Kap21(1.9.2)

[ Domů ] [ Nahoru ][krolliHelfia][vBZemi][doMB] [ Kap1 ] [ Kap2 ] [ Kap3 ] [ Kap4 ] [ Kap5 ] [ Kap6 ] [ Kap7 ] [ Kap8 ] [ Kap9 ] [ Kap10 ] [ Kap11 ] [ Kap12 ] [ Kap13 ] [ Kap14 ] [ Kap15 ] [ Kap16] [Kap17] [Kap18][Kap19][Kap20][Kap21][Kap22]

XXI. KAPITOLA

SEVER - KESDEH

+++doplnit dalsie odohrane odvtedy, prichod na Kesdeh, jeho prvy prieskum, lavina, hotel Ritz+++

Pod válečníkovou okovanou botou sa ozvalo nechutné chrúpanie lámaných drobných kostí zápästia po ktorom krátko na to nasledoval neľudský výkrik plný bolesti a následný ryk a plač. Gorg prevrátil oči. Ten prieskum mu už príšerne liezol na nervy a toto bola už len riadne nechutná cukrová poleva na vrchu veľmi hnusnej torty, ktorú musel celú zjesť. Mal radšej ostať v tábore a do akcie poslať Šátora. Aj tak tam hore len zabíjal čas stavaním vzdušných zámkov zo snehu zatiaľ čo on tu potil krv a riskoval život u najnižšieho plemena skřetov aké kedy videl, a aké si vôbec vedel predstaviť. Keby sa jeho príbuzným raz donieslo u akých skřetov by nedajbože pošiel, odrhovačky o tom by bavili svet až kým by nezanikol. Pritiahol si veci bližšie k telu aby neštrngali a rýchlo sa presunul k stene aby do neho niekto nevrazil. Bol veľmi zvedavý ako sa z tohoto vymotá a bolo mu jasné, že sem sa vráti to už len celé vyhubiť.

+++doplnit dalsie odohrane odvtedy+++

Výzvedy u klanu Červenej tlapy

Neviditeľný alchymista sa prešmykol do obrovskej kaverny. Na dohľad boli tak dvaja traja vysokí, viditeľne lepšie živení skřeti a o niečo viac zúbožených chudákov hrdlačiacich pod bičom otrokárov, ktorí zberali obrovské, vysoké huby, režúc ich rýchlo v rýchlom tempe na menšie časti a bez zdržania ich hádžucich do veľkých kožených mechov. Únavou sa ledva motali, potkýnali sa na kameňoch, no tempo nezľavili ani na krátku chvíľu, inak sa takmer okamžite ozvalo suché zapraskanie dlhého biča vysokých skřetov nerozlišujúce cieľ. Telá menších skřetov tak boli pokryté množstvom viac alebo menej čerstvých, dlhých, krvavých jaziev tiahnucich sa cez tváre, ruky či tam kam ich štipľavá špička biča dostihla. Alchymista sa nervózne rozhliadol okolo a vybral si jedného z vysokých skřetov neďaleko. Čupol si aby ho pri premene nikto nezbadal a ešte horúčkovito rozmýšľal ako to celé prevedie pretože ho v poslednej chvíli napadlo, že drobných vecí bude veľmi veľa a nevedel ako zabezpečiť aby niektoré prstene a šperky v tej tme nestratil a ako to všetko so sebou vlastne poberie. Chvíľu takto špekuloval meniac v panike rýchlo jeden plán za druhým.

Nakoniec si spokojne pokýval sám pre seba hlavou a vyhodil na mäkkú teplú zem najprv pergameny s hanbatými obrázkami, hneď nato si začal sťahovať prstene a šperky, ktoré ukladal v rýchlom slede na pergameny, a neďaleko toho položil lektvary a flakón, ktoré potreboval. Havran mu celý čas sedel kľudne na ramene. Až tak kľudne, že naňho úplne zabudol. Kysličník si pohľadom rýchlo skontroloval či má všetko tak ako chcel a postavil sa aby sa lepšie pozrel na skřeta na ktorého sa mal premeniť. Chvíľu ho sústredene pozoroval a krátko na to vypil lektvar metamorfózy. Premenil sa prakticky okamžite a súčasne s tým sa aj zviditeľnil do svojej novej podoby. Okamžite pochopil, že urobil obrovskú chybu. Ocitol sa v tele, ktoré bolo príšerne hladné. Tak hladné, že by bol zožral najbližšieho skřeta ak by mohol a prakticky celú svoju myseľ Kysličníka musel venovať tomu aby ho telo skřeta nezačalo ovládať svojimi primitívnymi pudmi. Keby mohol zmenil by sa okamžite späť. Celé telo ho navyše príšerne svrbelo. Najviac v rozkroku okolo mieška a medzi prstami na nohách, smrdel príšerným puchom, ktorý sa nedal ani opísať. Bolo to niečo medzi zvratkami, alkoholom, močom a stolicou. Niečo tak nechutné ešte nikdy nezažil. Ešte aj stoky v prepadnutom chráme Jánusa pod Karam Danom sa mu zdali, v porovnaní s týmto, voňavou záhradou. Začal sa škrabať v rozkroku, no po chvíli musel prestať lebo ho slabiny začali bolieť ako si ich rozdrásal až do krvi. Vôbec si nevedel predstaviť ako tie 3 smeny v takomto tele vôbec vydrží. Cítil sa síce oveľa silnejší ako vo svojom normálnom tele a hoc všade bolo len veľmi slabé šero, videl naokolo skoro ako za bieleho dňa, no to bolo tak asi všetko čo bolo na novej situácii bolo pozitívne. Už len otravným detailom bolo, že nepočul na ľavé ucho a chýbali mu nejaké prsty. Najhorší zo všetkého bol skôr ten hlad. Ten príšerný, úplne neuveriteľný a ničím neutíšiteľný hlad. Celý jeho mozog musel celý čas s tým hladom neustále a vytrvalo bojovať. Začal si nervózne na prsty zakladať prstene, chvíľu sa pohrávajúc s myšlienkou, že by pergameny a prstene rovno pojedol, keď si zrazu uvedomil, že to vôbec nie je najlepší nápad a že bude s prsteňmi veľmi nápadný. Chýbal mu zvyšok družiny. Sekus so Šátorom vždy vedeli čo robiť a ešte aj málovravný Gorg by mu teraz pomohol. Minimálne tým, že by teraz nebol sám. Niekedy vtedy si uvedomil, že sa spolu s ním premenil aj havran, ktorý vlastne mal byť jeho záloha. Unavene prevrátil oči a buchol si po čele. Choval sa ako úplný blbec a zelenáč. Bude sa musieť poriadne sústrediť aby to ešte viac neposral. Po chvíli rozmýšľania si väčšinu z prsteňov dal na prsty na nohách, no nasadiť ich tam, medzi tie zaplesneté zrastené články, bolo skoro nemožné a hlavou mu blysla okamžite myšlienka, že dať ich odtiaľ dole bude ešte náročnejšia robota. Hneď na to však zabudol pretože si uvedomil, že čas rýchlo beží a on musí zistiť čo najviac za to krátke fungovanie lektvaru. Postavil sa rýchlo nohy, vypil ďalší lektvar a vybehol späť do chodby nevenujúc ani pohľad skřetom v hubárni. Ťažko povedať či si vôbec niečo všimli.

Cestou von minul dve stráže, ktoré prekvapene vzhliadli od nudy leštenia zbraní a hádania sa. Zdalo sa im divné, ktorým smerom veľký skřet ide a čosi jeho smerom opatrne zahundrali, no xO2 nezaváhal ani sekundu a okríkol ich nech sa starajú o seba lebo dostanú na držku, načo začali skřeti v tichosti usilovne leštiť zbrane s hlavami sklonenými v očakávaní úderu. Alchymista im však už ďalej nevenoval pozornosť a vydal sa radšej rýchlo chodbami späť odkiaľ prišiel. Skřeti prekvapene mrkli okom za odchádzajúcim skřetom, no očakávaný úder päsťou sa stále nekonal a vysoký skřet už dávno zmizol v chodbe slúžiacich. Prekvapene civeli jeden na druhého netušiac čo za záležitosť zaviedla strážiaceho týmto smerom. Kysličník bežal ďalej až sa po viac ako dvesto sáhoch objavil pred veľkou miestnosťou v ktorej bolo množstvo skřetov. Snáď 4-5 tuctov, no skôr ešte viac, presne tak ako to opisoval Gorg a presne tak ako si to pamätal keď tadeto pred krátkou chvíľou prechádzal.

Stráž pri vchode čosi zahundrala, asi sa jej zase nepáčilo čo tam strážiaci pohľadáva, no alchymista ho len zahriakol a nevenujúc mu ani chvíľku času vošiel bez zaváhania do miestnosti. Skřet na stráži len za ním prekvapene civel, netušiac prečo nedostal tradičnú poriadnu bitku. Skřeti v miestnosti sa pred ním rozostupovali, ako hejno rýb pred žralokom, plný bázne a strachu, no napodiv trochu neochotne. Niektorí mu opatrne salutovali, no všetci mali hlboko sklopené hlavy a každý sa snažil neskrížiť mu pohľad.

Takto dorazil do rohu miestnosti, kde vládol postarší nasratý skřet oblečený do relatívne slušných šiat, v porovnaní s ostatnými žalostne oblečenými skřetmi v miestnosti. Skláňal sa nad dlhým, otrieskaným a výrazne orezaným kusom dreva čímsi ho obrábajúc. Za chrbtom mal povešané po stenách a pohádzané na zemi rôzne nástroje, ktoré by v civilizácii neboli dobré ani ako šrot, no alchymistovi to v tomto prostredí pripadalo ako výbava najlepšieho trpaslíckeho obchodu niekde v Helfii. Pred drevom ležali na zemi traja mŕtvi skřeti, no ostatní skřeti v miestnosti sa ich ani nedotkli vytvárajúc medzi mŕtvymi a tlačiacimi sa skřetmi asi 3-4 sáhy veľkú medzeru. Najbližšie stojacim skřetom odkvapkávali od huby sliny, no ani trochu nedvihli hlavu aby nedajbože neupriamili na seba pozornosť pracujúceho skřeta. Ten však kúskom pohľadu celý čas sledoval čo sa v miestnosti deje. Bolo to životne dôležité byť stále v strehu. Z celého tohoto kúta vyžaroval veľký rešpekt a bázeň a napriek tomu, že vo zvyšku miestnosti sa tlačilo veľké množstvo skřetov, ktorí sa medzi sebou hlasno bavili a naťahovali, v tejto časti vládol relatívny kľud a ticho.

Alchymista však toto vôbec neriešil a bez okamihu zaváhania pristúpil k mŕtvym skřetom, hodiac rýchly pohľad na zem aby si overil či sú skutočne mŕtvy. Z pravej strany sa z kúta opäť ozvalo príšerné zvieracie jačanie práve narodeného skřeťaťa a niekde ďaleko za chrbtom počul trieskanie kladiva o plech. Asi miestny kováč. Akýmsi mimovoľným, nikdy nepoznaným pudom hodil okom do pôrodnice a lačne sa zalízol. Chvíľu mu trvalo kým jeho mozog ovládol späť toto primitívne a strašne hladné telo. Ani ten príšerný smrad, ktorý prvýkrát cítil pri prechode tejto miestnosti, sa mu už nezdal až taký strašný a prakticky ho nevnímal, ba dalo by sa povedať, že mu to vzdialene pripomínalo vôňu domova. Prekročil mŕtvych skřetov a postavil sa hneď za kus dreva.

Pracujúci skřet stuhol, prerušil svoju prácu a trochu ustúpil, pričom začal poškuľovať po akomsi predmete položenom na dreve vpravo, tak akurát na dosah pre prípad potreby. Kysličník tam hodil rýchly pohľad, vyzeralo to akoby tam skřet mal prichystané pevné železné bidlo dlhé asi 30-40 coulov s ostrým hrotom, ktorý navyše vyzeral byť niečím namazaný. Skřet sa neznateľne posunul trochu bližšie k bidlu celý čas nevraživo sledujúc príchodzieho. Alchymista nebojácne pristúpil až k drevu načo skřet nervózne a pomerne drzo vyštekol, čo tu robí skřet z Krê-Kâzd-Ûh, no dal si extrémny pozor na to aby príchodzieho ničím nepopudil. Nemal rád, keď bol pri niekom vyššie postavenom. Veľmi rýchlo mohol skončiť mŕtvy a ako potrava. Bol veľmi zvedavý čo z tohoto vylezie. Príchodzí však začal mimoriadne mierne, ba až láskavo, na čom to robí. Starý skřet prekvapením zmrzol, no bol rád, že sa vyhol tradičnej spŕške úderov pred začatím rozhovoru a drzo odvrkol, že je to jeho vec. Trochu sa zhrbil, lebo čakal, že za drzú odpoveď schytá poriadny úder a v duchu sa modlil aby neprišiel o nejaké zuby. Už takto ledva hrýzol. Úder však prekvapujúco neprišiel, a príchodzí skřet sa len rozpačito škeril, akoby hľadal čo povedať. Zdalo sa že nad niečím vytrvalo uvažuje.

Kysličník zúrivo rozmýšľal čo urobí ďalej. Miešali sa v ňom chuť hodiť o zem flakón podľa pôvodného plánu len nevedel ako to v rýchlosti nenapadne previesť. Súčasne sa v ňom bila neschopnosť vymyslieť akúkoľvek rozumnú otázku a obava, že sa neobratným prístupom rýchlo prezradí a masa skřetov naokolo sa na neho vrhne, vďačná so spestrenia programu a jedálnička. Keď sa však alchymista obzrel dokola vyzeralo to, že zatiaľ im stačil len ten program. Všetci sústredene civeli na ich rozhovor hltajúc každé slovo a každú zmenu nálady v ňom dúfajúc v nejaký výživnejší program. Už veľmi dlho sa im nenaskytla podobná zábava. Alchymista znervóznel, bolo jasné že musí čosi podniknúť inak sa situácia mohla veľmi rýchlo zvrtnúť. Nemal rád takéto situácie a nevedel v nich dlhšie chodiť. Alchymista sa natlačil k drevu chystajúc sa použiť flakón, čo však znervóznelo skřeta ktorý trochu stúpil a priblížil sa súčasne bližšie k svojmu bidlu poškuľujúc po ňom čím ďalej tým viac. Ten strážiaci sa mu vôbec nepáčil, no Kysličník vidiac nervozitu starého skřeta trochu ustúpil a zahučal na neho, že sa prišiel pozrieť čo to tu má a na čom, že to robí. Skřet nervózne zamrmlal koho, že to môže zaujímať čo tam on má. Kysličník mu ozrejmil, že to nezaujíma len jeho, ale viacerých iných načo starý skřet stuhol a začal sa potiť a koktať pričom trochu odstúpil späť od bidla a začal zmätene bľabotať niečo o tom prečo taký bezvýznamný skřet vôbec zaujíma samotné Vůdce. Veď on to len čosi kúpil a nič zlé tým neurobil. Zamotával a zakoktával sa do vlastných slov hlbšie a hlbšie pričom sa začal čím ďalej tým viac potiť. Koktal, že z toho vyrobí veľmi užitočné predmety a kľudne nech sa strážiaci zastaví za 10 lakhtov, že mu nejaké dá načo na alchymistu opatrne žmurkol. Asi tým myslel, že zadarmo. Kysličník ucítil, že má odrazu navrch a kul železo ešte za horúca. Začalo na starého skřeta dorážať, že Vůdce veľmi zaujíma odkiaľ toto dovliekol a kedy. Skřet sa nervózne poškrabal vo vlasoch načo mu z nich vypadali nejaké prerastené vši a chrobáky. Opatrne prehlásil, že to sú jeho zdroje, a hoci sa o nich Vůdcové starajú príkladne, o tom nie je žiadna pochybnosť, nemusí im predsa všetko oznamovať. To však už dodal mimoriadne ticho a veľmi veľmi opatrne. Trochu sa zhrbil, čakal, že za drzú vetu schytá poriadne po papuli. Nakoniec si to však rýchlo rozmyslel a snažiac sa odvrátiť ranu, ktorú sa mu Kysličník ani nesnažil uštedriť, radšej rýchlo dodal, že keď to Vůdcové tak veľmi chcú vedieť rád im to povie. Nervy mal na dranc z toho ako sa ten rozhovor zvláštne a veľmi neisto vyvíjal. Kysličník spokojne prikývol, že Vůdcům by sa to určite páčilo a napäto počúval čo zo skřeta vylezie. Bolo mu úplne jasné, že s bežným skřetom by sa tento nadutý starý blbec ani nebavil. Nervózne na starého skřeta vyštekol či je toho viac, no skřet hneď úslužne krútil hlavou a hapkal, že určite nie, no alchymista mu neveril ani slovo. Skřet naveľa naveľa neochotne utrúsil aby sa spýtal u Klanu od západného slnka. To oni to dovliekli.

Kysličník ostal zaskočený a prvé čo ho napadlo bolo sa spýtať kedy to prišlo. Skřet na neho chvíľu vyjavene civel nevediac čo tým myslí a po chvíli hapkavo dodal, že to kúpil asi pred týždňom, no klan dorazil už v jeseni ako tradične. Kysličník sa ešte raz opýtal, že či to má určite od nich, no skřet horečnato prikyvoval, že áno, že sú to tí hajzli čo ich každú zimu vyžerú a potom zmiznú. Kysličník spokojne pokýval hlavou nad úplne zrejmou skutočnosťou a dal sa nadávať na prišelcov zo západu. Hajzlov. Alchymistovi to však nedalo a dobíjal do skřeta ďalej či ten klan nedovliekol ešte niečo iné. Skřet nervózne, už s väčšou istotou odvrkol, že prečo to Vůdce toľko zaujíma, zdalo sa, že čaká čo z toho kvapne jemu a vyzeralo to, že sa snažil šrubovať svoju cenu. Kysličník sa len zmätene pritlačil k drevu, no potom si to zrazu rozmyslel vidiac, že skřet sa od neho odťahoval preč a odstúpiac zase späť sa skřeta zmierlivým tónom spýtal či ho tam neodvedie.

Starý skřet ostal stáť ako obarený. Celá tá debata sa mu páčila čoraz menej. Strážiaceho rešpektoval, čo by nie, o tom pochybnosť žiadna nebola, no pýtal sa divné otázky, vystupoval zmäkčilo ako mučený elf a pýtal sa veci, ktoré mal v krvi už aj ten malý zmrd čo sa práve kotil na svet oproti v rohu. Bol divný. Nebol nakazený nejakým druhom šialenstva alebo démona? Divné vystupovanie strážiaceho mu dodalo odvahy a čo bolo ešte lepšie, mohol si takto lacno urobiť rešpekt aj pred prizerajúcimi sa členmi jeho klanu, hoc viac ako polovica prizerajúcich sa určite nerozumela ani zbla o čom sa bavili. Začal ostentatívne nadávať a hulákať, že naspäť sa už určite nepotrepe pretože mu to trvalo skoro týždeň kým tam dorazil cez všetky tie chodby pretože klan býval až ďaleko na severe. Už vedel, že strážiaci ho určite neudrie, no podvedomo predsa len sklonil hlavu. Zvyk bol zvyk. Kysličník zdvihol do ruky jeden pergamen s hanbatými obrázkami, ktoré mal schované za koženou zásterou, a starému skřetovi sa rozžiarili oči načo jeho pravá ruka vyletela k pergamenu, ktorý okamžite schmatla. Bolo to rýchlejšie ako reflex. Alchymista sa ešte skúsil pergamen zachrániť, no bol príliš pomalý. Skřet si pergamen schoval niekde hlboko v zákutiach svojich špinavých šiat a žmurkol na Kysličníka a veľmi priateľsky dodal, že dúfa, že je to začiatok spoločného záujmu. Čo tým myslel nebolo tak úplne jasné, no xO2 to radšej nechal tak. Bolo úplne zrejmé, že má niečo čo malo pre skřeta veľkú cenu. Ostatní skřeti prihliadajúci opodiaľ sa začali tlačiť dopredu aby lepšie videli čo sa to deje. Kysličník sa otočil a dupol si mne nohou. Skřeti odskočili akoby ich popálil a zhrbili sa v očakávaní úderu, ktorý však neprišiel.

Alchymista, trochu dezorientovaný vývojom situácie, sa spýtal či ho tam skřet predsa len nezavedie. Skřet však rozhodne odmietavo pokrútil hlavou, nech si ide na sever sám, tam kde táboria privandrovalci zo západu. Zo zvyku sa obavne pozrel na alchymistu, no ten len neveriacky krútil hlavou, že týždeň je teda dobre dlhá doba. Skřet súhlasne zamrmlal a skľúčene dodal, že nabudúce si už radšej zaplatí priekupníkov. Prišiel pri ceste na sever o 6 nosičov. Trochu tichšie dodal že dvoch zožrali sarkoni, hajzli, ďalších zase oos-hid, grût-tagoni a hlavne ylg-surti. Nespokojne pokrútil hlavou a zťažka si povzdychol.

Kysličník chvíľu horúčkovito rozmýšľal spracovávajúc nové informácie, no vedel že musí rýchlo konať aby nebol podozrivý. Aj tak mu to celé veľmi nešlo a mal pocit že ho musia odhaliť každú chvíľu. To čo hovoril skřet sedelo s tým čo zistili pri prieskume metlou. Bolo očividné, že celá oblasť je podkopaná a zjavne husto obývaná. Vyzeralo to, že rozhovor sa pomaly končil, no alchymista stále tlačil na starého skřeta aby mu ukázal ďalšie veci, ktoré mal od toho klanu. Skřet sa krútil ako had, vyhýbal sa priamej odpovedi, no bolo jasné, že niečo tam v hlbinách svojho neporiadku určite ešte schováva. xO2 na neho ešte viac zatlačil. Ani jeden však nechcel ustúpiť a obaja už pokukovali po svojich zbraniach, keď to nakoniec xO2 nevydržal s nervami ukázal mu roztrhnutý pergamen s hanbatým obrázkom. Skřet sa nervózne poškrabal v sivej brade, načo mu z nej vypadli ďalšie vši a chrobáky, potom v rozkroku a slastne zamľaskal. Po chvíli zaváhania sa zohol do svojho bordelu v rohu a na drevo vyhodil s plesknutím nie veľmi veľký, po okrajoch mazľavo zaplesnetý, kus hrubej látky. Pri bližšom pohľade to vyzeralo ako malý kus plachtoviny, čo mohlo sedieť s tým, že Gorg drevo identifikoval ako možný kus rahna. Kysličník spokojne pokýval hlavou, no skřet moment hneď využil a skúsil pergamen xO2 vytrhnúť z ruky. Ten sa ho však tak ľahko nechcel vzdať a tak pergamen roztrhli napoly.

Chvíľu sa handrkovali, no nakoniec skřet povedal, že bude hovoriť ak mu dá druhú polovicu načo sa naklonil ku alchymistovi tak blízko, že ich oči boli od seba tak 10 coulov. Kysličníkov mozog spracovával ten príšerne nechutný smrad, zatiaľ čo telu ten smrad vôbec nevadil, zdal sa mu chvíľami dokonca príjemný. Alchymista sa začal škrabať v rozkroku kde ho opäť začalo príšerne svbieť, skřet sa začal mimovoľne škrabať s ním. Medzi oboma prebehla krátka chvíľa porozumenia a spoločného trápenia. Šeptom rýchlo dodal, že vraj v dobe topenia ľadu stroskotal veľký plávajúci dom na západných ľadových pláňach a veľa klanov sa pri tom nabalilo, no tí hajzli nechceli nič poriadne predať. Kysličník chápavo prikyvoval a vyzvedal či to všetko je práca Klanu od západného slnka, no skřet už len odmietavo pokrútil hlavou a ukázal na ďalšie obrázky načo sa však xO2 len začal vyzývavo chechtať. Vytiahol však po chvíli ďalší, no skřet bol opäť rýchlejší a vytrhol mu ho z ruky tak šikovne, že xO2 ostal v ruke len malý čistý zdrap, ktorý nasrato odhodil skáčuc do skřeta, že sa od neho vôbec nič nedozvedel. Skřet v návale pohnutej mysle z ukoristeného pokladu objasnil xO2, že podľa drbov, ktoré sa šírili to bolo fakt obrovské a nabalilo sa na tom veľa klanov ako už hovoril. Z jeho klanu bol jediný, no nakúpili aj ďalší z iných klanov. Teda pokiaľ ich klany na severe, alebo tie po ceste nezjedli, zima bola dlhá a všetci boli príšerne hladní. Kysličníkovi v tej chvíli akoby pichol dýku medzi rebrá, keď si odrazu spomenul ako príšerne je hladný on sám. A asi to bolo aj vidno lebo cítil ako mu od huby, plnej ostrých zubov, odkvapla hustá slina a starý skřet sa v zlomku sekundy odtiahol mimo dosah alchymistu. Ten to využil a výhražne, no spokojne na skřeta vyceril všetky svoje zažltnuté a zhnité zuby.

Nerozhodne sa obzrel do kúta z ktorého sa ozýval zvuk kladiva a plechu, no od starého skřeta sa mu nechcelo. Tlačil na neho nech mu ukáže čo tam má ešte schované. Skřeta čosi napadlo a chystal sa mu predať niečo z juhu, no Kysličníka zaujímali len veci z lode. Ponúkal mu dobrú zbraň, ktorú by mohol potrebovať, no otrávene zakýval hlavou aby mu dal pokoj. Skřet však nedbal na jeho odmietanie a ocitol sa akoby vo vlastnom svete a v tranze keď s úplným pohnutím vytiahol na svetlo bežnú dýku, ktorú pomaly ako svätú relikviu položil na drevo pred Kysličníka. Ten však bol úplne rozladený vývojom celej situácie a skřeta spražil, že takéto veci ho vonkoncom nezaujímajú. Do ruky vytiahol pergamen s hanbatými obrázkami a vážne sa ho opýtal ako sa dostane na sever k tomu klanu od ktorého kúpil drevo. Ak mal skřet doteraz len pochybnosti o tom čo za veľmi divného strážiaceho ho navštívil, teraz si už bol úplne istý, že so strážiacim nie je niečo v poriadku. Práve mu ukázal jednu z najvzácnejších zbraní akú v celom svojom živote videl, na dôvažok sa ho pýtal na cestu, ktorá bola každému dobre známa. Nevraživo zazrel na strážiaceho a bolo mu jasné, že tento strážiaci ho určite nezmláti. Kysličník zmenu nálady zbadal okamžite, schoval si svoj obrázok a trochu odstúpil očakávajúc veľké komplikácie. Horečnato rozmýšľal čo ďalej. nič lepšie ako odchod ho nenapadlo. Otočil sa teda na päte a dôležito oznámil, že ide oboznámiť o situácii Vůdce. Ako však odchádzal všimol si, že k starému skřetovi sa razom natlačili ostatní skřeti v miestnosti, ktorí doteraz len bázlivo zevlovali opodiaľ, až sa tam urobil chumel.

Kysličník si to všimol a okamžite sa vrátil späť a s veľkou razanciou vpadol do stredu chumla a začal hulákať čo sa tam deje. Skřeti pred ním uskakovali do strán plní strachu a starý skřet zacúval až do najzašieho rohu kde už sa nedalo viac. Alchymista sa, tváriac sa najstrašidelnejšie ako vedel, spýtal či je nejaký problém. Starý skřet prestrašene zahučal, že vôbec nie, no veriť sa mu nedalo. Alchymista sa hotoval niekoho zapichnúť aby si tu spravil trochu rešpekt. Skřet to akoby vytušil a rýchlo sa spýtal či nechce niečo kúpiť. Alchymista pokrčil ramenami a spýtal sa ho či niečo má. Vyzeralo to, že debata sa točí stále v kruhu. Skřet odkiaľsi vytiahol zaplesnetý vak a vysypal z neho na drevo dve vysušené, dosť ohryzené elfské hlavy. Alchymista uznanlivo pokýval hlavou, že vyzerajú skutočne dobre. Skřet neváhal a na nejaký nástroj si napichol malý kúsok, ktorý okamžite zjedol, blaženosťou sa mu pri tom rozjasnila celá tvár. Po chvíli váhania sa rozhodol, že ponúkne aj slúžiaceho a napichol ďalší kúsok, ktorý otočil smerom k strážiacemu.

Mozog alchymistovi pracoval na plné obrátky. Bolo mu jasné, že asi bude musieť ochutnať ak nechcel na seba upútať celú pozornosť. Mazľavý kus očného svalu pripadal xO2 telu ako božská, neuveriteľne chutná mana, no mozog sa mu celý čas bridil a vzpieral koľko vládal. Nič naplat, prvé čo Kysličníkove telo napadlo bolo, že vymení všetky svoje obrázky za tie strašne chutné hlavy. Chvíľu takto zvádzalo boj telo s mysľou až primitívne pudy celkom ovládli Kysličníkov mozog a ten vyložil rýchlo na stôl zvyšných 7 obrázkov pričom ich rovno natlačil skřetovi do rúk a oboma už prázdnymi rukami, prakticky v jednom súvislom pohybe, zobral z dreva obe hlavy, pričom jednu si rovno napchal do úst a zúrivo drvil celý obsah medzi zubami. Niečo tak dobré ešte nikdy po svojom živote nejedol. Sústredil sa len na to aby si čo najviac vychutnal ako mu sústo za sústom kĺžu do brucha. Hlad sa trochu stíšil, ale fakt len trochu a xO2 sa chvíľu pohrával s myšlienkou, že zožerie rovno aj tú druhú hlavu. Odrazu ho však napadlo, že môže byť ešte horšie a on bude oveľa viac hladný ako teraz a tak sa rozhodol, že druhú hlavu si nechá na neskôr. Lačne a s len veľkým sebazaprením si ju založil za koženú zásteru celý čas po nej poškuľujúc. Keď mozog po chvíli ovládol prvotné telesné vzplanutie, alchymista s hrôzou zistil, že všetky obrázky sú fuč. Neostalo mu vôbec nič s čím by mohol vyjednávať. Skřet však tiež nevyzeral veľmi nadšený, zjavne sa mu obchod nezdal až tak príliš výhodný pre neho, zdalo sa že sa skřet na neho vrhne, no Kysličník mu zamával pred tvárou dýkou a skřet vydesene uskočil. Skřeti naokolo, ktorí dovideli na dýku, prekvapením zhýkli. Vyzeralo to však, že tá hlava mala veľmi veľkú cenu.

Kysličník sa rozhodol, že aspoň skúsi zachrániť situáciu aby jeho misia nebola toľko nápadná, a začal chváliť jedlo. Skřet neochotne pritakal, že veď bodaj by aj nebolo dobré, keď je staré skoro 15 rokov. Vraj to niekto dotiahol od klanov na východe sídliacich na ostrovoch, tí to mali najskôr od bielych démonov. Klany na západe také čosi nikdy nevidia a keby toto mal so sebou vtedy, keď s nimi obchodoval dostal by za to ešte ďalšie dve drevá. Alchymista sa vyzvedal koľko ho to drevo vlastne stalo, no presnú sumu skřet nepovedal akurát sa posťažoval, že im musel nechať ešte pár nosičov inak by mu ho ani nepredali. V akomsi náhlom návale družnosti sa skřet naklonil ku Kysličníkovi a pošepkal mu, že také určite nejedia ani Vůdci. Stále však bolo vidno, že skřetovu úplnú dôveru nemá, mohol to byť kľudne aj test dôvery alebo loajality.

Alchymista horečnate rozmýšľal, no nakoniec sa rozhodol, že nenechá nič na náhodu a spustil popri nohe na zem flakón, ktorý okamžite rozdupol. Vyzeralo to, že si nikto nič nevšimol. Skřet síce čosi zavetril, no hneď nato sa len usmial a odkiaľsi z hlbín svojho oblečenia vylovil ďalšie dve sušené elfské hlavy. Ponúkol alchymistu, že si to kľudne môže kúpiť ak chce. xO2 telo sa hneď naplo, no mozog alchymistu tentokrát nezradil a telo ovládol, hoc s veľkými problémami. Kysličník naprázdno preglgol, no bol rád, že sa vyhol ďalšiemu nerozumnému nákupu. Vyzeralo to, že účinok flakónu sa dostavil prakticky okamžite a xO2 nestrácal čas. Po chvíli drankania vytiahol skřet nejaký kus skla, no odmietol ho vydať xO2 do rúk a držal mu to len pred tvárou aby si ho alchymista mohol lepšie pozrieť. Kysličníka zrazu niečo napadlo a po chvíli váhania, kedy hlavne teko sa búrilo, ponúkol skřetovi zo svojej sušenej elfskej hlavy. Skřet si s chuťou zobral a naveľa naveľa podal sklo alchymistovi, no trval na tom, že mu ho určite vráti späť. Vyzeralo to ako hrubý sklenený črep, relatívne ostrý na všetkých hranách, ktorý mal pol coula hrúbku. Prvé čo xO2 napadlo bolo či črep nie je náhodou z okienka kajuty. Alchymistovi však ani toto nestačilo a stále sa dobíjal či skřet ešte čosi zaujímavé nemá.

Naveľa naveľa skřet vytiahol veľmi otrepaný a zničený široký meč. xO2 odmietavo pokýval hlavou, to nebolo nič čo hľadal. Skřet sklamane založil meč, smutný z toho, že nevyhovel svojmu kamarátovi, no ako ho vešal na stenu na chvíľu ho ovládol úplne iný pocit, že sa chová ako úplný blbec. Keď sa však vrátil ku drevu, chvíľkový pocit okamžite zmizol. Usmial sa na svojho nového známeho. chvíľu rozmýšľal čím by sa mu ešte pochválil a nakoniec sa rozhodol, že mu predsa len ukáže svoj najväčší výtvor. Na drevo položil malú drevenú krabičku. Bol to na pomery civilizácie žalostný výtvor. Hrany vôbec nesedeli, steny boli ohobľované tak zle a nahrubo, že každé chytenie do rúk hrozilo záderom alebo trieskou. Steny boli zbité tak zle, že medzi nimi boli pol coulu široké fugy. Skřet však hrdo dvihol krabičku pred tvár xO2 a nadšene a veľavýznamne sa usmial. Alchymista náhle pochopil dekórum chvíle a začal skřetov výtvor chváliť s tým aký je neuveriteľne šikovný a akú vynikajúcu prácu tu odviedol. Pohnutý skřet sa rozhodol, že mu krabičku rovno daruje. xO2, ktorému sa zježili všetky vlasy čo s takým úžasným darom bude robiť, pohotovo napadlo, že takú vzácnu vec a dar si on vôbec nezaslúži. Keď skřet odkladal krabičku do kúta, opäť ho na krátku chvíľu prepadol ten divný pocit, že sa vlastne chová úplne ako idiot. Ten pocit však rýchlo prešiel keď sa vrátil naspäť ku svojmu známemu. Skřet takto postupne vyložil na drevo, jedno za druhým, veľké množstvo rôznych nezmyslov z ktorých Kysličníkovi nebola ani jedna na úžitok, no v duchu si alchymista musel uznať, že na to, že tí skřeti okolo neho boli chudobní ako roľnici v Sambrii, mal toho skřet skutočne dosť. Nebolo divu, že sa pred ostatnými tak chránil.

Alchymista sa rozhodol, že misiu u skřetov bude musieť ukončiť, už aj s ohľadom na to, že tu strávil toľko času, že podľa jeho odhadu mu lektvar pravdepodobne o chvíľu skončí. Ešte raz si overil, starý že skřet kúpil drevo od Klanu západného slnka, no skřet ho trochu poopravil, že veci z plávajúceho domu má tento Klan a aj iné klany, ktoré sa na tom poriadne nabalili. Kysličník pokýval hlavou a poprial skřetovi nech vydrží čo najdlhšie a vybral sa pomaly smerom von z miestnosti, kde boli hubárne. Vtedy ho čosi napadlo a otočil sa smerom von, tam kde bol im známy východ von. Kútkom oka sa mu zazdalo, že mu starý skřet z rohu dokonca aj zakýval. Skřet strážiaci pri východe z miestnosti zasalutoval a trochu prekvapene sa za ním díval ako mizol v chodbe. Kysličník si čosi uvedomil a radšej sa rozbehol. Nechcel sa premeniť naspäť na alchymistu uprostred bydliska plného skřetov. Stráže pred ďalšou miestnosťou xO2 salutujú, no v tichosti si neodpustili nejakú hlúpu poznámku, ktorú však alchymista začul, no ten si pred nimi len ostentatívne a so znechutením odpľul. Za viac mu nestáli. Vbehol do miestnosti plnej ožratých skřetov povaľujúcich sa po zemi tam kde odpadli. V miestnosti bol príšerný smrad ako vždy. xO2 napadlo, že nikdy nevidel odkiaľ majú skřeti také množstvo alkoholu. Našťastie mu však nikto z ožralov neskrížil cestu a Kysličník vbehol do chodby vedúcej k mreži.

Stráže pred ňou mu síce zasalutovali, no plechomeče boli stále prekrížené cez chodbu a stráž ho odmietla pustiť ďalej. Alchymista rozhodne zahučal aby ho okamžite pustili ďalej načo sa skřeti začali na seba s obavami pozerať nevediac čo si počať. Jeden z nich sa nakoniec ozval, že oni by aj otvorili len potrebujú heslo. Alchymista odvrkol, že Vůdcové si prajú otvoriť a on musí ísť von niečo overiť. Jedného zo skřetov to okamžite presvedčilo a začal hučať do toho druhého aby xO2 pustil ďalej. Ten druhý však bol neoblomný a stále trval na hesle. Vraj rozkaz bol rozkaz a bez hesla nikto neprejde. Druhý mu však argumentoval, že predsa heslo vydávají Vůdcové a tak posol od nich ho asi bude vedieť. S touto logikou sa snažil presvedčiť toho druhého. Nervózny Kysličník zahučal aby rýchlo otvorili lebo budú mať veľké problémy. Jeden zo skřetov odstúpil nabok aby nezavadzal, ten druhý ostal stáť na mieste. xO2 nervózne potriasol mrežou aby otvorili načo ochotnejší so skřetov rýchlo priskočil a mrežu otvoril. Ten druhý mu začal nadávať, že z tohoto bude ešte veľký prúser, no ochotný skřet mu len odvrkol, že žiaden prúser nebude, veď predsa nikto tadeto neprešiel. Neústupný skřet to prestal skúšať a aby si zachoval tvár tak sa zmierlivo otočil ku Kysličníkovi a relatívne slušne ho poprosil aby im heslo prezradil aspoň na ceste späť.

xO2 sa rýchlo vydal hlbšie do tmavej chodby, nechávajúc za sebou hlasy dvoch nervózne sa hádajúcich sa skřetov. Bol rád, že celá akcia pomaly končila, stres z neho pomaly, ale isto opadával. Odrazu stratil pôdu pod nohami a prepadol sa. Hlavou mu preletela len jedna myšlienka. Pasca pri vchode! V tom strese z tých dvoch skřetov na ňu úplne zabudol! Tesne na to zacítil závan vzduchu okolo hlavy, ktorú v poslednej chvíli rýchlo sklonil a len tak tak to stihol. Nad hlavou sa mu s veľkou razanciou zrazili dva kamenné bloky hrubo otesaného kameňa. Stihol to len tak tak. Hlavu mal síce skrvavenú a doškriabanú, no aspoň mu ju bloky nerozdrvili na jemnú inglandskú kašu. Cítil sa veľký a neohrabaný a bol rád, že sa o chvíľu zbaví toho smradľavého, zavšivaveného, plesňami nakazeného a neuveriteľne hladného tela. Vyškrabal sa z 1 sáh hlbokého prepadla a vydal sa ďalej hlbšie do chodby. Za chrbtom mu doznievali opatrné pošklebky drzejšieho z dvojice skřetov, že to má za to, že nevedel heslo, no to už ho druhý pretiahol päsťou a skřeti sa začali hádať ešte viac.

Kysličník ich už nevnímal, v hlave mu rástol ďalší nepríjemný problém. Tie prstene musí stihnúť dať dole! Asi v polovici chodby k východu sa zastavil a hodil rýchly pohľad dozadu. Nikto ho nesledoval, vyzeralo to, že skřeti boli zaujatí len vlastnou hádkou a ozývali sa odtiaľ len občasné rany päsťou a kopance. Vchod pred ním vyzeral byť zavretý a bola tam tma ako v pytli. Čupol si v chodbe a hmatom našiel ako tak rovné miesto na ktoré začal rýchlo sťahovať prstene. Bol už skutočne najvyšší čas. Cítil ako mu pomaly mizol ten príšerný hlad a odchádzalo to hrozné svrbenie v slabinách medzi nohami a prstami na nohách. Účinok lektvaru už zjavne pomaly, ale isto vyprchával. Horúčkovite strhával prstene a šperky jeden za druhým a tie sa hromadili na malej kôpke pod ním. Prstene otrasne smrdeli a veľká väčšina bola navyše pokrytá starou kožou plnou mäkkých bielych, bielo-šedých či zelených plesní. Dva však nešli dole ani za nič. Nervózny alchymista, plný paniky a strachu, že príde o prsteň sily a pohyblivosti schytil svoju ostrú dýku a bez sekundy zaváhania rýchlym pohybom a jeden z prstov si ráznym pohybom odfaklil. Chodbou sa ozvalo tlmené zaskučanie a xO2 zanadával. Tá bolesť bola príšerná. Neváhajúc ani sekundu urobil rýchly pohyb dýkou druhý krát cítiac, že už každú chvíľu z neho bude starý známy xO2, no dýka sa mu v rane zasekla. Chodbou sa ozvalo druhé zaskučanie a ďalšie nadávky, no alchymista cítil, že prst neoddelil úplne. Chytala ho čím ďalej tým väčšia panika, že príde o prsteň. Stisol zuby až sa bál, že sa mu rozkrušia a trasúcou sa rukou si odrezal už narezaný prst. Pred očami sa mu roztočili iskry, no to už cítil, že sa zmenil späť sám na seba a bolo možné, že to boli už prejavy spätnej premeny, metamorfózu nepoužíval tak často a tak si vôbec nebol istý. V ľavej bote mu čosi čvachtalo a s hrôzou si uvedomil, že asi práve prišiel o dva prsty na nohe.

Na ramene odrazu opäť ucítil pazúry havrana a o chvíľu sa mu ľahko dvihol žalúdok z kúzla a náhle sa ocitol v príšernom mraze na metle, no tá okamžite klesla k zemi pod ťažkým naložením so špičkou, ktorá vyletela okamžite k čiernej oblohe plnej hviezd až skoro zhodil neviditeľného kúzelníka sediaceho na metle pred ním, ktorý z metly nespadol len tak tak. Nič naplat zrúbali sa hneď na to obaja aj s metlou tak či tak z asi 3-4 sáhov na zľadovatelé skaly pod sebou. Ozvalo sa tlmené nadávanie a bohovanie a havran zbesilo mávajúc krídlami ešte stihol vzlietnuť. Padajúci družiníci ho nestihli stiahnuť dole. Jeho vydesené oči striehli do tmy dúfajúc, že tam nič a nikto nečíha, hlavne žiaden kergul, zobák mu zdesením cvakal na prázdno. Mal toho už fakt plné zuby a jediné čo chcel je dobre sa nažrať zrna, ktoré nejedol už ani nevedel odkedy. Dotlčený xO2 sa zviechal zo zeme, od nosa mu visel v silnom mraze primrznutý sopel, v ľavej topánke už mokro a bolesť necítil. Prstami na ľavej nohe nedokázal vôbec pohnúť. Asi to celé zmrzlo. V ranách mu v silnom mraze rýchlo primŕzala krv. Povzdychol si, že je to celkom výstižný záver vyjadrujúci veľmi trefne charakter celej tej jeho výzvednej akcie.

Kúzelník zazrel na alchymistu oprašujúc sa od snehu a ľadu, no vyzeralo to, že xO2 sa dotĺkol viac ako on a tak do neho už viac nerýpal hoc najradšej by mu poriadne naložil. V hlave mu ešte stále rezonovali zmätené výkriky a zdesenie havrana, ktoré mu prehlušovalo každú kľudnú myšlienku a tak len trpezlivo čakal kým dojmy havrana konečne vyšumia. Vyzeralo to, že operenec s poslednou výpravou do podzemia prišiel o veľkú časť zdravého rozumu a ako pokazený verklík opakoval stále dookola rovnaké zmätené vety. Alchymista sa zahanbene vytrepal na metlu krútiac neveriacky hlavou snažiac sa neskrížiť pohľad s kúzelníkom. Sekus sa radšej bez ďalšieho čakania vybral smerom na tábor. Kútikom oka stále nervózne sledoval okolie, no nič podozrivé naokolo nebolo. Hlavne žiaden kergul. Toho sa kúzelník bál úplne najviac. Po krátkej chvíli sa už oprašovali od zvíreného snehu v tábore.

Šátor a Gorg ich vítali so širokými úsmevmi hoc na hraničiarovi už bolo vidno, že je poriadne uťahaný. Predsa len sa mu za ten čas podarilo v snehu vykopať hotový labyrint zo snehu. Pri rozsiahlom kopaní a rytí narazil Šátor dokonca na malý sopúch čo sa ukázalo byť veľká spása pretože tam mohol rovno hádzať tie nakopané hromady snehu, které sa v tmavej hĺbke sopúcha rýchlo topili v kúdoloch pary, ktorá stúpala hore. Tá sa tvorila pri kontakte žeravej lávy kdesi v hĺbke sopúcha s haldami vhadzovaného snehu. Para sa po vystúpaní k vrstvám studeného vzduchu rýchlo opäť zrážala na sneh, ktorý sadal okolo sopúcha a vytváral po čase stvrdnutý kužeľ zo sneho-ľadu, ktorý bolo treba po čase z celej sily niečím rozbiť aby sa k sopúchu vôbec dalo dostať. Hraničiar sa práve chystal pokračovať na opačnej polovici tábora, kde sa chystal vytvoriť miestnosti na relax a podľa jeho snaženie sa zdalo, že sa v tábore rozhodol stráviť celý zvyšok nekonečnej zimy, no príchod výzvednej skupiny jeho snaženie prerušil.

Dvaja prieskumníci ešte ani poriadne nezliezli z metly a druhovia z tábora začali vyzvedať či alchymista vôbec niečo zistil. Sekus len čosi nasrato odvrkol a zmizol kdesi v hĺbke stanu aj s vykoľajeným havranom. Rozhodol sa, že si rovno ľahne spať rozladený celým záverom prieskumu, odhadujúc, že hneď teraz sa aj tak určite nikam nevyrazí, keďže bolo najprv treba utriediť dojmy od pojmov a ďalší postup dobre naplánovať a on sa rozhodol, že radšej naberie dôležité sily než by mal počúvať to tlachanie o ktorom si aj tak myslel svoje vidiac v akom stave späť dorazil havran.

xO2 sa však tváril mimoriadne dôležito a bez okolkov začal popisovať do akého príšerného tela sa to vlastne premenil pričom ho občas striaslo pri tom ako to celé popisoval. Až v svetle horiacej fakle zapichnutej v stene chodby si ostatní všimli, že alchymista asi dostal v chodbách u skřetov poriadne zabrať pretože v porovnaní s tým v akom stave odchádzal sa vrátil dosť dobitý a poblednutý.

+++ treba doplniť navrat a suboje s demonmi+++

Démoni a stonožky

Malí ľadoví démoni s nespokojným chrchotom mizli v snehovej stene vykopanej družinou za zvláštneho zvuku kociek ľadu hrkajúcich v drevenej krabici. Šátor sa zmätene obzeral dookola netušiac čo sa deje až mu alchymista ukázal rukou dopredu pred seba. Cez čiastočne natopenú snehovú stenu chodby bolo vidno ako sa k nim prebúrava čosi obrovské. Cez stenčené steny snehového tunela presvitalo čosi čo vyzeralo ako veľká, prevažne modrá, ľadová stonožka s dĺžkou tak okolo 3-4 sáhov a s množstvom malých modrých nôh, hrubým chitínovým pancierom pokrytým dlhými ostrými ostňami po celom tele a kožnato-šupinatým golierom pripomínajúcim takmer malé krídla. Tvor mal oválne fazetové čierne očká nad tlamou plnou ostrých chitínových kusadiel, ktorými zúrivo nezmyselne cvakal stále dookola kmitajúc tak súčasne štyrmi dlhými tykadlami okolo tlamy. Vyzeralo to, že po krátkej chvíli sa pretaví cez zvyšnú snehovú stenu rovno k našim druhom. Teplo vydával ostrý hrebeň tvorený krvavo červenými ostňami pokrývajúci v hustom rade celý stred chrbta až po chvost úplne vzadu. Okolo celého tvora sa šírilo silné horúce teplo spaľujúce všetko v tvorovom najbližšom okolí, no našťastie v jeho bezprostrednom okolí nič a nikto, okrem snehu, nebolo. Kusadlá donekonečna hrôzostrašne cvakali v príšernom tempe naprázdno ako nekonečný mechanický drvič.

Družiníci sa nervózne pozreli na seba, no nikto z nich nič podobné ešte v živote nevidel. Tvor bol nechutný a vyzeral vražedne, no obaja mali pocit, že stále akosi neúplne.

Hraničiar odstrelil jedného z posledných unikajúcich ľadových démonov, ktorý sa rozprskol vo výbuchu milióna ľadových ihličiek ostrých ako žiletky a spokojne vydýchol. Mohlo sa ísť na tú hnusnú nestvůru. Rozhodol sa, že už určite nenechá nič na náhodu. Kúzelník sa stále neobjavil a hnusný hmyz ich mohol rýchlo zahubiť úplne všetkých. Založil do tetivy šíp nájdený u sardaukara a čakal na najlepšiu chvíľu, ktorá prišla hneď za tým načo vystrelil svoj vražedný šíp z luku smerom na jedno z očí. Šíp sa však zaryl hlboko do krku, tesne za hlavou a zakrátko nato sa naokolo rozľahol masívny výbuch, ktorý zatriasol okolím tak, že sa chodby tábora, vyhrabaného v snehu, trochu zosunuli. O krátky okamih za tým nasledoval druhý rovnaký šíp a okolím sa rozľahol ďalší rozsiahly výbuch. Obrovská stonožka utrpela ťažké, devastačné poranenia a rozsiahlymi ranami v chitínovom pancieri z nej vytekali na všetky strany a takmer prúdom rôsolovité útroby pričom nestvůra už pôsobila viac mŕtvo ako živo.

Sekus spiaci v stane z ničoho nič vytreštil oči do svetla blikajúcej lucerny a naplo ho na vracanie potom čo okolím otriasol hrôzostrašný, piskľavý, príšerne tenký a uši drásajúci výkrik od ktorého bolela hlava a celé telo. V ušiach mu začalo silne zvoniť a mysli sa zúfalo preberal neutíchajúcou kakofóniou zvukov svojich priateľov snažiac sa vytriediť ten, ktorý by mu povedal čo sa to vlastne mimo stanu. Po chvíli bolo kdesi ďaleko počuť ozvenu výkriku odrážajúcu sa od okolitých kopcov.

Šátorovi sa úplnou hrôzou zježili všetky chlpy na tele a prevrátil oči. Už len toto im tak chýbalo. Ten zbesilý výkrik privolá všetko živé v okolí niekoľkých míľ a možno aj z ďalej. Nadôvažok mu začalo silne zvoniť v ušiach a nepočul ani figu. Podľa zmätenej gestikulácie ostatných videl, že bojujúci zvyšok družiny je na tom rovnako. Netrúfal si uvažovať nad tým čo sa asi dialo v stane a na podobné úvahy sa hneď vykašlal, keďže vedel, že boj ešte neskončil a musí sa úplne sústrediť. Možno ten strašný výkrik naopak všetko živé naokolo vyplaší. Niečo mu však hovorilo, že to bude najskôr kombinácia oboch týchto skutočností.

Takmer úplne hluchý hraničiar vystrelil svoj posledný šíp a okolím otriasol tretí výbuch načo zdochýňajúca stonožka vydala posledný, ešte strašnejší, smrteľný výkrik po ktorom sa zježili chlpy na celom tele už úplne každému. Hluchí už boli všetci a Šátorovi sa zatočila hlava a obostrela ho závrať, ktorú po chvíli ovládol. Obrovská stonožka sa rozletela na veľké rôsolovité kusy aj s časťami chitínového panciera a spaľujúce teplo okolo tvora postupne chladlo pričom mrznúci ľad naokolo vytváral v tuneli pevnú ľadovú krustu.

Gorg prebehol bez slova okolo nich a vbehol do stanu, no Sekus už vyzeral byť zbalený a pripravený na prípadný únik a tak s nervóznou gestikuláciou poslal válečníka späť. Šátor sa z posledných síl sústredil a zakúzlil načo sa už cítil oveľa, oveľa lepšie. Alchymista podišiel ku hraničiarovi a núkal mu akýsi lektvar zo svojich bezodných zásob, no Šátor pokrútil odmietavo hlavou a tak xO2 len pokrčil ramenami a razom do seba hrkol celý lektvar držiaci v ruke. Chutil príšerne ako takmer všetky, no prakticky okamžite sa mu vrátil sluch. Práve včas aby začul už takmer známy hluk hrkajúcich ľadových kociek neďaleko nich. Medzičasom sa vrátil Gorg ukazujúc na stan, že kúzelník je zatiaľ v poriadku. Kysličník začal hulákať, že ľadoví démoni sa vracajú späť, no nikto ho nepočul a tak chvíľu trvalo kým si zvyšok naokolo uvedomil čo sa vlastne deje a prečo alchymista tak zúrivo huláka a gestikuluje ukazujúc na všetky strany.

Vyzeralo to, že ich opäť čakal otravný a vyčerpávajúci boj s nepríjemným nepriateľom a vôbec nebolo jasné odkiaľ sa ľadoví démoni berú a hlavne prečo. V širokom, zľadovatelom tuneli pomaly chladli zbytky stonožky a Kysličníka len dúfal aby hraničiara nenapadlo sa ním spustiť. Už tak bol rád, že svojrázneho lesného muža nenapadlo stonožku ochočiť, alebo sa s ňou aspoň rozprávať. Chvíľu rozmýšľal či Šátor pri tom rozsiahlom kopaní a rytí niekoho vyrušil alebo niečo poškodil, no na dlhšie úvahy nebol čas.

Družiníci krátko medzi sebou gestikulovali čo ďalej robiť, no komunikácia to bola úplne zúfalá, ešte že boli zvyknutí na boj vedľa seba počas tých spoločných rokov. Šátor ukazoval aby zdrhli, no xO2 s Gorgom s ohľadom na tábor a veci v ňom rázne odmietli a Gorg hneď bez ďalšej diskusie ukázal kam sa rozostavia čím dostanú démonov pod krížovú paľbu. Šátor uznal, že nie je veľmi kam takto narýchlo utekať a voľky nevoľky sa tiež pustil do ďalšieho frustrujúceho boja. xO2 sa postavil do ústia tunela, chrbtom k torzu stonožky a zhodil si kápi z hlavy aby mal tmavý tunel ako tak pod kontrolou. Inštinkt dobrodruha mu celý čas navrával, že niečo na tej ľadovej stonožke smrdelo a on nemal chuť dozvedieť sa čo to bolo úplne nepripravený. Šátor sa presunul tak aby zablokoval prechod ku stanu. Nikto z nich netušil odkiaľ sa tie nekonečné rady ľadových démonov berú, no zatiaľ to nemalo veľký význam, keďže sa s tým tak či tak veľa robiť nedalo.

Šátor zareval, hoc sám nič nepočul, aby ich sundali, že on bude brániť prechod ku stanu a hneď aj vypálil svoj prvý šíp. Démon sa po druhom výstrele z chrchotom a hukotom rozpadol v očakávanom výbuchu, ktorý zranil všetkých družiníkov a krátko nato zranili aj ostatní démoni zvyšok družiny svojim ľadovým dychom spolu so svojimi drápmi a ľadovými pazúrmi. Gorg nespokojne zavrčal a rozmáchol sa z celej sily halapartňou čím jedného z démonov poriadne načal a druhým sekom ho prakticky v jednom pohybe úplne rozbil na čo sa ten s výbuchom rozpadol na množstvo drobných ihličiek. Drobné zranenia sa stále kumulovali a bolo jasné, že podobných nepríjemných bojov už družina veľa nedá. Alchymista frustrovane zahulákal, že ho asi paradoxne zabije najskôr to, že démonov zabíjajú a začal poškuľovať po liečivých lektvaroch na svojom opasku, no výber mal už značne zúžený a tak len nasrato šmaril bez ďalšieho špekulovania po ďalšom z démonov výbušnú guľôčku, ktorá vybuchla v razantnej explózii a kusy démona sa rozleteli do okolia nasledované roztratenou explóziou plnou drobných ľadových ihličiek. Démoni sa trochu preskupili, Gorg sa trochu stiahol, no hneď nato xO2 zlikvidoval guľôčkou ďalšieho démona v silnej explózii a válečník ťal halapartňou po ďalšom. Hraničiar horúčkovito špekuloval, že použije niečo silnejšie, no po chvíli si to uzavrel, že to bude zbytočné a vypálil jeden zo svojich bežnejších šípov. Kysličník schytil z opasku jeden lektvar Horskej rosy a okamžite si ho vlial do úst načo sa mu výrazne polepšilo a Gorg unavene a neochotne rýchlym dvojsekom zlikvidoval démona na blízku, ktorý okamžite explodoval. Hneď nato explodoval posledný démon po zásahu hraničiarovým šípom. Gorg zabohoval keď ho zasypala posledná spŕška príšerne ostrých ľadových ihličiek potom čo si uvedomil, že sa im väčším sústredením mohol bez veľkej námahy vyhnúť. Okolo nich sa povaľovali viaceré kopy drobného ľadového prachu z ktorých stále stúpal jemná ľadová para.

Válečník, oprašujúci sa z prechádzajúceho boja náhle stuhol a zdesením sa mu rozšírili zreničky pričom civel bez pohybu do tmy tunela za zdochlinou ľadovej stonožky. Krútiac neveriacky hlavou začal zdesením pomaly cúvať späť držiac pred sebou skríženú halapartňu ako chabú obranu, mrmlajúc si pri tom nejakú trpaslícku modlitbu k Tyrovi. Zacúval až k východu do chodby vedúcej k provizórnemu väzeniu, kde ho zastavila stena. Civel pred seba a modlitbu si mrmlal v nikdy nekončiacej slučke.

xO2 zanadával a postavil sa tak aby bol neprehliadnuteľný pre hraničiara a z celej sily revajúc kýval hlavou pred seba ukazujúc pravou rukou nervózne smerom do tunela, vediac, že Šátor, rovnako ako on predtým, hovno počuje, a neveriacky si čosi mrmlajúc začal špekulovať čo za šipku by mohol použiť na takéto monštrum. Vyzeralo to akoby Sever chcel na nich vyvrátiť zo svojich útrob to najhoršie čo vedel a vládal. Šátorovi konečne došlo prečo sa mu ten tvor predtým zdal nejaký neúplný. Toto bol dospelý exemplár a to predtým bolo ešte dieťa. Dieťa rodiča, ktorý prichádzal pomstiť smrť svojho potomka, ktorého telo ležalo roztrhané kúsok pred nimi!

Tvor sa zjavne veľmi nelíšil od svojej menšej verzie, no bol obrovský a do tunela, ktorý vyrobil jeho predpokladaný potomok sa nevošiel takže si razil, v už vyrazenej diere, dieru s ešte väčším priemerom. Našťastie, pretože tým dal našim družiníkom nejaký čas sa pripraviť na novú hrozbu.

Sekus v stane netušil čo sa deje, no akosi zázrakom dokázal začuť zdesené hulákanie xO2 a rýchlo poslal von za družiníkmi mačku aby mu hlásila čo sa deje, no už tušil, že asi musí zobrať metlu a čo najskôr zmiznúť preč. Tie dva zvukové útoky predtým boli príšerné a hoc už bol hluchý ako peň, cítil, že s každým ďalším podobným útokom bol slabší a slabší a tak ak by sa opakovali nepotrvalo by dlho a príde koniec, z ktorého mal neuveriteľný des. Rýchlo zakúzlil a celý svet sa mu spomalil. Hneď na to do okyptenej ruky schytil metlu, druhou vytiahol v snehovom záhrabe zarytú lasicu a vhodil ju do torny. Havrana, nezmyselne ďobajúceho naokolo sneh ako pokazený strojček, si posadil na rameno. Ten nešťastník bol stále úplne mimo z výpravy do podzemia. O niekoľko okamihov za tým zakúzlil znova.

Za hraničiara sa postavila mačka zvedavo sledujúc čo sa deje a ten vypil lektvar Rýchlosti. Rovnaký vypil okamžite aj alchymista, ktorý navyše hneď na to vypil silný liečivý lektvar z opasku a okamžite sa mu výrazne prilepšilo. Ostal nervózne váhať čo ďalej robiť.

Kysličník nad tým nakoniec nešpekuloval príliš dlho a zobral si rovno za hrsť výbušných guľôčiek z vrecka na opasku a neváhajúc ani najmenší okamih ich šmaril po obrovskom chitínovom tvorovi. Skoro všetky sa odrazili od tvrdého panciera ako hrach od steny až na jednu. Všetky však napriek tomu explodovali v spoločnej ohlušujúcej rane. Časť stvrdnutých ľadových stien sa pred ozrutnou stonožkou zrútila čím ju do polovice zavalila ľadom a snehom, no žiara z jej tela a hlavne ostňov roztápala ľad a sneh úžasnou rýchlosťou. Aj tak sa však zdalo, že to jej ďalší postup trochu spomalilo. Guľôčka čo vybuchla na stonožke z nej vytrhla kus chitínového panciera aj s hrubým kusom rôsolovitého tela. Paseka to nebola veľká a Šátor si nervózne vydýchol, celý čas zazerajúc na stan a pijúc liečivý lektvar z opasku po ktorom sa mu tiež citeľne prilepšilo. Bol rád, že xO2 jeho plán vôbec nevyšiel. Ten výkrik matky stonožky bude určite brutálny a vetchý kúzelník by ho vôbec nemusel prežiť. Dúfal, že nepodarený útok guľôčkami dá kúzelníkovi dodatočný čas na to aby pochopil, že musí okamžite vypadnúť aj s celým svojim zverincom. Zamyslene zacúval pred Gorga, ktorý bol stále v ťažkom šoku, nespustiac oči z obrovskej stonožky ako hypnotizovaný. Okolo hraničiara a válečníka odrazu prebehla mačka a schovala sa za Gorga čumiac obom pomedzi nohy a obratne vykukovala dopredu čo sa bude diať. To bolo dobré znamenie a kúzelník už bol pravdepodobne v príprave na to zmiznúť. Otrasený válečník stále držal pred sebou halapartňu oboma rukami a civel pred seba.

Šátor natiahol luk a vystrelil ďalší zo sardaukarových vražedných šípov, ktorému sa podarilo preraziť hrubý pancier a explodoval v mohutnej rane nasledovanej zlovestným syčaním napadnutého vražedného netvora a vzduch okamžite vyplnil štipľavý smrad vypustených hmyzích feromónov. V rýchlom slede nasledoval druhý šíp, no ten sa len neškodne odrazil od hrubého panciera a zmizol kdesi v rozrytom snehu rozbitej steny tunela. Tvor sa pohol, že sa vrhne dopredu, keď dopadol tretí šíp, ktorý prerazil pancier a okolím otriasol tretí výbuch, ktorý otvoril v pancieri niekoľko masívnych dier z ktorých explozívne vytekali masy rôsolu. Zmučeným monštrom otriasla vlna bolesti a okolím sa rozoznel príšerný výkrik, ktorý ako hmatateľná zvuková vlna vyrazil dopredu.

Útočiaci družiníci schytali jej prvý nával, no alchymistu s válečníkom pošramotila len málo. Šátor obišiel už horšie, no zvuková vlna sa len s malým zoslabením vyvalila zo snehovej jamy aj von a o chvíľu opakovaná ozvena zvukového tresku vyplnila celé široké okolie medzi morom a horami. Dokaličená mačka zobrala nohy na plecia a utiekla najďalej kam vedela. Vliezla do hlbokej odpadovej jamy na konci tábora kde strčila rýchlo hlavu pod dosekanú mŕtvolu kedysi neúspešne vypočúvaného skřeta, nedbajúc ani najmenej na príšerný smrad a malé biele červy vyliezajúce z tela. Časť stien celého tábora sa zosunula, pochovajúc pod sebou časť stanu aj s vecami v ňom.

Sekusa na metle tak striaslo od bolesti až z nej skoro spadol hlboko dole do snehu a bol rád, že čosi také vôbec prežil. Havran vyzeral byť nažive, no lasica v torne sa vôbec nehýbala a Sekus mal silné pochybnosti o tom, že ešte žije.

Štvrtý hraničiarov šíp sa už len neškodne odrazil od panciera a zmizol niekde v rozrytom snehu naokolo. Alchymista okamžite vypálil svoje elektrické šipky z kuše, no tie sa tiež len neškodne odrazili od tvrdého chitínového panciera. Obaja bojovníci sa pozreli na seba, no slová zjavne nebolo treba. Šátor sa chystal doraziť netvora, no ukázal, že ešte predtým bude piť iný lektvar a xO2 ukázal na Gorga. Bolo treba ho nejak spojazdniť. Úlohy boli rozdelené rýchlo a efektívne a o chvíľu na to aj vykonané.

Sekus na metle to rýchlo stočil dole ku snehu a preč od tábora pričom jednou rukou vytiahol z opasku liečivý lektvar a ústami ho odštupľoval, korok vypľuvnúc preč od seba. Ďalej od tábora bola ukrutná zima a kúzelník dúfal, že sa bude môcť do tábora vrátiť čo najskôr inak sa bál, že umrzne rovno na metle. Zmrznutými prstami napchal otvorený lektvar do zobáka havranovi, schovanému vo vaku, ktorému sa prilepšilo. Lasica vyzerala byť tuhá a nedýchala. Sekus si zatrpknuto povzdychol, veľakrát im obetavo zachránila krk. Ocitol sa asi 50 sáhov od tábora, no ďalej sa mu už nechcelo. Špekuloval, že možno by použil na lasicu ten nový silný lektvar na prinavrátenie do života, no už tušil aká bude odpoveď alchymistu na takéto použitie.

Alchymista vylovil kdesi z hlbín svojich nekonečných zásob jeden lektvar Bílej hvězdy a Šátor do seba rýchlo hodil lektvar z opasku. Zakrátko nato natlačil xO2 do úst zmätenému válečníkovi liečivý lektvar po ktorom sa mu vrátil príčetný pohľad. S druhou rukou natiahnutou na kuši číhal alchymista na to či bude musieť vystreliť. Hraničiar vypálil ďalší zo svojich vražedných šípov. Na chvíľu sa mu zazdalo, že vo facetových očiach obrovskej stonožky zahliadol nenávisť keď sa drobné nohy dotýkali roztrhaného tela malej stonožky. Teplo z tela mohutného hmyzu už bolo skoro hmatateľné keď sa teplota okolo nich odrazu dvihla na možno nejakých 10-15 stupňov mrazu. Šátorovi to prišlo skoro ako trópy hoc okrem subtropických Ľudožrútich ostrovov nikdy v žiadnych trópoch nebol. Hraničiar mieril síce na oči, no opäť netrafil a šíp sa zaryl hlboko do tela na dlhom krku načo sa okolím opätovne rozľahol silný výbuch.

Okolím fyzicky otriasol brutálny predsmrtný výkrik načo všetkých družiníkov stojacich na zemi hodilo asi o sáh dozadu. Fakľa zapichnutá v snehovej stene zhasla. Časť snehových stien celého tábora sa zrútila. Stan ostal teraz už z väčšej polovice zasypaný, no masy snehu našťastie zhasli lucernu bez toho aby zapálili stan. Šátor s Kysličníkom sa otriasli pod ďalším zvukovým útokom, no Gorg len rozpačito potriasol hlavou. Odolný trpaslík znášal všetky tieto zvukové útoky veľmi dobre. Oslabený Sekus si zpod nosa odbil ďalší krvavý cencúľ s hlavou točiacou sa ako na kolotoči. Bol rád, že neostal bližšie a trochu ľutoval, že nezašiel ešte trochu ďalej. Ten smrteľný výkrik ho dosť dobre mohol rovno aj zabiť. Neúprosný Sever mu už poriadne liezol na mozog a pevne dúfal, že to obrovské monštrum práve zdochlo, no už tušil, že je to len ďalšie nadýchnutie pred ďalším pokračovaním ich ťažkostí. Otočil to smerom do tábora, keďže mačka sa konečne odvážila vrátiť na bojisko a tak videl, že teplo z obrovskej zdochliny už chvalabohu skutočne mizne. Asi budú musieť zmiznúť.

Gorg bez slova oprel sánky na miesto kde bola zapichnutá fakľa a položil na jej miesto zapálenú lucernu načo začal bez slova baliť tábor. Choval sa divne a hovoril ešte menej ako zvyčajne. Vyzeralo to, že aj na jeho psychike si Sever vyberal svoju daň. O chvíľu na to už vedľa neho pristál kúzelník a začal mu usilovne pomáhať s balením. Popri tom nakukol lepšie do torny, no lasica vyzerala byť skutočne tuhá. Bolo po nej. Škoda jej bola.

Hraničiar s alchymistom už naopak pomaly a veľmi opatrne postupovali smerom k torzám dvoch stonožiek, keď si hraničiar odrazu na čosi spomenul a zastavil xO2. Vytiahol zvitok a zoslal z neho na seba silné liečivé kúzlo. Alchymista súhlasne pokýval hlavou a ukázal na Sekusa načo hraničiar sa za ním vrátil a podal mu jeden Rudý kríž, ktorý kúzelník obratom vypil pričom Šátor mu vtlačil do rúk ešte 4 Červenoočká, ktoré si kúzelník všetky napchal rovno do úst a rozžul. Citeľne sa mu prilepšilo. Kysličník sa zohol k mačke a nalial jej do úst tiež jeden Rudý kríž. Bolo nutné sa čo najrýchlejšie doliečiť. Sever bol krutý a neúprosný. O krátku chvíľu mohla kľudne prísť tretia stonožka alebo niečo ešte oveľa horšie. Alchymista ešte chvíľu váhal či si niečo lupne on sám, no uzavrel si to tak, že ešte chvíľu počká. Neviditeľný Sekus im skľúčene ukázal do vaku na zdochnutú lasicu a družiníci sa krátky okamih rozlúčili s mŕtvym zvieracím priateľom, ktorý im tu na Severe často nezastupiteľne pomohol. No život išiel už veľmi rýchlo ďalej. Poklepali kúzelníka chápavo a s účasťou po ramene aby ju spopolnil a popol zobral so sebou a vybrali sa smerom do tunela rozrezávať zbytky oboch stonožiek. Sekus skutočne spravil neďaleko malú hranicu a mŕtvu lasicu tam nechal horieť poliatu olejom tak ako robili aj s družiníkmi a zatiaľ šiel on sám späť pomáhať válečníkovi baliť tábor. Mačka pomalým krokom obchádzala bojisko a strážila zatiaľ čo havran ležal skľúčene na dne torny a čušal ako voš pod chrastou. Posledné po čom túžil bolo aby ho pridelili niekde tam kde bol Kysličník.

Šátor zašiel za Gorgom aby si vypýtal nejakú zbraň na pitvanie a ten mu bez rozmyslu podal halapartňu, no potom čo agresívne zbytky stonožky hrozili rozložením čepele sa hraničiar vrátil späť a vymenil halapartňu za bastard, ktorý našli u sardaukara, ktorého zabili ešte kedysi dávno v Karam Dane. Šátor si naložil na tvár šatku, no puch z mŕtvoly, hmyzie feromóny a zmes chemických látok a kyselín bol premáhajúci a bolo to akoby ju ani nemal. Hneď ako začali bolo jasné, že ak budú príšerne rýchli tak sa im podarí veľmi nahrubo pozrieť aspoň tú menšiu zo stonožiek. Šátor, napriek tomu, že bol skúsený pitevník, mal veľké problémy nájsť miesta kde by prenikol hrubým pancierom tak aby sa dostal poriadne do hĺbky. Našťastie mu Kysličník ukazoval kade najlepšie rezať. Bolo vidno, že to nie je žiaden chirurg amatér. Hneď ako začali si všimli, že na krku, piamo za hlavou, mala malá stonožka akýsi mohutný náhrdelník alebo skôr obojok vykladaný smaragdmi a zafírmi, ktorý vyzeral byť najskôr z bieleho zlata. Duo sa na seba pozrelo s veľavýznamným pohľadom a bez slova. Bolo jasné, že skúsia náhrdelník z krku sňať. Mohlo to mať tak 40-60 mincí. Vyzeralo to byť nádherné dielo s pritepanými obrazcami a ľadovými krištáľmi. V civilizácii to mohlo mať obrovskú cenu, navyše to dosť dobre mohlo byť aj kúzelné. Šátor znervóznel. Napadlo ho, že to kľudne môže byť dôvod prekliatia a vlastne zabili niečo čo v skutočnosti potrebovalo ich pomoc. Oblial ho studený pot, no potom si uvedomil, že začína špekulovať až príliš ďaleko. xO2 zanadával ako sa omylom dotkol jedného zo štyroch tykadiel okolo hlavy. Bolo to ako strčiť ruku do ukrutne silnej pŕhľavy. Striaslo ho. Nevedel či viac z toho alebo z pohľadu do tých obrovských, hnusných, fazetových mušacích očí, ktoré boli našťastie mŕtve.

V ústach stonožky boli 3-4 rady žiletkovo ostrých kusadiel usporiadaných za sebou v asi 40 coulov dlhom slede. Čokoľvek by sa medzi ne dostalo by skončilo rozdrvené na jemnú kašu. Jeden z nich odsekol jedným sekom malej stonožke hlavu a stiahol náhrdelník dole z krku. xO2 ho chvíľu držal v ruke, no náhrdelník sa mu odrazu začal v ruke rozpúšťať na vodu, ktorá bola na dotyk veľmi nepríjemná a tak ho alchymista radšej pustil z rúk a trochu odskočil. Masívny šperk sa zakrátko nato rozpustil na obyčajnú vodu napriek mrazu a ľadu naokolo. Tekutina sa rýchlo vsiakla do snehu a po chvíli po nej nebolo aj stopy. Šátor mečom odsunul rady ostrých kusadiel a pozrel na alchymistu. V ústach svietil obrovský krvavo-červený, karmínový jazyk tvaru papraďového listu v rovnakej farbe ako rady ostňov v strede chrbta, ktorých boli asi dve desiatky. Tie, ktoré zabezpečovali to spaľujúce teplo okolo stonožiek. Hraničiar kukol na xO2, no ten len sklamane pokrútil hlavou a pokrčil ramenami. Bolo jasné, že zdochlina obsahovala rovno desiatky, ak nie stovky, mágov, no pre alchymistu nebolo aktuálne ich nejak vydestilovať. Momentálne nemali čas ani na to aby obe zdochliny patrične preskúmali. Vejárovitý golier okolo krku bol taktiež pokrytý nebezpečnými, veľmi dlhými a veľmi tenkými ostňami. Po rozrezaní agresívnych vnútorností sa dostali k relatívne neporušenej tráviacej rúre. Tá však vyzerala ako jedna zmrznutá hrubá ľadová rúra plná silného mrazu, ktorý však už začínal kvôli smrti povoľovať, a jej rozrezaním sa topila o to rýchlejšie. V jej vnútri našli všetko možné. Od rôzne veľkých kameňov, cez zbytky skřetov a nejakých jašterov po rôzne iné zvieracie zbytky. Nič podobné ľuďom alebo drakom tam však nebolo. Všetky tie vnútornosti sa po chvíli začali roztápať a súčasne príšerne smrdieť. Pitevné duo sa rozhodlo, že to risknú ešte s rýchlym preskúmaním veľkej stonožky.

Mačka nervózne obchádzala tábor stále rýchlejšie a súčasne s veľmi rozporuplnými pocitmi sledovala počínanie svojho pána a druha. Sekus opatrne zozbieral popol z dohorenej mohyly a vsypal ho do prázdnej fľašky od oleja a hneď za tým sa pridal ku Gorgovmu baleniu tábora.

Tá väčšia stonožka bola skutočne masívna a jej zbytky boli prakticky všade. Červených vyhasnutých ostňov na chrbte boli snáď štyri desiatky a na kusadlá sa alchymista radšej nepozeral. Bolo mu z nich zle. Rozfašírovali by ho celého snáď za štvrť kola. Trebalo si dávať pozor aby sa v útrobách naokolo jeden neboril po kolená, či v xO2 prípade po pás. Žieravé rôsolovité vnútornosti boli takmer všade a ani jeden z nich si nechcel zničiť zimný odev. Náhradný nemali. Po oddelení útrob sa opäť, ako u menšieho exemplára, objavil zmrznutý valec tráviacej rúry, ktorý mohol mať na priemer tak 1-1,5 sáhu čo bolo samé o sebe úctyhodné. Alchymista sa k nej primeral, no radšej hneď odstúpil. Mohol sa v nej takmer postaviť. Šátor zaťal meč do zmrznutého čreva a horko ťažko otvoril aspoň krátky úsek. No vnútri vyzeral byť zmrznutý celý kus ľadového medveďa! xO2 sa vydesene pozrel na hraničiara a ukázal mu na jeden bok zmrznutého obsahu. Ten obrovský medveď bol zjavne naporcovaný na obrovské kusy! A vyzeralo to ako jedným sekom obrej sekery! Teraz sa alchymista už začínal skutočne báť. Náhrdelník sa mu v hlave rýchlo prehodil na obojok a obsah čreva bol výpovedný viac ako dosť. Asi by mali skutočne čo najskôr vypadnúť. Sever bol brutálny, no tak blízko niečomu tak obrovskému už dlhšie neboli. Nervózne zazrel na hraničiara, no ten vyzeral akoby sa ho obavy alchymistu netýkali a vyzeral skoro spokojný, dokonca sa trochu usmieval. Kysličníka napadlo, že by sa možno radšej vrátil na Pesider ako sa motal tu po Kesdehu, hoc tu bola pod nohami aspoň pevná zem. Nervózny alchymista ním zatriasol za rameno a ukázal mu na dlhý neprerušovaný sek cez telo zmrznutého medveďa. Zdalo sa, že až teraz hraničiarovi konečne došlo čo v tej tráviacej rúre našli. Prevrátil oči a xO2 mu ukazoval, že by mali čo najrýchlejšie vypadnúť. Smrdelo to nevratným prúserom a Šátor s ním v duchu úplne súhlasil, no súčasne to všetko bolo príšerne zaujímavé. xO2 pozrel posledný krát bližšie do zbytkov a okrem množstva skřetov, orkov, sarkonov a inej hávede tam vyzerali byť dokonca zbytky veľkého žraloka a kus kosatky. Obaja chvíľu nervózne prešľapovali na mieste, no nakoniec obaja skoro naraz pokrútili hlavou, že bude asi fakt najlepšie vypadnúť či najskôr. Šátor ešte ukázal na Gorga a tunel a čosi si pre seba zamrmlal. Alchymista sa na neho neveriacky pozeral a po chvíli sa začal smiať pri predstave válečníka sánkujúceho sa dole ľadovým tunelom. Ukázal hraničiarovi, že je magor a začal sa vracať späť k zvyškom tábora následovaný svojim vtipným druhom.

Tam už videli natriasať sa veci visiace vo vzduchu okolo neviditeľného Sekusa, ktorému na ramene sedel stíchnutý havran schovávajúci si zobák do peria, no toho tiež nikto nevidel. Gorg práve dobalil posledné zvyšky.

Šátor ešte chvíľu nerozhodne prešľapoval na mieste poškuľujúc späť po stene tunela vedľa zvyškov stonožiek. Sekus vytušil, že myslí na to, že by šiel po tie dva odrazené šípy, no pokrútil odmietavo hlavou hoc ho nebolo vidno a postrčil hraničiara smerom aby nasledoval Kysličníka, ktorý si chystal metlu a lucernu. Rukou na jeho krku mu jasne naznačil, že by pri snorení po šípoch mohol aj zájsť a duril ho k odchodu. Aj podľa neho bol už najvyšší čas vypadnúť a nájsť nový tábor.

Ako odpoveď na jeho obavy sa zo starých miest začali opäť objavovať noví ľadoví démoni. Objavovali sa pomaly a opatrne, stále sa rozhliadajúc dookola akoby sa čohosi báli. Družiníci tak mali aspoň viac času vypiť lektvary, schovať sa do torny a vypadnúť z trosiek tábora, ktorý s takou trpezlivou precíznosťou vykopal hlavne Šátor. Boj s nimi už rozhodne nepripadal do úvahy. Alchymista sa posledný krát rozhliadol po tábore, rýchlo zavrel lucernu a vzniesol sa do vzduchu.

Ako stúpal hore zazdalo sa mu, že sa metla nejak divne nakláňa, no keď sa lepšie sústredil zistil, že sa nenakláňa metla, ale kopy snehu naokolo! Celý svah sa akoby dal trochu do pohybu! Kútikom oka si ešte stihol všimnúť, že démoni odrazu niekam zmizli. Bol rád, že majú metlu a že je schopný opustiť tábor tak rýchlo a navyše vzduchom. Nechcel myslieť na to čo všetko mohlo byť zaryté v tom večnom snehu a ľade naokolo či prípadne tam v horách na obzore. Najlepšie bude keď sa budú hlavne držať toho prečo na Severe sú a čo najskôr zo Severu po získaní toho čo hľadajú aj vypadnú.

Stúpal rýchlo hore a netrvalo dlho a ovalil ho ničím nehatený mráz nočnej zimy Severu keď mohlo byť tak 30-35 stupňov pod nulou. Čiapku a šál si ešte lepšie zababušil okolo uší a tváre rukou držiacou lucernu, no aj tak ho ukrutný mráz štípal tak, že sa bál, že mu niečo odmrzne. Podvedome spomalil rýchlosť metly na polovicu. Jednak kvôli vetru, ktorý ten príšerný mráz ešte viac zhoršoval a jednak kvôli tomu, že nechcel prehliadnuť nejaké vhodné miesto na nový tábor. Čím skôr ho nájde tým bolo istejšie, že výlet na metle prežije bez väčšej úhony. Rovnako podvedome sa obzrel dozadu na miesto starého tábora, ktoré sa už takmer strácalo v tme hoc svietiaci mesiac poskytoval aspoň akú takú orientáciu. Odrazu skoro spadol z metly. V mieste tábora čosi trčalo zo snehu! Malo to priemer tak 5-10 sáhov a zdalo sa to byť oválne či skôr guľaté. Keď na krátky, kratučký okamih dopadlo na rovnaké miesto slabé mesačné svetlo, rýchlo odvrátil zrak podvedome pridajúc rýchlosť. Nebol si istý, a veľmi veril, že sa mu to len zdalo, no to čo videl mu najviac pripomínalo hlavu obrovského obra. Nechcel vedieť viac a dúfal, že sa mu to fakt len zdalo. A ak sa mu to nedajbože nezdalo tak dúfal, že si ho ten kolos vôbec nevšimol. Roztrasenými rukami pevnejšie stisol lucernu a porisko metly. Dúfal, že vhodné miesto na tábor bude strašne ďaleko na severe.

Nový tábor

xO2 sa držal na metle len pravou zmrznutou rukou, v ľavej ešte zmrznutejšej držal lucernu a pozorne sledoval okolie asi 50 sáhov pod ním. Oči na temene hlavy mu civeli nepohnute do tmy tušiac, že každú chvíľu sa môže objaviť nové nebezpečenstvo. Svojimi normálnymi očami napäto sledoval okolie pod sebou hľadajúc nejaké dobré miesto na tábor. Letel tak ako sa dohodli, v línii paralelnej z pobrežím. Odrazu sa mu čosi zazdalo. Nie pod ale za. Znervóznel a na druhé oči sa sústredil ešte viac. Tam! Teraz si bol istý, že z času na čas zazrel na okraji dosahu infravidenia veľký červený fľak. Alebo dokonca dva! Každý bol tak 3-4 sáhy veľký. Oblial ho studený pot so zvyškom družiny vo vaku. Ak to boli kerguli musí okamžite zmiznúť. Sústredil sa na svoje normálne oči čo najviac vedel zúrivo hľadajúc dobré miesto na tábor. V svetle mesiaca to nebola nič moc robota, no náhle sa mu také miesto objavilo v dohľade. Neváhal ani sekundu a otočil prsteňom.

Studený sneh sa mu sypal všetkými otvormi pod oblečenie, kde sa mu hneď topil, no ten otrasný mráz už nebol taký hnusný. V snehu bol trochu izolovaný od tej nekonečnej zimy, ktorá vládla naokolo, no klesol snáď 2 sáhy kým sa konečne prestal prepadávať. Sedel v hromade snehu takmer bez pohybu okrem pár rýchlych pohybov okolo seba aby vôbec mohol dýchať. Inak sa ani nepohol dúfajúc, že teleportom striasol prenasledovateľov. Kdesi hlboko v torne si zúfalý Sekus držal hlavu v dlaniach a havranovi len freneticky cvakal zobák naprázdno zdesením. Odhadol, že má ešte tak 2 smeny kým sa ostatní objavia a tak len ticho čakal a napäto sledoval okolie.

Po krátkej chvíli bolo skoro isté, že mu nad hlavou skutočne lietajú 2-3 kerguli. V duchu prevrátil oči a zanadával. Vyzeralo to, že súboj so stonožkami dal do pohybu celé podhorie. A to ešte dúfal, že to obrovské monštrum čo vykuklo zpod snehu ostalo za ním na míle ďaleko. Krátku chvíľu uvažoval, no rozhodol sa radšej nenechať nič na náhodu. Otočil najprv jedným a potom ešte raz druhým prsteňom a začal sa opäť prepadávať asi sto sáhov od pôvodného miesta. Teraz už však bol neviditeľný a tak voči kergulom, čiastočne ochránený, teda aspoň tomu veril, že je ochránený, no aj tak sedel ticho a nepohnute a čakal kým sa zväčšia ostatní.

Nad snehom mrzlo až prašťalo, mohlo byť snáď 30 stupňov mrazu, no v jame bolo našťastie aspoň trochu teplejšie takže sa to dalo nejako vydržať. Po dvoch smenách kľudu, kedy dovnútra jamy presvitalo len svetlo mesiacov, sa objavil zvyšok družiny, ktorý xO2 rýchlo povykladal von. Sekus bol rovnako ako alchymista, teda okrem niektorých vecí navešaných na ňom, tiež neviditeľný. Zvyšok družiny bol vidno, no všetci boli stále hluchí ako peň a tak celá komunikácia prebiehala výhradne cez zväzok niekoľkých pergamenov do ktorých si vpisovali otázky a odpovede čo bolo mimoriadne kostrbaté a príšerne pomalé riešenie, no aspoň sa mohli dorozumievať inak ako pomocou posunkov, ktoré navyše u dvoch družiníkov nebolo vôbec vidno. Ešte predtým však odhrabali aspoň trochu snehu naokolo aby sa v prepadnutej úzkej jame dalo vôbec hýbať a nepadal im na hlavy stále nový a nový sneh zosúvajúci sa vytrvalo zo stien.

Gorg so Šátorom sa okamžite chystali ryť a kopať nový tábor hlbšie v snehu, no Kysličník ich okamžite zastavil. Bolo jasné, že tu nebude kam dávať tie obrovské kopy snehu, ktoré by obaja nakopali. Nebol tu naokolo žiaden šikovný sopúch do ktorého by sa vykopaný sneh dal hádzať, nehovoriac o možnom bedlivom oku kergulov krúžiacich v tme niekde nad snehom. Alchymista obom, po chvíli hrabania sa v torne, ktorú mu samozrejme ktosi vláčil, ukázal akýsi opalaskujúci lektvar. Veľavýznamne na nich žmurkol. Odštupľoval zátku a privoňal si. Necítil nič, čo bolo v danej situácii veľmi užitočné. Privrel štupeľ, no hrdlo lektvaru nechal trošku pootvorené a začal ním frkať naokolo ako kňaz obchádzajúci novo postavený chrám. Sneh sa pod kvapkami lektvaru topil a mizol ako pod plameňom len oveľa oveľa rýchlejšie. Gorg striehol celý čas ako sup hore na nočnú oblohu nad seba, no družiníkov upozornil len sporadicky hoc bolo jasné, že kerguli sú stále ešte nablízku. Kútikom oka však vytrvalo sledoval nie tak bežné divadlo, keď Šátor ukazoval alchymistovi kde a kade najlepšie odtápať masu snehu, ktorá potom pred oboma rýchlo mizla. Snažili sa záhrab vytvoriť smerom k horám, do hlbšieho snehu a súčasne smerom nadol aby boli lepšie chránení čo najhrubšou vrstvou snehu.

Netrvalo dlho a s týmto šikovným lektvarom mali vydlabaný praktický záhrab v snehu veľký asi 4x5 sáhov a vysoký zo dva sáhy. Viedol k nemu šikmý tunel dlhý asi tri sáhy a od povrchu bola skrýša vzdialená asi tri sáhy. Dokonca ani Šátor, dobre známy svojou klaustrofóbiou, sa v ňom vôbec necítil zle, hoc bola pravda, že z času načas šiel vykuknúť von jamou tvrdiac, že vzduch v úkryte sa mu zdá ťažký a nedýchateľný. To malo trochu logiky keďže vo vnútri rýchlo rozložili stan a zapálili pec, no bolo trochu pochybné či vzduch v úkryte bol skutočne taký nedýchateľný ako tvrdil alebo sa snažil odvrátiť záchvat klaustrofóbie.

Gorg ostal sedieť v snehu pod otvorom von tak aby ho nebolo zhora vôbec vidno a strážil asi tri hodiny. Asi v polovici svojej stráže sa musel schovať pred nebezpečnými tieňmi dravcov, ktoré sa objavili nebezpečne blízko, no nebezpečenstvo pominulo tak rýchlo ako sa zjavilo. Zvyšok družiny zatiaľ zaľahol. Spánok bol už každému treba viac ako soľ a počas boja s démonmi a stonožkami načreli hlboko do svojich síl. Po troch hodinách Gorg ďalej pokračoval a strážil ešte ďalšie tri hodiny. Gorgova ďalšia služba bola už našťastie úplne kľudná. Zdalo sa, že počas tých zhruba siedmych hodín, ktoré uplynuli od veľmi náročného, no hlavne mimoriadne hlučného boja so stonožkami, sa rozruch v podhorí ukľudnil. Či to však bolo skutočne tak nikto z nich netušil. Boli radi, že majú chvíľu kľud a rozhodne sa nikto z nich nehodlal overovať či je to vonku skutočne tak.

Hodinu pred koncom stráženia válečníka vstal odpočinutý Sekus, ktorý ešte tradične zrýchlene meditoval. Spolu s válečníkom sa najedol a vymenil ho potom na stráži, no strava to bola jednotvárna a spoločnosť žalostná pretože hoc Gorg už odchluchol, Sekus bol stále neviditeľný a navyše ešte stále hluchý. Krátko na to čo šiel válečník spať vstal konečne xO2, ktorý sa tiež najedol a začal špekulovať čo skôr urobiť. Odrazu ho čosi napadlo a vytiahol odkiaľsi z vaku 6 flakónov nájdených ešte u Eframa, ktoré netušil načo sú. Po chvíli si však uvedomil, že mu na poriadnu diagnostiku chýbajú lakmusáky a tak si postavil v stane celú aparatúru a zapálil lucernu aby lepšie videl lebo si ich musel najsamprv vyrobiť. Popri tom si vo vaku všimol Eframov denník, ktorý skoro svojho času zabil Sekusa keď v ňom kedysi skúšal listovať. Nakoniec pokrútil odmietavo hlavou a rozhodol sa radšej pokračovať niečím viacej praktickým. V denníku Eframa najskôr nič okamžite praktické nebolo a Šátor sa mal už každú chvíľu zobudiť pričom po jeho meditácii sa s ním musel dohodnúť čo ďalej. Našťastie už všetci zhruba v rovnakom čase konečne odhluchli. Počuť však našťastie bolo len hvízdanie ľadového vetra nad snehom. Dole bolo celkom príjemne teplo a xO2 bol rád, že nemusí von. Rýchlo vyrobil niekoľko lakmusákov aby pozrel tie flakóny. Nakoniec sa ukázalo, že niektoré z flakónov sú celkom užitočné a bol medzi nimi napr. flakón na pozitívne vyjednávanie, ktorý už nedávno úspešne použil u skřetov, nejaký dym, či paralýza a podobné typy. Alchymista sa spokojne poškrabal na bruchu a bol rád, že všetky podobné veci už všetky pozisťoval. Z predmetov mu už ostával napríklad len mech, ktorý sa vzpieral, no tam to bolo asi jasné o čo ide a akurát nebol schopný nájsť spôsob alebo slovo akým mech otvoriť. Skontroloval okolie a zdalo sa, že ešte má nejaký čas, no na nejaké veľké kuchtenie to už nevyzeralo. Chvíľu rýchlo uvažoval lebo nevedel či urobiť jeden Prcek alebo viacero Rýchlostí. Nakoniec vyrobil Prcka a keďže mal ešte trošku času zbúchal dokonca aj 4 Rýchlosti. Ku koncu mal dokonca ešte čas si rýchlo prebehnúť stav zásob nad ktorými si spokojne mľaskol. Hlavne surovín mal obrovské množstvo a dokonca viacero druhov, jediný problém bol v tom, že mu ich museli vláčiť iní.

Keď dokončil, vybral sa za hraničiarom aby s ním prebral ďalšiu situáciu. Turbulentné udalosti v prvom tábore tiež potrebovali aspoň prvé zhodnotenie. Bola to prvá možná chvíľa keď sa dali aspoň trochu prebrať tie dramatické udalosti a ťažké boje v prvom tábore. Dopadli s ohľadom na nebezpečnosť protivníkov neuveriteľne dobre, no hlavne vďaka silným šípom, ktoré použil hraničiar, čo alchymista patrične okomentoval. Obaja sa však zhodli, že šípy treba šetriť pretože ich sila bola neuveriteľná a v podobných situáciách budú mať do budúcna úplne zásadný význam. Alchymista súčasne rýchlo zhrnul kde sa zložili a ako to vyzerá naokolo miesta kde sa zložili teraz. Už len ako taký drobný bonus mu napísal, že v starom tábore vykukol zo snehu asi nejaký obor, no keď o tom tak teraz hovoril pripadalo mu to, že sa mu to všetko asi len zdalo. Teraz sa nachádzali prakticky na konci oblasti kde sa vyskytovali sopúchy a kde bolo podľa všetkého ešte ako tak teplo. Sekusa nebolo vidno a tak na stráži asi bolo zatiaľ všetko v poriadku a dvaja druhovia rozdebatovávali neutešený zdravotný stav družiny kedy prakticky každý z nich mal väčšie či menšie zranenia z predchádzajúcich bojov v prvom tábore. Hlavne u Gorga bol stav vyslovene zlý keďže prešla už dlhá doba odkedy sa mimoriadne odolný trpaslík posledný krát systematicky doliečoval a hoc vydržal úplne neuveriteľné útoky bolo zrejmé, že musí načerpať nové sily ak majú vôbec pokračovať ďalej. Aspoň, že prsteň mu nesvietil, čo znamenalo, že 40-50 sáhov od neho každým smerom nie je žiaden živý skřet. xO2 bol stále neviditeľný a tak celá komunikácia prebiehala z časti na pergamenoch položených neďaleko. Tie sa rýchlo plnili drobným písmom ako Kysličník vypisoval a Šátor mu rovno odpovedal. Smer debaty sa však zdal byť jasný už od začiatku a bolo očividné, že musia najprv podrobne preskúmať okolie, doliečiť sa a potom vymyslieť čo ďalej.

Rýchlo však prišli na to, že na prieskum okolia by stačilo doliečiť len alchymistu. Zvyšok družiny by zatiaľ ostal v tábore naberať sily. S novými informáciami by vedeli kam sa ďalej vypraviť a akým spôsobom. No to ako to urobiť presne ostávalo otáznikom a písmo-debata nebrala konca. Pergamen sa plnil stále novými a novými úvahami a Šátor nahlas hľadal najzmysluplnejšie riešenie, no nakoniec na neho Šátor zoslal silné liečivé kúzlo a alchymista to navyše zapil jedným červeným lektvarom zo svojich bezodných zásob. Kudůk sa cítil takmer úplne zdravo a bol pripravený hneď vyraziť pričom už typicky nervózne poškuľoval po východe zo záhrabu. Šátor ho však zadržal, vytiahol mapu a zapichol prst čo najviac na severnej časti mapy. xO2 roztržito pokýval hlavou a napísal na pergamen poďakovanie za doliečenie, no v mysli už bol dávno na prieskume.

Prieskumník vyletel s metlou nad otvor a rozhliadol sa naokolo snažiac sa vyhnúť pohľadu späť k starému táboru. Ešte si dobre pamätal tú príšerne veľkú, zarastenú hlavu a jej pátravý pohľad, ktorý sliedil po okolí a nejak nemal chuť si overovať či to vtedy bola pravda. Omyl bol pohodlnejší. Tma bola stále rovnaká, no keď sa vynoril z jamy vedúcej k záhrabu, vyšli zhodou okolností opäť dva z troch mesiacov. Na západe sa neďaleko tiahli nízke pahorky pokryté ľadom a snehom, ktoré prechádzali do oveľa vyšších hôr ešte viac na západe s čnejúcimi sa ostrými štítmi. xO2 chvíľu pozoroval ostrú líniu hôr, keď svetlo mesiacov odrazu osvetlilo v horách na západe neďaleko nich obrovskú dieru. Keďže tá hora bola vzdialená asi 600 sáhov musela mať tá diera skutočne obrovské rozmery. V diaľke viac na juh sa dokonca možno nachádzali ešte ďalšie, no v tejto nekonečnej tme to bol len veľmi hrubý odhad akého skôr hádanie. Po krátkej chvíli rozmýšľania nasmeroval metlu smerom k obrovskej diere pretože ho napadlo, že ak tam existuje vstup do podzemia, bude tade asi najjednoduchšie vstúpiť pod zem úplne nepozorovane. Vzdialenosť pre metlu to bola irelevatná a tak sa flexibilne rozhodol využiť situáciu a nový objav aj hneď preskúmať. Nebol si istý, že by s tým každý v družine súhlasil, no toto bolo teraz podružné. Aj tak tu nikto nebol, kto by to mohol ovplyvniť. Vyrazil, no netrvalo dlho a nasrato to otočil späť do tábora. Jeho príprava smrdela opäť poriadnym prúserom ako pri poslednom prieskume u klanu Červenej tlapy a v duchu bohujúc sám na seba šiel späť do záhrabu kam prakticky skoro vletel otrieskajúc sa o sneh. Brko sa nasrato rozbehlo po pergamene a Šátor sa udrel do čela. Odopol si z ucha svoju náušnicu a utekal stiahnuť prsteň spiacemu válečníkovi. S týmito dôležitými vecami sa vrátil ku alchymistovi, ktorého však našťastie ešte stále nebolo vidno. Už chystal vyraziť, no Šátor ho ešte v panike naslepo chytil za rameno a ukázal mu bylinku nazývanú aj Bělmo. Alchymista si rozotrel 3 kusy byliny po čele a vyškrabal sa zo záhrabu pod otvor von kde nasadol na metlu zapichnutú v stene tunela.

Na druhý raz sa teda Kysličníkovi konečne podarilo vyštartovať na dlho očakávaný prieskum okolia. Dohodli sa, že za hodinu sa radšej vráti späť, predovšetkým kvôli treskúcej zime vládnucej naokolo. Po pár sto sáhoch letu smerom k obrovskej diere strhol odrazu kudůk metlu prudko doľava a hore. V poslednej chvíli sa vyhol akýmsi hrubým chápadlám zo snehu, ktoré z ničoho nič po ňom vystrelili do výšky snáď 10 sáhov. Dokonca sa mu zazdalo, že v strede zazrel akúsi veľkú tlamu, no tvor nebol viditeľný cez infravidenie z bylín. Alchymistu oblial studený pot. Sever vyzeral byť čím ďalej tým viac nebezpečný a kde bolo teplo kypel vražedným životom. xO2 rozmýšľal ako ho ten brutálny netvor mohol vôbec spozorovať, keď bol úplne neviditeľný. Toto nebolo nič moc a musel o tomto čo najskôr poreferovať ostatným. Toto by schmatlo polovicu tej väčšej stonožky bez akýchkoľvek väčších problémov. Nervózne dvihol metlu do výšky zhruba 20 sáhov nad okolie a pokračoval ďalej k neďalekým kopcom už radšej vo väčšej výdaj výške hoc to znamenalo, že s vysokou pravdepodobnosťou mu niečo pri prieskume ujde. Teraz bol čas zbierania údajov, nie čas na ich rozoberanie či analýzy. Krátka chvíľa nepozornosti a mohlo byť po ňom. Prsteň od Gorga mu občas preblikol. Vnímal to však len podprahovo lebo po poslednom zážitku mal zmysly vyšponované na maximum na sneh pod seba. Netrvalo dlho a obišiel posledný kopec, ktorý zakrýval obrovský otvor v hore. Čím bol bližšie bolo zrejmé, že musí mať na výšku aspoň 50-60 sáhov. Ak by to bola len jaskyňa bez spojenia s podzemím, mohlo to byť dobré miesto na úkryt. Obletel svah a odrazu zabrzdil metlu. Okamžite ju otočil a bohujúc v duchu ako kedysi barbar Ishar sa snažil čo najskôr schovať naspäť za svah hory pričom klesol trochu nižšie. Dúfal, že tu nikde nenarazí na podivné chápadlá zo snehu. Keď si bol istý, že ho z opačnej strany kopca určite nemôže byť vidno, opatrne vykukol spoza terénnej vlny.

V obrovskom otvore sedel ozrutný obor. Ale aký obor! Na výšku mohol mať tak 20-25 sáhov, oblečený bol veľmi sporo do nejakých hrubých kožušín z bielych medveďov zlátaných veľmi na hrubo ju sebe a hoc sedel mohol mať na výšku stále takých 10-15 sáhov. Sediaci siahal tak do štvrtiny obrovského otvoru v skale. Otvor vyzeral ako obrovská diera kamsi hlbšie do tmy vyhĺbený a vymletý najskôr vodou. Obor bol našťastie sklonený a neviditeľného prieskumníka si očividne nevšimol hoc to k nemu nemohlo byť viac ako sto sáhov. Bol to malý zázrak pretože na mohutnom krku sa mu klimbalo hneď niekoľko hláv! Štyri. Nie, aspoň päť hláv, z toho jedna horšia ako tá druhá. Len jedna vyzerala byť hlava akú sa dá u obra čakať. Jedna bola hlava akejsi divokej ženy so šialeným pohľadom a ďalšie vyzerali skôr ako zmutované po alchymistických pokusoch, než bežné hlavy. xO2 radšej nekŕmil hladného skřeta elfskou pannou a rozhodol sa po chvíli pozorovania radšej zmiznúť. Niektoré tie hlavy ho kľudne mohli zazrieť. Sám vysoký ledva niečo cez sáh poväčšine cítil posvätnú hrôzu z toho ako niečo živé môže byť také obrovské. Pripadal si ako myš pred ľudskou chalupou. Bol síce príšerne zvedavý, no na prípadnú mačku čo chytá myši sa mu teda čakať vôbec nechcelo. Čo najrýchlejšie a najtichšie ako vedel začal cúvať, otočil sa a letel späť smerom k moru. Rýchlo špekuloval kam sa vydať ďalej. Po chvíli to stočil ešte viac na sever k poslednému sopúchu, ktorý bol zaznačený na ich mape. Krátko na to si všimol, že prsteň od Gorga mu začal blikať častejšie a tak sa zosunul trochu nižšie a blikanie sa razom ešte viac zvýšilo. V okolitej tme vyzeral ako malá bledá modrá sviečka, ktorá zhasínala sa a rozsvecovala sa. Malý majáčik v nekonečnej tme. Že to môže byť súčasne aj mimoriadne nebezpečné ho v tej chvíli vôbec ani nenapadlo a Sekus, ktorý by mu to určite pripomenul, bol v tej chvíli veľmi ďaleko.

Čím viac sa blížil k sopúchu, blikal prsteň viac a viac ako besný až náhle v tesnej blízkosti sopúcha úplne zhasol. Vyzeralo to, že najbližšie okolie sopúcha nebolo obývané. Asi tam bolo už teplo veľmi silné. Obletel sopúch, ktorý bol vlastne len taká prasklina v zemi odkiaľ stúpali kúdoly pary a v hĺbke bolo vidno presvitať trochu žeravej lávy. Okolo sopúcha bola hrúbka ľadovca od 4-6 sáhov do niekoľko desiatok sáhov. Pri oblete sopúcha dookola prsteň síce stále preblikol ešte viac na sever od neho, no zďaleka nie toľko ako na juh od neho. Odrazu sa mu zazdalo, že mu na dvoch miestach preblikával prsteň oveľa častejšie. Dokonca boli obe miesta relatívne blízko od seba, no tým druhým si zďaleka nebol taký istý. Po chvíli si to uzavrel, že ten druhý sa mu asi len zdal. Ako potvrdenie jeho úvah sa odrazu na povrchu objavili dva malé teplé body, najskôr skřeti, ktorí sa objavili na prvom mieste. Zazdalo sa mu, že sa za nimi rýchlo zavrel nejaký otvor.

Šátor vytrvalo listoval v knihe, ktorá už bola citeľne ohmataná a ochytaná odkedy ju našli a dali zreštaurovať. Využil chvíľu kľudu a opatrne otáčal strany, no bola to vždy nekonečná a strašne trpezlivá robota pretože stránky boli pokryté veľkým množstvom rôzne dlhých a rôzne rozsiahlych textov cez ktoré boli navyše často naškrabané úplne chaotické a nie veľmi zreteľné poznámky rôzneho veku a provinencie podľa toho kto knihu kedysi v minulosti používal. Niekedy to bolo len jedno slovo s výkričníkom hrubo zapísané silnou vrstvou krvi inokedy dlhší text napísaný krížom cez text pod ním. Poznámky boli často napísané na úplne nesúvisiacich stranách a celkovo to bolo doslova hľadanie ihly v kope sena. Nakoniec sa však na neho Štastena predsa len usmiala a čosi predsa len vydoloval. Prvou bola malá poznámka k ľadovým stonožkám, ktorá ich označovala za takých Diablov Severu. Druhou, podstatne rozsiahlejšou stopou, bol text pod heslom Ľadový obor. Heslo tvrdilo, že trpaslíci ho volajú *Pán Zimy*, skřeti (východní) Kerezg Tharg Buguz čo doslova znamenalo *Hora čo zadupáva klany*, elfi Tharohatlalien *Duša severu* ale aj Sartotlalien *Kráľ Severu* a ľudia/barbari proste Ľadový Obor alebo Ľadový kolos. Navyše sa v podrobnejšom popise uvádzalo, že majú výšku od 5 do 25 sáhov, boli zarastení hustou bradou a vlasmi a očividne disponovali obrovskou silou a pomerne slušnou inteligenciou. Žili často ako samotári na ďalekom Severe, často s ochočenými ľadovými medveďmi, no vtedy je zväčša široko ďaleko ticho, keďže každá zver odtiaľ utiekla alebo ju obor zožral. V rokoch veľmi krutých zím občas putovali až ďaleko na juh, kde následne spôsobili čiastočné presuny skřetov a inej hávede žijúcej v divočine. Keď bol potravy dostatok a podmienky príhodné vytvorili dokonca niekedy celé malé osady, no vtedy zdroje využívali viac ako svoj hospodársky dvor než to, že okolie okamžite vyžrali. Vtedy im často v prípade núdze velil ten najinteligentnejší z nich. Inteligentným bytostiam s civilizáciou sa podľa textu bytostne vyhýbali, keď mohli tak pred nimi utiekli, no predtým ich ešte čo najviac zabili. Obri ich brali za vinníkov toho, že musia žiť tak ďaleko na severe a v ich bájach boli kedysi vyhnaní z juhu, no nakoľko bol toto opis reality alebo len zbožná fantazmagória nebolo jasné. V Bestiáři bol toto zjavný odpis z nejakej inej knihy, ktorú napísal Krazd Ucho, veľký znalec Divočiny. Z ďalšej krátkej poznámky bolo zrejmé, že autorovi odpisu viachlaví obri asi neboli známy a niekto to vôbec neocenil a nevyberane autorovi odpisu hrubo vynadal. Šátor zaklapol dôležitú knihu a opatrne ju vložil späť do torny. Hlavou mu bežalo niekoľko myšlienok naraz.

Odkiaľsi neďaleko alchymistu sa ozval vydesený príšerný výkrik ukončený smrteľným chrochtaním a hneď nato sa ozvali dve tlmené prasknutia. Ako keď niečo alebo niekoho prelomíte napoly. xO2 naprázdno preglgol. Tí skřeti neprešli snáď ani 200 sáhov smerom k pobrežiu. Kdesi pri mori sa mu zazdalo, že mesiac osvetlil nános väčších či menších omletých kameňov a cesta k moru bola nánosmi de facto odrezaná. Vyzeralo to, že táto severná strana Kesdehu bola ešte drsnejšia ako juh. Alebo mali na juhu neuveriteľné šťastie zelenáčov. Ani ho nenapadlo zisťovať čo sa s tými dvoma zúfalcami stalo. Určite nič dobré.

xO2 sa nervózne rozhliadal naokolo. Hľadal hocijaký záchytný bod podľa ktorého by sa mohol orientovať, no žiaden nenachádzal. Akonáhle by odtiaľto odišiel, bol si istý, že by mal veľmi veľké problémy otvor opäť nájsť. Chvíľu váhal, že tam hodí aspoň nejaký buch buch, alebo by mohol miesto občúrať, no potom si spomenul na staré časy medzi krollmi a to že skřeti majú vynikajúci čuch. Chvíľu takto špekuloval až ho napadlo ísť vyššie aby identifikoval skřetov čo najplytšie pod povrchom. Odhadoval, že teraz prsteň identifikoval skřetov tak do hĺbky 10 sáhov pod povrch. Snažil sa si to poriadne zapamätať a vrátil sa rýchlo do tábora, kde ho schmatol neviditeľný Sekus strážiaci pri vchode a ťahal ho rovno dnu. Obaja utekali rovno k miestu s pergamenom do ktorého alchymista narýchlo načrtol aspoň nahrubo mapu okolia a na nej aj aktivitu prsteňa. Do toho hlásil Sekus, že na stráži sa citeľne dvihla aktivita kergulov nad táborom a Kysličník mal šťastie, že pri návrate do žiadneho z nich nevrazil. Šátor sa ho nervózne vypytoval čo zistil, no alchymista ho hneď zarazil aby bol chvíľu ticho kým najskôr zakreslí to čo mal v hlave.

Keď skončil rozbehla sa veľká debata kedy sa pergamen rýchlo pokrýval drobným alchymistovým písmom. Dôrazne Šátora varoval pred smrteľne nebezpečnými snehovými chápadlami, ktoré by si asi poradili aj so stonožkou a informoval ho o výsledkoch svojho prieskumu. Šátor pokyvoval hlavou a rýchlo čítal naškrabaný text. Debata bola krátka, no veľmi intenzívna a po chvíli sa oblúkom vrátili k tomu, že treba určite doliečiť zvyšok družiny keďže každý ďalší prípadný stret by mohol niekoho zabiť. Navyše bolo treba premyslieť ako ďalej. xO2 vrátil Gorgovi prsteň a Šátorovi náušnicu. Bolo však čosi čo bolo treba podľa Šátora urobiť hneď. Gorg sa teda hneď vychytil a šiel urobiť dva úzke komíny v rôznych rohoch v šírke asi 10 coulov. Kvôli vetraniu. Teda to aspoň tvrdil Šátor. Hneď za tým sa rozbehlo dohadovanie koho poslať na prieskum alebo či by nebolo ešte lepšie vyraziť rovno na prieskum bojom, ktorý vytrvalo presadzoval hlavne nabudený hraničiar. Úvahy boli komplikované tým, že havran ani mačka neboli ochotné ísť na prieskum s hocikým. Súčasne najlepší adept Kysličník mal z výsledkov posledného prieskumu slušne povedané veľmi zmiešané pocity. Debata nebrala konca. Navyše by možno nebolo také hlúpe poslať xO2 na dodatočný prieskum okolia kým mu ešte trvali byliny. Hraničiarov prieskum bojom mal bál veľkú slabinu v zdrojovo náročnom presune všetkých pričom celý prieskum bojom sa navyše mohol ukázať byť úplne zbytočným. Nakoniec sa zhodli, že bude najlepšie poslať opäť kudůka samého. Chcelo to však nejakú podporu priateľa pre prípad, že by sa prieskum nejako zvrtol. Bolo jasné, že bez havrana, ktorý to priamo a rezolútne odmietol. Trebalo teda presvedčiť mačku a Sekus by ich oboch odviezol na metle čiastočne zmenšených. Alchymista neváhal a so žmurknutím vytiahol jeden Červený kríž a vybral sa za mačkou, ktorej ho hneď aj pomohol vypiť. Tej sa razom výrazne prilepšilo a vďačne pozrela na alchymistu. xO2 čosi naškrabal na pergamen a Sekus s ňou telepaticky prehovoril načo mačka bola ochotná vybrať sa s alchymistom za podmienky, že nebude skúšať podobné experimenty ako posledný krát s havranom a navyše prihodí nejaké dve myši hneď ako sa mu naskytne šanca nejakú chytiť. Spoločník na prieskum bol týmto vybavený. Sekus navrhol bylinu na krollí sluch, ktorá by mu umožnila mapovať okolie veľmi efektívne až 3 hodiny, no súčasne ho upozornil, že po skončení asi hodinu nebude počuť vôbec nič. Bylina to bola neuveriteľne užitočná, hlavne keď očakávali, že u skřetov bude prakticky úplná tma. Hneď na to mu kúzelník podal malý kúsok žltého machu. Mechurina napísal na pergamen a xO2 si spomenul, že na pláňach ju používali každú chvíľu. Výborne. Na štyri hodiny ho skřeti so svojími citlivými nosmi neucítia. Doladili posledné detaily, mačka sa posadila na rameno alchymistovi a kudůk schytil lektvar Prcka a na ex vypil presnú polovicu. Sekus si zobral prsteň na skřetov od Gorga a zakúzlil na čo mačka a všetci naokolo zmizli. Sekus a Kysličník nastúpili na metlu a vyleteli z tábora načo sa zviditeľnil zvyšok tábora. Šátor pokrútil hlavou. Bol zvedavý čo z tohto zase raz vylezie. Ten prieskum bojom mu stále nešiel z hlavy a mrzelo ho, že sa mu ostatných nepodarilo presvedčiť.

Prieskumníci na metle sa po krátkej chvíli objavili približne nad miestom kde xO2 tušil vchod do podzemia, no jediným vodítkom boli len tí dvaja nešťastní skřeti, ktorí sa tam predtým objavili a podľa všetkého dopadli veľmi zle. Sekus držal metlu vo výške 40 sáhov, no nakoniec sa rozhodol, že ide radšej na výšku 5 sáhov. Hlavne kvôli tomu aby im prípadný malý vchod do podzemia neunikol. Kdesi na mori, ďaleko pod nimi, bolo počuť tiahle zvuky praskania ľadu a kdesi ďaleko na juhu, odkiaľ prišli, zhučala nejaká mohutná lavína. Čas rýchlo bežal a xO2 si všimol, že mu došlo infravidenie. V duchu prevrátil oči. Zabudol Bělmo! Začínalo sa to až príliš podobne tej jeho poslednej akcii.

Odrazu z trochu iného miesta ako si pamätal, možno tak 100 sáhov vedľa, sa objavil nejaký ruch a nadávky. Sekus už chcel vyraziť preskúmať to miesto keď mu xO2 stisol ruku a kúzelník súhlasne pokýval hlavou. Radšej ešte počkajú, niečo im obom hovorilo, že tu niečo nesedí. Vyzeralo to akoby ktosi vyhodil skřeta vonku na mráz. Ten v úplnej panike a zdesený hrôzou začal hystericky ziapať a chvíľu na to začal ozlomkrky šprintovať dole svahom smerom k moru. Prekvapujúco obratne sa pri tom vyhýbal balvanom a kameňom. Musel v tej tme perfektne vidieť, keďže ani raz nezakopol či len spomalil pre nečakanú prekážku. Nedobehol však veľmi ďaleko pretože z oblohy sa v tichosti odrazu zniesol obrovský tieň, ktorý sa objavil prakticky úplne z ničoho nič, ako duch, a schmatol nešťastníka do drápov. Obaja prieskumníci pri tom skoro dostali infarkt a Sekus podvedome stiahol metlu ešte nižšie hoc kergul ich podľa všetkého nemal šancu zbadať. Ako na vlastnej koži kedysi zistil Šátor, dravec chcel so skřetom okamžite vyletieť vyššie pričom skřet chvíľu ziapal ako zmyslov zbavený až do chvíle keď začuli hlasné chrupnutie a skřet okamžite stíchol. Kergul sa však prerátal. Odkiaľsi, z viacerých smerov, z ničoho nič prileteli balvany asi tak 20-30 coulov veľké a zosypali sa na kergula, ktorému v krátkom okamihu dolámali krídla a niektoré kosti. Omráčený Kergul škriekal príšerným škrekom raneného zvera tušiaceho svoj koniec a s dolámanými krídlami sa pokúšal z celej sily vzlietnuť hoc mu to pôsobilo obrovské bolesti a časť zlomených kostí skrvavene trčala von z peria. Nič z toho však naši družiníci nevideli a nič z toho kergulovi nepomohlo. Odrazu sa kdesi z opačnej strany objavili štyria mohutní sarkoni, ktorí behom neuveriteľne krátkej chvíle rozsekali kergula a asi aj skřeta na márne kúsky a chvíľu na to už obťažkaný čerstvými zásobami si to rázovali smerom k otvoru kade vyhodili skřeta von. Celú drastickú scénu masakra z času načas osvetlil či už biely alebo nečervenalý svit jedného z mesiacov. Sekus nasmeroval metlu tak aby videl do otvoru, ktorým sarkoni vchádzali dnu. Bol veľký asi 1x2 sáhy pričom vnútri bola asi tma lebo svetlo odtiaľ nebolo vidno, no celé to bolo viac menej k ničomu. xO2 sa chvíľu hral s prsteňom na teleport keď Sekus náhle s metlou zamieril späť k miestu kde tušili vchod ku skřetom.

Bola to snáď pol hodina od odchodu z tábora. Úplne akoby náhodou vykukol náhle nejaký skřet von, no hneď zavrel. Mali neuveriteľné šťastie. Teraz presne vedeli kde je vchod hoc sa hneď zavrel. Ešte stále mal čas skúsiť prekĺznuť zmenšený dovnútra kým trval Prcek ak by ktosi opäť otvoril, no pravdepodobné to už veľmi nebolo. Sekus kvôli tomu pristál hneď vedľa a vyložil alchymistu načo sa vzdialil a ostal sa vznášať neďaleko pre prípad potreby. Smenu na to sa otvoril vchod opäť. Mali úplne neuveriteľné šťastie. Chodba 1x1 sáh ako čierne ústie komína išla prudko dole. Ďalej dnu nebolo vidno ani figu. Kamenná platňa, ktorá sa otvárala smerom von bola odklopená a pokrytá hrubou vrstvou námrazy pričom traja skřeti vliekli čosi von. Keď prišli bližšie bolo v svetle mesiacov vidno, že vlečú hrubé veľké kusy mazľavých, príšerne páchnucich koží pokrytých hrubými vrstvami čiernych plesní. Že to boli kože xO2 skôr len tušil ako vedel. Nedokázal prísť na to čo iné by to mohlo byť.

Výzvedy u klanu Drteného lišajníka

Kysličník počkal kým skřeti vyjdú úplne von a obratne sa prešmykol do kompletne tmavej chodby s priemerom 1x1 sáh, ktorej steny boli tak nahrubo otesané, že tvorili ostré výbežky smerom dovnútra o ktoré sa hneď takmer porezal. Tesne za vstupom boli po oboch stranách dva jedno sáhové výklenky. Vyzerali byť prázdne okrem neporiadku zo zbytkov kosteného vybavenia, plesnivých koží a kameňov. Všetko to príšerne páchlo, no bolo tu napodiv dosť teplo. A vpredu pred ním sa zdalo, že bolo ešte teplejšie. Pripomenulo mu to čas keď bol na poslednom prieskume. Tam to však páchlo viac kyslejšie. Tu skôr tak nasladlo, staro. Tak páchla smrť a rozklad. Striaslo ho, no špekulovať nebolo nad čím. Rýchlo sa vydal ďalej prudko klesajúcou chodbou smerom do podzemia tušiac, že tí traja skřeti so smradľavými, zasliznutými kožami, či bez nich, sa určite čoskoro vrátia. Všade bolo ticho, veľmi teplo a skutočne príšerný smrad. Horší ako pri návšteve u posledného klanu. Čím hlbšie šiel tým horší smrad a teplo bolo. Po niekoľkých sáhoch zastal a chvíľu čakal. Niekde vpredu po asi pol tucte sáhov bola nejaká obrovská miestnosť z ktorej sa niesli hlasy a trocha úplne slabého svetla, ktoré sa šírilo z plesní po stenách, strope a po zemi. Bolo ho však asi len toľko ako keď polovica Vesny svieti za inak úplne tmavej noci.

Za sebou odrazu začul hlasy vracajúcich sa skřetov, ktorí ešte predtým kameňmi odbili najhrubšiu námrazu aby vôbec mohli zavrieť poklop. Kysličník sa radšej rozbehol rýchlo ďalej dopredu do veľkej miestnosti pred sebou a pritisol sa k stene naľavo hneď za vstupom. Stena bola relatívne hladký, dobre obrúsený kameň, ktorý vyzeral byť najskôr vymletý vodou. Stena oproti bola vzdialená tak 5 sáhov. Ocitol sa vo veľkej, podlhovastej kaverne, ktorá pokračovala v severo-južnom smere snáď 10-12 sáhov a široký tretí východ v šírke kaverny smeroval takmer oproti hrubo tesanej malej chodbe, ktorou alchymista vbehol. Vo veľkej tunelovitej kaverne idúcej sprava doľava bolo vlhko, na zemi ležali roztečené plytké kaluže studenej vody kvapkajúcej kdesi zo stropu. Podľa hlasov a mizerného svetla tušil kdesi naokolo tak do pol tucta skřetov z ktorých časť vydávala úplne príšerné pazvuky. Traja skřeti v chodbe sa rýchlo blížili. Zakrátko prešli okolo neho a o niečom sa drsne rozprávajúc sa chystali zmiznúť vo veľkom a širokom tuneli oproti keď sa odrazu dvaja z nich na niečom pohádali a začali sa mlátiť. Tretí zo skupiny im nevenoval za mak pozornosti a pokračoval nerušene ďalej.

Všade tu bol príšerný smrad a xO2 niekoľko krát naplo kým sa ovládol. Začal radšej dýchať iba ústami. Alchymista nezaváhal a nebojácne sa hneď vydal za skřetom, ktorý zmizol v tuneli obozretne sa vyhýbajúc dvom bijúcim sa. Celý tunel vyzeral byť tiež hladko vymletý mohutnými prúdmi vody a viedol aspoň 60-70 sáhov hlbšie do svahu. Po stranách bolo vytesaných množstvo malých 1x1 sáhových chodieb rovnakej kvality ako tej ktorou prišiel z povrchu. Ich skúmaním sa však nezdržiaval a pokračoval rýchlo ďalej, no aspoň v niektorých z nich tušil skřetov. Hlavný tunel bol veľmi podobný tomu prvému a celé to vyzeralo skôr ako komplex vodou prírodne vymletých jaskýň v ktorých ktosi veľmi nešikovne vytesal úzke primitívne chodby ako odbočky alebo spojky. Čím hlbšie šiel tým bol vzduch teplejší a vlhkejší. Kaluží bolo stále viac a boli čím ďalej väčšie až začali vytvárať malé plytké stružky tečúcej vody v smere pochodu. Hlavný široký tunel ústil po chvíli do obrovskej kaverny alebo skôr obrovského dóm. Skřet sa zohol pri blízkej kaluži z ktorej sa chlemtavo napil bez použitia rúk a keď sa zdvihol zmizol rýchlym krokom niekde medzi ostatnými skřetmi.

Obrovský dóm mať odhadom tak 150 sáhov pred neho a dokopy snáď 200-250 sáhov do bokov. V obrovskom dóme bolo rovnaké šero ako v tuneloch predtým. Dno a strop boli pred ním a smerom doľava pokryté nespočetným množstvom stalaktitov, stalagnitov a stalagnátov rôznych veľkostí, hrúbky a výšky. Výška celého dómu nebola spočiatku úplne zrejmá, no minimálne 30-40 sáhov pri vchode to určite bolo a zdalo sa, že smerom od neho strop ešte ďalej stúpal na nejakých 50-60 sáhov. Zdalo sa, že vyšší strop schovaný za prvou časťou bol prekrytý najskôr priamo ľadovcom a voda z neho pršala a stekala vo vodopáde po pravej strane kaverny nadol kde vytvárala potok až riečku tečúcej vody sprava doľava kde mizla v skale kamsi do hĺbky. Potok mohol mať miestami šírku tak 3-4 sáhy a v najhlbšom mieste odhadom tak do pol sáhu. Stružky vody z tunela, ktorým prišiel sa v rozplizlých pruhoch vlievali do tečúceho potoka. V obrovskej kaverne bolo veľmi teplo, ktoré sálalo hlavne zprava, kde mohol mať vzduch snáď aj cez 30 stupňov. Úplná sauna s ohľadom na treskúci mráz vonku.

Ľavá časť obrovskej kaverny bola určite citeľne chladnejšia a vyzeralo to, že to bolo miesto, ktoré obývali skřeti tohto klanu. V ľavej časti kaverny bolo totiž vidno tucty drobných, čiastočne očividne nepoužívaných 1x1 sáh širokých chodieb vysekaných v stene dómu, z ktorých niektoré boli vzájomne v rôznej výške pospájané úzkymi nestabilnými rebríkmi z koží a kostí, občas využívajúc silné kvaple na ich stabilizáciu. Na niektorých rebríkoch sem tam stál osamelý skřet čumiaci a pľujúci dole. Pod nimi táborili desiatky až stovky skřetov rozlezených po okolí. V drvivej väčšine sa jednalo a skřetov, sem tam sa objavili nejaké deti a skřetice. Sem tam boli medzi hrubými kvapľami natiahnuté kusy koží ako primitívne strechy. Vyzeralo, že to boli presne takéto kože, ktoré traja skřeti vynášali von. Komunikácia a celé okolie, nebyť tých chodieb a rebríkov, pripomínala skôr tábor divej zveri ako tvorov ovládajúcich jazyk a zhusta sa ozývali rôzne väčšie či menšie konflikty, ktoré však často končili skôr ako začali. Všade bol príšerný smrad a z toho mála čo bolo vidno boli títo skřeti v ešte žalostnejšom stave ako tí u ktorých bol xO2 na prieskume posledný krát. Boli skoro nahí, len sem tam zakrytí malým kusom kože, prakticky neozbrojení, len sem tam sa zablysol kus kovu na opasku, no čo to bolo alchymista netušil. Skřeti vyzerali byť príšerne vychudnutí, niektorí boli pokrytí plesňami či mokvajúcimi vredmi a veľa z nich pokašliavala, chrchlala či inak stonala. Niektorí z nich už len apaticky zoslabnutí ležali čakajúc na smrť vo vlastných zvratkoch a výkaloch pričom tí naokolo na nich zazerali skôr ako supy krúžiaci nad mršinou než spolucítiaci druhovia snažiaci sa im uľahčiť trápenie a bolo vidno ako sa sem tam medzi sebou bijú. Kudůkovi prišlo zle od žalúdka keď si uvedomil, že sa bijú o lepšie miesto pri umierajúcich. Bližšie apokalypse ešte nebol a maľby lazaretov z morovej rany zdobiacich steny niektorých chrámy v Prímorí sa proti tomu to zdali byť bukolické idylky plné tancujúcich víl. Skřeti klanu Červenej tlapy boli proti tomuto úplný výkvet civilizácie. Ešte aj návrat do vlastnej dediny u krollov po jej vyvraždení skřetmi z Dágestánu mu prišiel ako príjemná spomienka oproti tomu čo videl či lepšie tušil tu. Bolo to bližšie zvieraciemu brlohu ako domovu ako tak inteligentných humanoidov. Toto všetko si však uvedomoval radšej len mimovoľne. Nemohol dovoliť aby ho to premohlo a všetky zmysly mal radšej sústredené na prasknutie aby mu počas prieskumu nič neušlo. Na to že má na ramene mačku už klasicky úplne zabudol.

Odrazu kdesi v hĺbke širokého tunela za ním začul krik, vrešťanie a akýsi zmätok. Chvíľu uvažoval či sa tam má vybrať, no rozhodol sa radšej vrátiť behom späť. Mohlo to byť dôležité. Rozsiahly dóm sa bude skúmať až potom. Široký tunel bol prázdny a tak sa bez väčších problémov vrátil behom späť do prvej kaverny až na to, že sem tam stúpil do obrovskej mláky z vody tečúcej zo stropu. Prvá menšia kaverna, respektíve skôr široký tunel, v ktorom sa schoval prvý krát, bol teraz takmer prázdny a väčšina skřetov sa tlačila pri pravom východe, kde bol veľký zmätok a krik. Zdalo sa, že skřeti tam do niečoho alebo na niečo dorážajú, no na to aby vedel čo sa tam deje bolo treba ísť bližšie. Tušil, že poniektorí osamelí skřeti sa stále povaľovali roztratení po okolí a tak bol stále v strehu. Neváhal a stále neviditeľný s mačkou na ramene sa vybral za chrbát povykujúcich a dorážajúcich skřetov. Stál im skoro za chrbtom, no stále mal čo robiť aby lepšie videl čo sa to pred nimi vlastne deje. Skřeti, ktorých mohlo byť tak do tucta, strašne hulákali a na čosi útočili primitívnymi mečmi, kostenými lukmi či hádzali kamene. Alchymista dobre nevidel čo sa tam deje keďže všade bola veľká tma a slabé šero na osvetlenie zďaleka nestačilo. Navyše neustále poskakujúci skřeti mu bránili vo výhľade. Nakoniec sa rozhodol, že sa skúsi prešmyknúť pomedzi nich čo sa mu po chvíli váhania aj skutočne podarilo a ocitol sa tak na 2-3 sáhy od zdroja rozruchu. Tunel pokračoval hlboko ďalej, no zdal sa byť úplne prázdny.

Veľa stále nevidel, no našťastie mal sluch hodný krollov a tak po chvíli usúdil, že pred ním visí na akomsi tenkom lanku zo stropu chodby divoko sa metajúci skřet ziapajúci z celých pľúc a snažiaci sa odtrhnúť preč. Na jeho nohách a trupe viseli ďalší traja skřeti ziapajúci skoro rovnako a súčasne zavesený skřet vrešťal pod váhou tých troch keďže ťah zhora nepovoľoval a hrozilo, že neboráka čoskoro roztrhnú napoly. Skřet stúpal a klesal podľa toho kto mal v tej chvíli väčšiu prevahu a stále neuveriteľne vrešťal. Alchymista chvíľu rozmýšľal či zasiahne a pomôže skřetovi, no nakoniec to zavrhol ako príšerne riskantné riešenie s veľmi neistým výsledkom. Odrazu sa jeden z visiacich skřetov chytil za krk a s výkrikom spadol dole. Ďalší ho chvíľu na to nasledoval keď sa chytil za rameno. Jeden skřet už ťah zhora nedokázal zastaviť a stúpal rýchlo k stropu vo výške asi 3-4 sáhy v ktorom bola asi 1-1,5 sáhu veľká diera. Nakoniec sa zdesene a so zapisťaním pustil dole aj posledný držiaci sa skřet, ktorý by inak putoval cez dieru hore a ziapajúci skřet tak zmizol v otvore sám. Diera za ním rýchlo zavrela. Kysličník to považoval za ústa Zimolapa na ktorého narazil na povrchu. Príjemne mu teda nebolo, keď si uvedomil, že niečo podobné číha v stropoch tunelov naokolo. Možno aj v tých v ktorých behal. Zneistel. Na podlahe tunela sa medzičasom rozbehol masaker keď sa skřeti, dorážajúci dovtedy opodiaľ, bez rozpakov zosypali na dvoch ranených nešťastníkov, ktorí sa pustili z visiaceho skřeta a ktorých v krátkom okamihu rozsekali. Dokonca aj ten tretí visiaci sa otočil proti dovtedy vlastným druhom s ktorými sa snažil dovtedy zabrániť vytiahnutiu člena svojho klanu. Krutá samozrejmosť celého otriasla aj otrlým a často cynickým alchymistom. Vyzeralo to, že tento klan mal so svojími členmi ešte menej zľutovania ako Červená tlapa. Skřeti naložení kusmi čerstvého mäsa sa rýchlo zobrali a utekali smerom k dómu celý čas pažravo hltajúc kusy mäsa kým sa ešte dá lebo sa netrebalo deliť. Pravidlo klanu bolo jasné. Kto nedoniesol aspoň kus získaného žrádla aj zvyšku klanu skončil sám ako potrava. A udanie, hoc anonymné a nespravodlivé nebolo radno privolávať. Hlavne v tejto už pokročilej časti zimy. Nasledovaní boli ďalšími, ktorí sa odrazu zdvihli zo zeme kde sa bezprízorne povaľovali doteraz. xO2 si však bol viac ako istý, že ani toto nedvihlo zo zeme úplne všetkých naokolo. Už sa vychytil, že sa vyberie za skřetmi do dómu, hoc tušil, že príjemné divadlo ho nečaká, keď ho čosi napadlo a začal opatrne obchádzať miesto pod bývalým otvorom pričom nespustil zrak zo stropu. Odrazu mu pod nohami čosi zachrustilo. Čupol si k tomu aby si to lepšie pozrel. Vyzeralo to ako čerstvo zlomený kus šípu, letka mala chumáčik z akejsi srsti, radšej nešpekuloval z akej a ulomený koniec bol zapatlaný zaschnutou čiernou krvou. Alchymista znechutene zahodil zlomený šíp bokom, no čosi mu na tom šípe nesedelo. Vyzeral byť väčší ako šíp hodiaci sa do lukov, ktoré používali skřeti. Dlho nad tým však nedumal, podrobnejšie to rozobrať sa stále dalo v tábore a radšej sa vybral rýchlo za skřetmi, ktorí odišli smerom do dómu aby ich nestratil.

Keď tam dorazil bola už hostina v plnom prúde alebo skôr už viac menej končila. Skřeti po sebe skákali, trhali sa a bili sa o najlepšie kúsky a skřeti naložený mäsom ho radšej zhodili ešte pred riečkou a s uchmatnutým sústom pre seba utiekli preč. Netrvalo ani 5 minút a po hostine okrem pár fľakov krvi, ktorú lízal zo zeme nejaký hladný skřet, po hostine nič neostalo. Ani kosti, chlpy či vlasy. Niektorí skřeti už z prežratia dávili niekde bokom, no svoje zvratky si všetci úzkostlivo chránili. Väčšia časť sa však vrátila k zevlovaniu pri zdochýňajúcich pričom tým samotným, ak sa nevládali dvihnúť zo zeme, sa neušlo vôbec nič. xO2 zaľutoval, že sa na tento prieskum vôbec vybral. Bolo mu jasné, že tieto scény sa s ním už ponesú až do konca života. Trpezlivo z diaľky prezeral malé chodby v skale, no len malá časť bola aspoň trochu väčšia ako sáh. Drvivá väčšina mala priemer tak do 1x1 sáh. Zdalo sa, že to boli ďalšie diery v ktorých skřeti bývali. Všimol si, že za riekou pri protiľahlej stene stojí akýsi totem, vežička siahajúca do výšky zhruba 5 sáhov zložená z kusov čistého ľadu, relatívne slušne orezaného a usporiadaného. Vyzeralo to, že tejto vežičke sa skřeti úctivo vyhýbali hoc celkovo sa dalo povedať, že v pravej strane dómu kde bolo teplejšie a za riečkou bolo skřetov výrazne menej a väčšinou sa tam pohybovali len za nejakým účelom. Alchymista otrasený scénami v dóme stál zarazený zamyslene pri stene a čakal čo sa bude diať. Hlavne dúfal, že sa po nejakom čase sa objaví hocikto vyššie postavený.

Odrazu ho zaujal jeden skřet vychádzajúci z jednej z malých chodieb ďaleko vľavo v rohu za riečkou. Takmer ho nevidel, no už z tak veľkej diaľky vyzeral inak ako tí úbožiaci naokolo. xO2 sa presunul hneď za riečku aby lepšie videl. Dotyčný zišiel po akomsi primitívnom rebríku dole a veľmi dôležito sa rozhliadal dookola v ruke poťažkávajúc svoj plechomeč. Nasledovaný bol ďalším rovnako vyzerajúcim skřetom. Boli oproti svojim zvyšným druhom výrazne lepšie živení, oblečení a ozbrojení. Postavili sa tak aby kryli prístup k rebríku a na niekoho zjavne čakali. Zanedlho začal opatrne a hlavne nemotorne zostupovať dole rebríkom nechutne vyžratý skřet, ktorý mal pomaly väčšiu šírku ako výšku. Dvojitá brada sa mu triasla ako huspenina, zostupovať musel bokom lebo na rebrík cez obrovské brucho prakticky nedosiahol a bol tak nemotorný, že každú chvíľu hrozilo, že sa z toho vratkého rebríka zrúbe. Pôsobil postavou až oplzlo oproti hladomoru čo vládol naokolo. xO2 spozornel a sústredil sa. V príchodzom spoznal bez zaváhania šamana kmeňa. Možno v jednej osobe rovno aj náčelníka kmeňa. To by bolo opäť neuveriteľné šťastie. Vyžratý tlsťoch bol oblečený do rôzne nekvalitne pofarbených koží, na sebe mal navešaných množstvo korálok, amuletov a ozdôb a na hlave mal helmu z akejsi zvieracej lebky na ktorej ešte sem tam držali šľachy a zhnitá koža. V ľavej ruke sa opieral o akúsi veľkú stehennú kosť nejakého humanoida ozdobenú rytinami, farbami a trblietkami. Pri zliezaní ju mal založenú na chrbte. Za šamanom zliezol z rebríka ešte tretí člen zjavnej šamanovej ochranky. Šaman nervózne drgol lakťom do najbližšieho člena ochranky a čosi zavrčal načo sa dotyčný snaživo rozbehol k najbližším skřetom, ktorí sa pred ním rozpŕchli ako kŕdeľ vrabcov. Jeden z nich to však nestihol. Hrýzol ešte z posledných síl svoju uchmatnutú kosť, no silný skřet ho z celej sily udrel a zobral mu ju načo sa vrátil rýchlo späť ku šamanovi, ktorý sa hladne vrhol na kosť lámuc ju aby sa dostal ku špiku. xO2 chvíľu bezradne stál rozmýšľajúc ako sa dostať k šamanovi a jeho ochranke bližšie. Cez vodu sa mu veľmi nechcelo a určite by ju nepreskočil. Bál sa, že prechodom riečky ho zbadajú hoc bol neviditeľný. Cez rebríky vo výške to nešlo. Viseli vysoko vo vzduchu a navyše vyzerali veľmi labilne. Na dôvažok na niektorých postávali sem tam skřeti. Odkiaľsi sa dobelhal k šamanovi nejaký riťolez, ktorý mu úctivo doniesol kus kosti. Veľa vďačnosti sa nedočkal a hneď potom utekal rýchlo späť aby jednu neschytal. Po návrate však schytal pár buchnátov od ostatných členov klanu naokolo. Riťolezectvo a jeho obľuba v spoločenstve sa zdali byť večné bez ohľadu kde sa jeden nachádzal. Nakoniec sa xO2 na váhanie vykašľal a prešiel cez riečku opatrne na druhú stranu a postavil sa zhruba 15 sáhov od šamana smerom od klanu a k ľadovej vežičke. Šaman sa opieral o svoju barlu zo stehennej kosti a doloval špik.

Gachtulik schádzal po rebríku veľmi opatrne. Zima bola dlhá a bolo to už skoro 3 kechtuny čo mohol zísť po rebríku sám. Ak to takto pôjde ďalej nakoniec sa pri tom ani nezadýcha. Hlad sa začínal prejavovať už aj na ňom. A klan už vôbec nevyzeral dobre. Prišiel už minimálne o tretinu členov. Bude musieť vydať príkaz na zákaz zabíjania samíc a poteru ak chcú po návrate veľkého kotúča opäť vyraziť späť. Navyše už by mal samice prideliť Verným inak vtedy nebude s kým vyraziť, na pláňach nestihnú dorásť a klan nebude mať dosť síl vydobiť si nové zimovisko o rok. Z tých starostí okolo klanu sa až spotil a do úst si napchal špik. Chutil nahovno, bol taký suchý a bez tuku, že ho nevládal zhltnúť, no to už tak v tomto čase zimy bývalo. Nosič chutil vždy nahovno a teraz obzvlášť. Zvyšné kosti hodil Verným. Ostával mu posledný kúsok so špikom, keď si všimol, že tu je cudzinec a Kurezd to nebol, toho by si aj Verní určite všimli. Čosi v jeho blízkosti navyše exoticky smrdelo. Tváril sa neurčito a nedal na sebe nič znať, no nenápadne sa sústredil na svoj odznak moci. Začal zaklínať a odrazu chytil kosť a buchol ňou prudko o zem.

Po celom okolí začal odrazu sadať jemný, opalaskujúci prach. Alchymista fascinovane sledoval ako sadá postupne na troch skřetov a šamana. Ukrutne tlstý šaman ho uprene pozoroval a xO2 zdúpnel, keď si zrazu všimol, že prach sedí aj na ňom a mačke a vytvára na nich jemný obraz éterickej trblietavej siluety. Prach sa na ňom chvel a nedal sa striasť. Oblial ho studený pot. Bol prezradený!

Tam bol! Votrelec bol asi sáh vysoký a niečo malé s ním. Zalízol sa. Už teraz sa tešil na pečeň a mozog. Ak toho bude dosť dá niečo Zartulikovi. Zabil už šiestich čo sa zakrádali v jeho osobných priestoroch. Je šikovný hoc zakrádajúcich sa bolo tak o polovicu menej ako vlani. Očividne si budoval väčší a väčší rešpekt. Bol spokojný, akurát to schudnutie ho sralo. Teraz ho určite trochu spomalí, ten votrelec vyzeral byť dobre živený. Zahrozil votrelcovi svojou palicou načo ho pred všetkými označil za smradľavú zdochlinu hnijúceho kurezda, ktorého lebka bude zdobiť honosný sál jeho háremu a jeho kožou si potiahne svoje pohodlné lože. Vydal rozkazy aby ho Verní rozsekali a doniesli mu ho hore. Šiel si zatiaľ ľahnúť. To chodenie ho príšerne unavilo a vydal sa preto rebríkom späť aby si oddýchol.

Hlavy troch členov šamanovej ochranky sa prekvapene otočili na prieskumníka a kudůkovi zúfalo šrotovalo v hlave čo bude robiť. Chvíľu sa pohrával s myšlienkou, že utečie, no potom sa rozhodol, že ich skúsi pobiť a keď to bude vyzerať zle teleportuje sa preč. Odbehnúť veľmi nebolo kam. Mačka ticho sedela na ramene a ani nemňaukla. Vyzeralo to na hraničiarov prieskum bojom, no že by sa xO2 do neho veľmi chcelo sa povedať nedalo. Lietal zbrklo pohľadom po okolí snažiac sa na poslednú chvíľu vymyslieť nejakú možnosť úniku, no žiadna nevyzerala reálne. Nakoniec si povzdychol a vytiahol kušu preloženú cez rameno. Nebol si istý ako to dopadne, no rozhodol sa, že tu aspoň urobí poriadnu paseku predtým ako zmizne. Odrazu ho čosi napadlo, uchechtol sa pre seba, že ešte sa mu možno podarí z toho vykľučkovať aj trochu inak a založil si jednu zo svojich špeciálnych šipiek na ktorú si náhle spomenul. Aj by to vyšlo zabilo by to viac múch jednou ranou. Tlsťoch sa medzitým vybral rebríkom hore, očividne xO2 nebral ako reálnu hrozbu. Alchymista zamieril a strelil ho do chrbta. Zranený šaman sa prekvapene otočil na alchymistu a s pohľadom "Aj Ty Brutus?!" sa zrúbal z rebríka na dno jaskyne kde ostal chvíľu bezvládne ležať. Alchymistovi až zabehlo strachom, že ho rovno zabil, no potom si vydýchol úľavou lebo obézny šaman sa kňučiac zvíjal na zemi a mŕtvy rozhodne nebol. xO2 mimovoľne zahučal mačke, že sú prezradení, no, že sa stále budú snažiť zistiť v klane čo najviac.

Jeden zo skřetov sa rozbehol a ťal z celej sily po kudůkovi, no zbraň sa len neškodne odrazila od brnenia na ktorom sa zvíril trblietavý prach, ktorý ho pokrýval a prach po krátkej chvíli opätovne začal sadať na Kysličníka. Šamanovi sa zatiaľ konečne podarilo zdvihnúť zo zeme a hneď z celej sily šľahol svojou palicou najbližšieho skřeta po hlave, ktorý sa okamžite prestal hýbať, no bolo s podivom, že takú ranu do hlavy vôbec ústál. Tlsťoch nadšene otvoril náruč smerom ku kudůkovi a agresívne zahučal niečo na zvyšných dvoch skřetov z čoho jeden si asi myslel o celej situácii svoje lebo sa predsa len postavil medzi šamana a kudůka a máchol výhražne mečom pred seba. Od členov klanu táboriacich v hĺbke dómu sa začínalo ozývať vzrušené, výrazne nespokojné hučanie ako si najbližší táboriaci skřeti všimli čo sa deje, no či sa títo skřeti k niečomu odhodlajú nebolo v danej chvíli zrejmé. Kudůk mal pocit, že očakávania davu boli hlavne zamerané k naplneniu vlastných brúch bez ohľadu na výsledok boja. Rozmýšľal čo by tak mohol tlsťochovi dať aby ho utužil v tom, že má len tie najpriateľskejšie úmysly. Najbližšie stojaci skřet sa však vôbec netváril priateľsky a svoj nekvalitný plechomeč mal stále namierený na xO2 hruď. Vyzeral byť o niečo lepší ako meče u Červenej tlapy a tento skřet, spolu so zvyšnými dvomi, vyzeral byť aj lepšie živený ako tí z minulého klanu.

Gachtulik sa tešil na svojho nového priateľa. Takýto zvláštny pocit z niekoho druhého ešte nikdy nezažil. Bol to silný pocit spolupatričnosti, ktorý ešte nikdy k nikomu necítil. Teda raz áno. Keď obradne zaživa zjedli za jednej strašnej zimy samca, ktorý ho splodil. Cítil pri tom ešte čosi, no nevedel na to nájsť slovo. Odvtedy už ani jeden z tých pocitov nezažil. Až teraz sa opäť objavil jeden z nich. No oveľa oveľa silnejší. Ten nový kamarát navyše vyzeral byť veľmi zaujímavý spoločník a bol zvedavý čo mu prináša za novinky zo sveta okolo. Spýtal sa ho čo ho k nemu prináša, no nový kamarát mu zjavne nerozumel a hovoril na neho nejakým zvláštnym jazykom v ktorom poznal len sem tam známe slovo aj to vo veľmi divnom a prekrútenom význame. Vyzeral byť veľmi nevzdelaný keď neovládal tak jednoduchý jazyk. Jeden z Verných vyjadril obavu, veľmi skrytú a opatrne formulovanú, že jeho nový priateľ je nebezpečný votrelec a treba ho zabiť a zjesť, no Gachtulik mu len odsekol aby držal hubu a nesral sa do vecí, ktorým nerozumel lebo ho dá naporcovať. Tá predstava sa mu hneď aj celkom zapáčila, no zatiaľ to nebolo veľmi aktuálne. Možno o pár týždňov keď hlad postúpi ďalej ho určí na rituál pred totemom. Verný po jeho boku vyšiel k tretiemu z ochranky a nakopal ho z celej sily do zadku príšerne mu nadávajúc. Jeho nový priateľ a vzácna návšteva to očividne ocenil a zazubil sa na neho.

Kysličník bol spokojný lebo veci sa vyvíjali tak ako čakal. Začal loviť v hĺbke svojich zásob dva mešteky plné korálok, ktoré mal kdesi odložené. Bol si istý, že to bude trefa do čierneho. Takýto primitívi sa podobných vecí nikdy nevedia nabažiť. Chcel objať svojho nového dočasného priateľa, no dvaja z jeho ochranky skočili dopredu a zabránili mu v tom, čomu bol alchymista vlastne rád, lebo šamanov kyslý a skazený puch bolo cítiť aj na túto vzdialenosť a zblízka bol puch určite ešte silnejší. Šaman na ochranku čosi vysvetľujúco a relatívne láskavo hučal, no súčasne sa ich snažil obísť aby sa dostal k svojmu kamarátovi. Kysličník vytiahol mešec z korálkami a chytil ho do jednej ruky ukazujúc druhou veľavýznamne na rebrík.

Jeden z ochranky mu ten mešec náhle schmatol a zobral k sebe, no šaman na neho čosi zvrieskol a ospravedlňujúco sa pozrel na xO2. Nezdalo sa však, že by s tým chcel urobiť čosi viac. Možno to mali ako dohodnutú scénku na oklamanie hostí. xO2 mu to skúsil vychmatnúť späť, no mešec zmizol kdesi v záhyboch koženého oblečenia. Kysličník zavrčal, vytasil okamžite kušu a strelil po zlodejovi šipku s kurare. Ak by ho potom zožrali ostatní ešte by sa navyše aspoň otrávili. Bol dožratý do biela drzosťou skřeta. Šipka sa zlodejovi zaryla hlboko a skřet zvrieskol a odskočil. Šaman chápavo potľapkal alchymistu po ramene a xO2 ovalil oblak príšerného puchu. Ovládol zvracanie a rozpačito sa usmial. Zranený skřet naveľa naveľa vytiahol mešec a hodil ho xO2 späť, no bol taký nešikovný, že ho hodil rovno do alchymistu. Skřet zbledol a trochu uskočil, bál sa, že ho cudzinec z fleku za urážku zabije, no xO2 príručka stačila a skřetovi ďalej nevenoval pozornosť. Vyzeralo to, že si získal aspoň nejaký rešpekt. Stačilo mu, že len zavrčal na skřeta, dupol na neho nohou a podal mešec tlstému šamanovi, ktorý príšerne smrdel. Dvaja zdraví členovia ochranky sa lačne zalízli a úkoskom zazerali na streleného skřeta, ktorý sa stiahol bokom a neuveriteľne rýchlo si začal mazať ranu nejakou smradľavou masťou. Pre istotu.

Gachtulikovi sa nový kamarát páčil. Bol prudký, vedel si urobiť rešpekt, dal mu dar a navyše bol celkom pekný. Len vôbec nevoňal, smrdel ako čerstvo napadaný sneh, teda úplne nijako. Ukázal mu do svojich osobných komnát. Chcel s ním pohovoriť hoc nevedel ako, ukázať mu hárem, čo to pojesť, vypiť ghark, skvasenú zrazenú krv, ktorú robili samice z kurezdov. Možno aj čosi viac, no to sa ešte uvidí. Odkedy takto schudol pripadal si neatraktívny a nechcel ho vyplašiť. Bolo zvláštne odkiaľ má také rôzne zaujímavé veci, no bolo nad tmu tmavšie, že prišiel z juhu kde vládnu Veľkí Dvojnohí. Na konci by ho veru mohol celý kmeň rituálne zaživa zjesť pred totemom. Takú poctu snáď neodmietne. Tešil sa. Už dlho nezažil takú zábavu. Teraz len vyjsť hore tým skurveným rebríkom a nespadnúť.

Kysličník videl, že šaman sa po rebríku ledva vlečie, nebezpečne sa kýve a nakláňa a každú chvíľu hrozilo, že tá hora sadla zletí dole a jemu rovno na hlavu. Nechal ho teda nech na tom primitívnom rebríku trochu poodíde aby sa mu stihol včas uhnúť keby sa skutočne zrúbal. Mal svoje pochybnosti o tom či ich všetkých rebrík vôbec unesie, no nechal to tak. Šaman asi vedel čo robí. Vyzeral byť mimoriadne prešibaný a určite bol aj mimoriadne nebezpečný. Dole pod rebríkom začul nejakú prudkú hádku medzi členmi ochranky, no nebolo počuť či prebehol aj boj a následné porcovanie. Pridal. Nechcelo sa mu ostať samému na rebríku s neistou ochrankou za chrbtom. Vyzeralo to, že mal šamanovu bezvýhradnú dôveru čo bolo len dobre. Bude ju ešte potrebovať.

Po chvíli lezenia sa vydriapal konečne hore a vliezol do malej 1x1 sáhovej chodby. Trochu svetla tam vydávali plesne po stenách inak tam bola tma ako v pytli. Bola rád za ten krollí sluch. Chodba bola rovnako príšerne vysekaná ako všetky ostatné naokolo, no vyzeralo to, že tu tie najostrejšie hrany boli aspoň trochu obrúsené či aspoň odbité. Alchymista si s hrôzou uvedomil, že ak by sa ten tlstý šaman náhodou v tej chodbe zasekol, asi by ho odtiaľ nikto nevytlačil. Minul nejaké bočné miestnosti kde viac tušil ako videl viacero dobre živených skřetov, asi opäť členov ochranky, nejaké odbočky a ďalšie malé miestnosti s ďalšími strážiacimi. Niektorých šaman mimovoľne opľul hustým chrachľom. Narýchlo počet tých lepšie živených odhadol už na viac ako tucet. Všade príšerný smrad a nakyslý puch, no pach smrti bol citeľne slabší ako vo vymletých tuneloch a dóme. Šaman a xO2 prešli cez visiacu koženú handru a vošli do miestnosti v ktorej bolo slabé svetielko hneď v ľavom kúte za vchodom, ktoré vytváral drobný večný plameň. Čo ho živilo netušil. V opačnom rohu bola smradľavá diera nad ktorou sa vznášali hejná malých bielych múch, najskôr záchod, odpadná jama alebo oboje. Na opačnej strane sa tisli nejakí skřeti v ktorých naveľa naveľa xO2 rozoznal nejaké skřetice. Bolo ich asi do tucta a dokonca aj s jedným deckom. Skúsil sa pozrieť bližšie, no veľa nevidel. Bohvieako zdravo teda nevyzerali. Šaman tam medzi ne vletel. Dve skřetice do krvi skopal a zvyšok poriadne opľul. Alchymista si nebol veľmi istý či sa obe vôbec pozviechajú. Šaman sa takmer v tom istom okamihu očarujúco usmial na svojho vzácneho hosťa a pozval ho k druhému východu z malej miestnosti, ktorý bol prehradený visiacou kožou. Za ňou bola ďalšia krátka chodba s malými výklenkami. V jednom stál dobre živený skřet, ktorý sa postavil do nešikovného pozoru hneď ako zbadal prichádzať šamana. Na alchymistu vrhol nebezpečne hladný pohľad. Po pár sáhoch šaman konečne vošiel do svojho kráľovstva.

Gachtulik hrdo ukázal pred seba. Vľavo bolo jeho lože, lepšiu posteľ nemal už celé roky a kože si sám osobne vybral z najlepších členov klanu a pobitých kurezdov. Do postele si zásadne nesral a bol na to hrdý lebo sa tým výrazne líšil takmer od každého v klane. Len močil. Konzervovalo to. To ho naučil Kachruzd. Zjedli ho rituálom pri toteme obradne zaživa pred dvomi zimami. Vraj sa veľmi tešil. Kývol návšteve aj doprava. Mal tam všetko čo bolo dôležité. Svoje zdroje moci, suroviny, masti, lektvary, zásoby jedla, hračky pre Uktulika. Všetko krásne a vzorne uložené, usporiadané ako to len on vedel. Miesto kde schovával svoj poter priateľovi radšej ešte neukáže. Pre istotu. Boli veci o ktoré sa nedelil ani s priateľmi. Na obradné zožratie zaživa sa ešte vôbec nechystal. Aspoň 2-3 zimy určite ešte nie.

Kysličníka naplo hneď ako vošiel. Šaman niečo bľabotal, no alchymista ho vôbec nevnímal. Aj tak mu nič nerozumel. Celú myseľ sústredil na to aby nezvracal. V ľavom rohu malej miestnosti, veľkej dokopy asi 7x2 sáhy, bolo čosi čo sa dalo pri troche fantázie označiť za prepadnutú kopu hnoja príšerne páchnucou močom. Ak jeden zavrel obe oči tak sa to možno dalo veľmi vzdialene označiť za zašťatý pelech. Povaľovala sa tam nejaká polonahá skřetica páchnuca zemitým pižmom. Vpravo bol bordel ako keď vybuchne pracovný stôl 10 rokov mŕtvej babky korenárky, ktorá zomrela na dlhú a ťažkú prašivinu v domku chudiny v nekonečných slumoch Jazerného mesta. Celá podlaha medzi tým bola pokrytá drobnými či väčšími úlomkami kostí, odrezkami koží a chlpov a iných nedefinovateľných odpadkov v ktorých pobehovali nejaké chrobáky a prerastené 10 coulové šváby. So skriveným úsmevom a slzami v očiach, ktoré ho štípali od skutočne príšerného smradu uznanlivo pokýval hlavou nadšene sa tváriacemu šamanovi, ktorý mu to všetko hrdo ukazoval. Nedalo sa nesúhlasiť s Gorgom. Skřeti tu na Severe boli úplne otrasný poddruh a robili obrovskú hanbu každému skřetovi, ktorý žil na juh od Ostrohu.

Gachtulik ukázal hosťovi aby sa vyvalil na lože vedľa Tujilky. Bola to jeho najobľúbenejšia samica a voňala skutočne exkluzívne. Bude ju však asi musieť poslať preč. Čo keby sa dozvedela čosi čomu by nerozumela? Ešte by sa o tom mohla rozprávať s niekým iným v klane. Možno by ju mohli rituálne zjesť a potom by možno mohla aj ostať. To by sa však s ňou už musel rozlúčiť a to zase nechcel. Jeho nový kamarát si však očividne sadnúť veľmi nechcel a len postával nerozhodne poblíž. Vyzeralo to, že sa mu jeho vynikajúce lože nepáčilo. Ale tak nie. Nakoniec si predsa len sadol na jeho okraj. Bola to pre neho skutočná česť. A ten jeho malý ochočený snežný tiger voňal skutočne exkluzívne a exoticky. Dúfal, že jeho priateľ mu navrhne zožratie toho tvora zaživa ako dar na začiatku ich spoločnej cesty vzájomnej dôvery a priateľstva. Určite by to bol veľký zážitok z dobrého jedla.

xO2 netušil ako sa z tohto vykrútiť a sadol si nakoniec len na kúsok okraja zašťatého pelechu tak aby nemusel prať celé šaty. Pranie si tu na Severe nevedel predstaviť a bol fakt, že posledný krát si šaty aspoň trochu očistil ešte u Eframa. Čosi bľabotal šamanovi aké úžasné bývanie má aj s hezkou paní, no celý čas vlastne len špekuloval, že medzičasom pošle mačku do druhého kúta. Šamanov lačný pohľad na mačku sa mu však vôbec nepáčil a tak ešte radšej čakal. Slušne sa predstavil, no šaman na neho len zmätene pozeral a priblblo sa usmieval, no alchymista bol celý čas v strehu. Šaman bol očividne nebezpečný sadistický psychopat a nebyť šipky asi by to rýchlo ukázal aj jemu. Alchymista mu teda radšej ukázal na opačný roh, ktorý by si veľmi rád pozrel a šaman ho očividne pochopil a kamarátsky a veľmi hrdo ho povzbudil, nech len ide. xO2 vytiahol dve guľôčky z druhého mešca a podal ich šamanovi, ktorý z vďaky alchymistu objal. Páchol skutočne príšerne. Oči mu slzili akoby plakal. Šaman sa s korálkami začal hneď hrať a xO2 zatiaľ prešiel do druhého kúta, no snažil sa aspoň vyzvedieť ako sa šamanov klan volal. Mačka vystrelila bleskovo za alchymistom zježená ako po prechode modrou stenou pred Dagotom. Mala strach a vedela dobre prečo. Šaman Kysličníkovi čosi odpovedal, no alchymista netušil čo. Až potom si náhle čosi uvedomil a zašiel na chvíľu vykuknúť na stenu pred miestnosťou. Bola tam vyrytá nejaká značka a kudůk si uvedomil, že rovnaké značky videl naškrabané čiernym uhľom kde tu po celom podzemí. Asi značka tohto klanu. Prevrátil oči. Ani v najmenšom to nepripomínalo slnko. Skôr nejaké vlákna, možno riasu. Netušil. No už tušil, že prieskum asi nerobí u správneho klanu. Vrátil sa prehľadať ten bordel v šamanovom pracovnom kúte v oveľa horšej nálade a začal sa tam bez slušnosti hrabať. Radšej nohou. Bál sa, že by mohol z toho svinstva čosi hnusné chytiť. Medzi kožami sa povaľovali nejaké masti, jedy, byliny, zmesi bylín, základy lektvarov a iné viac menej nechutné záležitosti. xO2 sa snažil nohou nič nerozkopať, no inak veľké ohľady nemal. Zhodil si kápi a skúsil použiť oči na temene. Času navyše nebolo a ohľady nebral.

Gachtulikovi skoro zaskočilo. Jeho priateľ mal druhý pár oči v zadnej časti hlavy! Možno by súhlasil s tým, že by spolu jedno vylúpli a zjedli. Vyskočil na nohy a bázlivo sa ich skúsil dotknúť. Kamarátovi to nevadilo a zdalo sa, že ich ide znova použiť. Uznanlivo potľapkal vzácnu návštevu po ramene a vrátil sa k svojmu luxusnému lože. Tujilku odtiaľ vykopal a poslal preč. Toto nebolo nič pre samicu. Vzácny hosť bol zvláštnejší ako sa na prvý pohľad zdalo a nepotreboval aby o tom vedel ešte niekto iný. Zvalil sa do svojej honosnej lože a zvedavo sledoval čo to jeho kamarát stvára žujúc balíček kujemu. Cítil sa po ňom konečne oveľa lepšie.

Alchymista nohou odhrnul bordel a zbadal v ňom dlhý hrubý hranatý klinec používaný na spájanie driev. Kľudne aj na lodiach. Mohol mať dĺžku tak 12 coulov. Hneď vedľa ho zaujal malý kúsok zaplesnetej látky. Nohou ho preklopil, no okrem toho, že to bola trochu hrubšia látka sa oveľa viac nedozvedel. Ten klinec by však asi zobral, len si ešte nebol istý ako by šaman reagoval a rozhodol sa ho zatiaľ zbytočne nedráždiť. Keď sa k nemu otočil, podľa šamanových oplzlých giest a gestikulácie pochopil, že ho pozýva do svojho háremu za skřeticami z čoho bol xO2 v prvej chvíli nadšený, no keď si to predstavil do detailov prišlo mu zle od žalúdka. Napadlo ho však, že by takto mohol aspoň poskytnúť mačke čas na lepšie prehľadanie šamanovho doupěte. Naznačil jej, že ide so šamanom preč a ona nech to tu prezrie.

Vyšli krátkou chodbou k háremu keď šaman niečo štekol strážiacemu skřetovi, ktorý sa hneď vytratil smerom za nimi do šamanovho brloha. Kysličníkovi zatrnulo a hneď chytil veľmi zlé tušenie koľká bije načo sa rýchlo vrátil späť. Práve v najvyšší čas pretože to vyzeralo, že strážiaci skřet sa chystal vrhnúť na mačku zbesilo hľadajúcu možnosť sa schovať. Len čo vošiel vyletela mu bleskurýchlo na rameno. Šaman sa sklamane vrátil späť a čosi roztržito brebentil ukazujúc chvíľami na mačku a chvíľami na hárem.

Alchymista už začínal strácať trpezlivosť s celou touto záležitosťou. Schytil klinec a látku a strčil to šamanovi pred nos. Z toho čo šaman odpovedal vytušil, že to bolo od nejakých sarkonov, možno z povrchu, alebo skôr zhora. Na povrchu v tejto zime nežilo v podstate nič. Teda okrem obrov. Bolo už takmer isté, že vliezol do zlého klanu. Toto určite nebol klan Západného slnka. Kysličník dorážal na šamana či o tom klane niekedy nepočul alebo náhodou nevedel kde by mohol byť. Hneď ho však aj napadlo, že takto formulovanej, zložitej otázke šaman nikdy neporozumie. Nie že by bol tak blbý, to skôr opačne. Skôr to, že xO2 hovoril skřetsky tak mizerne.

Chvíľu debatovali rukami nohami keď sa zrazu v strope miestnosti otvoril malý otvor, ktorým vykukla hlava malého skřeta podobajúceho sa na šamana. Vydesený šaman ho zahnal okamžite späť a poklop sa okamžite zavrel. Jeho potomok sa zjavne objavil v nesprávny čas na nesprávnom mieste a navyše asi prezradil niečo čo nemal. Kysličník znervóznel pretože to tu všetko mohlo byť kľudne prešpikované tajnými chodbami. Ukázal hore čo to malo znamenať, no pochopil z celého šamanovho prednesu len jedno slovo. Sarkoni. Posledný krát sa spýtal na Klan Západného slnka, no odpoveď pochopil tak, že Klan Západného slnka sú veľkí priatelia jeho klanu a bývajú neďaleko.

Alchymista tušil, že pravda bude asi veľmi, veľmi iná. Frustrovane zabohoval nad žalostným výsledkom debaty a vlastne aj celého prieskumu. Bez porozumenia sa zjavne žiadna rozumná debata viesť nedala. Šaman stále čosi brebentil a ukazoval hore a kudůk rozumel zase len slovo sarkon. Horečnato rozmýšľal čo ďalej lebo toto nikam neviedlo. Musel sa rozhodnúť či šamana berie so sebou alebo nie kým účinok šipky stále trvá. Navyše keď ho zoberie mohol byť veľmi nebezpečný. Napadlo ho, že by ho mal asi uspať. To by bolo najbezpečnejšie. Možno by mohol použiť lektvar Posledného boja. Nakoniec sa rozhodol to risknúť a zobrať šamana so sebou. Mal tušenie, hoc mimoriadne neisté, že by sa z neho ešte dali vydolovať nejaké informácie.

Šaman mu niečo rozprával keď sa k nemu xO2 so širokým falošným úsmevom otočil a ponúkol mu flakón. Šaman sa odrazu zahľadel xO2 cez rameno, kde sa z ničoho nič za nimi objavil strážiaci skřet, no šaman ho poslal kývnutím ruky preč a niečo za ním zakričal. Hneď na to vypil na ex ponúkaný flakón. Oči sa mu skrížili a v krátkom okamihu sa zosunul na zem a začal chrápať pod vplyvom silného spánku. Chrápal skutočne príšerne. Asi mal vážne problémy s nosovými polypmi. Kysličníka napadlo, že takú horu sadla by bez Prcka nikam nedostal. Mačku poslal strážiť k vchodu. Okamžite ho začal oberať o všetky veci, ktoré sa mu zdali dôležité a hádzať ich do svojho vaku.

Bol už skoro hotový keď ho náhle vyrušil strážiaci skřet. Vyzeralo to, že šaman mal ísť niečo vybaviť a xO2 ho medzitým úspešne uspal. Keď šaman nechodil vrátil sa skřet späť po šamana o ktorom si najskôr myslel, že na neho zabudol. Vstupoval však veľmi opatrne. Nebolo radno prísť k šamanovi nevhod. Alchymista odohnal skřeta preč, no či ho poslúchne si zďaleka nebol istý a trochu tŕpol. Naveľa naveľa skřet trochu ustúpil dozadu, no odísť sa zjavne nechystal. xO2 ho začal vytláčať von, no skřet len čosi nervózne zavrčal, poodstúpil a vytiahol svoj plechomeč, ktorého špičku namieril pred seba. Napätie sa dalo krájať nožom. Kysličník sa rozhodol pristúpiť k likvidácii. Nebol čas brať nejaké ohľady. Navyše chodba bola oddelená od háremu koženou plachtou. Vytiahol kušu a vypálil šipku s kurare. Skřeta striaslo a neprilepšilo sa mu, no kurare alchymistu opäť zradilo. Ako si stále myslel bol to úplne nahovno jed. Nechápal načo sa ho všetci alchymisti vôbec učili. Skřet začal čosi hulákať, najskôr pre druhov kdesi vzadu, a bojovne sa vrhol na Kysličníka. Ten však neváhal aj sekundu a vypálil po ňom tentoraz svoju ohnivú šipku. Skřet zvrešťal a v tom istom okamihu ho zahalili masívne plamene načo sa zrútil v plameňoch k zemi. Vyzeralo to, že bol mŕtvy, hoc telom mu z času načas prebehol zášklb zatiaľ čo jeho príšerne smradľavé telo postupne stravoval silný oheň. Asi tretina tela už bola úplne zuhoľnatelá.

Nevyzeralo to dobre. Z toho prehľadávania šamanovho brloha najskôr nič nebude. Asi by mal horiace telo skřeta uhasiť, inak sa tu za chvíľu nebude dať dýchať. Každú chvíľu navyše čakal, že vtrhnú skřeti spoza koženej plachty zburcovaný bordelom. Bohoval až sa hory zelenali. Posledná vec, ktorú mal teraz chuť robiť bolo hasenie nejakého prašivého skřeta. Vybral sa po nejakú kožu, ktorou by zahasil to horiace telo, keď si všimol malého skřeta vykúkajúceho náhle zo stropného poklopu. Ešte ten mu tu tak chýbal. Dupol a zavrčal na neho nestrácajúc s ním čas. Malému skřetovi viac treba nebolo a s vydeseným výkrikom zabuchol poklop. Nasratý kudůk dotiahol obšťatú kožu z pelecha a šmaril ju na horiace telo. Spoza koženého závesu smerom do háremu nakukla do chodby nejaká skřetica čo sa to tam deje za bordel a onemela. xO2 prevrátil oči a zanadával. Dupol nohou a zavrčal na čo sa kožený záves zavrel a bolo počuť ako vydesená skřetica čosi vrieska načo sa v háreme rozšíril veľký krik a rozruch. Viac už nevidel a nepočul pretože chodbu zahalil hustý dym ako koža udusila väčšinu plameňov a začala sama tlieť.

Kysličníka náhle ovalil príšerný puch kombinácie spáleniny smradľavého skřetieho tela zhoreného na uhoľ a tlejúcej prešťatej kože, ktorý sa mu zarýval až hlboko do mozgu. Na jeho ťažko skúšaný nos bola toto posledná kvapka a úplne bez výstrahy ho naplo a začal prudko zvracať pri okraji ohoretej mŕtvoly prikrytej plesnivou močom nasiaknutou kožou. Smrad zo zvratkov tej príšernej kombinácii smradov vôbec nepridal. Navyše časť z nich sa škvarila na tlejúcej koži.

Toto bolo príšerné! Zase sa to celé skurvilo a pritom to mal kompletne všetko tak výborne a do detailu premyslené! Netušil kde sa znova stala chyba, no celé sa to začínalo až príliš podobať na jeho posledný prieskum a veľa z jeho akcií predtým. Rukávom ľavej ruky si otrel ústa a potlačil ďalšie nutkanie na vracanie. Vypľul horkú slinu a zabohoval. Vôbec netušil kedy sa to zvrtlo na prieskum bojom a ľutoval, že s ním nebol Šátor, ktorý by sa určite tešil ako malý chlapec a zatiaľ o tom len sníval v tábore. Alebo aspoň Gorg, ktorý by sa tadeto prehnal sťa nôž maslom. Neznášal improvizácie, no paradoxne ich on sám najviac vyvolával. Bolo to na porazenie.

Mačka zdesene vyliezla na rameno a alchymistu napadlo, že asi prišiel o ďalšieho spoločníka na prípadný budúci prieskum. Hoc mal pocit, že na prieskum by už mal vyraziť radšej asi niekto iný. To ho však teraz trápilo úplne najmenej. Veci sa diali až príliš rýchlo a len úpenlivo dúfal aby tu v tom chaose niečo nezabudol prípadne sám nezahučal. Hlavne nesmie zabudnúť toho šamana. Začal rýchlo hádzať do vaku zvyšky jeho vecí, ktoré nestihol naložiť, keď ho vyrušil skřet. Natlačil do úst šamanovi Prcka, po ktorom sa okamžite zmenšil, načo ho hneď hodil do vaku. Chrápal tak, že to bolo počuť až von z vaku. Za koženým závesom narastal ruch. Zdalo sa, že tam prebieha poriadne prudká hádka. xO2 chvíľu bezradne rozmýšľal čo urobí, no nakoniec sa rozhodol ešte rýchlo zhrabnúť ten veľký klinec, ktorý po chvíli prehadzovania bordelu v šamanovom pracovnom kúte skutočne aj našiel. Bol to dôležitý dôkaz. Rozruch za koženou plentou už medzičasom dosiahol kritického bodu.

Alchymista sa vychytil ku koženému závesu s Ohnivou hlinou v pravej ruke, no pri prebiehaní po ohorenom tele prikrytom kožou sa na mazľavej koži a zvratkoch pošmykol a vyleteli mu nohy do výšky pričom padol rovno na chrbát. Mačka sa v páde a výskoku otočila o 180 stupňov, dopadla na všetky štyri a zbehla za roh. Nezasvätený by si myslel, že bola cvičená v potulnom cirkuse. Hlina xO2 našťastie nevypadla. Kysličník opäť zanadával. Všetko sa tu teraz sralo. Z ničoho nič zrazu dramatická akcia ako svet. Cez zásteru nakukol opatrne dnu z háremu nejaký neistý člen ochranky. Zjavne "dobrovoľník" vyslaný zistiť situáciu. xO2 tak ako ležal po ňom z fleku hodil Ohnivú hlinu, ktorá okamžite vybuchla a dotrhala skřeta na nepoznanie načo sa zvalil na zem snažiac sa z posledných síl zachytiť aspoň franforcov dotrhanej koženej zástery. Sem tam ešte prešľahol nejaký ojedinelý plamienok, ktorý však rýchlo zhasol. Bolo neuveriteľné, že skřet strašný výbuch prežil a vo veľkých bolestiach sa metal na zemi.

Tlaková vlna sa prehnala malými chodbami, no xO2 bol pripravený. Sklamane hodil okom po skaze naokolo. Čakal viac, no zdalo sa, že pre časť skřetov niekde vzadu stačilo aj toto a už utiekli. Ich predná časť však stále odhodlane stála na mieste a vyzerala, že sa na neho každú chvíľu vrhne. Výbuch ich zneistil, no určite nie odradil.

Bolo na čase zmiznúť. Zobral mačku pod pazuchu spoza rohu kde sa skrývala a so slovami, že idú domov sa mu mačka pohodlne sa my usadila na ramene. Spokojne si priadla, zjavne predstavou skorého návratu do tábora. Chystal sa teleportovať otočením prsteňa hore do vzduchu. V poslednej chvíli si to však rozmyslel, hrozilo, že aj by to nevyšlo kľudne by sa mohol aj zabiť o mačke už asi nehovoriac. Rozhodol sa to zmeniť radšej na dóm, no nevedel si vybaviť miesto, ktoré bolo na zicher v dosahu prsteňa. Nakoniec si spomenul na miesto pri riečke a bez zaváhania sa tam otočením prsteňa presunul. Ocitol sa jednou nohou v nejakej veľkej mláke. Hneď na to prsteňom otočil znovu a ocitol sa v hladko vymletom tuneli, ktorým sa rýchlo rozbehol smerom k otvoru von za ktorým niekde dúfal, že sedí kúzelník na metle. Mačka mňaukla čo asi znamenalo, že sa ocitla v telepatickom kontakte so svojím pánom. Po necelej minúte dobehol až k vchodu do podzemia kde bol kamenný poklop pokrytý 2-3 coulmi ľadu. Výrazný rozdiel teplôt nemohol byť viac očividný.

Mačka zakúzlila, no po chvíli len bezradne vytreštila oči. Musela kúzliť znova a alchymistovi náhle ocitnutie sa v silnom mraze vyrazilo dych. Po pamäti siahol po druhej polovici Prcka a kopol ho čo najrýchlejšie do seba. Sekus ho potom vyložil na metlu a vyleteli smerom na tábor držiac sa vo výške 40-50 sáhov. Netrvalo dlho a vystupovali v tábore kde ich Šátor posúval rýchlo ďalej desiac sa myšlienky, že ich súčasne napadne niektorý z kergulov stále z času načas krúžiaci naokolo. Zmenšený alchymista freneticky poskakoval, ozlomkrky vykladal, vzrušene gestikuloval a snažil sa vysypať zo seba všetko čo zažil. Šátor mu rýchlo podal pergamen nižšie a Kysličník naraz prekotne rozprával a hneď rýchlo kreslil na pergamen aspoň schématicky približnú mapu podzemia tak ako si ju pamätal. A bolo toho veľa. Aj na pergamene aj ústne. Dokonca ešte stihol nakuknúť do torny čo robí zajatý šaman pripomínajúci skôr vyžratého príšerne smrdiaceho škrečka než humanoida. Našťastie stále spal. To bolo dobre pretože si aspoň mohli pripraviť plán ako z neho vypáčiť informácie čo potrebovali. Táto časť bola pre nich väčšinou oveľa ťažšia ako získať vôbec nejakého jazyka. Navyše netrebalo zabúdať na veci, ktoré dovliekol od šamana. Bude ich treba preskúmať a roztriediť, no to až v ďalšom kroku. Najskôr musia vypočuť šamana.

Alchymista krútil neveriacky hlavou a popisoval, že takú špinu a hnus teda ešte u skřetov nezažil, no podarilo sa mu dovliecť šamana a víťazoslávne otvoril tornu aj pre hraničiara, ktorý zvedavo nakukol do vaku. Ovalil ho príšerný puch a chrápajúci šaman vyzeral ako dvojnohý vyžratý škrečok navlečený do brnenia. Šátor ho navrhol okamžite utopiť. Kysličníkovi vyleteli oči a začal vysvetľovať, že ho zobral preto aby ho dobre vypočuli a nie aby ho topili. Ošívajúc sa neochotne dodal, že v tom jeho doupěti mu to veľmi nešlo a dúfal, že v tábore to pôjde oveľa lepšie. Jednak kvôli výbave a jednak kvôli viacerým hlavám, ktoré môžu vymýšľať otázky. Kysličník totiž dobre vedel, že výsledky alchymistovho rozhovoru v doupěti klanu boli veľmi veľmi žalostné, výzvedy predtým tiež nedopadli ideálne, teda ak to veľmi jemne povedané, a jediné čo sa mu u tohoto klanu podarilo zistiť bolo, že klan Západného slnka sa asi nachádza nie veľmi blízko. Nič z toho však hraničiarovi nehodlal vešať na nos. Sekus stál opodiaľ a sústredene počúval neprítomne sledujúc mačku na stráži.

Šátor horlivo prikyvoval, že ho určite musia vypočuť, no veľmi tomu nerozumel prečo šaman skončil nakoniec v tábore. Kysličník mu teda narýchlo vysvetlil, že prešiel prevažne prírodne vymletými jaskyňami, ktoré klan obýval a v ktorých boli navyše vytesané malé primitívne chodby. Na šamana natrafil v jednej obrovskej kaverne alebo skôr ešte lepšie dóme vymletom vodou v ktorom bol svedkom úplne apokalyptických výjavov. Postupne sa mu podarilo dostať sa do šamanovho doupě kde mal šaman aspoň tucet skřetov vlastnej ochranky a tí určite neboli v takom žalostnom stave ako zvyšok klanu dole v dóme. Šátora hneď zaujímalo čím sa teda všetci tí skřeti živili, no alchymista sa len poškrabal po hlave a po chvíli rozpačito pokrčil ramenami, že podľa všetkého asi sami sebou. Hraničiarovi vyleteli oči v šoku a ostal chvíľu zarazene ticho. Odpoveď teda rozhodne nečakal. xO2 neochotne dodal že tí najbiednejší zo skřetov slúžili očividne ako potrava pre tých ostatných načo ho samého striaslo a rýchlo dodal, že to tam bolo fakt úplne príšerné. Také primitívne skřetie doupě ešte nikdy nezažil a to už teda videl všeličo. Kedysi žil predsa s krollmi, teda v družine sa rátal za určite najväčšieho znalca drsných pomerov. Teda po Gorgovi, no ten teraz chrápal v stane tak, že ho možno počul až ten obor v tej obrovskej jaskyni. Možno by nebolo od veci keby na ďalší prieskum už konečne išiel niekto iný, dodal kudůk jedným dychom.

Šátor nerozhodne kukol do vaku ešte raz no šaman ako chudý rozhodne nevyzeral. Skôr naopak. Hora trasúceho sa tuku. xO2 rýchlo popisoval ako ho šaman nečakane odhalil a ako ho xO2 na oplátku strelil svojou kúzelnou šípkou, ktorá z neho urobila jeho najlepšieho priateľa. Nato sa vydali obaja do jeho doupěte v ktorom dokonca mal, podľa alchymistových slov aj nejaké "ľahké ženy", až ho nakoniec šaman zaviedol do svojich osobných izieb. Teda skôr pelechu príšerne smrdiaceho močom. Šátor skúsene doplnil, že to bol určite jeho hárem načo Kysličník prekvapene pokýval hlavou, že hraničiar sa teda skutočne vyzná. Tiež o podobných veciach počul v kráľovstvách na juhu a bohatých kupcov v Jazernom Meste. Čas na nejaké lepšie vnorenie sa do situácie a na nejaké veľké debaty so šamanom však xO2 v jeho pelechu veľmi nemal pretože situácia sa náhle zmenila. V nastalom chaose a zmätku bol alchymista nútený rýchlo prchať preč. Kysličník ukázal zvedavému Šátorovi svoju kúzelnú šipku, ktorou skolil šamana a že mu dal potom vypiť ešte lektvar, ktorým ho rovno zmenšil a strčil do torny. Ku koncu sa musel Kysličník z jeho obydlia prakticky vysekať nejakými výbušninami. Šátor naňho neveriacky zazeral potuteľne sa uškŕňajúc a mysliac si celý čas svoje. Z Kysličníkovho popisu bolo jasné, že situácia sa zomlela mimoriadne neprehľadne, no bolo veľmi pravdepodobné, že Kysličník to zase nejako svojou dobrou akciou aspoň čiastočne pohnojil. Kysličník to celé pomenoval ako konečné riešenie, ktoré však vôbec nezafungovalo na prvýkrát a Kysličník opäť začal frustrovane vykladať hraničiarovi aký nahovno jed je to kurare a že nechápe načo ho vlastne vláči so sebou. Šátorovi sa však aj tak zdalo neuveriteľné, že niektorý zo skřetov vôbec prežil šipku s kurare, no kudůk ho rázne odbil s tým, že ju celý čas hovorí, že kurare je fakt úplne na hovno jed a toto vôbec nič neznamená. Bola to podľa neho len taká detská medicína. Ku koncu jeho rozprávania vyplynulo, že jedného skřeta strelil svojou výbornou ohnivou šipkou čo však zadymilo veľkú časť podzemia kde býval šaman a v nastalom chaose to tam Kysličník ešte rozmetal jednou ohnivou hlinou. Potom už však musel skutočne zmiznúť. Rozprávanie sa nemal kto overiť, teda okrem mačky, no tá však zjavne mlčala respektíve Sekus neprezradil čo na prieskume vlastne zažil a koľko z rozprávania alchymistu je fakt a koľko mystifikácia. Ku koncu popisu sa už hraničiar nezdržal a začal sa potichu uchechtávať. Kysličník mal zjavne slinu. Sekus stál opodiaľ, ale do rozhovoru sa väčšinou nezapájal okrem niekoľkých komentárov na rozhraní obdivu a irónie. Sústredene a trpezlivo spracovával to množstvo informácií. Nervózne a obavne podotkol, že to nebolo úplne najmúdrejšie ho dotrepať do tábora kde ich mohol ohroziť.

Kudůk však už špekuloval čo bezprostredne so šamanom urobiť. Účinok priateľskej šipky mal skončiť určite skôr ako sa mal šaman zväčšiť, to si bol istý podľa poradia ako ho urobil v jeho pelechu. Napadlo ho zbiť kým bol malý, no bál sa, že ho prvým úderom rovno zabije. Ak by nič neurobil bál sa, že šaman si vykúzli teleport a zmizne, v horšom prípade niečo čím im určite znepríjemní život. Navyše šaman nebol spútaný. Kysličník na to zabudol v jeho pelechu a teraz už to veľmi aktuálne nebolo. Neprítomne len odvrkol kúzelníkovi, že ho zobral aby ho spoločne vypočuli a zistili odkiaľ má tento klinec, ktorý hneď dvihol vyššie, alebo zistili kde je klan Zapadajúceho slnka. Rýchlo dodal k Šátorovi, že sa čoskoro zobudí a o niečo neskôr zväčší. Sekus len pochybovačne pokrútil hlavou. Šátor vyzval xO2 aby teda šamana poriadne tresol po hlave. Kudůk čosi nespokojne zamrmlal, čo znelo ako výzva, že ho má ovaliť Gorg alebo Šátor a nie on si svojou mušou silou.

Sekus si stiahol z prsta akýsi prsteň a podal ho xO2 pričom žmurkol na kudůka, že možno teraz bude rozumieť šamanovi lepšie keď do tábora náhle vbehla mačka a vletel havran, ktorý cez Sekusa oznámili, že nad táborom krúžia nejakí kerguli. Obe zvieratá mrzuto zazreli na svojho pána. Iba oni traja vedeli, že mu to hlásili už dobrú chvíľu. xO2 prevrátil oči, že to bolo posledné čo teraz potrebovali. Úplne zbytočné komplikácie. Sekus podotkol, že asi sú príliš hluční. Potom paranoidne dodal, že možno tí kerguli sú letka na stráži, no nikto na to nereagoval. Asi to už bolo veľmi pritiahnuté za vlasy. Šátor takmer radostne podotkol, že konečne to bude prieskum bojom. Vyzeralo to, že sa na konflikt, na rozdiel od xO2 a Sekusa dokonca tešil. Bolo treba zobudiť Gorga aby sa vysporiadal s kergulmi a Šátor s xO2 medzičasom vybavia Gachtulika. Sarkasticky podotkol, že válečník klasicky boj prespí, čo alchymista okomentoval štipľavou nadávkou na jeho adresu a šiel sa postaviť do vchodu aby ho kryl. Jeden alebo viacerí kerguli asi chodili okolo otvoru do záhrabu čo sa dalo usudzovať podľa jemne sa trasúceho snehu a meniacimi sa tieňmi v otvore. Šátor zobral smrdiaceho šamana vo vaku, prešiel s ním do opačného rohu a vysypal ho necitlivo na sneh. Schytil spiaceho šamana do ruky, že ho bude točiť v kruhu, no kohosi napadlo, že ho tým môže zabiť. Nakoniec ho ovalil rúčkou meča na čo šaman prestal chrápať a vyvalil hlavu v bezvedomí. Smrdel fakt príšerne hoc bol len niekoľko coulový a hraničiara napadlo, že v tých tunelov skřetov to muselo byť fakt drsné. Hodil ho späť do vaku a naznačil ostatným, že to vybavil. Alchymista mu na oplátku naznačil, že hore je minimálne jeden kergul, ktorý chodí naokolo. Odrazu stuhli. Zazdalo sa mu, že vonku kergul škrekom kohosi privoláva. Možno, že kúzelníkova paranoja bola skutočne na mieste. Sekus okamžite vliezol do stanu aby zobudil spiaceho trpaslíka. Schyľovalo sa k boju. Záhrab sa trochu otriasol. Kysličník v presune zahučal, že to bude možno ten obor, ktorého zazrel na prieskume. "Tak to sme potom v prďáku!". Šátor na neho zazrel a zaťukal si na čelo či mu šibe. To by už mal nohou toho obra hlavu na kašu. Kysličník očervenel až po korienky vlasov. Neznášal keď vyzeral ako blbec. Vyhrabal z vaku masť, ktorú si začal okamžite roztierať po tele. Trochu sa mu uľavilo a cítil sa čerstvejšie, no oveľa menej ako čakal, že mu masť pomôže. Nasrato odhodil prázdny kelímok za seba. Šátor nastrčil ucho k jednému z vetracích otvorov a načúval čo sa to vlastne nad nimi dialo. Sekus vystrčil hlavu zo stanu a zahučal, že sa mu zdá, že tých kergulov chodí hore viac. Určite aspoň dvaja. Otočil hlavu dnu, no Gorg v polosede s hlavou hlboko v brnení zase zaspal a jeho chrápanie rezonovalo celou zbrojou. Kývol nad ním rukou a vyšiel radšej von. Bol to beznádejný prípad. xO2 sa na neho neveriacky pozrel či si to kúzelník nevymýšľa, no tušil, že má asi pravdu. Tieň bol pred ním a trasenie najviac za. A taký veľký kergul zase nebol. Sekus dúfal, že ich tu podľa neho príde ešte viac. Alchymista prevrátil oči a Šátor zahučal, že by mali zmiznúť, no alchymista odmietavo pokrútil hlavou. Nevedel si predstaviť ako. Mali ešte druhú polovicu toho výborného lektvaru na odtopenie snehu, navrhol hraničiar, no nestretol sa s veľkým pochopením. Vyzeralo to, že jeden kergul sa chvíľu snažil ryť do hĺbky presne nad záhrabom, no po istom čase rytie vzdal. xO2 hlásil, že pri vstupe sú určite aspoň dvaja a zahučal, že tam môže vybehnúť a streliť šipku. "Iba ak s kurare!" kontroval mu ironicky Šátor, no xO2 sa len uchechtol, že pre tieto prípady má inú. Šátor tlačil na rýchly odchod, no xO2 sa vôbec nezdal byť presvedčený, a už vôbec nie keď zahlásil, že najskôr k tým skřetom od ktorých prišiel. To už odmietol priamo aj Sekus, ktorý navrhol iný tábor, no xO2 podotkol, že to zase nepôjde okamžite. Chvíľu nerozhodne postávali nevediac čo si počať. Zbaliť tábor by tiež chvíľu trvalo a bola to veľká akcia do ktorej sa vlastne veľmi nechcelo ani Šátorovi. Alchymista navrhol tých kergulov nejak odpudiť čo mu potvrdil hraničiar aby vybehol a sundal jedného šipkou. Alchymista si tým nebol veľmi istý a navyše rozhovor odvádzal jeho pozornosť od stráženia čo si po chvíli uvedomil a hlásil, že už je tam kergul len jeden. Sekus znervóznel. Sedelo by to do tej jeho paranoidnej teórie.

Čas rýchlo bežal a xO2 so Šátorom napadlo, že šaman sa už tiež môže každú chvíľu zväčšiť. Začali sa potichu radiť. Trebalo ísť hore očíhnuť situáciu, ktosi navrhol poslať mačku hore vetracím otvorom, no Sekus to odmietol ako nereálne vzhľadom na jej posledné skúsenosti z prieskumu s xO2. Šátor sa však hotoval, že silou mocou vylezie von to preskúmať, keďže už mal nejaké tie skúsenosti s kergulmi, ako ironicky dodal. Jeho dvaja druhovia sa však netvárili veľmi nadšene. Najprv by sa šlo na prieskum a zistili by či nie sú náhodou ochočení, lebo to by bol značný prúser. Kohosi napadlo nalákať kergula do úzkeho otvoru a ďalší by ho zhora rozsekali zatiaľ čo by bol v otvore uviaznutý. Odtiaľ bol už len krátky krok k podhodeniu mu jedla s Prckom vo vnútri a z tade už len drobný krok k ich definitívnemu plánu kergula otráviť s čím prišiel nakoniec alchymista, ktorý sa tresol do čela, že má jeden brutálny jed, ktorý je veľmi nebezpečný a súčasne buď zabije alebo doživotne ochromí. Žiaden kurare, dodal alchymista veľavýznamne. Šátor prikývol. Toto by mohlo vyjsť a začal hneď hľadať zvieracie čeny, ktoré by na toto mohol použiť. xO2 pre zmenu lovil v torne ten jediný kus strašného jedu. Kysličník rozbil flakón a vylial ho do čerstvej zásoby od hraničiara, ktorý rozhodne nešetril, no dal si bacha aby sa ním nepošpinil. Šátora paranoidne napadlo, že čo keď to napríklad sú ochočené kerguly, nedajbože od Eframa, ktorý už síce bol po smrti, no možno im chcel fakt pomôcť aj takto. Hlavne keď tie kerguly vyzerali byť väčšie ako tie na pláňach. Kysličník ho zrušil nech to zbytočne nekomplikuje a všetci číhali ako supy čo sa bude diať. Tiene sa objavili dva hlásil xO2.

Sekus nelenil a po krátkej chvíli kúzlenia sa neďaleko neho vo vzduchu zhmotnilo malé oko. Vyzeralo skoro ako ľudské oko plávajúce vzduchom. Pre slabšie povahy to mohlo byť skoro nechutné. Okamžite ho poslal hore vetracím otvorom, no oko bolo príšerne pomalé a veci na povrchu sa diali veľmi rýchlo. Bolo ho treba prakticky tlačiť vlastnými očami aby sa vôbec pohlo. Oko však videlo po tme a to bolo dosť zásadné v tej nekonečnej tme nad snehom. Po chvíli čakania sa konečne vynorilo na snehu nad táborom. Vstup do záhrabu bol prakticky úplne upchatý zaboreným kergulom, ktorému nad otvor trčala asi polovica tela, nohy a skoro celé krídla. Toto vedel kúzelník už aj predtým keď sa pozrel do chodby vedúcej k záhrabu. Oko zistilo, že priamo nad záhrabom bola vyhrabaná jama, no bola len plytká a v najhlbšom mieste nemala viac ako sáh. Sekus naznačil aby alchymista chvíľu počkal kým dostane oko do správnej pozície.

Kysličník hučal, že si musí švihnúť lebo o chvíľu sa "mu" zobudí šaman, no dal kúzelníkovi čas ho potreboval. Keď bolo oko na mieste schytil otrávené jedlo a na prvý pokus ho šmaril presne pod otvor hore. Sekus hlásil, že oba kerguly sa vrhli na jedlo prakticky okamžite hoc bolo hodené na spodku otvoru. Ako čo zbadali netušil. Jeden z nich bol však rýchlejší a vnoril dlhý krk dole a začal obrovským orlo formovaným zobákom trhať a hltať kusy jedla. Jeho obrovské oko pozorovalo časť chodby vedúcu do záhrabu a xO2 stál tak 2-3 sáhy od obrovskej vtáčej hlavy osvetlenej len veľmi chabo svetlom z lucerny v záhrabe. Netrvalo dlho a po pár hltoch bolo po jedle. Dravec mal veľké problémy sa dostať von z otvoru a zvládol to asi tak do polovice keď odrazu vytreštil oči a otvoril zobák načo začal zbesilo škriekať a dusiť sa pričom veľký jazyk mu ochablo visel zo zobáka a modrel zatiaľ čo kŕče postupne stravovali dravcove telo. Po krátkych a dramatických okamihoch kergul zdochol a zapadol trochu hlbšie do diery s úplne modrým jazykom visiacim mu zo zobáka a obrovskými vytreštenými očami otvorenými dokorán.

xO2 začal krepčiť ako zmyslov zbavený tešiac sa z výsledku rýchlo zbúchanej, no vo výsledku mimoriadne úspešnej akcie. Alchymista tajne dúfal, že tak silný jed by mohol účinkovať ešte aj na tých kergulov, ktorí by chceli mŕtvolu žrať. Sekus hlásil, že po chvíľkovom opatrnom overovaní sa druhý kergul vrhol na svojho mŕtveho druha a bez väčších ohľadov ho začal žrať. Mŕtvy kergul sa celý triasol čo zase hlásil alchymista.

Šátor otvoril lucernu ešte viac a slabé svetlo dopadlo na klimbajúcu a trhajúcu sa hlavu kergula. Hraničiar odskočil zdesením "Ten parchant ještě žije!" xO2 pokrútil odmietavo hlavou, že to je vylúčené s ohľadom na silu použitého jedu. Kukol sa bližšie do tunela a kývol rukou, že to bude určite ten druhý čo ho teraz žerie a ďobe do neho. Šátor prevrátil oči a Sekus potvrdil, že to sedí s tým čo vidí bez oko. Kysličník sa začal uchechtávať, že by to bola pecka ak by sa na tej zdochline otrávili aj ďalší kerguli, no už tušil, že také šťastie mať nebudú. Šátor sa ironicky pripojil, že tam určite padnú celé pláne. Alchymista hraničiara podpichol špekuláciou, že tam hore môže byť rovno aj celé hejno dravcov, no Šátor hneď navrhol im podhodiť šamana. xO2 ho schladil, že sa nemajú ako dostať von keď ten obrovský vták zdochol tak, že upchal vchod takže ho nemajú ako podhodiť. Zrazu sa hraničiar prikrčil a ukázal prstom na pery aby čušal. Vyzeralo to, že ich tam je viac, zašepkal. Sekus ticho potvrdil, že sú tam už aspoň dvaja a možno už traja. "Jsem říkal, že to bude hejno!" hulákal nadšený xO2, no Šátor ho spražil aby už držal hubu lebo na sebe upozornia a kerguli po krátkej chvíli, keď zožerú svojho druha, sa začnú dobíjať k nim. xO2 mu veľmi nevenoval pozornosť a chladnokrvne mu oznámil, že sa radšej budú venovať výsluchu šamana. Šátor na neho neveriacky pozeral, najradšej by zdrhol z tábora preč, no xO2 ho ukľudňoval, že kým ho tí ostatní zožerú tak to určite bude ešte nejakú chvíľu trvať. Mŕtvola kergula sa trochu zosunula a Šátor strážiaci vchod začal v panike hulákať, že sa k nim kerguli určite preboria. xO2 na neho neveriacky zazeral, no bolo zrejmé, že ho svojou panikou trochu zneistil. Nakoniec si to však alchymista uzavrel ako zbytočné šírenie paniky a útek vylúčil, pretože šaman sa mal čoskoro zväčšiť. Na balenie tábora už nebol čas. Šátor pokýval hlavou a rozhodol, že spravia aspoň zával aby sa dravce ku nim nedostali. Tie dva prieduchy by im na nejaký čas mali vystačiť. xO2 pokýval hlavou, že keď si myslí, že tie "pidiprieduchy" budú stačiť tak dobre. Šátor chcel stále baliť preč, no Gorg spal a jediný kto s ním ako tak súhlasil bol vlastne len Sekus hoc ani ten sa nikam nechystal. Kudůk hraničiara zrušil, že je to úplná blbosť hľadať teraz nový úkryt kvôli čomu by museli opäť použiť nový lektvar, no Šátor vytrvalo halucinoval o tom, že môžu ísť do kaverny kde býval šamanov klan. xO2 však do takého zasratého brloha odmietol ísť a naznačil mu, že tí skřeti sú tak hladní, že by ho zožrali na počkanie aj s lukom. Šátor sa však nezničiteľne držal svojej idey vypadnúť preč.

Sekus sa obavne opýtal, kedy že sa to ten šaman zobudí a či vie kúzliť. Kysličník pokýval hlavou, no, že má nachystanú ďalšiu svoju vynikajúcu šipku. Len mimochodom už dodal, že ak však šipka nezašlape môžu mať trochu problém. To teda veľa istoty obavnému kúzelníkovi nepridalo a hneď sa nervózne spýtal či teda ostávajú alebo idú fakt preč. xO2 gúľal očami. Nechápal o čom sa furt diskutuje, no hraničiar chcel zavaliť vstup snehom a zaliezť do stanu. Ako na zavolanie vystrčil zo stanu hlavu rozospatý Gorg, ktorý nervózne zahučal čo to tam robia a bez počkania na odpoveď zaliezol dnu. Zďaleka ešte nemal na sebe celé brnenie. Možno polovicu. "To je vůl!" zadeklamoval alchymista a pokračoval v pre neho zbytočnej debate. Sekus prisolil, že vonku sú určite aspoň traja kerguli, no xO2 netušil odkiaľ ťahá kúzelník tieto informácie. Sekus sa uškrnul, no neodpovedal. Zdali sa, že nakoniec xO2 začal tiež podliehať spoločnej halucinácii a oznámil, že môže skúsiť ešte ďalej otráviť už otráveného kergula, no potom čo jeho druhovia na neho chvíľu nechápavo civeli sa zbadal a červený hanbou len kývol rukou. Pochopil sám, že už splieta nezmysly. Celá tá debata nikam neviedla.

Okolo nich stále snežilo ako sa celý záhrab triasol pod mohutnými dravcami chodiacimi hore. Šátor prestal diskutovať a rozhodol sa konať. Bol nervózny, že sa k nim kerguli fakt môžu preryť. Vytiahol si vlastnú lopatu a netrvalo dlho a zhodil steny vstupu, no odhadol to horšie ako si myslel a tak sa sneh vsypal trochu aj do miestnosti. Ocitli sa v nízkom záhrabe bez východu okrem dvoch malých vetračiek. Alchymista krútil hlavou nad jeho počínaním, že baník z neho teda vôbec nebude keď sa mu podarilo ich tu takto zavaliť. Ako sa dostanú von vôbec netušil. "Trochu se mi to vymklo kontrole!" ospravedlnil sa so širokým priblblým úsmevom hraničiar. Alchymista stihol už úplne zabudnúť na Gachtulika a začal tiež špekulovať ako sa teda dostanú von, no nikto mu neodpovedal. Naopak hraničiar chvíľu civel nezmyselne do steny keď sa odrazu z ničoho nič striasol a vrhol sa k Sekusovi a vydesene ho prosil aby ho dostal okamžite von z tejto kobky. Po krátkej chvíli bolo z jeho zmäteného rozprávania zrejmé, že zase dostal silný záchvat klaustrofóbie, ktorým bol známy a ktorý ho z času načas prepadol. Dosť hlúpy hendikep u dobrodruha, ktorý tradične trávi veľa času v kobkách a jaskyniach. Začal hulákať, že mu to všetko spadne na hlavu, že sa okamžite musí dostať von inak, že sa ti zblázni. Keď videl, že mu nikto nepomáha schytil lopatu a začal z celej sily kopať hore a pod nohami sa mu začali hromadiť kopy snehu až v ňom stál snáď po stehná. xO2 chvíľu rozmýšľal, no zakrátko vytiahol jeden liečivý lektvar, ktorý hraničiar naveľa naveľa vypil. Šátora striaslo a vyzeral už oveľa normálnejšie. Lektvar mu očividne pomohol. Jeho prvá otázka bola čo to tu kope, no potom si spomenul a vyzeralo to, že záchvat ho prešiel. Kysličník ho potľapkal po ramene, že mu hovoril aby tu toľko neryl lebo mu to polezie na mozog. Hraničiar teda radšej vliezol do stanu kde si všimol, že válečník opäť zaspal napoly oblečený v brnení.

Sekus obavne zazrel na xO2 a zahlásil, že sa mu nezdá, že má alchymista nejaký rozumný plán a tak sa zdekoval do najvzdialenejšieho miesta záhrabu. xO2 pokrútil hlavou. Jeden striedal divné aktivity a druhý sa schovával. Uzavrel si to tak, že v núdzi môžu použiť zvyšok toho šikovného lektvaru, no teraz musí riešiť hlavne toho šamana. Šátor však stále halucinoval ako vykope chodbu, tentoraz preč a jeho hlas sa stále ozýval cez stenu stanu. Alchymista ho šokovane počúval a nakoniec ho zrušil, že aj tak nemá kam dávať tie hromady nakopaného snehu takže hrozí, že ich tu zasype a udusia sa. Šátor si povzdychol, uznal to konečne za nezmyselné a deprimovane vyliezol zo stanu, zobral si lopatu a strčil ju späť do vaku beztiaže a vliezol späť do stanu.

xO2 sa chystal na vypočúvanie svojho smradľavého "priateľa" a veľmi sa mu do toho výsluchu teda nechcelo. Hlavne dúfal, že tá šipka zaberie. Inak by bol problém. Len dúfal, že sa tu dovtedy nepodusia v tom smrade. Šátor vystrčil hlavu zo stanu a spýtal sa či predsa len nezačne baliť hoc Gorg zase zaspal. A poprosil xO2 aby šamana držal čo najďalej od stanu. Chvíľu zazeral na zasypaný vchod a zamrmlal, že sa fakt asi trochu prepočítal s tým závalom. Alchymista na neho vyčítavo zazrel, no už ho nekomentoval. Nemalo to zmysel. Spýtal sa Sekusa ironicky či sa už hore nad nimi supy zlietajú. Kúzelník pokrčil ramenami, že hostina beží skutočne rýchlo a polovica kergula je už preč. Šátor hvízdol prekvapením. To bol teda frmol, to musel uznať. Za chvíľu sa určite budú zháňať po dezerte, podotkol lakonicky.

Uprostred bezcieľnej debaty sa Gachtulik náhle zväčšil do svojej pôvodnej veľkosti. Celý prakticky uzavretý záhrab zaplavila tsunami neuveriteľného smradu. Šátora zdesene napadlo, že ten xO2 prieskum musel byť teda riadne peklo keď len jeden skřet smrdí tak otrasne. Okolo Šátora sa pretlačil Gorg, ktorý nba poslednú chvíľu hodil šabľu rovno pred stan bohujúc trpaslícky tak, že hoc nikto nič nerozumel, hanbili sa všetci. Utrel si ústa rukou a s nadávkami zmizol opäť v stane. Neďaleko kľačal xO2 a tiež prudko zvracal hoc už nemal čo. Sucho podotkol, že válečníka aspoň toto prebralo, no nevyzeralo, že na dlho. Sekus to napodiv ustál a len chodil v malom kruhu autisticky dookola otvárajúc ústa ako ryba na suchu a pregĺgajúc horké sliny. Jeho priatelia zvracali pred stanom a záhrabom sa tak šíril okrem smradu šamana ešte kyslý smrad zvratkov. xO2 sa dvihol na nohy a okamžite použil kušu do preberajúceho sa šamana. Šipka ho zranila síce poriadne, no vyzeralo to, že kúzlo v nej opäť zašlapalo.

Kudůk naširoko otvoril náruč a úsmev, že by ho rád privítal v ich tábore a zoznámil s jeho priateľmi, ktorí sa už tešili na zoznámenie. Šátor neváhal ani sekundu a okamžite zatiahol vchod do stanu, zatiahol šnúru a dal sa upchávať všetky otvory von, no nemal pocit, že by to k niečomu bolo. Ten smrad bol skutočne úplne príšerný. xO2 sa úškrnul. Bolo mu jasné, že hraničiar bude určite za plachtou napäto počúvať a neunikne mu ani najmenšie slovo. Čiastočne v to dúfal. Inak by asi bol výsledok rovnako žalostný ako v kavernách.

Šátor začal čosi zarputilo hľadať vo vaku a ako sa v ňom hrabal odrazu si čosi všimol. Tento pergamen vôbec nebol čistý a hraničiar vôbec netušil ako ho mohol prehliadnuť v zásobách. Asi si bude musieť konečne urobiť poriadok vo vakoch. Ten zvitok mal kúzelnícku pečať a bol na presun do Orxanovej školy. Krútiac neveriacky hlavou ho vložil medzi ostatné dôležité zásoby. Keď konečne našiel čo hľadal vystrčil jednou rukou von či stanu železnú zásobu. xO2 sa rozžiaril ako slniečko a hneď ponúkol jeho najlepšieho priateľa trochou súkromného, no o to lepšieho jedla, ktoré pripomínalo skôr sušené kocky bylín ako chutné jedlo. "Ty mluvit náš řečí? Ty mluvit úplně směšně" odtušil šokovaný Gachtulik a potľapkal kudůka priateľsky po chrbte. Alchymistu striaslo. Mal pocit, že na ňom uľpel ten príšerný smrad. Pokračoval ďalej v rozhovore so striedavým úspechom, no celkovo mal z rozhovoru určite lepší pocit ako v jaskyniach. Stále dookola sa vypytoval na klan Západného slnka, no nebol schopný pochopiť čo mu Gachtulik hovoril.

Šátor vystrčil ruku zo stanu a strčil alchymistovi do ruky nejakú bylinu, ktorú mu kázal požuť. Tvrdil, že by mu to malo pomôcť. xO2 tomu uveril a z celej sily bylinu poriadne rozžul. A zahučal zvnútra aby sa hlavne spýtal na ten klinec! Alchymista začal hneď informáciu duriť zo šamana, ktorý sa zdroj klinca označil kurezdov, čo bol jeho názov pre sarkonov, ktorí podľa neho bývali hore, čo Kysličník bral ako chodby niekde nad doupětem klanu. Kudůk sa poškrabal na hlave a ešte raz skúsil ten klan Západného slnka. Podľa jeho slov bol tento klan asi tretí klan od ich klanu. Ako ukazoval rukami všimol si, že mu chýbal jeden prst. Kurezdov označil za smrť a vyzeralo to, že to nebudú jeho najlepší priatelia. Vyzeralo to, že im to ukradol, teda požičal. Občas sa objavilo meno Kachurt Burzg, no to spôsobilo silne obavnú reakciu a vyzeralo to, že podľa mena Vládci Severu, Biela Smrť a Vládci plání čo mohli byť Bieli barbari zmení niečo podobné. xO2 čosi napadlo a rýchlo naškrabal do snehu primitívny náčrt. Červená tlapa bola podľa šamana ďaleko, niekoľko týždňov na juh a skřet rýchlo načrtol do snehu polohu klanu Západného slnka. Narýchlo ešte vedľa načrtol značku ich klanu a značku klanu kurezdov nad nimi. xO2 bol spokojný, zvnútra stanu Šátor zahučal aby sa spýtal na ďalšie veci súvisiace so životom v Kesdehu.

A tak pokračoval ďalej v zdĺhavom, komplikovanom, no čiastočne úspešnom výsluchu. Po krátkej porade s hraničiarom začal páčiť zo šamana kedy končí tá nekonečná zima, no Gachtulik len pokrčil ramenami, že sa pomaly blížia ešte len k dvom tretinám dlhej tmy. Potom začne obdobie keď sa všetko začne topiť, všade bude samá voda, veľké prúdy vody, teda hlavne v ich súčasnom zimovisku a veľký kotúč, ktorým označoval slnko, sa vráti. To bol čas keď sa klan zvyčajne vrátil na pláň. xO2 hneď na to zadrel, či náhodou nepozná Eframa, no hneď ako to vypustil z úst pochopil blbosť svojej otázky. Chvíľu špekuloval a skúšal starého pustovníka popísať tak aby v tom popise skřet pustovníka spoznal, no vôbec netušil ako. Popísať Yosa, Eframovho druha a služobníka, už bolo úplne nad jeho sily. Chvíľu to ešte skúšal, no nebolo to vôbec k ničomu. Podobne aj otázka na drakov skončila tým, že si obaja ukazovali posunkami ako nad nimi a okolo nich stále niečo plachtí a po niekoľkých zbytočných mávnutiach rukami zakončených simulovaným dračím vrčaním toho xO2 radšej nechal. Šaman vyzeral byť na pol ceste medzi vydesením a puknutím od smiechu.

Nedarilo sa mu a tak to skúsil inak. Spýtal sa radšej na obrov očividne žijúcich v neďalekých horách. Gachtulik chápavo pokýval hlavou a lámane prehlásil, že ak ty nedráždiš ich, oni nedráždia teba. Kysličník súhlasne pokýval hlavou. Sedelo by to s tým čo našiel Šátor v tom starobylom Bestiáři. Hneď to skúsil so stonožkami, no šaman opäť nepochopil. Ten výsluch ho frustroval a navyše mal pocit, že šaman hoc nerozumel bol inteligentný dosť na to aby pochopil z tých pár skomolených slov čo chcel alchymista vedieť. A to ho znervózňovalo. Mohol ním manipulovať a podsúvať mu odpovede, ktoré chcel alchymista počuť. Neznášal to. Navyše začínal mať z debaty silný pocit, že šamanove ovládanie počtov vysoko prevažovalo to jeho a bol rád, že za chrbtom cítil vytrvalú podporu Šátora. Ten šaman bol inteligentný ako fras. To bolo už úplne jasné. Až nebezpečne inteligentný.

Čas sa krátil. Obaja družiníci sa chvíľu potichu radili vedľa stanu, no xO2 kývol odmietavo rukou na Šátora. Ten furt riešil ďalekú budúcnosť zatiaľ čo veci trebalo riešiť tu a teraz. No rozhovorom s hraničiarom pochopil to, že po dobrom to s Gachtulikom asi fakt nepôjde a hoc mu to nebolo príjemné bude ho asi treba zabiť. Niečo ho napadlo, nahol sa k hraničiarovi a zašepkal mu do ucha, že ho môže podrobiť svojmu vnútornému zraku čo mu Šátor okamžite horlivo schválil. Bol zvedavý na výsledok. Obaja si boli viac menej istí, že šaman vie viac ako sa doteraz dozvedeli, no súčasne to z neho nevedeli dostať lebo nerozumeli a navyše sa niekedy ani nevedeli opýtať. Šaman sa k nim navyše každú chvíľu mohol začať chovať bez vplyvu tej šikovnej šipky.

Tak bol čas len asi tak na dve otázky a šlo sa na Oči pravdivého videnia. Cesta ku kurezdom bola podľa šamana vľavo, čo mohlo znamenať hocičo a nakoniec sa xO2 nadýchol a položil mu poslednú otázku pred očami. "Kto být přítel Gachtulika?". Odpoveď ho dostala. Šaman otočil prekvapením hlavu smerom ku xO2 a takmer smutným hlasom zhrnul tragiku osudu celého klanu a tým aj vlastne aj svoju. "Gachtulik nemát přítel! Jenom nepřítel!" To druhé zdôraznil. Odrazu sa mu rozžiarili oči a za svojho priateľa označil alchymistu pričom ho chytil za ruku. Kysličníka striaslo a odrazu mu bolo veľmi nepríjemne. Odrazu nebol tak úplne rád, že šamana dovliekol so sebou a doľahla na neho celá tá tragická osamotenosť tučného sadistického šamana. Dokonca sa mu zazdalo, že na chvíľu pochopil prečo je ten skřet tak neuveriteľne tlstý, no myšlienku okamžite zahnal kamsi ďaleko a natočil sa mu šamanovi chrbtom. Uprene sa mu zahľadel do malých sivých ušpinených očí až získal jeho pozornosť a sústredenie. Šátor sa okamžite vyparil do stanu kde bolo síce dusno, no smrad bol určite menší. Nechcel rušiť.

Odrazu ho skrivilo keď si uvedomil čoho všetkého je ten malý tlsťoch schopný a kvôli čomu. Dokonca v tom ako nebola motivácia skôr len nejaké potešenie. Pocit však rýchlo vystriedal rýchly sled akýchsi obrazov a s tým spojených pocitov. Chvíľu mu trvalo kým si uvedomil, že to nie sú jeho pocity, ale pocity šamana a tie obrazy nezažil on, ale šaman. Pravdivé videnie bola neuveriteľne intenzívna záležitosť a on ju používal tak málo, že ho vždy úplne zaskočila.

Kysličník odrazu precitol a okamžite zareval. "Hoši, on je zákerná svině a je to poriadny hajzel ten šaman, treba ho okamžite zlikvidovať!" A neváhajúc ani chvíľu poslal do zaskočeného Gachtulika, ktorý sa náhle veľmi znavene opieral o stenu záhrabu, šipku z kuše. A určite ho nehodlal šetriť nejakým blbým kurare. Sekus síce na to kurare mal asi iný názor, no Gachtulik bol zjavne iná telesná konštrukcia ako vetchý a obavný kúzelník. Šaman sa však rýchlej strele z kuše vzdialenej jeden sáh akýmsi neuveriteľným zázrakom vyhol a tá sa neškodne zaryla do steny záhrabu kde nenávratne zmizla v snehu. Šátor začul rev pred stanom a vyletel z neho ako strela z šípometu. Šaman podskočil a čosi zakňučal pričom civel na alchymistu vydesený do morku kostí netušiac čo sa to deje. Sekus vykukol zo stanu a zahučal, že kergul je už prakticky zožratý a hore ostali už len dvaja kerguli, ktorí viac menej len dožierajú zbytky. Ovalil ho smrad a vidiac dramatickú situáciu zaliezol radšej hneď späť do stanu ku Gorgovi, ktorý ešte stále spal s hlavou do polovice navlečenou v brnení tak ako v ňom opäť zaspal. Jeho chrápanie rezonovalo celou zbrojou.

Šátor tušil, že treba konať rýchlo keď xO2 tak huláka. Bolo otázne či to nebolo počuť až hore ku kergulom. Šaman bol stále extrémne nebezpečný a tak vyletel zo stanu hučiac čo tým alchymista myslel. Gachtulik sa znavene stále opieral o stenu a rezignovane ani nedvihol zrak. xO2 odskočil nabok aby nezacláňal hraničiarovi a vykrikoval, že šaman je neuveriteľný hajzel a treba ho okamžite odkrágľovať inak budú mať veľké problémy. Šátor zmätene klipkal očami či je šaman ešte stále priateľ, no xO2 sa len sarkasticky zachechtal, že už nie načo Šátor zamieril luk a poslal do šamana svoj šíp. Gachtulik sa s prestreleným krkom zvalil na zem. Smrad však po ňom stále ostal. Bol fakt, že šaman už nebol v najlepšej kondícii po tresnutí naplocho v zmenšenej podobe Šátorom a dá sa povedať, že pobyt v tábore družiníkov mu veľa na zdraví nepridal. Šátor tak vlastne už len ukončil jeho viac menej aj tak jasný osud hoc hraničiar stál nad mrtvolou trochu nerozhodne. Alchymista ho uistil, že urobil tú najlepšiu vec čo mohol lebo už dlho nevidel takého hajzla ako tohto šamana, no v podaní xO2 to dosť dobre mohlo znamenať hocičo.

V rýchlosti popísal Šátorovi, že použil svoje veľmi zvláštne oči na temene hlavy, ktoré mu umožňujú pravdivé videnie a získal ich po svojom oživení v prepadnutom chráme Jánusa pod stokami Karam Danu. Šátor hľadel na družiníka trochu pochybovačne, no čosi sa mu marilo, že xO2 vtedy po oživení niečo spomínal hoc úplne istý si nebol. Tak či tak to rozoberať nebolo načo. Kudůk by si podobné veci určite nevymýšľal. Napäto počúval čo zistil Kysličník vedľa chladnúcej, no stále príšerne páchnucej mŕtvole šamana, ktorý v mraze rýchlo tuhol. Kudůk však nachvíľu vyzeral mimoriadne zmätene, nebolo jasné z čoho, no nakoniec len potriasol hlavou a začal vykladať čo zistil.

Popisoval to ako náhodné obrazy z mysle pána Gachtulika. Vyzeralo to, že jeho klan bol z plání, odkiaľsi zo severovýchodu kde sa určite stretol s bielymi barbarmi. Šátor si zapchal nos a kopol do mŕtvoly, že ju bude treba kamsi spratať inak to tu nevydržia. xO2 ho prerušil, že to teraz určite ešte počká, teraz mu hlavne musí vyložiť všetko čo zistil inak to určite zabudne alebo ešte horšie popletie. Tých bielych barbarov stretol šaman ešte na začiatku zimy a to oni mu dali ten plesnivý zdrap látky. Šátor na neho kukal ako vyoraná myš. Netušil o čom to alchymista splieta, no xO2 sa buchol do čela, že to je ten kus látky, ktorý objavil v šamanovom doupěti, no rozhodol sa ho nebrať. Vyzeral to byť nejaký hrubý kus osliznutej tkaniny, mohla to byť plachtovina alebo možno aj stanovina, no na to to bolo trochu ťažké. Šátor zaklipkal očami či kvôli takejto kravine odstrelil šamana ako zajaca. Kudůk prevrátil oči a kývol odmietavo rukou, že to čo zistil ešte pokračuje. Naklonil sa k Šátorovi a zašepkal mu do ucha, že detaily spomienky šamana na súlož s jeho skřeticou si radšej nechá pre seba lebo to bolo úplne nechutné. Olial ho studený pot keď mu došlo ako mohla dopadnúť návšteva šamanovho háremu. Ešte by tam čosi chytil a asi by sa pri tom rovno aj pozvracal. Nechápal čo mu vtedy bežalo hlavou. Asi sa chcel dozvedieť od neho čo najviac. Hraničiar sa smiechom až zakuckal. xO2 pokračoval, že jeho klan bol v poslednom období vystavený slušnému hladu. Šátor kukol na mŕtvolu pod nohami, šaman sa nejak extra vychudnutý nezdal, skôr naopak. Preto celkom sedelo, že xO2 sa skřetiemu šamanovi zdal veľmi chutný. Našťastie k degustácii neprišlo. Čo sa však zdalo alchymistovi oveľa zaujímavejšie bolo, a Kysličník dramaticky stíšil hlas, že na výprave širokým tunelom, pravdepodobne u sarkonov, získal šaman ten zaujímavý hrubý klinec. Ten tunel bol najskôr ten tunel kde sa odohral ten incident s visiacim skřetom. A Kysličník sa typicky po svojom, hneď aj chytil novej myšlienky, ktorú začal hneď rozvádzať, že podľa neho treba ísť rovno k tým sarkonom u ktorých sa určite ešte niečo zaujímavé dá nájsť a vyzerá to tam ako horúca stopa. Šátor súhlasne kýval hlavou, no o tom, že sarkoni budú mať niečo zaujímavé až tak veľmi presvedčený nebol. Každopádne to bola, spolu s približnou polohou klanu Zapadajúceho slnka momentálne ich najhorúcejšia stopa.

Alchymista sa dôležito nadýchol a spýtal sa hraničiara čo si o tom celom myslí on. Šátor nadšene pokýval hlavou, no na tom celom mu nebola jasná akurát tak jedna vec. Prečo teda mal vlastne zabiť toho šamana. Kysličník prevrátil všetky štyri oči čo mal. Nechápal ako mohol byť hraničiar niekedy tak natvrdlý. Trpezlivo mu vysvetlil, že jemu bolo úplne jasné, že pokiaľ by ho nezabili tak by Gachtulik najskôr zabil ich hneď potom. Určite teda určite Sekusa a najskôr ešte aj toho chrápajúceho Gorga, ktorý tradične presral celý boj. Kysličník sa dôležito načechril a sebavedome prehlásil, že jeho by šaman určite nezabil, keďže sa ho k smrti bál. Hlavne kvôli tým očiam, dodal dôležito a žmurkol na Šátora. Ten len gúľal očami a spracovával všetky tie nové informácie. Alchymista hučal, že šaman mal určite v hlave kopec magenergie podobne ako hraničiar či kúzelník a tak bolo úplne zásadné ho rýchlo zlikvidovať lebo inak by mohli mať veľmi veľký problém. Šátor nevyzeral byť veľmi presvedčený, no dozvedel sa, že alchymista hneď ako prvé nahliadol do jeho duše a bolo tam len zlo a temno.

Šátor pokrútil neveriacky hlavou, no zdalo sa, že to konečne pochopil a prestal rozmýšľať nad tým či náhodou neodkrágľoval nevinného. Bol podľa kudůka úplne bezcharakterný hajzel a teraz tu akurát tak poriadne smrdel. Hraničiar sa hotoval ho niekam zahrabať a okamžite začal kopať do steny aby tam urobil priestor. xO2 sa začal rehotať, že ho pochopil tak, že z neho narobí zvieracie čeny a veľavýznamne ukázal prstom hore čím myslel hostinu kergulov. On sám síce chcel ešte čosi kvôli tomu vymyslieť, no keď ich tu hraničiar takto pekne zavalil tak to už nebolo aktuálne navyše potreboval pozrieť tie šamanove veci. Šátorovi to veľmi vyhovovalo a začal kopať jamu v stene pre Gachtulika, no dusil sa. Šaman smrdel ako kus desať dní odležaného tchora. Po chvíli, keď dýchal hlavne ústami, sa to konečne dalo aspoň trochu vydržať. Sneh bol tvrdý a utlačený, robota nevďačná, miesta málo. Zo stanu sa vystrčila hlava Gorga, ktorý zahučal, že tu niečo skutočne príšerne smrdí. Vyzeral byť už celkom prebratý a oddýchnutý. Sekus so svojím zverincom radšej nevystrčil zo stanu nos.

Kysličník sa medzičasom dal do bližšieho skúmania šamanových osobných vecí. Všetko to príšerne páchlo. No ešte predtým si potreboval vyrobiť nejaké lakmusáky. Chvalabohu, že mal dosť pergamenov. Ako sa v nich hrabal odrazu si čosi všimol. Tento pergamen vôbec nebol čistý a alchymista vôbec netušil ako ho mohol prehliadnuť v zásobách. Asi si bude musieť konečne urobiť poriadok. Ten zvitok mal kúzelnícku pečať a bol na presun do Orxanovej školy. Kudůk ho vybral spomedzi čistých pergamenov a vložil medzi ostatné dôležité zásoby.

+++doplnit dalsie odohrane odvtedy+

Šátor vyliezol zo stanu zívajúc únavou. Vyspal sa príšerne, v záhrabe bol otrasne vydýchaný vzduch a všade bol strašný smrad. Hlavne z mŕtvoly tlstého Gachtulika, ktorý páchol skutočne otrasne. Cítil sa ako v prepadnutom chráme Jánusa v orckom prístave Karam Dan, kam ústili splašky z celého mesta a nikam ďalej už neodtekali. xO2, dvihnúc hlavu od vecí súhlasne pokýval hlavou, že by asi mali fakt vypadnúť. Podľa neho sa trebalo vrátiť do jeho doupěte pretože tá veľká chodba v úvode asi viedla ďalej k sarkonom. Teda aspoň to vydedukoval z tých obrazov v jeho mysli keď sa na neho pozrel tými svojimi očami. Šátor naštvane a nervózne zafrflal, že tu má snáď každý niečo z toho klipra. Kudůk sa uchechtol, že tie zbytky sú asi rozvláčené po celom Severe. Mysleli na to isté. Čím viac sa to podobalo na hľadanie ihly v kope sena.

+++doplnit dalsie odohrane odvtedy+

Sekus zobral na rameno havrana a mačka ich oboch teleportovala aj s metlou nad sneh kde ich okamžite ovalila vlna treskúceho mrazu, ktorý mu vyrazil dych. Už aj zabudol aká príšerná zima je nad záhrabom.

+++doplnit dalsie odohrane odvtedy+

Klan Krutej šable

Kysličník by si najradšej zakryl obe uši a zahrabal by sa aspoň 3 sáhy pod sneh a vylial ich navyše voskom ak by mal čas a mohol. Hlavne len aby nepočul to príšerné démonické kvílenie a hlasy. Netušil prečo všetku špinavú robotu v družine musel v poslednej dobe schytať práve on. V torne mu pišťali družiníci čo sa to vlastne deje, no alchymista mal nervy napäté na prasknutie a kašlal na nich. Nebolo by vôbec divné ak by sa tu po takom bordeli a koncerte opäť čosi neobjavilo. Visel bez pohnutia na metle blízko sopúcha a stúpajúce teplo ho až nepríjemne hrialo. Nervózne škrabal nechtami rúčku metly. Uvedomil si, že sa už musí presunúť ku vchodu, späť do tej zimy, keďže hrozilo, že každú chvíľu sa mu družiníci zväčšia rovno na metle a to by bola katastrofálna chyba v pláne. Dúfal, že tí ničení démoni pri svojej smrti neprilákali nikoho a nič, no vedel, že pravda to nebola. A dúfal, že ktokoľvek príde bude to aspoň z tohto sveta. Namieril metlu smerom k vchodu klanu Drteného lišajníka a opustil sálavé teplo sopúcha. Dunelo mu v hlave nízkym dunením. Takmer to pripomínalo kroky. Po krátkom okamihu si uvedomil, že mu neduní v hlave, ale že duní čosi okolo neho. Vrhol krátky obavný pohľad smerom k obrovskej diere v neďalekých kopcoch. Prevrátil oči. Bolo to skutočne tak. Slabé svetlo mesiacov osvetľovalo akýsi malý kopec, ktorý sa obrovskými krokmi posúval dopredu. Nevedel prečo sa práve jemu museli opakovať iba takéto zážitky a bol by najradšej keby na chvíľu zodpovednosť prebral ktosi iný. Už aby viezli do tých tunelov. Tam to snáď potiahnu Gorg so Šátorom. Okamžite zletel čo najnižšie ako sa dalo, no stále sa držal tak 15-20 sáhov nad okolím. Zimolap bol zákerná sviňa, videl ho len raz, no nechystal sa s ním stretnúť opäť. Bola by to úplne zbytočná smrť. A nielen jeho.

Pristál a akurát stihol vybrať družiníkov z torny keď účinok Prcka skončil. Ukázal im kde je vchod a Gorg zahučal, že sa musia okamžite zdekovať dnu lebo tu pri vchode sú strašne na rane a čosi po nich určite čoskoro pôjde. Chvíľu nerozhodne okukávali situáciu naokolo, no bola tma ako v pytli okrem šera zo svetla dvoch mesiacov. Odrazu Gorg podskočil a skríkol nech sa pripravia pretože o chvíľu sa v otvore objavia skřeti načo zhodil svoje torny a vaky a vytasil halapartňu. Šátor ho okamžite nasledoval a do uvoľnených rúk zobral od Sekusa lucernu stiahnutú na maximum. Chvíľu tam všetci stáli v mraze ako soľné stĺpy a Šátor s xO2 už začínali frflať kde sú tí ohlásení skřeti a či ich válečník len všetkých neťahá za nos. Gorg si len bez slova skontroloval prsteň a odmietavo pokrútil hlavou, že nech ešte chvíľu vydržia. O chvíľu sa skřeti určite objavia. Začínala im byť všetkým zima. Teda vlastne až na Sekusa.

Karguz vôbec netušil načo tam vôbec idú. Tie plesnivé kože boli už určite zmrznuté na kosť. Nevtrepú ich možno ani späť do tunela. Navyše vonku to za Veľkej tmy nikdy nebolo bezpečné. Batulik ho však presvedčil, že Chracheľ vie čo robí. Vedel získať žrádlo aj tam kde vôbec nič nebolo. Teda aspoň to tvrdil. Vyhlasoval, že po vymrznutí a opracovaní jeho spôsobom sa tie kože budú dať určite jesť. Možno dokonca ostane niečo navyše na výmenu. Karguz tomu neveril ani trochu, navyše Chracheľ mal ako jediný nôž. Oni však boli s Batulikom dvaja a tak nemali čo stratiť. A možno sa fakt konečne aspoň trocha nažerú. Navyše v klane vládla momentálne zúrivá a hlavne veľmi krvavá hádka pri ktorej sa dalo ľahko prísť k újme. Nemali by sa však veľmi zdržať. Inak im zase nič neostane. Prešiel si kostnatou rukou po vlasoch a chumáč, ktorý mu ostal v dlani zhužval a strčil za bedernú rúšku. Vypchá si s ním pelech. Bol zvedavý ako dlho ešte ten všadeprítomný príšerný hlad vydrží.

Traja skřeti vyšli von z otvoru nič netušiac, no zo zvyku opatrne sa rozhliadajúc naokolo. Šátor okamžite rozrazil okenice lucerny. "Bite ich čo sa dá chlapci!" kričal. Celé blízke okolie náhle zalial prúd svetla. Halapartňa krátko dva krát zasvišťala a dvaja skřeti, ktorí si ani nevšimli, že sa niečo stalo sa váľali do polovice rozťatí na zmrznutej zemi v obrovskej, rýchlo sa zväčšujúcej kaluži krvi z ktorej sa valili kúdoly pary. Tie sa hneď zrážali na sneh, ktorý padal späť. Tretí skřet sa zrútil okamžite nato vedľa nich s prestreleným krkom, keď sa chopil činu aj xO2. Druhovia sa spokojne na seba pozreli. Šlo to ako po masle a za pár sekúnd bolo po všetkom.

Kysličník nohou znechutene a takmer s ľútosťou kopol do mŕtvoly a zamrmlal, že toto boli len bežní členovia klanu. Gorg so Šátorom sa zvedavo zohli k zmasakrovaným skřetom. Mŕtvoly boli príšerne vychudnuté a okrem malej, obnosenej, a po krajoch dokonale ožutej koženej bedernej rúšky, prakticky nahé. Jeden skřet mal za rúškou zastrčenú malú nekvalitnú a veľmi opotrebovanú plechodýku. Gorg kukol na Šátora a nespokojne zahučal, že toto sú fakt ešte horší skřeti ako tí z Červenej tlapy. A to si myslel, že horší už ani byť nemôžu. Pokrútil neveriacky hlavou čoho všetkého je svedkom a čomu všetkému dovolia bohovia behať po svete. Šátor mu neodpovedal. Okamžite totiž schytil mŕtvoly a začal ich hneď ťahať otvorom dnu. Z otvoreného poklopu sálalo príjemné teplo a družiníkom sa v tej veľkej zime veľmi ostávať nechcelo. Navyše pri otvore boli veľmi na rane, v tom mal válečník ako vždy svätú pravdu. Hraničiar objasnil druhom, že podľa neho mŕtvoly pritiahnu mrchožroutov z celého okolia rovno ku vchodu a preto ich je určite lepšie nahádzať dnu. Prečo by im to však malo vadiť, keď budú dnu sa nikto neopýtal a tak za chvíľu boli mŕtvoly, teda skôr štyri polovice a jedno telo, nahádzané vo výklenkoch chodby hneď za vchodom. Mŕtvoly už na silnom mraze začali namŕzať.

Vošli do tichej, úzkej a nízkej chodby a posledný idúci Šátor skúsil zavrieť poklop, no nepodarilo sa mu to. Vrstva námrazy bola fakt silná a tak len rezignvane kývol rukou a nechal ho zavretý len s medzerou. Nech si to zavrú skřeti sami. Gorg pomaly a opatrne postupoval dopredu s halapartňou napriahnutou pred sebou. Príšerne zle tesaná a veľmi úzka chodba ich za krátku chvíľu priviedla do širokého, vodou vymletého tunela. Trpaslík nerozhodne zastal pred vstupom a rozhliadol sa po okolí. Šírka a výška veľkého tunela pred ním mohla byť tak 4-5 sáhov a všade bolo ticho porušované kde tu v diaľke zavýjaním prievanu v širokých a dlhých chodbách prekladaných kvapkaním a stekaním vody. Oba konce tunela pokračovali kamsi ďaleko do tmy a oproti ústil ešte tretí, rovnako vyzerajúci tunel. Všade vládlo slabé, rôzno farebné, šero z plesní po stenách, no väčšina tunelov sa topila v nekonečnej tme v ktorej sa dali tušiť kvapľe rôznych veľkostí a tvarov. Válečník na zemi identifikoval aspoň 2-3 povaľujúce sa malé postavy a veľké množstvo mlák studenej vody. Spýtavo zazrel dozadu čo ďalej. xO2 mu hučal do ucha, že by mohol scediť toho posledného skřeta do šamanovej hůle, no Sekus mu ukazoval aby držal zobák a ukazoval palcom za seba kde funel na štyroch Šátor. Gúľal očami kde to viazne, keďže sa chcel čo najskôr dostať von z toho úzkeho a nízkeho tunela. A najlepšie ešte predtým ako ho lapne ďalší záchvat. Mal pocit, že ho ten tunel rozmačká. Navyše celý čas musel striehnuť aby si nepotrhal oblečenie a vaky o ostré steny úzkeho tunela. Zahučal dopredu nech si švihnú lebo to tu na nich celé spadne. Alchymista sa uchechtol a zareval dozadu, že za chvíľu sú už vo veľkých chodbách a tam si pretiahne údy.

Dvaja skřeti sa poplašene dvihli a začali utekať smerom k hlavnému táboru skřetov v apokalyptickom dóme. Gorg zanadával na alchymistu a vošiel do vodou vymletej chodby aby mohli vojsť ostatní hundrúc, že xO2 ich vyplašil a skřeti určite dovlečú pomoc. Navrhol aby sa vybrali za nimi, no alchymista len mávol rukou. Pochyboval, že taký klan bude vôbec niečoho schopný a ak hej pobijú ich. Tak či tak o pár chvíľ budú už preč. Šátor sa spokojne vztýčil za nimi a súhlasil s kudůkom. Idú vľavo, preč od klanu, zdržovať sa tu nie je čím a už vôbec nie prenasledovaním skřetov tohto klanu. Gorg nevyzeral byť veľmi spokojný, no podrobil sa názoru väčšiny a podozrievavo sledoval rôznofarebné šero tunelov. Odrazu sa kdesi za jedným zo stalagmitov dvihla ďalšia malá postava a vydesene ticho pištiac sa rozbehla za svojimi dvoma druhmi. Válečníka trhlo ako by sa za ním rozbehol. Podvedomý reflex rozseknúť skřeta bol silnejší ako všetko ostatné. Po chvíli sa však ovládol. Z konania ostatných bolo zrejmé, že títo skřeti ich vlastne nezaujímajú a len by s nimi strácali čas. A on podľa žalostného stavu asi aj sebaúctu.

Sekus ich všetkých zamyslene sledoval opierajúc sa o stenu. Vyzeral byť opäť stratený v čase a priestore a nevyzeralo to s ním dobre už dlhšie, no situácia sa zhoršila hlavne od toho súboja so stonožkami kde zahynula lasica. Šátor s Kysličníkom si vymenili ustarostené pohľady. Kúzelník a jeho stav sa im už dlhšie nepáčil a bol témou ich občasných rýchlych debát, keď sa nepohyboval nablízku. Začalo to niekedy po návrate z xO2 výzved u klanu Červenej tlapy. Bol nevrlý, často úplne ponorený do seba a veľmi málovravný. Vždy až extrémne priateľský kúzelník bol teraz ironický, sem tam až hrubý a brilantné nápady striedal s hodinami pasivity ba až apatie a úplného nezáujmu. Jeho citeľná absencia pri boji s ľadovými démonmi, a hlavne smrteľne nebezpečnými stonožkami, mu výrazne ubrala na dôvere ostatných a Gorg v tomto od neho ďaleko neutekal. Zdalo sa, že kúzelníka núti krutý Sever siahať na dno psychických síl a elf sa stával čím ďalej tým viac nevypočitateľný a nevyspytateľný. Nebolo to nič príjemné pri prakticky najmocnejšej, najinteligentnejšej, no súčasne aj nazraniteľnejšej postave v družine. Nebol čas to teraz veľmi podrobne rozoberať, no bolo zrejmé, že niekto si s ním bude musieť minimálne pohovoriť a možno bude treba urobiť aj čosi viac. Najprirodzenejším adeptom na toto bol najskôr Kysličník, ktorý sa poznal s kúzelníkom najdlhšie. Chaotickému a si seba zahľadenému kudůkovi sa však do nepríjemného rozhovoru vôbec nechcelo a tak zatiaľ váhal. Tajne dúfal, že kúzelník sa z toho vymotá nejakým zázrakom sám, alebo o tom aspoň začne sám hovoriť a on už len nadviaže.

xO2 ukázal doľava do tmy tunela taktiež kde tu osvetlenej pestrofarebným šerom plesní. Podotkol, že tunel rovno pred nimi ide priamo do veľkého dómu v ktorom sídlia všetci skřeti tohto úbohého klanu. Šátor na neho spýtavo zazrel či mieni ísť tou dierou v strope tunela, no xO2 pokrútil hlavou. Podľa neho bolo lepšie ísť rovno hlavným tunelom hoc nebolo jasné či skutočne vedie ku sarkonom. Gorg len nervózne zazeral kam teda má vyraziť keďže netušil o čom tí dvaja melú. Sekus bol stále úplne stratený vo vlastnom svete a pozeral kamsi do blba. Šátor s xO2 rozhodne ukázali do tunela vľavo a tak ním všetci okamžite vyrazili. Že vlastne úplne presne nevedeli či vedie k spomínaným sarkonom nevešal ani jeden z dvojice válečníkovi na nos. Akurát by tu zase stvrdli na polhodinovú debatu, ktorá by tak či tak vôbec nikam neviedla. Chodba tak či tak skoro isto viedla niekam kde boli sarkoni určite aspoň nablízku.

Všetci štyria sa najskôr chaoticky a neorganizovane trúsili chodbou ocitnúc sa pod zemou už po veľmi dlhom čase, no potom čo sa válečník zastavil, že prvý musí ísť alchymista, sa konečne ako tak zoradili popri jednej stene. Až na Šátora, ktorý nadšene pobehoval tunelom tešiac sa konečne na prieskum bojom. xO2 ho dôležitým hlasom znalca miestnych pomerov schladil aby sa radšej držal pri stenách pretože v strede chodby môže byť Zimolap alebo to čo schmatlo nešťastného skřeta pri jeho prieskume. Šátor sa hneď zaradil do štandardného postavenia, ironicky sa uškŕňajúc, že dobre, že hovorí. xO2 na jeho gusto občas zabudol včas dodať úplne zásadné informácie. No vyzeralo to, že týmto je už koniec chaosu a nedorozumeniam. Napätie z prieskumu neznáma ich rýchlo prekrylo a po chvíli už družina ako starý dobre namazaný stroj postupovala farebnými tieňmi.

Šátor idúci posledný sa tradične nudil, keďže sa postupovalo na jeho pomery príšerne pomaly. Stíhal ísť prakticky pospiatky, sledovať zad či ich niekto nesleduje, škrabať sa a ešte aj zevlovať po okolitých stenách. Na nich ho po chvíli čosi zaujalo. Stena nebola úplne hladká, no v menších alebo väčších rozostupoch sa v stene objavovali rôzne veľké, prevažne šošovkovité, pukliny z ktorých v niektorých dul príšerný prievan. Vyzerali ako pukliny ktorými sa valili prebytky vody nestíhajúce odtiecť hlavným koridorom. Prúdy vody pri jarnom topení sa množstva snehu nad nimi museli byť obrovské. Väčšina štrbín boli len úzke pukliny, no niektoré boli dosť veľké na to aby sa nimi pretiahol aspoň Kysličník. Neboli však dostatočne široké na to aby sa nimi dalo postupovať pre každého a tak pôvodný plán ísť hlavnou chodbou ostával čomu bol klaustrofobický hraničiar veľmi rád. Hlavná chodba bola evidentne vymletá masívnymi prúdmi vody a ešte aj teraz, zjavne mimo hlavnej sezóny, bolo na jej dne vidieť rôzne veľké mláky studenej vody. Niektoré boli hlboké až nad členky či do polovice lýtok. Podobným spôsobom prešli zhruba 70-80 sáhov. Okolo veľkých mlák navigoval Kysličníka trpaslík s jeho infravidením. Prsteň neukazoval na okolí žiadneho skřeta. Nikto z nich však nepochyboval o tom, že sarkoni určite neboli ďaleko hoc ich známku priamo nikto nespozoroval. Šátor chvíľu špekuloval, že si vytiahne meč, cítil v kostiach, že čosi visí vo vzduchu, no nakoniec sa rozhodol, že bude ďalej pokračovať s lukom. Predsa len to bola jeho obľúbená zbraň s ktorou bol navyše mimoriadne efektívny.

Nestihol sa ešte ani poriadne stotožniť s rozhodnutím, keď sa pred nimi odrazu objavili dvaja mohutní sarkoni. Vyrástli akoby zo zeme. Dôvodom bola asi stiahnutá lucerna, ktorá osvetľovala len na 1-2 sáhy a ostatní sa orientovali hlavne rôznofarebnými tieňmi neďaleko stien. "Sekusi lucernu na plné koule!" zahučal Šátor a pevne stisol luk do pravej ruky pripravený úplne na všetko. Gorg prekvapením až uskočil do strany a kútikom oka mrkol na prsteň, ktorý svietil ako maják. Nespokojne pokrútil hlavou. Akokoľvek sa snažil žmúriť oči do tmy nevidel v nej žiadne tepelné body. Iba kaluže studenej a veľmi studenej vody. Nepáčilo sa mu to. Pristúpil k alchymistovi a výhražne sa vedľa neho postavil. Halapartňu dvihol varovne do rúk.

Obaja sarkoni boli v podstate mohutní, svalnatí, veľmi chlpatí skřeti zakutí v poriadnom železe doplnenom kožou. Vyzerali dosť dobre živení a s ohľadom na skřetov na opačnom konci chodby za ich chrbtom pôsobili ako z iného sveta. Sveta dobrého jedla a dostatku. xO2 do nosa udrel neuveriteľný smrad dlho nemytých tiel, no oproti apokalyptickému dómu a brlohu Gachtulika to bol takmer parfém s jemným podtónom pižma. "Tagaz teruk, burug gaz!!" zaryčal sarkon výhražne a obrovský železný kyj pokrytý špicatými hrotmi držal namierený vedľa ramena xO2 do chodby za ním. "Kaduz takuz!" dodal nekompromisne spolu s ďalšími úplne nezrozumiteľnými frázami. Druhý sarkon vyzeral byť jeho podriadeným, navyše dosť očividne oveľa blbším a agresívnejšie naladeným. Jednou nohou stál v hlbokej mláke, no nezdalo sa, že by mu to vôbec nejak vadilo a mohutný kyj so železnou rúčkou držal rovnako ako jeho šéf. Zručnosť, ľahkosť a samozrejmosť s akou obaja narábali so zhruba 300-400 mn vážiacimi kyjmi desila. Železo v ktorom boli zakutí ako aj kyj boli na pomery Kesdehu veľmi dobrej kvality hoc pri bližšom pohľade bolo zrejmé, že to sú predmety výrazne hrubšieho zrna ako v civilizácii. Časť vecí vyzerala byť na prvý pohľad takmer nedávno kutá.

xO2 sa pobavene a výhražne zaprel v bok s kušou namierenou na sarkona a v hlave mu šrotovalo čo to vlastne ten primitív huláka. Z tých pár slov, ktoré sa mu podarilo preložiť pochopil, že sarkoni sú najskôr stráž vyhrážajúca sa smrťou ak budú pokračovať ďalej do klanu Krutej šable. Posielali ich späť, no vyzerali, že sa im do boja s očividne silnou družinou veľmi nechce. Kudůk zahučal dozadu preklad toho čo tí primitívi vlastne chcú a Šátor stojaci opodiaľ za ním zahučal späť nech preloží aby ich nechali prejsť. Rýchlo však ešte zhodil väčšinu založenia aby ho nezaťažovalo. Bol si skoro istý, že prejsť ich nenechajú. Gorg ho rýchlo nasledoval veľmi dobre tušiac to isté. Smerovalo to v krutý boj s členmi Krutej šable. Sekus opäť nikoho a nič nevnímal a len apaticky stál s lucernou a zverincom opretý o stenu bez náznaku zapojenia sa do okolitého diania. Po krátkej chvíli handrkovania sa xO2 rozhodol, že to nemá zmysel. Sarkon hulákal stále agresívnejšie aby sa vrátili, čo družina rozhodne nemala v úmysle a tak si to uzavrel, že to nemá zmysel. Nikdy nebol dobrý diplomat a bol ešte horší vyjednávač. Tieto veci mal na starosti Sekus a mal pocit, že ešte aj Šátor by bol v tomto o dosť lepší. Previedol to však klasicky chaoticky a úplne bez prípravy načo zaútočil sám, bez toho aby ostatných varoval, že sa ide do útoku. Pripravili sa tým o možnosť kombinovaného úderu ktorý by aspoň jedného zo sarkonov vyradil určite veľmi rýchlo. Zahulákal dozadu, že to nemá zmysel a hneď potom strelil po najbližšom sarkonovi šipku z kuše. Kudůkova šipka sa zaryla sarkonovi do ramena prakticky celá a ten zaručal bolesťou. Oči sa mu potiahli krvavou blanou a cez zuby zachrčal nejakú nadávku. Rana to nebola malá, no sarkon zďaleka nevyzeral, že by ho vyradila. Boj začal a vyzeral, že rýchly a ľahký určite nebude.

Gorg so Šátorom unisono prevrátili oči. Živelný alchymista rozvrátil každú, hoc potenciálnu, známku taktiky. Kým sa stihli spamätať, druhý, ten blbší z oboch sarkonov, zakričal bojový pokrik a rozkrútil kyj nad hlavou načo ho jednou rukou pustil a nechal dopadnúť na Kysličníka. Hraničiarovi skoro zabehlo. Mal pocit že podobnú scénu už kedysi kdesi videl a vtedy nedopadla pre kudůka najlepšie. Jeho popol vtedy tuším skončil v dvoch prázdnych fľaškách od oleja. Tentoraz to však skončilo inak. Sarkon našťastie nebol Obr lidožrout. Obratný kudůk rýchlo uskočil a masívny kyj ho vo svojej šialenej váhe len štrajchol bokom. Kudůk sa výsmešne zazubil a tešil sa ako mu Gorg doláme všetky kosti. "Útočte na ně! Smrady!" kričal bojový pokrik Šátor a chystal sa strieľať. Druhý sarkon medzitým roztočil kyj a mrskol ním ako páratkom na alchymistu smerom do boku. Kyj sa zaťal do brnenia a konce jeho ostňov ho na pár miestach aj prerazili. Kysličník zanadával a sarkon sa nad neho naklonil pričom mu čosi výsmešne a vyzývavo zašepkal. Kudůk vedel, že toho hajzla musí čo najskôr zlikvidovať. S druhým si už určite rýchlo poradí Gorg.

Chvíľu na to dopadla na alchymistu ďalšia rana mohutným kyjom, ktorej sa však xO2 našťastie z veľkej časti vyhol. Dva ostré hroty však malého alchymistu porezali na hlave a vlasy sa mu zlepili krvou. Taktika boja vyzerala byť stále rovnaká. Sarkoni roztočili ťažký kyj nad hlavou a potom ho jednou rukou pustili pričom využívali zotrvačnosť, ktorou kyj mieril na obeť. Útok to bol drtivý, no ťažkopádny hoc sarkoni s kyjmi narábali neuveriteľne ľahko. Okolo zasvišťal najprv jeden a potom druhý šíp, ktorý vystrelil Šátor hľadajúci lepšiu pozíciu na streľbu. Zaryli sa v tesnom slede vedľa seba do pravého ramena blbšiemu zo sarkonov, ktorý voľnou rukou okamžite zalomil oba šípy v rane a ulomené časti kamsi zahodil. Odpľul si krvavú slinu a druhou rukou dvihol kyj, ktorý namieril na hraničiara s výkrikom. Zjavne sa mu to chystal čoskoro vrátiť aj s úrokmi. Šátor sa však len sebavedomo uškrnul. Ešte dva šípy a sarkon bude po smrti.

Gorg ťal halapartňou v rýchlom slede a cítil, že halapartňa zašla hlboko. V očiach sarkona sa prvýkrát objavil strach. Akýmsi zázrakom sa však druhému podobnému útoku vyhol a v poslednej chvíli otočil hlavu pred čepeľou halapartne, ktorá sa zasekla do kameňa vedľa neho. Gorg sklamane odfrkol. Ak by trafil bolo by po ňom. Z pravej strany od Kysličníka sa mu ozvalo známe nadávanie. Kudůk už totiž začínal byť nervózny zo série útokov na seba a zafrflal niečo ku Gorgovi o tom, že by mu mohol pomôcť. Trpaslík nedal na jeho reči a len na neho zle zazrel. Aj to už bolo veľa na to čo vyviedol a za odpoveď mu určite nestál pretože bol rozladený z toho ako chaoticky alchymista celý boj rozbehol. Úplne tým pokazil jeho efektivitu a boj sa rozpadol na potýčku každého s každým. To, že teraz niesol tiahu útokov bol len následok. Teraz už podľa válečníka bolo rozhodujúce boj čo najrýchlejšie úspešne vyhrať a on sa rozhodol systematicky venovať svojmu protivníkovi kým ho neudolá. Jeho protivník však rozmýšľal inak a z ničoho nič vychytil a hulákajúc ako blázon sa rozbehol za Šátorom od ktorého mu v ramene trčali dva zalomené šípy. Jeho roztočený kyj sa však len neškodne zaboril si steny vedľa hraničiara a sarkon ostal otrasený stáť. Očividne mlel z posledného. Podráždený alchymista s výkrikom "Tu máš ty hajzle!" ustúpil a strelil šipku po svojom protivníkovi. Mieril na hlavu, no sarkon v poslednej chvíli rukou drgol do šipky, ktorá mu tak vletela do oka. Sarkon si šipku v delíriu z bolesti vytrhol aj s okom a časti sklovca ofŕkali Kysličníka. Ten sa spokojne uchechtol, no sarkon stále nebol mŕtvy. Skôr sa zdalo, že posledný xO2 útok v ňom vybudil posledné zvyšky síl a zúrivosti a šialený bolesťou a zúrivosťou sa vrhol na kudůka odhodlaný na všetko.

Kdesi z rôznofarebnej tmy tunela sa odrazu vynoril z príšerným pokrikom "Taraz tuguz, taraz tuguz!!" tretí sarkon bežiaci durch cez všetky mláky nehľadiac vôbec na nič. V ruke mával obrovským kyjom ako jeho druhovia a celkovo sa veľmi neodlišoval od ostatných. Okolo bežiaceho sarkona znenazdajky zasvišťali 3 šípy. Potom čo jeden z nich len tak tak zasvišťal tesne okolo ľavého ucha bežiaceho sarkona, ktorý sa ľaknutím strhol, sa všetky 3 zapichli do trpaslíka. Jeden zo šípov prenikol hlboko brnením a zaryl sa skoro až ku kosti. Odolný trpaslík len ticho zaťal zuby, no rana ho dobre štípala. Ten šíp vyzeral byť špeciálne vyrezaný. V tme za tretím sarkonom sa podľa všetkého skrývali ešte ďalší aspoň traja útočníci. Šátor si povzdychol. Toto nevyzerali byť len tak dvaja traja náhodní sarkoni strážiaci po tuneloch. Na neho to celé skôr pôsobilo tak, že tu na nich čakali. Mali si predsa len tú lucernu odkryť úplne. Neboli by ich tak zaskočili.

"Digúz, Karaz dur, digúz!" hučal neznámy hlas z tmy. Kysličník okamžite pochopil, že hlas vyzýva sarkona Karaza pri Gorgovi aby uhol na bok. Asi aby mohol strieľať. "Chlapci asi zavadzáme!" zachechtal sa alchymista nahlas späť do tmy. Zvyšok netušil čo tým myslel, no irónia v jeho hlase bola neprehliadnuteľná. Ako odpoveď zasvišťal z tmy jeho smerom osamelý šíp. Alchymista sa mu veľmi ľahko vyhol a posmešne sa opäť zachechtal aby ho bolo dobre počuť. Nevyzeralo to, že strelci v tme mali bohvieako dobrú mušku. Ustúpil späť a strelil svojho zúrivého protivníka pri sebe. Šipka vystrelila sarkonovi druhé zdravé oko vpravo a hoc sa ešte snažil po nej chabo siahať už to nestačilo a bez ducha sa vyvalil dozadu keď narazil na veľký kvapeľ za ním a zviezol sa po ňom do jazierka pod ním. Jazierko vody sa okamžite zmenilo na jazierko krvi. Alchymista sa pohotovo presunul bližšie k mŕtvole aby znížil uhol z tmy strieľajúcich útočníkov. Sarkon s kyjom, ktorý stál vedľa Gorga ho roztočil opäť nad hlavou a pustil ho na válečníka z boku. Už to vyzeralo, že sa Gorg nárazu vyhne, no v poslednej chvíli sa niekoľko ostňov zaborilo hlboko pod brnenie. Sarkon sklamane vytrhol kyj a zanadával. Čakal viac. Rozladene sa pozrel na kyj či nie je pokazený alebo nebodaj otupený. Opodiaľ zasvišťal šíp, ktorého smer Šátor v poslednej chvíli zmenil a ten sa tak zapichol sarkonovi vedľa neho do krku. Ten si ho z posledných síl chytil oboma rukami a s chrčaním sa vyvalil horeznakom na čo so zadunením dopadol na zem. Sarkon bol síce primitív, no trápiť ho nemalo zmysel uzavrel si pre seba Šátor a rozhliadol sa okolo v akom stave je boj.

Karaz dur mal pocit, že sa to začínalo vymykať kontrole. Basradir boli silnejší ako sa zdalo. Netušil prečo ich proti nim poslali tak málo, no vojvoda to asi vedel lepšie. Zbabelci od šípu tu určite už dlho neostanú. Niektorý z nich určite s radosťou utečie podať dlhý a podrobný popis o ich veľkej odvahe. Že si ten zkurvysyn a požierač skřetích kožiek pri tom zachráni život nebolo treba zbytočne dodávať. On však bol Nosič kyja. Drtič. Vernosť kyju, mocnej zbrani klanu, ho zaväzovala hoc skôr to bol osud po návrate, ktorý mu v ňom bránil. Lepšie stiahnuť nejakých cudzincov so sebou ako byť drtený vlastným kyjom úd po úde. A utiecť inde nebolo kam. V tuneloch číhala len smrť a na povrchu by nevydržal ani toľko. Možno v lete. Aj to asi len krátko a možno. Navyše ten malý šeredný basradir ho neuveriteľne sral. Huba sa mu nezastavila a najradšej by mu do nej napchal železnú rúčku od kyja a vytiahol ju zadom. Len vybaviť toho malého bradatého a z toho šeredného hubou melúceho vymláti aj poslednú kvapku mozgu tým dobrým kyjom od Sarguza. Toho najlepšieho kováča čo poznal. Ak by strelci ešte zabrali možno sa to ešte bude dať. Len doraziť toho bradatého zakrslíka.

Odrazu odkiaľsi z tmy vyletel ďalší šíp a bolo počuť ako sa so zadunením kamsi zapichol. Traja družiníci chvíľu prekvapene pozerali okolo seba až ich pohľad pritiahol sarkon stojaci pri Gorgovi. Ten zvrieskol a začal nadávať. Z tmy za ním sa tiež ozvali nadávky a potom pár krátkych viet. Kysličník si ich preložil ako ospravedlnenie. Dotyčný vraj dostane dve dávky mäsa navyše. "Chlapi to sú asi nárazníky ako ja!" hulákal dojatý alchymista u ktorého došlo k chvíľkovému súzneniu s osudom sarkonov s kyjmi. Zasiahnutý sarkon sa otočil a zavrčal dozadu celý prúd sprostých nadávok pričom keď sa otočil trčal mu z chrbta čierne operený šíp. Boli to skutočne veľmi mizerní strelci. Keď sa sarkon otočil späť letela už na neho čepeľ Gorgovej halapartne. Skúšal sa jej vyhnúť, no nepodarilo sa mu to a mohutná zbraň sa mu zasekla do pravého ramena načo sa sarkonovi z neho vyvalil prúd krvi ako na bitúnku. Ruka mu zdrevenela bolesťou a z ochromenej končatiny mu vypadol ťažký kyj. Takmer na nohu. Sarkon ešte stihol chytiť ťažké kovové porisko druhou rukou, nenávistne zazrel na trpaslíka a poslal po ňom hustý chracheľ pomaly až z päty. Krvavá slina však dopadla ani nie do polovice vzdialenosti a Gorg celý incident sledoval bez mrknutia okom.

Kudůk sa otočil na päte a vybral sa späť po lucernu aby ju presunul tak, aby mohol strieľať. Dvihol ju zo zeme a presunul ju bližšie ku kvapľu. Opodiaľ zasvišťal šíp a po chvíli aj druhý, ktoré sa oba zapichli do jedného lukostrelca v tme. Ako potvrdenie sa odtiaľ vyvalil prúd nadávok. "Jsou tam ještě další tři!" hulákal Šátor, ktorý mal čelo potreté Bělmom, no aj tak mal čo robiť aby presne vedel kam zacieliť. Gorg mu pritakal a šľahol z celej sily po svojom nepriateľovi z druhej strany a zo sarkonovho boku sa opäť vyvalil prúd krvi. Sarkon zreval od bolesti a válečník dvihol zrak. Bolo úplne neuveriteľné koľko títo mohutní skřeti vydržali a toto bolo snáď prvý krát počas boja kedy ich začul zrevať od bolesti. Hneď druhá rana halapartňou dopadla mimo. Sarkon sa zašklebil a jedinou ako tak funkčnou rukou roztočil kyj nad hlavou, no veľkú kontrolu nad ním nemal. Po chvíli točenia ho pustil Gorgovi rovno na hlavu. Ten v poslednej chvíli uhol hlavou a brnenie zbrzdilo silu dopadu pričom kyj skončil tam kde krk prechádzal v rameno. Gorgovi sa roztočili pred očami hviezdičky pod silným úderom a sarkon dvihol kyj a neobratne ho stiahol hneď ku sebe. Válečník rýchlo prebehol za najbližší kvapeľ aby zmenšil uhol strelcom v tme. Okolo neho preletel šíp namierený na Kysličníka a neškodne sa odrazil kdesi od steny. Druhý šíp skončil tiež vedľa kudůka kde sa odrazil od steny a neškodne čľupol do vody vedľa neho.

Šátor žmúril do tmy kde sa mu zdalo, že sa jeden zo sarkonov rozbieha preč. Chvíľu rozmýšľal, že ho bude prenasledovať, no potom si to uzavrel ako veľmi nebezpečné. Nikto netušil aké ďalšie prekvapenie sa v tých farebných tmavých tuneloch ešte skrýva. Tak či tak však prebehol aspoň tucet sáhov aby sa ocitol od chrbta zostávajúcim strelcom a neváhajúc ani chvíľu strelil po najbližšom načo sa z tmy ozval výkrik bolesti a zdalo sa, že Šátorov šíp trafil opäť veľmi dobre. Posledný sarkon s kyjom zatiaľ zo zvyšku síl roztočil nad hlavou svoju zbraň a pustil ju znova na hlavu válečníkovi. Prerastený skřet bol už škaredo dotlčený a nevyzeralo to, že ešte dlho vydrží. Tak či tak však kyj opäť dopadol tam kde sa rameno stýka s krkom a opäť prenikol brnením. Tento raz to však bolo do druhej strany. Navyše odrazu zasvišťal ďalší šíp a zabodol sa do Gorga, no hlbšie našťastie neprenikol.

Presunutá lucerna osvietila ďalší kus chodby, čím odkryla dvoch strelcov. Družina mala zjavnú prevahu a bolo len otázkou času kedy všetci sarkoni padnú. Boj to však zďaleka nebol ľahký a krv tiekla prúdom aj na jej strane. Šátor neváhal a strelil opäť po tom istom sarkonovi, no ten sa čiastočne vyhol a tak šíp s veľkou razanciou prerazil šikmo prsný sval po povrchu a skončil v ramene. "Tagúz!Taagúúz!!" zreval sarkon od bolesti. Šátor sa otočil a poslal druhý šíp do posledného strelca. Bola to výnimočná strela so silou a presnosťou a keby sarkon nemal neuveriteľné šťastie asi by ho pribila ku skalnatej stene jaskyne za ním. Takto sa jej sarkon v poslednej chvíli neuveriteľne vyhol a šíp ho len ľahko štrajchol po povrchu na čo mu uviazol pod brnením kde ho celý čas pichal a iritoval. Hraničiar naňho neveriacky zazeral, netušil ako sa mu podarilo vyhnúť tak fantasticky silnej a dobrej strele. Vyzeralo to však, že týmto sa čaša jeho šťastia naplnila pretože zakrátko nato sa mu zo zadu do krku zaryla šipka od Kysličníka, ktorý to na neho vypálil z veľkej blízkosti a na istotu. Šipka sa mu zaryla do krku skoro kompletne. Vystrekla krv a sarkon zdrevenel, no stále žil. Čosi vykríkol, hodil luk o zem a začal utekať do farebnej tmy preč. Frustrovaný hraničiar za ním len bezmocne hľadel. Ten sarkon mal viac šťastia ako rozumu a vôbec netušil ako mu mohol takto drzo uniknúť. Bežal o život takže sa mu vlastne nedalo čudovať, no aj tak. Bolo to nespravodlivé. Čas však ukáže, že užitočné.

Neďaleko nich dopadol prakticky neovládaný kyj opäť tam kde prechádza krk do ramena a válečník zaťal zuby. Ten protivník mu už liezol poriadne na nervy. Cítil ako mu pod brnením bublala krv a síl mu rapídnou ubúdalo. Sarkonovi však rýchlejšie. Gorg sa dvakrát rýchlo rozmáchol, no halapartňa dvakrát naprázdno preletela vzduchom načo sa sarkon posmešne uchechtol. Takmer to pôsobilo akoby sa s trpaslíkom zahrával. Kyj si pri tom dokonca opieral o zem zdravou rukou a zdalo sa akoby okolo neho skoro tancoval. Gorg po ňom zúrivo máchol znova, no opäť minul. Trpaslík zabohoval a hneď nato mu letel na hlavu kyj opäť. Dopadol znova na to isté miesto. Válečník mal pocit, že pod brnením pláva vo vlastnej krvi a nevyzeral vôbec dobre.

Posledný zostávajúci lukostrelec frustrovane schytil luk do oboch rúk v dolnej časti a rozbehol sa durch cez mláky a kaluže rovno na hraničiara "Targuz barúz!" hučal pri tom a vrhol sa na neho, že ho ním ubije. Hraničiarovi sa rozšírili oči prekvapením, úder chabým lukom mu veľmi ublížiť nemohol, no nakoniec sa rozhodol, že sa mu vyhne a s ľahkosťou sebe vlastnou sa rane uhol. Frustrovaný sarkon mlátil zbesilo kol dokola, no Šátor sa bez väčšej námahy ľahko vyhol všetkým ranám, ktoré lietali okolo neho a taktiež prakticky s posmechom. Nakoniec sa rozhodol to celé ukončiť a odstrelil sarkona jednou ranou medzi oči keď sa ozvalo len suché puknutie lebky pod silnou strelou zblízka a sarkon sa vyvrátil bez ducha do najbližšej vody.

xO2 zamieril a jednou ranou odstrelil sarkona s kyjom svojou šipkou načo sa ten vyvalil horeznakom. Gorg sa so zmiešanými pocitmi pozrel na alchymistu a mohol si konečne vydýchnuť. Kudůk neveriacky pokrútil hlavou nad výkonom válečníka ku koncu boja a boj bol týmto dobojovaný. "Hoši dva zdouchli, jeden dost krvácí, bude nechávat stopu!" referoval hraničiar. Kysličník nespokojne pokrútil hlavou, že to nie je nič moc, no veľa sa s tým robiť nedalo. Ostalo ticho kde bolo počuť len hvízdanie vetra v širokých chodbách.

Gorg sa presunul hlbšie do neznámej chodby na hranicu dosvitu lucerny a začal strážiť. Sekus pre zmenu presunul havrana na opačnú stranu aby strážil ma druhom konci. Celý boj sa vôbec nezapájal a nebolo jasné čo ho vlastne žralo. Každopádne sa tentoraz náhle prebral zo svojho divného letargicko strateného stavu a s nehraným záujmom prechádzal bojisko akoby sa na neho práve teraz teleportoval. Šátor s xO2 sa na seba nervózne pozreli. Kúzelník sa im páčil čím ďalej tým menej. Niekto s ním bude musieť hovoriť a ďalšie odkladanie nemalo zmysel. xO2 sa k nemu vybral aby sa s ním porozprával, keď ho vyrušilo zastonanie. Vyzeralo to, že posledný sarkon s kyjom ešte žil. Bolo treba ho doraziť, no Šátor navrhol, že by ho mohli vypočuť, možno by sa niečo dozvedeli o tom ako klan funguje, koľko ich zhruba je, kde sídlia či iné dôležité podrobnosti. Dokonca by xO2 mohol použiť svoje oči. Alchymista sa zháčil, nápad sa mu razom zapáčil a už chcel ísť hneď aj do akcie, keď ho hraničiar zastavil, že lepšie bude sarkona najskôr ošacovať, spútať a trochu doliečiť. Netrvalo dlho a sarkon bol pevne a dobre zviazaný ako žok. Súčasne bol odzbrojený. Šátor si ho popritom zvedavo prezeral. Bol dobre živený, ťažko ozbrojený a prakticky celý zakutý v železe a koži, kyj, ktorým dobre scedil Gorga, ležal pohodený neďaleko a vyzeralo to, že to nebola úplne odfláknutá robota. Kudůk pokýval zaujato hlavou a na chvíľu sa bližšie pozrel na kyj a brnenie. Podľa neho tu niekde bola kováčska dielňa v ktorej tieto veci boli nedávno ukuté. Len tak pomimo zamrmlal, že veci vyzerali omnoho lepšie ako od klanu Červenej tlapy. Čo klan to trochu iný, svojrázny svet napadlo ho. Zvedavo si obzeral sarkona, no uzavrel si to tak, že títo sarkoni vyzerali byť primitívnejší ako tí prví z južnej časti Kesdehu. Šátor trochu poodstúpil od blúzniaceho sarkona a ukázal Kysličníkovi čo u neho našiel. Lektvar v čreve, kus najskôr skřetej kože, ktorý bol z jednej strany mäkký a dalo sa do neho ryť k čomu najskôr slúžila malá tenká ostrá kosť. Bohovia vedia odkiaľ. Ktosi prehodil, že tu môžu byť nejaké značky keď vedia písať. xO2 porovnal lektvary a vyšlo mu, že to asi bude liečivý lektvar podobný ako mal od Gachtulika. Na potrebnú dôležitú debatu s kúzelníkom z pohodlnosti zabudol.

Sarkon vyzeral byť v poslednom ťažení a zmietal sa v nejakom delíriu. Hraničiar rýchlo vytiahol Červenočko a natlačil mu ho do úst, no po chvíli ho úplne zblbnutý sarkon vypľul. Hraničiar to zdvihol a natlačil mu to späť do úst pričom mu ich držal zavreté oboma rukami. Chvíľu čakal, no zdalo sa, že sarkon bylinu konečne skutočne prehltol pretože sa mu citeľne prilepšilo a zrak sa mu okamžite prečistil. Šátor si rýchlo opláchol ruky od krvavých slín v najbližšom jazierku studenej vody. Bola úplne ľadová až ho boleli kosti. Vrátil sa práve včas aby videl ako sa sarkon začal metať v putách a čosi zúrivo hulákať. Alchymista stojaci nad ním pokrútil hlavou aby sa ukľudnil, no neviedlo to k ničomu. Po chvíli metania sa dokonca vytrhol Šátorovi a odgúľal sa niekoľko sáhu preč. Šátor ho rýchlo prisadol, až tak, že sa začal dusiť, no citeľne sa skľudnil.

Hneď na to si ho dobre prichytil a držal mu hlavu aby sa na neho mohol pozrieť xO2, čo nebolo úplne ľahké, keďže alchymista musel použiť oči na temene hlavy a tak si sadol na bobok a zaklonil sa. Šátor bol šokovaný koľko sa v takmer mŕtvom sarkonovi skrývalo sily, pretože nič sa ukľudnil stále sa trochu metal, keďže tušil, že sa s ním asi bude diať niečo nekalé. Odrazu sa šokovane nadýchol a jeho telo sa začalo uvoľňovať až po chvíli ostalo úplne uvoľnené. Alchymista sa pomaly ponoril do jeho mysle plnej krvavých, nie veľmi príjemných obrazov. Hĺbka mysle nemala zďaleka toľké vinuté a temné zákutia ako u Gachtulika. Boli to skôr náhle a rýchlo sa striedajúce krvavé obrazy bez väčšej hĺbky, no stále naplnené zlom a temnotou. Bol to skrátka jednoduchý tvor žijúci násilím. Chvíľa ich spojenia netrvala dlho, možno jednu smenu. Po jej skončení sa sarkon opäť zhlboka nadýchol a zdesene pozeral na alchymistu. Šátor mal dokonca skoro pocit, že sa sarkon k nemu túli. Akoby ho prosil aby ho zbavil prítomnosti divného kudůka. Šátor sa skoro neovládol a pohladkal sarkona. Kysličník sa spokojne uchechtol, pretože tie oči sa mu páčili čím ďalej tým viac. Veľa teraz síce nezistil, no niečo predsa. A to zdesenie na konci sa mu páčilo asi zo všetkého najviac. Alchymista Šátorovi rukou naznačil aby sarkona dorazil, no tomu sa veľmi nechcelo. Nemal žiadnu chuť skončiť ako družinový kat a navyše bol nervózny z toho ako Kysličník preberal opraty vodcu namiesto Gorga, ktorý ním bol oficiálne, no ten len sedel na bobku na okraji svetla a civel do tmy.

Kysličník poreferoval, že okrem krvavých obrazov zlého sarkona sa mu v mysli objavili obrazy stretnutí so šamanom, ktorý sarkonovi za niečo ďakoval a jeho radosť z budúceho stretnutie s náčelníkom, ktorý ho mal po tejto úspešnej akcii povýšiť. Alchymista sa začal škodoradostne smiať, keď si uvedomil, že akcia určite úspešná nebola a povýšenie ho asi takisto nečaká. Skôr cesta do záhrobia. Šátor klipkal očami. Šaman, náčelník? Akcia? To smrdelo trochu viac ako len bežnou hliadkou. Šátor vyzvedal detaily o klane, no alchymista mu nemohol žiadne poskytnúť. Napadlo ho, že lucernu bude asi treba nosiť otvorenú prihliadnuc k tým ostrým kvapľom o ktorých sa sarkonovi tiež zdalo, no hlavne preto aby ich zase raz niekto nezaskočil. Šero, hoc farebné, na to zjavne nestačilo. Najdôležitejšie však teraz bolo rozhodnúť čo so sarkonom. Kysličník ho chcel odkrágľovať, no Šátor stále rozmýšľal, že by sa im mohol nejak hodiť a robiť kata sa mu rozhodne nechcelo. Napadlo ho dokonca, že by im mohol nosiť veci, no to Kysličník rezolútne odmietol. Bola to úplná blbosť. Ešte by im niekde utiekol. Aj s vecami. Šátorovi to však nedalo pretože sa mu zdalo, že sarkon trpí úplnou hrôzou z malého kudůka a chcel to využiť. Alchymista sa pyšne nadul až podrástol, že to je takzvaná posmrtná hrúza z neho. Hraničiar vytreštil oči, načo sa alchymista opravil, že tá hrúza je teda vlastne posvätná a nie posmrtná, ale že je to v podstate úplne jedno.

Šátor prevrátil oči. S chaotickým alchymistom sa skoro nedalo fungovať, Gorg bol väčšinou mimo a Sekus vyzeral, že ak sa ešte nezbláznil tak k tomu určite už nemal veľmi ďaleko. Začínal ľutovať, že sa na ten Sever vôbec vybrali. Myslel si, že keď už dorazili do Kesdehu pôjdu veci ľahšie a hladšie, no opak sa zdal pravdou. Povzdychol si z hĺbky duše a nechal to tak. Ešte vyzval kudůka aby sa sarkona niečo spýtal, no vydesený sarkon sa od alchymistu odťahoval akoby mal mor a hulákal "Tagaz! Tagaz!! Tagaz!". xO2 pokrútil hlavou, no odrazu sa mu ujasnilo. "Démon!". Marilo sa mu, že kedysi sa už niečím takým stretol. Uprene rozmýšľal kde, no darmo, nevedel si spomenúť. Do debaty sa odrazu zapojil Sekus či by Šátor vedel stopovať zraneného sarkona. Ten mu roztržito pritakal, že asi hej. Načrtol, že krv by mala byť ľahko vidieť, hlavne u toho ťažko raneného sarkona, no Sekus plánoval pustiť tohto aby ich doviedol k táboru, no veľký zmysel to nemalo, keďže sarkoni, ktorí utiekli z boja tam mierili asi taktiež. Kysličník sa odrazu spomenul. Takto ho oslovovali Broni v džungli, keď kedysi hľadali vstup do Dagotu na severe Džabiru. Príjemná spomienka.

"Hoši, za tuhle akci tenhle sarkon určite povýšen nebude. Buď to uděláme my nebo to udělá za nás ten šaman" zhrnul sarkasticky známy cynik Kysličník. Zvyšok sa len súhlasne uchechtol, no ďalej to nikto nerozvádzal. Pochybovať sa o tom nedalo. Ostalo nerozhodné ticho. Bolo treba prijať nejaké rozhodnutie a do toto sa nikomu nechcelo. Sarkon s jedným okom upretým stále na Kysličníkovi začal pomaly driemať. Až teraz si všimli, že vyzeral príšerne unavený. Alchymista súhlasne pokýval hlavou a navrhol aby ho tu nechali, zatiaľ čo hraničiar splietal zložitý plán ako by sa mohli zmenšiť a jeden zneviditeľniť a takto ho sledovať až do doupěte. Kudůk chcel stále odchádzať preč, no bolo treba doriešiť ešte ďalšie dôležité veci. Napríklad bolo treba prehľadať mŕtvych sarkonov, doliečiť sa a rozhodnúť ďalší postup. Odrazu prišiel pred Šátora, sediaceho na sarkonovi, Sekus ktorý držal v ruke krátky meč a bez najmenšieho zaváhania a okolkov ho zapichol hlboko do sarkonovho krku. Zabublal vzduch a krv ako sa meč boril mäkkými časťami až mu preťal miechu. Spiaci sarkon sa pod hraničiarom vzopäl v celotelovom kŕči, no hneď na to úplne ochabol. Ako handra. Bolo po ňom. Alchymista a hraničiar šokovane hľadeli na kúzelníka a dokonca aj Gorg strážiaci opodiaľ sa prekvapením otočil.

Ostalo totálne ticho, ktoré prerušoval len zvuk kde tu stekajúcej vody a v diaľke bolo počuť hvízdanie prievanu v chodbách. Šátor sa ešte raz šokovane pozrel na sarkona, no ten bol skutočne tuhý a bez života. Chvíľu striedal pohľad medzi mŕtvym sarkonom a kamennou tvárou kúzelníka na ktorej nebolo badať ani najmenšiu známku emócie. Alchymista civel na Sekusa chvíľu bez slova, no potom len nevýrazne pokrčil ramenami, pochválil elfa, že to vyriešil a otočil sa, že začne liečiť seba aj strašne dosekaného Gorga. Pred odchodom venoval dlhý veľavýznamný pohľad hraničiarovi, no ten ešte stále len zmätene striedal pohľad zo sarkona na Sekusa. Gorg to tradične nekomentoval. Šátor čosi zmätene koktal, v očiach sa mu dokonca na chvíľu objavila stopa strachu. Takmer pobavený kúzelník len lakonicky odvetil, že ten sarkon sa len trápil a predsa len, bol to sarkon. Šátor sa zdesene postavila a celý čas omieľal, že to asi bola vražda, no zvyšok družiny to považoval za jasne vybavenú a skončenú vec. Sekus naznačil, že by to tu mali prehľadať a vypadnúť s čím xO2 rád súhlasil.

Ten hneď na to zaliezol bokom a vytiahol si svoje chirurgické náčinie. O chvíľu na to už bol ponorený v hrubej chirurgickej robote plnej krvi. Keď skončil vyzerali už obaja s Gorgom o niečo lepšie. No zďaleka nie tak dobre ako by mohli a Kysličník nevyzeral byť veľmi spokojný. Hlavne s robotou na sebe. Po chvíli rozmýšľania vybral z torny ešte jednu liečivú kocku od Gachtulika a dal sa znova do šitia. Šátor so Sekusom medzičasom prehliadli mŕtvych sarkonov. Prvý lukostrelec ležal v mláke studenej vody a luk nevyzeral byť veľmi kvalitný. Šátor špekuloval, že keby ho natiahol z celej sily asi by praskol. Šípy vyzerali byť bežné, vystrúhané z tenkej kosti s mimoriadne zložito tvarovanými železnými hrotmi. Bolo zaujímavé, že kostený šíp nepraskol hneď ako narazil do brnenia. Hraničiar bol tak zaujatý, že ho Sekus musel drgnúť aby sa pohli ďalej a išli k ďalšiemu sarkonovi. Sekus si telo pozorne prezrel, nenašiel však nič zvláštne. Z dvoch mŕtvych sarkonov s kyjmi bol jeden citeľne lepšie živení a vyzeral celkovo ako ten mocnejší. Kľudne to mohol byť šéf celej tejto tlupy. Pri sebe mal dve črievka s lektvarmi a jeden pergamen so zahrotenou kosťou. Na pergamene bolo čosi naškrabané, no nikto netušil čo. Druhý sarkon mal pri sebe len črevo s lektvarom. Celé to prehľadávanie bol veľmi krátky proces a Šátor sa vybral, že pôjde skúsiť nájsť stopu toho zakrvaveného a ťažko zraneného sarkona. Nemohlo to byť ťažké. Sekus mu pritom svietil. Chvíľu rozmýšľali kadiaľ budú najlepšie viesť tie stopy, no potom si hraničiar vybral jedno miesto kde byť niečo určite muselo. Sekus zatiaľ skúsil načúvať do chodby, keď ho z akcie vyrušil Šátor, že skutočne našiel stopu. Tá krvavá stopa bola dokonca tak výrazná, že sa ju dalo sledovať prakticky bez problémov a ak ju Šátor niekomu ukázal našiel by ju aj slepý. Hraničiar bol spokojný. Konečne sa cítil vo svojom živle. Cítil sa dôležito po úspešnom boji a stopovanie to bolo jeho.

Alchymista práve skončil a tak sa všetci traja postavili neďaleko Gorga a rozbehla sa živá debata o tom čo ďalej. Sekus sa vykašlal na načúvanie, ktoré aj tak nikam neviedlo a s ostatnými na blízku nemalo zmysel. Navyše ho čosi zaujalo na dolnej časti steny chodby. Bol tam čiernym uhľom vyrytý piktogram šable. Rovnaký našiel Sekus aj na druhej strane chodby. Rovnaký piktogram im ukázal svojho času aj Gachtulik v tábore zhodnotil xO2 a Šátor to označil za symbol Krvavej šable, no alchymista ho opravil, že to bol klan Krutej šable. Vyzeralo to, že skutočne dorazili tam kam chceli. Chvíľu špekulovali prečo bol piktogram tak nízko a Kysličník pohŕdavo navrhol aby to skúsili stlačiť, možnože sa to aj otvorí, no sám tomu veľmi neveril a hučal to len preto aby druhov trochu ponaťahoval. Nikto ho však nepočúval. Nakoniec to uzavreli tak, že keďže oba ležali veľmi nízko na opačnej strane a chodba späť viedla ku klanu Drteného lišajníka dalo sa usudzovať, že mohli slúžiť ako výstražné značky alebo aj označenie hranice pre skřetov bývajúcich neďaleko.

Sekus ich upozornil aby boli fakt tichšie, keďže hlavne Kysličník furt hučal ako ozubené súkolie inglandského veterného mlyna a nebolo úplne jasné či nepriatelia nečíhajú niekde nablízku. Šátor pokýval hlavou, že kľudne tu už môže byť schovaný aj celý oddiel a to už by bol fakt zaujímavý boj. "Dobrý místo si vybrali ako stanoviště" zhodnotil kúzelník uznanlivo. Podľa neho si vybrali veľmi výhodné miesto a určite tu nestáli len tak náhodne. Šátor ukázal Kysličníkovi stopu pre prípad, že by nemohol stopovať on sám a pohrdlivo sa uškrnul, že túto stopu by zvládol stopovať ešte aj Slepý Ramon. Kysličník sa nad poznámkou o starej dávnej príhode s nešťastným pirátom rozosmial. Dúfal, že Slepý Ramon odpočíva v pokoji, hoc spôsob popravy oskuthanskej vrchnosti tomu nenasvedčoval, a súhlasil, že ísť po tejto stope by problém byť nemal. Rozhodli sa pokračovať po nej ďalej, keďže bola zreteľná, hoc všetci očakávali, že nepriateľ sa tak či tak čoskoro objaví. Rozhodli sa však mu ísť radšej naproti. Dorúbané mŕtvoly sarkonov nechali tam kde padli a zoradili sa do bojového zoskupenia. Šátor viedol po krvavej stope, Kysličník ho nasledoval, za ním šiel Sekus a na konci Gorg. Kúzelník ešte paranoidne vyslal k Šátorovi mačku a ku Gorgovi havrana. Takto zoradení začali postupovať hlbšie tunelom do jeho neznámej časti.

Obišli niekoľko mlák a kvapľov a pokročili o niečo hlbšie v hlavnej chodbe z ktorej odbočovali menšie postranné chodby. Časť z nich po ľavej strane vyzeralo byť poriadne zapavučinovaná čo hlásil Sekus keďže mačka skoro do tých pavučín vliezla. Kysličník spredu hulákal aby došiel Sekus so svetlom pretože nič v tej tme okrem farebných tieňov nevidel, no podráždený kúzelník mu ukázal aby už konečne držal hubu lebo niečo na nich priláka. Alchymista sa choval ako nezvládnuteľná rozliata kyselina, ktorá prepáli všetko po ceste.

Spolu s hraničiarom poodišli trochu ďalej, keď odrazu zahučal Sekus aby sa vrhli k zemi. Šátor okamžite poslúchol, no xO2 len zostal stáť a obzeral sa čo sa to stalo. Gorg krútil hlavou, že u neho nič a odrazu bolo vidno ako havran zmätene máva krídlami a letí späť z okraja úzkej bočnej chodby kde si sadol na stenu. Vydesene škriekal ako kŕdeľ havranov v jeseni a okamžite preletel späť k Sekusovi vedľa ktorého stál alchymista. Ozlomkrky si čistil perie o kamennú podlahu chodby. xO2 zahlásil, že to vyzerá na nejaký druh hlenu alebo želé. Zelený hlen! Dodal po chvíli. Vyzeralo to, že hlen spadol na havrana zo stropu. Dôležitejšie však bolo kadiaľ viedli ďalej stopy, no podľa Šátora končili v malom jazierku vedľa chodby kde narazil na kusy zrazenej krvi. Šátor si posvietil do úzkej chodby a skutočne. Na strope bolo vidno visiace sople zeleného hlenu z ktorého časť sa rozpleštila na zemi potom ako netrafila havrana. Z chodby dul rovnako silný prievan ako v hlavnej chodbe. Kohosi napadlo, že stopy môžu pokračovať ďalej do úzkej chodby, ktorá kľudne mohla byť skratkou alebo únikovou chodbou. Hraničiar teda neváhal a priložil fakľu na čo hlen takmer explodoval, tak prudko po zapálení vzplanul. xO2, ktorý medzičasom odišiel strážiť zapavučinované chodby, aby ich odtiaľ čosi nenapadlo, sa prekvapením otočil. No Šátor už kľačal na zemi a hľadal stopy. "Hoši mám to!" kričal nadšene. Krvavá stopa skutočne pokračovala ďalej úzkou chodbou a hraničiar po chvíli dodal, že pravdepodobne tadeto bežal aj ten druhý nezranený sarkon. Bolo rozhodnuté a tak sa opäť zoradili a vyrazili ďalej úzkou chodbou vedúcou z hlavného tunela.

Kysličník položil ruku na rameno hraničiarovi, ktorý so zaujatím sledoval stopu s nosom prilepeným k zemi. Bol ako stopovací pes, ktorý chytil čerstvú stopu a nemienil sa jej vzdať. Kudůk mu naznačil, že by sa radšej vrátil k bojisku a naplniť Gachtulikovu hůl čerstvou krvou pokiaľ sa to ešte dá. Šátor sa nerozhodne zastavil. Idea používať hůl zlého šamana sa mu rozhodne nezdala veľmi príťažlivá a rozmýšľal ako to vyhovorí alchymistovi, ktorý však bol pevne rozhodnutý, že do toho ide. Tvrdil, že niektoré z tých kúziel v tej palici im neskôr môžu zachrániť život. Hlavne, keď sa na Sekusa ani Gorga veľmi spoliehať nedalo. Šátor o tom nepochyboval, no zdalo sa mu trochu nebezpečné zahrávať sa s niečím takým a od niekoho takého. Alchymista sa bránil, že by do toho tiež asi nešiel keby Gorg nebol taký pasívny a dezorientovaný a Sekus väčšinu času duchom neprítomný. Kudůk bol zjavne frustrovaný prístupom trpaslíka k veľmi silnej palici s ohľadom na to, že získať ju nebolo ľahké a riskoval pri tom svoj život. Súčasne spôsob akým hůl získal považoval za svoj majsterštyk a jej využívanie by to ešte viac zdôraznilo. Keď ani po chvíli vypytovania válečník nevyrazil späť na bojisko aby ju naplnil, navrhol aby tam išli všetci. Po krátkej debate sa Šátor nechal prehovoriť a spoločne sa vrátili naspäť na bojisko.

Počas toho sa alchymista s hraničiarom dostali trochu dopredu začali sa šeptom baviť o tom čo si myslia o situácii družine. Nevyzeralo to ružovo pretože ako aj kúzelník tak aj válečník vykazovali známky silnej dezorientácie a veľmi zmäteného konania, ktoré ich všetkých mohlo priamo veľmi rýchlo ohroziť. Navyše silná pasivita bola v niektorých chvíľach vyslovene príťažou, ktorá plytvala cennými zásobami. xO2 utrúsil, že Gorg sa zdal byť v poslednej dobe skutočne frustrovaný a zamyslený a Sekus od neho ďaleko neutekal. Celé sa mu to nepáčilo a vôbec ho nepoznával. Pôvodne veselý a družný kúzelník sa stal zamĺklym a veľmi nevypočítateľným. Podľa Šátora na neho ťažko dopadla hlavne smrť lasice a celkovo to vnímal tak, že odkedy mal ten biely prameň vo vlasoch pripadal Šátorovi trochu divný. Teda dosť divný. Dokonca priznal, že sa ho občas aj bojí, hlavne po tom ako chladnokrvne podrezal toho zraneného sarkona. Zapichol ho ako podsvinče krútil neveriacky hlavou hraničiar. Alchymista mu zamyslene pritakával. Sedelo to s tým čo si o tom celom myslel a chtiac nechtiac musel uznať, že nepríjemnej debate s oboma sa asi nevyhne, no smerovalo to skôr k väčšej debate všetkých ako k osobnému rozhovoru čo kudůkovi veľmi vyhovovalo. xO2 to zhrnul, že Sekus sa asi mení, a asi mu nerobí dobre celý ten náročný pobyt na Severe hoc na druhej strane tu opäť vstal z mŕtvych. Možno, že by bolo najlepšie ak by si šiel na chvíľu psychicky oddýchnuť do Orxanovej školy, napadlo ho odrazu. Možno by sa mu aj uľavilo. Šátor pritakal. Bol to vlastne úplne vynikajúci nápad. A Kysličník rýchlo doplnil, že možno by toto riešenie pomohlo vlastne aj Gorgovi. Len potom by tu ostali len dvaja, čo na prieskum nebezpečných sarkonov mohlo byť aj málo kľudne by tu mohol niekto je zahučať. Šátoro zamyslene pokýval hlavou, že Kysličník ma opäť raz pravdu, no nápad so školou to bol podľa neho vynikajúci. Zatiaľ to ale nechajú tak a uvidia ako sa to bude vyvíjať ďalej. No hraničiar súčasne varoval alchymistu aby si dával veľký pozor aby ich kúzelník nezapichol náhodou oboch. Kysličník len mávol rukou. Toto sa mu zdalo rovnako nepravdepodobné akože sa z beholdera stane morská panna. Mal to pod kontrolou. Teda podľa neho. Na to ho vraj poznal už veľmi dlho. Šátor začal šíriť drby o tom ako Sekus asi paktuje s Gorgom, no xO2 to odmietol, že to skôr vyzerá, že obidvaja spolu rovnako mlčia, no či spolu paktujú to určite nebolo jasné a zdalo sa mu zbytočné ich z čohosi takého obviňovať.

Gorg vrátil hůl alchymistovi a ten ju namočil do zrazenej krvi na bojisku. Hlavne pod posledným sarkonom, ktorého tak nečakane zarezal Sekus, bola vyliata mláka ako na bitúnku rožného statku. Válečník s kúzelníkom sa nezúčastnene pozerali do blba a tvárili sa, že sa ich celá akcia vôbec netýka. Hraničiar nevyzeral byť veľmi presvedčený a tváril sa skôr ako u kováča, ktorý mu ide trhať zuby veľkými kliešťami. Celé to však netrvalo dlho a po chvíli sa už všetci vrátili naspäť do úzkej chodby kde viedla stopa hlbšie do jaskyne k veľkej úľave Šátora, ktorý mal stále pocit, že na ňom uľpela akási patina zla, ktorej sa už nešlo len tak zbaviť ani zmyť.

V čele šiel stopujúci Šátor, ktorý v ruke držal pre istotu luk, druhý šiel xO2 so svojou kušou, za ním Sekus, ktorý držal lucernu, na jednom ramene mu sedela mačka a na druhom havran. Družinu uzatváral Gorg, ktorý držal halapartňu a občas hodil okom dozadu. Hoc bol duchom neprítomný inštinkt válečníka mu to nedal

Po niekoľkých sáhoch vchádzala asi sáh široká chodba do rozšírenia z ktorého viedli dva, sáh široké, východy. Šátor sa zohol a našiel dve rôzne stopy. Každá z nich viedla do inej chodby. Vbehol do tej vpravo, no chodba sa po krátkej chvíli dosť zužovala a krvavú stopu tam nevedel nájsť. Zostal zmätené stáť. " Kysličníků, co dál?" bezradne sa otočil k alchymistovi. "Asi ten levý, tenhle vpravo vypadá ouzký!" uvažoval nahlas potom čo okukli úzke esíčko. Chvíľu sa radili čo ďalej, no múdrejší neboli. Šátor chvíľu behal s nosom pri zemi a čosi si hundral pod nos. Netušil čo ďalej. Nakoniec sa rozhodol, že vbehne ešte do druhej chodby kde krvavá stopa vyzerala byť o niečo silnejšia. Bol však veľmi prekvapený, keď po niekoľkých sáhoch nevedel opäť nájsť žiadne pokračovanie stopy. Vyzeralo to, že obe stopy v oboch chodbách končili. Prievan bol v oboch zhruba rovnaký. Bolo vlhko a stále relatívne teplo. Okrem kvapkajúcej vody úplne ticho. Nakoniec si to hraničiar uzavrel, že sa sarkoni asi rozdelili načo zobral lucernu od Sekusa a pomaly sledoval dno ľavej chodby, miestami až čuchajúc spodok hladný po akejkoľvek známke stôp.

Po asi tucte sáhov sa chodba postupne vetvila na niekoľko ďalších z ktorých tá hneď vľavo bola silne zapavučinovaná. "Hele Šátore, není ti špatně, je to tady celkově takový ouzký" opatrne sa spýtal xO2. Hraničiar na neho škaredo zazrel aby to radšej nevyťahoval, doteraz bol fajn, no bolo vidno, že poznámka v ňom naštartovala pocit neistoty kedy sa zase objaví nový klaustrofobický záchvat. Teraz však nedal na sebe nič znať a stopoval ďalej. Zazrel na neho nevraživo ešte raz a sarkasticky dodal, že ďakuje za úprimný záujem. xO2 sa otočil dozadu a pokračujúc v svojej rýpavej nálade vyzval duchom neprítomné duo aby nezaostávalo, lebo to tu mohlo byť poriadne nebezpečné. Šátor však nedokázal nikde nájsť hocijaké stopy. Či už krvavé alebo normálne. Vyzval xO2 aby mu tam nebehal kade tade lebo mu totam celé pošľape a odbehol trochu dopredu prezrieť delenie chodieb. Opäť to smrdelo prúserom, na tom sa zhodli obaja unisono hneď ako videli situáciu.

xO2 sa trochu sa presunul aby hraničiara kryl stále sledujúc pavučinu, Šátor mu zahučal, že obrovská pavučina je úplne neporušená, čiže tadiaľ sarkoni určite nešli a vyzval alchymistu aby si dal veľký pozor, lebo to tu vyzeralo byť poriadne nebezpečné. Asi to fakt bola slepá ulička. Zakrvavený sarkon asi vbehol do zlej chodby a potom sa vrátil špekuloval hraničiar, ktorý k mystifikácii nikdy nemal ďaleko. Stopy nikde neboli ani v ďalších vetveniach. Chystal sa späť, keď sa pavučina začala poriadne otriasať a po chvíli sa odtiaľ vynoril veľký, hnusne vyzerajúci zelenkavý pavúk, ktorý sa ich okamžite chystal napadnúť. Kysličník síce v poslednej chvíli zahučal, že sa čosi s pavučinou deje, no bolo už neskoro. Navyše chodby od chrbta viedli bohviekam a číhalo v nich bohviečo. Celé to fakt smrdelo prúserom, ktorý začínal dosť typicky.

Šátor zahučal, že neznáša pavúkov. Ďalšia do jeho rastúcej zbierky fóbií vhodných pre každého dobrodruha, načo rýchlo zhodil ťažké torny a začal mieriť po pavúkovi, no xO2 mu furt zavadzal pravým ramenom. Po nekonečnej chvíli mierenia nakoniec vypálil šíp, ktorý sa zaryl pavúkovi do tela hneď za krkom. Pavúk sa na okamih vztýčil a hneď na to sadol tlstým bruchom rovno do mláky načo sa odhodlane opäť zdvihol, no vtedy dopadol druhý šíp prakticky na to isté miesto. xO2 trochu trhlo ako mu oba šípy preleteli v tesnej blízkosti pravého ucha, no pochvalne zamručal. Strely to boli fakt výborné. Pavúk však na prekvapenie každého ešte stále žil. Zťažka sa dvihol na tenkých nohách a tackavo hľadajúc balans sa vrhol na kudůka. Potom čo si ho prichytil prednými nohami mu smradľavými kusadlami hryzol do nosa načo sa mu tvár zaliala vlastnou krvou, ktorú si však alchymista rukou rýchlo zotrel. Nos mu okamžite strašne napuchol a navyše aj stŕpol, keď začal pôsobiť slabý pavúči jed. Po výpade sa pavúk odtackal pospiatky dozadu. Kysličník si odpľul horkú slinu a bez väčšieho mierenia a prakticky skoro naslepo vypálil zblízka šipku z kuše. Toho zmrda trebalo rýchlo zlikvidovať. V spleti tých tunelov za Šátorom ich mohlo číhať oveľa viac a ako bonus navyše ešte aj čosi horšie. Sekus s Gorgom stáli neďaleko a zmätene sledovali čo sa to vpredu deje. Gorg sem tam hodil okom dozadu, no tam bol našťastie stále kľud. Šipka z alchymistovej kuše trafila zeleného pavúka rovno do jedného z jeho štyroch očí kam sa kompletne celá zaryla a pavúk sa už len bezvládne zosunul do studenej vody. Jednotlivými nohami mu sem tam trhlo v dohasínujúcich nervových zášklboch.

Alchymista sa okamžite otočil k Šátorovi čo ďalej. Trebalo byť veľmi opatrný, možno to tu aj preskúmať, no nebolo zďaleka isté, že idú dobrým smerom. Skôr naopak. Gorg so Sekusom nehlásili žiaden problém na svojom konci akurát Sekus zahučal dopredu aby bol alchymista extrémne opatrný. Tá spleť chodieb mohla skrývať hocičo. Za mŕtvym pavúkom ležiacim v mláke sa črtali 2 couly hrubé vlákna odpudivej pavučiny s lepkavým šedočiernym povrchom. Vyzeralo to veľmi nepriechodne. Alchymista sa rýchlo vymenil s hraničiarom a ten sa presunul k pavúkovi aby ho vykuchal do čoho sa mu teda vôbec nechcelo. A do čistenia tej pavučiny za mŕtvolou už vôbec nie. Bál sa, že si zašpiní svoj obľúbený meč.

Šátor ešte ani nezačal keď Kysličník zahulákal, že sa neďaleko neho objavil ďalší pavúk a tento vyzeral byť dokonca ešte väčší ako ten prvý takže sa chystal na ďalší boj. Trochu však ustúpil bokom aby sa prípadne mohol zapojiť aj hraničiar. "Kde je ten další smrad!" zahučal Šátor zmätene sa otáčajúc okolo seba, no xO2 mu kývnutím hneď ukázal správny smer. Hraničiar len pokýval hlavou. Musel najskôr zhodiť veci. Na to úplne zabudol. S nimi sa bojovať prakticky nedalo. Sekus priskočil k položenej lucerne a dvihol ju zo zeme aby ju náhodou niekto neskopol. Pavúk výstražne zacvakal kusadlami a rozbehol sa rýchlo a odhodlane smerom na Kysličníka. Prichytil si ho prednými nohami a skúšal ho hryznúť. Akurát do toho zraneného nosa, ktorý mal ešte stále necitlivý a spuchnutý od predchádzajúceho útoku. Pavúk bol mohutný a ťažký, oveľa väčší ako ten prvý, a takmer Kysličníka prevalil, no ten ho nakoniec úspešne odtlačil svojou kušou a tak sústava kusadiel cvakala naprázdno. Okolo tlamy sa mu šíril odporný chitínovo-horký smrad. Pavúk po neúspešnom útoku radšej rýchlo zacúval pospiatky takmer celý do svojho brloha. Zaduneli vaky, ktoré hraničiar úspešne zhodil. Nestihol sa však už postaviť vedľa xO2 a dostať do akcie pretože impulzívny a ješitný alchymista sa rozhodol použiť svoju vražednú ohnivú šipku. Bolo očividné, že ho žerie, že ešte stále nemá bojový zárez a nechystal sa oň taktiež s nikým deliť. Šipka preletela krátku vzdialenosť a kompletne zmizla v hlave pavúka. Pavúk sa skrčil bolesťou a krátko na to mu hlava zvnútra explodovala v ohnivej guli. Horiace kusy hlavy a zeleného hlienu vnútorností sa rozleteli po okolí a vzduch vyplnil štipľavý horko páchnuci dym čmudiaceho chitínu. Šátor sa obzrel cez roh na zbytky neďaleko. Prehnané, no efektívne a hlavne rýchle. Snáď im tá šipka nebude neskôr chýbať. Zvyšky pavúkovho tela zakrátko nato pochytili plamene. Netrvalo dlho a na okolí sa skoro nedalo dýchať. Horiace zbytky osvetlili časti doupěte pavúka a chodbu vedľa, ktorá pokračovala kamsi do tmy.

Alchymista sa víťazoslávne a hrdo otočil na Šátora kam teda budú ďalej pokračovať. Trochu ho mrzelo, že Šátor väčšinu efektu silnej šipky nevidel. Neďaleko sa ozval Sekus aby si alchymista kryl chrbát pretože v tých neznámych častiach chodieb mohlo číhať ešte ďalšie nebezpečenstvo. Šátor pokrútil hlavou, že sa mu to celé nezdá. Bolo tu veľa pavúkov a vôbec žiadne krvavé stopy. xO2 pritakal, že asi nebudú správne a tadeto asi sarkoni skutočne neutekali. Tak či tak sa hraničiar rozhodol, že preskúma najbližšie okolie za pavučinami načo si zobral fakľu a podpálil hrubú pavučinu za prvým pavúkom. Medzičasom pavučina v doupěti väčšieho pavúka chytila tiež od horiacich kusov naokolo. V celej oblasti sa už takmer nedalo dýchať od horkého chitínového smradu z pavúkov a nakyslého smradu pavučín. Prievan, ktorý tiahol smerom odkiaľ prišli vyťahoval malú časť smradu preč, no jeho väčšina tak či tak ostávala na mieste. Chvíľu však ešte museli čakať kým sa pavučiny spália tak aby sa nimi dalo prejsť. Šátor dokonca za svojou pavučinou začul nejaké cupitanie nožičiek, ktoré utekali preč. Asi ďalší pavúk. Chcel do chodieb za pavučinami len nakuknúť a okuknúť to tam, no bolo treba sa predtým poradiť ako ďalej, inak sa ľahko mohli zamotať do bludiska tunelov, ktoré ich odviedli od hlavného smeru. Potrebovali vystopovať klan Krutej šable a nie motať sa po nekonečných jaskyniach vymletých vodou a likvidovať pavúkov. Skúmanie ďalších a ďalších tunelov takto vlastne nikam neviedlo a nemalo zmysel. Šátora napadlo, že by skúsil využiť zbytky pavúka ako zásobu jedla, no keď sa lepšie nadýchol a zacítil ten príšerný smrad naokolo zahnal nápad čo najďalej od seba. Dúfal, že tak hladný nikdy nebude. Tie chodby za pavučinou bola asi tiež dobrá blbosť skúmať.

Po krátkej porade bolo rozhodnuté, že Kysličník so Sekusom preskúmajú zbytky prvého pavúka a Šátor skúsi nájsť nejaké stopy, ktoré by ich naviedli ako ďalej, no, že sa budú nachádzať práve tu bolo viac než neisté. Museli byť v strehu, na okolí sa skutočne mohlo potulovať pavúkov či inej hávede oveľa viac. Sekus sa odmietol čo i len dotknúť hocijakého pavúka a bol ochotný akurát tak strážiť spolu so svojim zverincom. Kudůk len pokrčil ramenami a vydal sa teda pozrieť páchnuce zbytky prvého pavúka sám. Na ohorené zbytky druhého pavúka sa tým vykašľal. Nemal na to čas. Šátor sa vybral späť lepšie pozrieť stopy, ktoré ich sem doviedli. Nové stopy na okolí nikde neboli, no viac krvi sa zdalo byť na začiatku stopy čiže späť tam odkiaľ prišli. Keď sa opäť zišli otvoril spokojný alchymista dlaň v ktorej svietil kus kryštálu a hlavne nejaké drobné medené mince. Referoval, že natrafil ešte na nejaké kusy skřeta, no tie tam radšej nechal tak ako tam boli. Polotekutá nevábna masa príšerne smrdela. Podľa Šátorových úvah sarkon najskôr zablúdil a vbehol do zlej chodby načo sa vrátil a najskôr išiel druhý, oveľa užším východom. Trebalo len nájsť stopy kadiaľ išiel potom .ďalej. Museli teda späť. Sekus nespokojne krútil hlavou a frflal, že sa mu to celé nezdá, pretože je divné aby sarkon takto zablúdil. Po údere do hlavy alebo šípe od Šátora však asi mohol zablúdiť každý. Nervózne zazrel na hraničiara, že ho moc neukľudňuje, že nevie kade má ísť. Medzi tým hundraním a frflaním zakresľoval narýchlo mapu. Stihol ešte prehodiť pár viet ku xO2, ako to vyzerá s jeho nosom pretože bol obrovský a nevyzeral vôbec dobre. Ironicky sa ho opýtal či s ním vôbec môže niečo cítiť, hlavne z toho príšerného smradu naokolo. Podľa tónu sa skoro sa zdalo, že mu závidí. Šátor ešte narýchlo zbehol pozrieť toho druhého, takmer kompletne spáleného pavúka, no po krátkej chvíli sa vrátil sklamane späť, že tam nič nenašiel, no vyzeral tak nedôveryhodne a nesústredene, že sa kudůk chvíľu rozhodoval, že to tam po ňom ešte pôjde skontrolovať. Nakoniec sa však na to vykašlal. Šátor navyše duril rýchlo ďalej. xO2 mal déjà vu. Začalo to pripomínať Volanie Kwaisuru pri prechode Helfie.

Po chvíli sa vybrali v klasickom bojovom uskupení ďalej druhou úzkou chodbou, keď xO2 odrazu čosi napadlo a vytiahol späť pod svetlo lucerny nájdené 3 medené mince čo našiel u pavúka a pod svetlom lucerny ich začal lepšie pozerať načo ich podal hraničiarovi. Šátor schytil mince načo si hvízdol. Helfská ražba tak 10-15 rokov stará. Podobnými platili len toť nedávno v Ostrohu. Teda nedávno. Pred aspoň pol rokom. Vrátil nájdené veci xO2, ktorý len sarkasticky podotkol, že ak sú zase z toho klipra tak jeho časti sú najskôr rozvláčené durch po celom Severe a loď asi skřeti a ostatní rozobrali do najposlednejšieho možného klinca. To znamenalo, že stopy a indície mali čím ďalej menšiu cenu. Prešli cez zúženie, no moc im to nepomohlo pretože hneď za zúžením sa chodba rozširovala do relatívne veľkých priestorov s viacerými východmi. Očividné stopy nikde naokolo neboli takže z jedného smeru boli náhle hneď viaceré. Rozhodli sa ísť doprava a ktosi podotkol, že ak také úzke koridory pokračujú aj ďalej tak to nebude nič moc. Najskôr to bol klaustrofobický hraničiar. Chvíľu bezcieľne obsmŕdali vpravo kde sa po krátkom zúžení priestor ihneď rozšíril na ďalšiu menšiu miestnosť.

Šátora odrazu čosi zaujalo a zastavil. Zem pred ním bola pokrytá rôzne starou krvou a akýmisi organickými zvyškami. Pri bližšom pozretí to boli zvyšky škorpióna rozdrteného či skôr lepšie rozsekaného nejakými drtivo-sečnými zbraňami. Miestnosť bola rozdelená na menšie podčasti. Na jej spodnom konci z nej vychádzala nejaká chodba a hore ďalšia, tenká, viac menej len puklina, ktorá mala na šírku tak 30 coulov. Chvíľu sa bezradne motali po okolí čo ďalej. Možných ďalších postupov bolo hneď niekoľko a navyše v rôznych smeroch. Hraničiar zostal zamyslene stáť pretože krvavé stopy okolo zbytkov štíra boli určite staršie ako tie čo doteraz sledovali. Tie končili neďaleko. Navyše zvyšky štíra neboli úplne najčerstvejšie čo potvrdil aj xO2, ktorý sa od nich dvihol. Šátor začínal strácať prehľad o tom čo sa to tu v jaskyniach vlastne deje. Navyše bez sledovania stôp sa to postupne menilo na neprehľadné bludisko. Ešte, že začali kresliť mapu. Teda ak sa tak dala nazývať sústava náčrtkov a čiar, ktoré Sekus rýchlo zakresľoval keď mal čas a škrabal ich aj teraz. Dokonca to vyzeralo, že sa momentálne vrátil späť do reality na trochu dlhšie obdobie, neušiel drobný postreh Šátorovi, keď tak pozeral na tie škrabance a čiary načmárané na pergamene. Hneď na to však zabudol, keď začal porovnávať náčrtok s tým čo videl okolo seba. Vôbec netušil kade ďalej.

Na každého odrazu padla tak trochu tieseň a bezradnosť. Kudůk do nepríjemného a predlžujúceho sa ticha podotkol, že smerom dole sa mu zdá, že podlaha trochu stúpa a dodal, že sa mu tu zdalo o dosť suchšie ako chvíľu predtým. Chýbali tú všadeprítomné menšie či väčšie mláky a kvapkajúca voda. Všetci sa mimovoľne pozreli na trpaslíka. Nejak sa čakalo, že podobné veci bude hlásiť on, no trpaslík bol očividne mimo telom i duchom. Šátor sa konečne dvihol od zvyškov štíra a ukázal východ dole. Najskôr tade. Do veľkej miestnosti predtým sa mu nechcelo, východov tam bolo ešte viac a navyše posledné čerstvé stopy krvi viedli sem a z tejto iný reálny východ nebol. Ďalšie stopy čerstvej krvi však nikde evidentné neboli a tak len ukázal na jediný zmysluplný východ von. Krútil nespokojne hlavou. Nesedelo mu to. Vracali sa vlastne na miesto prvého stretu so sarkonmi. Chvíľu sa mrzuto obzeral dookola, no nič čo by mu pomohlo tam nebolo. Pohli sa teda k východu dole. Vpravo bola miestnosť, ktorej vstup bol zaplavený kalužou vody a vľavo pokračovala chodba kamsi ďaleko do tmy.

Netrvalo však dlho a z tmy za kalužou sa odrazu vynoril asi sáh veľký škorpión, ktorý výstražne bodal chvostom dopredu a cvakal klepetami v desivom smrteľnom tanci. Hraničiar sa presunul bližšie a po krátkom zhodnotení situácie rýchlo prebehol chodbou a schoval sa za malou vypuklinou v protiľahlej stene odkiaľ vypálil svoje dva vražedné šípy. Štír to schytal v rýchlom slede. Druhý šíp mal rýchlosť, smer a razanciu, no v poslednej chvíli sa škorpión pohol preč a tak ho len štrajchol. Tak či tak však štír po útoku nevyzeral vôbec dobre. Ledva sa motal, no stále ešte ako tak zvládol vybehnúť z vody a chabo zaútočiť na hraničiara. Ten sa však s ladnosťou sebe vlastnou útoku vražedného chvosta vyhol. Štír hneď po neúspešnom výpade zacúval rýchlo pospiatky späť smerom k miestu odkiaľ sa vynoril. xO2 si okamžite založil šipku a hneď ho dorazil. Škorpión sa zosunul do vody ako kopa raždia. Ešte aj s takým zvukom. Boj to bol extrémne rýchly a efektívny.

V chodbe sa z odrazu objavil zvedavý Sekus držiaci lucernu v ruke s prstami. Šátor mu ukázal kam pôjde a Sekus sa prekvapujúco bez frflania postavil bez slova do chodby. Tá išla kamsi do hĺbky a tmy. Šátor prebehol veľkú a hlbokú kaluž a vošiel do ďalšej miestnosti kde v rohu bol malý výklenok a tesne pred ním nevysoká suť. Najskôr hniezdo kde prebýval práve zabitý škorpión. Asi tam patril aj ten prvý, rozsekaný kýmsi o niečo skôr, ktorého zvyšky ležali vyššie v ďalšej miestnosti. V suti ležalo roztrúsených niečo organických zvyškov a hlavne množstvo drobných kostí. Ich tvar a počty sedeli na nejakých drobných humanoidov, napr. skřetov, no urcite nie na sarkonov. Celé to však dávalo len pramalý zmysel, keďže v tejto časti sídlili očividne sarkoni Krutej šable. Čriepky drobných, zdanlivo vzájomne vôbec nesúvisiacich faktov, žrali hraničiara pomaly viac ako to, že veľmi netušil kade ďalej. Nedávali totiž dokopy veľký zmysel. Chvíľu sa nohou hrabal v zvyškoch, no nič zaujímavé už nenašiel. Načúvajúci Sekus tiež odmietavo pokrútil hlavou. Ani on nič. Doplnili olej v zhasínajúc lucerne a ticho sa radili čo ďalej. Gorg s xO2 stáli opodiaľ a strážili.

Šátor sa nakoniec rozhodol opäť skúsiť stopovať a nejakú krv skutočne konečne našiel, no spokojný nebol. Prehodil smerom ku Kysličníkovi, že zájdu preskúmať tú rovnú dlhú chodbu, ktorá viedla kamsi do tmy spolu s kúzelníkom a oni nech tu zatiaľ na nich počkajú. xO2 prikývol a bez slova sa trochu stiahol dozadu ku Gorgovi do lepšej obrannej pozície. Kúzelník zobral svoj zverinec a vyrazil za Šátorom. Mačka šla trochu pozadu aby istila chrbát. Nespokojný hraničiar sa každú chvíľu zastavoval a neveriacky krútil hlavou. Vôbec to nesedelo. Krvavé stopy boli oveľa staršie ako tie čo doteraz sledovali a mal tak trochu pocit zbytočnosti. Sekus ho zastavil aby do tej tmy radšej strelil šíp ných ich odtiaľ niečo neprekvapí keďže z toho ako vždy nemal dobrý pocit. Šátor neváhal a poslal do tmy horiaci šíp. Ten preletel niekoľko tuctov sáhov dopredu keď narazil kdesi do steny a spadol na zem načo hneď aj zhasol. Chodba bola úplne prázdna, tichá a suchá. Po zemi kde tu stopy zaschnutej starej krvi, ktoré sa nedali prehliadnuť. Sekus sa nervózne otočil k Šátorovi kde stratil stopu poslednej čerstvej krvi. Ten chvíľu rozmýšľal, no nakoniec si uvedomil, že vlastne ani nevie kde a zamyslene si rozotrel po čele ďalšie Bělmo. Chodba, ktorou šli viedla asi 60-70 sáhov od miesta odkiaľ vyrazili keď sa náhle rozšírila. Po stenách všade naokolo rôznofarebné tiene plesní ako všade kade už išli. Smerom k rozšíreniu bol vzduch trochu vlhkejší, krvavé stopy boli všade avšak žiadna z nich nevyzerala čerstvo. Šátor sa zastavil a nervózne podotkol, že asi idú fakt zlým smerom a čerstvé stopy tu nikde nevie nájsť, no Sekus len sarkasticky podotkol, že niekedy je lepšie, keď kúzelníci niektoré informácie vôbec nevedia a vyrazil ďalej akoby sa nechumelilo. Trochu nervóznejšie len tak mimochodom podotkol, že mu to skôr pripadá akoby niekto niekoho ťahal a nie akokeby niekto bežal a krvácal. Šátor zazrel na kúzelníka, no nepovedal nič a vyrazil bez slova ďalej.

Zakrátko nato sa chodba rozšírila do malej miestnosti, ktorá bola hneď nato rozdelená na dve paralelné chodby, ktoré sa neskôr opäť spájali v jednu. V malej miestosti na zemi bol akýsi necelý sáh veľký hrubo odliaty kovový poklop a okolo neho množstvo krvavých škvŕn a stôp. Malá časť stôp pokračovala ďalej do dvoch paralelných chodieb. Prieskumníci zmätene zastavili netušiac čo to znamená. Naokolo ani známka života, vietor sa preháňal chodbami a naľavo kvapkala do malého jazierka voda. Šátor zamyslene podotkol, že by mohli načúvať či niečo nebudú počuť pretože bolo možné, že pod poklopom boli sarkoni, no nič zvláštne počuť nebolo ani keď sa sústredili skutočne dobre. Posunuli sa trochu ďalej aby skontrolovali druhú stranu. Paralelné chodby po pár sáhoch spájali do druhej časti miestnosti keď sa odrazu na svetle objavil nejaký pohyb a svetlo dopadlo na ďalšieho škorpióna. Nevyzeral veľký a Šátor sucho prehodil dozadu Sekusovi nech sa pripraví na boj. Sekus stiahnutým hlasom okomentoval, že to budú asi takí prírodní strážcovia, ktorým sarkoni hádzali zbytky. Hraničiar rýchlym pohybom zložil luk a vystrelil v rýchlom slede dva šípy. Prvý sa zaryl do ústneho otvoru a ďalší hneď za tým už zlikvidoval štíra. Šátor ako skúsený štírobijec sebavedomo žmurkol na Sekusa. Krátky proces. Rozryli zbytky ako aj hniezdo štíra, ktoré sa nachádzali za malou mlákou, no nič zaujímavé sa tam nenachádzalo. Snáď až na opätovné zbytky malých kostí.

Keďže na okolí už žiadne nebezpečestvo nebolo, vrátili sa späť poklopu. Chvíľu ho obzerali a Šátor ho hneď skúsil zdvihnúť. Bol však príšerne ťažký, liatinový, a tak mal čo robiť aby ho aspoň trochu nadvihol a aj tak si pri tom skoro odcvakol prsty. Sekus pokus sarkasticky okomentoval, že tá jeho sila mu asi nebude stačiť. Šátor zazrel na kúzelníka, že silný je on teda dosť a či mu radšej nechce pomôcť, no tomu sa do toho veľmi nechcelo. Podľa neho tam najskôr bola nejaká špajza s ostatkami. Hraničiar pritakal, no chcel sa presvedčiť či tam nie sú nejaké čerstvé zbytky, keďže všade naokolo boli len stopy starej krvi. Šátor sa spýtavým pohľadom otočil ku kúzelníkovi či by mu predsa len nepomohol. Sekus veľmi neochotne prikývol, ale dodal, že len raz. Nakoniec 3 ruky predsa len poklop nadvihli a odsunuli na druhú stranu. Nikto radšej nemyslel na to ako ho budú dávať späť. Šátor si zobral lucernu od Sekusa, ktorý sa však už rýchlo vzdialil preč keby náhodou v diere číhalo nejaké nepredvídateľné prekvapenie. Šátor nakukol do čiernej diery s lucernou a vyzeralo to, že to je len nejaká šachta v ktorej vôbec nesmrdelo. Otočil sa a zahučal dozadu, že to bude najskôr nejaká diera kamsi dole. Odrazu sa hraničiar dvihol a začal skúmať krvavé stopy naokolo. Chcel sa dozvedieť smer. Po chvíli však len frustrovane kývol rukou. Nedalo sa z nich vyčítať vôbec nič, iba to, že sú staré. Sekus pokrútil hlavou poklepal si na čelo a ukázal mu, ktoré stopy má hľadať. Šátor sa uškrnul, že mu tie uzavreté priestory vôbec nerobia veľmi dobre, no podľa kúzelníka to bolo skôr tými všade prítomnými plesňami.

Šátor navrhol spustiť sa dole aby to lepšie preskúmali načo sa Sekus vydesením zakuckal. Hraničiar sa síce opravil, že tým myslel, že dole vyšlú Krakorca, no kúzelníkove vydesené oči dávali tušiť, že takému plánu už vonkoncom nebol naklonený. Šátor sa rozpačito usmial a pokrčil ramenami. Nič iné rozumné ho nenapadlo a ukázal, že stopy vedú do diery. Tá bola podľa neho hlboká asi 2-3 sáhy a ústila v strope nejakej inej mohutnej chodby kdesi pod nimi. Z diery citeľne ťahalo. Sekus sa nervózne poškrabal po brade. Nepáčilo sa mu to a smrdelo to. No to u neho nebolo nič divné. Hraničiar skúsil otočiť poklop, no ten bol tak príšerne ťažký, že sa mu to nepodarilo a prosebne sa pozrel zase na Sekusa. Ten prevrátil oči a opäť mu pomohol svojou zdravou rukou. Z druhej strany však nič zaujímavé nebolo. Poklop navyše bolo teraz ešte ťažšie dostať späť. Sekus začal nahlas rozmýšľať, že sa vlastne vracajú chodbou, ktorou prišli od klanu Drteného lišajníka, keď sa zrazu Šátor buchol do čela. Toto bolo určite to miesto o ktorom mu rozprával Kysličník v tábore po svojom prieskume a na ktoré ich upozornil po vstupe ku Gachtulikovmu klanu. To miesto, ktoré vtiahlo toho nešťastného skřeta a technicky nazývali Zimolap, hoc tam najskôr žiadny Zimolap nežil. Sekus však vôbec netušil o čom to vlastne hovorí.

Chvíľu takto debatovali čo ďalej, keď Šátor zistil, že vlastne ani nemajú mapu vstupu ku Gachtulikovmu klanu. Všade bolo ticho a chvíľu nerozhodne prešľapovali. Hraničiar sa nakoniec rozhodol, že sa uistí o tom či má pravdu a rozhodol sa spustiť sa dole. Začal uväzovať lano na najbližší kvapeľ. Sekus kývol hlavou, že na neho radšej zošle Levitaci s čím hraničiar súhlasil a potom čo sa oviazal lanom a začal sa spúšťať dole tunelom na neho kúzelník zoslal kúzlo. Do ruky si zobral zapálenú fakľu. Vynoril sa v strope chodby plnej farebného šera. Bezmocne tam visel pri strope veľkej chodby, ktorej šírka a výška boli zhruba 3-4 sáhy. Nezdala sa mu vôbec ničím povedomá. Sekus s mačkou hore celý čas striehol či sa niekto alebo niečo neobjaví zatiaľ čo havran sedel obďaleč. "Sekusi, tú chodbu nepoznávám!" ozvalo sa zdola. Kúzelník tam rýchlo za ním poslal Krakorca, ktorý sa mu zniesol rovno na rameno. Šátor po chvíli frustrovane zanadával. Nikde nič známe, žiadne stopy, nič čo by pomohlo. Sekus ostril sluch, no zdalo sa, že zatiaľ sú v bezpečí. Čas však bežal prekvapujúco veľmi rýchlo a bola len otázka času kedy sa objaví aj zvyšok družiny zvedavý kde tak dlho trčia. Mali by sa asi vrátiť a prípadne ísť tadeto radšej spolu. Šátor frustrovane vyliezol hore a nespokojne si stočil lano do torny. Krútil neveriacky hlavou. Obaja horko ťažko otočili poklop a zabuchli ho zhruba na to isté miesto. Šátor si však skoro pritom opäť takmer odsekol prsty. Ten poklop bol otrasne ťažký.

Sargûz mozgom omámeným od priveľkej dávky yagu dvihol namol sfetovanú hlavu ku zdroju zvuku. Na zem, nie tak veľmi ďaleko, dopadol kužeľ svetla. Kurezdi! Mal by sa zdvihnúť a kdesi schovať napadlo ho kdesi vzadu v tej úplnej najzašitejšej časti mozgu, ktorú skoro vždy počúval. No myšlienka bola okamžite prebitá ďalšou vlnou slasti a zabudnutia ako sa yag rozpúšťal v žalúdku, ktorý jedlo už dávno nepoznal. Ešteže si nešetril ten yag. Svetlo vnímal už len okrajovo a sfetovanú hlavu odvrátil od neho aby ho tak strašne nebodalo do očí. Asi toho nemal zožrať toľko na jeden raz. Na kurezdov už zabudol. Aj na to, že mal niekam zdrhnúť. Teraz plával v nekonečnej rieke hubového kvasu pod mrazivou nočnou oblohou, no mráz necítil. Rozhodol sa v nej piť a upiť. Dych bol stále kratší a plytší. Údery srdca ustávali. Jeho na kosť vychrtnuté telo ležalo v stále sa zväčšujúcej smradľavej mláke. Útroby a mozog mu zaliala ďalšia, ešte silnejšia vlna slasti bez toho aby tá predtým čo len trochu odoznela. Hneď na to dorazila ďalšia. Dych sa stále splytčoval a údery srdca ustávali. V chodbách neďaleko bolo počuť hvízdanie vetra a padanie vody, buchnutie a kužel svetla opäť zmizol.

Šátor sa vybral ďalej do chodby kde zabili škorpióna, no nevyzeralo to, že by niekam zmysluplne viedla keďže len pokračovala bez vetvení ďalej, rovnako ako chodba, ktorou išli predtým. Asi bolo už fakt na čase sa vrátiť. Hraničiar si frflal pod nos, že tie uzavreté priestory mu fakt nerobia dobre, no kúzelník stále trval na tom, že to budú tie plesne. Rozhodli sa, že sa vrátia. Chodba za štírom síce pokračovala ďalej, no z hľadiska čerstvých stôp zmysluplne neviedla, východ dole pod poklopom viedol najskôr späť no dokázané to nemali. Šátor ešte neisto navrhol cestu poklopom, no Sekus ho hneď zrušil, že je to úplná blbosť. Navyše provokačne dodal, že keď sa tak na neho pozerá tak nevie či by ho vôbec zvládol znova otvoriť. A on sám by ho určite neotvoril. Išli očividne úplne blbým smerom, no nedalo mu to a začal lepšie prezerať steny dole. Hľadal nejaké značky, no nič tam nebolo. Šátor zatiaľ pozeral krvavé stopy, ktoré vyzerali byť stopami čohosi malého. Na sarkona to nevyzeralo. Po chvíli sa sklamane zhodli, že sa radšej vrátia. Toto bola opäť slepá cesta ako tá s pavúkmi.

Sekus po ceste späť ku zvyšku družiny zamyslene prehodil, že kvôli času, ktorý už prebehol bude možno lepšie počkať na to kým sa sarkoni neobjavia sami. Zdeptaný a frustrovaný Šátor po ceste späť navrhol vrátiť sa do väčšej kaverny. Pozdravili družiníkov a ozrejmili im, že to bola slepá cesta. Teda vlastne len Kysličníkovi. Gorg bol tradične mimo. xO2 pokýval hlavou, no rozhodol, že s Gorgom ostanú na mieste. Tá väčšia kaverna bola mimoriadne neprehľadná pre viacero východov a v tejto sa dali lepšie brániť pričom bola na dohľad od skúmajúcej dvojice. Sekus zazrel na Gorga. Sralo ho, že si ako válečník váľa šunky namiesto toho čo on, družiník vetchej konštrukcie a chatrného zdravia tu behá po prieskume pričom ho tu každú chvíľu môže niečo zabiť. Paranoidne znova hulákal za Šátorom, že z toho nemá veľmi dobrý pocit, no s tým sa teraz nič robiť nedalo a hraničiar už to jeho chronické kverulovanie nevnímal. Bolo nutné získať ďalšie krvavé stopy aby vedeli kade ďalej. Inak mohli ísť prakticky naslepo. Šátor bol v koncoch, brblanie obavného kúzelníka vnímal len podprahovo a snoril ako stopovací pes po okolí s tvárou prilepenou k zemi, no nebol schopný nájsť nič čo by mu hocijako pomohlo. Sekus odrazu prestal kverulovať a začal načúvať, no po chvíli začal hučať opäť čosi do Šátora, ktorý mu však len ukázal aby zavrel klapačku. Po chvíli pokrútil hraničiar hlavou a skonštatoval, že tu buď žiadne stopy nie sú alebo je úplne neschopný. Vôbec nič. Ani krvavé a ani žiadne iné, no niekde tu tí dvaja sarkoni určite zmizli. Sekus spýtavo ukázal na strop a podlahu. Myslel na tajné otvory, no Šátor len bezmocne pokrútil hlavou. To mu do toho celého nesedelo. Chvíľu sa hádali kde by niečo mohlo byť. Bolo treba pozrieť opäť tie posledné stopy kde vlastne končili a taktiež steny. Sekus na neho pozrel a mimoriadne slušne, no citeľne ironicky sa ho spýtal či by si nechcel rozžuť nejakú bylinu. Šátor na neho nevrlo zazrel a škaredo sa spýtal či si myslí, že sa mu nedarí, no nedalo mu to. Otočil sa a potajomky si do úst rýchlo napchal jedno Štěstíčko. Sekus sa diplomaticky tváril, že nič nevidel keď si práve náhodou zaujato prezeral najbližšiu stenu čo tam nie sú ďalšie stopy.

Hneď na to sa hraničiar sklonil dole a začal bez zdržovania stopovať. Žralo ho to čím ďalej tým viac. Sekus mu pri tom svietil a aby ho nerušil tak sa len obzeral dookola. Od boja so sarkoni uplynuli už zhruba 2 hodiny. Šátor sa rozpačito postavil. Prvá časť posledných stôp bola čerstvá a druhá stará. Poškrabal sa vo vlasoch. Sekus drzo odfrkol, že to je síce pekné, no oni musia vedieť kade ísť ďalej a nie ako staré sú tu všade stopy. Po chvíli provokatívne dodal či teda niečo našiel. Šátor ho nervózne zahriakol aby mu tam nebehal pretože mu všetko rozdupe a roznosí. Už teraz mal čo robiť aby sa v tom zmätku stôp vyznal. Obavný a drzý kúzelník mu začínal liezť na nervy. Ten na neho urazene zazrel a postavil sa nabok. Po chvíli sa Šátor víťazoslávne dvihol a ukázal na úzku stopu čerstvej krvi vedúcej bokom. Buchol sa do čela ukázal po stenách, hlavne na úzky východ z miestnosti, ktorý bol hore a neďaleko od konca úzkej stopy čerstvej krvi, ktorú práve našiel. Ak tade sarkon išiel musel zanechať stopy na stene ako sa tade pchal. Malo ho to napadnúť už dávno. Tie zúžené miesta mali určite stopy aj po stenách. Sarkoni boli mohutní a bolo vylúčené aby v tých pár úzkych miestach, ktorými už prešli nenechali nejakú stopu. Tak tomu mohlo byť aj teraz.

Šátor vykročil k úzkemu východu z miestnosti keď sa pod ním odrazu otvorila zem a prepadol sa dole. Začal v panike hulákať, no nebolo mu to nič platné. Zhučal dole, no akýmsi zázrakom si ešte stihol vraziť rukovať fakle medzi zuby, tá však pri tom zhasla. Po zletení asi 3 sáhov, keď sa viacmenej len trochu poodieral, sa zasekol v zúženej časti pukliny, ktorá bola v spodnej časti široká asi len 20 coulov a viedla ešte kamsi ďalej do netušených hĺbok. Dul odtiaľ studený prievan. Čo však bolo oveľa horšie, dolná úzka časť pukliny bola niekým zaostrená tak, že vytvárala ostré ozubenie, ktoré do seba mohlo celkom zapadnúť. Šátor sa v nich stehnami a slabinami zasekol a veľmi ostré skalnaté zuby sa mu zasekli hlboko do mäsa a slabín. Na pravej strane dokonca len 2-3 couly od jeho pýchy. Každý pohyb mu spôsoboval príšernú bolesť ako sa mu skala zarezávala stále hlbšie a hlbšie. Príliš prudký pohyb pravej nohy navyše hrozil tým, že sa minimálne polovične vykastruje. "Sekusiiiii" ozval sa z pukliny kvílivý, tichší plač, nie už tak veľmi vzdialený od žalostného vytia. "Sekusiiii, pomoz mi!" kvílil hraničiar z asi 4 sáhovej hĺbky na dne jamy. Nešťastník spadol do dosť hrubej pasce. Sekusovi sa zježili vlasy na zátylku, keď si uvedomil, že tam mohol zletieť on sám a okamžite poprosil havrana aby hraničiara teleportoval z jamy preč, načo sa operenec zniesol bližšie a okamžite zakúzlil. Za okamih sa neborák ocitol z pasce von, hneď vedľa neďaleko stojaceho Gorga a xO2, ktorí abo nestihli zareagovať. Otrasený a trochu šokovaný hraničiar ledva stál na trasúcich sa nohách, ktoré držal naširoko od seba a pod ním sa rýchlo hromadila veľká krvavá mláka. Vyzeralo to že stratil veľa krvi. Zmätene sa obzeral dookola čo sa to vlastne stalo. Rýchlo po pamäti nahmatal lektvar na opasku a vďačne zakričal kúzelníkovi, že ho vytrhol z najhoršieho. Žmúriac do 30 coulov úzkeho východu rýchlo dodal, že za puklinou sú ďalšie priestory s farebnými plesňami v ktorých sa mu zazdalo, že sa ktosi alebo čosi mihlo. Šátor sa rýchlo otočil ku xO2 aby sa mu na tie príšerne štípajúce rany pozrel. Sekus sa radšej rýchlo vrátil k druhom od ktorých bol náhle oddelený jednak niekoľko sáhov dlhou stenou a teraz už aj otvorenou pascou. Smrdelo to bojom.

+++doplnit dalsie odohrane odvtedy ako druhy boj so sarkonmi, hlen, zeleny pavuk, *margotka*, dom s vodopadom, tajne dvere +++

xO2 vykukoval spoza rohu aby mu nič zaujimavé neušlo.

+++doplnit pred vstupom, vstup do sidla klanu, Yagur Drtileb a Mukh Paznecht +++

Toto nesmrdelo. Toto už bola žumpa pred výbuchom hnilobných plynov o ktorej ktosi tvrdil, že je navoňaný barbier v centre Elfgorodu. Vliezli hlavnou bránou do bitúnku a teraz len nervózne čakali, či sa práce v ňom rozbehnú a či nie.

Nervózne sa trúsili jeden za druhým s očami na stopkách tam kam ich viedla Krachta, no ta sa tvárila, akoby ich nikdy nevidela a hneď potom ako im ukázala miesto kde sa mohli zložiť sa bez slova vyparila kamsi do tmy. Šátor tušil, že za tým bude asi niečo iné, keďže vplyv jeho pohľadu ešte nemohol celkom vyprchať, no vyzeralo to, že sarkonka nad družinou definitívne zlomila palicu. Asi ju vydesila hrubá a otvorená hrozba Sarguza kovotepa.

Pri trúsení sa na nové miesto zapriadol odrazu Šátor do zvláštneho rozhovoru, keďže ho po debate s Yagurom čosi napadlo. "Hele Sekusi....víš, jako to...no, je to takový citlivý téma....no, jako...víš, dochází nám materiál na vyjednávání....víš a ja jsem myslel, jako...vždyť víš, že bys mohl...to, no jako něco namalovat....případně jako jenom zkopírovat...co ty na to?" Sekusovi najprv skoro zabehlo, keď si už myslel, že čo chce poprosiť o kúsok z jeho tela, no odľahlo mu keď sa už Šátor konečne vymáčkol. Chvíľu rozmýšľal až mu kulantne, no dosť mlhavo a frustrovane odvetil. "Víš Šátore nerád to přiznávám, ale s tímhle ja teda nemám vůbec žádnou zkušenost... odešel jsem z domova když nám takovýhle hajzlové vyvraždili celou vesnici. A od doby co jsem v městě barbarů potkal Kysličníka tak pořád jen putujeme. Od jednoho průseru k jinému.... a i kdybych i chtěl, moc to neumím, nadřu se i s těmi čárami co vypadají jako mapa. Mé ruce nejsou dost obratné aby dělali přesně to co hlava říká. Ale teď mě napadá, když jsem viděl jak Kysličník necháva oči na tý sarkonský buchtě-kuchtě. Ja myslím, že on je i docela obratnej. No jó, a taky, že se vyzná v takových...no řekněme záležitostech , vždyť víš... lehký ženy, teplej koupel, nějaký ty bylinky....to je celej on." Zhrnul neočakávane dlhý preslov kúzelník čím pre neho bola celá záležitosť odbitá a on sa opäť ponoril do svojho zvláštneho stavu. Šátor sa v duchu rehotal, no keď sa tak nad tým lepšie zamyslel, tak tomu až tak celkom nerozumel. Asi inotaje kúzelníkov pomyslel si a nechal to tak. Bol v posledenj dobe fakt divný. xO2, ktorý zachytil len druhú polovicu rozhovoru, vyzývavo žmurkol na hraničiara, že keď bude treba určite to môže aspoň skúsiť. Čo tým však myslel, nebolo úplne jasné, a Šátora oblial studený pot, keď mu došlo akým zmyslom sa tiež dali kudůkove slová vyložiť.

Družina sa zložila okolo malého ohňa a dezorientovaný hraničiar sa dokonca chystal si vedľa neho rovno ustlať, keď náhle začul nespokojné syknutie válečníka. Šátor zazrel na alchymistu, no aj ten rozhodne krútil hlavou, že nič také ako spánok neprichádza teraz do úvahy a pohľadom ukázal naokolo. Sarkoni práve nevyberavo vykopávali z okolitých kožených stanov ich obyvateľov, ktorí na družinu nenávistne zazerali. Stany však neochotne opustili až potom čo jednému výrastkovi mohutný sarkon vyrazil dva zuby spolu s mohutným chuchvalcom čiernej krvi. Strážiaci sarkon ich dvihol zo zeme a potom čo ich v otvorenej chlpatej dlani ukázal obyvateľom druhého stanu sa tí citeľne rýchlejšie zdvihli a s nadávkami a pľuvancami smerom k prišelcom neochotne odišli. Tretí, menší stan bol vlastne len kožená strecha zpod ktorej trčali mohutné chlpaté nohy s olámanými nechtami nejakého sarkona, ktorá sa celá otriasala pod jeho príšerným chrápaním. Ležal v kaluži zvratkov a moča, ktorých štipľavý smrad bol úplne prehlušený ostrým pachom alkoholu z ktorého bol jeden opitý na dva sáhy od stanu. Z miesta pri ohni sa dalo odísť tromi smermi, no tam sa okamžite postavili traja mohutní sarkoni čím sa razom ocitli vo väzení. Alebo na bitúnku.

Sekus neveriacky prevrátil oči sledujúc podľa neho nepochopiteľné konanie svojich druhov a navrhol okamžite zlikvidovať tých 3 strážiacich sarkonov a že on vyčistí časť klanu dole. Gorg sa nevyjadril a xO2 so Šátorom sa na seba nervózne pozreli. Dúfali, že kúzelník nič nezačne bez toho aby si to stihli pripraviť, v poslednej dobe konal úplne nepredvídateľne. Už tak bol malý zázrak, že zatiaľ nikoho nezaujímal. Bolo prakticky vylúčené aby si niektorí zo sarkonov nevšimol či lepšie neucítil, že im v sídle klanu pobehuje živý elf. Stretnutie s Yagurom Drtilebom a Mukhom Paznechtom našťastie neabsolvoval a tak bolo dosť dobre možné, že vychádzal z neúplných informácií. Keď na neho nikto nereagoval zosunul sa popri skalnatej stene a urazene si tam sadol načo si prehodil kapucňu plášťa tak aby mu nebolo vidno do tváre.

Spať sa však rozhodne nešlo, to bolo už jasné aj Šátorovi. Alchymista a hraničiar a chvíľu obzerali dookola kam ich to sarkoni vlastne zaviedli, no nič očividne zaujímavé tu nebolo. Ak človek pominie fakt, že po apokalyptickom klane Gachtulika a ľudoprázdnych mrazivých pláňach polárnej noci kdesi vysoko nad ich hlavami bolo toto vyhriate doupě plné zvukov, pachov a tvorov úplným útokom na zmysly. Gorg si bez slova sadol a začal leštiť zbraň. Sarkoni boli v podstate skřeti a bolo zvláštne, že na to reagoval len úplnou apatiou. To už však už dlhší čas nebola zďaleka jediná a najmenšia podivnosť v jeho správaní. So Sekusom nebolo do reči a tak sa hraničiar otočil ku alchymistovi, že by mali zaliezť do niektorého zo stanov alebo si postaviť vlastný aby im nikto nevidel do kuchyne. Kysličník na neho nechápavo pozeral. Vyzeralo to, že družina bola úplne rozložená a všetci len pasívne čakali, že sa niečo zomelie, čo by ich vytrhlo zo smrtiacej letargie, no súčasne každý dúfal že to nič dôležité nebude pretože inak by ich to asi zomlelo.

Šátor nespokojne pokrútil hlavou nad úplne nepochopiteľnou apatiou všetkých a napriek nesúhlasu xO2 vošiel do jedného z dvoch väčších stanov. Okamžite ho naplo na vracanie a zaľutoval, že koženú plachtu vôbec otvoril. Do nosa mu udrel tak silný puch a smrad, že ho naplo a kyslú chuť vlastných zvratkov zacítil až v ústach. Pohľadom rýchlo prebehol zasratý a močom presiaknutý pelech plný kostí, plesnivých koží a skazených zbytkov jedla, po ktorých behali muchy a šváby. Tu sa určite nedalo zložiť. Pri zatváraní plachty ešte kútikom oka zahliadol niekoľko zle ohryzených skřetích hláv, ktoré slúžili ako malé lopty na hranie s očnými buľvami na vyťahaných nervoch. xO2 mal pravdu, nemal tu ani liezť. Strážiaci sarkon, ktorý sa k nemu razom prihnal ho zúrivo odstrčil a hrubým hlasom mu vynadal. Šátor skôr len tušil, že asi aj sarkoni si svoje súkromie žiarlivo strážili. Dvihol ruky v obrannom geste a zacúval rýchlo preč. Zívajúci alchymista si neodpustil aby nezamrmlal, že mu to hovoril, no vyzeralo to tak, že hoc spať nechcel, ďaleko od toho nebol.

Odrazu sa kdesi zdola ozvali tlmené zvuky bubnovania a rytmického hučania. Akoby ktosi čosi alebo kohosi vzýval. Nevyzeralo to byť ďaleko a Šátor ukázal xO2, že to pôjde pozrieť čo však alchymista už nekomentoval a len prevrátil oči. Ak sa nič nezomelie tak to tak či tak Šátor určite inciatívne privolá. Hraničiar sa vybral smerom za zvukom a dvaja vzdialenejší strážcovia mu nevenovali ani za mak pozornosti. Cestu mu však zahatal od pohľadu tupý sarkon, ktorý ako náhle začul vzdialený popevok sa sporadicky rýchlo prežehnal. Šátora napadlo ho napodobniť a hneď to aj viac krát zopakoval. Sarkon chvíľu tupo zíral čo to cudzinec vyvádza, no odrazu sa mu rozžiarili oči poznaním a radosťou. V cudzincovi spoznal skutočne pravého veriaceho! Okamžite ho objal mohutnými pažami a Šátora naplo v krátkom slede druhý raz. Páchol skutočne príšerne. Strážiaci ho vzal pod pazuchu a stráženie nestráženie, vyprdnúc sa na svoje povinnosti, sa nadšene vydal smerom k obradu. Neprešli však veľmi ďaleko keď ich zastavil nevraživo sa tváriaci sarkon. Vyzeral neústupne a napriek horlivému prežehnávaniu sa, sa Šátorovi nepodarilo ho presvedčiť. Hraničiar nakoniec rezignovane vytiahol jeden zo svojich hanbatých obrázkov o ktorých vedel, že určite zaberú a strčil ho sarkonovi do ruky. Ten chvíľu civel na kus pergamenu počmáraný oplzlými scénkami, no nakoniec odstúpil bokom. Oveľa prívetivejšie však nevyzeral a Šátor po ňom stále pokukoval aby ho náhodou nepichol do chrbta. Po pár sáhoch sa ocitli vo väčšom otvorenom priestore. Po jeho pravej strane stál krvavo-červeným svetlom zaliaty akýsi primitívne tesaný totem pod ktorým, a okolo ktorého, boli naukladané kamene. Okolo kameňov boli rozhádzané hromady menších či väčších kostí, sem tam ešte s mäkkými časťami. všade naokolo bolo vidno obrovské mláky a fľaky rôzne starej, väčšinou úplne čiernej zoschnutej krvi. Pred totemom bola zhromaždená skupina asi dvoch tuctov sarkonov. Žien, detí a válečníkov, ktorí napäto sledovali obrad. Tesne pred totemom stál statný sarkon, ktorý práve zaživa porcoval nejakého nešťastného skřeta, ktorého krvou a orgánmi obhadzoval totem, už prakticky celý čierny od zaschnutej krvi, za prevolávania akýchsi formulí. Vedľa neho ležal na predných labách mohutný vrg spojený s pánom železnou reťazou. Tá sa s nepríjemným štrngotom bleskovo napla ako nečistý vlk zacítil votrelca pričom vyrušil z recitácie a začínajúceho tranzu svojho pána, ktorý mal navyše čo robiť aby trhajúce sa zviera udržal pri sebe. Sarkon nervózne zavrčal a ukázal na Šátora prstom načo sa k nemu začali nebezpečne blížiť najbližší sarkoni. Jeho doterajší priateľ od stráže od neho rýchlo odstúpil a tváril sa, že ho nepozná a určite k nemu nepatrí. Šátor začal vydesene spätkovať späť a keby rozumel, že sarkoní vlkojazdec ukázal aby ho zabili, asi by sa aj rozbehol. Úplatný sarkon odstúpil bokom a nechal hraničiara prejsť pričom hneď v pätách mu bol jeho strážiaci pseudopriateľ.

Dvaja mohutní sarkoni sa neponáhľali. Bolo im jasné, že Šátor nemá kam ujsť. Vydesený hraničiar vrazil do tábora, no pozornosť mu venoval len driemajúci xO2, ktorý však aj tak otvoril len jedno oko. Bolo mu jasné, že Šátor zase vyrobil prúser, no čakal ako sa to vyvinie. V tejto chvíli však prekvapujúco zasiahol strážiaci tupý sarkoní pseudopriateľ, ktorý si asi uvedomil, že zodpovedá za väzňov a ktosi by mu to mohol rýchlo pripomenúť zoťatím hlavy. Postavil sa oproti obom hrozivo vyzerajúcim sarkonom prenasledujúcim Šátora. Chvíľu sa hádali a nakoniec sa jeden z nich otočil a vrátil sa späť. Druhý sarkon však vyzeral neoblomne a sadol si asi 2 sáhy obďaleč kde si čupol a ostal nevraživo sledovať každý Šátorov pohyb. Hraničiar sa po chvíli ukľudnil, predsa len cítil za sebou silu družiníkov, no pohľad vytrvalého sarkona ho celý čas pálil v chrbte.

Šátor začal zapálisto vysvetľovať čo práve videl nespúšťajúc oči z nepríjemného sarkona, ktorý ho stále sledoval a xO2 nestíhal gúľať očami čo všetko sa stalo pri narýchlo zbúchanom prieskume. Označil hraničiara za úplného vola, ktorý si koleduje o prúser a do ktorého navyše stiahne aj celú družinu, načo Šátor len čosi odmietavo a podráždene zamrmlal a nechal celú záležitosť tak. Videl, že Kysličník teraz nemal náladu na podobné záležitosti. Z času na čas sa ešte horlivo prežehnal čo vždy spôsobilo pochvalné mručanie väčšiny strážiacich sarkonov.

Alchymista ostražito sledoval mohutného sarkona. Obaja druhovia urputne premýšľali ako využiť chvíľu kľudu v osiom hniezde a súčasne sa z neho pokiaľ možno bez úhony dostať. Plán šamana bol určite nejakou dobre premyslenou pascou, na tom sa obaja veľmi rýchlo zhodli, no na tom čo ďalej už oveľa menej a vidiac stav zvyšných dvoch družiníkov ostali na neho vymyslenie len dvaja.

Paznecht vykukol si svojho stanu a keď sa uistil, že Drtileb je stále v zajatí svojich pudov, vyletel z neho ako blesk. Lepšie to vybaviť bez Vodcu ako s ním za chrbtom, no veľa času asi nemal. Ak aj Drtileb neostane verný svojmu menu a skřetica prežije, začne sa po ňom určite zháňať. Votrelcov sa bolo treba rafinovane zbaviť a najlepšie tak, že sa popri tom ešte stihnú dobre využiť. Na chvíľu ho oblial studený pot, keď si uvedomil čo by sa zomlelo keby to nevyšlo, no zakrátko ho strach prešiel. Opľul smradľavou slinou veliaceho vstupu a rýchlo sa vydal doprava. Rituál Veľkej Matky Krve už končil a on cítil ako sa mu amulety a skryté vlohy napĺňajú jej priazňou. Cítil tak veľkú moc až sa mu hlava pod jej návalom zakrútila tak, že sa musel chytiť najbližšej steny. Zdesene sa rýchlo rozhliadol či ho niekto nevidel, no široko ďaleko nikto nebol. Cítil sa mocný. Veľmi mocný. Teraz sa ide porozprávať s tými červami z Veľkého Tepla, ktorý mu nesiahali ani po jeho kotníky, plné kŕčových žíl. Hajzli. Veď on s nimi naloží tak, ako si zaslúžia. Karm Strachojed bol už určite na mieste. Uchechtol sa a nevraživo zazrel na najbližšiu stráž, ktorá mu vydesene ustúpila.

Šátor zdúpnel a rýchlo drgol lakťom do xO2, ktorému, keď dvihol zrak, až zabehlo. Významne pozrel na hraničiara a ten súhlasne pokýval hlavou. Ak sa bude dať spustia celú akciu priamo tu. Paznecht im práve ušetril kopec času, plánovania a komplikácií, hoc pár iných zase pridal. No veci sa aspoň rozbehli a každú šancu trebalo okamžite využiť. Obaja len dúfali, že zákerný šaman nič z ich rozhovoru nezachytil.

+++doplnit Mukh Paznecht ++

Postupovali rýchlo za skřetom tušiac, že za sebou nechali poriadny prúser a dúfali, že ich už nedobehne. Prešli okolo viac ako tucta rôznych sarkonov medzi ktorými bolo ešte pomerne dosť bojovníkov. Keď sa to tak zrátalo sekli ich pri tých dvoch bojoch už dosť, no tábor ich bol stále ešte dosť plný. A všade bol kopec tých malých parchantov.

Pri prechode prišli úplnou náhodou na to k čomu vlastne slúžila tá jama so živými ústami a príšerne ostrými zubami. Stretli pri nej nejakého výrastka a zdalo sa ako by do nej bol čosi odhodiť pretože z diery sa ozývalo príšerné chrúmanie a mľaskanie pričom z nej súčasne príšerne páchlo. Asi to bola odpadová jama. Ktosi poznamenal, že to možno bol dokonca záchod, čo vzbudilo v družine vlnu pobavenia, no skřet nereagoval a bez štipky záujmu si to šinul ďalej a museli skoro utekať aby ho dobehli.

Obišli najbližší roh doprava keď im cestu prehradili dvaja mohutní sarkoni s kyjmi. Za nimi boli rovnaké dvere akými kedysi vošli, no ocitli sa zjavne úplne inde. V najbližšom okolí nikto nebol a stráže vyzerali neoblomne. Keď ich zbadali dvihli výhražne kyje oproti sebe aby ich prekrížili a zvedavo si obzerali prišelcov. Takúto návštevu tu nemali každý deň a rozhodne ich vytrhla z nekonečnej nudy stráženia. V tom k nim doľahol vzdialený hlasný upenlivý piskľavý výkrik nasledovaný hrubým revom. Alchymista zazrel na hraničiara. Toto vôbec nevyzeralo dobre a museli sa dostať zo sídla klanu stoj čo stoj. xO2 húkol stráž, že ich posiela Mukh Paznecht a že majú ísť von, no jeden zo sarkonov len ukázal na rev a ryk idúci hlbšie z tábora a tvrdo zahlásil "Keď v klane boj, nikto cez dvere!" Šátor s xO2 si opäť vymenili nervózne pohľady. Logiku to síce malo, no oni sa museli za každú cenu dostať čo najrýchlejšie von! xO2 zrúkol na skřeta aby ich dostal von, no ten len čosi neochotne prehodil na adresu stráží kde to však nemalo žiaden efekt.

Skřet sa nezúčastene oprel o stenu a vyzeralo to, že sa do tohoto miešať vôbec nechcel a cez neoblomné stráže sa museli dostať sami. Šátorovi vzkypela žlč a schmatol nešťastného skřeta pod krk tak, že mu päty viseli 30-40 coulov nad zemou. Zahučal xO2 aby tomu malému hajzlovi preložil, že keď ich nedostane okamžite von uškrtí ho holými rukami tu a teraz. Alchymista tak rýchlo s radosťou urobil a sadisticky dodal, že by ho mal Šátor ešte trochu primáčknuť. Skřet pribitý k stene chrčal, oči mu vyliezli z jamôk a zo smradľavej huby mu visel rýchlo modrajúci jazyk, ktorý miestami už černel. Hraničiar ovládol hnev keď si uvedomil, že by Grza mohol zabiť už aj takto a povolil trochu zovretie aby sa nešťastník mohol aspoň trochu nadýchnuť, no nie veľmi. Nemal náladu na láskavosti. Sklamaný xO2 si nespokojne odfrkol.

Skřet zúrivo rozmýšľal čo urobí, no odrazu ho čosi napadlo a začal po čomsi šmátrať za opaskom, načo xO2 dvihol kušu a zamieril ňou na jeho hlavu. Strážiaci sarkoni so záujmom sledovali čo sa deje. Divadlo to bolo doteraz veľmi výživné a možno čoskoro dôjde aj na boj čím by si navyše naplnili aj bruchá. Skřet však vytiahol len akýsi malý kúsok čohosi čo úplne príšerne páchlo a obratne ho razom hodil najprv jednému a potom druhému strážiacemu sarkonovi, ktorí si to okamžite bez zaváhania vrazili do úst a zachrochtali blahom. Jeden zo sarkonov odstúpil od dverí a druhý sa začal tváriť, že skupinu nevidí, no všetci napriek tomu tam stáli ďalej ako prikovaní. Šátor sa spamätal ako prvý a rýchlo duril všetkých aby okamžite prešli dverami. Keď nimi konečne prešli začuli cvaknutie zámku v masívnych kovových dverách, ktoré sa ničím nelíšili od tých ktorými vošli do klanu. Za dverami po nich ostal len puch zhnitého mäsa.

Útek z klanu Krutej šable

Ocitli sa v krátkej chodbe, ktorá sa skoro okamžite rozdvojovala. Skřet ukázal na tú vľavo, že frekventovanejšia a tá vpravo menej, no prakticky okamžite sa vydal do tej vpravo. Nebol jasné prečo a Kysličníkovi sa ani opakovane nepodarilo zistiť prečo sa tak rozhodol. Nechápal vôbec nič zo skřetovej hatmanilky a kudůk len frustrovane kývol rukou Šátorovi, že pôjdu tade kade ukazuje skřet. Kde tu si všimli po zemi rozhádzané drobné kusy čierneho kameňa.

Grz. Grz! Nenávidel to meno. Volal sa Kachur Râzg, Rýchle Prsty, tak sa volal a to bolo jeho pravé meno. Nenávidel to sarkonské ešte viac ako nenávidel tých prišelcov z Veľkého Tepla. Hajzli. Ešte im ukáže kto je on, Kachur. Odvrátil zrak a tajne si uchmatol kúsok zásoby. V ústach sa mu rozľahlo blaho ako sa mu rôzne chute a vône pomaly rozliezali po jazyku keď sa mu kus zhnitej vnútornosti rozplýval v ústach prakticky bez žutia. Chuť domova. Skutočne vynikajúco naložený kúsok. Zlomenú kostrč už nevnímal. Mal vyrazenú polovicu zubov, na jedno oko už skoro nevidel a rameno mal vykĺbené už toľko krát, že nepomohlo ani masírovanie rukou okyptenou o niektoré články. Teraz už len uniknúť týmto hajzlom a využiť ten bordel, ktorý títo hajzli z Veľkého Tepla okolo seba spôsobili. Otočil sa a úkoskom zazrel za seba. Ten šeredný půlčík bol nebezpečný chaotik, na toho si musel dať pozor. Aj na toho šeredného vysokého čo ho skoro zadusil. Tí zvyšní dvaja boli nejakí magori ponorení v divnom tranze. Asi niečo fetovali, no naložený mozog útlocitnej rasy by si aj tak teda dal. Na to však určite ešte bude čas. Ako aj na vypálenie sídla Šable a mučenie toho hajzla Yagura. Primitív jeden! Teraz musí zdrhnúť týmto hajzlom. Príležitosť sa určite vyskytne. Pôsobili zmätene a zjavne sa tu nevyznali. Zavedie ich na miesto výmeny a naláka na nich pachurov. Tí ich zdržia a možno aj zabijú.

Šátor bol nervózny. Cítil sa ako s polovicou tela. Sekus a Gorg ich blokovali a cítil, že robia na hovno riešenia. Také polovičné. Nedotiahnuté. Toho Grza myslel, že uškrtí holými rukami tam pred dverami. Ten pocit ho vydesil a ešte teraz ho spracovával. Gorga so Sekusom by asi mali poslať preč. xO2 na to sral a zaujímalo ho iba ako čo najzaujímavejšie odkrágľovať nepriateľa pričom občas mal pocit, že je to obyčajný sadista. Frustrovalo ho, že musel myslieť aj za neho, hoc musel uznať, že občas prišiel s dobrým nápadom a prístupom. No, ešte že aspoň on bol ako tak normálny. Roztržito ukázal pred seba a alchymista súhlasne prikývol. Bol čas sa pohnúť ďalej. Rozruch v tábore sa čoskoro ukľudní a ktosi sa im určite vydá po stope. Ak budú mať smolu tak rovno vlkojazdci.

Chodba mala rôznu šírku a bola evidentne opäť vymletá vodou. Nebola však užšia ako jeden sáh a v najširšom mieste mala niečo cez 4. Výška bola tiež veľmi variabilná. Sem tam zahliadli na zemi kúsok čierneho kameňa a všade naokolo bola z času načas farebná pleseň. Celkovo však vyzerala suchšia ako tá ktorú prišli do klanu a aj plesní v nej bolo menej. Po asi 50 sáhoch, ktoré čiastočne išli a čiastočne bežali sa Grz odrazu zastavil a ukázal im aby boli ticho. Sekus podvedome zavrel okenice lucerny. Vyzeralo to, že chodba ústila do nejakej väčšej kaverny v ktorej bolo počuť zvuky kvapkajúcej vody a šlo z nej citeľné vlhko. Taktiež tam bolo vidno slabé odtiene rôznofarebných plesní. Šátor s xO2 sa na seba pozreli, no rozhodli sa, že skřetovi budú v tejto chvíli veriť a napäto sledovali čo urobí. Ten sa prikrčil a skočil asi sáh dopredu do tmy. Šátor drgol do xO2 aby ho rýchlo nasledoval aby im nezdrhol, no skřetove červené oči stále svietili do tmy opodiaľ.

Kysličník sa prikrčil a skočil a v krátkom slede ho nasledoval aj Šátor a onedlho za ním aj Sekus a Gorg. Odrazu sa ozvala hrubá nadávka a všetci začuli ako sa válečník, naložený ako mezek, kamsi prepadáva za zvuku odsúvaného kameňa. Šátor prudko odstrčil kúzelníka nabok a bez váhania sa vrhol na pomoc trpaslíkovi. Ak to bolo čosi podobné ako to do čoho spadol on tak sa zasekne alebo nedajbože úplne rozsekne na polovicu pod váhou naloženia. Zabolelo ho v slabinách keď si na to spomenul. Jazvy tam mal ešte čerstvé. Červené očká v tme blikli a začali sa pomaly, no čoraz rýchlejšie vzďaľovať. Kudůk sa k nim otočil, no bolo mu jasné, že sa musí rozhodnúť, pretože Šátor Gorga asi sám nevytiahne, no Grz medzičasom asi zdrhne. Zanadával a s povzdychom sa vrhol na pomoc nešťastnému válečníkovi. Ten Grz ich ešte bude mrzieť a Gorga by za to najradšej ovalil kyjom. Sekus len apaticky sledoval ako sa červené očká v tme otočili a stihol ešte zaregistrovať chabý tieň miznúci kdesi vpravo v tme. Skřet sa tu zjavne vynikajúco vyznal a svetlo určite nepotreboval. Kúzelník aspoň roztiahol okná lucerny aby posvietil na prepadlo do ktorého zletel trpaslík.

Šátor v poslednej chvíli zachytil Gorgovu halapartňu a zachytil válečníka aby neprepadol úplne dole, no bol zúfalo ťažký a hraničiar sa zdesene otočil za xO2, aby mu rýchlo pomohol, bojac sa, že válečník zhučí dole a jeho stiahne so sebou. Alchymista mu však už podával ruky a spoločne tak Gorga horko ťažko vytiahli z jamy. Lucerna osvetlila rovnaký typ pasce ako ten do ktorej spadol svojho času Šátor. Vyzerala byť však o niečo väčšia. Družiníci sa na seba pozreli. Každému hlavou bežalo to isté. Grz zmizol nevedno kam, za pätami s pravdepodobnosťou hraničiacu s istotou mali sarkonov z klanu a pred nimi neznámu časť tunelov v ktorých určite nečíhalo nič príjemné.

Rozhliadali sa lepšie okolo kde sa to vlastne ocitli, no bol to len akýsi väčší dóm v ktorom bolo citeľne viac vody ako v chodbe a trocha rôznofarebných plesní aspoň v náznaku osvetľovalo okolie mimo malého perimetra lucerny. Gorg oddychoval neďaleko a veľa reči s ním nebolo. Šátor nervózne podotkol, že sa asi ocitli na hranici klanu, no xO2 odmietavo pokrútil hlavou, že podľa neho to bude maximálne tak to prekladisko o ktorom hovoril Paznecht. Hraničiar sa nervózne poškrabal po hlave. Tí vlkojazdci im už kľudne môžu byť v pätách a bol čas ísť ďalej. Postrčil alchymistu aby konečne vyrazil a presunuli sa hneď k veľkému stĺpu v strede dómu. Pri jeho časti sa na zemi povaľovalo väčšie množstvo čierneho a dokonca aj hnedého kameňa, ktorý bol rozdupaný a roznosený po okolí tak, že časť zeme bola od neho úplne zamazaná. Sekus sa náhle začal zohýňať dole ku stenám a podotkol, že ak sú skutočne na hranici klanu, mali by tu byť niekde značky. Šátor stále nervózne zazeral dozadu, boli stále otrasne pomalí, no pridal sa ku kúzelníkovi, a hneď na to aj alchymista. Žiadne značky však nenašli zato okolo toho čierneho bordelu to vyzeralo celkom sľubne. Šátor sa zatváril víťazoslávne a z malej kopy kamenia odrazu čosi vytiahol pod svetlo. Malý kúsok čohosi, najskôr kože. Už úplne čierny z toho ako bol zamazaný a ochytaný sadzami. Šátor sarkasticky podotkol, že ju môžu rovno aj vyvesiť.

Trebalo ísť po uhlí, na tom sa zhodli, no stopy uhlia boli neďaleko nich v dvoch rôznych smeroch. Ktorým sa vydať nebolo úplne jasné. xO2 začal po vzore Šátora tiež duriť, no chvíľu sa vadili na smere. Hraničiar trval na ceste vľavo, Kysličník doprava. Sekus rýchlo vybral mincu a hodil ňou. Šlo sa doprava, no Šátor frflal, že určite idú zle. xO2 šiel prvý, za ním Šátor, Sekus a Gorg. Kudůkovi sa podarilo zbadať ďalší kúsok uhlia a hneď za ním ešte jeden. Keď sa už blížil k druhému odrazu zalamentoval, no bolo už neskoro. Pod nohami sa mu otvorila veľká jama podobná tej do ktorej nedávno spadol Gorg. Začal metať rukami a hulákať, snažil sa zachytiť, no keď si uvedomil, že mu môže vypadnúť kuša prichytil sa rýchlo o okraj jamy s takou razanciou, že dúfal, že ju nezlomil. Kúzelná zbraň však vyzerala byť stále celá. Otrasený alchymista prerúčkoval späť na druhú stranu jamy ku svojim druhom a Šátor mu pomohol von. Dole v prepadlisku boli opäť opracované kamenné bloky a pri pomere otvoru dole a šírke xO2 bolo dosť dobre možné, že by ho pád rozrezal minimálne napoly, ak rovno nie na tenké pásy. Hnusný typ pasce! xO2 striaslo a vynadal si, že musí postupovať opatrnejšie. Zlodej by sa im teraz zišiel ako soľ. Alchymistu napadlo, že by mohol skúsiť chodiť hlavne medzi kalužami. Voda síce bola studená ako fras, no aspoň v nej neboli pasce a väčšinou ani nič živé.

Veľkú pascu do ktorej spadol tak naširoko obišiel, založiac si radšej kušu za opasok, a opatrne sa vydal ďalej zanechávajúc za sebou širokú mokrú stopu. Neďaleko za ním sa postupne trúsila družina opakujúc takmer otrocky každý jeho krok. xO2 sa chystal vojsť do chodby keď z úplne nejasného popudu skočil asi sáh dopredu. A dobre urobil. Tesne za miestom kde dopadol sa totiž otvorila ešte väčšia jama ako tá z ktorej pred chvíľou vyliezol. Šátor, ktorý práve napichoval na dýku čosi z podlahy v panike vliezol hneď do najbližšej vody, potom čo začul známy zvuk otvárajucej sa podlahy. Sekus uznanlivo pokýval hlavou, že alchymista sa tu zjavne už dobre vyzná. Ten však len nespokojne zabohoval, že to tu je samá pasca a vliezol radšej hneď do najbližej vody za prepadlom. Nohy mu tŕpli od toho aká bola ľadová, no bolo to lepšie ako zase do niečoho zhučať.

Kúzelník nespokojne krútil hlavou, nešlo mu do nej ako to, že to tu je samá pasca. Šátor pokýval hlavou, že by ho skôr zaujímalo ako sa tie pasce vypínajú. Kysličník sa len uchechtol, že otvoriť ich vždy vie. Prepadlo, ktoré alchymista otvoril bolo najväčšie aké doteraz našli. Za ním išla niekoľko sáhov vodou vymletá chodba ktorá sa delila na dve idúce doľava a doprava. Z pravej strany bolo počuť vzdialený zvuk tečúcej vody. Šátor konečne dvihol kúsok, ktorý objavil, aby si ho mohol lepšie pozrieť a referoval, že to bude najskôr nejaký kúsok zhnitého mäsa, ktoré príšerne páchlo. Opatrne to vložil do špinavého vaku. Nebolo úplne jasné načo také nechutnosti vôbec zbiera, hlavne, keď nevie z čoho to je, no v družine bol známy tým, že zobral všetko čo sa odniesť dalo ak to odniesť vládal. A tak to nikto nekomentoval. Zamrmlal smerom k alchymistovi, že netuší čo to je. "Áá šmákocinka od Grza" uzavrel lakonicky so širokým úsmevom kudůk, narážajúc na to, že to najskôr bude niečo veľmi podobné ako to čo hodil Grz tým dvom sarkonom pri východe zo sídla klanu Šable. Nebolo však vôbec jasné čo tam taký kúsok hľadal, no ak to bola pravda bolo skoro isté, že Grz utekal tadeto. To však vôbec nebránilo hraničiarovi, známemu mystifikátorovi, v tom aby nezačal rozvíjať siahodlhú a košatú teóriu o tom odkiaľ sa ten kúsok asi tak mohol zobrať, čo xO2 len sucho okomentoval, že to boli možno značky na pasciach.

Popri debate preskočil cez prepadlo na druhú stranu za Kysličníkom aj Šátor. Alchymista sa však tým pádom musel posunúť ďalej čo sa mu zase nechcelo, hlavne keď si všimol, že medzi jeho vodou v ktorej stál a vodou do ktorej mal skočiť sa čosi povaľovalo, čo vyzeralo byť ďalším podobným kúskom aký našiel hraničiar. Nakoniec po chvíli váhania, a za hlasného frflania, konečne preskočil do ďalšej najbližšej kaluže. Tušil, že okolie mohlo byť kľudne posiate ďalšími a ďalšími pascami a začínal byť z rizikového chodenia na ostrí noža nervózny. Pri skoku sa mu dokonca zazdalo, že zacítil závan smradu z kúska. Hraničiar skúšal pomôcť posledným dvom družiníkom, no kúzelník nezareagoval a z ničoho nič sa odrazu ocitol v mláke vedľa Kysličníka. Šátor na neho nevraživo zazrel, mohol aspoň niečo povedať. Poslednému Gorgovi síce tiež ochotne pomáhal, no ten sa však už takmer tradične, najskôr pod váhou naloženia, zošmykol dole. Našťastie tam stihol vzpriečiť halapartňu a teraz len bezmocne visel ako na hrazde v pomerne veľkej pasci. Šátora opäť pichlo v slabinách. Ten pohľad na dno prepadla mu vôbec nerobil dobre. Kúzelník sa chystal teleportovať Gorga preč, no potreboval aby sa xO2 posunul ďalej. Riziko, že kúzlo nevyjde bolo vysoké, no kým sa stihli dohodnúť, vytiahol Šátor Gorga z jamy aj sám.

Hneď na to nastala živá debata o tom či sa vydať vľavo alebo radšej vpravo. Uhlie očividne nebolo ani v jednej chodbe. Chodba vľavo trochu stúpala a chodba vpravo zase zhruba rovnako klesala. V pravej chodbe sa zdiaľky dal začuť zvuk tečúcej vody. Zvieratá sediace na kúzelníkovi sa náhle začali nervózne ošívať. Šátor zdvihol zo zeme dokonca tretí mazľavý kúsok smradľavého mäsa. Zatiaľ všetky poctivo zbieral, veril, že s delikatesou uspeje keď stretnú najbližšie skřetov, no ostatní len krútili hlavou. Také svinstvo by nikto z nich nezbieral. Páchlo to skutočne príšerne. Kúzelník sa nervózne ozval, že zvieratá sú nepokojné a nechcú sa ukľudniť. Kysličník si založil kušu a vybral sa opatrne chodbou vpravo, no ako sa čoskoro ukázalo kušu založil len nakrátko. Šiel pomaly a Šátor na neho zahučal nech si švihne, no kudůk nereagoval a miesto toho si vytiahol kušu späť a ukázal pred seba. "Hoši bacha!".

Mal recht a zvieratá tiež. Na okraji svetla sa postupne objavili dvaja hnedí, hnusne chlpatí pavúci dlhí asi dva sáhy. Vyzeralo to však akoby si družinu ani nevšimli a skôr sa zdalo, že sledujú niečo rozhádzané po zemi a z času načas sa pritom zastavia a zožerú to. Prvý z nich prešiel po ľavej stene podzemnú riečku a až vtedy niekedy si pavúci všimli družinu. Prvý pavúk prudko zastavil a trochu cúvol prekvapením. Šátor hvízdol a rýchlo hodil veci čo ho zdržovali na delenie chodieb. Tajne dúfal, že odtiaľ nič nevylezie a veci tam budú v bezpečí. Sekus prevrátil oči a trochu cúvol dozadu zatiaľ čo posledný Gorg strážil chrbát a čumel späť do dómu, no vyzeral byť tak nesústredený, že či by si vôbec niečo všimol bolo veľmi veľmi otázne.

Šátor žmurkol na xO2, že by ich mohol nalákať na seba a on ich postrieľa. xO2 sa zachechtal, že nárazník je on dobrý, no vyzerá to na hnusných a prerastených pavúkov a nepríjemný boj. Šátor sa zachechtal, že nech ich zdrží a on ho zatiaľ ochočí. Alchymista prevrátil oči, no keď sa otočil ku hraničiarovi, ktorý mal ústa od ucha k uchu začal sa rehotať aj on. Sarkasticky podotkol, že vlastne tí pavúci aj Šátor sú vlastne obaja takí zberači. Šátor uprskol od potláčaného smiechu a veselá nálada pripomínala skôr jarmok v Chufe, než labyrint tunelov stratených kdesi ďaleko na severe. Sekus zahučal zo zadu, že chovanie pavúkov dobre vysvetľuje to zhnité mäso, no do všeobecného veselia sa nezapájal.

Alchymista už radšej ďalej nečakal a strelil šipku po prvom pavúkovi. Trafil dobre, no pavúk sa otriasol a v okamihu zaútočil. Prichytil si kudůka prednými nohami a kusol ho do tváre. Zase do nosa. Alchymista cítil, že rana to síce nebola strašná, no bol v nej jed a aj keď jemu skoro neublížil, silu určite mal. Ten nos bude mať nakoniec ako bachratú uhorku ak to takto bude pokračovať aj ďalej. Pavúk sa našťastie po útoku stiahol a Šátor po ňom vypálil šíp. Pavúk zatriasol nohami a zdochol, no druhý ho veľmi rýchlo zastúpil a z tieňov na konci do svetla lucerny vošiel dokonca tretí. Každého prvá myšlienka bola koľko ich tam ešte je. Šátor sa nemohol ubrániť dojmu, že to na nich ten malý skřetí hajzel narafičil veľmi dobre a poslal druhý šíp po druhom pavúkovi. xO2 sa nedarilo dobre zamieriť a tak len spustil kušu keď mierila zhruba na hlavu, no pavúk v poslednej chvíli dvihol zadok a šipka sa mu tam nakoniec aj s veľkou razanciou zaryla načo pavúka striaslo bolesťou a xO2 odstúpil bokom aby nezavadzal hraničiarovi, ktorý mu už nejak nabudene prskal za chrbtom nespokojnosťou.

Šátor totiž v momente predtým totiž ucítil, že svet naokolo sa výrazne spomalil ako na neho ktorýsi so Sekusových priateľov zoslal kúzlo a po chvíli nato v rýchlom slede poslal pavúkovi, ktorého trafil xO2, medzi oči šíp po ktorom sa pavúk v kŕči vzopäl a po chvíli len ochabnuto so žuchnutím klesol k zemi. Ťarcha útokov bola príliš veľká. Sem tam mu trhlo niektorou z nôh ako vyhasínala nervová aktivita. Hneď za tým poslal hraničiar dva šípy v rýchlom slede po treťom pavúkovi, opäť na obľúbené miesto medzi jeho oči, a druhý šíp ho okamžite dorazil. Šátor dvihol luk dohora aby omylom zo zotrvačnosti nevypálil ešte štvrtý šíp.

Schytil lucernu od neďaleko stojaceho Sekusa a rýchlo prebrodil podzemnú riečku v ktorej mohlo byť tak pol sáhu úplne ľadovej vody. Zhodol sa s xO2, že bolo treba zistiť kade ďalej a či tu tých pavúkov nebolo viac. Nervózne preskočil posledného mŕtveho pavúka, dávajúc pozor aby ho netrafila šklbajúca sa noha, a zašiel na ohyb chodby, no pre istotu opäť vošiel do ľadovej vody, keďže doteraz v nej očividne neboli žiadne pasce ani nič živé. Chodba sa zakrátko delila na križovatku, no naokolo žiaden pavúk nebol. Ďalej už radšej nešiel. Tak či tak boli rozťahaní na pomerne dlhom úseku a ak by ich teraz niečo prepadlo z iného smeru mali by veľké problémy. Bolo treba ísť ďalej, klan Šable im bol určite v pätách, no možno by nebolo tiež od veci aspoň narýchlo pozrieť telá tých pavúkov. Asi by sa mohli narýchlo poradiť či ďalej, napadlo ho. Vrátil sa po zhodené veci a ukázal smerom do chodby odkiaľ na nich vybehli pavúci, že by mali ísť tade.

xO2 gúľal očami. Veľmi sa mu to nezdalo prečo pokračovať práve tade, keď v dóme bol možný ešte jeden iný smer, no veľa ďalších alternatív už tak či tak nebolo. Uhlie končilo pred touto chodbou, čiže kľudne mohli ísť aj dobre, no hlavne to znamenalo, že nemusí ako prvý zase overovať či aj v inom smere je toľko pascí ako doteraz, čo sa dalo rozhodne očakávať. A týmto smerom zjavne utekal Grz. Otázka však bola či ich neťahal do pasce a oni ako idioti do nej poslušne neliezli. Nedalo sa to zistiť inak ako postupom ďalej.

+++doplnit boje s pavukmi+++

Šátor sa nekompromisne pretlačil okolo mŕtvoly pavúka, ktorého nohy sa sem tam ešte zašklbli a rozbehol sa rýchlo preč z bojiska, kamsi do tmy, tam kde niekde tušil xO2. Našiel ho pomerne rýchlo a po prehodení pár slov utekali preč od hniezda v ktorom bolo snáď nekonečné množstvo pavúkov. Chodby sa rýchlo vetvili a prakticky okamžite narazili na úzku chodbu ktorá sa otvorila do malej kaverny v ktorej jednom konci bolo malé jazierko. Bolo však skoro úplne čierne. Najskôr od čierneho kameňa, ktoré bolo nanosené všade naokolo pred jazierkom. Vyzeralo to sľubne.

xO2 odrazu stuhol. Tam! Kdesi tam ďaleko vzadu v jaskyniach odkiaľ prišli! Chvíľu váhal, no potom sa to objavilo znova. Tam! Bolo to slabé, no bolo to vlčie vytie! Po chrbte mu stiekol pot a otočil sa k Šátorovi, no ten len nechápavo pokrútil hlavou. On nič nepočul. Možno sa mu to len zdalo. Bolo treba sa rozhodnúť či skúsia šťastie tu, no prenasledovatelia ich asi dovtedy doženú, alebo zdrhnú radšej preč. Nerozhodne stáli. Brániť sa tu dalo dobre.

+++velka chodba +++

Targh vypľul krvavú slinu a tlmene zanadával. Tí zkurvysyni neboli ďaleko, na stene neďaleko cítil ich puch, asi jeden z tých malých, no nešlo mu do hlavy prečo sa vybrali rovno tadeto. Pričuchol k stene a vdýchol smrad. Nechápal prečo tie malé rasy vždy toľko smrdia. Kopol kyjobijca pred ním pod koleno a ukázal mu nech pokračuje do chodby, no ten len zmätene striedal pohľad medzi ním a chelicerami mohutného pavúka, ktoré sa mu mihali pred tvárou bezradný z toho čo má urobiť skôr. Targ vysadol na vrga a zľahka ho zatlačil do slabiny pravou nohou. Vrg podskočil dopredu a prekusol pavúka hneď za hlavou načo sa ten hneď rozpadol na dve nerovnaké časti metajúce nohami v úplnej asymetrii. Kyjobijec si skoro vďačne zotrel skrvavený pot z očí a prakticky jedným pohybom do seba hrkol obsah črievka, no očami stále sledoval vrga. Jednak preto aby mu nezmizol z dohľadu a jednak preto, že netušil či Stráżcovi bleskovo nenapadne, že ho vlastne zdržuje a skončí rovnako ako tie metajúce sa kusy. Prebrodil sa vnútornosťami Yaruzda Brady a Kechura Kulhavca a nechal ich za sebou spolu s úpenlivým kvílením Bargha Leštiča, ktorému by už očividne nepomohol ani Paznecht. Kdesi neďaleko začul chabý cvrkot chelicer toho najväčšieho pavúka akého kedy videl. Bol rozsekaný skoro na trhané mäso, no ešte žil. Ešte, že on vzýva Surovú Krysu. Pre samicu, ktorá ho vykotila však bolo toto tu naokolo číre bohorúhačstvo. Okolo neho sa prehnal druhý vrg s jazdcom, ktorý ho odsotil do steny. Ten puch tých cudzincov bol pri nej veľmi silný a kyjobijec mal nozdry naširoko. Dúfal, že sa mu z nich ujdú aspoň oči a hladne, no predovšetkým rýchlo sa rozbehol za oboma strážcami. Nezabudol sa však potajomky veľmi rýchlo prežehnať. Istota je istota. Čo keď je Matka Pavúkov je vzdialená príbuzná Surovej Krysy?!

Targ sa nervózne otočil. Šli za ním, no boli príšerne pomalí a Krawh bol snáď ten najsprostejší Stráżca, ktorého s ním vôbec mohli poslať. Mal len jednu samicu a dovoľovali si na neho dokonca aj niektorí strelci. Musel tých cudzích zmrdov nájsť čo najskôr a vrátiť sa do klanu. Nechápal síce prečo s týmto zabíja Yagur čas keď teraz bolo treba, podľa neho, vyriešiť predovšetkým to čo sa stalo s tými dvomi hliadkami čo sa ešte stále nevrátili, no nechystal sa zisťovať čo by sa stalo keby to Yagurovi navrhol. Veľký Vodca a Vládca Podzemia by ho v lepšom prípade vykastroval odpadovou jamou a na ten horší prípad sa bál aj pomyslieť. Tí zmrdi už neboli ďaleko. Keď trochu pridajú určite ich o chvíľu majú. Ledva zvládal držať uzdu Gwaqovi aby sa za nimi divoko nerozbehol. Prečo sa však trepali práve tadeto?

+++doplnit stretnutie s Kastorom +++

Haks sa snáď stý krát nervózne obzrel na šišatý hrebeň zeleno-červených vlasov Čirúza, ktorý pajdal na konci tlupy, kriviac ňuchajúci nos dohora ako zblbnutý chromý potkan. Bol malý zázrak, že si pri tom spodnými tesákmi nerozrezal nos napoly. Furt mu hovoril aby si ich toľko nehobľoval na plocho, no Čirúz na jeho rady sral. Čirúz sral na každého. Niekedy keď spali aj doslova. Zdalo sa, že necíti nič. Nervózne sa otočil a šliapal zarputilo ďalej. Hovoril Churušovi, že sa nemali vracať skratkou okolo Zahnilcov. Cez tie plesnivé kurvy sa na klan určite nalepí nejaká kliatba, no s Churušom sa nedalo. Krátko po úspešnom lupe bol vždy ako odtrhnutý z reťaze. Teraz mu vyrazil za drzosť dva zuby a odrezal skoro celé ucho a to bol ešte rád, že ho Churz vyrušil, že našiel v lupe drazgový šnaps, inak by to dopadlo asi horšie. Nespokojne si odfkol. Zatiaľ to veliacemu vychádzalo. Čirúz bol ticho a to mal široko ďaleko najlepší nos. Veď preto ho Haks poslal radšej na koniec. Odrazu to v skupine šliapajúcej za ním zašumelo a nosiči sa na neho začali tlačiť. Vrazil z celej sily päsťou tým najbližším až začul prasknutie nejakej kosti, no tiež radšej pridal. Čosi viselo vo vzduchu, cítil to. Svrbeli ho všetky jazvy. Odrazu zozadu začul známe kňučanie Čirúza a prevrátil zdesením oči. Mali ísť fakt tou dlhšou cestou.

+++doplnit boj styroch stran, oddych, debata Haks/Churuš, Kastor+++

Kastor sa na chvíľu zamyslel, zatvoril oči a začal pomaly hovoriť. Akoby sa snažil si v duchu celú tú cestu vybaviť v hlave. Znelo to skoro ako recitácia modlitby. "V krátkom vrtoči chodieb hlavnej chodby smerom von, hľadaj kvapeľ, ktorý vyzerá ako spuchnutá hlava mŕtveho sarkona. V jeho blízkosti je tajný vstup. Odtiaľ pozor, sú tam pasce! Asi 4-5. V kruhovej miestnosti za tým hľadaj značky. Jedna z nich označuje tú správnu chodbu, ktorá vedie ďalej. V každej chodbe sú pasce, asi 6-8. Je tam tiež veľký pavúk, treba ho obísť. Keď vyjdeš z tejto chodby si už skoro tam, no sú tam ešte 2-3 pasce. Neďaleko na opačnej stene je posledná tajná. Tá ústí rovno v klane, no vchod a východ je pod pascou s heslom." Kastor otvoril oči a pozrel na družiníkov. Šátor zbesilo čmáral na kus pergamenu poznámky, no jeho zdesené oči svedčili o tom, že zúfalo nestíha. xO2 sa snažil si všetko zapamätať, no ako sa poznal bola to len márna snaha a v jeho prípade asi len destilát destilátu všetkých informácií, ktoré zo seba Kastor vysypal. Ako druhá kontrola Šátora by to však predsa len mohlo stačiť a tak alchymista sa už duchom čiastočne ocitol v úvahách, ktorý dryák bude treba urobiť prvý.

+++doplnit bitku dvoch cervov+++

Dva príšerne prežraté kerguly sa po viacerých nepodarených pokusoch konečne pomaly vzniesli k čiernej oblohe plnej hviezd. Tretí kergul mohutným zobákom ešte pažravo vyzobával zľadovatelé kusy skřeta primrznutého medzi vyvalený poklop a skalu. Endorfíny s ním hrali ruskú ruletu, pretože, každým ďalším sústom bolo menej isté, že vzlietne čo by bolo pre neho, tu na Severe, rozsudkom smrti. Okolo vyvaleného poklopu sa preháňal ľadový vietor, ktorý cez otvor s hrubou námrazou dul prázdnymi chodbami v ktorých už dávno nebolo počuť plač a kvílenie. Časť vychudnutých tiel zmrznutých na kosť ležala zaborená v zmrznutých kalužiach vody a ohniská vo veľkom dóme už čmudili len sporadické tenké prúžky dymu. V rohu dómu, neďaleko prakticky zamrznutého vodopádu, ležali na zemi vyvalené dva obrovské ľadové bloky, ktoré vypadli z konca dvoch čerstvých ľadových tunelov, ktorých do hladka vytavené steny pripomínalị roztopené sklo. Rozborený ľadový totem bol čiastočne odtopený preč. Náhle sa z jedného z tunelov malých chodieb v stene nad totemom ozval tlmený výbuch a osamelé výkriky. Jediné známky života široko ďaleko. Netrvalo dlho a z tunela sa vyplazil príšerne vychrtnutý, skrvavený skřet, stále sa vydesene otáčajúci za seba. Chvíľu nerozhodne a bezradne civel z ústia chodby, do ktorej rebrík ležal pod stenou v zmeti trosiek. Sústredene civel dole do vymrznutého dómu akoby po čomsi pátral, no čosi v chodbe za ním ho vyrušilo. Skřet hodil krátky vydesený pohľad za seba a s bolestivým výkrikom sa prevalil cez okraj chodby. Zo zeme sa po chvíli ozvalo nechutné žuchnutie a chrupnutie a zakrátko už len tlmené kvílivé skučanie. Od steny dómu sa odlepil nezreteľný, veľmi dlhý tieň, ktorý sa s pomalým šuchotom a praskaním blížil k skučaniu, ktoré sa náhle zmenilo v príšerne vydesený výkrik. Krátko na to zavládlo opäť mrazivé ticho.

+++doplnit doupe O. Chorch., návrat do hlavnej chodby a pavúkov +++

Za klanom Požieračov Hnilého Mäsa

Po asi 150 sáhoch prišli do oblasti kde bolo očividne o trochu chladnejšie a aj vlhšie ako v chodbách pred tým. Ten chlad bol vlezlý a bolo zrejmé, že niekde v týchto chodbách bude určite minimálne jeden otvor rovno až von. Jedna taká tenká puklina bola skutočne hneď vľavo pred väčším jazierkom, do ktorého stekal hlučný vodopád. Na stene ju prezrádzal primrznutý obrovský zhluk namrznutých ľadových kryštálov, ktorý trčal viac ako pol sáhu dovnútra chodby a šíril sa odtiaľ silný chlad. Sekus sa poškrabal pod nosom aby sa zbavil toho nedobytného pachu. Všade naokolo cítil taký bazálny a neodbytný puch, trochu ako vôňa čpavku zo smradľavých kadibudiek, ktoré pretrváva v nose ešte pol hodinu po ich použití. A tak trochu ako skazenina. Ďalšia, ešte horšia páchnuca diera povzdychol si. Bolo tu všade citeľne viac vody, ktorá bola príšerne ľadová a tiekla snáď z každého zákutia.

Pomaly vošli do dosť úzkej a stále sa točiacej chodby. Odrazu všetkých zastavil Gorg. Z chodieb niekde ďalej pred ním sa mu zazdalo, že počuje hlasy, no či sa mu to len nezdalo vôbec isté nebolo. Prsteň bol tiež taky nijaký a veľa pomoci neposkytol. Gorg zafrflal, že nevie či to je on alebo svetlo z lucerny v trasúcej sa ruke kuzelnika. Bolo tu chladno, vlhko a smradľavo. Samé mláky pod nohami. Od huby para nešla, no veľa k tomu nechýbalo. Chodba sa točila najprv ako slimák dovnútra a potom von a iným smerom.

+++doplnit prieskum chodby, skupinu skretov+++

Tá skřetia děvka s nimi zase vydrbala! Toto sa mu fakt asi len snívalo! Mal od neho zobrať radšej ten čierny kameň. Ten jeho tip stál opäť raz za hovno. Tak ako predtým. Vychcaný podzemný skunk to bol. Keď ho stretne ešte raz rozmláti ho na mäsovú kašu. Alebo ešte lepšie vyreže mu srdce zaživa a osobne ho zanesie k Strážcom do Veľkého Chrámu. Toto boli nejakí votrelci. A dokonca z tepla! Žiaden veľmi ľahký a tučný lup ako ten malý skřetí kripel sľuboval. Požierač výkalov chromých potkanov to bol! Bodaj by ho kergul rozďobal zaživa, kurvu jednu! Ešteže stiahol všetkých včas. Z tohto by bol masaker a koniec jeho tlupy. Zaťal pästi a pridal, zazdalo sa mu akoby ich jeden prenasledoval. Minul vchod do tajnej k Požieračom a bežal rýchlo ďalej. Beh za ním sa začal vzďaľovať. Čachur, Brada, Ostré Oko, Xagd Kapsa a Tefur Smrad už zdrhli a zvyšok nebolo vidno. Veľmi dobre. Musia sa preskupiť na starom mieste a zdekovať sa skratkou preč z Pohraničia. Šlo tu o držku a skoro nič tu nebolo. Na podraz tej špiny nezabudne. Možno by mohol poprosiť o službičku klan Čističov. Predsa len, pár krát im pomohol. Myšlienky mu bežali hlavou ako unikal chodbami a viac menej len podvedome menil smery. Skoro vletel do malého hniezda pavúkov, keď prehliadol klasické značky a známky. Zatlačil zjazvený palec na ostrie tupej dýky aby sa prebral, zlízol si krv z prsta a pod jazyk si napchal lišajník. Potreboval povzbudiť. Bolo jasné, že v tejto oblasti už nadobro skončili.

+++hladanie tajnej+++

Šátor zatlačil na kamenné dvere, no nedarilo sa mu ich odsunúť hoc to postupne skúšal rôznymi smermi. Cítil pod rukami, že dvere sa určite otvárali zasúvaním, no nebol schopný ani za nič ich otvoriť a navyše netušil správny smer.

Sekus zahundral, že teraz by sa im hodila píšťalka alebo niečo podobné od alchymistov a roztržito kývol družiníkom okolo neho nech ustúpia trochu bokom, čím očividne narážal hlavne na xO2, ktorý sa mu okamžite spratal z cesty. Po krátkej chvíli sústredenia zamrmlal "Tap Tap!" a ukázal na dvere načo začuli jemné cvaknutie. Dvere boli odomknuté a samovoľne sa otvorili. Šátor, ktorý tichú poznámku začul sa náhle začal hrabať v torne a netrvalo dlho a do svetla lucerny s priblblým úsmevom vytiahol malú vŕbovú píšťalku. Sekus zaškrípal zubami až sa bál, že sa mu rozkrušia a pokrútil nespokojne hlavou. Tá magenergia mu ešte bude chýbať, no radšej odstúpil nabok. Posledné čo potreboval bolo aby na neho spoza otvorenej steny vyletelo nejaké svinstvo.

Spoza nich sa totiž vyvalil skutočne príšerný puch. Puch smrti. Čerstvej smrti, ktorá bola hmatateľná a čistá ako poludňajšie slnko. Pod tým všetkým nekonečným smradom však bolo ešte cítiť tenkú jemnú linku akéhosi puchu. Puchu hnilobného mäsa. Tam kam dopadlo svetlo lucerny boli steny chodby, ktorá sa pred nimi otvorila nahrubo otesané, no vyzerali byť o niečo lepšie opracované ako pri klane Krutej šable. Nic naplat, práca to bola hrubá a žalostne nekvalitná. Výška chodby bola zhruba 1,5 sáhu, sem tam trochu viac, sem tam trochu menej. Šírka varírovala oveľa viacej a miestami bola citeľne pod jeden sáh, miestami až skoro dva. Páchlo to ako zavretý bitúnok a ak bola pravda, že toto bola tá chodba, ktorá viedla ku Klanu Požieračov Zhnitého Mäsa, ležala v páchnucom, studenom a vlhkom vzduchu otázka či sa na nich týmto nenalepí nejaká kliatba alebo prinajmenšom smola. Načo tam vlastne liezli? napadlo Šátora, ktorý nakúkal veľmi neisto do úzkej chodby a hneď navrhol, že vypije polovicu Prcka lebo inak do tak úzkej a hlavne nízkej chodby nevlezie. Respektíve ak aj vlezie tak hneď vylezie alebo mu ešte predtým rupne v bedni. Odovzdane si povzdychol a rýchlo do seba logol lektvar. Chutil otrasne ako vždy. Šlo sa dnu.

Po chvíli handrkovania kto pôjde prvý, sa konečne zoradili. xO2 vyrazil prvý nasledovaný Šátorom za ktorým šiel kúzelník a družinu uzatváral Gorg, ktorý z času na čas hodil okom dozadu. Bol zjavne najvyšší čas, keďže zanedlho potom ako zavreli tajné dvere miestom kde stáli prešla nejaká skupina, ktorú bolo dobre počuť aj cez hrubý kameň tajného vstupu. Tá linka hnilobného puchu dávala tušiť, že idú správnym smerom. xO2 z toho príšerného puchu onedlho naplo a zabohoval. Otočil sa na hraničiara, no ten vyzeral by veľmi spokojný. Zjavne sa tešil, že sa v úzkej chodbe necítil stiesnene a príšerný smrad vôbec nevnímal. Kysličník len mávol rukou a hrnul sa ďalej s hraničiarom v pätách zvierajúcom v pravej ruke luk. Gorg si pre istotu chytil halapartňu na kratšie. Keby náhodou.

Burg Črevo si chytil brucho. Zase ho to draplo. Kŕče sa postupne šírili a on už podvedome hľadal miesto kde sa môže ukryť, no veľmi vhodná chvíľa to teda nebola. Blúdili už 12-ty kechtun a bolo jasné, že Kar Pajdavec vôbec netušil kde v riti zase sú. Očividne sa stratili a tentoraz to už nebola sranda. V prípade dokonalého šťastia v nešťastí skončia v nejakom otrockom dole, v len o čosi horšom už v niekoho bruchu. Tipoval, že sa odklonili hneď potom čo narazili na Karuma Žravca, no nikto sa neodvážil veliteľovi prepadu čokoľvek povedať či čo i len naznačiť. Pri nedostatku jedla by bol prvý na rade. Rozmýšľal, že sa trhne, no sám sa bál. S niekoľkými ostatnými by to možno šlo. Turg Otcovrah a Ygh Špina tiež vyzerali, že majú svoje pochybnosti. Možno by im mohol čosi nadškrtnúť. No veľmi veľmi opatrne. Ygh bol známa udavačská kurva. Teraz však musí hlavne riešiť to brucho. Kŕče už boli neznesiteľné. Pajdavec náhle ako zázrakom ukázal pred seba a zamrmlal, že si dajú krátku pauzu. Nozdry mal naširoko. Vetril a nevyzeralo to dobre. Asi bolo ďalej v chodbách čosi čo smrdelo prúserom. Pajdavec poslal dopredu dvoch nosičov obhliadnuť terén a zahlásil, ako vždy odkedy sa stratili, že o chvíľu sú v známych končinách. Teda podľa jeho slov doslova, že tu už to fakt dobre pozná, tu už je on doma. Veliteľ sa hneď nato schuti zahryzol do tučného chrobáka, ktorého mu nedávno podal nejaký riťolez. Zvyšok tlupy si posadal dookola a pozoroval veliteľa s otvorenou hubou z ktorej väčšine odkvapkávali lačné sliny. To však už Burg nevidel. Čupel neďaleko v malom výklenku, rukou bez dvoch prstov sa držal steny a úpel. Okolo neho sa šíril príšerný smrad a neuveriteľné zvuky. Až také neuveriteľné, že najbližší skřet sediaci tak 3-4 dĺžky tela od neho, Tup Hluchota, otočil prekvapením hlavu od žerúceho veliteľa. Burg si ho nevšímal. Nozdry mal roztiahnuté na maximum a čuchal ako besný. Cítil cudzie pachy aké ešte nikdy. Voňali mäkkým chutným mäsom a teplom juhu. Cudzinci! A vôbec nie dávno! To sa zatúlali doriti ďaleko! Odrazu stuhol. V slabom odlesku sa mu zazdalo, že na neho čumel tučný kuraz! Striaslo ho, no rýchlo sa ovládol. Keby to bol kuraz bol by už asi mŕtvy. Po chvíli si uvedomil, že panikáril zbytočne. Bol to len divne vyzerajúci kvapeľ. Opláchol si zadok v neďalekej kaluži vody a utekal rýchlo za Pajdavcom. Toto musí vedieť! Na zemi jaskyne ostala veľká, príšerne páchnuca krvavo-čierna kaluž v ktorej sa hmýrilo množstvo pijavíc. Ich čierne, pár coulov hrubé telá boli napité úplne do prasknutia.

Alchymista sa po prejdení pár sáhov otočil znova a bez slova ukázal pred seba. Vo veľkej kaluži zrazenej krvi tam ležal dosekaný skřet. Mŕtvola mohla mať niekoľko dní, na tom sa rýchlo so Šátorom zhodol. Ten sa už medzičasom so záujmom skláňal k mŕtvole aby ju lepšie preskúmal. Netrvalo však dlho a nervózny hraničiar, ktorý sa nechcel zdržovať, len ukázal dopredu. Šlo sa ďalej, no mŕtvola to rozhodne nebola normálna. Mala odseknuté alebo skôr posmrtne odrezané, niektoré údy, bola dotrhaná a okrem zvyškov oblečenia na sebe nemala nič. Nervozita v družine sa dala krájať a xO2 držkoval, že sa mu to celé vôbec nepáči. Nikto netušil čo to má znamenať, no odpovede neboli. Len ďalšie otázky. O niečo ďalej boli totiž ďalšie kaluže krvi a hneď za tým sa xO2 prepadol do pasce, ktorá sa pod ním otvorila. Ešteže si obľúbenú kušu pre istotu založil. Kudůk zamáchal rukami a s nadávkami sa chytil okraja, no nebol schopný sa z jamy vytiahnuť sám a hulákal aby ho z nej niekto vytiahol. Ozvena jeho ziapania sa niesla široko ďaleko dopredu. Šátor ho zahriakol aby toľko nehulákal a preskočil ponad pascu s visiacim alchymistom a vytiahol ho z druhej strany von. Jama to bola bezodná a dul odtiaľ čerstvý vzduch. Ak by mu do nej spadla výborná kuša, už by ju nikdy nevidel. xO2 zafrflal, že toto bolo teda fakt o chlp a zahučal aby sa pohli ďalej. Robiť nárazník ho veľmi nebavilo, hlavne keď mal nahradiť zlodeja, no trebalo uznať, že v tom začínal byť čoraz lepší. Bolo to nutné. Šlo mu poväčšine o život.

Gorg mal s preskakovaním najväčšie problémy, no netrvalo dlho a prešli o kúsok ďalej, kde narazili na ďalšiu rozsekanú mŕtvolu. Táto mala navyše odťaté niektoré končatiny úplne celé a okrem toho mala vybraté vnútornosti. Tie tam však nikde naokolo neboli. Akoby ju niekto porcoval. Mŕtvola mala navyše tvár úplne rozškrabanú až na svaly. Šátor znechutene pregĺgol a xO2 na neho rozpačito pozeral nerozhodne sa škrabajúc vo vlasoch. Toto smrdelo niečím mimoriadne divným. Po rozume mu stále chodili tie povery o Klane Požieračov Hnilého Mäsa. S hlavou plnou podobných úvah narazili hneď pár sáhov za tým na ďalšiu obrovskú kaluž zrazenej krvi okolo, ktorej boli v blízkosti roztrúsené skřetie stopy. Očividne mladšie ako zrazená kaluž krvi a mŕtvoly v nej ležiace. Šátor zťažka vzdychol. Bol z toho nervózny, no súčasne mu to liezlo na nervy. Najradšej by pokračoval priamo ku klanu, no nedalo sa, pri podobnom počte mŕtvol aj ďalej už v klane nikto živý nemusel byť a navyše to začínalo byť celé riadne nechutné. Aj on sa začal nervózne škrabať za uchom a vymieňal si s alchymistom rozpačité pohľady. Smrdelo to nejakým nechutným okultizmom. Jedna z troch mŕtvol bola očividne staršia ako tie ostatné, dve mali navyše vyškrabané oči a jedna z nich vytrhnuté vlasy aj so skalpom, ktorý držala v kŕčom zovretej pästi. Na konci svetla sa chodba stáčala ďalej doprava a pomaly čím ďalej tým viac klesala. Tesne na dosah svetla z lucerny ležala mláka zakalenej a špinavej vody, ktorá však v tom celom pôsobila ako mláka živej vody. Tieseň sa dala krájať a aj často sadistický alchymista bol silne nesvoj čo zase znervózňovalo inak veselo naladeného hraničiara. Tá voda páchla. Elf s trpaslíkom sa do rozhovoru nezapájali, no Sekusove oči behajúce dookola dávali tušiť, že útlocitný kúzelník, ktorý hlavou často drel o strop chodby, si o celej záležitosti myslel svoje a nič pozitívne to nebolo. Gorga situácia vyslovene srala. Vôbec nechápal čo tu robia, prečo sa motajú tak pomaly a kam vlastne idú.

Šátor poduril xO2 aby sa pohol ďalej. Ocitol sa asi zase v prudení neustáleho pudenia a là "Volanie Kwaisuru", ktoré tak často končilo tým, že sa museli dlho vracať späť a pátrať po tom čo im uniklo. Tak tomu bolo aj teraz. xO2 sa totiž hneď za tým prepadol do asi dva sáhy dlhej a sáh širokej šachty, ktorá sa pod ním náhle s hukotom otvorila. Zospodu zadul silný závan čerstvého vzduchu, ktorý pôsobil neuveriteľne osviežujúco, no nic naplat kudůk zhučal priamo dole opäť mávajúc rukami, ktorými sa však našťastie ešte stihol zachytiť veľmi tenkého okraja na ľavej strane. Hneď za ním zhučal do šachty Šátor, no našťastie to bolo neďaleko začiatku pasce. Pod nohami obaja začuli rytmické údery zrážajúcich sa obrovských kvádrov. Rozbili by ich oboch na jemnú inglandskú kašu. xO2 začal rúčkovať na druhú stranu, no uvedomil si, že boli zviazaní a dĺžka lana mu nestačila. Klasický nečakaný limit pri Šátorových kreatívnych nápadoch, napadlo ho, no nechal si to radšej pre seba a mrzuto prerúčkoval úzkym okrajom šachty späť k družine kde mu Šátor pomohol von, no celý čas musel dávať pozor aby mu nohy nezachytili hýbajúce sa kvádre. Ktosi prehodil, že by sa mali vrátiť späť pozrieť miesto s poslednými tromi mŕtvolami. Iba tým celým prebehnúť mohla byť chyba, ktorá by sa im v klane mohla veľmi škaredo vrátiť, hoc vôbec nebolo zrejmé ako to čo sa tu deje súviselo s klanom, ktorý hľadali.

+++doplnit popis tajnej+++

Pol tucta sáhov od nich bola obrovská mláka zrazenej krvi v ktorej bližšie ku nim ležali dve rozsekané mŕtvoly. Tretia, ležiaca najďalej od nich však bola ešte navyše dostrieľaná šípmi. Dve bližšie ležiace mŕtvoly vyzerali byť staršie ako tá dostrieľaná. Všetky mŕtvoly mali navyše tváre rozdriapané až na kosť s kusmi nechtov trčiacimi z tváre.

Šátor nervózne preglgol a zašmátral na opasku po druhej polovici prcka, nespúšťajúc pohľad z konca chodby. Jeden v tejto chodbe nikdy nevedel čo vylezie na jej konci alebo pod nohami. Odpľul špunt z lektvaru naslepo kamsi do tmy a dorazil zbytok hnusného dryáku. Najvyšší čas. O chvíľu by jeho účinok vyprchal. Sekus sa obzrel dozadu, no bol to fakt Gorgov prsteň. Svietil ako besný. Len sem tam minimálne pohasol, no pokles jasu sa skoro nedal rozoznať. Bol si istý, že čoskoro začne bordel.

Ani to nestihol domyslieť, keď z ničoho nič prileteli z pravého konca chodby 2 šípy. Narazili do steny o ktorú sa s prasknutím hneď zlomili a úlomky spadli dole.

Hneď na to sa z pravého konca chodby ozvali drsné hrdelné vykriky. Skřeti! xO2 strážiaci chrbát sa otočil dozadu a zahučal dozadu neistý preklad, ktorý skôr tušil ako vedel. Ešte že nadávky boli medzi východnou a západnou skřetštinou skoro rovnaké. "Kurvy! Chcípněte tam!" vyhŕkol bez štipky vzrušenia družiníkom aby vedeli čo to po nich tí zmrdi hulákali. Sekus sa pohrdlivo uškrnul pod nos, že to asi nebude nič pre nich. Oni sú predsa slušní, zachechtal sa, no komu boli výkriky určené nikto z nich netušil. Bolo dosť dobre možné, že sa práve primotali ku nejakej bitke. xO2 na chvíľu stuhol a zíral neveriacky pred seba. Tá krv pred ním akoby žila, no nakoniec sa otriasol, že už asi halucinuje úplné nezmysly. Bola to najskôr veľká mláka na svietiacej plesni a veľká kaluž čiastočne zrazenej krvi potom vyzerala akoby svietila vlastným vnútorným svetlom. Dosekaným mŕtvolám sa sem tam zašklbli údy, no zatiaľ sa žiadna z nich nezdvihla.

Sekus zavrel lucernu a náhle zavládla tma ako v pytli. Svetlo z kaluže krvi síce svietilo, no inak jeden nevidel ani na koniec nosa. Šátor vyrazil dopredu, no na konci kaluže nič nevidel a xO2 ho schytil za rameno, že by mal dopredu pustiť Gorga, ktorý mal infra. Navyše skřeti by ho asi ľahko videli a on ich najskôr nie ak tam nemali svetlo. Gorg sa už za súhlasného mručania hrnul dopredu a Šátor ho s frflaním pustil pred seba. Štvalo ho, že nebol prvý. Krútil nespokojne hlavou, hlavne potom čo mu mohutná čepeľ halapartne tesne minula pravý spánok ako sa v úzkej chodbe trpaslík s tasenou zbraňou predieral dopredu. Bolo však veľké šťastie, že ju nezaložil dozadu pretože pár sáhov za koncom mláky bolo počuť odsúvanie kameňa a nadávky ako sa válečník náhle prepadol do ďalšej pasce. Našťastie však duchaprítomne v poslednej chvíli dvihol halapartňu nad hlavu a tak s neuveriteľným šťastím ostal visieť nad otvorenou jamou ako na hrazde. Kamienky zpod nôh mu zmizli kamsi do hlbín kde bolo počuť len sporadické cinkanie ako sa odrážali od pomerne úzkej steny a dovnútra chodby zadul silný závan chladného čerstvého podzemného vzduchu. Keby to nebola bezodná, nebezpečná jama bol by ten vzduch aj príjemný. To zapáchajúce hnijúce svinstvo v chodbe sa skoro nedalo dýchať

+++doplnit potycka skreti, miestnost++

Šátor sa dvihol, že pôjde pozrieť čo je s tým ešte živým skřetom, no Gorg ho zastavil, že už netreba. Práve dodýchal. Asi to zase raz prekecali. Nebolo to prvý krát. Šátor zle zazrel na válečníka. Tiež ho mohol upozorniť skôr, no nechal to tak. S Gorgom očividne zase raz nebola reč a na zbytočnú debatu nemal hraničiar náladu.

++blba chodba, dobra chodba, potycka +++

Gorg s veľkým znechutením prevrátil nohou skřeta vyvaleného na hromade malých kameňov, ktoré tam mal pripravené na hádzanie. Prevrátenie tela strhlo niekoľko kameňov do neďalekej pasce. Ich postupne sa vzťahujúce ťukanie sa ozývalo ešte nepríjemne dlhú chvíľu. Šátor válečníka rýchlo obišiel a pozbieral roztrúsenú hromadu kostených šípov. Smrdeli ako fras, vyzerali krehko, no v núdzi budú určite dobré aj tie. Bohvie kedy sa zase dostanú do civilizácie kde si bude môcť dokúpiť ďalšie. Gorg na neho škaredo zazrel. Najradšej by ich rozdupal, no nestihol to. Skřet vyzeral úboho a odpudivo. Čierny spuchnutý jazyk mu visel z huby ako loveckému psovi po míľach behu a pod žalostným koženým brnením plným dier a defektov bolo vidno vychrtnuté telo pokryté nezhojenými hlbokými ranami. Strážiaci Sekus vzadu im nervózne naznačil aby si švihli. Klepkanie a cvakanie chelicer toho obrovského pavúka bolo počuť až sem a naháňalo mu strach. Možno tým, že ho nevidel a len o ňom počul od ostatných. Neznášal keď na neho vyšlo strážiť koniec družiny. Zvieratá mu čušali na ramenách a on radšej dýchal ústami. Už aj z toho ho čas od času naplo. Ten vzduch tu bol príšerný. Už pomaly hniezdo Oglojov smrdelo menej. Šátor s xO2 prevrátili ďalšie dve telá, no len nespokojne zahundrali. Akurát si zadrbali ruky lepkavou čiernou krvou. Okrem primitívneho tetovania jedného z nich na rozstrieľanom krku nemali obaja pri sebe nič použiteľné. Zbrane a vybavenie ani nestáli za reč. U ďalších dvoch to vyzeralo podobne a zdalo sa, že rýchly prieskum bol už na konci, keď sa Kysličník odrazu zháčil a do blikajúceho svetla vytiahol nejaké sušené plesne zo skřetovej zaťatej päste. Zjavne sa ich skřet chystal zjesť, no nestihol to. Alchymista chcel telo otočiť späť, no Šátor ho zadržal a z druhej ruky skřetovi vytiahol malý amulet vyrobený z ktorejsi drobnej kosti zápästia. Na skřetiu bola veľká. Navlečený bol na nejakej tenkej šľache a nevyzeral nijak lákavo. Uhľom na ňom bola načarbaná nejaká divná značka. Smrdelo to úchylnou čiernou mágiou. Gorg mu ukázal aby to svinstvo radšej rovno zahodil do neďalekej pasce, no Šátor chvíľu váhal. Ten amulet sa mu celkom pozdával. Možno aj viac ako bolo zdravé. Silne rozmýšľal, že si ho nechá. Družiníci sa rozhliadli po bojisku. Krvi bolo všade ako na bitúnku, no nebolo to nič zvláštne v týchto hnusných chodbách. Krv tu bola prakticky všade. Tí skřeti vyzerali byť v poslednom tažení. Skoro ako keby tu uviazli. Šátor prstom ukázal na lakeť jedného zo skřetov. Bol celý čierny od spálenej kože, ktorá bola popraskaná širokými, otvorenými, mokvajúcimi ranami, ktoré príšerne smrdeli. Vyzeralo to akoby ranu niekto omočil. Asi primitívna dezinfekcia. Popálenina úplne čerstvá asi nebola, keďže okolie sa už začínalo hojiť bordovo-čiernou chrastou. Kysličník prevrátil všetky svoje štyri oči a odpľul si. Úplný hnus. Asi nemalo zmysel sa tu ďalej zdržovať a spýtavo pozrel na hraničiara ako ďalej.

+++doplnit druhe lezovisko+++

Dizg myslel, že mu roztrhne hlavu. Dunelo mu v nej a cítil ako mu hlasy kričia. Zmizni! Zdrhni ty magor! No nebolo kam! Kam sa pozrel ležali alebo sedeli členovia klanu. Východ odtiaľto nebol. Teda bol, no jedine k tomu obrovskému pavúkovi čo obýval pavučiny neďaleko a druhý východ bol cez úzke tunely, ktoré viedli bohvie kam, keďže žiaden prieskumník ani nešťastník čo tam vyrazil sa nevrátil. Asi to bola jednosmerka. Či už žiadúca alebo nežiadúca. Možno cez pavúka by to predsa len šlo. Ten zmrd tam mal už toľko zámotkov, že by ho to mohlo omrzieť. Počuť ho skoro nebolo ako prežrato ležal hlboko v pavučinách. Naženie pred sebou nejakú samicu alebo výrastka a on potom prebehne. V hlave mu neznesiteľne dunelo. Bezradne sa rozhliadol okolo hľadajúc niekoho vhodného. Neďaleko sediaci výrastok sklopil zrak s tichým kňučaním, ktoré sa skoro nedalo počuť, no bolo už neskoro. Dizg ho nakopol do stehna a zavrčal povel, načo ukázal k pavučinám. Mladý skřet bez jedného oka nereagoval, no prudký kopanec do brucha hneď nato ho konečne dvihol zo zeme. Dizg nervózne zvrieskol a prst zakončený špinavým ohryzeným nechtom trčal stále rovnakým smerom. Výrastkovi sa nechcelo. Niekde hlboko v podvedomí tušil, že ho nečaká nič dobré, navyše Dizg bol známy ako nadšený kanibal a bil sa zvyčajne vždy najviac pri mŕtvolách tých najmenších skřetov. Hodil ešte posledný pohľad na samicu čo ho vykotila, no tá len príšerne kvílila nad drobným telom pokrytým vredmi. Odovzdane vykročil smerom, ktorým ukázal zákerný skřet, ešte stále dúfal, že možno len potreboval čosi odniesť keď sa odrazu za ich chrbtom ozvalo dunenie. Stena von sa konečne otvárala! Môžu uniknúť!

+++bruch buch, prieskum, dalsia tajna, vstup do klanu...+++

Ughuz cítil, že koniec môže byť tentoraz veľmi blízko. Ľavou rukou si držal vnútorností derúce sa von cez príšernú tržno-sečnú ranu prebiehajúcu cez celé brucho. Vľavo pred sebou mal rozhádzané pelechy strážiacich do ktorých sa vyčerpane zvalil. Pravou rukou freneticky lovil po tele kam si odložil ten dar od Kabtu, no notnú chvíľu ho nevedel ho nájsť až sa mu to nakoniec predsa len podarilo a odštupľoval ho, no sily mu odchádzali ešte rýchlejšie. Sklonil hlavu a zavrel na chvíľu oči. Oddýchne si trochu. Aspoň na krátku chvíľu.

Kabta zaškúlil jediným zdravým skrvaveným okom na puklinu v stene zamazanú od krvi a slín v ktorej boli vlepené vlasy s kusmi kože. Jeho vlasy. Jeho koža. Obrovská, z jednej strany zle zaostrená vidlička mu vypadla z ruky obalená skrvaveným tukom. Nebol jeho. Vlna nenávisti pomaly ustupovala a myseľ sa mu čistila. Ughuza nebolo nikde vidno. Asi sa jeden druhému stratili. Odrazu pocítil nový nával zlosti a vlna stupňujúcej nenávisti naberala opäť na sile. Otočil sa, odovzdane sklonil hlavu a z celej sily sa naslepo rozbehol k neďalekej stene. Ozvalo sa nechutné chrupnutie.

Druhovia sa rozdelili s tým, že Gorg strážil predok, keďže podľa zvukov bolo jasné, že kdesi vpredu boli ešte prežívajúce zbytky klanu. Upozorňovať na seba však nemalo zmysel a Gorg dostal rázny pokyn nikam nechodiť a nič neprovokovať kým nebude jasné čo sa bude robiť ďalej čomu válečník roztržito pritakal, no či bol v stave to aj dodržať si Šátor s xO2 vôbec neboli istí. Sekus dostal za úlohu strážiť chrbát odkiaľ prišli a kde boli len rozďavené dvere. Odtiaľ hrozil nateraz asi najmenší problém. Šator si zobral na starosť stopovanie, no veľmi sa mu nedarilo. Chvíľu na to civel ako vyoraná myš, neschopný sa v tom chaose stôp vyznať čo i len zamak. Naveľa, naveľa v tom zmätku stôp konečne rozoznal dve vrstvy. Jednu veľmi starú so stopami hore dole idúcimi zhruba rovnomerne. Vyzeralo to na hlavný, alebo aspoň dôležitý, vchod. Cez to potom bežala druhá línia výrazne čerstvejších stôp, prevažne von, a bolo ich veľmi veľa, no aby to bolo ešte viac zmätočné, časť z nich bežala sem tam dookola a zase späť. Všetko to boli skřeti, možno prerastení skřeti, no žiaden čistý veľký sarkon, to by si bol určite všimol. Ich stopa mala totiž výrazne odstávajúci tučný palec. Sarkoni mali často kvôli nemu v topánke, čižme či onuci vyrazenú dieru alebo vyrezaný otvor. Niekedy na palci býval nechutne dlhý nechet, skoro ako pestovaný znak statusu, no toto ešte potreboval overiť u nejakých ďalších príslušníkov tohto pronároda nebezpečných primitívov. Sem tam sa mu zazdalo akoby niektorá stopa niesla známky toho výrazného palca, no mávol nad tým rukou. Bolo to irelevantné. Nervózne zanadával. Výsledok bol tak či tak úplná slabota.

xO2 sa tiež veľmi nedarilo a aj to čo objavil ho dobre nenaladilo. Dávalo totiž viac otázok ako odpovedí. 4 prehliadnuté pelechy boli úplne rozvrátené. V jednom objavil skřetieho adolescenta s vytrhanými vlasmi na kusoch kože. Až príliš bežný úkaz v týchto neštastných tuneloch naokolo. Nešťastník umrel tak do 2 smien dozadu na veľkú sečnú ranu do brucha. Dosť čerstvá stopa. V ruke mal navyše otvorené liečivé črievko, no vypiť ho už očividne nestihol. Vyzeralo použiteľne a tak ho alchymista s veľkým sebazaprením hrkol do seba. Už samotné črievko nebolo nič vábivé a navyše otvorené už bolo tak trochu zahrávanie sa za hranou aj pre drsného dobrodruhe zvyknutého na všetko, no pragmatický alchymista sa rozhodol spoľahnúť sa na svoju neuveriteľnú odolnosť. Striaslo ho a pokračoval ďalej v snorení naokolo. Sem tam ležali pohodené zbrane a pri vytriasaní napolo zhnitých, prešťatých koží plných bielych švábov, hlasne cinkol o podlahu veľký jednoduchý železný kľúč. Veľkostne mohol sedieť do železných dverí, ktorými vošli. Z koží sem tam vypadol na zem úd prerasteného skřeta, skoro akoby kríženého so sarkonom. Jeden tu furt narazil na niečo nové, napadlo ho. V jednom z pelechov pri dverách ktorými vošli ležal zvláštny, dlhý, kovový šíp zlomený asi v tretine. Dohromady mohol mať tak asi 50-70 coulov a vyzeral skoro ako z veľkého samostřílu. Bezradne sa poškrabal na brade. Toto tu teda vonkoncom nečakal. Zobral tie dva kusy do ruky a zašiel ešte pozrieť časť z tiel ležiacich naokolo, no ďalšie hľadanie veľa indícií neprinieslo. 3 skřeti boli očividne zabití v ľútom boji, jeden mal na krku povesený malý amulet z kosti. Asi nejaká kosť z nohy prevŕtaná durch. 2 boli doškrabaní na kosť s rozmlátenými hlavami o stenu. Klasické šialenstvo ako všade naokolo. Jeden mal u seba vo vačku nejakú sušenú hubu. 2 telá z 5 mali navyše kožu a celé oblečenie zasraté od nejakého kyslého až oči štipajúceho svinstva. Moč to zjavne nebol. Podľa smradu skôr niečo na báze octu, no istý si nebol. Vrátil sa so zmiešanými pocitmi k hraničiarovi v ruke držiac dva kusy dlhého kovového šípu.

Šátor znechutene ukázal strážiacim družiníkom, že asi vyrazia ďalej, keď xO2 pokýval hlavou, že už je tiež hotový. Rýchlo ostatným vyklopil čo našiel a Šátor dodal tých pár svojich zistených detailov načo družina postúpila hlbšie do doupěte skřetov krajnou chodbou vľavo. Tri úzke chodby sa zbiehali do jednej priečne idúcej. Vyzeralo to ako obranná línia. xO2 drgol do Šátora. Zachytil nejaké divné cvakavé zvuky vpravo viac bokom a tak sa vybrali tým smerom, no tak či onak to vyzeralo, že oba konce priečnej chodby ústili do obrovskej kaverny. V druhej časti obrannej chodby bol obrovský samostříl. Bola to v svojej podstate zmontovaná kopa rôznorodého šrotu, no bolo neuveriteľné, že niečo tak zložité vedela zložiť taká banda primitívov žijúcich v drsných podmienkach, úplne mimo civilizácie. Samostříl vyzeral byť funkčný, no jeho posádka ležala v krvi vedľa ovládania s jedným skřetom dokonca zaseknutým v útrobách samostřílu. Celý stroj však smeroval úplne divne. Miesto aby bránil vstup mieril kamsi do zadnej steny obrannej chodby. Bolo to celé chaotické a vôbec to nedávalo zmysel, no nikto z družiny netušil čo sa tu vlastne dialo a tak Šátor len frustrovane ukázal ostatným aby šli ďalej a alchymista vyrazil. Zdrojom divného zvuku sa nakoniec ukázali byť ostré zuby obrovskej odpadovej jamy, ktorá mala tak možno 2 sáhy na priemer. Biele tesáky v mohutnej tlame využívaného netvora cvakali nepravidelne naprázdno v desivej a donekonečna sa opakujúcej slučke. Kdesi hlbšie v chodbe bolo dokonca počuť ďalšie podobné zvuky. Neďaleko ústia obrannej chodby ležal skrvavený skřet v poslednom ťažení. Netrvalo dlho a po príchode družiny definitívne zdochol, kým tá stihla prehodiť aspoň dve vety. xO2 sklamane pokrčil ramenami, nebude nič pre jeho špeciálne oči, no ani sa nestihol otočiť späť a začul šialený ryk úplne besného skřeta, ktorý sa na nich z ničoho nič vrhol odkiaľsi z tmy naokolo. Nie tak veľmi ďaleko sa dali zachytiť zvuky väčšej skupiny ešte živých skřetov.

Šátor hodil okom ku xO2, no ten len bezradne pokrčil ramenami a čosi zamrmlal, načo Šátor odstrelil pribiehajúceho skřeta jedným šípom rovno do krku. Skřet zachrčal a jeho ryk razom uťal. xO2 nespokojne pokrútil hlavou a zamrmlal o dosť hlasnejšie, že jemu už to vybíjanie týchto nešťastníkov lezie krkom a začína sa mu bridiť, čo bolo u často až sadistického alchymistu vyslovene s podivom. Šátor si ostentatívne odpľul a pokýval súhlasne hlavou. Liezlo mu to tu tiež už pekne na nervy. Stopy, ktoré hľadali žiadne, len klan v neuveriteľnom rozklade. Začínalo to zaváňať neveľmi úspešným "výletom" do hniezda Oglojov Chorchojov. Vyjednávanie k ničomu neviedlo, informácie žiadne a čím hlbšie šli tým menej vedeli prečo. xO2 začal otvorene frflať, že to tu nemá zmysel. Nakoniec sa dohodli, že obhliadnu aspoň boky napravo a potom pôjdu skúsiť dóm naľavo kde tušili zbytky klanu. Bolo však stále menej isté, že klan mal čokoľvek spoločného s kúskom meča.

xO2 vykročil doľava a prakticky okamžite pochopil, že to zase raz nebolo to načom sa dohodli a prevrátil oči. Raz presne takto zletí rovno do sopúcha. Celým dómom sa hneď ako do neho vkročil rozľahlo hučanie "Starghár!Starghár!" a v dohľade svetla lucerny, ktorú držal zbadal najskôr zvyšky skřetieho klanu. "Turúz Tár!" ozvalo sa zvnútra. Šátor prevrátil oči a uchechtol sa. Alchymista zase raz niečo mrvil v priamom prenose. Teraz len cez rameno hulákal, že tam vpredu je skupina asi tucta skřetov. Kým mu to vykladal späť za seba, skřeti sa nebezpečne priblížili. Vyzeralo to bez najmenších pochýb, že chcú zaútočiť. Alchymista sa rýchlo zohol a s očami stále na skřetoch položil opatrne lucernu z ruky dozadu za seba. Schytil obratom do ruky kušu a zahučal, že sa najskôr ide do boja. Šátor si povzdychol, zase raz zmrvená akcia a nie to na čom sa dohodli, navyše okolie ostalo nepreskúmané. Tie porady môžu kľudne rovno zrušiť. Veľa sa však s tým už robiť nedalo a bolo to treba vyriešiť. Sekus s Gorgom sa okamžite začali unisono dekovať dozadu a pre istotu sa vyparili až kamsi do tmy v chodbách, ktorými prišli. Skupina to vyzerala veľká a nebolo isté k čomu všetkému dôjde. "Máme prý zmizet!" chechtal sa dozadu Kysličník, no bolo jasné, že skřeti sú mu na smiech a ide sa bojovať.

Akýsi malý skřet sa predral pomedzi svojich druhov a s revom "Pusťte mně na tu kurvu, já ho rozsekám!" sekol po Kysličníkovi skrátenou tupou sudlicou. Vyzeral by aj smiešne s tou svojou príšerne obitou malou helmou s odtrhnutými rohmi, keby len tak príšerne nesmrdel po zvratkoch a stolici. Tupá sudlica sa zošmykla po kuši, ktorú Kysličník mihom dvihol nad hlavu, no čistá hrubá sila malého skřeta v kombinácii s nenávisťou a strachom prevážila a na konci švihu sa mu sudlica zaťala do ruky. xO2 zabohoval a zaťaľ zuby. Nezačínalo to dobre. Rana štípala. Skřet sa posmešne uchechtol, že teraz uvidí ako bojujú skutoční bojovníci. xO2 zafrflal a znova prevrátil oči. Ďalší nadržaný magor. Kdesi zozadu sa ozval príšerný rev strašne mohutného skřeta, ktorý sa však oveľa viac podobal na sarkona, ktorý ceril zuby a výstražne hučal. V ľavej ruke zvieral veľkú halapartňu, ktorej kvalita však bola veľmi žalostná. Široko ďaleko najmohutnejší skřet, respektíve prakticky sarkon, vyzeral, že asi velil celej skupine. Tvár mal neuveriteľne tupú a ako z jeho pohybov tak aj z celého vystupovania bolo očividné, že sa mu ostrovtip vyhol veľmi veľkým oblúkom. Bližšie stojaci skřeti, ktorí mu nesiahali ani po pás, vystrašne pred revom odskočili. xO2 pobavene dvihol kútiky úst. Ak to bol pokus o zastrašenie, pobavil ho. Pred xO2 sa odrazu prešmykol nejaký drobný skřetí adolescent a malú sudlicu vrazil z celej sily alchymistovi do diery v brnení. Rána štípala a nebola zďaleka taká nepodarená akoby jeden čakal od výrastka, ktorému ešte tieklo mlieko po brade. Zranený družiník na neho zazrel a drobný skřet okamžite stratil odvahu a uskočil o niečo dozadu. Kysličník sa stihol od neho odvrátiť práve včas na to aby si všimol ako mu tupá kopija mieri na ľavý bok a tak ho našťastie len štrajchla. Nervózne prehodil dozadu ku Šátorovi, že by sa už mohol konečne zapojiť. Boj sa ešte poriadne ani nezačal a on už bol dosť scedený z krvi. A to sa ešte zvyšok skřetov nevedel dostať bližšie pričom neďaleko ručal ďalší mohutný skřet aby mu všetci uhli z cesty aby sa mohol vrhnúť na toho zmrda. Miesto po adolescentovi zaujal nejaký nechutný skřet so zaplesnetou polovicou ksichtu. Úplný odpad, napadlo znechuteného kudůka.

Skřeti bojovali s akousi zvláštnou zmesou strachu, nadšenia, zvedavosti, zúfalstva a odovzdania. Odrazu ktosi zareval nejakú divnú formulku a oproti xO2 vyleteli nejaké drobné, smradľavé guličky. Po kudůkovi ich hodil nejaký malý skřet stojaci pri neďalekej stene. Plán to však bol očividne nepremyslený ba až čisto idiotský. Jedna z guličiek trafila dokonca pred Kysličníkom stojaceho skřeta na ktorom sa rozprskla do hustého, zelenkavého a príšerne smradľavého oblaku. Plynová guľa mala čoskoro priemer asi 4 sáhy a v dosahu zelenkavého plynu sa okamžite začali všetci dusiť a tráviť. Zvyšné guličky sa odrazili niekam do tmy kde sa našťastie nerozpadli takže zelenkavý oblak vznikol našťastie len jeden. Už aj ten však stačil na to aby sa v ňom Kysličník začal dusiť a hoc mal neuveriteľnú odolnosť na jedy a podobné svinstvá, zdedenú zo svojich mnohých alchymistických pokusoch, momentálne mu to nebolo veľa platné, a vyzeral byť poriadne pridusený a poleptaný. Priškrteným hlasom zahučal Šátorovi, že to s ním nezačína vyzerať dobre a mal by s tým už niečo urobiť. A najlepšie aby začal u toho hajzla s guličkami, ktorého trebalo zlikvidovať čo najskôr a možno tak aby mu nejaké guličky ešte aj ostali. Nechcel myslieť na to keby guličky toho magora vybuchli všetky na ňom. xO2 súčasne zasvietili oči, lebo ho napadlo, že by mohol tiež odpovedať guličkami. Skřetí vrhač guličiek bol však pravdepodobne úplný hlupák alebo ešte lepšie psychopat pretože v dosahu ním vyrobenej veľkej plynovej gule sa okamžite ocitli aj viacerí jeho vlastní druhovia z ktorých traja padli mŕtvi na zem prakticky okamžite držiac sa za krk s vytreštenými očami. Pred alchymistom sa tak rýchlo vytvorila diera cez ktorú mohol okamžite útočiť, no svoj ťah s guličkami si klasicky, v poslednej chvíli, impulzívne rozmyslel. Radšej sa rozhodol vypáliť svoje nebezpečne šipky. A v ešte impulzívnejšom návale si vybral svoju často zásadnú šipku priateľstva. Strela to bola vynikajúca a z nie veľkej vzdialenosti sa zaryla skřetovi takmer kompletne do krku. Ten zreval akoby ho z kože drali, no po chvíli bolo vidno ako sa mu oči zatiahli a smerom ku Kysličníkovi vylúdil neuveriteľne falošný, no neuveriteľne vľúdny a priateľský úsmev. Bol však malý zázrak, že taký strašný útok vôbec prežil. xO2 hneď vedel, že sa zase raz dobre zadarilo.

Zozadu konečne vybehol Šátor s hulákaním ako on teraz z toho Kysličníka vyseká. Alchymista ironicky prehodil, že už bolo fakt na čase. Hraničiar neváhal a vypustil z chodu prvý šíp, ktorým odstrelil najbližšieho skřeta s kopijou, no po jeho typicky silnej strele zostal prekvapujúco skřet ešte na nohách. Druhú poslal po druhom s rovnakým efektom. Kysličník ukázal kamsi dopredu, aby netrafil ich nového priateľa. Šátor netušil koho tým myslel a na koho ukazoval, no aj tak zatiaľ strieľal úplne iným smerom. Jeden pomenší skřet postával nerozhodne neďaleko. Prešľapoval z nohy na nohu držiac v ruke malý železný kyj. Do jedovatého dymu sa mu vôbec nechcelo, no zaútočiť zase chcel, no vôbec nevedel ako. Nakoniec ho čosi napadlo a s hlasným rykotom šmaril malý ťažký kyj po alchymistovi. Ten zabohoval, aby sa mu Šátor neschovával furt za chrbtom a zanadával znova. Zabudol vyjsť z toho posratého dymu! Kyj dopadol, no brnenie Kysličníka neprerazil, hoc razanciu na to mal. Vyzeralo však, že skřetovi toto asi stačilo a vyzeralo, že každú chvíľu sa otočí utečie. Neďaleko xO2 sa o stenu zlomil šip vystrelený ďalším skřetom neďaleko. Jeden zo skřetov s malou halapartňou sa otočil na skřeta hádzajúceho guličky a začal mu nadávať či už je úplný magor. Vyzeralo to, že mu žerie nerv už dlhšie. Skřet s kopijou sa konečne otriasol z príšernej rany od Šátora a nasrato hodil kopiju po Kysličníkovi, no netrafil. Bol zázrak, že ju vôbec dokázal tak silno hodiť pri tom ako bol ranený. Šátor chvíľu špekuloval či nevypiť nejaký lektvar rýchlosti , no xO2 ho zrušil, že kým tak urobí bude už dávno po boji a nech už radšej konečne pohne prdelou, no hraničiarovi sa do toho zeleného mraku nechcelo. Okolo Kysličníka preletela ďalšia kopija, no tentoraz z iného uhla a navyše ešte preletela nad hlavou Šátorovi načo letela krížom cez chodbu a dopadla na stenu nad odpadovou jamou. Zbytky kopije tak schrustáli silné zuby monštra v odpadovej jame. S bojom to vyzeralo sľubne. Viac ako polovica klanu už bola viacmenej rozprášená.

Šátor zahučal na Kysličníka aby si overil kde je ten ich nový priateľ, no ten ho odbil, že zatiaľ strieľal dobre a nech sa len vyhne oblasti pred ním. Tak či tak sa chystal za chvíľu stiahnuť preč. Šátor hodil jedným okom po novom priateľovi, no s tým to nevyzeralo vôbec dobre. Tá alchymistova špeci šipka ho zranila viac ako bolo zdravé. Zakrátko nato na Šátora letela dýka od kopijníka bez kopije, ktorý čosi za hraničiarom nasrato zakričal, no dýka len neškodne cinkla o stenu. Hraničiar bol príliš obratné sústo aj pre tohoto skřeta. Kudůk začal hulákať, že oni idú v mieri a nech toho radšej nechajú, no s pobitou väčšinou klanu, hoc za výdarného prispenia hádzača guličiek, jeho reči nevyzerali dvakrát dôveryhodne. Navyše ich dokomolil príšernou skřetštinou. Šátor mu zahučal nech im povie, že majú jedlo a zbrane. K ničomu to však nebolo, keďže xO2 navyše bez zaváhania vypálil ďalšiu šipku rovno do tupého veliteľa. Dlho nemieril a tak sa len modlil aby šipka našla svoj cieľ. Veliteľ však vyzeral byť v tom čase niečím zaujatý a tak ho šípka trafila dokonca tesne pod krk. Nevyzerala však, že mu až tak veľmi ublížila. Predsa len bol to mohutný skřet, teda prakticky sarkon s len malou prímesou skřetej krvi, no dôležitý bol celkový efekt šipky. Kysličník už vedel čo príde. Šipka s priesvitným hrotom bola neuveriteľne silná. Mohutný sarko-skřet v okamihu stuhol akoby ho zasiahol blesk. Z miesta zásahu sa mu celým telom začal neuveriteľne rýchlo šíriť praskajúci ľad. Po krátkej chvíli sa celý sarko-skřet premenil na ľadovú sochu, ktorá sa začala nestabilne kývať. Okolo xO2 preletel nejaký zablúdený šíp, ktorý zmizol kdesi v tme. Kysličník zabohoval. Opäť zabudol vyjsť von z toho svinstva. Cítil ako mu ten zelenkavý plyn rozleptáva priedušky. Keďže v okolí ľadovej sochy, ktorá sa stále kývala, nebolo nič čo by sochu zachytilo, zakrátko sa prevrátila a s rachotom trieštiaceho krištáľu sa rozbila na milióny drobných ľadových kryštálov. Tie sa v okolitej teplote začali pomaly rozpúšťať na drobné kvapky vody a tkaniva, ktoré v ľade uviazlo. Nový priateľ hádzajúci guličky čosi vytiahol z opaska a rýchlo to vypil. Vyzeralo to, že sa mu prilepšilo a z jeho smeru sa ozvalo hlasné odgrgnutie. xO2 ustúpil konečne trochu bokom, no bolo to už zbytočné, keďže plynový mrak sa už prakticky rozplynul. Kdesi sa objavil na všetko odhodlaný skřet, ktorý sa vrhol na Kysličníka rozhodnutý ho podrezať ako pri porážke, no alchymista sa mu neuveriteľným zázrakom vyhol a skřet s veľkým prekvapením zluftoval, na čo rýchlo odskočil späť príšerne nadávajúc. Ich nový skřetí priateľ, posilnený lektvarom, tam začal vykrikovať na svojich druhov aj družiníkov aby toho nechali, veď tu boli všetci iba veľkí priatelia a určite si nepotrebovali podrezávať krky. Skřeti na neho civeli akoby sa zbláznil. Boj však už bol v podstate na konci. Veľká časť skřetov, ktorá bola ešte ako tak pojazdná sa rozhliadala potom kade najľahšie utiecť, ich veliteľ sa medzičasom roztekal na drobné kvapky vody a tkaniva cudzinci vyzerali byť stále vo forme. Okolo kudůka však opäť čosi preletelo a nasratý skřet, vidiac výsledok, šmaril zbraň o zem a zobral radšej nohy na plecia. Šátor v rýchlom slede odstrelil ďalších dvoch skřetov, no vyzeralo to, že presné strely asi opäť prežili. Tých pár ešte žijúcich skřetov sa rozhodlo, že radšej opustia bojisko tak rýchlo ako sa len dá a po chvíli už po nich ostal skutočne len smrad. No ten bol fakt príšerný a bojisko ostalo pokryté mŕtvolami skřetov.

Šátor chvíľu špekuloval či rovno nepoužije lišajník od Paznechta, no rozhodol sa, že radšej ešte chvíľu počká a vytiahne ho poprípade až ad hoc. Museli využiť ten čas xO2 šipky aby od tohto šamana vyzvedeli čo najviac, no možno xO2 bude rozumieť všetko aj bez neho. Navyše niekto asi bude musieť ísť po Sekusa s Gorgom, načo si hneď pripálil fakľu od lucerny a vybral sa po nich, prehodiac ku Kysličníkovi aby už začal s výsluchom, keďže času nemali nazvyš. Ten začal hneď zhurta priateľsky na šamana, ktorý sa mu okamžite vrhol okolo krku, vďačný z toho, že sa objavili. Bolo zrejmé, že je pod silným vplyvom kúzelnej šipky a prebehol po svojich mŕtvych druhoch akoby tam ani neležali. Vrhol sa na Kysličníka, no páchol ako tchor a odolného kudůka naplo. "To bylo příšerný!" Kysličník ho zo seba striasol a hneď z neho páčil čo sa to tu vlastne stalo a prečo sa klan rozdelil, odťahujúc sa od príšerne páchnuceho skřeta. Ozrejmil mu, že v chodbách predtým stretli veľké časti klanu a súčasne na neho hučal ako funguje ten samostříl, ktorý videli pri vstupe do klanu, no skřet na neho civel ako teľa na nové vráta. Zjavne mu nerozumel, navyše Kysličník, typicky skákal z témy na tému, chaoticky vychrliac prvé čo ho napadlo vôbec nečakajúc na odpoveď. Vyjednávanie mu nikdy nešlo a toto nebolo žiadnou výnimkou. Onedlho sa objavil aj zvyšok družiny a netrpezlivý Šátor doňho hneď dobíjal či sa už niečo dozvedel. Kysličník ho nervózne odbil, že veľa toho nie je, akurát, že skřet je veľmi vďačný za to, že ho zachránili, hoc hromada mŕtvol naokolo tomu veľmi nenasvedčovala. Vyzeralo to, že šamana klanu museli ubiť, zahučal Kysličník načo Šátorovi vyleteli oči, pretože posledné čo počul bolo, že vodcu predtým ktosi zabil. Kudůk bol frustrovaný, vôbec netušil ako nesúvisiace bláboly spolu súvisia. Gorg so Sekusom stáli opodiaľ a neďaleko nich kulisa cvakajúcich zubov odpadovej jamy. Šátor im ukázal rukou, že ten malý šeredný smradľavý skřet, s ktorým teraz Kysličník vyjednával, je momentálne ich priateľ, ale sarkasticky dodal, že dlho ním asi nebude a spomenul si na osud Gachtulika. Videl, že Kysličník sa s výsluchom dosť trápi a ponúkol mu lišajník, no ješitný alchymista to ešte chvíľu skúšal po svojom, pýtajúc sa Šátora či si nepamätá meno toho ich šamana. Kudůk mal hlavu na také veci deravú ako rešeto. Hraničiar, známy mystifikátor, bez náznaku zaváhania odvetil, že sa volal duch Hnilého mäsa, a xO2 to meno vybafol na skřeta, ktorý zdúpnel a stuhol. Začal sa križovať, zmätený ako môže jeho priateľ urážať takého veľkého ducha. Keď kudůk uvidel zmätenú ohyzdnú tvár malého skřeta, ktorá nebola ďaleko od šialeného plaču, rezignovane požiadal hraničiara o kus lišajníka. Nadšený Šátor, začal okamžite dolovať v torne, nadúval sa pri tom dôležitosťou ako páv, navyše teraz by už mal rozumieť všetko aj on. Celé sa to však klasicky zaseklo na úplnej blbosti kde ho má rozmrviť na zem. Lišajník totiž pôsobil na miesto, nie na osobu. Po chvíli rozmýšľania to hraničiar rezignovane rozprášil na to najlepšie miesto, ktoré videl.

Tá okamžitá zmena v porozumení bola úplne neuveriteľná. Odrazu si všetci vzájomne rozumeli akoby hovorili rodnou rečou. Neuveriteľný kus sušeného svinstva od hajzla, ktorý by si zaslúžil byť napichnutý na kole. Skřetovi sa okamžite rozviazal jazyk a začal ozlomkrky vykladať až mu hlas preskakoval a nakoniec sa zakuckal a zadýchal. Z jeho chaotických slov bolo jasné, že v klane prebehol úplný rozvrat. Počas reči vytiahol spoza opasku nejaké črievko a odrazu ostal zmätený zarazene stáť nevediac či ho ponúknuť kudůkovi alebo ho mal vypiť sám. Kysličník po chvíli jeho firm dilemu pochopil a ukázal mu aby to vypil. Keď sa mu citeľne prilepšilo, začal rozprávať o nejakých neznámych, ktorí prišli z ničoho nič. Keď sa zjavili, zabili najprv vodcu, šéfa. Sám skřet vtedy v klane nebol, o celej udalosti vlastne len počul, lebo bol vtedy na výprave. Bola to, podľa jeho slov, strašná katastrofa, ktorú Kysličník určite ešte nezažil. Vodca Smrtihlav leží ešte teraz tak ako ho tie svine zabili na svojej posteli. S opovržlivým gestom sa otočil k roztečeným zbytkom svojho terajšieho veliteľa a odpľul si nechutný chracheľ odkiaľsi z päty. Karuz zvaný Hovado bol očividne nielen veľmi tupý, ale aj silné neobľúbený. Kedysi to bol podľa všetkého veliteľ Smrtihlavovej ochranky. Šátor sa uchechtol, že tak to teraz bude veliteľom ochranky sám skřet. Ten na neho len smutne pozrel, že už nie je komu veliť. Oni boli poslední. Skřet sa na chvíľu zarazil a s dramatickou pauzou, ktorá znela neuveriteľne pateticky, dodal, že toto boli posledné zbytky Klanu požieračov zhnitého mäsa. Chcel ísť hneď preč, preč z tohto prekliateho miesta. Kysličník klasicky necitlivo zadrel čo sa stalo s Duchom Hnilého Mäsa, načo skřet nad sebou stratil kontrolu a vrhol sa na kudůka s besným pohľadom a začal ho škrtiť. Po krátkej chvíli sa zbadal a odskočil od neho hlboko sa ospravedlňujúc. Frflal aby takto veľkého šamana neurážal načo.zahučal jeho pravé meno. Kysličník ceremoniálne meno kostrbato preložil niečo ako Veľký smradľavý duch klanu. Skřetovi sa v návale pohnutej mysle naklonil bližšie ku Kysličníkovi, ktorého okamžite naplo, a veľmi rýchlo, stále sa obzerajúc cez rameno akoby sa bál, že hovorí nejaké bohorúhačstvo, veľmi ticho prezradil Kysličníkovi, že si myslí, že tých iných privolal do klanu vlastne samotný Veľký Duch, potom čo obcovať s démonmi, no skřet sám sa okamžite niekoľkokrát prežehnal, a dúfal, že ho to nebude prenasledovať v snoch. Odpľul si a znechutene dodal, že Karuz Hovado ho, doslova podľa jeho slov, musel ubiť pretože sa podľa všetkého zbláznil. Začal sa škrabať, trhať si vlasy, trieskať hlavu o stenu. Sám Karuz však na to nestačil a museli mu dokonca pomôcť aj nejakí močiči, keďže Veľký Duch bol príšerne silný a dokonca po nich hádzal aj nejaké kúzelné gule. Mŕtvolu museli potom dokonca zapáliť. Skřet sa nakoniec prežehnal a po vyčerpávajúcom monológu skľučujúco dodal, že to bol velice dobrý Veľký Duch. Kysličník sa do nastalého nepríjemného ticha opýtal kedy sa to všetko vlastne stalo. Skřet zasolil údaj, no múdrejší z neho vôbec neboli. Každopádne to nebolo včera. Skôr viac týždňov dozadu. Kysličník, ktorého stále napínalo na vracanie, vyzval Šátora aby sa trochu vzdialili. Museli sa očividne poradiť čo ďalej a trebalo to celé nejako utriediť a zoradiť.

Z chaotického rozprávania im zhruba vyšlo, že pred niekoľkými týždňami klan navštívili nejakí cudzinci. Zabili veliteľa, no počas tohto incidentu bol skřet na výprave. Potom to však začalo ísť v klane úplne dolu vodou a Karuz ho musel umlátiť. Skřet to začul a opravil ich, že to cele miešajú. Vodcu Smrtihlava zabili cudzinci to sedí, šamana Veľkého ducha, skřet sa okamžite prežehnal, musel ubiť Karuz Hovado kladivami potom čo sa Veľký Duch zbláznil. Smrtihlav bol vraj dobrý veliteľ pretože ich vždy zásoboval dobrým mäsom, ktorého bolo veľa. Keď sa tento očividný poskok šamana vrátil z lúpežnej výpravy, klan už bol prakticky v rozklade. Tí ostatní, ktorých družiníci stretli po chodbách boli tí po ktorých sa to začalo šíriť. Šátorovi niečo nešlo do hlavy. Nebolo jasné ako mohli skřeti v strede klanu prežiť to šialenstvo, ktoré postretlo ostatných skřetov. Malý skřet ho odbil s tým, že oni sú silní, no potom na neho žmurkol a ukázal smerom ku xO2 čosi v kapse. Vyzeralo to na nejaké pergameny. Bližšie ukázať to nechcel a vyzeralo to, že si svoje tajomstvo bude brániť svojim životom. Kysličník si však stihol všimnúť, že je to nejaký alchymistický zvitok, ktorý naveľa naveľa xO2 ukázal. Vraj ich navyrábal Veľký Duch predtým ako zhebol.

Kysličník chcel celú ťažkú tému trochu odľahčiť a tak sa spýtal na funkciu samostřílu. Bol to však podľa skřeta len obranný mechanizmus, ktorý kryl prístup do klanu cez jeho hlavný vchod. Do klanu viedol ešte jeden ďalší vchod, a vyzeralo, že ústil rovno von. Skřet označil za hlúposť ho používať, vonku bol príšerný mráz a pokiaľ si sa nezbláznil tak ťa niečo hneď zožralo. Malý skřet sa naklonil ku Šátorovi, chcel mu čosi pošepnúť, no toho okamžite naplo a povracal sa skřetovi rovno k nohám. Ten malý zmrd smrdel fakt príšerne. Skřet na neho znechutene pozeral čo sa stalo. Šátor to zviedol na to že asi zjedol niečo zlé a trochu ustúpil späť. Alchymista si neodpustil poznámku, že by sa mal hraničiar trochu ovládať a víťazoslávne sa pritom zachechtal. Bol rád, že taká hanba sa mu vyhla. Skřet na hraničiara spiklenecky žmurkol, že asi požral veľa mäsa. Sám to dobre poznal. Iste bolo skazené, uchechtol sa drzo skřet. Šátor zazrel na skřeta a označil ho za blbca načo skřet pre istotu uskočil, nechcel schytať. Kysličník súhlasne pokýval hlavou, že Šátor je taký nevzdelanec a požerie čo ho napadne, načo spiklenecky žmurkol na skřeta. Šátor prevrátil oči. Ten xO2 bol úplný magor.

Kdesi neďaleko začuli buchnutie a chrupnutie, asi práve dodýchal ďalší skřet. Nohsled šamana len skľúčene a lakonicky utrúsil, že to bude ďalší šialený. Šátor sarkasticky dodal, že asi mu chýbal zvitok. Skřet pritakal bez pochopenia irónie, že asi áno a priklonil sa ku nim znova načo oboch družiníkov dobre naplo, no ovládli sa. Podľa skřeta Karuz dokonca žiaden zvitok nemal a napriek tomu nezošalel. Alchymista súhlasne zahmkal, Karuz bol príšerne blbý, možno že preto to šialenstvo vôbec nedostal. Nato sa mu rozžiarili oči, že to by mohlo byť to čo ho ochránilo a možno to šialenstvo na hlupákov vôbec nezaberá. Po chvíli si však kudůk uvedomil, že videli veľa takých, ktorí si rozmlátili hlavy o steny, a veľká časť boli úplne žalostne vyzerajúci skřeti, ktorí boli určite blbí ako polená. Skřet potvrdil, že to je ten duch šialenstva, pred ktorým si treba dať obrovský pozor. Hraničiara téma zaujala a začal sa vypytovať ako sa to vlastne šírilo, no skřet nevyzeral, že by toho vedel veľa a navyše nebolo vôbec isté či všetko len nefabuloval. Skřeti tým boli známi. Hraničiar skúsil ešte zistiť niečo o tých oživlých mŕtvolách v tajných chodbách, no skřet zarmútilo pokrútil hlavou, že o tom vôbec nič nevedel a nikdy o tom nepočul. Nikde okolo tu nič také nebolo. Zvedavo sa vypytoval kde to videli a vyzeralo to, že sa to odohrávalo len z tajných chodbách. Podľa popisu to zhodnotil na prepadovú chodbu, no pokrútil hlavou, vôbec netušil čo to mohlo byť. Šátora ešte napadlo, že sa ho spýta ako sa dá prejsť tá veľká pasca, ktorú nevedeli prejsť, no skřet len mávol rukou, že pri všetkých je vždy nejaký ovládač. Podľa neho všetky tie pasce vyrábal samotný Veľký Duch a tak určite mali nejaké riešenie. Mŕtvy šaman, ktorého skřeti sami ubili kvôli šialenstvu, požíval u skřetov stále neuveriteľne veľkú úctu. Pri pasciach mu pri tom navyše pomáhal nejaký iný skřet, ktorého meno družiníci nezachytili. Ten vraj bol najlepší na výrobu pascí. Škoda, že museli ubiť Veľkého Ducha. On bol prvým ktorý to šialenstvo dostal. Vraj to prichádzalo po vlnách, ktoré boli stále horšie a horšie, ale zjavne stihol ešte vyrobiť nejaké zvitky. Vyzeralo to, že najprv trpíš len halucináciami, potom paranojou, ktorá sa stále prehlbovala a na konci si bol už úplne posadnutý. Označil to za nejakého besa, ktorý jedného posadne. Akoby naschvál sa kdesi ozval hlasný výkrik. Šátor s Kysličníkom sa nervózne otočili dookola. Ak to bol démon kľudne sa tu ešte mohol potulovať. Dokonca ich mohlo byť aj viac. Šátor ukázal na Kysličníka, že kudůk je veľkým bijcom démonov a skřetovi sa popri ňom nemá čo stať. Skřet pokrútil očami v neistom geste a úzkostlivo dodal, že má taký nepríjemný pocit, že sa možno ešte stále množia. Kudůk, ako čerstvo menovaný expert na démonov, pritakal, že to kľudne môže byť možné. Zjavne sa mu úloha bijca démonov veľmi páčila. Pasoval sa do nej, hoc nebolo isté kedy posledného vôbec videl, no to teraz nebolo podstatné. Šátor sa sebavedomo uchechtol, že tu ešte nejakí démoni určite budú a bude ich treba zlikvidovať načo začal manipulovať malého skřeta aby im pomohol pomstiť smrť Veľkého Ducha, a samozrejme aj veľkého vodcu Smrtihlava. Odkiaľsi sa priblížil neľudský výkrik, akoby potvrdenie ich nedávnych slov. Bol bližšie a silnejší ako ten posledný. Skřet, ktorý sa pri poslednej príležitosti predstavil ako Lughz, veľmi zneistel a bolo vidno, že približujúce sa výkriky ho mimoriadne znervóznili a jeho reakcie sa stávali čoraz menej predvídateľnými. Družine však bol stále veľmi priateľsky naladený. Skôr to vyzeralo, že nová hrozba prebíja aj toto posledné, hoc dočasné priateľstvo.

Ktosi sa otočil na Gorga či má niečo k prebiehajúcemu výsluchu, no ten len odmietavo pokýval hlavou. Bolo zrejmé, že by skřetovi odsekol hlavu keby mohol a nechali ho s ním trochu dlhšie samého a tak to radšej nechával na nich. Podotkol však, že by to tu naokolo určite dobre preskúmal. Sekus bol opäť v svojom opakovanom divnom tranze a nikto ho radšej nerušil. V posledných hodinách to s ním bolo čoraz horšie a horšie.

Odrazu sa kdesi z tmy objavila veľká kopija a zapichla sa Lughzovi hlboko do chrbta. Ten zvrešťal akoby ho z kože drali a z tmy na neho ktosi niečo zakričal. Kysličník hvízdol. Bolo jasné, že o ich jazyka sa práve ktosi postaral. Skřet však nebol ešte ani zďaleka mŕtvy a teraz začal rýchlo šmátrať po niečom na opasku. Šátor si vymenil pohľady s xO2, no aj on pokrútil hlavou. Nepriateľa tiež nevidel a nebolo jasné kto to bol. xO2 predpokladal, že tých oštepov už viac nebude, no pre istotu sa postavil rýchlo pred skřeta aby ho chránil zo smeru, ktorým priletela kopija. Potrebovali zo skřeta vydolovať ešte viac informácií a vývoj situácie im nevyhovoval. Gorg pokrútila hlavou, že v tme tiež nič nevidí, bolo však divné, že do tmy, ako správny válečník, rovno nevybehol. Lughz družiníkov odignoroval a po krátkej chvíli šmátrania si hodil pod nohy nejaký zhužvaný kus lišajníka. Šátor ani nestihol dokončiť aby sa skřet presunul za neďalekú stenu, keď lišajník explodoval v malom výbuchu a oveľa väčšom dyme a skřeta odrazu nebolo. Zmizol. Nebolo jasné či sa vyparil alebo je len neviditeľný a hraničiar začal zbesilo šmátrať po priestore, dúfajúc v to druhé, no vyzeralo to, že ten malý hajzel sa skutočne odteleportoval preč. Šátor zmätene hulákal na ostatných, že ho nemôže nájsť, a ten smrad asi fakt zdrhol. Kysličník začul nejaké kroky smerom vľavo, no bolo veľmi neisté či to boli kroky útočníka, kroky miznúceho skřeta, či dokonca niekoho tretieho neďaleko a netušil ako to zistiť.

Neďaleko opäť smrteľne zachrčal nejaký skřet. Šátor kútikom oka zahliadol, že asi dodýchal. Na vypočúvanie im tým pádom ostal už len jeden. Kysličník nespokojne zafrflal, že Lughza nestihli ešte poriadne dovyspovedať, a navyše to vyzeral byť výborný zdroj informácií, hoc to bola určite riadne zákerná sviňa. Šátor ukázal prstom na posledného žijúceho, že musia rýchlo zachrániť aspoň toho a skúsiť z neho vypáčiť všetko čo sa bude dať. Rýchlo sa sklonil k umierajúcemu skřetovi a chvíľu v panike zvažoval, že by dokonca použil lektvar, no nakoniec to riskol len s Väčším Červenoočkom. Mohlo to stačiť a na skřetov takéhoto klanu sa mu životodarným lektvarom plytvať vôbec nechcelo. Bridilo sa mu to a nezaslúžili si to. Skřet však vyzeral byť aj po byline ešte stále dosť slabý a dezorientovaný, no nakoniec sa trochu pozbieral, a vychrlil zhubný prúd hrubých nadávok, ktoré sa nedali počúvať. Vyzeral to byť príšerný primitív. Asi kamarát Karuza Hovada. Šátor ho zdrapil pod krk a zvrieskol naňho kde býva Lughz. Zachránený skřet len prevrátil oči a začal zase hrubo nadávať. Podľa neho tá špinavá kurva Lughz bol bratrancom Grza a momentálne všetci aj tak bývali na jednom mieste. Teda dovtedy pokiaľ ich družiníci nepobili. Skřet až teraz zistil, že sa nerozpráva s členmi klanu a okamžite sa odstrčil od družiníka. Začal okamžite šmátrať po zbrani a vydesene sa vypytoval čo sú zač. Hraničiar začal veľmi priateľsky, že je priateľ klanu, no skřet na neho nedbal a vytiahol na hraničiara skrátenú sudlicu s ktorou sa chystal na neho vrhnúť. Keď si však všimol neďaleko stojaceho Gorga, Kysličníka a kútikom oka zahliadol dokonca Sekusa, začal sa zmätene obzerať kade by utiekol a s nadávkami prosil Šátora aby ho pustil preč zatiaľ čo hľadal cestu na únik. Vyzeral vydesene a asi si myslel, že sa dostal do krížku so samotnými démonmi. Hrozilo, že sa každú chvíľu vrhne na hraničiara zúfalý z bezvýchodnej situácie. Šátor neváhal a vrazil mu silnú ranu päsťou. Gorg vidiac súboj si znechutene odpľul. On by skřeta okamžite zapichol, a radšej odstúpil bližšie ku Sekusovi aby mu náhodou nerupli nervy. Kysličník zareval na Šátora aby ho tou päsťou rovno nezabil. Rana to bola dobrá, silná a skřet sa mu ako mech zemiakov zosunul dole k nohám. Hraničiar sa k nemu sklonil a radšej mu do úst natlačil rovno jeden Rudý kríž. Hrozilo, že silná rana skřeta uspí natrvalo.

Šátora však už tentoraz dobrá vôľa prešla a začal sa už so skřetom baviť úplne inak. Vynadal mu a spustil na neho, že nikam zdrhať nebude a okamžite vyklopí čo sa to tu stalo. Skřet síce v úvode ešte do neho trochu skákal, no po chvíli ho to prešlo. Hoc bol tupý pochopil, že je obklopený presilou, ktorej nikdy neujde a očividne ani nevedel kade a kam. Pomaly a neochotne, no stále viac a viac, sa mu rozväzoval jazyk. Podľa všetkého boli toto skutočne poslední skřeti tohoto klanu a Lughz sa držal s nimi. Kam mohol teraz zmiznúť skřet netušil, bola to podľa neho špinavá kurva, čo sa ako nohsled šamana nabalil na jeho veciach. Počas celého rozhovoru však príšerne nadával a tých pár slov faktov bolo väčšinou utopených v nekonečnom prúde hrubých nadávok. Po chvíli ukázal kamsi do tmy hore, tam kdesi kedysi býval Smrtihlav, teda kým ešte žil. Šátor mu oznámil, že ich teraz zavedie do sídla Veľkého Ducha, načo skřet zbledol, a začal hapkať, že sa mu tam veľmi nechce, no veľmi ochotne ukázal smer. Na cestu do bývalého sídla šamana sa však nechcel dať nahovoriť. Bolo to podľa neho vedľa močičov. Veľkí močiči vraj boli len krížom cez veľkú sálu na druhej strane, určite to nájdu aj sami. Obaja družiníci, ktorí viedli výsluch sa na seba zmätene pozerali. Tých informácií začínalo byť veľa a začínali strácať prehľad o tom kto všetko tu žil, či močiči boli len meno pre časť klanu alebo úplne iný klan. Vyzeralo to však, že mali aj šťastie. Onedlho totiž vysvitlo, že skřet bol pritom ako cudzinci vpadli do klanu a zabili Smrtihlava. Zbabelec to dokonca sám videl. Podľa všetkého sa zjavili z ničoho nič, pobili popritom pol tucta ďalších skřetov čo im stáli v ceste ako nič. Šátor začal dolovať, čo to vyvádzal Veľký Duch s vecami od cizákov, skřet netušil o čom to hovorí a vyzeral úplne zmätene. Zdalo sa, že hraničiar je u neho úplne vedľa. Podľa neho žiadny cizáci v klane neboli, teda okrem tých kadiach, načo sa škodoradostne uchechtol. Podľa všetkého tí ktorí zabili Smrtihlava a skřetov niečo vyviedli s Veľkým Duchom, ktorý pritom strašne kričal a potom zošalel. Šátor tvrdil, že šaman pred smrťou na čomsi kuchtil a skřet si skutočne spomenul, že na niečom fakt pracoval, a bolo dosť možné, že neznámych cudzincov na seba pritiahol. A tým vlastne aj na celý klan, načo samozrejme spustil celý prúd sprostých nadávok. Hraničiar prehodil na adresu šamana nejakú neúctivo poznámku a skřetovi okamžite rupli nervy a opľul ho spakruky krvavočervenou slinou. Našťastie netrafil, no vyzeralo to, že so skřetom budú naďalej veľké problémy. Šátor sa zamračil. Zapichnúť ho ešte nemohol, no ďaleko od toho nebol. Navonok však držal priateľskú formu. Ešte skúsil vyzvedieť ako dlho sa tu bránili, no skřet sa len naduto podvihol, že toto museli ubrániť oproti tým ostatným zmrdom z klanu pekne dlho, no z jeho slov čas stále jasný nebol pretože každý popisovanej dobe rozumel inak a rozdiely to boli veľmi veľké. V každom prípade to však boli minimálne aspoň 2-3 týždne.

+++doplnit prieskum sidla klanu, Smrtihlava, oddych, stan Velkeho Ducha+++

Nálada v tlupe bola mizerná. Už dlho nenarazili na dobrú korisť a časť tlupy začala frflať. Dnes už musel rozbiť hubu dvom rozoštvávačom, Kirézovi a Bugrovi a mal také tušenie, že to ešte nebolo dnes všetko. Obdobie tmy už trvalo dlho a bolo zrejmé, že klany naokolo začínajú mlieť z rezerv. Tlupa však toho mala ešte stále málo na to aby sa mohli v kľude zašiť niekam do menej divokých končín. Ešteže žrádla mali teraz dosť. V týchto chodbách to príšerne smrdelo. Taká vytrvalá nitka neodbytného smradu ležiaca pod bežnými pachmi.

Yegh rýchlo vystúpil z tieňa smerujúc k veliteľovi, Dug Sekyra už napäto očakával čo mu nesie. Podľa jeho slov boli neďaleko pred nimi dvaja osamelí skřeti, ktorí sa opatrne zakrádali hlavnou chodbou. Nevyzerali nebezpečne, skôr akoby pred niečím utekali a kvôli relatívne čerstvým ranám utekali asi z boja, no išli dosť pomaly. Sekyra ukázal rukou a Tugz Krvosmil zmizol okamžite v tieni neďaleko nich. Ešte že tu nebolo toľko plesní ako pred chvíľou. Ostatným rýchlo ukázal aby sa zdekovali do tieňov oveľa ďalej za nimi a sám ostal stáť so zvieratami a Margom v hlavnej chodbe. Yegh kdesi zmizol. Kam to vedel len on sám. Odkiaľsi prifúklo silný prúd chladného vzduchu a kdesi ďaleko za nimi sa zosypala hromada kamenia. Netrvalo dlho a pred nimi sa ozvali opatrne našľapujúce kroky. Marg sa trochu prikrčil a stiahol sa dozadu za veliteľa, ktorý ho ľavou rukou okamžite vytiahol spoza chrbta a odkopol pred seba, asi dva sáhy dopredu. Dotlačený skřet sa bleskovo zodvihol na nohy. Na zemi nemal už vôbec žiadnu šancu. No stál veľmi neisto. Ešte stále ho bolelo brucho po ďalšej nakladačke pri poslednom spaní. Dobre že nedošlo na rezanie.

Skřeti o tlupe už dávno vedeli a išli dopredu veľmi opatrne. Dug vybafol na prichádzajúcich čo tu chcú, bol zvedavý čo takíto dvaja zmrdi robia osamelí v chodbách. Skřeti sa na seba bojazlivo pozreli. Nemali veľmi na výber. Obišli opatrne Marga, ktorý z nich nespustil škúliace oči. Jeden z nich bol drobný, pokrivený, zjazvený skřet nevzbudzujúci ani štipku dôvery a druhý bol len o niečo väčší a fakt len o trochu viac dôveryhodnejší. Vyzeralo to byť veľmi zákerné a divné duo. Dug Sekyra sa poškrabal medzi nohami a čakal. Po krátkej chvíli predstúpil ešte viac dopredu, pred mohutného skřeta, ten menší, slizkejší a zákernejší. Dug ho prevyšoval prakticky dvojnásobne a drobný skřet na neho zazeral v prikrčenom záklone.

Sekyra len okrajovo zachytil ako sa Krvosmil vystrel a prakticky nepočuteľne poťažkal v oboch chlpatých tlapách obrovskú zbraň. Chýbal mu len povel aby oboch nič netušiacich škretov s veľkou chuťou rozmlátil na jemnú kašu. Povel však stále neprichádzal. Veliteľ čakal s čím škreti prídu. Tí sa predstavili ako Lughz a Grz. Vety z nich liezli ako z rozodratej chlpatej deky. Neboli si vôbec istí či im mohutný skřet pred nimi nezakrúti krkom hneď po prvej vete. Ten menší začal niečo bľabotať o tom, že neďaleko prebehol veľký a strašný boj po ktorom ostalo veľa mŕtvych a navyše ešte viac využiteľných zásob, ktoré si zatiaľ nikto nezobral. Boj to bol vraj strašný a útočníci boli tak dorúbaní, že po boji dali radšej nohy na plecia. Obaja vykukovia by im radi ukázali kde to bolo ak by na oplátku zase mohli ísť aspoň chvíľu s nimi. Dugovi to v hlave začalo okamžite šrotovať. Bolo jasné, že nejaká korisť by sa im zišla, no títo dvaja vyzerali byť z mimoriadne zákernej sorty a samozrejme nebolo veľmi treba rozoberať, že akýmsi úplným zázrakom práve títo dvaja ten strašný boj, o ktorom s veľkým zdesením hovorili, prežili. Odštekol im, že najprv si zistí či hovoria pravdu a potom sa ukáže čo ďalej. Drobný skřet sa rýchlo stiahol k svojmu druhovi a o niečom sa chvíľu zúrivo dohadovali. Nakoniec neisto prikývli, no Dug už odpoveď tušil, veľa na výber nemali. Kývol rukou do tmy a objavil sa Yegh. Veliteľ ho poslal s dvoma škretmi nech ide celú situáciu overiť. Ukázal mu dohodnutú značku. Nebolo nutné aby veľmi riskoval. Ak to bola zrada mal zdúchnuť. Oni zatiaľ počkajú neďaleko. Keď sa vyparili, mľaskol. Zakrátko sa z tmy vynoril Kostidrť a za ním celý zvyšok tlupy. Kuda Zbabelca a jedného z orckých bratov, Zuraka, stiahol hneď k sebe škrabajúc Kostidrťa za uchom, ktorý kvôli tomu spokojne vrčal. Zurak bol to príšerný kretén, rovnako ako jeho brat, no čuch na prúsery mal ako nikto v tlupe. Veliteľ sa poškrabal v rozkroku a začal hundrať, že celá situácia veľmi smrdí a vyzerá to, že tí dvaja páchnuci zmrdi ich chcú dostať do nejakého dobrého prúseru. Ork nesúhlasne pokýval hlavou. Toto mohla byť výborná možnosť sa dobre nabaliť a podľa neho boli títo dvaja v pekných sračkách z ktorých sa zjavne potrebovali vylízať. Zbabelec neodpovedal a trasúcimi sa rukami si majprv rýchlo hrkol jedno liečivé črievko. Nič mu nebolo a Sekyra len znechutene prevrátil oči. Keď si spokojne odgrgol, Kud veľmi tichým hlasom dodal, že toto je určite pasca pretože v tejto oblasti žijú podľa všetkého hlavne Požierači Hnilého mäsa a tí sú známi ako veľmi zákerné kurvy, ktoré vydrbú s každým koho stretnú okrem toho s kým práve teraz obchodujú. Každý kto s nimi kedy obchodoval, by to Dugovi potvrdil. A títo páchli presne ako Hniláci. Dug vypľul krvavý chracheľ a poslal ich do riti. Kostidrť nervózne a hladne zavrčal za odchádzajúcim Kudom, no Sekyra ho len poškrabal pod bradou načo sa nechutný vlk ukľudnil. Obaja mu to neurobili ani o trochu ľahším. Poslal do každého konca chodby jedného na stráž a sám si sadol k stene pričom si hlavu oprel o ležiaceho vlka. Počká s čím príde Yegh a podľa toho sa rozhodne. Ak sa tým dvom smrdiacim zmrdom s nejakým šťastím podarí ho zamordovať, nájde si ich, vykuchá a z čriev im zaživa urobí pekný turban. V tejto časti ešte veľa svojich značiek nenechali a bolo treba s tým niekde konečne začať. Zvyšok tlupy sa rozložil neďaleko pričom ktosi vytiahol smradľavý rôsol a začal ním kŕmiť zvyšné zvery. Dug vytiahol odkiaľsi plesnivý odrezok zo škreta a hodil ho Kostidrťovi, ktorý ho ani nerozhrýzol a zhtol v jednom pohybe.

Po prekvapujúco krátkej chvíli sa Yegh vrátil celý. Za ním v úctivej vzdialenosti obaja škreti. Scout vyzeral veľmi spokojne. Zdalo sa, že skřeti neklamali a miesto po boji vyzeralo mimoriadne sľubne s množstvom koristi. Podľa toho ako rýchlo sa vrátili bolo navyše miesto veľmi blízko. Dug sa nerozhodne poškrabal medzi nohami. Niečo mu hovorilo, že by to bolo treba ešte dobre overiť. Takéto veci sa nestávali často a zvyčajne bol v nich schovaný veľký hák s nejakým skrytým jedom. Nakoniec hodil starosti za hlavu. Tlupe takýto rýchly výsledok bez námahy mimoriadne dvihne morálku a keby niečo podreže aspoň jedného z tých dvoch zmrdov a utečú. Tak to robili vždy. Zoradili sa do bežného bojového uskupenia a vyrazili opatrne dopredu. Yegha poslal znova pred nimi aby ich viedol a kontroloval situáciu. Netrvalo dlho a objavili sa pred vstupom do nejakého klanu. Asi Hniláci o ktorých hovoril Zbabelec, kvôli tomu všeobjímajúcemu príšernému smradu všade naokolo. Niečo tu však nesedelo. Všetko síce bolo hore nohami, svetlo ešte svietilo a tak bolo všetko dobre vidno, dvere boli vyvalené, všade naokolo samé mŕtvoly, ktoré už začali zapáchať. Divné však bolo, že široko ďaleko naokolo nikde žiaden mŕtvy nepriateľ! Zdalo sa akoby sa tu skřeti povraždili medzi sebou. Otočil sa s otázkou na tých dvoch malých zmrdov, no tí len rozpačito pokrčili ramenami, niečo zamrmlali a ukazovali ďalej pred seba. Kud Zbabelec sa zaradil skoro na koniec tlupy a v ruke čosi nervózne žmolil. Bola to zbabelá špina, no o okolí nikto viac nevedel a tak ho trpel. Raz mu však preženie kudlu hrdlom, to si bol skoro istý.

Sekyra poslal dopredu Krvismila a nakopol dvoch čo začali obžierať odležané mŕtvoly. Na toto bude ešte čas nahučal na nich a hnal ich pred sebou. Teraz trebalo zaistiť okolie! Vyzeralo to, že tento klan už fakt skončil. Nikde nikto živý, len sem tam pach nedávno živých. Niečo tu však stále nesedelo a ako objednané potvrdenie svojich obáv sa z ničoho nič zjavil Yegh a zašepkal mu, že naokolo je veľké množstvo nečistých síl na ktoré by si mali dať extra dobrý pozor. Dug prikývol, stiahol Krvismila a za dvoma zmrdmi poslal Marga. Keď tí traja trochu poodišli poslal za nimi dvoch orckých bratov. Tí mu chýbať určite nebudú. Zoradil zvyšok do obranného uskupenia a čakal. Yegh mal ako vždy pravdu lebo jeden z tých smradľavých zmrdov vytiahol akýsi pergamen a rýchlo ho prečítal. Dug uznanlivo pokýval hlavou. Ten väčší by sa im ešte možno zišiel do tlupy. Toho malého by mohli použiť ako nejakú návnadu. Po chvíli čakania sa však ukázalo, že vzduch je stále čistý a Dug presunul celý zvyšok za predvojom s veľmi zmiešanými pocitmi. Pokračovali kľukatými chodbami až vošli do obrovskej sály. Stále divnejšie. Tento klan postihla buď príšerná smola alebo nejaká skurvená kliatba. Všade zbytky rozkladu, sem tam zbytky čerstvých mŕtvol, no väčšina z toho čo tu bolo vidno už určite začala pred dlhšou dobou čo vôbec nešlo do toho čo splietali tí dvaja malí kreténi. Nervózny kývol Tugzovi Krvosmilovi aby okamžite privliekol tých dvoch podvodníkov. Ten ich naradostene chytil pod krky a hodil veliteľovi pod nohy tešiac sa na úlohu kata, ktorú v tlupe s neskrývaným potešením zastával. Dug z celej sily nakopol tých dvoch, no keď sa ukľudnil vyštekol na nich čo sa to tu v skutočnosti stalo. Klamať úplne neklamali, zbytkov bolo všade dosť na dobré nabalenie a asi mali šťastie, že prišli skutočne prví, no smrdelo to veľkým prúserom, navyše netrvalo dlho a Kiréz, ktorý bol známy tým, že mu zvieratá zobali z ruky hlásil, že mu viacero z nich dní nezávisle od seba hlási, že neďaleko v rastúcich zásobárňach je ešte ktosi stále nažive. Rýchlo prišlapol ruky tým dvom aby sa nezdvihli a neutiekli a poslal tam dvoch z tlupy aby tých živých rovno dovliekli sem. Začal organizovať prehľadávanie a zbieranie koristi a v pláne mal poriadne priškrípnuť tých dvoch škretích zmrdov, no to už nestihol. Prišli problémy, ktoré ohlásil jeden z tých dvoch ktorých poslal k zásobárňam. Rútil sa zdesením späť, že sú tam nejakí ozbrojenci. Tí dvaja zmrdi pod jeho botou ožili akoby do nich strelil šíp. Vyskočili na rovné nohy a začali sa hrnúť dopredu, hlavne teda Lughz, pričom freneticky ziapali, že vraj to boli zbytky votrelcov, ktorých bolo treba okamžite doraziť.

+++doplnit boj s tlupou, vypocuvanie Duga, prejdenie dennika Velkeho Ducha, cerv, *znicenie* stanu, odchod od klanu, ladove chodby, kerguli, miska, hniezdo stonoziek +++

Sekus sa rozhodol, že teraz je ten správny čas a podal rázne roztápajúcu sa guču xO2. Bola už po krajoch trochu rozmrznutá a tak sem tam od nej zatiahol príšerný smrad. xO2 pochopil, že toto nie je nič na zaradenie do zoznamu "možno raz niekedy" a začal sa v tom prakticky ihneď hrabať. Po chvíli so širokým úsmevom z rozpadnuej guče čosi vytiahol. Bolo to ešte premrznuté, no alchymista to čímsi oblial zo svojich bezodných alchymistických zásob. Do mihotavého svetla lucerny sa objavil kus pergamenu. Osliznutý, špinavý a príšerne páchnuci kus, no bolo na ňom zreteľne vidno nejaké hrubé písmo. Alchymista podal smradľavý kus s veľavýznamným pohľadom späť kúzelníkovi. Odtiaľto to už bola kúzelníkova parketa, hlavne potom čo mu vrátil ten prsteň na jazyky. Ten chytil pergamen s odporom len do dvoch prstov a začal ho obracať a otáčať až si ho položil na zem a čupol si k nemu so svetlom. Netrvalo dlho a Sekusovi sa rozžiarili oči. Bolo to barbarsky! Síce príšerne archaicky, príšerne naškrabané, no barbarsky! Dlhú chvíľu mu trvalo kým si ako tak uložil obsah listiny, ktorej skoro polovica chýbala a niekoľko krát si musel zmysel poprehadzovať aby si to uzavrel do zmysluplného obsahu. Vyzeralo to na nejaký list pre kohosi s už roztrhnutou pečaťou,najskôr už doručený. Písaný bol asi nejakej neznámej barbarke, no toto vôbec isté nebolo, kvôli strašne agramaticky písanému textu. Neďaleko v kaverne sa ozvalo zahundranie Šátora, ktorý sa medzičasom predieral lesom popadaných ľadových kusov o ktorý sa z času na čas odrel. Z pergamenu chýbala skoro polovica, no našťastie podpis a tornetušil kde to je, na Eframovej mape žiaden podobný názov nebol, najskôr niekde na východe. Nakoniec sa mu však podarilo vytušiť zmysel celého textu. Bol to nejaký osobný list v ktorom sa dotyčný ospravedlňoval za svoje chovanie či skôr nedbalosť, ako aj zato, že sa komusi nevenoval dostatočne a hlavne správne. A teraz ho následkom toho musel najskôr zabiť. Sekusovi sa hrôzou zježili vlasy, keď si uvedomil, že sa to týka asi nejakého potomka. Z textu však tiež vyplývalo, že celá vec ešte musí byť postúpená akejsi rade, ktorá o tom všetkom mala definitívne rozhodnúť a zdalo sa, že dotyčný píše o úplne samozrejmých veciach. Vyzeralo to, že dolu podpísaný mal prísť za adresátom z kmeňa Kekumových Bijcov O(tu čosi chýbalo) a spolu sa mali vydať do nejakého sídla za radou, ktorá mala celú záležitosť rozhodnúť. Pokiaľ možno čo najskôr pred príchodom Veľkého Kotúča, kvôli obetinám. Sekus sa nerozhodne poškrabal na hlave. Informácií to bolo dosť, a mohli by byť aj užitočné, no stále nebolo jasné kde presne sa všetky tie kmene nachádzali. Sekus s odporom dvihol kus pergamenu zo zeme dvoma prstami a nerozhodne sa pozrel po ostatných. Nebol si istý, kto tu páchnucu vec nakoniec zoberie a vyhodiť ju dosť dobre len tak nemohol. Vyzeralo to však, že viac sa z pergamenu zistiť nedalo. Akurát v rovnakej chvíli sa zo svojho krátkeho prieskumu vrátil aj Šátor, ktorý vyhlásil, že celá tá zmeť popadaného ľadu je spôsobená pravdepodobne kolapsom veľkej chodby v strope. Bolo prakticky vylúčené aby sa ňou mohli vybrať, hoc sa to na prvý pohľad mohlo zdať aj inak. Skoro mimovoľne si chytil nos prstami zacítiac smrdiaci pergamen. Sekus zhrnul výsledok svojho bádania do pár stručných viet, pričom pergamen stále s odporom držal čo najďalej od seba. Gorg roztržito prikyvoval strážiac jedným okom jediný použiteľný vstup. Trebalo sa rozhodnúť čo ďalej.

+++doplnit debatu kam dalej, xO2 vyroba Prckov, Sekus navigator etc+++

Sekus vytiahol z tubusu mapu od Eframa a položil ju na zhádzané veci. Okrem Gorga, ktorý tradične strážil, sa k nej všetci sklonili a začali špekulovať ako sa s metlou presunúť cez pláne ku Karid Sardu, miestu kde kedysi stával ihlanovitý chrám Quetzalkekuma. Chrám bol už minulosťou odkedy ním prešla družina čo rozzúrilo Bielych Barbarov, ktorí na oplátku vyslovili temnú hrozbu, že ak družinu stretnú ešte raz, všetkých okamžite zabijú. Zdalo sa, že si asi 70 míľovú cestu rozdelia. Jednak kvôli zime, ktorá asi bude na povrchu dosť nepríjemná a jednak kvôli zásobným Eframovým skrýšam, ktoré vyzerali byť rovno po ceste. Bolo by hriechom zásoby z nej nevybrať, keď to mali prakticky pod nosom. Efram už nežil a boli zvyčajne natrieskané pre nich užitočnými vecami. Šátor sa nervózne poškrabal vo vlasoch. Ešte si živo pamätal zúfalú, nekonečnú debatu ohľadom prebytočných lektvarov, keď už to chvíľu vyzeralo, že ich budú používať ako kamene na hádzanie po nepriateľoch, no potom mu napadlo, že v skrýši je aj veľa iných, veľmi užitočných a často mocných vecí, ktoré nevážili skoro nič načo sa razom ukľudnil. Tie skrýše trebalo vybrať. Kysličník dlho špekuloval ako sa vybaviť pre let na metle cez vražedné pláne. Vedel, že to nebude žiadna brnkačka a s podobnými záležitosťami, tušiac svoje schopnosti, mal dosť neblahé skúsenosti. Väčšinou skončili úplne inak ako si plánoval a sem tam úplne katastrofálne. Chvíľu poťažkal metlu v ruke a otočil sa k družiníkom sklamane, že musí niečo urobiť s jeho hmotnosťou inak musia celý plán preletu prerobiť. Nakoniec, podľa kúzelníkovho očakávania, odovzdal časť svojich lektvarov Sekusovi, ktorý si ich vložil do svojej neviditeľnej torny. Mal tam už podobných vecí nepohodlne veľa, no radšej to nekomentoval. Družiníci sa takto presunuli späť na miesto kde sa stretli s kergulmi. Každý sa nrýchlo pripravoval, xO2 rozdal Prckov. Mali ich tak akurát a rezerva veľká nebola. Trebalo dúfať, že sa let nepretiahne. Šátor ešte narýchlo odbehol k mŕtvole kergula a zo zmrznutého tela horkoťažko odrezal niečo do zásob, musel si na to požičať Gorgovu halapartňu a zmrznuté a zo zmrnutého tela musel kusy prakticky odbiť. xO2 len prevrátil oči, no Šátor si bol istý, že kudůk bude prvý, kto pri ohni to čerstvé mäso zožerie a ešte ho aj pochváli. Napchal si zmrznuté kusy rýchlo do torny a vypil Prcka tak ako ostatní aby nezdržoval. Sekusa si xO2 vložil pod čiapku a kúzelník zakúzlil. Vtedy niekedy mu došlo, že to bola veľká chyba. Magenergia zmizla, no nič sa neudialo a výboj pri zlyhaní vyvolávania kúzla dokonca spálil xO2 na hlavne nejaké vlasy. Alchymista zabohoval. Na tie vlasy bol príšerne citlivý od doby keď ho jeden kroll oskalpoval a on potom horko ťažko svoje vlasy zachránil. Boli teraz dokonca lepšie ako pôvodné a xO2 bol na ne patrične hrdý. S patričným komentárom si vybral kúzelníka zpod čiapky a položil ho na sneh asipol sáhu od seba. Sekus zakúzlil a zmizol. xO2 prevrátil oči. Musel teraz čakať kým elfa ucíti pretože ho nevidel, tak ako aj zvyšok družiny. Keď si kúzelníka opäť napchal pod čapicu mohol už konečne vyraziť. Sekus sa oboma rukami chytil kudůkových vlasov. Príšerne tam smrdelo.

xO2 dvihol pomaly metlu do hora a metla tak ako si pamätal z posledného prieskumu ho poslúchla. Šikovná vecička. Pomaly vyletel z diery vytvorenej kergulmi do čiernej tmy. Tá zima bola príšerná. Aj napriek tomu prsteňu, ktorý mal už ani nevedel odkiaľ sa mi zdalo, že mu všetko čo nie je prikryté tromi vrstvami odmrzne. Ešteže sa rozhodli skúsiť nájsť tú skrýšu. Let v jednom ťahu, tých viac ako 70 míľ, by určite nezvládol, to ho napadlo hneď ako opustil bezvetrie ľadového tunela. Cítil, že niekde na okolí poletujú kerguly, no nevenoval tomu radšej pozornosť. Spoliehal sa na neviditeľnosť a nevicítiteľnosť. Ešteže mal tu Žltú Mechurinu, či ako sa to volalo, Sekus už vyzeral na konci so zásobami tejto užitočnej huby. Tma našťastie nebola úplná a sem-tam spoza oblakov zasvietil červenkastý prísvit jedného z mesiacov, ktorému z času na čas dopomáhal biely svit toho druhého. Tretí nebolo vidno. Teda bola to taká čierna diera v čiernej tme a ak by aj vedel kde ho hľadať tak by ho určite nevidel. Možno Šátor, no ten mal teraz tak 8-10 coulov a videl prd. Vystúpal na asi 15 sáhov nad okolím a namieril si to rovno smerom, ktorý cítil pod čapicou. Sekus ho poctivo navigoval, i keď chvíľu sa tam zo začiatku mrvil. Ten spálený chumáč vlasov xO2 pálil ešte stále a puchu v nose sa ešte nezbavil. Bolo treba sa na kúzelníka spoľahnúť. On sám by určite poblúdil. Svit oboch mesiacov náhle lepšie osvetlil asi 200 zásahovú lagúnu roztopenej vody hneď pri pobreží, ktoré však bolo všade inde pokryté hrubou vrstvou ľadu z ľadovcov stekajúcich z hôr zmiešaných s kamením, čerstvejším ľadom a snehom. V tomto mieste však z pobrežia vtekalo niekoľko silných horúcich prameňov a oblasť len kypela životom či už pod vodou, vo vode alebo nad ňou. Zazdalo sa mu, že trochu ďalej po pobreží smerom na juh bola ešte oveľa väčšia lagúna. Alchymistu to však nezaujímalo. Potreboval držať správny smer a čakala ho nie veľmi príjemná cesta pred ktorou mal čím ďalej tým väčší rešpekt. Toto bolo niečo úplne iné ako behať po teplých tuneloch. Rozklad Požieračov v ňom síce zanechal zvláštny nepokoj, hlavne po tom neúspešnom pokuse zničiť šamanov stan, no povrch tu na Severe bol úplne iná pesnička. Vražedná. Smrť tu bola všadeprítomná, nemilosrdná, okamžitá a bez chvíľky zaváhania išla rovno po hlavnej tepne. Pocítil to hneď. Nepreletel ešte ani niekoľko sto sáhov a už mal pocit, že mu ruky k metle prakticky primrzli. Bál sa si ich čo i len trochu otvoriť aby z nej hneď nezletel. Ovládli ho zmiešané pocit. Pocit z toho, že bol rád, že sa konečne po dlhých dňoch blúdenia v podzemí ocitol na povrchu, rýchlo ovplyvnila neistota, že smer, ktorým idú je skutočne ten správny a navyše v prostredí, ktoré neodpúšťalo najmenšiu chybu či zaváhanie. Kdesi z hĺbky torny začul pišťanie Gorga a Šátora, no to zakrátko skončilo. Družici si rýchlo našli pohodlné miesto v smradľavej torne a skúšali oddychovať. Oveľa nepríjemnejším zistením bol hnusný ostrý vietor, ktorý ešte viac zhoršoval už aj tak silný pocit zimy. Neprešla však ani smena a na všetky podobné starosti veľmi rýchlo zabudol. Ocitol sa totiž v hustej nepreniknuteľnej hmla podobnej mlieku. Pod sebou s narastajúcim nepokojom začul čoraz viac a viac temných zvukov, praskaného ľadu a dokonca akéhosi temného funenia a tak pre istotu vyletel do asi 50 sáhovej výšky. Šiel v podstate poslepu. Zima však bola aj tak veľmi vlezlá a nepríjemná, najskôr kvôli hmle, no nemohol si dovoliť riskovať, že pôjde nižšie. Našťastie aspoň vietor tu trochu ustal. Po asi šiestich míľach letu, vzdialenosť odhadoval len veľmi nahrubo a len podľa času, nechal celú nepríjemnú oblasť za sebou, čo zistil tak, že hmla a zvuky odišli a vrátil sa nepríjemný vietor. Pesider, bez ohľadu na to čo to bolo, mal za sebou. Kysličník opäť znížil výšku a netrvalo dlho a skoro sa zrazil s prelietajúcim kergulom, ktorý ho podľa očakávania nevidel. Vyhol sa mu prudkým strhnutím metly a pokračoval neochvejne ďalej hoc cítil ako mu prsty primrzli k rúčke metly, teda vlastne tuším pôvodne k rúčke Gorgovej lopaty. Stále sa však držal zubami nechtami. Bál sa, že keď s prstami akokoľvek pohne, prsty ho zradia a on sa nenávratne zdrbe do tmy pod ním. A to by bola učinená katastrofa keďže by najskôr prišli ešte aj o metlu. Neuveriteľná vecička tá metla. Nadul sa pýchou a zaťato pokračoval ďalej. Takto čiastočne sa držiac a čiastočne vlastne primrznúc k metle pokračoval asi tri hodiny smerom, ktorý korigoval pididružiník pod čapicou. Bolo tesne pred koncom tretej hodiny letu, keď ho začal Sekus zúrivo tĺcť po hlave pästičkami aby hneď pristál. Kudůk prevrátil oči a zamrmlal si pod nos, že to pochopil a otočil metlou smerom nadol. Ocitli sa v blízkosti Eframovej skrýše, teda ak jeho mapa neklamala. Hneď ako pristál však pochopil, že táto zastávka teda k ľahkým určite patriť nebude. Vybral zvyšok družiny na ľad a sneh naokolo a tí sa takmer na povel zväčšili, tak presne im to vyšlo. Všade však bola príšerná zima, nekonečná tma a rozbitý ľad. Alchymista netušil ako v tejto ľadovej triešti, neviditeľní a bez vzájomnej komunikácie, nájdu asi 40 coulov veľkú pyramídku, navyše keď Šátor už svoju schopnosť vycítiť ich prítomnosť dávno stratil. Chvíľu bezradne stáli bez svetla, v príšernom mraze a za neustáleho skuvíňania vetra. Nakoniec to Šátor nevydržal a poklepal Kysličníka na rameno čám sa zviditeľnil. Navrhol mu, že si zapália fakle a urobia širokú rojnicu. Takto by mohli prehľadať relatívne veľký priestor za dosť rýchly čas čím znížia riziko napadnutia a ak by ich aj niečo napadlo tak to zabijú. Kysličník sa nerozhodne poškrabal po hlave, neveľmi sa mu to pozdávalo a radšej neodpovedal aby sa nezneviditeľnil. Nakoniec sa rozhodol, že radšej ostane neviditeľný. Rozostavili sa do rojnice a začali skúmať okolie. Šátor šeptom rýchlo dodal, že naokolí sú určite nejaké zvery, najskôr medvede alebo skôr vlci. Po asi po pol hodine hľadania z ničoho nič poklepal Sekus po ramene Šátorovi, ktorý z toho skoro dostal infarkt a druhou rukou ukázal pár sáhov pred seba. Šátor sa buchol po čele so širokým úsmevom. Skrýša! Z ničoho nič sa objaviaci alchymista ustarostene ukázal, že nejakú stovku sáhov juhovýchodne asi začul skupinu medveďov. Šátor ukázal, že treba všetko rýchlo vybrakovať a hlavne sa nezdržovať a zmiznúť. [Kap22]