekom, od hlavy až po nohy, rozťatý zlodej.
Zvyšok družiny po chvíli akosi skřetov už po stý krát zahnal na útek a rýchlo vbehol do tajnej chodby pričom za sebou zavrel tajné dvere o ktorých nevedeli ani samotní skřeti. Na druhej strane krátkej tajnej chodby boli taktiež dvere a boli tiež z druhej strany tajné. Ocitli sa v krátkej chodbe z oboch strán zavretej tajnými dverami. Po rýchlej porade sa zhodli, že toto je najlepšie miesto pre nové nabratie síl predtým ako preskúmajú čo je za druhými tajnými dverami. Vzpriečili teda medzi dvere dlhú kopiju a zachrápali. Keď sa zobudili museli ešte vyriešiť starú potýčku s hraničiarom, ktorý sa dožadoval svetla. Neviem či to bol on alebo niečo úplne iné, no každopádne z opačných dverí bolo zrazu počuť akýsi hluk. Zjavne sa ktosi dobýjal do ich tajnej chodby. Kopija sa ohýbala a praskala, ako sa ktosi snažil otvoriť dvere z opačnej strany. Nakoniec sa to skřetom, lebo nie divu boli to skutočne oni, končne podarilo. Dvere sa však len priotvorili, no to už sa do nich zapreli súčasne xO2 a hraničiar. Lenže z druhej strany nejakí mocní skřeti tlačili, akoby ich sam Perún hnal. Zrazu sa stalo čosi ohromujúce, dvere sa vyrvali z pántov a začali sa posúvať v chodbe ako piest vo valci. Hneď nato sa však odohralo čosi ešte zvláštnejšie. To čo sa stane raz za 1500 rokov a aj to s 0 percentnou pravdepodobnosťou. Dvere sa rozlomili! Po výške!!! Teraz už boli piesty dva. Jeden tlačil xO2 a druhý hraničiar. Hraničiar bol však silnejší a to sa mu stalo osudným. Posunul sa totiž pri neskoordinovanom tlačení s alchymistom až o 1 sáh dopredu a po ľavej ruke sa mu objavili dvaja silní skřeti, ktorí pustili dvere okamžite na neho zaútočili. Skončilo to celé tak, že hraničiar padol tam kde stál a dvere sa nad jeho mŕtvolou vzpriečili. xO2 riskantne nechal držať torzo dverí slabému kúzelníkovi a sám to, v ruke s Ohnivou hlinou, obehol naokolo, pričom zaútočil skřetom od chrbta. Znova ich nakoniec pomocou Ohnivej hliny zahnali na útek a vybrali sa bočnými chodbičkami ďalej hlbšie do jaskyne. Chvíľu opatrne skúmali okolie, keď naraz objavili dvere za ktorými bola široká chodba ústiaca T-čkovite do 4x4 sáhy veľkej chodby idúcej odnikiaľ nikam, respektíve neznámo kam. V úvode prvej menšej časti chodby bola akási zvláštna drevená búdka s pákou. Tajomná obrovská chodba vyzerala nie veľmi užívaná a len stredom prístupovej menšej chodby v ktorej stála drevená búdka, sa vinula tenka jemne vychodená cestička. xO2 a Sekus po krátkom váhaní vliezli do drevenej búdky jeden po druhom a potiahli páku.
Nič, len mierna závrať a zrazu sa ocitli v akomsi sklade zemiakov bohvie ako ďaleko a v bohvie akom čase. Vyšli z temného, zatuchnutého skladu na jasné denné svetlo. Vyšlo najavo, že sú v Khůliho zemi v pohraničí, v svojej dobe, kde práve bolo na obchôdzke niekoľko trpasličích pohraničníkov, ktorí práve odpočívali pri obede. Tým bol pečený skřet točiaci sa na ražni nad ohňom. Toto celé však bolo asi 200 míľ juhovýchodne od miesta kde sa nachádzala jaskyňa do ktorej vošli! Celý sklad bol umne skrytý v kopci, ktorý sa tiahol nabok od čistinky na ktorej si trpaslíci rozložili svoj dočasný tábor, ktorý bol prakticky n brehu rieky, ktorá tvorila hranicu medzi civilizáciou a skřetmi obývaným Dagestánom. Pohraničníci boli k cudzincom zprvoti veľmi podozrievaví, keďže hneď na opačnom brehu rieky pri ktorej sedeli už bola nebezpečná divočina, no neskôr, keď pochopili, že to nie sú žiadni skřeti, ale len zablúdení dobrodruhovia, a aj to len dvaja, pozvali ich k ohňu aby si s nimi zajedli čo však naši družiníci s veľkou vďakou odmietli. Po odpočinutí si u pohostinných trpaslíkov, sa vybrali smerom, ktorý im odporučili. Po niekoľkých míľach vyšli z hustého lesa a pokračovali ďalej po zelenej trávnatej savane smerom do vnútrozemia. Po asi dvoch tuctoch míľ dlhého a únavného pochodu, keď už si mysleli, že idú úplne zle, prišli pred veľké drevené mesto pri širokej a mohutnej rieke, ktoré bolo ohraničené drevenou palisádou a bolo plné trpaslíkov. Sem tam zahliadli aj zopár príslušníkov iných rás no trpaslíkov bola v meste drvivá väčšina. V riečnom prístave sa dohodli s pltníkmi splavujúcimi vyťažené drevo do Jazerného mesta, že ich za drobný obnos zoberú so sebou na plť.
Po rieke na plti sa tak dostali do Jazerného mesta, ktoré je však obrovské a patrí k najväčším v celom Prímorí. V priemere má určite okolo 10 míľ a celé sa nachádza v lagúne, ktorá leží na ostrove, ktorý samotný je vnorený vo veľkom jazere. Poďakovali sa ochotným pltníkom za pomoc a vybrali sa priamo za klenotníkom. Potrebovali hotovosť a oceniť mohli to čo našli v jaskyni skřetov. Klenotník im rovno za poklady nájdené u skřetov dal veľké vrece barbarských zlatiek. Obratom vrece u neho opäť vymenili za jeden krásny prsteň. Lepšie a pohodlnejšie na nosenie ako vrece zlatiek. Vtedy niekedy sa však xO2 stratil Sekusovi na veľmi rušnej obchodnej ulici a bolo to kvôli tomu, že si zo zvedavosti odbehol pozrieť nejaké dopravné zvery k najbližšiemu ptáčnikárovi. Ptáčnikára síce našiel, no cestou naspäť ku kúzelníkovi zablúdil a potom už len blúdil a blúdil a blúdil po rozľahlom meste až nakoniec zakotvil v jednom so spústy hostincov nachádzajúcich sa v obrovskom meste. Tam sa naňho nalepil akýsi otrhaný žobrák tušiaci peniaze a xO2 mu skutočne hodil neobozretne až celú jednu zlatku. To zjavne nemal robiť. O chvíľu bol obklopený davom žobrákov z ktorých každý naťahoval ku xO2 ruky, niektorí naťahovali iba jednu, prípadne žiadnu, niektorí naťahovali len akési deformované pahýle. Skončilo to nakoniec tak, že xO2 vytiahol meč a začal pred žobrákmi ustupovať dovnútra hostinca. Zrazu do čohosi alebo kohosi narazil. Obrátil sa a 1,5 sáhu nad ním čnel štrbavý, špinavý, smradľavý kroll. Ten sa len zazubil svojím bezzubým úsmevom, chytil xO2 za jeho husté háro a vyniesol ho von, pričom ho pustil do blízkeho vodného kanála, ktorými bolo celé mesto bohato pretkané a celosvetovo známe. Kedže však xO2 nevedel vôbec plávať, začal okolo seba len metať rukami a nohami a len tak-tak sa mu podarilo zachytiť sa brehu kanála. Na hlave mu zostalo len zopár skrvavených vlasov, zvyšok mal v ruke kroll aj s časťou jeho skalpu. Ešte, že to je taký mimoriadne odolný kudůk, inak by asi okamžite odpadol. Kroll sa spokojne vrátil dovnútra hlučného hostinca a nechal xO2 svojmu osudu za čo mu bol xO2 v tej chvíli určite veľmi povďačný. Kedže bol úplne premočený a na sebe mal veľký náklad nebol schopný sa sám vytiahnuť z kanála von. Prerúčkoval teda aspoň popri brehu k najbližším schodom a vyliezol von tade. Ocitol sa sám uprostred veľkého mesta, kde sa rozpráva jazykom, ktorému on vôbec nerozumel. Na dôvažok všetkého bez vlasov a mokrý. Chvíľu tam bezradne stál nevediac čo ci počať a rozmýšľal.
Sekus medzitým na xO2 chvíľu čakal, no nakoniec sa rozhodol, že nechá xO2 nech sa dostane do Mesta Barbarov po vlastných. Hľadať alchymistu v takom obrovskom meste nemalo prakticky žiaden zmysel. Bolo to ako hľadať ihlu v kope sena. Kúzelník sa teda preplavil do protiľahlej dediny, ležiacej na brehu jazera. Z tejto dediny, priliehavo nazvanej Veľká Prístavná dedina sa pravidelne vydávali na sever, cez púšť do Krwelovho štátu, karavány. Ku jednej z nich sa Sekus pridal. Mala odísť na druhý deň ráno a tak sa zvyšok dňa len poflakoval a oddychoval pred náročnou cestou. xO2 medzitým mohutným uplácaním a roztodivnou gestikuláciou vykĺzol pod rúškou tmy cez dobre strážené mestské hradby. Ráno sa potom preplavil taktiež do Veľkej Prístavnej dediny, no mal šťastie, že mu vôbec nejaký dobrák ukázal, kade musí ísť na sever, inak by asi skončil okradnutý a holý niekde na miestnom smetisku. Tam sa hneď pripojil k inej karaváne, ktorá vyrazila tiež na druhý deň ráno. Obaja družiníci však mali veľkú smolu keď sa vo Veľkej Prístavnej dedine nestretli. xO2 karavána vyrazila o čosi skôr a bola aj o čosi rýchlejšia. Šikovne prešla cez polia a vnorila sa do púšte, ktorá tvorila hranicu mdzi tromi štátmi. Prechod púšte im však trval o čosi dlhšie ako sa predpokladalo a tak za jeden a pol dňa pochodu konečne prišli do oázy Krwel teda respektíve do toho čo z nej ostalo. Problémom v tomto prípade bolo, že nikto nevedel čo sa vlastne v oáze stalo a len miestni vojaci sprevádzajúci karavánu hovorili niečo o nejakých mrakoch smrti, načo si zapálili fakle a oznámili, že kto sa vzdiali na 20 krokov od karavány ostáva sám a nikto sa poňho vracať nebude. Územie za oázou Krwel sa už tradične pokladalo za územie Krwelovho štátu, keď oáza samotná dala kráľovstvu meno, no nijakých barbarských rytierov nevideli čo bolo opäť veľmi, veľmi čudné.
Až pri Meste Smrti sa konečne dozvedeli, že vojna medzi krollmi a barbarmi skončila prímerím a že po zložitých rokovaniach bolo dohodnuté, že Hyskandia a Krwelov štát si rozdelia Sambriu pričom krolli si mali zo Sambrie odniesť všetok hnuteľný majetok a Krwelov štát tak mali nechať na pokoji a jeho územie okamžite bez rabovania opustiť. Súčasne sa dozvedeli, že rytieri ich nekontrolovali preto, lebo oblasť južne od Mesta Smrti bola vyhlásená za nebezpečnú kvôli zničeniu oázy Krwel a s ňou spojenou posádkou v pevnosti, ktorú už nikto nikdy nevidel. Žiaden z dotyčných úradníkov však nevedel čo sa vlastne skutočne s oázou stalo a čakalo sa na nejaké rozhodnutie vrchnosti to celé poriadne preskúmať. Karavána potom nerušene pokračovala ďalej cez Mesto Barbarov Strednou Obchodnou cestou na východ, ku divokým krollom. V Meste Barbarov sa však Kysličník od karavány odpojil, keďže čakal, že do mesta dorazí aj Sekus. Kupci v karaváne si po práve skončenej vojne zjavne trúfali so zámerom ísť obchodovať k divokým krollom, ktorí boli veľmi nevyspytateľní aj za mierových časov nieto po čerstvo skončenej vojne.
So Sekusom to však medzitým bolo o dosť horšie. Jeho vytrvalosť je totiž veľmi nízka, tak ako vlastne u väčšiny elfov. Po niekoľkých míľach pochodu karavány, ktorá šla aj bez toho veľmi pomaly, sa musel nechať, za nie malú úplatu, vyložiť na ťavu. Ono to bolo vlastne tak, že obchodník musel zhodiť náklad látky a nechať ho na mieste a ten musel Sekus chtiac nechtiac zaplatiť ak nechcel ísť pešo. A kedže nevedel ani jazdiť na ťave, museli ho navyše ešte na tej ťave aj zviazať. Asi pol dňa po xO2 sa dostal konečne aj on taktiež do Mesta Barbarov, kde sa stretli klasicky v Zaribovej krčme. Potom sa zahlásili u ich veliteľa Kumbr-Kembra v rožnom dome na námestí č.7 a podali mu vyčerpávajúcu správu o celom ich dobrodružstve. Pochválení veľmi neboli, no ani veľmi pokarhaní ako vyšlo najavo. Veliteľ Kumbr-Kembr ich potom zoznámil s novými členmi ich elitnej jednotky, ktorými doplnil ich stavy po preriednutí v prvom dobrodružstve. Kap2.