Kap2(1.0.5)
II. KAPITOLA
LOV ŠPIÓNA
Boli nimi hraničiar, človek Četař a válečník, barbar Ishar. Četař bol dovtedy osobným lovcom veliteľa vojenského tábora a Ishar pracoval u kováča vedľa kostola na vojenskej zákazke výroby zbraní ako jeho pomocník. Po doplnení jednotky hneď všetci štyria dostali aj ďalšiu novú úlohu. Mali ísť zase späť do Jazerného mesta a priviesť špióna, ktorý tam podľa istých zdrojov robil barbarom slušnú šarapatu. Mali vyraziť čo najskôr a tak potom čo dostali od veliteľa tajný kontakt na osobu v Jazernom meste, trochu si odpočinuli a poďho znova na zaprášené cesty. Rozhodli sa, že poputujú lepšou a rýchlejšou, aj keď na vzdialenosť dlhšou cestou a obídu tak nevyspytateľnú púšť. Dali sa teda smerom na Džabar, hlavné mesto susedného kráľovstva Džabir. Hneď pred malým mestečkom Koš, pár míľ za Džabirsko-Krwelskou hranicou, ktorá prakticky nebola kontrolovaná, ich náhle prekvapila veľká búrka. Silný studený vietor a výdatný dážď boli tak intenzívne, že aj Ishara zvyknutého na poriadny nečas, triaslo od zimy a prehýbalo od vetra. Četaře vtedy napadla spásonosná myšlienka. Začali s Isharom zopár sáhov od cesty kopať jamu na prenocovanie. Zhruba za hodinu bola jama vykopaná a vystlaná okolitými mokrými trávami. Bola hlboká asi 1 sáh a uprostred nej si družiníci založili malý táborový oheň. Po krátkej chvíli však prišli nato, že majú málo paliva a tak sa striedali Ishar a Četař v “kosení” trávy, zbieraní dreva a sušení dreva nad ohníkom. Do toho prihodili pár faklí aby to celé o niečo lepšie horelo. Samozrejme po tomto núdzovom a improvizovanom prenocovaní dostal Sekus nádchu ako bejk a kýchal a pľul až si takmer hrdlo odrhol od neustáleho ospravedlňovania sa. Takto vydržali až do rána. Ráno vyjdúc z plytkej jamy k smrti vydesili dedinčana vezúceho sa na voze, na ktorom prevážal akési vrecia do Krwelovho štátu. Rozohnal kone z celej sily po blativej ceste tak, že skoro spadol z kozlíka, pričom hulákal široko ďaleko : “...diabli, smrtky, nemŕtvy diaaaaablííí...zachráň sa kto môžeš!..”
Po neškodnej drobnej zábavke sa družina vydala rozmočenou, blativou cestou smerom na Džabar, ktorý je hlavným mestom Džabiru a bolo oveľa väčšie ako Mesto Barbarov. Šli však po rozmočenej ceste príšerne pomaly. Cesta bola po nočnej búrke plná klzkého blata a tak sa v ten deň dostali prakticky len za Koš a to k miestnym senníkom, ktoré vlastnili bohatší mešťania v mestečku. Jeden z nich sa rozhodol, že sa nad skupinou zľutuje a za pár drobných v jedom zo seníkov nechá družinu prespať. Vtedy prišiel nudiaci sa Ishar s nápadom, že trocha preskúma okolie a prípadne si pri tom zaloví. Skrátka a proste, stratil sa v jemne zvlnenej mokrej stepi, ktorá sa rozprestierala okolo mestečka. Zotmelo sa a Ishar blúdil a blúdil po stepi nevediac nájsť cestu späť do jedného zo senníkov, v ktorom táborila družina, až to nakoniec zabalil a tam kde bol si ľahol na mokrú trávu a prespal tam. Ráno sa zobudil asi 2 sáhy od hlavnej cesty do Džabaru na hluk, ktorý spôsoboval prechádzajúci povoz. Dolámaný válečník sa potom za vidna po ceste poľahky vrátil k senníku v ktorom prespal zvyšok družiny. Četař medzitým ráno úspešne obehol okolie a priniesol líšku s krásnym ryšavým kožuchom. Chcel si ju hneď ráno aj v senníku spracovať no xO2 ho vyhodil von s tým, že nechce mať na krku žiaden požiar senníka, ktorý majú aj tak iba prenajatý. Mrzutý hraničiar teda spracovával líšku vonku pred senníkom a vypracoval z nej krásnu kožušinu, ktorú neskôr v Džabare šikovne predali a súčasne trochu chutného mäsa, ktorým si spestrili jednotvárny jedálniček železnej zásoby. Po raňajkách a pár ďalších drobných príhodách sa pobrali ďalej a v tento deň sa im skutočne podarilo dôjsť až do hlavného mesta Džabiru, Džabaru. Bolo to pomerne veľké mesto uprostred stepi s dobrými kamennými hradbami a malým kráľovským palácom v juhozápadnej časti mesta. Trochu sa porozhliadli po meste v ktorom sa väčšina ocitla prvý krát a prespali v hostinci v strede mesta.
Ráno sa im podarilo kúpiť dvoch poníkov aby sa im šlo rýchlejšie, keďže putovali už celé dva dni a stále neboli ešte ani v polovici cesty, co bolo z hľadiska splnenia úlohy strašne biedne. Jedného poníka pre najpomalšieho člena družiny Kysličníka a druhého na naloženie vecí pre zrýchlenie ostatných. Akokoľvek ťažko sa poníci mali dovtedy, nebolo to nič v porovnaní s tým ako sa mali pod kuratelou našich slávnych družiníkov a ako ich títo naložili. Vybrali sa teda, už aj s vrchovato naloženými poníkmi, na ďalšiu úmornú cestu Smerom do Jazerného mesta. S poníkmi sa im šlo o poznanie rýchlejšie. Prešli Igbou, ktorá ležala južne od Džabaru a za mestečkom odbočili doľava, smerom juhovýchodným, po južných zalesnených úpätiach Malého Khanu. Krajina bola riedko osídlená ojedinelou dedinou alebo opevnenou samotou, ktoré však poväčšine ležali ďalej od hlavnej cesty do Jazerného štátu. Cestou lesom sa do seba, tradične kvôli nude, chytili xO2 a Ishar. Bola to zjavná prkotina a dôvod dnes už nikto nevie, no ako to už býva, prkotina s veľkými následkami. Pri hádke totiž Ishar akosi nešťastne xO2 postrčil načo xO2, ktorý nevedel jazdiť praktick na ničom, spadol z poníka a z jeho vaku sa vykotúľala jedna alebo viacej Ohnivých hlín. Všetci okamžite na Kysličníkov rev zaľahli, iba poníci využili krátku chvíľu zastavenia a začali hneď radostne spásať šťavnatú trávu kol-dokola, radi že sa nemusia plahočiť. Hlina či viac hlín sa trochu odkotúľali z rozvalenej torny po tráve no nič sa nestalo . Družina si už myslela, že je to v poriadku a začala sa dvíhať zo zeme, keď zrazu naraz vybuchli. Poníkom zamrzlo sústo v tlame, vytreštili oči a upaľovali len čo im nohy stačili aj so všetkým čo mali na sebe. Družine dalo hodnú chvíľu kým ich, roztrúsených po lese, dala znova dokopy. Súčasným, veľmi nepríjemným efektom bolo, že teraz celý les vedel o tom, že ním ktosi prechádza. A v tejto časti sa už dlho tradovali lupiči a lapkovia najhoršieho zrna. Toto sa neskôr skutočne aj potvrdilo.
Večer, keď sa utáborili v jednom rohu veľkej čistiny a pomerne spokojne uľahli spať, les prekvapivo stíchol. xO2, držiaci stráž, musel uprostred noci náhle družinu budiť kvôli čudným zvukom z opačného konca čistiny. To už však bolo takmer neskoro, pretože hneď na to sa na nich bez zaváhania vrhla silná skupina smradľavých orkov vedená náčelníkom, ktorému na hlave svietila koruna z obielenej zvieracej lebky. Ten sa čoskoro ukázal ako veľmi schopný válečník a taktik. Šikovným manévrovaním, ale hlavne hulákaním na svojich bojovníkov dosiahol, že orci dokázali obkľúčiť Četaře tak, že mu už nikto nemohol pomôcť. Obklopený sám, odrezaný od druhov medzi samými orkmi zahynul pod ich mečmi. Sekus vidiac celú neutešenú situáciu, použil všetky svoje rezervy a tým sa družine nakoniec podarilo zabiť náčelníka. Po krátkej chvíli sa zneistený zvyšok orkov, ponechaných bez velenia a hulákania, sám rozpŕchol. Bilancia v družine však bola opäť tragická. Pre neskúsenosť a podcenenie situácie padol opäť ďalší člen družiny. Četaře pochovali na mieste kde padol, do neoznačeného plytkého hrobu a na druhý deň sa okamžite bez sentimentu vybrali ďalej.
Putovali teraz už čisto južným smerom a po pár míľach prekročili Džabirsko-Jazerné hranice. Vyšli znova na step a pokračovali ďalej približne južným smerom aj keď udržať smer v takej monotónnej krajine nebolo vôbec ľahké. Keď sa začala na obzore rysovať Pohraničná pevnosť, patriaca už k obrannému systému Jazerného štátu, zazreli takmer okamžite skupinu jazdcov idúcu smerom k nim. Bola to hliadka Jazerného štátu, ktora bola na pravidelnej kontrole pohraničia. Po krátkom výsluchu, vidiac, že družina nie je nebezpečná, pustila družinu ďalej do vnútrozemia. Druhovia obišli pre istotu oblúkom drevenú pevnosť so silnou palisádou a pokračovali rýchlo na juho-juhovýchod smerom k Hojnému lesu.Ten sa už nachádzal na západnom brehu veľkého jazera na ktorom bol ostrov s Jazerným mestom. Podľa tohto jazera bolo pomenované mesto a aj celý štát. Po stereotypnom pochode dorazili k lesu cez, ktorý bola vychodená pomerne široká cesta. Od pevnosti prakticky nikoho nestretli. Hojný les mal povesť čarovného lesa a väčšina dôležitých ciest les oblúkom obchádzala. Napriek jeho čarovnej povesti družiníci prešli lesom bez príhod a konečne sa im podarilo doraziť takmer do cieľa svojej únavnej cesty. Bolo ich však o jedného člena družiny menej. Mesto však bolo na opačnom brehu jazera, jeho hradby a veže sa odrážali na pokojnej hladine veľkého jazera no v dohľade žiadny prístav alebo aspoň odložená loďka a tak na brehu jazera nastal nepríjmený logistický problém. Ako na druhý breh?
Ishar navrhol, že jazero preplávajú, no xO2 mu sarkasticky pripomenul, že jediný kto vie plávať je on. Bezradne tak stáli na brehu a rozmýšľali čo ďalej. Padlo ešte zopár ďalších návrhov, keď sa nakoniec rozhodli, že sa na to celé vyspia a uvidia ráno. Ishar sa ešte okolo tábora vybral preskúmať breh jazera, tajne asi dúfajúc, že narazí na nejakú loďku alebo čosi podobné čo by im mohlo pomôcť. Aby však toho celého nebolo málo, tak niekoľko desiatok sáhov od tábora sa naňho namiesto loďky z húštia, z ničoho nič, vyrútil obrovský grizzly. Ishar skúsil najprv pred rozzúreným medveďom vliezť do vody, no grizzly za ním. Začal sa s ním teda biť po pás vo vode. Utrpel i zasadil ťažké rany, no vydržal kým na hluk a krik pribehli ostatní a pomohli mu grizlyho zahnať späť do lesa. Otrasení nebezpečnou a nečakanou potýčkou sa uložili spať a spánok v tábore bol pre doráňaného Ishara vyslobodením. To však nebolo ešte všetko.
Uprostred noci ich prekvapil čln prichádzajúci od mesta. Bol v ňom akýsi zviazaný človek a tajomný cudzinec. Čln veslovali 4 veslári, ktorí po vyložení oboch pasažierov bez slova odrazili od brehu a po chvíli zmizli aj s člnom v tme. V diaľke ticho blikotali svetlá obrovského mesta. Cudzinec im najprv vynadal, že ich vidno až v Dagestane, potom im oznámil, že ich očakával v meste už včera. Povedal im, že Kumbr-Kembr poslal havrana po ktorom mu odkázal aby špióna našiel a zneutralizoval sám, pretože má veľké pochybnosti o tom či to družina vôbec vo veľkom meste sama dokáže. Cudzinec bol nervózny a hlas mu preskakoval hlavne z toho, že musí družinu sprevádzaťaž do Mesta Barbarov, pretože sa ukázalo, že špión je omnoho dôležitejší a nebezpečnejší a družina omnoho neschopnejšia, ako sa myslelo. Podľa cudzinca na druhý deň mali vyraziť na spiatočnú cestu. Potom sa im konečne predstavil ako Šátor. Keď sa družina dopočula o ďalšom putovaní, tentoraz smerom späť, od radosti sa na cudzinca skoro vrhla so zbraňami. Celkovo bol toto dosť nešťastný úvod pre budúceho významného družiníka. Zaľahli teda rýchlo opäť spať aby si ako tak oddýchli a dospali na informácie bohatú noc.
Ráno, stále si rozpačito okukujúc cudzinca pri raňajkách, vydali sa neradostne na dlhú spiatočnú cestu do Mesta Barbarov. V polovici prechodu Hojného lesa natrafili na akúsi starenku s hŕbou raždia na chrbte. Rozprávková situácia. Ishar nezaváhal a hneď ako správne vychovaný barbar sa vybral, že jej samozrejme pomôže. Odniesol jej to až domov do chalupy ďaleko od cesty. Na odchode mu vďačná starenka dala akúsi malú krištáľovú guľu, ktorú mal hodiť na zem. Ishar dobehol pochodujúcu družinu a vyložil ostatným čo dostal od starenky. Druhovia neboli veľmi nadšení a báli sa aby v tom nebol zase nejaký háčik no Ishar však dlho nerozmýšľal a urobil tak ako mu starenka povedala. Hodil guľu silno o zem až sa rozbila na márne kúsky. Zablyslo sa a družina sa prebrala, ležiac na zemi, v nejakom lesíku s príjemne pofukujúcim vetríkom. Od blízkych drevorubačov sa dozvedeli, že sa nachádzajú len chvíľu cesty od Mesta Barbarov. To ich potešilo viac ako hora zlata, ktorú nemožno odniesť, skutočne sa veľmi potešili, že sa zbavili dlhého, otravného a veľmi nudného putovania. Pri východe z lesa natrafili na barbarskú pohraničnú stráž, ktorá ich riadne zbuzerovala, keďže zmätená družina sa jej vôbec nepáčila. Po kompletnej prehliadke a pár prerieknutiach prostoduchejšieho Ishara o krištáľovej guli, ktoré Šátor zviedol na údajnú Isharovu slaboduchosť, ich pohraničiari konečne pustili ďalej. Družina potom spokojne dorazila do Mesta Barbarov a hlásila sa u Kembr-Kumbra. Tu sa s veľkým prekvapením dozvedela, že Šátor s nimi ostáva v družine, čo nebolo úplne povzbudzujúce, vzhľadom na okolonosti stretnutia, ale keďže boli stále vojaci barbarskej armády, nedalo sa s tým prakticky nič urobiť. Veliteľ nebol veľmi spokojný s tým ako neutralizovali nebezpčného špióna, ktorý sa mimochodom volal len krátko H a výrazne im znížil odmenu za úlohu, ktorú vlastne nesplnili. Kap3.