Kap14(1.7.8)
XIV. KAPITOLA
ROZKLAD DRUŽINY A JEJ OPATOVNÉ VZCHOPENIE SA...
Vyrazili asi o 8 hodine ráno, keď im vďačný hostinský doniesol bohaté raňajky až do izby za výraznú pomoc minulú noc. Keďže Sekus šiel na koni a xO2 na poníkovi, prešli dobre známych 26 míľ do Džabaru netradične rýchlo a už o 13 hodine vchádzali severnou bránou do hlavného mesta. xO2 ešte musel cvaknúť tradičné 2 medené za mýto do mesta, ktoré sa nezvýšilo už celé roky a v okolitých štátoch bolo terčom vytrvalého posmechu. Družina si to namierila hneď na hlavné námestie a rovno za najbližším klenotníkom. Tým bol malý trpaslík a ceny, ktoré núkal neboli v žiadnom prípade zlé a tak mu hneď obratom aj všetky drahokamy a diamanty predali. Potom išli do hostinca Za Námestím kde si xO2 prenajal izbu na 1 deň, aby sa mohol venovať svojmu alchymistickému skúmaniu nových predmetov a inej práci. Gorg s Bezejmenným zatiaľ len sedeli dole v krčme a oddychovali po náročných dobrodružstvách.
Po Kysličníkovom prezretí predmetov sa rozhodli všetci spoločne vydať smerom k alchymistom. xO2 si u nich rovno kúpil nejaké suroviny, keďže mu začínali pomaly dochádzať a predal strieborný prsteň. Gorgovi zohnal pár lektvarov na liečenie, ktoré skúsený válečník míňal rýchlejšie ako vodu. Potom išli za ďalším klenotníkom, ktorým bol tento raz Rysí Voko. U neho predali aj zlaté prstene a nechali si oceniť zlatú kocku a malé zrkadielko. Potom zašli za zbrojmajstrom, aby kúpili pre xO2 novú šupinovú zbroj a pokecali trochu s Bruthom, ktorý nemal momentálne do čoho pichnúť a tak za peniaze z dobrodružstva zabíjal čas v hostinci. xO2 ešte zmenil zlaté mince na platinové aby znížil hmotnosť nákladu v tornách čo bol jeho tradičný hlavybôľ. Hneď potom šli na trh za mesto kupovať poníka aj pre Gorga. Za 50 zlatých ho kúpili od obyvateľa im dobre známeho Prudichu. Nakoniec sa vrátili do hostinca kde sa mali stretnúť s Bezejmenným, ktorý tiež odišiel za svojimi obchodmi a spolu sa radili ako sa čo najľahšie dostať do Kopthu. Bezejmenný si nakúpil nejaké zásoby a mal chuť si kúpiť vak beztiaže, no nebolo v družine nikoho kto by mu požičal a od xO2 si zo zásady požičiavať radšej nechcel, takže sa po chvíli uvažovania na celú kúpu vyflákol.
Blesk z jasného neba však prišiel od družiníka od ktorého to každý najmenej čakal hlavne preto lebo jeho sa ďalšie putovanie družiny týkalo najviac. Od kúzelníka Sekusa. Z ničoho nič im totiž prekvapeným oznámil, že s družinou už ďalej putovať nebude. To samo o sebe bolo extrémne sebecké a zvláštne rozhodnutie, obzvlášť potom čo všetko museli vykonať a sľúbiť aby sa im podarilo mŕtveho družiníka priviesť späť na tento svet. Sekus však zjavne ničoho nedbal len im rozdelil nejaké svoje veci o ktorých si myslel, že by ich možno mohli potrebovať a dokúpil si niečo pre seba do zásob. Potom sa otočil a bez ďalšieho dlhšieho vysvetľovania sa stratil aj so svojim koňom vo veľkom dave rušného mesta, pričom im povedal, že teraz bude chvíľu pobývať v Koši kde je väčší kľud na jeho kúzelnícke štúdium, ktoré teraz bezpodmienečne potrebuje. Nedalo sa s tým prakticky nič robiť a Gorg s xO2 neboli veľmi nadšení náhle zmenenou situáciou, dalo by sa povedať, že boli zúrivosťou rozpálení do biela. Oni totiž aj tak museli ísť späť do Kopthu kde trebalo doriešiť otázku Sekusovho zachráneného života inak by sa kľudne mohlo stať, že by Najvyšší Nástupca Atona hrozbu splnil. Nakoniec si to Gorg s xO2 pre pokoj vlastného rozumu uzavreli tak, že bude kvôli prebiehajúcej vojne asi bezpečnejšie, keď sa Sekus nikam nepotrepe a teda vlastne, že je to tak v konečnom dôsledku asi aj lepšie. No náplasť to bola veľmi slabá a zabránila len tomu aby sa so Sekusom nadobro nerozhádali.
Zvyšok družiny teda zlostne a úplne frustrovane konečne vyrazil smerom na Igbu. Cesta našťastie ubiehala pomerne rýchlo. Asi aj vďaka tomu, že Gorg sa neviezol, ale šliapal vedľa poníka, ktorý mu niesol jeho ťažké veci. Keďže vyrazili niečo po štvrtej hodine poobede, prišli k bránam Igby skoro pred desiatou hodinou večernou a mestské brány už boli teda dávno zavreté. Stráž ich neochotne odkázala na krčmu U východnej brány, kde však bolo úplne plno. Skúsili teda šťastie v krčme U južnej brány. Tu však po krátkej debate nastal konflikt medzi xO2 a neoblomným hostinským. U západnej brány nakoniec bolo aj miesto a ani nikto nerobil problémy a tak ostali tam.
Prespali a ráno sa chceli vydať ďalej na juh smerom na Kopth, keď pri zisťovaní podobnosti náhle zistili, že do Jazerného štátu už cesta priamo nevedie. Hyskandia posunutím hranice na hraničnom pohorí zarovnala svojvoľne aj hranicu v nížine. Cesta tak teraz viedla najprv na východ ku Hyskandii a hneď za hranicou sa stáčala ďalej na juh do Jazerného štátu, stále však trebalo prejsť hranicu do Hyskandie a to bol problém, keďže späť do Hyskandie sa vôbec nikomu nechcelo. Hlavne po poslednej tragickej a úplne nezmyselnej strate Šátora. Na západ šla hlavná cesta z Igby najprv do oázy Rachan a potom pokračovala ďalej do Chufy ležiacej pri mori. Po dlhej a nekonečnej debate, keď sa preberali všetky rôzne možnosti kade a ako sa vybrať, sa rozhodli, že sa vydajú smerom na Chufu a v oáze sa pokúsia prejsť cez púšť rovno do Baliho Zeme na juhu. S tým aj vyrazili.
Cesta okolo nich sa menila zo stepnej na suchú a zrazu okolo nich z ničoho nič bola vyprahnutá púšť. Ten náhly prechod prostredí ich vždy prekvapil. Na jednej strane step, na druhej obrovské hromady piesku tiahnuce sa od nevidím až do nevidím. Čo však bolo veľmi zvláštne už dlhú dobu sa táto ostrá hranica medzi dvomi podnebiami a medzi trávou a pieskom vôbec nemenila. A nebola zmenená ani teraz. Po krátkej chvíli chôdze spevneným pieskom vošli medzi domy neďalekej oázy. Bola pomerne veľká s rozlohou asi 5 štvorcových míľ a medzi políčkami a palmami stál kde tu malý dom z hliny, piesku a rákosia. Spevnená piesočná cesta viedla rovno cez stred oázy ďalej smerom na západ k pobrežiu. Raz už tadeto prechádzali, no vtedy len rýchlo oázou prešli na ceste z Chufy do Džabaru. Cesta oázou ich priviedla až ku vysokej drevenej veži s pristavaným nízkym barakom na ktorom viala vyblednutá džabirská vlajka. Pred vežou stáli priviazané nejaké kone snažiace sa natlačiť sa do malého tieňa budovy. Evidentne toto bolo sídlo miestnej vojenskej posádky. xO2 si sadol do tieňa najbližšej palmy a v strašnej horúčave znudene čakal na Gorga s Bezejmenným, ktorí sa začali miestnych obchodníkov vypytovať na možný prechod púšťou do Baliho Zeme na juhu. Po návšteve vdovy, kováča a kupca boli však zatknutí pre podzrenie z plánovania sabotáží miestnym veľmi horlivým vojakom. Ten ich odviedol na veliteľstvo pred samotného veliteľa posádky v oáze. Veliteľ ich najprv trpezlivo vypočul a po dodatočnom zatknutí aj chýbajúceho xO2 im vyrúbil pokutu 50 zlatých na osobu za podozrenie zo špionáže a plánovania škodlivých sabotáží. Toto však bola už družinou vyjednaná cena keďže pôvodne ich chcel veliteľ nechať na mieste zavrieť do väzenia kým sa všetko poriadne nevyšetrí, no nakoniec sa nechal prehovoriť rečou zlata. Zakázal im však odchod do púšte smerom na juh a keďže sa družine nechcelo preplácať veľké množstvo vojakov, ktorí prechod púšťou určite strážili, rozhodli sa, že radšej pôjdu ďalej pôvodným smerom na Chufu a tam sa rozhodnú čo ďalej urobia. S tým aj opustili oázu s jej svojráznou atmosférou.
Cesta ešte chvíľu viedla cez púšť, no zanedlho vyšla znova do stepi a po niekoľkých míľach prešla cez väčšiu dedinu zvanú Sudža. Tu družina spôsobila menší rozruch, keďže si chcela kúpiť koč. Navštívili kvôli tomu totiž jedného mrzutého sedliaka a ten pýtal za vlastný, už ojazdený koč, úplne premrštených 1000 zlatých čo Bezejmenný komentoval slovami, že to radšej do Chufy pôjde celý čas pešo. Keď mu xO2 navrhol 200 zlatých vytiahol dokonca razom na družinu popudene vidly a zavolal paholkov aby cudzincov vyhodili von z dvora. Zabuchli za nimi dvere od statku a odchádzajúci Gorg posmešne zakričal späť do dvora, že statkár je žobrák. Ten sa napajedil ešte viac a začal na nich hulákať sprosté nadávky. Na to sa ho xO2 dotknute spýtal či nechce statkár dostať na budku, čo chudák Gorg nepočul alebo možno dokonca ani nepochopil. Asi by sa strhla poriadne krvavá mela, no pribiehajúci dedinčania, prilákaní hlasnou hádkou, začali výhražne mávať na družinu poľnohospodárskymi nástrojmi a rozhodli nakoniec o tom, že družina upustila od fyzickej potýčky, najmä po notnom naliehaní Bezejmenného na veľmi bojachtivého Gorga. Masaker dedinčanov pri účasti prizerajúcich sa vojakov miestnej posádky tiež nebolo nič čo by každý z nich potreboval a tak sa pobrali radšej kade ľahšie na Chufu. Každý dúfal, že drzého sedliaka vyplatí dobre niekto ďalší.
Po pár desiatkach míľ našťastie nudnej cesty sa pred nimi konečne otvorila známa panoráma veľkého prístavného mesta ležiaceho v úzkom údolí vtesnanom medzi Inglandiu a Baliho Zem. Počet domov pred hradbami mesta sa znova znateľne zvýšil, čo svedčilo o neustálom prisťahovalectve z iných oblastí Džabiru, prípadne cudziny, a čiastočne to asi súviselo aj s množstvom utečencov po nedávnom rozvrátení Krwelovho štátu Hyskandiou. A to tadiaľ to prechádzali ani nie pred mesiacom! Po zaplatení mýta vošli do mesta a zalomili to klasicky pred hostincom na námestí. Tentokrát to bol hostinec U Skety. Zrejmým a logickým plánom bolo obhliadnuť prístav a pozrieť sa po lodi čo by ich prípadne zobrala do Oskuthanu v Kopthe. Ak by to nešlo loďou rozmýšľalo sa tiež o zakúpení koča a preprave po súši cez Baliho Zem. Súčasne to vyzeralo, že bolo načase nájsť Orxanovu školu. Rozdelili sa preto.
Jedna polovica šla rovno do prístavu nájsť lode smerujúce na juh a druhá vyrazila hľadať Orxanovu školu, ktorá sa mala podľa nepotvrdených správ určite nachádzať v meste. Skupina hľadajúca školu dlho blúdila po meste, keď sa konečne ocitla pred domom na námestí, na ktorého fasáde bola nakreslená ryba. Spojili sa s druhou skupinou a rozhodli sa zájsť rovno do školy. Určiť rybu na fasáde však dalo našim dobrodruhom dosť veľkú robotu a tak sa dnu dostali až na opakovaný pokus. Ale dostali. Po vyjdení zo školy sa rozbehla debata na starú nedoriešenú tému kade do Oskuthanu kde im stále viac súrila vec so Sekusovým zachráneným životom, ktorá každého frustovala, keďže kúzelník sa k veci postavil tak ako sa postavil. Keďže v Džabire ich hľadali na žiadosť Inglandie tak oficiálne cez hranicu sa im evidentne nechcelo. Nadôvažok medzi Baliho Zemou a Kopthom zúrila vojna a tak sa z Baliho zeme do Kopthu nedalo dostať. Jedine možno cez Lesanin háj. Nakoniec si povedali, že to skúsia opäť radšej cez púšť keďže informácie od druhej skupiny, ktorá mala zistiť lode na juh ukazovali, že táto varianta je mimoriadne drahá. Nemali peniaze na loď a nechceli sa dostať do rúk vojakom takže púšť im vyšla opäť ako najlepšie riešenie. S týmto sa teda mrzuto vrátili do hostinca U Skety po kone.
Tam ich však už čakal hostinský. A nebol vôbec sám. Čakal na nich dokonca aj s nejakou neznámou elfkou volajúcou sa Lívie. Tá im tvrdila, že jej nedávno uniesli brata na nejakú kupeckú loď volajúcu sa Kráľovná morí, ktorá kotvila v prístave. Táto žena im bola ochotná zaplatiť za jeho záchranu aj keď vyzeralo, že sama veľa peňazí nemá podľa toho v čom prišla oblečená. Potrebovala však pomoc družiny hneď, keďže vyššie spomínaná loď mohla každú chvíľu dvihnúť kotvy. Vojakov sa bála kontaktovať, keďže na lodi mali podľa veľkého aj kúzelníka a úbohá žena sa bála, že potom už brata nikdy neuvidí. Družina po chvíli váhania prisľúbila, že elfke pomôže. Okamžite vysadli na kone a vydali sa do prístavu. Po hľadaní lode medzi námorníkmi na móle aj v krčme Up Padnutej Kotvy sa konečne dozvedeli kde kotví spomenutá loď. Vyzeralo, že dorazili v najvyšší čas. Loď pôsobila, že každú chvíľu vyrazí z prístavu. xO2 ostal strážiť kone na móle a Bezejmenný s Gorgom šli rovno do podpalubia za kapitánom lode. Ku xO2 sa po krátkej chvíli primotal nejaký neznámy námorník, ktorý vyzeral, že je z lode a s ktorým xO2 začal bez váhania piť nejaký kríženec rumu a brandy, ktorý so sebou pitky chtivý námorník dotiahol. Po chvíli však alchymista náhle stratil vedomie.
Medzitým Gorg s Bezejmenným zliezli do posledného podpalubia kde stál kapitán s nejakým mužom v kápi a s asi 4 námorníkmi. Keď sa objavili naši dvaja družiníci, muž v kápi trochu ustúpil dozadu do tieňa. Bezejmenný začal vyjednávať s kapitánom lode či by ich neodviezol do Oskuthanu, čo bola dopredu dohodnutá zámienka na návštevu lode. Vyplynulo však, že Oskuthan je obľahnutý z mora i z pevniny a kvôli blokáde bolo prakticky nemožné sa do mesta hoci ako dostať takže kapitán ich mohol loďou odviezť buď do Baliho zeme alebo až do Južnej Federácie, kde sa pristáť dalo. Odrazu sa z ničoho nič Gorg zahľadel do blba a vybral sa bez slova do jedného kúta podpalubia kde boli dokorán otvorené mreže cely. Vošiel do cely a zostal bez pohybu stáť tupo hľadiac pred seba. Po chvíli sa dokonca začal bez slova sám od seba vyzliekať. Keď sa vyzliekol úplne do naha a uložil si veci do vzorových komínkov, pristúpil k Bezejmennému. Ten bol medzitým už obkľúčený námorníkmi a dvaja z nich mu schytili ruky a jeden z nich mu priložil rýchlo dýku ku krku. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo, že Bezejmenný sa nezmohol ani na najmenší pohyb. Kapitán sa ironicky uchechtol a vydal príkaz na pozbieranie všetkých vecí načo odišiel schodmi hore na vyššiu palubu a považoval celú záležitosť za odbitú. Bezejmenný sa pokúsil vrhnúť na námorníkov, no odpoveďou mu bolo len zbitie do úplného bezvedomia.
Keď všetci traja precitli, zistili že sú úplne nahí v podpalubí a váľajú sa v studenej vode. Všade bola úplná tma. Gorg si uvedomil, že bol najskôr zhypnotizovaný čo ho patrične rozzúrilo a dúfal v skorú pomstu. Žeby to na ňom zanechalo hlbšie psychické šrámy sa teraz nezdalo, no ako sa ukázalo o čosi neskôr nebola to tak celkom pravda. Teraz len úplne rozhnevaný začal spolu s xO2 prehľadávať ich najbližšie okolie. Bezejmenný bol ešte stále vyradený a plytko dýchal ležiaci v studenej vode.
Po istom čase sa zrazu otvoril poklop vedúci hore na vyššiu palubu a vošlo ním do podpalubia niekoľko neznámych mužov. Bol medzi nimi kapitán, muž s kápi a aj akýsi chlap s páskou cez obe oči. Vysvitlo, že tým tretím je v skutočnosti slepý Ramon! Ten mal byť už predsa dávno mŕtvy a jeho rozomleté telo už mali byť dávno zožraté dravými rybami. Ako sa ten dostal z rúk spravodlivosti Kopthu bola úplná záhada, ktorej následky sa ukázali byť veľmi nepríjemné. Výsluch bol veľmi krátky a dosť jasný. Slepý Ramon nenávistne vymenoval kto ho oslepil, zajal, udal a odovzdal kopthským úradom. Kapitán chcel ihneď vedieť kde je Šátor a Sekus, no miesto pobytu Sekusa rozhnevaný Gorg odmietol udať. Kapitán ich teda nechal v podpalubí a s posmeškom, že čoskoro sa im jazyky určite rozviažu odišiel preč.
Ostali znova v tme, vlhku a vrzgotavom zvuku rýchlo sa pohybujúcej lode. Bezejmenný hneď vyčerpane zaspal opretý a bok podpalubia a Gorg začal bezmocne rozťahovať novú a dobre zarazenú mrežu. Všetko nasvedčovalo tomu, že padli do vopred veľmi zručne pripravenej pasce, ktorú na nich ktosi pripravil tušiac slabiny družiny. xO2 sa po chvíli zodvihol a skúsil sa pohrať so zámkom s nejakým klincom, ktorý našiel vo vode. Každému napodiv sa mu to na druhý krát podarilo! Otvorili rýchlo mrežu na slobodu a dali sa pomaly do preskúmavania podpalubia. Bolo plné tovaru v debnách a v hrubých vreciach rôznych veľkostí a tvarov. Niektoré po zaklopaní nejavili známky života, no v jednej dokonca zakrátko objavili zavretú akúsi ženu a v ďalších bol zase kopec divej aj domácej zvere. Keďže neboli vôbec oblečení tak xO2, verný svojej skrášľovacej mánii, navrhol, napriek tomu, že bola všade naokolo úplná tma, aby neuvádzali neznámu ženu do rozpakov a nechali ju zatiaľ radšej zavretú v bedni. Kysličník je jednoducho gentleman. S námahou otvorili ďalšiu bedňu a našli v nej našťastie nejaké tesárske náradie. Tým postupne začali otvárať ostatné bedne, ktoré vyzerali sa zdalo byť bez živého obsahu. Našli dokonca aj sviečky. Medzičasom sa však stále museli skrývať pred každú chvíľu chodiacimi námorníkmi nakúkajúcimi dole padacím poklopom a kontrolujúcimi situáciu v podpalubí. Vtedy vždy zaliezli za mrežu a privreli ju aby to nevyzeralo, že je niečo v neporiadku. Nakoniec sa rozhodli, že nastal správny čas vyslobodiť aj neznámu ženu. Vysvitlo, že cestuje na čierno do Južnej Federácie pričom tvrdila, že má so sebou nejaké vybavenie, ktoré si prepašovala na loď. Keď sa neznáma čierna pasažierka od Gorga dozvedela, že družina chce ovládnuť loď, Gorg si očividne trúfal, keďže bol stále pod vplyvom hnevu z ponižujúceho zajatia, rozhodla sa, že keď ju zavezú do Južnej Federácie, že im pomôže.
Čo však čert nechcel hneď na to sa náhle otvoril poklop hore a dvaja námorníci, hádajúci sa či fakt niečo zdola nepočuť, nakukli zvedavo dole. A čo čert nechcel zbadali Gorga. Gorg nelenil a nahý vybehol rovno na nich, no námorníci stihli so šťastím zavrieť poklop o trochu skôr. Gorg skúšal razom vyraziť poklop, no nešlo to. Válečník teda schmatol široký meč a skúšal ním rozsekať poklop vedúci nahor. Nepodarilo sa mu to. Pod seba na schodíky si položil šable a chystal sa poklop vyraziť telom. Zrazu sa poklop otvoril a Gorg sa vrhol na námorníkov stojacich hore. Zranil ich, no tí ho okamžite pohotovo zhodili dole schodmi. Po krátkom okamihu sa poklop znova otvoril a niekto na družinu dokonca odpálil rachejtli! Vybuchla tesne vedľa Gorga a celou loďou sa ozvala ohlušujúca rana načo v podpalubí vznikla veľká diera. Táto rezolútna odpoveď posádky na situáciu v podpalubí hrozila potopiť celú loď. xO2 rýchlo vytiahol z jednej veľkej bedne veľkú sviečku, no čo s ňou plánoval urobiť nebolo nikomu jasné. Gorg prepichol vrecia s múkou a snažil sa ich po čiastočnom odsypaní podsunúť pod poklop k veľkej diere. Neznáma žena, ktorá sa medzitým predstavila ako Jezábel našla kdesi nejaké opasky. S posmešným pokrikom krpci im ich podala. Asi nikdy vo svojej dedine či na cestách nevidela malé rasy. xO2 si na nahé telo opásal podaný opasok. Aspoň mal niečo na čo si mohol odložiť zbraň. Gorg začal narýchlo rozsekávať truhlice a tlačený časom ich začal otvárať. xO2 sa obliekol medzičasom do pestrých šiat, ktoré kdesi našiel a Bezejmenný odpočíval, stále úplne vyradený, opretý o bok lode. Zvieracie truhlice však Gorg radšej neotváral. Rev čo z nich vychádzal nenechával nikoho na pochybách, že zvieratá sa jednak zľakli rachotu z vystrelenej strely a jednak tušili, že s loďou sa deje čosi zlé a chytala ich panika. Posledné, čo družiníci v tejto dramatickej situácii potrebovali bola v podpalubí pobiehajúca vydesená zver. Tú najväčšiu bedňu, ktorú válečník našiel skúsil zatlačiť nad dieru, no voda stále prúdom pretekala, bublala a loď sa začala dokonca divne pomaly kymácať zo strany na stranu.
Vody v podpalubí veľmi rýchlo pribúdalo a Gorg si zúfalstve aspoň sadol na bedňu aby ju ešte viac zaťažil a ostatní mu chvatom prinášali ďalšie bedne. Skúšali ich pribiť, no toto šlo to zle a vôbec to pod tlakom vody nedržalo. Gorg pomohol xO2 hore po schodoch a xO2 vyšiel obozretne, no hlavne rýchlo na vyššiu palubu. Schody nahor sa odrazu zrútili. Zvyšok družiny medzitým vzpriečil dve dosky medzi bedňu a strechu podpalubia aby bedňa neuplávala. Gorga napadlo priviazať bedňu k nalomenému stĺpu hrubým lodným lanom. To síce trochu pomohlo, no len nakrátko. Tlak vody sa dral dovnútra stále viacej a viacej a nič ho nemohlo zastaviť. Diera bola príliš veľká. xO2 hore medzitým začal rýchlo prieskum vyššej paluby zatiaľčo Bezejmenný stále poloapaticky ležal v kúte a vykrikoval niečo o záchrane a o tom, že sa veľmi bojí. Bol zjavne úplne mimo. Gorg napchal do okolných dier vedľa bedne aspoň nejaké handry a látky, no veľkú pomoc ani toto neprinieslo. Všade v podpalubí už bolo aspoň na 30 coulov vody a voda navyše zreteľne stále a rýchlo stúpala. xO2 medzitým zistil, že horné podpalubie bolo narýchlo opustené a bez váhania šiel ešte vyššie na palubu aby zistil čo sa to mňa lodí vlastne deje. Gorg a Jezábel rezignovali na upchávanie diery a vyliezli razom hore za ním, keď dole v podpalubí nechali len bezmocne ležiaceho Bezejmenného. Opustené poprevracané siete, rozhádzané osobné veci námorníkov a kusy rozhádzaných odevov svedčili o skutočne veľkej rýchlosti s akou námorníci opúšťali deravú loď. Gorg s Jezábel sa vrátili dole do podpalubia keď sa náhle z paluby ozvali xO2 zdesené výkriky.
"Skaly!!! Rútime sa rovno na skaly!!!" Gorg rýchlo vybehol nahor na palubu a nechal bedňu a dieru tak ako bola. Uvedomil si už aj on, že s dierou nič neurobia, keď sa loď skutočne rúti na skaly. Jezábel pomáhala Bezejmennému rýchlo nahor cez spadnuté schody a ten zase reval nech Gorg ide okamžite ku kormidlu lode. Nikým neriadená loď skutočne mierila priamo na skaly. Za pásom nevysokých skál, asi míľu od nich, bolo pobrežie lemované hustou džungľou. Najskôr sa ocitli pred nejakým z ostrovov, ktorý patril k Ľudožrutím ostrovom. Gorg sa urputne snažil otočiť kormidlo aby vyviedol loď späť na šíre more. Ako naschvál však náhly poryv vetra a vĺn hodil kormidlom čiastočne stočenú loď bokom na skalu. Nebyť tohto nešťastného poryvu asi by sa to Gorgovi aj bolo podarilo, no takto loď silným úderom narazila na skalu.
Korma začala okamžite sadať do vody, no po chvíli sa zastavila na skale pričom celá loď sa otriasala a škrípala ako sa drhla o skaliská. Prova lode trčala trochu do neba, korma sedela poloutopená v mori. Gorg ležal na palube hodený o ňu nárazom lode. xO2 medzitým v panike a narýchlo skúmal loď a hľadal hlavne kapitánovu kajutu. Nakoniec ju konečne našiel a v nej dokonca aj všetko svoje vybavenie, zbrane a brnenia. Rýchlo sa poobliekali a vyzbrojili svojimi starými známymi vecami. Bezejmenný sa popri tom náhodou pozrel hore a zazrel veľmi zaujímavú scénu ako 4 skupiny, každá po 6 varanoch, mali na lane priviazané siete, v ktorých sedeli nejakí ľudia. Bolo jasné, že to bola posádka lode narýchlo opúšťajúca potápajúcu sa loď. Družina sa len bezradne dívala za vzďaľujúcou sa letiacou skupinou nevediac či sa má tešiť alebo plakať.
Gorga náhle čosi napadlo a zbehol späť do podpalubia kde objavil prázdny sud. Družiníci mu rýchlo začali pomáhať a začali spájať aj ďalšie iné nerozbité prázdne sudy a snažili sa z toho vyrobiť primitívnu plť. To sa jej v prekvapujúcu krátkom čase skutočne aj podarilo a na palube ležala zo sudov pozbíjaná vratká plť. Bolo už skutočne na čase, lebo loď začala po skalisku pomaly sadať a postupne aj klesať úplne na dno. Bol najvyšší čas ju opustiť. Jezábel ešte prehliadla naposledy kapitánovu kajutu aj palubu a po zobraní posledných vecí, ktoré sa družine zdali najpotrebnejšie spoločne vytlačili plť na vlny a vydali sa na veľmi riskantnú plavbu za záchranou na neďalekom neznámom ostrove. Príboj bol veľmi silný a po nebezpečnom prekľučkovaní skalísk, ktoré samotné sa dalo považovať za zázrak manévrovania, sa rýchlo blížili už na oveľa pokojnejšom mori k pobrežiu. Netrvalo veľmi dlho a zmáčaní morskou vodou konečne stáli na piesočnom brehu rozhliadajúc sa bezradne čo ďalej. Ocitli sa na dlhej morskej pláži, ktorá bola ohraničená neprestupnou džungľou.
Na ostrove
Spustila sa dlhá debata a následne veľmi prudká hádka o tom kto za čo vlastne môže. Málovravný Gorg, ktorý sa do hádky zapájal pomenej, bol evidentne vykoľajený prebiehajúcimi udalosťami a frustrovaný nemožnosťou ich ovplyvniť. Zjavne potreboval byť chvíľu sám a tak len sucho oznámil, že ide na prieskum a bez ďalšieho slova sa vybral do džungle. V chaose hádky a bezradnosti si to takmer nikto nevšimol. Že sa už válečník neobjaví vôbec nikoho ani vo sne nenapadlo.
Bezejmenný, keď zbadal, že Gorg odišiel, okamžite vyrazil so zachráneným psom z lode, ktorého trefne pomenoval Žralok, na lov do džungle, keďže sa im žiaľbohu nepodarilo zachrániť žiadne jedlo. Po dlhšom čase sa Bezejmenný vrátil aj s úlovkom, ktorým bol malý jeleň. Jezábel medzitým išla zrúbať 5 menších stromov na plánovanú plť na ktorej by mohli teoreticky snáď neskôr opustiť ostrov. xO2 to všetko zatiaľ veľmi dôležito strážil.
Po pár hodinách sa teda všetci opäť zišli na brehu mora a opäť sa začali hádať čo urobia ďalej. xO2 navrhol postaviť novú, poriadnu plť. No keď zniesli na kopu to čo im zostalo z lode a čo narúbala Jezábel, pochopili, že by im trvalo najskôr niekoľko dní kým by s malými pílkami a ostatným drobným náradím, ktoré sa im podarilo zachrániť, urobili aspoň aké také plavidlo schopné plavby na otvorenom mori. K dispozícii mali len pár kusov dreva z lode, zbytky plte ktorou sa zachránili a tých päť menších stromov, ktoré zrúbala alchymistka. Mizerné plavidlo by sa im podľa odhadu snáď podarilo zbiť až za 1 či 2 dni usilovnej práce. Zbytky sudov z pozbíjanej primitívnej plte na ktorej sa priplavili sa povaľovali rozhádzané na pláži alebo plávali neďaleko v morských vlnách. Pripomienka toho, že na opustenie ostrova budú potrebovať určite čosi byteľnejšie a trvácnejšie. Zmätene sa otáčajúc naokolo skúmali bezradne možnosti toho čo sa dá podniknúť ďalej.
Vtedy niekedy im došlo, že sa z prieskumu stále nevrátil Gorg. Začali po ňom intenzívne pátrať. xO2 vyhlásil, že mal ísť pôvodne hľadať nejakú pomoc, no počas jeho stráženia sa určite naspäť nevrátil. Jezábel teda navrhla aby išli hľadať Gorga a popri tom možno nájdu aj tú hľadanú pomoc. Takmer okamžite však narazili na logistické prekážky. xO2 napríklad zistil, že sa so všetkými tými vecami, ktoré chcel so sebou odvliecť vlastne vôbec nepohne. Bezejmenný teda okamžite navrhol, že so svojím novým psom, ktorého zachránil z lode, pôjde hľadať Gorga sám proti čomu sa však razom rezolútne ozval xO2, že je to až príliš nebezpečné. Ani Jezábel sa hraničiarov nápad príliš nepozdával. Psa, ktorého Bezejmenný volal Žralok, vraj veľmi nepoznal a bolo to podľa nej celé veľmi riskantné. Bezejmenný začal okamžite psa predvádzať aký je poslušný a ako dobre aportuje aby presvedčil ostatných. xO2 však vôbec nepresvedčil a alchymista rezolútne povedal, že buď pôjdu všetci alebo vôbec nikto. Jezábel navyše začala Bezejmennému po chvíli oponovať, že bohvie odkiaľ vlastne toho psa má, keď ona na lodi vôbec žiadneho psa nevidela. Nakoniec s prekvapením vysvitlo, že odkiaľ pes vlastne je nevie ani majiteľ psa. Iba sám pre seba tipoval, že bol najskôr v niektorej z tých bední čo v chaose rozbili pri záchrane z potápajúcej sa lode a hraničiar sa podvedome otočil k lodi. Trčal z nej nad vodou už len kúsok provy a okolo skalísk plávali nejaké trosky. Vyzeralo to žalostne a Bezejmenný odrazu pocítil úzkosť z toho čo s nimi vlastne bude. Podobné myšlienky však radšej hneď rýchlo zaplašil. xO2 dal totiž hneď Bezejmennému na výber. Buď budú na brehu, založia oheň a skúsia zachrániť ešte nejaké trosky z lode alebo pôjdu všetci na prieskum do džungle, ale deliť sa určite nebudú.
Vyzeralo to, že Kysličník sa zmiznutím Gorga stal nepísaným vodcom družiny ako zjavne najskúsenejší jej člen. Jezábel sa plán s troskami veľmi nepáčil, do vody sa jej vôbec nechcelo. Veľmi sa bála žralokov. Debata tak nebrala konca a radili a hádali sa čo budú robiť ďalej ešte dlhú chvíľu. Prešli si postupne stav zásob a po chvíli s prekvapením zistili, že nemajú poriadne ani kresadlo a mali až príliš veľa z ostatných vecí vlastného vybavenia. A navyše k tomu celému jeden z nich bol príšerne pomalý. Bol to xO2, ktorý sa od návratu z ríše mŕtvych pohyboval strašne pomaly a k tomu bol ešte stále celý akýsi biely. Bezejmenný chcel navyše spracovať kožu a parožie z jeleňa, ktorého nedávno ulovil potom čo spracoval jeho mäso. Načo však parožie a kožu stroskotanec na ostrove potreboval nepovedal. Dezorganizácia, chaos a bezradnosť pokračovali ďalej. Každý chcel robiť čosi iné, na ničom sa ako celok nevedeli zhodnúť. Jezábel konštruktívne navrhla všetko čo nepotrebujú pri prieskume ostrova niekde na pláži zakopať čo však xO2 rázne ihneď odmietol, keďže podľa jeho skúseností sa družina nikdy na rovnaké miesto už nevrátila a z jeho pohľadu by o zakopané vecí nenávratne prišli.
Začala sa ďalšia nekonečná debata o tom kto koľko zvládne odniesť. xO2 mal so sebou cirka 2 krát po 300 mincí naloženia čo už však vysoko prevyšovalo jeho schopnosť náklad odvliecť. Bezejmenný si stále len mlel svoje, že pôjde preskúmať ostrov sám a popri tom skúsi nájsť aj vodu a Kysličníkovi na jeho otázku, čo bude medzitým robiť on, duchaplne navrhol napríklad čítať knižky. A Jezábel mala podľa hraničiara oddychovať. xO2 nakoniec rezignovane navrhol, že bude teda čakať na pláži pri mieste kde sa vylodili, keďže Bezejmenný stále trval na tom, že pôjde do džungle, do vnútrozemia a ženská, že môže medzitým ísť po pobreží. xO2 sa ohradil, že to nie je žiadna ženská, ale slečna alchymistka Jezábel, no konflikt už bol na svete. Jezábel sa síce tvárila, že na hrubiánstvo hraničiara nedbá a tvrdila xO2, že ju niekto bez mena predsa nemôže uraziť, no súčasne sa začala hraničiarovi posmievať a pokrikovať po ňom. xO2 začal na oboch kričať, že tu nechce mať žiadne zbytočné konflikty a nevediac čo s nimi poslal ich radšej hneď na prieskum hoc ako to bolo nebezpečné. A samozrejme jedného jedným a druhého druhým smerom. Na bezpečnosť sa v tejto chvíli úplne vykašľal. Rozhádaná dvojica na seba ešte chvíľu na pláži pokrikovala, a keď odchádzali od Kysličníka nadávali si Ježibábel a Křen, no po chvíli toho predsa len nechali a šli si každý svojou cestou. Bezejmenný ešte po ceste posledný raz skúsil nájsť Gorgove stopy, no moc sa mu to na okraji hustej džungle nedarilo. Akoby sa bol pod zem prepadol. Hraničiar si navyše náhle spomenul, že nechal xO2 2 čtvrtky vína a že potrebuje tie dva jeho mechy aby mal vôbec v čom tú vodu doniesť a tak mu zakričal nech sa kľudne poriadne napije, no xO2 mu odhulákal, že sa rozhodol skoncovať s pitím a že je pripravený aj na nepriateľa ťažkého razenia a dokonca aj bez chlastu. Bezejmenný sa vrátil späť a vylial víno do piesku pričom prázdne mechy si zobral so sebou pre prípad, že nájde vodu. Že sú dva mechy veľmi málo pre nich všetkých ho v tej chvíli vôbec nenapadlo a oveľa skúsenejšieho.xO2 samozrejme tiež nie, keďže bol sústredený na svoj záväzok bojovať aj bez chlastu. Konečne teda Jezábel a Bezejmenný vyrazili na prieskum, prestali sa hádať a na pláži zavládol kľud. xO2 ako ostriež strážil, no postupne jeho ostražitosť zreteľne ochabovala keďže monotónny zvuk mora ho uspával. Pes Žralok si veselo odcupkal vedľa nového pána preč do džungle a tak bol alchymista na pláži skutočne sám.
Po čase sa Bezejmenný so psom vrátili a hraničiar zreferoval, že našiel aj keď nevie čo. Alchymista prevrátil oči a dal sa páčiť výsledky prieskumu od Bezejmenného. xO2 časom zo zmätočného vykladania nadšeného hraničiara zelenáča pochopil, že sa mu podarilo nájsť ľudožrútsku osadu. Bezejmenný celý čas chválil psa akoby dedinu našiel sám pes. Osada čítala asi 80 duší kanibalov. A čo bolo najzaujímavejšie, a Bezejmenný sa až zajakával, keď o tom vykladal, bolo, že ku kolu tam bol priviazaný nejaký živý zajatec, človek. Určite to nebol Gorg, pretože postava pri kole bola normálneho vzrastu. Našiel však trpaslíčie kosti, ktoré sa zdali byť čerstvé zo včerajška. xO2 trochu zneistel pri oznámení, že sa našli kosti aj keď Bezejmenný podľa svojej bezmedznej viere v Gorga, tvrdil že taký válečník ako Gorg to určite nebol. xO2 teda navrhol to ísť radšej celé preskúmať pre prípad, že by to bol skutočne Gorg. Jednak zo zvedavosti a záujmu o osud druha a jednak kvôli Gorgovým veciam, ktoré mal skúsený válečník so sebou. Bezejmenný si unavene sadol na bobok. Aj by šiel, a veľmi, veľmi rád, ale bol strašne unavený z predchádzajúceho prieskumu. Jezábel, ktorá sa vrátila z prieskumu po pobreží nenašla vôbec nič zaujímavé.
Vyznelo to, že Samovi, ako sa konečne pred chvíľou Bezejmenný predstavil /aj keď jeho pravé meno bolo v skutočnosti Tar, čo ale nešťastný hraničiar vôbec netušil/, je osud Gorga ľahostajný a tak dobre rozčertený xO2 a nie napodiv aj Jezábel sa pustili do Sama, aký to je vlastne hrozný charakter. Že ak to bol skutočne Gorg treba ho určite pomstiť. Sam sa začal okúňať a ukazoval na spáleninu na svojom tele odkiaľ ešte stúpal fialový dym. Tvrdil, že kanibalský kúzelník po ňom vyslal nejaký kúzelný blesk a že neodpočinutému sa mu späť určite nechce. xO2 ho opravil, že kanibali takmer isto žiadneho kúzelníka medzi sebou nemajú, že majú len šamanov aj keď tiež mocných, ak nie mocnejších ako niektorí kúzelníci. xO2 si to celé vyložil, že Sam sa vlastne bojí, keďže kanibalov je 80 a majú fúkačky s jedovatými šipkami. Začal na neho rázne hučať, že je vlastne veľmi nevďačný, keď Gorg sa za neho toľkokrát takmer obetoval. Sam chcel ísť až neskôr, no xO2 sa zase bál, že keď zjedia ľudožrúti zajatca, nedozvedia sa či zjedeným trpaslíkom bol Gorg alebo nie. Sam sa samozrejme hneď vynašiel a tvrdil, že sa dá ešte spýtať šamana. Diskutovali takto hodnú chvíľu až sa zvečerilo. xO2 dobrá nálada zapadla spolu so západom slnka. Drsne nariadil Samovi aby sa trochu pozbieral a že o chvíľu bez debaty vyrazia smerom na dedinu ľudožrútov. Plán bol taký, že v prípade, že to boli kosti Gorga, ho musia pomstiť a prípadne zachrániť toho zajatca. Začala čisto demagogická debata medzi xO2 a Samom. Osada bola vzdialená asi 6 míľ, čo však bol pre xO2 nutný plánovaný 6 hodinový pochod hustou džungľou. Sam stále trval na spánku, keďže k dedine by prišli prakticky až hlboko v noci čo bol zjavne podľa neho nezmysel aj keď na prepad to bol práve ideálny čas. Hraničiar navyše pôsobil fakt veľmi unavene takže sa ťažko dalo určiť či sa fakt vykrúca alebo fakt nemôže.
Keďže sa medzičasom už úplne zvečerilo a Sam stále vytrvalo húdol svoje, začal byť xO2 trochu nahlodaný na vyčkanie do rána. Súčasne sa zase raz rozprúdil konflikt medzi Ježibábel a Křenem, ktorý opäť vyvolala nejaká nezmyselná zádrapka. Ráno múdrejšie večera, prehlásil rozhodne Sam a podotkol, že xO2 má ešte v pláne zachraňovať aj Sekusov život a teda, že na to celé musia ísť postupne. xO2 napadlo, že kanibali budú mať určite aj nejakú pirogu čo im môže pomôcť pri záchrane z ostrova. Jezábel zaujalo koho to treba ešte zachraňovať a tak sa Sam jal vysvetľovať, že treba dať pozor aby niekto niečo neurobil s akýmsi jablkom, lebo by s ním mohol nejaký zlý človek niečo urobiť, načo Jezábel len sucho, nezúčastnene podotkla, že by si teraz jedno jablko dala. Nakoniec si Sam presadil svoje o oddychu. Všetkých však navyše kváril smäd. Voda nebola lebo ju Sam nikde nenašiel ani pri prieskume a tak sa vrátil s oboma mechmi prázdnymi čo si v úvode pri jeho návrate nikto nevšimol. Hraničiar sa teda ešte z posledných síl vybral na hodinu do džungle, napriek svojej veľkej únave, aby našiel nejakú vodu. xO2 strážil pod svitom hviezd na pláži za šumenia mora a ako veľký šéf si to rázoval hore dole. Jeden mohol mať pocit, že je na plánovanom voľne.
Po tri štvrte hodine našiel Sam málo výdatný prameň vody, no aj to za výdatnej pomoci Žraloka. Jezábel šla tentoraz napodiv so Samom a napodiv bez väčších konfliktov sa vrátili späť. xO2 sa teda z chuti napil. Ľahli si spať, xO2 strážil a Jezabel ho mala po čase prestriedať, čo sa opäť neobišlo bez štipľavých poznámok xO2 na adresu Samovho strachu z kanibalov, keď Jezábel sa zjavne nebála ničoho. Z tohto bola zase ďalšia potýčka medzi alchymistkou a hraničiarom. Noc ubehla pokojne a rýchlo. Ráno sa všetci rýchlo najedli ešte za šera a vydali sa na cestu hneď tesne po východe slnka. Voda stále chýbala a prameň nebol po ich ceste. Odchod však tradične skomplikovala záležitosť s nákladom. xO2 opäť odmietol zakopať veci a tak sa ochotný Sam ponúkol, že mu to teda zoberie. Vysvitlo však, že to má 250 mincí načo, keď si to Sam hodil na plecia, vyleteli mu oči a stuhol. To xO2 trepal 179 šipiek do svojej ľahkej kuše pričom 100 bolo strieborných, 76 normálnych a 3 potreté kurare. Spýtavo sa pozrel na xO2, no ten len pokýval hlavou, že to určite musí zobrať, že všetky tie veci veľmi potrebuje. Že vie, že 100 strieborných šipiek je možno trochu moc, ale má ich na démonov, ktorých síce ešte nestretol, ale určite s nimi bude časom bojovať. A ešte nadôvažok mu naložil svoj krátky ľahký kúzelný meč. Sam ten meč však už nemal ako zobrať so sebou. Po pútkach mal pozakladané svoje zbrane a tak si xO2 zobral sklamane ľahký meč späť. xO2 stále nemohol poriadne ani chodiť pre naloženie a tak sa začal obšmietať okolo Jezábel, ktorej sa to samozrejme hneď zdalo podozrivé. Tušila, že niečo potrebuje a skutočne potreboval ešte odniesť 258 mincí ďalšieho nákladu aby sa vôbec pohol. Samovi vyleteli oči ešte raz, keď to začul. Jezábel však vyzerala veľmi odmietavo. Sam sa pozrel ešte raz neveriacky na xO2, lebo si myslel, že zle počul a povedal mu nech mu to teda dá, ale že si musí najprv pretriediť a preukladať svoje veci. Jezábel po chvíli, vidiac, že by už nebola dôležitá, víťazoslávne a dôležito xO2 oznámila, že si tie suroviny, o ktoré sa vlastne jednalo, môže dať do jej torny. xO2 poskakoval ako malý chlapec. Tešil sa, že sa dnes aspoň pohne.
A tak veľmi pomaly, xO2 rýchlosťou, a po veľkých prieťahoch teda konečne vyrazili. Prešli už pomerne ďaleko od pláže a boli už hlbšie v džungli, keď xO2 upútal dravý ker. Pamätal si ho ešte z ostrova Sando, kde svojho času neúspešne zachraňovali hraběnku Líthas a vedel, že sú mimoriadne nebezpečné preto ihneď zarazil Sama, ktorý chcel keru niečo dať. Samovi to nedalo a hodil smerom do kríka aspoň malý konár. Mihlo sa niekoľko pohyblivých vetiev a konár sa v podobe malých úlomkov zniesol na zem. Samovi sa predstavenie mimoriadne páčilo a hodil tam zo zábavy ešte jeden pričom fascinovaný sledoval ako vetvy zničili vetvičku. xO2 sa len chytal za hlavu aby mu Sam nerobil v džungli hanbu, že idú ďalej a za dôležitejším poslaním. Ker však už medzičasom vytušil chutnejšie sústo a začal vysielať živé konáre stále bližšie a bližšie smerom k družine. Sam sa vyľakal a xO2 nadávajúc mu, že mu to predsa hovoril, ich poháňal rýchlo ďalej za obavného skučanie Žraloka, ktorý so stiahnutým chvostom nasledoval celú chaotickú a mimoriadne nesúrodú skupinu. Po krátkom čase pochodu sa asi 50 sáhov pred družinou objavil z ničoho nič obrovský červ. Skutočne úplne z ničoho nič im prekrížil cestu. Samovi nebolo viacej treba. Blekotal bledý strachom, čo to je za nestvůru a bol zjavne vydesený. xO2 mu ukázal aby bol úplne ticho a neupozorňoval na seba a súčasne mu naznačil, že červ môže prskať aj na diaľku. Červ však po chvíli, keď boli všetci ticho, prešiel a bol opäť kľud. Zjavne si ich nevšimol.
Pomaly sa ďalej predierali hustou džungľou a konečne zhruba po 6 hodinách únavného a zbytočne dlhého pochodu, hlavne kvôli xO2, sa ocitli asi 200 sáhov pred ľudožrútskou dedinou. Sam šiel na prieskum a po chvíli sa vrátil a načrtol do hliny schématický plán osady. Overil, že stráže su bdelé malým kamienkom a družiníci začali rozoberať ako ďalej na osadu. Jezábel zatiaľ opodiaľ strážila. Niekoho napadlo uniesť šamana, no Sam tvrdil, že nápad je to blbý lebo taký šaman už pre kmeň potom nemá veľkú cenu. Ani návrh vlúpania sa do šamanovej chalupy nenašiel veľkú podporu. xO2 sa obzeral okolo a hľadal nejaké vhodné stromy žeby ich snáď mohli nejak ostreľovať. Bezradne takto debatovali hodnú chvíľu. xO2 niečo napadlo a začal sa potuteľne usmievať. Navrhol, že Samovi da nejaký svoj lektvar na záchranu pred ľudožrútmi, keď pred nimi bude Sam utekať. Ten sa na neho neveriacky pozrel, no xO2 ďalej pokračoval, že predsa Jezábel tam nepustia a on je na tom s pohyblivosťou úplne zjavne veľmi zle. xO2 navrhol vyslobodiť toho zajatca a toto mal podľa všetkého previesť nič netušiaci hraničiar, ktorý mal navyše plniť aj úlohu takzvanej volavky.
Samovi sa to celé vôbec nezdalo a tak xO2 začal variť z vody, že vraj čítal nejakú knihu kde bola popísaná taká zvláštna telesná aktivita dobrodrhov nazvaná Beh kanibalskou dedinou. Samovi sa hrôzou rozšírili zreničky. Myslel si, že sa xO2 už načisto zbláznil. No xO2, ktorému celý čas trhalo kútikom od potlačovaného smiechu, profesionálne pokračoval ďalej, že on si myslel, že to neexistuje, no keď sa tak na to celé teraz pozerá tak, že to asi reálna vec je a že teda Sam sa musí len proste rozbehnúť a celá tá horda kanibalov bude bežať za ním. Sam zmätene a vydesene klipkal očami. Nevedel či si z neho xO2 robí srandu alebo to fakt myslí úplne vážne. Uzavrel si to, že to asi myslí vážne, no rázne celý trhnutý nápad zamietol. Sam zúfalo navrhol ako možného alternátora svojho osudu Jezábel, ktorej však zase skomolil meno takže opäť vzbudil nevôľu na jej tvári a okamžite aj krátku no tradične prudkú hádku. Alchymistka sa tvárila ako vždy veľmi dôležito, no veľa toho povedať nestihla, keď odrazu zavrčal Žralok. Okamžite stíchli a schovali sa viac do húštia. Objavili sa dvaja kanibali. Prehodili medzi sebou zopár slov, zjavne sa im zdalo, že niečo počuli. Keď nič zaujímavé nenašli, poobzerali sa a po krátkej chvíli sa vrátili späť do dediny.
xO2 začal opätovne tlačiť na Sama aby predsa len vbehol do dediny po neznámeho zajatca. Hraničiar naveľa, naveľa súhlasil aj keď prečo tak urobil bolo nejasné. xO2 mu ešte nanútil kvôli bezpečnosti nejaký svoj lektvar. Plán bol dosť jednoduchý a nasledovný. xO2 a Jezábel pôjdu vyslobodiť neznámeho zajatca za pomoci buch-buchov a Sam bude bežať ako volavka po tábore. Na hraničiarovu otázku kto ho vlastne potom bude kryť keď obaja budú oslobodzovať zajatca odvetil xO2 tradične sebaisto, že on. Samovi nebolo viac treba aby sa mu plán ihneď prestal páčiť. xO2 však zjavne viac ako osud mladého hraničiara trápila jeho ľahká 80 mincí vážiaca kuša. Pôvodne síce chcel aby mu ju Sam nechal ležať pri obetnom kole kanibalov, no naveľa, naveľa Jezábel privolila, že to xO2 odnesie. Ten keď videl ako sa prehla pod jeho nákladom čo má od neho tak sa začal náhle hrabať vo vaku so šipkami a za hrsť z nich vybral a zahodil. Kysličník je skrátka galantný a dobre vychovaný muž. K tomu jej podal dve Ohnivé hliny, ktoré mal od neviem koho a tak nebolo jasné koľko ešte vydržia. Keďže Jezábel bola tiež alchymistka nebolo jej treba viac hovoriť čo s tým má robiť. Sam sa sklonil k Žralokovi, ktorý tušil vo vzduchu čosi nekalé. Začal ho chlácholiť a vysvetľovať mu, že teraz musí bežať ako o život, a o ten mu vlastne fakt aj šlo. xO2 otcovsky potľapkal nervózneho Sama po ramene, že beží pre Gorga a na jeho počesť ten Samov beh preto nazvú Gorgov memoriál. Hraničiarove pochybovačné otázky xO2 rýchlo umlčal. Opäť a zas si medzi sebou poprehadzovali a poprekladali si náklad aby bol každý z nich naložený viac rovnomerne. Pozreli na seba a vyrazili smerom na dedinu.
Neprešli ani pár sáhov, keď narazili na osamelého kanibala prilákaného z dediny neznámym hlukom, ktorý sa štandardne šíril okolo permanentne nebezpečne hlučnej družiny. Okamžite ho zlikvidovali. Nemal žiadne vybavenie okrem chabej bedernej rúšky a fúkačky. S tou to hneď vyskúšala Jezábel, ktorá trafila presne aj na priľahlý peň. Trafila ho tak presne, že sa jej nová zbraň okamžite zapáčila a rovno si ju nechala. xO2 ju okamžite ocenil a chválil pred Samom a tak ten fúkačku spakruky použil, no šipka len neobratne vyletela a dopadla neďaleko a tak týmto pokusom vzbudil len posmech Jezábel. Keďže však boli nepoučiteľne opäť dosť hluční, začali sa k ním opatrne plížiť 4 kanibalské deti prilákané ich hlasným hovorom. Družina opatrne začala ustupovať džungľou smerom od detí a plaziť sa naokolo k strážam na druhom okraji dediny. Tesne pri nich bol však hraničiar mimoriadne nešikovný a upozornil stráž priamo na seba. Jezábel neváhala a fúkla svojou novou fúkačkou. Šikovne jedného strážneho jedovatou šipkou rovno zabila. Druhý začal hulákať ako zmyslov zbavený a vbehol späť do dediny.
Spustili teda bez ďalšieho otáľania svoj pochybný plán. Sam sa prestal plaziť a zdvihol sa, pričom krátko nato prebehol dedinou ako blesk počas čoho do neho narazili dvaja ľudožrúti, no tí sa od jeho trieliaceho tela odpinkli ako sušený hrach od steny. Keďže však bol až priveľmi rýchly a vôbec by nepomohol plánu, keby len tak opäť zmizol v džungli, prebehol teda ešte raz späť krížom cez dedinu. A toto rozhodnutie ho stálo veľmi veľa. V strede dediny sa totiž nešťastne potkol o ležiaceho kanibala a spadol. Jezábel medzitým hodila svoje ohnivé hliny do chaosu kade tade pobiehajúcich ľudožrútov. Tie spôsobili nevídaný masaker. Hneď na to hodil svoje dva buch-buchy xO2, ktoré ešte viac znásobili chaos a des v osade a stred dediny sa prakticky kompletne vyľudnil. Sam sa zťažka pozviechal zo zeme a vrhol sa ku kolu kde mlel z posledného neznámy zajatec. Vtom ho trafila šipka od niektorého kanibala a on pod tiahou jedu klesol okamžite mŕtvy na zem. Všetci stuhli.
Toto určite nešlo podľa plánu, ktorý alchymista pripravil. xO2 s Jezabel oslobodili neznámeho priviazaného ku stĺpu a xO2 narýchlo udelil rozkazy aby Jezábel zobrala neznámeho späť k miestu, kde stroskotala loď, že on to tu trochu ešte prezrie a zoberie mŕtveho Sama. Bol vykoľajený a rozladený smrťou Sama, ktorý sa mu začínal celkom páčiť. Mal oprávnený pocit, že k smrti mladého hraničiara výrazne prispel aj on a tak tu teraz ležal mŕtvy uprostred dediny a občas okolo neho prebehol zmätený ľudožrút. V poslednej dobe sa im nejak nedarí. Najprv zarval Šátor v hostinci, potom zahynul úplne nezmyselne on pri stretnutí s tým obrom pred jaskyňou, hneď na to odišiel Sekus na učenie a nedávno niekam záhadne zmizol Gorg, ktorého veci tu nikde neboli a teraz ešte aj Sam. Je toho nejak veľa. Vôbec ho však nenapadlo podrobnejšie rozmýšľať nad vlastným výrazným podielom na Samovej smrti. Podrobnejšie nad tým premýšľať však nemal čas. Musel konať.
xO2 skúsil ešte narýchlo prehľadať šamanovu chatrč. Šamanove telo sa váľalo roztrhané pred chatrčou, keď po ňom a do chatrče hodil xO2 Ohnivú hlinu, pretože nechcel dopustiť aby sa šaman dostal ku slovu so svojimi schopnosťami. Rýchlo okolo jeho roztrhaného tela prebehol a vbehol do chatrče. Zmeravel. Stál tam totiž, pripravený na útok, no bez väčšej zbrane, nejaký neznámy tmavovlasý chlap s divokým výzorom tváre, trochu čerstvo ošľahnutý nejakým ohňom. Človek. Nevyzeral nebezpečne, no bolo jasné, že v danej situácii je neznámy skôr nepriateľ ako priateľ. xO2 váhal.
Keď však po pár sekundách bolo z jeho pohybov jasné, že aj tento nešťastník chce využiť zmätok a chce sa od ľudožrútov dostať rýchlo preč, xO2 sa ho namiesto útoku radšej opýtal kam dával šaman veci zajatcov. To s istotou neznámy nevedel. xO2 začal narýchlo hrabať v rozmetaných a roztrhaných veciach v chatrči po výbuchu Ohnivej hliny, no bolo ich veľmi veľa a bol v tom dokonalý chaos. Neznámy ho súril, že treba uniknúť z dediny kým je medzi kanibalmi zmätok, no trochu sa mu súčasne snažil pri hľadaní pomôcť. Rýchlo ukazoval čo má kde šaman po chatrči rozložené, ako to videl pri svojom krátkom pobyte v dedine. Stále nechápal čo xO2 zdržiavaním sa v dedine sleduje, keďže celá ich situácia zďaleka nebola taká bezpečná akoby sa mohlo navonok zdať. xO2 pochopil, že neznámy muž s prieskumom chatrče nesúhlasí a tak mu rýchlo vysvetlil, že neznámy zajatec, ktorého oslobodili od kola a s ktorým práve Jezábel mieri k pobrežiu, by mal tu niekde mať svoje veci. Neznámy muž však vôbec netušil kde veci zajatca môžu byť a len pokrčil bezradne ramenami. V kúte chatrče trónili rôzne prírodné predmety ako žabie kostry, vysušené kožky rôznej zvere, časti divých zvierat, zväzky smradľavých bylín. Narýchlo to spolu prehliadli a xO2 pobral veci o ktorých si myslel, že asi patria zajatcovi od kola. Keď bol konečne hotový obrátil sa na neznámeho, že môžu teda ísť, no nejak sa zabudol a tak zrazu oslobodený neznámy zistil až po 40 sáhoch, že beží vlastne sám. Objavili sa 5 kanibali, ktorí hneď fúkli na xO2 stojaceho pred chatrčou jedovatú šipku. Rozpačito sa zastavil pri šamanovon tele. Neďaleko ležal mŕtvy Sam. Tak trochu kolega, no xO2 žiaden sentiment ku kanibalovi necítil. Stojac trochu zadumane vypil okamžite lektvar obrej sily a zobral mŕtveho Sama, celého ako bol. Šipok sa nebál ani trochu. Tie samotné síce veľa zranení nespôsobovali, no ich jed mohol byť pre slabšieho nebezpečný načo tak hlúpo a kruto doplatil Sam. Nie však pre xO2 a to už on, ako správny alchymista a účastník nejedného boja s kanibalmi, dobre vedel.
Na druhej strane situácia bola stále dosť vážna. Des a chaos v dedine sa pomaly vytrácal a niektorí kanibali sa dokonca opatrne a veľmi pomali vracali do dediny a hrozilo, že sa na xO2 vrhne niekoľko divochov odrazu rozzúrených do nepríčetnosti masakrom v dedine spôsobenom Ohnivými hlinami. Rozmýšľajúc nad podobnými vecami Kysličník bez problémov dobehol muža, ktorého objavil v chatrči. Neznámy muž sa spýtavo pozrel na xO2 a uvedomil si, že ten malý exot z východu je nejaký veľmi silný a mimoriadne odolný. Kým stihol xO2 odbehnúť hlbšie do pralesa trafilo ho ešte dosť šipiek na rozlúčku. Ľudožrúti vždy priskočili a strelili po xO2 šipky, no na ich veľké počudovanie xO2 stále nepadal pod silným jedom natretým na šipkách. Postupne sa xO2 vymotal z okolia dediny s hŕbou šipiek zapichnutých v brnení a odeve. Niektorí ľudožrúti si však stále nedali pokoj a nasledovali xO2 aj hlbšie do džungle. Jeden z ľudožrútov sa však odrazu chytil za nohu a zrútil sa na zem. Ostatní ľudožrúti však nedbajúc na nič z fúkačiek stále stíhali zasypávať unikajúceho alchymistu. xO2 si po chvíli položil tornu na zem. Ľudožrúti ho opäť zasypali šipkami z fúkačiek. Ďalší z domorodcov sa chytil za nohu a záhadne sa zrútil na zem. xO2 tí kanibali úplne rozzúrili. Chvíľu váhal či sa na nich vrhne alebo radšej bude utekať hlbšie do džungle za Jezábel a neznámym zajatcom.
Neznámy hraničiar, ktorý sa celý čas držal neďaleko, no od alchymistu trochu ďalej, sa spýtavo na xO2 pozeral nechápajúc čo sa deje. Pre neho bola situácia úplne jasná. Treba utiecť a bol rád, že sa pozornosť ľudojedov sústredila na jeho mimoriadne odolného spoločníka. Kanibali však z ničoho nič nevysvetliteľne zazmetkovali a dali sa z ničoho nič odrazu na útek do pralesa. Čo bolo tou tajomnou príčinou nebolo vôbec jasné, no nikomu sa to ani skúmať nechcelo. Hraničiar a xO2 si to vôbec nevedeli vysvetliť. xO2 mal chuť kanibalov prenasledovať, pretože mu došlo, že dedina zabila už asi druhého jeho družiníka a stala sa teda z toho pre neho náhle veľmi osobná vec. Gorgove veci však stále nikde neboli čo bolo divné a tým jeho smrť nemohla byť definitívne potvrdená čo bolo veľmi nepríjemné pretože takto alchymista nevedel či na ostrove ostať alebo nie. Nevediac čo robiť začal predsa len bežať za Jezábel a zachráneným cudzincom.
Spolu s mužom zo šamanovej chatrče bežali pralesom, no len chvíľu, keď sa alchymista zrazu zastavil. Napadlo ho opäť, že by mohol predsa len prenasledovať tých kanibalov, zistiť prečo sa tak záhadne stiahli a možno nájsť stopy po Gorgovi. Bez škrupulí nakázal neznámemu hraničiarovi aby šiel späť do dediny strážiť situáciu a že on sám pôjde po krku tej skupine kanibalov čo utiekla do lesa. Strhla sa hádka, že je to za hlúposť a kto má komu čo rozkazovať a prečo. xO2 si uvedomil, že v zápale boja a zmenených skutočností bol k neznámemu asi trochu prihrubý. Vysvitlo, že neznámy muž je tiež hraničiar ako Sam a oslobodil sa potom čo tam do chatrče nejaký blbec hodil akúsi bombu, ktorá ho skoro zabila. xO2 sa mu teda rovno predstavil, že tým neznámym blbcom bol vlastne on a slušne ho ešte raz poprosil či by mu nepomohol stopovať tých ľudožrútov čo utiekli do džungle, keď už je náhodou hraničiar. Ešte predtým však ešte chcel vyzliecť telo mŕtveho Sama a poprosil neznámeho či by okrem stopovania nevykopal jamu ako hrob. Neznámy mu navrhol nech ho radšej odtiahnu, každý za jednu ruku, preč z miesta smerom kam utiekli alchymistovi spoločníci. xO2 začal z ničoho nič v panike kričať, že nechali na mieste ešte nošu so surovinami, ktoré ukoristil zo šamanovej chatrče. Neznámy len pokrčil ramenami a hneď aj nošu so surovinami, tento raz už bez reptania, zobral. xO2 sa ho spýtal na meno a neznámy sa predstavil ako Hron, no xO2 to meno z hlavy hneď aj vyfučalo.
Po krátkej chvíli obaja opozdilci dobehli na miesto kde sa schovali Jezábel a neznámy zajatec od obetného kola. Neznámy zajatec, ktorým bol vychudnutý elf, predtým poprosil Jezábel o nejakú zbraň, najlepšie dýku, aby sa mohol brániť, keď ich niekto alebo niečo napadne. Jezábel po typicky dôležitých drahotách, povedala že zbraň má, ale keďže nemala dýku tak sa neznámy zveril do rúk osudu a čakali schovaní. Jezábel, vidiac pribiehajúceho xO2, vyskočila z krovia a hneď po nej, vyskočil z krovia aj neznámy zajatec od kola. xO2 sa najprv vydesil čo to z krovia vyliezlo no potom sa potešil, že vidí aspoň niekoho známeho. Hron sa trochu prekvapene pozeral na náhlu zmenu celej situácie. Jezábel sa hneď vyzvedala čo je so Samom, vidiac telo na xO2 ramene, načo Hron ukázal na neznámeho zajatca od kola, že to je ten zajatý kúzelník. xO2 skoro zabehlo a prevrátil oči.
Hneď pochopil v akej nebezpečnej situácii sa zrazu ocitol. On s nejakou ženou, ktorú takmer nepoznal a navyše s dvomi úplne neznámymi spoločníkmi, ktorí im síce teraz ďakovali za vyslobodenie, no jeden z nich bol hraničiar a druhým bol kúzelník. Celé sa to nejak zvrtlo a v prvom rade sa musel opäť stať pánom celej situácie. Otočil sa k Jezábel, že Sam je mŕtvy lebo ho zabila šipka ľudojeda a pokračoval ďalej smerom ku neznámem kúzelníkovi. No od neho sa veľa nedozvedel pretože ten sa len dožadoval veľa a veľa vody lebo bol príšerne smädný. xO2 ho však len hrubo odbil, že ho to vôbec nezaujíma, že smädný je aj on a že tiež dlho nepil. Medzitým sa stihol Hron zoznámiť s Jezábel a zatiaľ vyzeralo, že ich komunikácia bude výrazne menej konfliktná ako tá predchádzajúca medzi ňou a Samom. xO2 sa otočil, že ešte pôjde späť do dediny prehliadnuť či v nej neostalo ešte niečo zaujímavé a pozrel na telo Sama, ktoré položil na zem. Jezábel sa spýtavo pozrela späť, že teda kto ho vlastne odnesie, no to xO2 zjavne nepovažoval za problém keďže tu stáli dvaja chlapi a že xO2 Hronovi sľúbil, že ho za pomoc odmení aj keď zdalo by sa skôr, že by to mohlo byť opačne, keď ich už oboch vyslobodili zo zajatia kanibalov. No zmätočný xO2 si, ako už veľakrát, húdol len svoje aby to po chvíli odvolal a zase raz zmenil. Do toho si vytrvalo odkašliaval neznámy kúzelník, ktorý si tak chcel pritiahnuť pozornosť, no nikto mu nevenoval ani najmenšiu formu pozornosti, pretože Jezábel medzičasom páčila z Hrona informácie či ľudožrúti nezjedli náhodou nejakého trpaslíka, teda asi Gorga, čo Hron hneď aj potvrdil, čo si zase pre zmenu xO2 uzavrel tak, že už je teda po smrti aj Gorg. Aj keď, čo bolo divné, jeho veci nikto nikdy nikde nevidel. To alchymistovi pokazilo náladu ešte viac, súčasne mu v žilách koloval silný lektvar a chcel jeho účinky ešte využiť, súčasne však nevedel ako ich skĺbiť s tým čo potrebovali jeho traja spoločníci.
V tej chvíli to však opäť nikto neriešil lebo xO2 si konečne všimol, že neznámy kúzelník sa chce predstaviť. Jeho meno bolo Begar Fergos, kúzelník z Chufy a osloviac xO2 ako malý mužík, začal tipovať odkiaľ xO2 je keďže mu pripomínal skřeta, no na neho bol až príliš pekný. xO2 mal toho celého už dosť a prirovnanie ku skřetovi ho výslovne dožralo. Zmenil znova názor a rozhodol sa, že okrem cesty do dediny pôjde aj po vodu a ostatní nech zatiaľ aspoň odtlačia telo mŕtveho Sama na pláž. Hron zakašľal a ironickým hlasom sa opýtal či náhodou neutekajú pred nebezpečenstvom načo mu xO2 odvetil svoje obligátne. Neviem. Begar ich upozornil na temný tupý zvuk z džungle, ktorý sa začal pomaly pravidelne a v rôznych rytmoch opakovať. Tam-tamy. Jezábel s obavou pozrela na xO2 a navrhla aby išli čo najskôr na pláž, no xO2 tak ako stále predtým, trval na ďalšom nezmysle, ktorý aj tak o chvíľu zmenil. Hron sa pridal, že podľa neho sú to tam-tamy, ktoré ohlasujú trestnú výpravu a že sa niečo u ľudožrútov deje. Rýchlo sa sarkasticky rozlúčil, schytil časť tela a ťahajúc ho smerom k pláži s ním aj odchádzal. Jezábel volala xO2 tiež na pláž, keďže tam stihla zrúbať počas ich pobytu 5 stredných stromov ako prípravu na možnú budúcu plť a myslela si, že pokiaľ je xO2 taký silný ako teraz tak by mohlo mať zmysel s tým niečo ešte urobiť a prípadne zrúbať ďalšie stromy. Begar začal filozofovať čo je xO2 zač, že bude asi alchymista a že má nejakú väčšiu silu akoby sa od takého malého muža čakalo pričom si stále len škrabkal svoju briadku. Mal na sebe modrý plášť, ktorý vyzeral napodiv celkom zachovaný. xO2 to dopálilo a odporučil Begarovi ísť so svojou filozofiou, na ktorú on teraz nemal čas, za Jezábel, ktorá sa zase na neho za túto poznámku urazila. Kúzelník asi zjavne prehliadol s kým a kde sa ocitol a po čom, nehovoriac o tom čo im bezprostredne hrozilo.
Nakoniec sa xO2 konečne rozhodol správne a navrhol nech urýchlene zmiznú z džungle, čo sa Hronovi zapáčilo a tak si sadli alchymista s hraničiarom konečne do noty. xO2 zle pozrel na kúzelníka aby zase neotravoval so svojimi úvahami a vykročil, handrkujúc sa s Jezábel, smerom na pláž. Počas postupu bolo jasné, že mu lektvar sily určite nevydrží až tam. Begar, stále kádrujúci spoločníkov, sa pomaly terigal za nimi, no zjavne bol úplne mimo. Po krátkej chvíli xO2 oznámil modifikáciu plánu, ktorou bolo, že on ide na prieskum a pôjde pred nimi čo Jezábel komentovala lakonicky, že podobnú vetu už nedávno počula od jedného trpaslíka, čo však xO2 okamžite označil za hlúposť, pretože on sa cítil fit na prieskum a že sa im to hodí. Zobral ešte Hronovi kôš s alchymistickými surovinami aby mu trochu odľahčil a vyrazil rýchlo dopredu. xO2 prebehol asi 2 míle dopredu, keď mu lektvar sily náhle vyprchal. Ostatným po chvíli došlo, že to vlastne urobil aby nespomaľoval ostatných. Tam si sadol na bobok a skúmal obsah noše ulúpenej od šamana trpezlivo čakajúc na ostatných. Po chvíli začal nadávať a vytiahol ruky z noše zašpinené od surovín. Asi sa niečo rozbilo a zranilo ho. xO2 vypil razom jeden rudý kríž, ktorý si predtým aj vyrobil. Medzitym väčší zvyšok ostatných sa chvíľu handrkoval čo ďalej lebo kúzelník bol príliš unavený na nosenie čohokoľvek a chcel celý čas len vodu na pitie, ktorú však so sebou nikto nemal. Hronovi zase dochádzala trpezlivosť s vláčením mŕtveho tela. Začínalo ho to celé štvať. Begar navrhol vyzliecť Sama z brnenia, čo xO2 napriek deklarovanému zase nestihol, no Hron sa to sám bál urobiť pretože xO2 sa mu zdal nervózny, divný, nepredvídateľný a mohol by ho kvôli takejto veci možno aj zabiť, pretože to mohol v návale zlosti brať ako zneuctenie tela.
Konečne začali postupovať dosť z ostra k pláži, keď Jezábel pomohla Hronovi trepať mŕtvolu na ktorú bol hraničiar čím ďalej tým viac napálený. Kúzelník zťažka fučal za nimi a zjavne nestačil ich rýchlemu tempu čo bolo po chvíli úplne jasné a aj im to sám zadychčane oznámil. Hron na neho kukol a prehlásil, že kúzelník je vlastne šťastný chlap, lebo ho nezjedli a už bol priviazaný pri kole. Menovaný však fakt nevládal, posmešky vytrvalo ignoroval a tak museli skutočne spomaliť aby neodpadol. Po cirka 2 hodinách vytrvalej chôdze dorazili na miesto kde táboril xO2. Ten už medzitým radšej vyrazil aby nestrácal čas a po 3 hodinách ostrej chôdze dorazil do ich provizórnej palisády zo sudov, ktoré rýchlo prekontroloval. Veľmi sa tam táboriť nedalo, táborisko bolo totiž tesne pri vode, keďže bol príliv. Napadlo ho, že to mal urobiť podľa mŕtveho Sama trochu ďalej a prišlo mu ľúto, že už mŕtvy hraničiar s nimi nie je. Niekoho by aspoň trochu poznal, keď už Gorg podľa všetkého skončil v žalúdkoch kanibalov. V sudoch boli stále nahádzané nástroje čo zachránili z lode. Kanibali tu teda ešte asi neboli. Loď už vidno nebola, pohltilo ju more. Alchymista opäť trpezlivo čakal na ostatných, ktorí sa vliekli za ním.
Druhá skupina však šla príšerne pomaly. Tam-tamy hlboko v džungli stále duneli. Po pár hodinách dorazili na pláž konečne aj Begar a Jezábel s Hronom, ktorí vliekli z posledných síl mŕtveho Sama. Počas cesty vysvitlo, že aj Jezábel je z Chufy a tak skúšali s Begarom nájsť spoločných známych, ale žiadnych sa im nájsť nepodarilo. Keďže Jezábel jediná aspoň približne vedela kde je asi voda, z predchádzajúceho prieskumu, rozhodla sa, že po ňu zabehne. xO2 však poprosil Hrona kvôli tam-tamom aby šiel pre istotu s ňou nech nejde sama. On sa chcel medzitým rozlúčiť s mŕtvym Samom. Jezábel zobrala všetky mechy a skúšala nájsť navyše ešte aj nejaké nádoby na vodu, no nikto už nič iné použiteľné do sebou nemal. xO2 rozhodol, že potom čo sa vráti zo svojej meditácie sa musia všetci porozprávať aby si ozrejmil kto je kto a kto odkiaľ pochádza a ako sa na ostrov dostal, z čoho mohli plynúť zaujímavé informácie na ich záchranu z ostrova. xO2 daroval Jezábel na ochranu dve Zubaté ostria keby mali po ceste na vodu nejaké problémy.
Po chvíli sa vrátil Kysličník späť k palisáde a začal z ostra na kúzelníka, že ako sa to vlastne volá a ten len trpezlivo zopakoval, že Begar Fergos z Chufy a že je k jeho službám. xO2 ho hneď uzemnil aby si sadol a bol ticho. Jezábel sa po krátkej chvíli vrátila ešte bez vody a veľmi rýchlo mu odovzdala späť jeho šipky, ktoré pre neho nosila z čoho mala ona nefalšovanú radosť a na čo sa však xO2 veľmi kyslo zatváril, že teda dobre. Začal tiež deliť Samove veci čo však bol trochu zapeklitý problém, keďže toho bolo pomerne dosť. Mali opäť množstvo nákladu, málo síl na odnesenie a netušili ako tie veci roztriedia.Časť vecí bola vlastne ešte po Krvavom Zedovi a mala veľmi veľkú cenu. To však nikto nevedel. Begar si sadol do tieňa pod sud a oddychoval.
Po pol hodine sa Jezábel s Hronom vrátili, už aj s vodou, a dali napiť Begarovi a xO2. V sude bolo spracované mäso z jeleňa, ktorého stihol spracovať ešte Sam, takže jedlo a pitie bolo na čas vyriešené. xO2 začal vyzvedať od Hrona kto je zač a ako to že bol v šamanovej chatrči a poznal Gorga. Otázku brnenia nechal na neskôr. Síce ho nikto iný nosiť nemohol, ale zdalo sa mu veľmi skoro dať ho prakticky neznámemu hraničiarovi. Do ich rozhovoru sa začal miešať aj Begar, no bol xO2 razom umlčaný aby bol teraz ticho. Ku Gorgovi však mladý hraničiar.nepovedal nič viacej čo zamlžilo situáciu s jeho smrťou ešte viac. Možno o ňom ani nič nevedel. Vysvitlo, že Hron robil chvíľu pomocníka šamanovi. xO2 ho pre istotu otestoval otázkou či ich šaman sa volal Kunzo, no Hron tvrdil, že reč nevie a tak nevedel ani ako sa šaman volal. Begar si vypýtal jedlo a Jezabel mu bez slova ukázala hŕbu spracovaného jelenieho mäsa do ktorého sa kúzelník okamžite s chuťou pustil. xO2 si uvedomil, že sa vlastne od Hrona vôbec nič nedozvedel. Ten totiž stále len odpovedal protiotázkami a celá debata bola xO2 mimoriadne podozrivá, keďže Hron nepoznal ani ďalšie mená ľudožrútov ako boli Simbuk alebo Yerik. Hron pripustil, že ich počuť skutočne mohol, no veľa si nepamätal. Vôbec nevedel či ľudojedi majú nejaké lode, ani koľko dedín ľudožrútov alebo koľko obyvateľov má celý ostrov.
Jezábel xO2 poradila aby vyspovedal radšej Begara, ten možno bude vedieť viac. Ten pre zmenu prekvapujúco vyhlásil, že na ostrov ich dopravila jedna obchodná loď spolu s jeho trpaslíckym kamarátom Kerimom. xO2 ihneď napadlo, že to by mohli byť tie trpaslícke kosti nájdené Samom pri prieskume, no nechal si to radšej pre seba. Ďalšou zaujímavou vecou bolo, že Begar ukázal smerom na miesto kde by mal byť čln, ktorým sa obaja priplavili z lode. Kúzelník prehlásil, že sú na Lobdeji, na najsevernejšom ostrove Ľudožrútich ostrovov, no xO2 to meno vôbec nič nehovorilo a len bezradne pokrčil ramenami. Hron si medzitým začal uždibovať z jelenieho mäsa a so záujmom počúval rozprávanie kúzelníka. Prepadol ho veľký hlad. Asi potom ako z neho trochu opadol ten príšerný stres. Bol podozrievavý, no zdalo sa že od nových spoločníkov mu žiadne veľké nebezpečenstvo nehrozí a tak sa trochu uvoľnil aj keď v podvedomí stále sledoval čo sa okolo deje. Begar ďalej prehlásil, že sú od pevniny asi 20-30 míľ, čo sa xO2 zdalo dosť málo, no kúzelník nevedel ako ďaleko sú od Oskuthanu kam sa chcel dostať xO2 kvôli Sekusovi. xO2 ukončil výsluch kúzelníka na ktorý sa rozhovor postupne zmenil, keďže to čo potreboval vedieť už zistil. Dal jediacemu Hronovi meč a štít, keďže sa mu mohli hodiť. Hron štít nemal a xO2 sa to vláčiť nechcelo a zjavne na to nemal ani silu. Meč bol určite lepší ako vlastnil Hron a xO2 tým vypočítavo hneď aj zvýšil svoju šancu na prežitie. Nehovoriac o tom, že sa mu nedôverčivý a vzpurný hraničiar celkom páčil. Begar sa trochu odplazil pod stromy, keďže tieň pod sudom sa medzičasom zmenšil, no Hron mu prehodil, že to môže byť dosť nebezpečné kvôli zveri v džungli. Prebehla rýchla porada čo ďalej, ktorá bola štandardne veľmi chaotická.
+++pochod po pobrezi /lodkou od begara?/uniknutie z ostrova na neznamu lod- vojenska galera, zajatie v kapit. kajute /prechod cez okno/.
Na lodi
Hron rýchlym pohybom zamkol dvere do kapitánskej kajuty. Situácia vyzerala veľmi zle, no aspoň im získal trochu času. Bolo treba počkať kým sa xO2 a Jezábel opäť zväčšia. Begar, takisto zmenšený, bol medzičasom v bezvedomí a nadôvažok zavretý v klietke a hrozilo, že sa zväčšením minimálne dobre doráňa aj keď nebolo jasné kam ho vlastne odniesli a čo s ním kapitán zamýšľa keďže len povedal nech ho veľmi dobre strážia. Bol však v inej časti lode a tak v kapitánskej kajute veľmi nápomocný nebol. A ostatní nemohli byť nijak nápomocní jemu. xO2 takmer nepočuteľne pišťal zo zeme, že by mohli dvere narýchlo otvoriť a hodiť tam nejaký buch buch, no Hronovi sa to moc nepáčilo. Už nad tým rozmýšľal, no bál sa, že dvere už opäť nezavrú.
Dvere sa ako odpoveď otriasli pod pokusom o vyvalenie nasledovanom nadávkami a hrozbami kapitána rozpáleného do biela. Cez okno sa nedalo, na to nikto nemal dosť zručnosti. Dvere sa opäť otriasli pod veľkým telom snažiacim sa ich vyvaliť. xO2 v panike pišťal na Hrona aby niečo urobil načo ho hraničiar položil na stolček a hystericky zakričal tým za dverami, že ak neprestanú všetko podpáli. xO2 medzitým pobehoval po malom stole a snažil sa preskúmať lektvary a listiny na ňom položené. Niektoré lektvary spoznal, ale listiny roztočiť nedokázal, pišťal na Hrona nech radšej drží dvere. Hron dotiahol veľkú kapitánovu truhlicu najprv do stredu kajuty, no potom ho napadlo ju pritlačiť ku dverám aby ich trochu zablokovala. Na to schmatol sekeru, čo našiel v kajute a jedným úderom odbil zámok na truhlici. Zpoza dverí sa ozvalo aby nič neotvárali lebo si môžu ublížiť, načo sa Hron len uškrnul, že jasné a pokračoval ďalej.
Dvere sa opäť otriasli a otriasali sa častejšie a častejšie ako sa cez ne snažil strašne zarputilo niekto dostať. Keďže sa im to nepodarilo, po chvíli snaha nakrátko ustala. Bolo počuť ako za dverami privliekli niečo väčšie čo im malo pomôcť dvere vyvaliť. xO2 natešený pobehoval po stolíku. Páčilo sa mu, že tu bolo množstvo predmetov, ktoré sa im zídu. Hron sa otočil na nejaký hlások zo stola v ktorom spoznal xO2 ako na neho máva a natešene huláka, že na stole je veľa dobrých lektvarov, medziiným aj lektvar na obriu silu a jeden Rudý kríž. Medzitým sa odvážila vyjsť zpod postele aj zmenšená Jezábel. Prekľučkovala pomedzi nohy Hrona aby ju nezašľapol a prišla k stolíku po ktorom behal xO2. Jezábel zo zeme pišťala aby jeden lektvar vypil. Hron, po notnom okúňaní a dobiedzaní oboch alchymistov, naveľa naveľa schmatol Rudý kríž a kopol ho do seba. Rozliala sa mu telom životodarná energia a cítil sa ako znovuzrodený. Ako opitý sa striasol. Hneď za tým vypil lektvar Obrej sily. Schytil veko truhlice a trhnutím veko prirazil k dverám do kajuty. Podobne rýchlym pohybom vytrhol šuflík zo stolíka na ktorom stál xO2 a položil Jezábel vedľa alchymistu. Nevytrhol ho však z pántov, nato si dal zvlášť dobrý pozor. Obaja alchymisti naskákali do šuflíka.
Hneď na to sa loď divne naklonila a stočila. Niečo sa dialo vonku. Šuflík sa zavrel. Hron spadol späť zadkom do bedne, odkiaľ sa nevedel vytrepať pričom si sadol na nejaké ostré zbrane. xO2 sa vyváľal v listinách s atramentom. Zdalo sa, že divné pohyby lode vyplašili pár myší, ktoré teraz pobehovali zmetene po izbe. Jezábel s xO2 sa snažili otvoriť šuflík zvnútra, no nedarilo sa im. Hron s boľavým zadkom si všimol, že sú zavretí a šuflík rýchlo otvoril aby oboch nešťastníkov vyslobodil. Už aby sa zväčšili. Ako odpoveď na hraničiarove želanie sa obaja zväčšili na pôvodnú veľkosť. Bolo treba niečo vymyslieť. S obavami pozrel na dvere. Pánty síce držali dobre a kapitán vedel aký kvalitný zámok si na ne dal, ale pod údermi niečoho, čo si námorníci dovliekli, sa dvere pomaly menili na triesky. Dlho nevydržia to bolo hraničiarovi jasné. Za dverami musela byť takmer kompletná posádka lebo ústili priamo na palubu. Cez škáry v čiastočne rozbitých dverách presvitalo popoludňajšie slnko. xO2 znervóznel. Niečo ho napadlo. Svojho času dostal listinu od Gorga. Prekliatu listinu. Napadlo ho, že sa musí zbaviť toho nebezpečného predmetu čo najskôr a teraz by mohla byť práve tá správna chvíľa. Mala určený čas životnosti. A ten mal čoskoro nastať.
Začal kričať na Hrona, že má jednu listinu, ktorá je nebezpečná, no mohla by im súčasne dobre pomôcť. Dostávajúc sa do hystérie začal revať na Hrona aby listinu nejakým spôsobom dostal za dvere na druhú stranu lebo inak sú úplne stratení. Hron zmätene hľadel na xO2. Vedel, že alchymista si asi nevymýšľa, veď mu poradil aj s lektvarmi, ale ako splniť to čo žiadal nevedel. Dvere sa otriasli pod ďalším úderom. Jezábel podala sekeru Hronovi. Schmatol ju a sekol do dverí. Námorníci na druhej strane ostali úplne zaskočení. Niekto sa snaží vysekať von! Kapitán naštvane zareval, že stačí odomknúť. Na to sa dvere otriasli ďalšou strašnou ranou. Este dva údery a rozsypú sa to bolo teraz jasné už každému. Hron hral o čas a hulákal na druhú stranu, že má pre nich veľmi dôležitú správu, no odpoveď žiadnu nedostal. Zjavne si druhá strana povedala, že sa už dnu dostane svojimi metódami.
Hron začal hulákať, že nech prestanú, že odomkne. Kapitán mu odvetil, že to už o chvíľu nebude treba. xO2 si rýchlo vytiahol rachejtli dúfajúc, že ich na chvíľu udrží v šachu a budú môcť vyjednávať, no veril skôr v psychologický efekt keďže bol na jej odpálenie príliš slabý a hlavne nemal oheň. Jezábel s Hronom si vytiahli zbrane. Hronovi sa zdalo, že toto je ich koniec. Dvere vyzerali, že sa každou chvíľou rozpadnú. Jezábel schytila listinu od xO2 a snažila sa ju prepchať cez rozpadajúce sa dvere na druhú stranu, no listina sa vzpierala. Nechcela ísť z alchymistkinej ruky. Jezábel pochopila, že urobila vážnu chybu, keď tu prekliatu listinu od xO2 iniciatívne zobrala. Začala zúfalo kričať na kapitána, že majú pre neho veľmi dôležitý odkaz, ktorý je otázkou života alebo smrti.
Odpoveďou im bol posledný úder baranidla po ktorom sa dvere rozlomili v polovici. Naokolo lietali triesky z rozbitých dverí. Za troskami stáli v polkruhu námorníci na palube vo výhražných pózach so zbraňami v rukách. V kapitánskej kajute oproti ním stáli naši traja družiníci s rachejtli, lukom a listinou. Chvíľu ostalo ticho. Jezábel sa obratne nahla a prehodila cez rozbité dvere listinu kapitánovi. Ten reflexívne a pustil meč a schytil listinu. Vedľa stojaci námorník, vidiaci runy na listine, sa začal žehnať aby odplašil zlých duchov. Jezábel si začala narýchlo vyťahovať luk. Od paluby ich delila ešte truhlica pritlačená svojho času Hronom k dverám. Kapitán listinu neotvoril, ale položil si ju za pás. Ukázal na našich troch hrdinov "Zabte je!" zareval z celej sily na svojich námorníkov. Hron skúsil sebavedomo vyzvať kapitána aby sa vzdal, no vzbudil len jeho smiech a neskôr hnev. Rozzúrený hnal námorníkov do útoku. Ukázal na pár okolostojacich, nech sa spustia aj cez okná a tým ostatným na palube opätovne rozkázal aby ich už konečne zabili.
+doplnit chybajuci usek /poznamka z nejakou zrudou pri vazeni a kajutach/, begar svacani vo vezeni..
Objavil sa tmavý mrak, ktorý začal pomaly krúžiť nad loďou. Postupne, ako krúžiaci a víriaci sa valec sadal, sa loď ocitla v hustej, pomaly sa víriacej širokej hmle. Nebolo vidno na krátku vzdialenosť od lode a cez hmlu už vôbec nie. Hmla sa postupne vírila a točila rýchlejšie a rýchlejšie okolo lode. Tá však stála na vode úplne nepohnute a vzdušné masy, ktoré sa točili okolo nej, sa jej akoby netýkali. Húpala sa v úplnom bezvetrí a plachty splihnute viseli na rahnách. Družiníci sa narýchlo radili čo robiť. Vyzeralo to magicky a mimoriadne nebezpečne. xO2 navrhol preskúmať ešte raz kapitánovu kajutu, kvôli možným cennostiam a pobrať čo sa dá. V truhlici prirazenej k dverám bola totiž schovaná ďalšia truhlica od ktorej podal xO2 kľúčik Hronovi. Ten menšiu truhlicu skúsil rovno otvoriť a napodiv to išlo. Nebola tam dokonca ani pasca. Ostal zarazený. Vnútri bol totiž obsah, ktorý u kapitána lode vôbec nečakal.
Knihy. Veľmi staré, takmer spráchnivené knihy. xO2 sa prekvapene otočil od sledovania rotujúceho mraku a loďky, ktorá sa pomaly vzďalovala. Knihy u evidentne blbého kapitána lode taktiež vôbec nečakal. Nevedel čo to malo znamenať, no času bolo málo o tom teraz debatovať a rozmýšľať. Zakričal na Begara, ktorý bol na druhom konci paluby aby prisiel ku nim, no Begar mu zakričal, že nemôže lebo je vo veľmi zúboženom stave a že potrebuje pomoc. Hron rýchlo prebehol Ahmarské nadpisy na knihách, ktoré hovorili o tom, že knihy boli zhruba o hospodárstve, dejinách a o mágii. xO2 rýchlo poslal Jezábel na pomoc Begarovi, ktorá kúzelníkovi vynadala, že ju už dlho štve. Kúzelník visel na Jezábel ako polomŕtvola a takto spolu sa dotackali späť ku xO2. Hron si vybral jednu z kníh aby sa do nej pozrel. Bol ňou atlas, no kniha bola úplne spráchnivená a prsty mu prešli cez strany po ktorých zostal len jemný dusivý prach. xO2 pozrel s výčitkou na Hrona, vyzeralo to že polovicu vzácnej knihy práve veľmi úspešne zničil. Vynadal mu nech dáva poriadne pozor čo s tými knihami robí. Nesedelo to síce na takého tupouna kapitána, ale tie knihy boli pravdepodobne veľmi staré a vyzeralo to, že majú obrovskú cenu. xO2 opäť raz chytila panika nevediac čo si skôr počať.
Begar, ktorý si znavene sadol poblíž, rýchlo nakázal Hronovi aby vrátil knihu do truhlice, kým sa úplne nerozpadne. xO2 sa rýchlo spamätal a začal organizovať kto to všetko zoberie. Hron na nich nechápavo pozeral načo toľko stresu s nejakými starými knihami, ktoré predsa vôbec nepotrebujú. Alchymista mu začal trpezlivo vysvetľovať, že za jednu takú knihu dostane toľko peňazí, že si ich toľko nedokáže ani predstaviť. Hron si stále húdol svoje, že rozpadajúce knihy im netreba, no xO2 ho poopravil, že taká kniha sa váži zlatom alebo diamantami. Bolo takmer isté, že knihy majú obrovskú cenu a začali rozmýšľať ako ich zobrať so sebou. Hron navrhol vaky, ktoré viseli v kapitánovej kajute. Bol tam jeden veľký a jeden malý vak, oba čiastočne rozožraté morskou soľou od dlhodobého používania. Begar sa otočil a pozrel von z kajuty na víriacu hmlu. Nič sa nezmenilo. xO2 začal vyberať najhrubšie knihy predpokladajúc, že obsahujú najviac informácií. Bolo jasné, že zoberú 5 najväčších kníh do veľkého vaku a začali ich rýchlo nakladať. Hron vyšiel, cez torzo dverí kapitánskej kajuty na palubu a sledoval s obavou víriaci mrak okolo lode spolu s kúzelníkom. xO2 zatiaľ opatrne balil knihy.
Mrak spomaľoval a začal sa pomaly súčasne dvíhať, pomaly zlepšujúc viditeľnosť okolo lode. Hron v posvätnej hrôze z úkazu, začal kričať na mrak čo vlastne chce. xO2 ohriakol hraničiara nech neblbne, že to nemá žiaden význam a vyzval ho nech ho vymení a že on pôjde celú situáciu preveriť. Alchymista mal pocit, že s hraničiarom nie je všetko úplne v poriadku a začína byť psychicky labilný. Zjavne sa na ňom podpísal stres predchádzajúcich hodín. Jezábel pomáhala nakladať knihy Hronovi a povedala, že ich pomôže aj odniesť čím sa zdalo, že nakoniec odvlečú všetky knihy. Begar na otázku na pomoc s knihami reagoval dosť neochotne, ale do malého vaku si nakoniec naložil 5 ďalších kníh. Zostávajúce tri a zvyšok atlasu hodili ku veľkým knihám do veľkého vaku. xO2 medzitým zíral do hmly ako pomaly stúpa naspäť hore a v rýchlostí kričal na družiníkov aby určite knihy neotvárali a nechali ich zatvorené lebo sa všetky porozpadávajú. Hron sa začal hrabať v truhlici odkiaľ po chvíli vytiahol lesný roh, ktorý tam ležal spolu s knihami a ukázal ho xO2 sledujúcemu celý čas mrak. Nečakajúc na jeho odpoveď ho zrazu niečo napadlo a zatrúbil na roh.
Ozval sa tiahly silný tón lesného rohu, ktorý vzdialene pripomínal dunenie zeme. xO2 sa prekvapene otočil za novým zvukom a začal lamentovať tušiac onedlho nový problém. Ten hraničiar je asi fakt blázon. Zúfalo sa pozrel na vinníka, no ten sa len prihlúplo usmieval. Alchymista nevedel, či to urobil naschvál alebo z blbosti. Oboje dôvody sa už však rozhodne nedali odčiniť. Begar sa spýtavo pozrel na Hrona prečo trúbi na ten roh, keď nevie čo je zač. Odpoveďou mu bol opäť priblblý úsmev hraničiara nahluchlého zo sily zvuku. xO2 rýchlo prebehol kajutu šípiac, že ju čoskoro budú musieť aj s celou loďou opustiť. Hľadal ešte nejaké užitočné veci, ktoré by sa dali zobrať. Mrak sa už definitívne zdvihol od okolia lode a ostal visieť asi 30-50 sáhov nad hladinou mora. Loď sa húpala na vlnách asi 200 sáhov od ostro členeného pobrežia s vysokými útesmi!
Náhle sa loď, pobrežie a všetko okolo začalo kymácať pod nohami. Vyzeralo to ako silné zemetrasenie. Boli úplne sami a loďka zmizla. V diaľke na obzore bolo vidieť veľké mesto s pevnosťou nad prístavom. Hron však asi nebol úplne hlúpy, lebo sa po odoznení otrasov začal naširoko usmievať a ospravedlňovať. Vyzeralo to, že celé zemetrasenie spustil práve lesný roh. To však nebolo úplne všetko. Loď sa totiž začala pomaly veľmi zvláštnym spôsobom rozpadávať. Vylietavali šrubky a kolíky, dosky vystupovali zo zárezov, uvoľňovali sa kladky a padali laná. Plachty a rahnovia sa porúčali po jednom postupne na palubu, ktorá sa rozkladala pod nohami. Hron zmätene hľadal nejaký záchranný čln pochopiac, že musia nutne opustiť loď, no žiaden ďalší už loď nemala.
xO2 tiež zúfalo rozmýšľal ako sa zachránia. Prebehol rýchlo k väzeniu kde väznili Begara. Prebehol kvapom podpalubiami, no vrátil sa bez ničoho použiteľného pričom sa musel uhýbať stále pribúdajúcim dielom rozoberajúcej sa lode. Begar, sledujúc stoicky situáciu, sucho oznámil, že by sa asi mali nejako dostať na breh. Loď sa postupne ďalej rozoberala na jednotlivé šrubky. Jezábel začala nadávať Hronovi za fúknutie do rohu, ktorý sa opätovne tváril nechápavo. Nebolo jasné či je hlúpy, nerozumie alebo nahluchlý prípadne ich vzájomná kombinácia. Begar si spomenul, že potrebuje doliečiť, že takto sa asi rýchlo utopí. Hron ani Jezábel mu však nepomohli a nakoniec ho vytrhol xO2. Begar zazrel zle na alchymistku. Zdalo sa mu to alebo niekomu predtým hovorila, že jeden lektvar ešte má? Celý čas mal pocit, že je k nemu nepríjemná a nevedel prečo. Zobral zamyslene mastičku od xO2 a začal si potierať rany z bitia vo väzení a dotrhania pri zväčšení sa v malej klietke na krysy.
Loď sa začala potápať, no potápanie sa stále zrýchľovalo ako deštrukcia lode postupovala ďalej. S rachotom spadlo aj posledné rahno s plachtou. xO2 napadlo, že to môže byť ich posledná záchrana. Hron sa spýtal čo s knižkami, no xO2 ho spražil pohľadom a nadal mu do blbcov, že im ide o život a že meč a knižky má strážiť ako oko v hlave aj pri svojej záchrane. Hraničiar pozrel na spoly prepadnutú kormu hľadajúc nejaký sud kam by tie nešťastné knihy nahádzal. Vyzeralo to, že náklad na lodi sa nerozpadával a nepodliehal univerzálnej skaze lode. Hron rýchlo zgúľal jeden sud a nahádzal do neho všetky knihy. Zabednil ho a priviazal sa k nemu. Loď sa postupne rozpadávala viac a viac. Naskákali do vody kto ako vedel, vyhýňajúc sa padajúcim a rozpadajúcim sa kusom lode a uvoľnenému nákladu. Hron plával so sudom pomaly k brehu. xO2 s ostatnými sa zachránili na rahne s plachtou, no manévrovanie to bolo veľmi obtiažne napriek xO2 prsteňu Čiernej vodomerky, ktorá mu umožňovala chodiť po vode bez problémov.
Trvalo im dobrú pol hodinu až hodinu kým sa vyštverali na pláž pod veľkými útesmi z ktorej viedla cestička smerom hlbšie do vnútrozemia a na útesy kde neďaleko stála malá pobrežná osada skladajúca sa asi z 10 domov. Naokolo to vyzeralo, že sa miesto používa na spúšťanie lodí, no žiadne lode naokolo vidno nebolo čo bolo veľmi zvláštne. Boli tu len podvaly a laná na spustenie. Smerom naľavo po pobreží bolo veľké mesto, no z pláže vidieť prakticky vôbec nebolo pre vysoké útesy prekrývajúce výhľad. Na mori asi 200 sáhov od brehu sa povaľovali rozptýlené trosky kompletne a do poslednej šrubky rozpadnutej lode a jej nedotknutý náklad, ktorý sa udržal na hladine. Všetko ostatné čo len trochu ťažšie putovalo na dno.
Družiníci boli celí zkrehnutí z prekvapivo studenej morskej vody, no nestihli sa veľmi ohriať, pretože zakrátko ich obkľúčila veľká skupina vystrašených dedinčanov s vidlami, nožmi, sieťami a inými nástrojmi. Bolo zjavné, že majú z ozbrojencov vynoriacich sa z mora veľký strach. Vyjednávania sa ujal najskôr Begar. Objasnil, že stroskotali, že sa len potrebujú trochu ohriať a hneď pôjdu kade ľahšie a nebudú ich otravovať. Jeden z dedinčanov sa spýtal či tá vojenská galéra, ktorá sa nedávno neďaleko brehu rozpadla bola ich loď, čo družiníci okamžite jednohlasne popreli a objasnili, že sa na lodi len náhodou plavili. Dedinčanovi sa viditeľne uľavilo, ale aj tak žiadali družinu aby šla radšej do neďalekého veľkého mesta lebo dedinčania by mohli mať problémy s miestnym krajvedúcim. Mesto bolo vzdialené len asi 5-10 míľ. Družina oponovala, že im je veľká zima, že sú premočení a že sa potrebujú spím na chvíľu zohriať, no dedinčania boli neoblomní. Mali veľký strach z vrchnosti a nadôvažok tvrdili, že pred asi hodinou dedinu postihlo silné zemetrasenie ako hnev bohov. Stroskotanie lode považovali za ďalšie zlé znamenie a mali z neho strach. Družiníci začali hlúpo nahlas špekulovať, že zemetrasenie mohlo byť dôvodom rozpadu ich lode, ale rybári teóriu rázne popreli, pretože zemetrasenie na mori určite loď podobným spôsobom nerozloží. Begarovi bolo divné, že dedinčania sú rybári a nikde žiadna loď nie je, no dedinčania si len povzdychli, že prišlo nariadenie a všetky lode im zhabali. Vraj dostanú nové, no zatiaľ žiadne neprišli a tak trú biedu. Ukázali na mesto v diaľke, ktoré nebolo vidieť, že vraj je to veľké hlavné mesto Gramd, že to čo z neho videli je len predmestie a že sú v Baliho Zemi.
Bolo to celé mimoriadne divné. Voda bola mimoriadne ľadová a okolo nebolo ešte nič zelené. Vyzeralo to ako v jeseni alebo na jar. Vysvitlo, že je 20. marca! Začali šmírovať smerom do dediny, či tam neuvidia nejakú krčmu alebo niečo čo by ich mohlo prichýliť. Osada však bola veľmi malá, krčmy v nej nebolo a jej obyvatelia boli zjavne veľmi nepriateľsky naladení. Begar sa skúsil opýtať na nový vývoj na fronte, no dedinčania na neho pozerali úplne nechápavo a zmätene. Po chvíli ich dokonca začali považovať za neznámych špiónov. Atmosféra razom ešte viacej zhustla. Hron tajne šťuchol do Jezábel koľkého vlastne bolo, keď družiníci odchádzali loďou z Chufy. Nevedela to určiť presne, ale muselo to byť okolo 24-27. júna! Hron úplne zdesený preglgol. Na jeho psychicky už aj tak ťažko skúšanú myseľ to bola ďalšia rana osudu. A to ešte vôbec nebolo jasné, ktorého vlastne roku, no toto sa ktosi opýtal prakticky okamžite. Bolo roku 271 po Veľkom Rozpade. To už preglgol aj skúsený veterán Kysličník. Vyzeralo to, že na výpravu pri ktorej boli unesení na neznámu loď vyrazili pred troma rokmi! Zjavne sa kedysi na lodi čosi udialo, no zatiaľ nikto nevedel prísť na to čo. Možno to súviselo s tým mohutným vzdušným vírom, možno s použitím toho rohu.
Rozpaky uťal Begar, ktorý zahlásil, že je mu príšerne zima a tak nech už konečne vyrazia do toho Gramdu, no Kysličník sa tak ľahko nedal odbiť a skúšal vymámiť od Hrona roh, že ho preskúma. Jeho zvedavosť bola silnejšia ako chlad. Kým sa oni dvaja naťahovali, prišiel ku ním so starým koňom a rozbitým povozom akýsi rybár. Predstavil sa ako Slepé Oko, pretože na jedno oko prakticky nevidel a mal ho potiahnuté akýmsi šedým povlakom, s tým, že ide do mesta predať nejaké slané ryby. Vyzeral divne, no nie nebezpečne. Bolo možné sa s ním zviezť, no všetkých však pobavil, keď vystrelil cenu 30 zlatých za osobu. Družiníkom bolo zrejmé, že ich len skúša ošklbať a začali s ním tvrdo zjednávať. Po chvíli handrkovania, keď hraničiar oznámil, že radšej pôjde pešky, znížil cenu na 10 zlatých na osobu a ako on hovoril ženskú zdarma. xO2 síce zlaté nemal a štedro ponúkol rybárovi 5 mincí čistého zlata čo rybár síce nikdy nevidel, no keď mu alchymista pohrozil, že si ich zoberie späť veľmi rád všetkých zobral a dokonca sa nechal donútiť im dať na cestu plachty do ktorých sa mohli zabaliť. Zhromaždení rybári len ticho sledovali situáciu, radi, že neznámi cudzinci už odchádzajú.
Gramd
Po asi hodine a pol cesty vozom, počas ktorej xO2 skúšal pozrieť roh sa dostali do hlavného mesta Baliho Zeme, Gramdu. Pred hradbami mesta sa široko ďaleko tiahli domky chudiny a celé mesto bolo jedno z najväčších v akom družiníci doteraz boli. Vstup do mesta stál len mizerné 3 medené na osobu a bol až džabirsky nízky. Nakoniec to prekvapujúco zatiahla Jezábel, ktorá však prekvapujúco zahlásila, ledva prešla bránou do mesta, že putovanie s družinou jej prináša len problémy a tak ďalej si pôjde radšej po svojom sama. Vyzvala hraničiara aby sa ku nej pridal a vyzeralo to, že sa ku nim možno pridá aj kúzelník Begar. Alchymistka teda navrhla ísť do hostinca podeliť všetky veci čo družiníci zakrátko aj urobili, no úplne hladko to nešlo, keď chvíľu sa zdalo, že Kysličník sa na Hrona možno aj vrhne vidiac hraničiara ako sa zdvihol a bez náznaku vrátenia cenných zbraní a brnenia sa hotoval odísť preč. Nakoniec mu to docvaklo, sadol si späť a začali sa dohadovať. Hron si nakoniec zobral štít zo Zedovej pozostalosti a jeden lektvar Metamorfózy. Begar si zobral tri knihy z kapitánovej pozostalosti.
Kysličník úplne skysol vidiac, že sa mu družina rozpadá pred očami. Dvaja náhle spojení druhovia sa zdvihli a vybrali sa na radnicu pozrieť či tam nie sú vypísané nejaké odmeny, no kúzelník sa naopak prekvapujúco rozhodol ešte chvíľu zostať s Kysličníkom. Zronený alchymista dal všetkým trom po jednej zlatke pre šťastie a keďže Kysličník zaplatil jednu noc pre štyroch, šporovlivý kúzelník sa rozhodol, že prespí v hostinci. Alchymista si vytiahol na stôl roh a zvedavo si ho prezeral. Vyzeral úplne obyčajne. Od vedľajšieho stola začul hlasnú debatu o nedávnom zemetrasení. Zdalo sa, že také čosi tu nebolo veľmi časté, no snáď sa už nebude opakovať lebo trebalo pomaly siať. Begar sedel vedľa neho a chvíľu len tak čakal, no po chvíli ho čakanie prestalo baviť a odišiel hore do izby, ktorú prenajal Kysličník za posledné svoje peniaze. Kysličník položil roh na stôl. Bude ho treba ešte raz poriadne pozrieť. Prišiel hostinský aby sa spýtal čo si pán želá piť, no odpovede sa nedočkal tak rýchlo. Kysličník civel šokovaný na dvere akoby v nich zbadal prízrak. Pretrel si oči a prekvapením zabudol zavrieť ústa pričom len ukázal prstom a spýtavo sa pozrel na hostinského.
Predtým v inej časti mesta, pred jedným hostincom sa na ulici odohrala scéna kedy neznámy kúzelník nechcel vojsť do istého hostinca, napriek tomu, že obsluha tam chodila hore bez a po krátkom rozhovore a zmene malého obnosu peňazí sa radšej vybral do hostinca U Podkovy. Idúc po ulici sa z ničoho nič zatočil akoby dostal kladivom po hlave a vedľa neho z ničoho nič stál malý, prskajúci, nadávajúci trpaslík v plnej válečníckej výbave. Kúzelník si neveriaco pretrel oči. Posledný krát kedy trpaslíka videl živého bolo pred viac ako tromi rokmi a na úplne inom mieste. Niečo viselo vo vzduchu. Hľadal aspoň Kysličníka, dozvedel sa kde by mohol byť a zrazu sa vedľa neho objavil Gorg. Niečo mu hovorilo, že toto nebude náhoda, no najprv musel schladiť trošku zlostného trpaslíka, priťahovali pozornosť a to bolo vždy na škodu. Oblial ho teda mechom vody. Trpaslík stuhol, vyzeralo to, že sa na neho vrhne, no keď sa mu prizrel bližšie zháčil sa. Svojho priateľa Sekusa tu už vôbec nečakal. Verný svojmu reflexu vytiahol halapartňu a namieril ju na kúzelníka. Skôr pre istotu ako z pocitu ohrozenia. Opatrne ňou kúzelníka šťuchol a čakal. Sekus zareagoval rovnako ako poznal, začal sa oháňať, že je slabý a ukazoval mu svoju chýbajúcu ruku na ktorej mal primontovanú umnú protézu. Gorg zvedavo pozeral a nebezpečnú zbraň trochu sklonil potom čo ňou trochu poklepal protézu. Ozval sa hnusný, kovový zvuk a Gorgovi začínalo byť jasné, že je to skutočne asi jeho priateľ. Ukľudnil sa, založil dlhú zbraň na chrbát a začal prekvapenému kúzelníkovi vysvetľovať, že pred okamihom bol s Kysličníkom na tropickom ostrove kde stroskotali a on sa vydal na prieskum džungle. Sekus mu prekvapene odpovedal, že možno vie kde sa nachádza zbytok družiny, teda minimálne Kysličník a teraz ide do dotyčného hostinca informáciu overiť. Keď sa však opýtal čo válečník celé tie tri roky robil, vyleteli Gorgovi prekvapením oči tretí krát. Začal hapkať a koktať o tom, že pre neho to bol len okamih čo sa ocitol z ničoho nič z džungle v meste. Historka to bola šokujúca, no na trpaslíkovi nebolo vidno nič čo by to celé vysvetľovalo.
Debatujúc sa veľmi pomaly posúvali mestom, každú chvíľu zastavujúc a vysvetľujúc. Pri jednom takom zastavení požiadal Gorg nejakého náhodného okoloidúceho o údaj koľký rok sa píše. Okoloidúci ho odbil s tým, že je rok 271 a o tri mesiace budú oslavy tretieho výročia vyhranej vojny nad Kopthom. Válečník len hýkol nad prekvapujúcimi novinkami a neveriacky krútil hlavou. Kúzelník sa ho snažil ťahať preč z ulice do hostinca kam išiel, no Gorg len zarazene stál a nahlas uvažoval ako je to celé možné. Naveľa, naveľa sa pohol smerom k hostincu, no aj tak si myslel, že ho elf Sekus ťahá za nos. Kúzelník ho rovno pozval na jednu rundu do krčmy, že tam to celé v kľude preberú. Odretý vývesný štít zdobila konská podkova a tak obaja vošli dnu.
Krčma bola plná tak spolovice a tak bolo treba zájsť hlbšie dnu do hostinca aby zistili či tam alchymista skutočne je. Hostinský trochu zdvihol hlas, no nezdalo sa, že by ho Kysličník počul či vnímal s ústami stále otvorenými a stále ukazujúc prstom ku dverám. Krčmár chvíľu váhal, no zľakol sa či sa hosťovi nič nestalo a tak ním predsa len opatrne zatriasol, no keď ani tak nereagoval tak radšej odišiel. Cestou minul dvoch na ktorých neznámy kudůk tak civel. Trpaslík a elf. Sekus hostinského rovno zastavil aby si objednal, potom čo zbadal xO2 sedieť v rohu pri stole. Gorg do neho hustil, že xO2 je určite v tej jeho džungli na ostrove z ktorej sa tu válečník práve ocitol. Sekus však len s úsmevom ukázal válečníkovi pred seba ku stolu v rohu krčmy a objednal od čakajúceho krčmára nejaké veľmi dobré víno, no to už alchymistu zbadal aj Gorg, ktorý si už k nemu s úsmevom razil cestu nečakajúc na Sekusa, ktorý vysvetľoval hostinskému, že cirkusák Kysličník je v poriadku len je určite veľmi prekvapený koho vidí a šiel radšej rýchlo ďalej za Gorgom keby niečo. Hostinský len pokrútil hlavou a šiel po fľašu vína. Asi mali čo oslavovať.
Gorg sa postavil pred alchymistu a začal mu vzrušene vysvetľovať, že Sekus sa mu snažil nahovoriť, že je o tri roky viac ako bolo a naraz sa snažil súčasne zistiť ako sa Kysličníkovi podarilo dostať z toho ostrova. Vzrušené otázky nebrali konca a do toho všetkého sa zapojil aj doširoka sa usmievajúci kúzelník. Všetci boli radi, že sa takto nečakane stretli aj keď to celé sa zdala byť veľmi nepresvedčivá náhoda. xO2 však stále šokovaný mlčal pozerajúc striedavo na jedného aj druhého družiníka.
Netrvalo dlho a vrátil sa hostinský s vínom, ktoré postavil na stôl a súčasne hosťom oznámil, že ich hľadá nejaký cudzinec. Všetko sa zdalo bežať akosi prirýchlo. Druhovia prikývli, alchymista však stále šokovane mlčal a sedel. Po chvíli prišiel s krčmárom neznámy muž s dlhou zelenou kápí prehodenou tak aby mu vôbec nebolo vidno do tváre. Keď sa postavil ku stolu kápí si stiahol dozadu aby sa predstavil. Mal asi päťdesiat rokov a pôsobil ako nejaký kňaz. Predstavil sa skutočne ako služobník Lesany z neďaleko stojaceho chrámu lesnej bohyne. Šiel rovno k veci a oznámil im, že na oltári chrámu sa z ničoho nič zjavil akýsi neznámy úplne nahý človek, ktorý vyzeral byť psychicky chorý a stále len opakoval aby mu zavolali z hostinca U Podkovy Kysličníka alebo Gorga. Rozpačití kňazi len krútili hlavami a vidiac, že chlapa sa asi len tak nezbavia, poslali dotyčného aby celú záležitosť preveril. Ostalo ticho načo najrýchlejšie zareagoval tradične Gorg s krikom, že to niekto hanebne zneuctil pamiatku Šátora, ktorý padol v Meste Barbarov pod mečmi vojakov.
Strhlo sa ešte väčšie prekrikovanie do ktorého sa už pomaly zapájal aj stále ešte otrasený Kysličník. Kňaz sa do hlasnej debaty nijak nezapájal, no keď po dlhšej chvíli nebolo jasné čo sa bude diať a družina stále len diskutovala opatrne sa opýtal či by páni neboli takí láskaví a nešli s ním do chrámu celú záležitosť objasniť. Družina sa chvíľu ešte prekrikovala, no nakoniec sa všetci zdvihli a nasledovali kňaza. Válečník sa cestou von z hostinca zastrájal, že toho podvodníka, ktorý zneucťuje pamiatku Šatora rozseká na mieste. Kňaz sa len bez slova otočil a studeným hlasom válečníkovi oznámil, že v chráme je zakázané vraždiť a zabíjať. Gorg len ospravedlňujúco dodal, že tak dotyčného vyvedie von pred chrám a zabije tam. V podobnej nálade sa brali z hostinca von, keď vo vchode do hostinca stretli Begara. Alchymista ho roztržito predstavil, stále dosť vykoľajený a Sekus a Begar sa vzájomne uklonili vyjadriac takto vzájomný rešpekt a spolupatričnosť. Zato Gorg si len s dešpektom odpľul nad prítomnosťou ďalšieho kúzelníckeho psa. Alchymista mladému kúzelníkovi ozrejmil, že tí dvaja budú dnes v izbe u nich spať čo Sekus rýchlo okorenil poznámkou či bude xO2 izba dosť veľká, keď sa v nej objaví ešte aj Šátor načo Gorg len mávol rukou, že v chráme bude určite len nejaký podvodník a kúzelník radšej nech nerieši veci predčasne. Krčmár, vidiac odchádzajúcich cudzincov, ktorí otvorené víno ani nenačali, zmätene hulákal na xO2 kto too celé vlastne bude platiť, no keď bolo jasné, že sa určite ešte vrátia, len mávol rukou a pokrútil hlavou.
Všetci vyšli von a vybrali sa za kňazom mimoriadne zvedaví kto sa to vydáva za Šátora v Gramde, kde družina takmer nikdy nepáchla a možno raz či dvakrát tade len rýchlo prechádzala. Išli asi pol hodinu, čo bolo na deklarovanú pol míľu relatívne veľa, ked konečne dorazili pred chrám obitý celý drevom. Bol asi dvakrát tak veľký ako pomerne malý Vesnin chrám v Džabare, no zjavne bol oveľa viac využívaný. Pred vchodom do chrámu sedeli na holej zemi dvaja modliaci sa mnísi v tureckom sede a do chrámu a z neho vychádzali cez dvere malé skupiny veriacich. Nebolo očividné, že by sa v chráme dialo čosi neprístojné alebo divné. Z miesta sálal pokoj a prírodná harmónia ako z každého Lesaninho chrámu, ktorý poznali. Kňaz pozdravil zložitým gestom dvoch sediacich strážcov, ktorí pôsobili akoby len rozjímali pred chrámom. Sekus rýchlo, iniciatívne začal od sprievodcu pýtať nejaký plášť, zjavne považoval za úplne isté, že v chráme je určite Šátor. Kňaz len pomerne neprívetivo odpovedal, že neznámy už určite na seba čosi dostal a keď od neho odchádzal mal na sebe určite aspoň starú deku.
A po vstupe do chrámu v nej neznámeho aj našli. Inak bol úplne nahý, sedel ešte stále na oltári a rehotal sa ako blázon nepríčetným, občas nepríjemným smiechom. Na výzor to bol čistý hraničiar, ktorého podľa Gorga a xO2 rozsekali hyskandskí vojaci v Zaribovom hostinci. Kňaz sa uklonil a nechal ich o samote len ich poprosil aby oltár uvoľnili do ôsmej kedy mala začínať ďalšia omša. Sekus pokýval hlavou, že oni si neznámeho aj tak asi hneď zoberú. Smiech razom akoby uťal keď neznámy zbadal družinu. Kúzelník a alchymista si spolu prehodili pár slov keď zrazu neznámy Sekusa oslovil. Gánil na Gorga s xO2, ktorý boli podľa neho tí hajzli, ktorí ho nechali v tom hostinci. Sekus chápavo prikývol a otočil sa na xO2 keďže pre neho bola situácia pomerne jasná. Našli aj Šátora a boli kompletní. Otázkou ostávalo prečo. Situácia však pre ostatných družiníkov zďaleka tak jasná nebola. Gorg huckal xO2 aby neznámeho vyspovedal a xO2 neváhal ani sekundu a chladným, odmeraným hlasom sa postavy na oltári opýtal na najtemnejšie miesto v Dagote a jeho obyvateľov štýlom výsluchu u hyskandských sardaukarov. Po vyslovení mena prepadnutého mesta odrazu zadul závan mimoriadne chladného vzduchu odkiaľ si od dverí. Šátor sa len ohradil čo má on čo komu dokazovať načo sa Sekus len zarehotal, že je to skutočne ich dávno mŕtvy druh, no alchymista bol neoblomný a trval na odpovedi na svoju položenú otázku. Sekus zvážnel a začal presviedčať postavu na oltári aby odpovedala, pretože v poslednej dobe sa stali svedkami podivných náhod. Tým však postavu sediacu na oltári ešte viacej popudili a atmosféra trochu zhustla. Do toho začal dorážať do neznámeho aj Gorg čo postavu na oltári už dožralo tak, že vyskočil na válečníka aby sa radšej ako známy psobijec vôbec neozýval čo však Gorg rázne odmietol a označil sa za skřetobijca. To, že neznámy pripomenul historku známu iba v družine mu v návale výčitky od neznámeho úplne ušlo. Kysličník sa hotoval odísť, tváril sa že pre neho toto Šátor určite nie je. Sekus ho skúšal zastaviť a začal mu vysvetľovať, že neznámy sa chová prirodzene úplne prirodzene ako Šátor a že ním teda asi fakt je. Alchymista sa zastavil, naklonil sa ku kúzelníkovi a šepotom mu dodal, že už pochopil, že sa jedná skutočne o Šátora, no chcel ho trochu podusiť a schladiť. Neznámy sa lepšie zatočil do deky od kňazov lebo mu bola poriadna zima a pýtal sa na veci, no Sekus mu odvetil, že ich majú v hostinci. Odchádzajúci Kysličník začal ironicky lamentovať nad tým čo to jeho bohyňa Vesna vôbec dopustila a že nezostarol o 3 ale rovno o desať rokov. Neznámy zoskočil z oltáru a spolu so Sekusom sa chystal preč, keď všetkých zastavil rázne Gorg, že nikto nikam nepôjde kým sa veci nevyjasnia. Ako svoju otázku pre neznámeho sa spýtal či dotyčný vie akého boha válečník vyznáva. Neznámy sa len zašklebil a s úsmevom dodal, že Bragiho. Asi už každému bolo jasné, že dotyčný je skutočne Šátor, ktorý sa akýmsi zázrakom vrátil medzi živých. Gorg sa však snažil dostať z všetečného hraničiara správnu odpoveď, keďže vtipná verzia urazila jeho česť. S potlačovaným smiechom trval na odpovedi inak sa hotoval ho zobrať so sebou pred chrám a rozsekať ho. Zmätený Šátor sa obrátil na Sekusa čo to všetko má znamenať a prečo všetkým odrazu šibe. Začala prekáračka kto si čo vymýšľa a ktorý rok vlastne je.
Všetkému urobil prietrž vysoký zvuk píšťalky, ktorú mnísi používali na zvolávanie k modlitbám načo začal všetkých Sekus strkať von z chrámu verný svojmu sľubu, že do modlitieb určite skončia. Šátor sa len otočil a krátko poďakoval bohyni za všetko a všetci sa rýchlo vybrali von z chrámu. Sekus ho zabalil pre istotu ešte do jednej deky. Válečník, vidiac, že ho nikto nerešpektuje sa, ako už veľa krát predtým, rozhodol pre diplomatický ústup s tým, že oznámil, že dotyčný s nimi teda môže ísť, ale len kvôli Sekusovi. Sekus neskrýval dojatie a svojou jedinou rukou chcel objať hraničiara aj válečníka zároveň čo sa mi samozrejme nepodarilo. Šátor mu vysvetľoval, že tí dvaja darebáci ho v tom hostinci nechali zgegnúť pričom najprv zdrhol Gorg a potom Kysličník. Válečníka popis udalostí rozhneval a svoj útek z bojiska nazval taktickým ústupom. Bolo zjavné, že každý v družine si ako posledné okamihy pamätal čosi úplne iné, v inom čase a na inom mieste. Bolo jasné, že budú mať dlho o čom diskutovať. Kysličník bol však neodbitný a rozhodol sa Šátora podusiť. Stále sa dožadoval odpovede na svoje kontrolné otázky na ktoré však tvrdohlavý hraničiar odpovedal len všeobecne, trápnu situáciu pri vychádzaní z chrámu zachraňoval tradične Sekus, ktorý sa spýtal Šátora jednoduchú otázku kto strážil vchod do Dagotu tu sa však xO2 pri spresňovaní otázky pre zmenu tak zakoktal, že nebolo jasné čo chce povedať a spustil u družiníkov takú búrku spontánneho veselia, že ľady nedôvery sa zdali byť definitívne prelomené a aj válečník uznal, že sa jedná o ich starého druha.
Odrazu Gorga čosi napadlo a spýtal sa či by nebolo načase zvoliť nového veliteľa družiny čo vzbudilo v ostatných ďalšiu búrku smiechu a uvažovania kto bol vlastne posledným veliteľom. Takto, už v podstate veselej ba až bujarej nálade, by isto pokračovali od chrámu až ku hostincu U Podkovy keby ich náhle neboli zastavili stráže s otázkou čo sa to v takej zime promenáduje po uliciach hlavného mesta za úchyla. Gorg veľmi rád, pohotovo a so smiechom predstavil toho úchyla ako Šátora načo sa stráže začali zaujímať aj o mená jeho sprievodu. Pohotový Kysličník sa nenechal otravnými strážami vykoľajiť a začal hneď útokom na kvalitu stráženie v meste, keď tuto jeho kamaráta práve do naha okradli pri neďalekom chráme. Stráže zneisteli a už citeľne opatrnejšie začali ďalej overovať situáciu. Keďže sa už zotmelo, stráže si opatrne prisvecovali fakľou do tvárí družiny. Odrazu sa ku nim naklonil Gorg, ktorý sa zaškeril rovno do svetla a so širokým úsmevom sa predstavil ako Smrťák Budzogáň Gorg Skřetobijec a popri tom ako hartusil s halapartňou, len tak, veľkou náhodou, odkryl svoj náhrdelník s viac ako päťdesiatimi skřetími ušami. Stráže sa ešte formálne skúšali spýtať kde vlastne družina v meste býva, no keď sa dozvedeli len zmätočné názvy ozval sa veliteľ hliadky na vojaka Brama, že toto bude akási divná cháska a ten oznam mal už dva roky takže to asi nebudú tí ktorých dlhodobo hľadali. Šli preveriť situáciu ku chrámu, no nezdalo sa že by sa unúvali dať im potom vedieť čo tam vyzistili. Na to družina smrdela problémami až až. Ešte ich zo zotrvačnosti vyzvali aby opustili čo najskôr ulice a niečo si pre seba komentujúc išli radšej preč.
V hostinci ich už vítal krčmár, ktorý im dal znova ohriať to vychladnuté varené víno čo si už dávno objednali a pri schodoch z horného poschodia opäť stretli mladého kúzelníka Begara. Pozdravy medzi Sekusom a ním už boli o čosi ironickejšie ako posledne. Po krátkej chvíli prišiel za mladým kúzelníkom hostinský, že ho hľadá akýsi kupec, ktorý sa dopočul, že predáva nejaké staré knihy a tak sa Begar odporúčal preč a zanechal druhov samých. Tí si pre zmenu šli sadnúť ku rezervovanému stolu kde rozhodne mali čo preberať. Sekus, Gorg ani Šátor mladého kúzelníka nikdy nevideli a tak sa reč prirodzene rovno stočila na neho, pričom Sekus sa hneď vyzvedal od Kysličníka čo je ten jeho nový spoločník vlastne zač a či sa mu dá veriť. Súčasne si poriadne odpil z vína na stole aby zase nestihlo vychladnúť. Kysličník ho krátko uviedol do toho kde kúzelníka spoznal, no odpovedi na otázku či sa mu dá veriť sa radšej diplomaticky vyhol. Či už vedomky alebo nevedomky. Vidiac, že viacej z alchymistu nedostane sa Sekus obrátil na ostatných s ďalšou otázkou čo so strážami, keď sa vrátia do hostinca. Šátor ho sotva počúval. Jeho pre zmenu najviac trápilo čo sa to vlastne stalo, kde je, čo tam robí a prečo. xO2 hneď čosi napadlo a poprosil Šátora aby šiel s ním hore na izbu, nedbajúc na Sekusa a Gorga, že mu chce čosi ukázať. Šátor neváhal a šiel s alchymistom hore do prenajatej izby.
Tam pred neho bez okolkov xO2 postavil čierne brnenie a meč. Obe vyzerali byť mimoriadne kvalitné. xO2 prehlásil, že veci sú po Zedovi čo spustilo medzi oboma hlasnejšiu výmenu názorov. Začala tým, že hraničiar prehlásil, že to bol ten chlap, ktorého išli včera zabiť. xO2 to zaskočilo a uvedomil si, že Šátor zomrel v inom čase, dávno v Meste Barbarov a všetkom to čo xO2 zažil potom už vôbec netušil. A to bola aj bez tej zvláštnej zmeny času dosť dlhá duba. Šátor opäť obvinil xO2, že ho tam v hostinci včera nechali a oheň bol na streche. Po krátkej, no intenzívnej výmene názorov si hraničiar rád išiel vyskúšať brnenie. Keď si však hraničiar zhodil plachtu aby si vyskúšal brnenie na holom tele, tak si alchymista všimol na jeho chrbte akúsi runu. Začal ju opatrne obchytávať na Šátorovom chrbte, keď vošiel do izby Sekus. Gorg ostal sedieť dole v krčme a všetko čo okolo seba počul mu dosvedčovalo, že je skutočne rok 271 po Veľkom Rozpade ako tvrdohlavo tvrdil Sekus. Nespokojne si hundral a rozmýšľal čo sa to s ním mohlo v tej džungli stať. Nakoniec sa rozhodol ísť predsa len za ostatnými hore do izby. Čo keby o niečo zaujímavé medzitým prišiel? A skutočne. Našiel ich vo veľmi zvláštnej situácii, keď dvaja jeho druhovia obchytkávali chrbát Šátorovi kde mal vyrytú akúsi neznámu runu. Gorg začal na hraničiara hundrať, že sa určite upísal nejakej heretickej sekte a chvíľu frflal nad pochybnou runou na jeho chrbte o ktorej sa ostatnými zasvätene tvrdilo, že je Lesanina.
Čoskoro však vysvitlo, že Šátorove znamenie nie je jediné. Akúsi neznámu runu mal na chrbte aj Gorg a nadôvažok aj Sekus, ale ten len asi polovičnej veľkosti ako ostatní. Válečníkovú runu určil xO2 ako runu Tyra načo Gorg citeľne zneistel. Zdalo sa, že sa tu deje čosi záhadné o čom však nemali ani páru. Netušili prečo, z akého dôvodu. Keď si konečne hraničiar navliekol brnenie a máchol mečom tak musel jednoznačne uznať, že brnenie aj meč boli majstrovská práca a obe veci boli takmer dokonalé. xO2 bol rád, že si vynikajúce vybavenie našlo adekvátneho nositeľa a súčasne, že sa zbavil takého ťažkého nákladu. Pomaly pokračoval ďalej a zavolal si bokom Sekusa aby mu ukázal náklad vzácnych kníh, ktoré vliekli so sebou od potopenia lode. Sekus zahapkal po dychu. Toľko zjavne starých, ahmarsky písaných kníh pokope ešte nikdy nevidel. To muselo mať obrovskú cenu. xO2 akoby vytušil načo kúzelník myslí a rovno sa ho spýtal čo to môže stáť. Zaskočený Sekus, mysliac na to odkiaľ taký súbor starých kníh môže pochádzať, mu len roztržito odvetil, že určite obrovskú a určite tie knihy niekomu chýbajú a ten niekto ich určite teraz zarputilo hľadá. Aby sa zbavil dotieravého alchymistu tak mu prikývol na cifru 5000 zlatých, no keby povedal trikrát toľko asi by prikývol tiež. xO2 stratil dych a poodišiel nabok v duchu prerátavajúc koľko kníh vlastne majú a akým veľkým boháčom sa práve stal.
Gorg zaujatý ich debatou len nazrel cez rameno kúzelníkovi a keď videl, že sa bavia len o akýchsi starých knižkách mrzuto zafrflal, že také suché knihy budú určite dobre horieť a rovno sa chystal jednu z nich zobrať a hodiť do horúcej pohreby kozuba. Sekus pohotovo knihu pred válečníkom pridupol a jedným okom ho kontrolujúc sa vážne spýtal Kysličníka odkiaľ tie knihy vôbec má a kto všetko tie knihy vlastní. xO2 pochopiac kam mieri mu ozrejmil, že knihu našli u kapitána v kajute na lodi na ktorej sa dostali z ostrova. Boli v zavretej truhlici a tri knihy dostal v rámci delenia koristi aj Begar. Obaja stíchli mysliac úplne na to isté. Po krátkej chvíli xO2 nahlas zrekapituloval načo obaja mysleli. Ak ich má Begar musia knihy od neho rýchlo dostať späť kým ich nestihne predať. Inak ich veľmi skoro asi budú čakať dosť veľké problémy. A to určite veľmi skoro.
Ako na zavolanie vošiel dovnútra izby mladý kúzelník. Alchymista s kúzelníkom sa na neho obrátili či ešte má tie tri knihy čo dostal pri delení koristi. Begar však len pokrútil hlavou. Pred dobrou chvíľou ich celkom výhodne predal nejakému neznámemu chlapovi, no bolo zrejmé, že mladý, neskúsený dobrodruh vôbec netuší akú obrovskú cenu knihy majú. Kysličník sa do neho zostra obul za koľko tie knihy predal, no Begar mu len podráždene odvrkol, že čo ho je vôbec do toho. Keď z neho alchymista páčil aspoň či ten neznámy obchodník sedí ešte dole v hostinci, Begar len pokrčil ramená, no xO2 už začal prorokovať, že ich dnes čaká nebezpečná noc. Začudovaný Begar, netušiac čo sa to vlastne môže diať, im po chvíli oznámil, že si radšej ide prenajať svoju vlastnú izbu. Celá tá Kysličníkova skupina vyzerala byť veľmi divná a možno aj trochu nebezpečná. Asi sa mal skôr trhnúť s Hronom a Jezábel. Ešte kým stihol odísť z izby ktosi ho predstavil s ďalším neznámym členom družiny, Šátorom. Ten už počas debaty medzi Begarom a družiníkmi zatiahol závesy a zamkol izbu pričom sa stále obzeral dookola akoby sa čohosi vonku bál. Nakoniec sa postavil za dvere a načúval za nimi zvukom na chodbe. Gorg mu to nahlas kvitoval. Begar sa radšej už len rýchlo rozlúčil a zišiel dole do hostinca zajednať si vlastnú izbu. Už sa na ňu celkom tešil. Po ceste dole schodmi stretol nejakého poslíčka.
Ten po chvíli zabúchal na dvere izby družiny načo vystrelil ku dverám válečník aby overil situáciu a Šátor sa rýchlo stiahol dozadu od dverí. Keď bolo jasné, že poslíčka Sekus skutočne pozná, pustil ho válečník do izby a šiel si sadnúť späť na miesto kde trpezlivo sedel pozorne sledujúc čo sa bude diať. Poslíček sa úctivo uklonil a spýtal sa či pán Sekus našiel tých čo hľadal, načo paranoidný Šátor okamžite zodvihol hlavu od prezerania výbavy, no po chvíli to nechal tak a venoval sa ďalej svojim veciam. Kysličník a Sekus asi vedeli čo robia. Sekus poslíčkovi poďakoval, že dotyčných už našiel, no rád by v ich spolupráci pokračoval aj ďalej. Čo by však potreboval nebolo z úvodu vôbec jasné. Skúšal sa spýtať Kysličníka ako sa volala loď na ktorej sa priplavili, no Kysličník len pokrútil hlavou, že oni sa nepriplavili, oni sa proste rozpadli čo vzbudilo u ostatných chápavé pokývanie hlavou nad tragikou osudu. Nakoniec len nakázal poslíčkovi aby ho informoval o každom kto v meste hľadá staré knihy, no kúzelník si zjavne neuvedomil do akých vyšších sfér rúbe, keď dal na začiatok poslíčkovi na tento účel do dlane 5 zlatých. Ten len rozpačito zakašľal a Sekus bol nútený sumu zvýšiť prvý krát na 10 zlatých a potom už trochu podráždene podal poslíčkovi celý vačok s 30 zlatkami a že zvyšok dostane keď sa mu vôbec niečo podarí zistiť. Poslíček si povzdychol, suma mu nepostačovala ani na víno v krčme kde by takých ľudí mohol nájsť a pomyslel si, že za málo peňazí, málo muziky. Navonok však nedal nič znať, úctivo sa uklonil, nezabudol poďakovať a odišiel s tým, že sa vráti o dva dni.
Netrvalo však dlho a na dvere opäť ktosi zabúchal. Mali tu očividne docela rušno. Šátor vytiahol svoj nový meč a šiel otvoriť. Keď otvorili dvere za dverami bol opäť nejaký kňaz. Mal dlhé biele rúcho a cez hlavu mal prehodenú dlhú kápi. Prekvapene sa pozrel na ozbrojeného hraničiara a s vetou či takto vítajú všetkých pútnikov sa uklonil. Šátor rýchlo založil zbraň a pozval kňaza dnu s typickou vetou, ktorá už medzičasom zľudovela "Jóó, to víte, doba je zlá i lidi jsou zlí!" Nikdy ho nevideli, no zdalo sa, že hľadá práve ich pretože sa pýtal na družinu Sekusa Jednorukého. Sekus sa postavil od stola a vážne prikývol. Vážnu chvíľu však takmer okamžite prerušil ješitný xO2, ktorý sa opýtal či sa v tom hľadaní nespomína aj kudůk Kysličník. Kňaz rýchlo vycítil kde je nutné kohosi ukľudniť a hneď alchymistu poprosil či by sa mu mohol dotknúť chrbta čím dúfal, že ukľudní kudůkovu nekonečnú ješitnosť. xO2 akékoľvek obchytkávanie dôrazne odmietol, no podal si s kňazom ruku a zdalo sa, že kňaz situáciu taktne a rýchlo zvládol. Bolo zrejmé, že chce pristúpiť rovno k veci kvôli ktorej za nimi prišiel. Bol kňazom bohyne Aena a tvrdil, že nechce vyzerať ako úchyl, no v záležitosti v ktorej ich hľadal potreboval mať úplnú istotu, že sú tí, ktorých hľadá a preto ich poprosil aby sa do pol pása vyzliekli. Zdalo sa, že vie o znameniach a tak to vyzeralo, že sa nejaké fakty ohľadom nich možno rýchlo vyjasnia. Kňaz ich hneď aj poprosil či môže v izbe zapáliť voňavú myrhu ako známku poďakovania a malej obety bohom. Gorg, ktorý bol doteraz ticho len mávol rukou, že si môže zapáliť čo len chce len keď nepodpáli izbu. Postupne sa všetkým s úctou uklonil, vidiac ich znamenia, pričom si dal záležať aby sa ješitnému alchymistovi uklonil dvakrát hlbšie ako ostatným. Gorg začal rozoberať tetovania u všetkých, no kňaz ho okamžite zarazil, že v prípade božských znamení je mimoriadne hrubé a neúctivé ich označovať ako tetováž, ktorú používajú námorníci a zločinci. O božích znameniach by sa mali vyjadrovať s patričnou úctou.
Keď sa rozruch, ktorý kňaz svojim príchodom spôsobil, trochu utíšil, začal kňaz pomaly hovoriť čo ho za nimi priviedlo. Asi pred mesiacom sa mu začali snívať stále tie isté sny v ktorých bolo predpovedané, že prídu 4 dobrodruhovia, vykupitelia z jeho únavných snov, zmáčaní morskou vodou, čo xO2 korigoval, že mokrý od mora je tu len on. Kňaz ďalej pokračoval, no po krátkej chvíli bol zase prerušený, pre zmenu Gorgom. Sekus válečníka upozornil aby bol už konečne ticho a válečník už chvalabohu nechal kňaza hovoriť plynule a bez prerušovania. Kňaz poďakoval kúzelníkovi pohľadom a pokračoval.
Zjavili sa mu v plnej sile a kráse bohovia zjednotení vo svojom názore. V Knihe Osudu sa tvrdí, že raz do Panteónu Bohov vstúpi smrteľník, ktorý tam svojim chovaním vnesie zmätok a chaos. Bohovia tomu chcú predísť napriek tomu, že Osudu a jeho Knihe nikto neunikne. Vybrali si 4 dobrodruhov aby sa pokúsili splniť to čo bolo treba aby Bohovia a Svet unikli svojmu osudu. Na vstup do Panteónu Bohov bez ich súhlasu a vôle, a k tomu spojenej Nesmrteľnosti, viedla len jediná známa cesta. Bolo treba vložiť 9 mečov Stvorenia do Oltára Volania, Zmeny a Návratu. Kde sa Oltár Volania, Zmeny a Návratu nachádza nikto nevedel lebo ho nikto nikdy nevidel. 9 mečov Stvorenia boli meče Základu Sveta, ktoré vznikli, keď svet osídlili prvé jeho rasy. 8 z nich bolo stratených v Pustinách Sveta a nikto o nich nepočul už pred založením Južného Impéria. Pamäť o nich sa stratila a neostali po nich už ani legendy. Deviaty z nich, Dobromil, však zázrakom prežil nástrahy a ešte dlho dobre slúžil svojim pánom. Mal vlastnú inteligenciu, vedel veci o ktorých dnes kolujú už len legendy. Z ničoho nič a z nejasného dôvodu bol meč rozbitý na kusy a aby ho nebolo možné zložiť bol roznosený po svete na rôzne, čo najviac nebezpečné miesta. Niektoré jeho časti sa však postupne z týchto miest, neznámo prečo, dostali späť do civilizácie. Časti bolo teraz treba nájsť, meč skuť opäť dokopy a zničiť v Labyrinte Kerez Zundak. Kňaz netušil čo to meno znamená. Tým sa zabezpečilo, že sa Oltár Volania, Zmeny a Návratu nedal použiť. Časti meča boli nezničiteľné, vyrobené z neznámeho kovu. Že by sa meč, ktorý oplýval veľkou vlastnou inteligenciou, nechal pasívne a dobrovoľne zničiť bola ilúzia a kňaz ich varoval, že tento aspekt zničenia meča je úplne neznámy a môže v sebe skýtať obrovské problémy a záludnosti. To bolo všetko čo kňaz vedel a všetko o čom sa mu prisnilo. Nebolo pochýb prečo majú druhovia znamenia a prečo sa minimálne dvaja z nich vrátili späť z Ríše Mŕtvych. Kňaz sa chystal k odchodu, keď si náhle na čosi spomenul. Oznámil im, že sú družiníci v svojej podstate slobodní ľudia a prijatie svojho údelu mohli tiež odmietnuť, no v tom prípade život Gorga a Šátora skončí rok a jeden deň od dnešného dňa. Viac už skutočne nevedel a hotoval sa k odchodu. Šátor sa ironicky zasmial, že to je v svojej podstate vydieranie, no komentoval to tak, že sa nezdalo, žeby mu to nejak zvlášť prekážalo. Hraničiar sa snažil získať od kňaza ešte nejaké informácie, no nič iné od neho nevydoloval lebo kňaz ho odbil, že to čo sa ho hraničiar pýta sú pre neho len veľmi svetské záležitosti nesúvisiace so snom pričom záverom situáciu ešte viac vytupil svojou hlúpou otázkou xO2. To však už kňaz prešiel bez komentára a radšej zrýchleným krokom odišiel. Bol rád, že sa mu sny čoskoro skončia a prečo bola vybraná k niečomu takému taká chaotické zberba sa neodvažoval uvažovať. To rozhodne nebola jeho starosť.
Len čo sa za ním zavreli dvere izby rozprúdila sa živá debata o tom čo si ďalej počať a ako ďalej postupovať. Sekus sa síce opýtal či je medzi nimi niekto kto do toho nejde, ale v nastalej hlasnej vrave mu skoro nikto nevenoval pozornosť a vyzeralo to, že otázka nestojí tak či do toho idú, ale ktorú z množstva vecí, ktoré ich napadli musia urobiť ako úplne prvú. Debata nebrala konca a ako vždy jej charakteristickým rysom bola opäť chaotickosť, neschopnosť určiť poradie priorít a vyťahovanie a otváranie stále nových tém bez uzavretia predchádzajúcich. Výsledok bol ako vždy otvorený koniec všetkých tém, ktoré v chaotickej debate družiníci otvorili a ktoré nikam neviedli. Po krátkej chvíli začali čisto prakticky a veľmi vyčerpávajúcou inventúrou kníh záchranených z lode dúfajúc, že medzi nimi budú nejaké, ktoré by im mohli pomôcť čo presadzoval hlavne Kysličník, ktorý asi dúfal, že v niektorých z nich bude aj návod čo robiť. Knihy však boli mimoriadne poškodené a okrem prečítanie názvu ich radšej neotvárili aby to nedopadlo tak ako pri prezeraní Atlasu na lodi, ktorý otvorením prakticky zničili. Prezerali si tak aspoň názvy kníh aby vedeli, ktoré z nich treba prednostne zreštaurovať. Potom však ktosi zahlásil, že je to v podstate jedno lebo na drahé zreštaurovanie čo i len jednej nebudú mať zase dosť peňazí. Gorg klasicky pripomenul, že by sa mali poriadne vybaviť, čo u niektorých družiníkov vzbudilo búrku nevôle pretože Gorgova posadnutosť vybavovaním ich už iritovala. Na druhej strane bolo úplne jasné, že budú potrebovať veľa peňazí, aj na nájdenie bližších informácií o svojom poslaní. Kysličník začal niečo o ich uloženom poklade v dome kde mal byť aj ich kúsok, no zrazu ho Sekus prerušil a významne na neho zazrel. xO2 hneď pochopil a tému zmenil. Aj on si uvedomil, že ich môže ktosi odpočúvať. Celé to miestami bolo až neskutočné. Ešte pred niekoľkými hodinami sedel Kysličník sám v hostinci, keď sa mu najprv pod očami rozpadla loď a potom aj jeho nová družina a po krkolommnom zvrate udalostí odrazu sedel opäť so svojimi starými druhmi v krčme. A stáli zjavne pred najväčším dobrodružstvom svojho života pričom vôbec netušili z akej strany sa do neho vlastne pustiť.
Počas chaotickej diskusie si aspoň zhrnuli aké knihy sa im podarilo z neznámej lode zachrániť. Bolo jasné, že kníh ako Jedlá z diviny, Rytiersky kódex cti, Súpis kráľovského majetku, Prehľad katastrof od Veľkej Bitky Rás, Moreplavecký kurz pre kapitánov, Súpis záhrad Južného Impéria, Kvalita studní v okresoch 1.-6. či Zoznamu obchodných ciest po Južnom Impériu a podobných sa kľudne môžu zbaviť, no ako to bezpečne urobiť nikto z nich nevedel, keďže hoc ako bol ich obsah nepoužiteľný, ich vek ich katapultoval do ríše rarít. Knihy typu Stručný prehľad mágie a hraničných oborov, História, Bylinkár mierneho pásma, Obludy, Príšery a Monstrá a podobné by im mohli pomôcť, no na to ich budú musieť nákladne zreštaurovať. Kysličník ešte spomenul ako perličku pod okraj, že od šamana v ľudožrútskej dedine zobral dve knihy, ktoré vyzerali oveľa primitívnejšie a aj ich témy takými boli. Bola to kuchárka pokrmov z ľudského mäsa a zborník nejakých alchymistických receptov čím vzbudil u ostatných pobavený smiech. Bezvýsledná debata nebrala konca. Bolo jasné, že potrebujú veľa informácií a časť z nich z viacerých zdrojov. Po takej dlhej dobe sa nedalo čakať, že každá z nich bude presná a tak ich bolo treba získať veľa aby sa mohli odfiltrovať jasné bludy. Gorg navrhol zájsť za kováčmi a odtiaľ nebolo ďaleko k tomu, že by sa mohli rozdeliť. Sekus by šiel po knižniciach, Gorg by mohol skúsiť tých kováčov a Šátor by mohol podľa kúzelníka skúsiť alternatívne zdroje informácií. Čo tým však Sekus myslel nebolo nikomu celkom jasné. Po chvíli z neho vypadlo, že myslel obchádzanie chrámov a krčiem. Sekus súčasne upozornil, že dolovanie informácií musí prebiehať len ako pátranie po povestiach a bájach, inak by mohli vzbudiť nežiadúcu pozornosť. Súčasne sa musia dozbrojiť pretože je možné, že budú potrebovať náhle odísť. Na druhej strane toto pátranie bude trvať určite niekoľko dní kedy väčšinou každý z nich bude celé dni ponorený v snorení na svoje triko. Súčasne trebalo predať cennosti, ktoré ešte predať mohli aby mali na celú akciu dosť peňazí, keďže Kysličník a Šátor boli úplne švorc.
Sekus zo svojich zásob vytiahol 10 karátový diamant, podobný mal aj Gorg a dokopy za oba získali neskôr obaja spolu.asi 500 zlatých. Ostatní skúšali rýchlo vydolovať každú známku finančných aktív, hoc ako iluzórnu. Pri dome mali zakopaný družinný poklad, ktorý čítal jednu kúzelnú kopiju, jeden kúzelný krátky meč, skoro osem desiatok dagotských zlatých a niekoľko platinových navyše, dva pečatné prstene, nejaký vzácny riad. Nebolo to veľa a vyzeralo to, že kvôli pár cennostiam sa k domu v Džabire nikto vracať nebude. Kysličníka hneď napadlo iné riešenie. Založiť sa u úžerníka, no toto každý prešiel tichým mlčaním. Nápad bol takto hneď odmietnutý. Padlo niekoľko iných nápadov v rámci voľnej diskusie, no žiadny neviedol k zmysluplnému záveru. Odrazu sa ozval Šátor, ktorý čosi našiel. Pri prechádzaní svojich záznamov, ktoré Šátorovi medzičasom stihol vrátiť Sekus, narazil na dôležitú stopu. Kedy sa k nej hraničiar dostal nebolo zrejmé, no záznamy si svojho času hraničiar akýmsi zázrakom uložil u Sekusa. Nikoho ani vo sne nenapadlo, že im tieto informácie na niečo budú a súčasne bolo neuveriteľným šťastím osudu, že ich Šátor uložil u Sekusa pretože onedlho potom si ho našla smrť v hostinci u zákerného hobita Zaribu. Všetci stíchli lebo očividne Šátor našiel čosi čo im mohlo pomôcť aj keď bolo otázne koľko je v poznámke faktov a koľko bludov.
Strohý zápis bol veľmi stručný, no aj tak vniesol do situácie viacej svetla. Hovoril o meči Dobromile, zákonne dobrom, jednom z deviatich múdrych mečov patriacich drakom, schopných ovplyvňovať udalosti, ktorý bol svojho času rozbitý na 6-10 úlomkov, ktoré sú roztratené po svete. Podľa zápisu dva kusy vlastnilo inglandské múzeum, jeden kus sa stratil s nejakým kráľom vo Veľkom piesočnom lieviku, dva boli v Helfii, jeden vlastnil Diaglotos, jeden bol stratený na Ľudožrútich ostrovoch, najskôr na ostrove Sando. Šátor sa významne pozrel na ostatných, bolo jasné, že to bol ten kus, ktorý sa im náhodou podarilo nájsť počas nepodarenej záchrany hraběnky Líthas. Zvyšok poznámky získanej kedysi trojdňovým lozením po knižniciach, kvôli čomusi úplne inému, hovoril čosi o ďalšom meči, ktorý sa mal vraj nachádzať pod horou Khem v Hyskandii. Už toto bolo aspoň čosi a Kysličník sa už hotoval na cestu do Inglandie, akoby tam mu mali kusy meča odovzdať vyslanci múzea ako právoplatnému majiteľovi. Strhla sa posmešná debata o absurdnosti celého snaženia s 500 zlatými v kapse kedy hlavne získanie kusu od Diaglota bolo centrom vtipov o tom ako mocný mág možno na svojom kuse aj spáva a neschopná a chaoticky pôsobiaca družina sa ho od neho snaží získať čo vzbudilo opäť salvu rozpačitého smiechu. Po chvíli odventilovania stresu sa reč obrátila k zopakovaniu návštevy Dagotu kde by prípadne mohol byť schovaný ďalší meč a popri tom by sa mohli lepšie dovybaviť, dodal rýchlo typicky Gorg. Nikto nerozmýšľal či to je rozumný alebo dobrý nápad. Debata sa totiž hneď stočila na spôsob ako sa do Dagotu vlastne dostať a po krátkej chvíli už boli vnorení v praktickej debate ako sa znova dostať do Dagotu. Či im to vlastne v ich úlohe nejak pomôže sa počas debaty úplne vyparilo. Debata zašla až tak ďaleko, že ktosi navrhol si v Dagote spraviť hlavný stan a využiť výborné spojenie teleportami do okolia. Gorg opäť zdôraznil, že bez ohľadu na dôvod návštevy určite z Dagotu naprázdno neobídu.
Po chvíli kohosi konečne napadlo, že si veci roztriedia podľa dôležitosti na tri stupne. To čo potrebujú urobiť hneď, to čo znesie odklad a to čo treba urobiť v budúcnosti. Kysličník to začal hneď aj zapisovať aby na to nezabudli. Museli získať peniaze, zakonzervovať knihy a získať viac informácií, pokiaľ možno tak, že ich budú hľadať viacerí naraz. Na tom sa veľmi rýchlo zhodli i keď nebolo jasné ako to prevedú. Peniaze bol žiaľbohu základ pri všetkých úvahách. Debata však už nabrala konštruktívnejší smer a Sekusa napadlo vytiahnuť mapy aby sa rozhodli kde bude najlepšie začať pátrať a kde by bolo dobré rozložiť najbližší hlavný tábor. Gramd, hlavné mesto Baliho Zeme, kde sa teraz náhodou nachádzali bolo jedno z väčších miest Prímoria. Nikoho tu však nepoznali, mesto bolo pomerne drahé aj keď kvalita bola tiež prakticky vo všetkom veľmi slušná. Napriek tomu celému rozmýšľali, že sa radšej presunú inam. Logickým miestom na rozložených mapách sa zdala byť Chufa v Džabire. Mesto mali síce formálne len asi 20-22.000 obyvateľov, no patrilo ku najpestrejším na pobreží s veľkým a čulým prístavom. Rozsiahle predmestia chudoby ho robili určite väčším ako oficiálne zápisy obyvateľstva. Bolo blízko Inglandie, bolo lacné a dalo sa z neho všade dobre dostať pričom vo vnútrozemí bolo družiníkom veľmi dobre známe hlavné mesto Džabar s neďalekým Malým Khanom a troskami ich domu ako aj s im známym vchodom do Dagotu. Na sever od Džabaru, za mestečkom Laz, pri Centrálnej rieke navyše ležal vstup do Dagotu, ktorý už raz použili. Navyše mesto ako tak poznali z predchádzajúcich pobytov v ňom. Jedinou nevýhodou bol horší prístup k Jazernému mestu čo bola obrovská metropola a nepísané hlavné mesto kontinentálnej časti Prímoria, ktoré mohli mať hrubým odhadom asi 1-2 milióny obyvateľov. Koľko tých obyvateľov vlastne je nikto netušil. V rozsiahlom meste však napriek jeho významu boli doteraz len raz, aj to len dvaja z nich a v časoch Dagotu mesto zjavne neexistovalo pretože tam neviedol ani jeden z družiníkom známych teleportov ako rýchlo a trefne poznamenal Šátor. Toto všetko viedlo k tomu, že Jazerné mesto momentálne nebolo až tak rozhodujúce v ich ďalších plánoch. A tak Chufa bola za miesto ich pôsobenia schválená bez ďalšej väčšej debaty prakticky okamžite a jednohlasne.
Zdalo sa, že družina našla stratený smer a debata sa rozbehla viac konštruktívnym smerom. Presun bol na Kysličníkov návrh presunutý na ďalší deň ráno pretože alchymista čakal, že kvôli Begarom predaným knihám ich čaká nebezpečná noc. Gorg tradične navrhoval dovybaviť sa aj keď výbavu potreboval viacmenej len Šátor, ktorý prišiel nahý z chrámu Lesany. Reč sa tým pádom hneď stočila ku peniazom. Ktosi navrhol ísť pozrieť na radnicu či nie sú vypísané nejaké odmeny. Gorg navrhol aby sa vypytovali pod iným menom keby ich niekto chcel otravovať. Bolo očividné, že na hrubých obrysoch plánu na najbližšie obdobie sa ako tak zhodli. Chystali sa presunúť do Chufy, po ceste hľadať niečo pre dobrodruhov z čoho by im mohli kvapnúť nejaké finančné zdroje a skúsiť prípadne dať zreštaurovať nejakú z kníh a tú potom obratom predať aby mohli pri inej príležitosti dať zreštaurovať ďalšie. So všetkých kníh vytipovali zhruba štyri o ktorých vedeli, že im podľa nadpisov najskôr na nič nebudú a môžu ich bez problémov predať. Zvyšok mohol obsahovať veci, ktoré mohli potrebovať.
+++(overiť dôvod s matom)
/Za hlasného nadávania akéhosi morského vlka vošiel dovnútra hostinca Gorg. Kývol hlavou k ostatným sediacim obligátne v rohu a popichol halapartňou nadávajúceho námorníka smerom ku sediacim kamarátom. Ten sa roznadával ešte viac, hromžiac na válečníka päsťou a dokonca sa skoro zdalo, že dotyčný sa každú chvíľu na Gorga vrhne. xO2 prekvapene dvihol zrak od stola a Gorg rýchlo objasnil, že je to ten kapitán helfskej lode ako družiníci chceli. Sekus razom nahodil svoj najlepší a najslušnejší výzor a tak sa otočil ku kapitánovi lode. Ospravedlnil válečníka, že on sa nevie chovať, že je to taký zdatný bojovník s horšou výchovou. Sekus okamžite potvrdil, že peniaze kapitán samozrejme dostane hneď zaplatené a vysádzal mu razom na ruku sľúbených 60 zlatých.
Kapitána obnos okamžite ukľudnil a dokonca si prisadol ku stolu zvedavý čo od neho zvláštna skupina vlastne chce vedieť. Hovoril lámane barbarštinou, no dalo sa mu rozumieť. Sekus neváhal a najprv si overil niekoľko faktov. Kapitánovi tvrdil, že hľadal svojho priateľa, ktorý mal prísť na lodi, ktorá práve priplávala z Helfie. Kapitán pokýval chápavo hlavou a oznámil, že posledná loď, ktorá teraz kotvila v prístave bola jeho loď, ktorá zakotvila predvčerom. Teraz pokýval chápavo hlavou zase Sekus. Objasnil kapitánovi, že on veľmi netuší ako celá tá doprava do Helfie vlastne funguje a kapitán bol vcelku rád, že sa jedná o takú neškodnú tému a rýchlo sa rozrozprával akoby sa obával, že sa téma môže každú chvíľu zmeniť na oveľa nebezpečnejšiu. Objasnil kúzelníkovi, že do Helfie sa plavia jednak pravidelné linky, ktoré obstarávajú väčšinou klipre a potom nepravidelné linky, ktoré obstarávajú prevažne rôzne obchodné lode. Klipre sú síce veľmi drahé, no súčasne sú aj najrýchlejšie, keď cesta do Helfie, ktorá je vzdialená asi 1500-2000 míľ, v závislosti od trasy, trvá normálne tak zhruba do dvoch týždňov, na pomalšom druhu klipra asi tak mesiac. Rekord drží kliper Modrý Drak, ktorý to prešiel za len o niečo viac ako 5 dní, keď dokázal niektoré dni prejsť až 400 míľ, no to bol fakt rekordér a extrémny výkon, ktorý sa doteraz žiadnej lodi nepodarilo prekonať hoc ju tento kliper urobil už pred piatimi rokmi. Ale taký rýchly kliper je aj veľmi drahý a využívajú ho hlavne diplomati a bohatí ľudia. Tá obchodná spoločnosť vtedy na tom trhla veľké peniaze ako extra príplatok za rýchlosť. Obchodné lode rovnakú vzdialenosť šli niekedy aj dva mesiace pretože sa stále niekde zastavovali, nakladali a vykladali tovar v prístavoch po ceste a celkovo sa plavili veľmi pomaly. Sekusa rozprávanie zjavne zaujalo pretože sa hneď začal vypytovať čo taká plavba kliprom vlastne stojí.
Kapitán povedal, že okolo 400-650 zlatých na osobu, čo kúzelník rýchlo označil za nie veľmi lacný špás a hneď sa kapitána spýtal, čo by stálo keby chcel putovať inkognito. Kapitán len chápavo pokýval hlavou a povedal, že tam býva 50% prirážka a treba mať papiere na vstup do Helfie v poriadku inak s tým môže byť problém, ale že inak je cestovanie inkognito dosť rozšírené a na niektorých linkách cestuje inkognito aj polovica cestujúcich. Sekus neskrýval prekvapenie a rovno sa zdieľneho kapitána opýtal či sa dajú do Helfie poslať len veci. Kapitán pritakal a tarifa tam bola rovnaká ako pri cestujúcom. Jeho loď však nešla rovno Helfie, no najprv sa plavila s nákladom do Južnej Federácie takže do Helfie plánovala prísť asi až zhruba o tie spomínané dva mesiace. Sekus chápavo pokýval hlavou a rýchlo spracovával to množstvo informácií od kapitána. Kapitán bol zvedavý prečo chce vlastne Sekus do Helfie načo mu kúzelník len mlčky ukázal jeden zo svojich náhrdelníkov z Helfie, čo kapitán okorenil poznámkou, že sa mu ani nečuduje lebo pobývať v týchto barbarských končinách je určite náročné a je pochopiteľné, že Sekus chce domov. Poznámku však povedal najtichšie ako vedel, nechcel aby ho niekto v krčme začul, mohol by počas cesty do prístavu skončiť s ostrým pozdravom medzi rebrami. Kapitána však čosi napadlo. Núkal Sekusovi, že mu vybaví dobrú cenu u jedného známeho, kapitána klipra od 1. Oceánskej, ktorý by ich za 600 zlatých na osobu určite zobral, a už v duchu prepočítaval koľko na tom môže zarobiť. Batožina však bola samozrejme extra, s tým sa veľa robiť nedalo, spoločnosti na nej dobre zarábali a tam sa zľavy veľmi nedávali. Sekus kapitána však rýchlo sklamal, keď jeho ponuku rovno odmietol. Kapitán razom znervóznel a spýtal sa či od neho ešte niečo potrebujú, že už by pomaly aj išiel späť do prístavu kde mal ešte dosť vybavovačiek. Keďže nikto už nič nechcel vedieť tak sa kapitán rozlúčil a šiel si po svojom. Šátor sa prekvapene otočil na Sekusa čo to vlastne celé malo znamenať a čo od kapitána Sekus vlastne potreboval. Sekus si povzdychol a objasnil Šátorovi...../++
Rozhodli sa ešte využiť čas, ktorý im zostával do plánovaného odchodu do Chufy na snorenie v Gramde po informáciách čo potrebovali. Po istom čase sa všetci znova stretli v hostinci a každý zhrnul informácie, ktoré získal. A boli teda poriadne rôznorodé. Podľa informácií, ktoré získal Sekus jeden divný meč vlastnil kováč Zurvalec, ktorý mal dielňu u južnej brány v Chufe, nikto k nemu bez bázne nešiel, no kováč to bol vyhlásený široko ďaleko. Kysličník sa toho hneď chytil a vyzval Gorga, že to je zdroj, ktorý pôjde overiť on načo poplašený válečník len zdesene klipkal očami prečo práve on, čo mu alchymista razom objasnil, že k takému remeslu má predsa válečník najbližšie. Gorg čosi zadudral a Sekus pokračoval ďalej. Podľa Sekusa to mal byť jeden z deviatich Mečov Nesmrteľnosti, no o tom sa dalo úspešne pochybovať a informácia bola najskôr vymyslená historka na malom reálnom základe. Ďalšou informáciu, ktorú sa podarilo kúzelníkovi vydolovať bolo, že kusov meča Dobromila bolo jedenásť. Tri sú v Inglandii, štyri má Diaglotos, jeden má kráľ Baduald, jeden je v Južnej Federácii, dva na Ľudožrútich ostrovoch. Ďalej sa mu podarilo zistiť, že istý zlodej menom Krysos a dokonca tiež pôvodom z Chufy sa pokúsil ukradnúť kus meča z múzea v Inglandii. Nepodarilo sa mu to a skončil vo väzení pričom podľa Sekusovho zdroja jeho rodina stále bývala na Klobučníckej 9. Ulica sa zdala Gorgovi povedomá, no ktosi podotkol, že na podobnú ulicu narazili už v Klase a po chvíli ktosi dodal, že z Klobučníckej boli asi tí, ktorí ich svojho času nalákali v Chufe na loď, ktorá potom stroskotala na Lobdeji. Posledné čo sa mu podarilo zistiť bola zažltnutá vyhláška pribitá na radnici v Gramde o tom, že je vypísaná veľmi vysoká odmena za informácie vedúce k nájdeniu kráľa Badualda. Odrazu sa ozval Gorg, ktorý z Baliho Zeme pochádzal. Baduald bol totiž známy trpaslícky kráľ z Baliho Zeme, ktorý sa asi pred 50 rokmi vydal s veľkou výpravou hľadať Veľký Piesočný Lievik. Nikto netušil kam sa vlastne podel a či sa mu vôbec podarilo prejsť cez horské pásmo Dagestanu za ktorým ležala obrovská púšť v ktorej ležal bájny Lievik.
Rozbehla sa opäť debata kam ďalej, no zdalo sa, že jediný komu sa to nevidí bol Šátor. Zvyšok bol pevne rozhodnutý vyraziť do Chufy a overiť informáciu o kováčovi Zurvalcovi a zlodejovi Krysosovi. V tej chvíli k ich stolu dorazil hostinský, ktorý sa ich prišiel opýtať či zostávajú ešte ďalšiu noc alebo nie. Kysličníka čosi napadlo a hneď sa spýtal hostinského či nepozná nikoho, kto potrebuje ozbrojený sprievod do Chufy. Hostinskému vyleteli oči a skríkol, že nech chvíľu počkajú, že o chvíľu sa vráti. Po krátkej chvíli sa už rútil po schodoch z poschodia s akýmsi malým, poďobaným barbarom, ktorý bol oblečený len napoly a vyzeral byť pomerne zámožným kupcom. Obaja vyzerali byť nadšení z otázky družiny a potvrdili, že kupec sa skutočne zajtra zberá do Chufy a zháňa ako soľ nejaký ozbrojený sprievod a služby zjavne skúsenej družiny by isto privítal. Vyzeral už na prvý pohľad neúprimne a falošne. Začal sa družine líškať aby ju získal do služieb. Zdalo sa, že náhoda družine skutočne praje keďže kupec chcel vyraziť čo najskôr pričom kupec lamentoval nad svojimi dvoma paholkami, ktorí mu v tomto zjavne sú nanič.
Kameňom úrazu však okamžite bola cena. Keď kupec vybalil cenu 10 zlatých na osobu za celú cestu tak sa družiníci tak rozosmiali až to bolo trápne. Sekus sa hneď diplomaticky ujal slova a s obligátnou vetou "Doba je zlá i lidi jsou zlí!" naznačil kupcovi, že jeho ponuka je skutočne veľmi nízka čo okorenil Kysličník vetou, že berú 10 zlatých za míľu a definitívne to zaklincoval promptne Gorg ďalšou vetou, že tarifa družiny je 10 zlatých za smenu načo už kupec zbledol a začal niečo zmätene bľabotať, že hostinský vravel čosi o normálnej družine a nie o nejakých vydriduchoch. Snažil sa navrhnúť, že keď nejakých lapkov nedajbože stretnú môžu si nechať celý ich majetok. Sekus hneď ukľudňoval situáciu, keďže do Chufy družina tak či tak išla a šlo len o to, že popri ceste im z toho mohlo čosi kvapnúť, no kupcova poznámka ho zneistila pretože ak sa po ceste skutočne vyskytovali lapkovia, bola cena po pravde extrémne nízka. Na druhej strane nízka cena mohla znamenať, že šanca na prepad je skutočne veľmi malá. Šátor kopol Gorga pod stolom nohou nadávajúc mu do psobijcov, keďže sa bál, že podobnými rečami ohrozí celú transakciu s kupcom. Pri stole sa rozbehla poloironická debata, no kupec vidiac situáciu nelenil a ponúkol promptne o niečo viac. 20 zlatých na osobu za celú cestu, navyše sa mohli celú cestu viezť na jednom z vozov a ponúkol, že samozrejme zabudol dodať, že zaplatí všetky mýta, ktoré sú po ceste. Cesta to bola podľa neho na celý dlhý deň bez prespatia. To už sa zapáčilo aj Kysličníkovi a Sekus rýchlo pritakal. Šátor, ošívajúc sa, sa nervózne opýtal kedy kupec plánuje vyraziť. Bolo jasné, že zajtra ráno, na večer cestovať bola hlúposť, Šátor nervózne pošepkal alchymistovi, že nemá žiadnu zbraň, no Kysličník ho rýchlo ohriakol aby bol ticho, že určite niečo vymyslia hlavne aby ho kupec nepočul, že budú vyzerať ako blbci. Chvíľu sa ešte handrkovali či vyrazia o šiestej alebo o siedmej do čoho Gorg pateticky za družinu prijal ponuku kupca, keď ostatní už dávno dohadovali detaily obchodu a nikto mu nevenoval najmenšiu pozornosť. Nakoniec sa dohodli na siedmu aj vďaka kupcovmu rešpektu z kúzelníka. Ten, mädliac si ruky, a tešiac sa, sa vybral späť do izby rád, že zajtra podľa plánu vyrazí.
Len čo bol mimo dosluch, začal sa Šátor sťažovať, že nemá skoro žiadnu výbavu, no ostatní ho rýchlo presvedčili, že mu potrebné veci požičajú a nad tým sa teraz určite netreba trápiť. Šlo sa spať s tým, že sa strážilo mimoriadne poctivo v predtuche problémov, no nakoniec bola noc veľmi kľudná a všetci sa dobre vyspali. Ráno sa pred hostincom stretli s kupcom, ktorý im okamžite vysádzal každému na ruku po 10 zlatých, z ktorých Šátor vrátil hneď 9 späť Sekusovi. Druhú polovicu peňazí mali dostať keď dorazia bezpečne do Chufy čo Sekusa hneď motivovalo k otázke ako často sa prepadáva na takej frekventovanej ceste popri pobreží. Kupec len mávol rukou, že málokedy a cesta samotná, že je veľmi bezpečná keďže je frekventovaná a medzi veľkými mestami. Kupcovi šlo len o to aby sa doprovodom vyhol všetkým, aj potenciálnym, problémom. Sekus chápavo pokýval hlavou. Jemu to bolo jedno, hlavne keď ich neprepadnú, oni sa odvezú tam kde by aj tak išli a ešte dostanú aj zaplatené. Kupec šiel na cestu s dvomi rebriniakmi. Jeden bol prázdny a na kozlíku sedel jeden z paholkov. Druhý bol naopak naložený kopcom a prekrytý akousi špinavou plachtou. Pod ňou sa zdali byť naložené drahé a ťažké veci ako cenný nábytok, koberce a podobne. Kupec ich upozornil na zrejmú vec, že chrániť treba ten naložený voz, ten druhý nevezie prakticky nič. Druhý paholok sedel na kozlíku naloženého povozu kam sa však už kvôli váhe nákladu nikto iný nevošiel. Kupec družiníkom ukázal prázdny voz, že na ňom sa môžu zviezť a sám sa na jeho kozlík posadil vedľa svojho paholka. Situáciu opäť okorenil Kysličník keď sa dosť neslušne opýtal kupca, že akú majú záruku, že im kupec v Chufe peniaze aj skutočne vyplatí načo sa kupec urazil, či chce alchymista spochybňovať kupcovo slovo načo sa Kysličník stiahol a bez ďalších otázok si radšej rýchlo vyliezol do prázdneho voza aby ho niekto nepredbehol. Počas lezenia do voza ho poklepal po ramene vydesený Šátor, že posledný raz stál vstup do Džabiru 50 zlatých a podľa súčasnej finančnej situácie to vyzeralo, že nemajú ani na to, no Kysličník len mávol rukou, že to určite obchodník zariadi a nech sa nad tým Šátor vôbec netrápi. Gorg pokýval hlavou a dodal, že je to už dva roky a možno sa daň za vstup už vôbec neplatí. Keď sa Kysličník a Sekus usadili na voze, kupec pokynul paholkovi na prvom rebriniaku a vyrazili so Šátorom a s Gorgom idúcimi pešo vedľa voza.
Lykantropia
Po úvodnej polhodine cesty von z mesta prešli bránou a predmestiami a vydali sa pobrežnou cestou na sever smerom na Chufu. Pred ich vozmi šiel voz s nejakým obilím a oproti minuli skupinu jazdcov. Zdalo sa, že cesta nebude ničím zaujímavá a celá záležitosť prebehne rýchlo a bez komplikácií. Kvalitná cesta umožňovala pomerne rýchly presun vozmi a aj keď pôvodný odhad kupca hovoril o celom dni vyzeralo to, že do 4-5 hodín by mohli doraziť na hranicu z ktorej to bolo do Chufy už len kúsok dole do údolia. Po viac ako dvoch hodinách našťastie nudnej cesty, niečo po desiatej doobeda, prechádzali cez jednu z ďalších dedín po ceste, ktorá sa volala Buruth Thûa. Dedina nebola veľká a mohlo v nej žiť tak dvesto duší, ktoré obývali asi dvadsať-tridsať kamenných domov, viac menej utopených v okolitej stepi, keď len okolo domov boli menšie či väčšie polia kde sa pestovalo rôzne obilie a zemiaky.
+++(Kysličník nejak vybavil u kohosi zastavenie v dedine lebo tam mali lykantropiu)
Kupec nervózne privolil, že si môžu vybaviť čo potrebujú a že ich budú čakať za dedinou, no nech to vybavia rýchlo, nechcel sa tu dostať do nejakých problémov. Gorg so Šátorom prikývli a hneď sa odpojili od ostatných a vošli medzi domy. Kysličník ostal na voze s kupcom, no Sekus zoskočil a postavil sa asi do polovice cesty medzi čakajúcim vozom a miestom kde zmizli obaja družiníci v dedine. Pre istotu. Naši dvaja záchranci sa v tichosti radili ako vojdú do domu v ktorom bývalo to dievča. Šátor najprv poslal Gorga cez zadné dvere do dvora v ktorom chrochtalo niekoľko prasiat a kotkodákalo niekoľko sliepok, no ten sa na neho zadíval prekvapeným pohľadom a Šátor razom pochopil. Dedina bola trpaslícka a tak Gorg bol ten, ktorý bude vyjednávať s obyvateľmi a teda bolo jasné, že dvorom pôjde hraničiar. Že sa celá záležitosť až veľmi ponášala skôr na prepad ako slušnú návštevu liečiteľov si naši dvaja záchranci zjavne neuvedomili.
Kysličník medzitým viedol nezáväznú debatu s kupcom, no ten sa ukázal ako veľmi prefíkaný a xO2 od neho nič nezistil okrem potvrdenia, že jednorazový vstup do Džabiru stál skutočne stále tých 40-50 zlatých na hlavu, no že kupec samozrejme všetky poplatky a mýta spojené s cestou zaplatí, tak ako sľúbil. Zvyšok času sa niesol len v bezvýznamnom tlachaní o počasí.
Šátor teda išiel cez dvor a ostal čakať za dverami, načúvajúc čo sa deje vo vnútri, no veľmi sa snažiť nemusel pretože vo vnútri bol zjavne veľký krik. Smerom do dvora bolo ešte malé okienko, no vidieť sa cez neho vôbec nedalo pretože to bola v skutočnosti len tenká lamela zo sľudového kryštálu, ktorý bol všade výrazne lacnejší ako drahé sklo. Gorg zabúchal na dvere a zahulákal dnu čo sa vnútri vlastne deje, no odpoveďou mu bol len hrubý trpaslícky hlas, ktorý ich posielal nevyberane preč. Po chvíli sa rozleteli hrubo tesané dvere a v nich stál rozhnevaný starý trpaslícky kmeť s vidlami hroziaci príchodzím. Gorg sa predstavil ako Gorg Skřetobijec načo sa trpaslík očividne trochu ukľudnil a stlmil príval nadávok na príchodzích. Gorg mu naznačil, že sa mu zdá, že rodina potrebuje jeho pomoc, no trpaslík len odmietavo pokýval hlavou a čosi zahundral. Vtom zvnútra domu bolo počuť nejaký krik a po chvíli nejaká žena kričala na trpaslíka aby jej šiel rýchlo pomôcť načo dotyčný oprel vidly o stenu a šiel rýchlo späť do izby.
Gorg stál vonku a snažil sa zistiť čo sa to vlastne deje, no trpaslík ho len odbil, že to sú ich vlastné problémy a cudzincov do nich nič nie je. Gorg sa vykašľal na okolky, hoc trpaslík bol oveľa starší ako on a bez ďalšieho váhania nakukol dnu. Šátor pochopil, že niečo sa deje pri dverách a keďže nechcel vpadnúť do domu zadným vchodom ako lupič, rýchlo sa vrátil ku hlavným dverám, kde sa vyzvedal od válečníka čo sa vlastne v tomto dome deje. Nakukol aj on dovnútra domu. Väčšina domu bola jedna veľká miestnosť, v jej rohu bola posteľ v ktorej ktosi ležal a akási trpaslíčka a starý trpaslík s ležiacim zúrivo zápasili. Šátor sa vydesene pozrel na Gorga, no ten len rozpačito pokrčil ramenami, že netuší čo to má znamenať a vošiel radšej dnu aby mohol prípadne zasiahnuť ak to bude potrebné. Šátor radšej zastrčil meč za opasok aby si to prchký majiteľ zle nevysvetlil a vošiel tiež opatrne do domu za Gorgom.
Miestnosť bola veľmi chudobne vybavená a vyzeralo to, že rodina patrí k tým chudobnejším. Pri bližšom obhliadnutí si všimli, že v posteli leží nejaké zvláštne decko, ktoré bolo celé poriadne chlpaté a zarastené. Miesto rúk a nechtov malo skôr hnusné pazúry a bojovalo s oboma trpaslíkmi so silou, ktorú by nikto u tak malého dieťaťa nečakal. Mohlo mať asi desať rokov, no podobalo sa v tvári skôr na niečo medzi krysou s dieťaťom. Gorg len pokýval hlavou. Bolo zrejmé, že to dieťa je niečím nakazené a ak sa tá choroba prenášala škrabnutím tak sa asi rozniesla aj ďalej pretože trpaslíčka mala celé predlaktia poriadne doškriabané, zjavne pod súbojov s dieťaťom. Šátor a Gorg sa na seba bez slova pozreli a pokývali hlavou. Bolo jasné, že musia zasiahnuť, no najprv bolo treba zistiť viac informácií. Trpaslíčka sa snažila dieťaťu dohovoriť, no bolo to márne. Dieťa bolo v jasnom záchvate zúrivosti a nič a nikoho nevnímalo. Od úst sa jej valila krvavá pena. Gorg neváhal a schytil dieťa aby ho zatlačil späť do slamenej postele dávajúc poriadny pozor aby ho dieťa nejakou náhodou neškrablo a vyzval Šátora aby zasiahol pretože to zjavne bolo čosi pre neho. V kúte ticho stáli všetky ostatné farmárove deti, ktorých bolo dokopy osem a pozerali čo sa bude diať. Vyzeralo to, že celá scéna im nie je až natoľko cudzia.
Šátor sa sústredil a požiadal všetkých aby dievča pevne držali načo sa ho dotkol na čele. Tá sa začala triasť a metať sa ešte viacej. Kvílila, krútila sa, bľabotala nezmysly a snažila sa ozlomkrky vytrhnúť zo zovretia ostatných. Po asi dvadsiatich minútach zápasu a hraničiarovho permanentného kúzlenia sa odrazu zápas skončil. Spotený Šátor odtiahol svoju ruku a dievča sa ukľudnilo. Bolo spotené, vyčerpané, z úst mu stekal pramienok slín, no už pred nimi ležalo bežné, desaťročné, trpaslícke dievča s hnedými vlasmi. Vďačná trpaslíčka padla hraničiarovi k nohám a začala mu ďakovať a bozkávať mu ich. Šátor sa cítil nepríjemne a tak nešťastnú ženu radšej zodvihol, no tá nelenila a začala snoriť po dome aby vyhrabala čokoľvek cenné čo tí chudáci doma mali. Trpaslík však naopak odrazu zvážnel a zobral hneď vidly od dverí, ktoré na nich rovno otočil pričom sa začal vyzvedať čo sú cudzinci zač a akú čiernu mágiu použili najeho dieťa. Poplašený Šátor len dvihol ruku hore a začal výrazne gestikulovať, že z jeho strany sa nejedná o žiadnu čiernu mágiu, ale o čisto prírodné veci pretože on je vlastne len prírodný liečiteľ. Nebolo mu jasné nakoľko sa jednoduchý farmár orientuje v mágii a tak radšej predstieral, že jeho zákrok bol čisto prírodný produkt.
Trpaslíci boli známi zarputilým odmietaním mágie ako takej, no ich prístup sa líšil veľmi individuálne. Niektorí fanaticky odmietali akúkoľvek mágiu a čokoľvek s ňou spojené, iní rovnako zarputilo neznášali len mágiu kúzelníkov a úplne najmenšia skupina sa vyhraňovala len voči mágom, ako podskupine kúzelníkov. Alchymisti boli vo všeobecnosti považovaní za odbor mimo mágie a u časti trpaslíkov sa dokonca tešili úcte a boli považovaní za čestné a výnimočné povolanie, ktorého vykonávatelia boli braní za elitu klanu či rodiny. Šátor netušil kde v tomto spektre sa farmár nachádza a tak radšej vsadil na mystifikáciu s prírodným liečiteľom dúfajúc, že farmár netuší nič o tom ako fungujú hraničiari a ich obory. Trpaslík však nevyzeral byť veľmi presvedčený o neškodnosti kúziel Šátora, no zdalo sa, že aspoň z časťou odpovede sa uspokojil pretože zjavne upustil od svojho zámeru sa na oboch družiníkov vrhnúť.
Gorg pritakával, že priateľova mágia je určite prírodná a predstavil svojho priateľa. Šátor horlivo pritakal, že to je všetko čistá príroda a žiadna nebezpečná mágia. Gorg informoval starého trpaslíka, že ich dieťa dostalo strašnú chorobu, no trpaslík ho prerušil, že to už vedia, že ju má už asi tri mesiace a chcel vedieť, či už je dievča zdravé. Gorg rýchlo pritakal, no keď mu válečník preložil otázku hraničiar sa zatváril menej isto a povedal, že tá strašná choroba sa môže aj vrátiť, no to už válečník nestihol preložiť lebo trpaslík ich začal vidlami vytláčať von z domu. Trpaslíčka počas toho začala pred Šátora znášať všetky cennosti a čokoľvek o čom si myslela, že by sa tým mohla Šátorovi zavďačiť. Trpaslík sa stále chcel rozprávať, no tvrdil, že to sa môžu aj pred jeho domom namiesto v ňom a postupne vystrkal oboch družiníkov von pred dvere do domu. Bolo mu silne proti srsti aby sa mu nepozvaní hostia rozťahovali po dome. A tak sa pred Šátorom za prahom domu začali objavovať rôzne predmety ako chlieb, úlomok zlatej náušnice a iné zlomky šperkov spolu s nejakými drobnými mincami. Šátor vidiac, že situáciu asi lepšie zvládne trpaslík Gorg, poodišiel o poriadny kus ďalej od domu a tam sa rozhodol počkať na válečníka pričom válečníka inštruoval aby rodine dôrazne doporučil návštevu druida, keďže v rodine sa im vyskytla mimoriadne nebezpečná lykantropia a mohlo by sa stať, že by sa celá rodina zmenila na krysodlakov. Poodišiel a zakýval Sekusovi, ktorý stále stál na pol ceste medzi čakajúcimi vozmi s oboma družiníkmi. Gorg sa medzičasom snažil zistiť viac o tom nebezpečnom ochorení. Hlavne ako ho dievča dostalo pretože by to mohlo znamenať, že v okolí sa potuluje nejaký lykantrop, ktorý chorobu aktívne šíri.
Trpaslík potvrdil, že dievča pred asi 3-4 mesiacmi kusla na dvore krysa. Sprvu si nikto nič nevšimol, no po čase, asi dvoch mesiacoch, začali záchvaty počas splnu spojené so skučaním a zavýjaním, ktoré boli stále častejšie a dieťa sa po čase začalo meniť a čoraz viac a viac pišťať. Najprv sa začala meniť v tvári a na rukách, no postupne aj na zvyšku tela. Pred mesiacom sa už premenila úplne a tak ju museli priviazať k posteli. Žena ju chcela nakŕmiť, no utrhla sa z popruhov. Gorg sa vyzvedal prečo je dedina celá taká vyľudnená, no farmár len pokrčil ramená, že všetci sa boja ich dievčaťa načo ostalo tiesnivé ticho. Ich dcéra však nebola jediná, jedno dieťa už dokonca museli zabiť. Gorg chápavo pokýval hlavou a oznámil farmárovi, že sa jedná skutočne o mimoriadne nebezpečnú nemoc a rodina a najlepšie aj celá dedina musí kontaktovať nejakého liečiteľa, najlepšie druida, ktorý im svojimi kúzlami určite pomôže. To nemal hovoriť. Trpaslík podskočil akoby ho poštípal sršeň. Tvrdo vyhlásil, že rozhodne žiadne kúzla nepotrebujú a to si radšej nejako poradia a pomôžu sami. Gorg ho okamžite začal ukľudňovať, že to je veľmi prírodná mágia liečiteľa, podobného charakteru ako urobil jeho priateľ Šátor a po chvíli presviedčania sa mu podarilo trpaslíka presvedčiť, že druida skutočne zavolá. Nadôvažok válečník vytiahol jeden zväzok Vlčieho Moru proti lykantropom a poradil farmárovi aby to okamžite použil ak ešte zbadá na dvore nejakú divnú krysu. Trpaslík sa poďakoval a odrazu ho čosi napadlo. Spýtal sa či idú na Chufu, pretože ho napadlo, že po ceste býva jeden druid a tak mu môže Gorg rovno povedať, že ho tu potrebujú, že mu zaplatia obilím alebo inými naturáliami a že nech čo najskôr príde. Navyše Gorg asi lepšie vysvetlí druidovi o čo sa v dedine jedná a na čo sa má prichystať. Znelo to veľmi logicky a Gorg pristal na to, že druida pošle. A tak sa aj stalo.
Vydali sa opäť na cestu a po istom čase prechádzali cez jednu z ďalších dedín v ktorej žil spomínaný druid. Kupec, no hlavne jeho ego, niesol ťažko, že jeho dohovorený a zaplatený doprovod sa zase s niečím vybavuje počas cesty. Šátor však kupca uistil, že tentoraz to bude výrazne kratšie ako posledný raz a kupec dal neochotne zastaviť ich dva vozy. Gorg so Šátorom odbehli a len čo sa vzdialili dal nervózny kupec povel k ďalšiemu pochodu nedbajúc na sprievod. Družiníkov prakticky ihneď zastavil mohutný chlap, ktorý ich celý čas sledoval z opodiaľ. Keď prišli bližšie a zbadal Gorgov náhrdelník zo skřetích uší usmial sa a priateľsky sa opýtal čo válečník čo zabíja skřetov potrebuje. Gorg sa usmial, že nezabíja len skřetov a že hľadá druida čo žije v dedine. Chlap nelenil a z celej sily zareval na dedinu po druidovi.
Po krátkom okamihu vybehol z jedného domu akýsi trpaslík v plášti a keď videl kto ho volá rýchlym krokom sa vybral za nimi. Zjavne ho vyrušili od nejakého miešania lektvarov lebo celú cestu k nim si utieral ruky do špinavej zástery. Keď prišiel bližšie len neznateľne kývol hlavou na pozdrav a začal sa vyzvedať čo sa deje. Gorg ho tiež pozdravil a povedal, že ide z vedľajšej dediny Buruth Thûa. Druid prikývol, že dedinu dobre pozná. Gorg mu oznámil, že dedinčania chcú aby sa u nich čoskoro zastavil pretože sa u nich vyskytla lykantropia. Trpaslíkovi vyleteli oči prekvapením. Bol tam už pred tromi mesiacmi ošetriť isté dieťa z jednej rodiny, ktorá mala deväť detí. Gorg pritakal, že je to tá istá rodina a potrebujú novú pomoc, že tuto Šátor dieťa zaliečil, no bude to určite treba skontrolovať ak by sa choroba vracala. Druid pokýval hlavou, že tam niekedy zájde, no keď mu Gorg povedal, že mu aj čosi zaplatia tak si vyzliekol zásteru, že sa tam teda radšej pôjde pozrieť hneď. Gorg sa potom druidovi pyšne predstavil ako Gorg Skřetobijec a na válečníkove obrovské prekvapenie sa druid už s tým menom kdesi stretol lebo si spomenul, že s ním putuje nejaký Sekus Jednonohý načo ho Gorg opravil, že Jednoruký. Gorg so Šátorom sa otočili a rozbehli sa za vozmi pretože kupec sa počas ich debaty dostal už dosť ďaleko za dedinu keďže sa dávno pohol sa s vozmi ďalej.
Po ďalších asi dva a pol hodinách nudnej cesty sa konečne objavili pred hranicou. Baliho Zem mala na svojej strane vysokú vežu a pomerne dobre vyzerajúci hraničný prechod. Nadôvažok ich ešte pohraničníci počastovali rečami, že odchod z Baliho Zeme je veľká chyba pretože každý vedel, že za hranicou končí civilizácia, čo dodali s posmeškom. Cesta ešte krátku chvíľu pokračovala rovno a potom sa už zvažovala do údolia v ktorom už ležala Chufa vzdialená prvými domami len asi 1-2 míle od hranice. Na druhej strane nad mestom už bolo vidieť hraničný prechod do Inglandie s veľkou drevenou vežou a komunikačnými zrkadlami. Celá vzdialenosť medzi hranicami Baliho Zeme a Inglandie nebola väčšia ako desať míľ.
Pohraničníci hneď začali s tým, že vývoz niektorých vecí z Baliho Zeme je zakázaný a spýtali sa kupca na družinu, čo sú tí cudzinci zač. Kupec zoskočil z kozlíka druhého voza a kývol rukou k družine, že to je jeho osobná ochranka načo pohraničníci stratili o našich druhov záujem. Kupec trochu poodišiel stranou a tak aby ho nikto poriadne nevidel predal jednému z vojakov malý vačok s peniazmi. Tí sa len usmiali a zasalutovali, niečo zamrmlali a rýchlo sa hotovali dvihnúť hraničnú závoru. Oveľa menší vačok hodil kupec vojakom okolo ktorých prechádzal, aby si v sparnom dni dali na jeho počesť v krčme nejaké to pivo či dve. Vojaci vďačne zasalutovali a popriali všetkým šťastnú cestu a že za týždeň sa uvidia opäť. To na džabirskej strane bol teda oveľa väčší bordel a nikto sa ani veľmi neunúval skrývať výmenu mešcov. Vojaci si vypýtali obligátnych 50 zlatých za vstup do Džabiru a a spolovice odrapkali, spolovice nedopovedali povinné oznámenie pri prechode hranice, ktorému vôbec nikto okrem družiny nevenoval najmenšiu pozornosť. Kupec prehodil pár slov s vojakmi a zanedlho už zostupovali na vozoch dole údolím smerom do mesta. Nejaký vojak ešte za nimi zakričal aby vítali v Džabire.
Chufa - Stoky
Hradby mesta boli asi dve tri míle od hranice, no odkedy tu zavítali posledný raz pred takmer tromi rokmi, teda okrem Sekusa, tak predmestia chudoby pod hradbami sa rozrástli snáď dvojnásobne. Bolo zrejmé, že živé, bohaté, veľmi uvoľnené a pestré mesto priťahovalo obyvateľstvo z široka ďaleka o čom svedčil aj pomerne živelný rozvoj. Kupec zastavil vozy aby vyplatil družinu po sľúbených desať zlatých na osobu a spýtal sa či nechcú ísť s ním ďalej do mesta, že on ide ku Zlámanej Grešli, čo bol aj družiníkom dobre známy podnik v ktorom nejeden raz pobudli. Kupec sľúbil dokonca zaplatiť mýto do mesta a tak pokračovali ďalej na vozoch. Celú cestu do mesta však družina rozmýšľala a rozoberala či v hostinci nemajú nejaký vrúbok, no na nijaký neprišli.
Takto pohodlne dorazili až na hlavné námestie pred dobre známy hostinec. Kupec sa im poďakoval a odišiel ustajniť kone a rebriniaky. Družina vošla v dobrej nálade do dobre známeho hostinca. A začali problémy. Netrvalo totiž dlho a vyrútil sa na nich bez väčších okolkov hostinský. Začal im nadávať a hroziť mestskými strážami po poslednej návšteve spred takmer troch rokov. Družiníci sa na seba prekvapene pozerali. Nikto z nich netušil o čom hostinský rozpráva. Posledný krát hostinec navštívili pravdepodobne pred tou nešťastnou záležitosťou so záchranou brata tej elfskej slečny, ktorá skončila tak neslávne zajatím a stroskotaním lode ich únoscov alebo dokonca ešte v nejakom období predtým. Bolo jasné, že čosi zjavne ostalo nedoriešené. Hostinský vyzeral byť dosť nazlostený a posielal ich preč do prístavu a radšej nech sa oblúkom vyhnú jeho slušnému podniku priamo na námestí. Odporučil im hostinec U Zahodenej Kotvy.
Družiníkom sa však známy hostinec páčil a začali sa s hostinským naťahovať, že tam ostanú. Sekus sa usmial a len sucho podotkol, že v meste určite nie je veľa hostincov kde by nechceli ubytovať na špeciálne prianie kúzelníkov načo hostinský trochu zbledol a začal hapkať, že im len pripomína, že mágia je v celom meste zakázaná. Sekus len sucho dokončil, že nikto nehovorí o mágii načo hostinský zaradil spiatočku a snažil sa byť síce slušný, no stále dôrazne žiadal aby si radšej vybrali iný hostinec. Nakoniec, bol dlhej debate a presviedčaní sa predsa len dostali k téme ubytovania a hostinský im oznámil, že od posledného razu sa ceny zdvihli na 2 zlatky za osobu a noc čo Kysličník lakonicky komentoval tým, že to sú ceny pomaly ako v Jazernom Meste načo ho hostinský odbil tým, že v Jazernom Meste určite nemajú také zdvihnuté náklady v hostinci po odchode družiny Sekusa Jednorukého. A v ich prípade by poprosil platbu vopred. Vyzeralo to, že sa rozhodol, že družinu predsa len ubytuje, no celý čas poškuľoval po nových najatých vyhadzovačoch postávajúcich pri bare s čapovaným pivom. Gorg sa ozval, že predsa povesť družiny siaha široko ďaleko za hranice chotára, mesta a širšieho okolia. Hostinský ho odbil, že to určite pretože tá povesť je hlavne o nezaplatených účtoch za zničené vybavenie a poskytnuté ubytovanie. Sekus začal zmierlivejšie aby už prakticky dohodnuté ubytovanie nevyšumelo do luftu. Okolo prešiel kupec a neznateľne im pokynul na pozdrav pričom sa všemožne snažil sa do debaty nezamotať. Podľa kúzelníka v tejto ťažkej dobe, keď je všade naokolo toľko zla, je predsa pred hostinského výhodné mať pod strechou takú skúsenú družinu.
Hostinský ho nenechal dohovoriť a rýchlo vyhŕkol, že Sekus má pravdu, že doba je veľmi neistá. Toť nedávno, len včera v noci, vybehla odkiaľsi nejaká jašterica a odkusla niekoľkým obyvateľom mesta hlavu. Gorg len rýchlo dodal, že také jašterice si on napichuje na špáratko. Hostinský pokýval hlavou a odporučil Gorgovi, že by sa mu oplatilo ich pobiť lebo za jednú hlavu núka mestská rada 50 zlatých. Kysličníka správa hneď zaujala a vyzvedal sa kde sa také jašterice nachádzajú. Hostinský ho poslal do kanalizácie kde ich je podľa všetkého dosť, keď už za nocí chodia voľne po meste. Ale radšej nech si dajú pozor aby tu hlavu neukusli jašterice im čo vzbudilo u družiny búrku spontánneho smiechu a veselia. Kanalizácie už neboli čistené dlhšie ako pol roka pretože každý kto do nich vliezol aby ich vyčistil už von nevyliezol. Druhovia pokývali súhlasne hlavou a pozreli sa po sebe, že to vyzerá sľubne. Podľa popisu sa mohlo jednať o im už dobre známych goblochov čo boli určite znesiteľní protivníci aj keď ktosi varoval, že sa mu zdá, že ich uhryznutie spôsobuje ochromenie. Hostinský s rešpektom počúval debatu družiníkov. Kysličník si odkašľal, že teda keď už sa toľko poznajú a už sú to tri roky čo boli posledný krát u neho, čo hostinský okomentoval tým, že má aj nové izby za ten čas a nechce si ich nechať dorúbať od družiny ako posledne. Z Kysličníka nakoniec drzo vypadlo, že by im izbu mohol dať grátis, keď hneď zajtra vypadnú. Hostinskému vyleteli oči, už chcel čosi drzo odseknúť, keď sa trochu zháčil a čosi ho napadlo. Povedal, že im dá zľavu a zaplatia len zlatku za osobu a noc, keď hneď na druhý deň vypadnú preč. Bol to pre neho lacný, slušný a čestný spôsob ako sa zbaviť družiny. Kysličník okom lupol po ostatných či to nie je trochu moc, no hostinský ho schladil, že rozhodne nie je! A pre nich to je cena bez raňajok!
Kysličník konečne pochopil, že tu skutočne nie sú vôbec vítaní. Kysličník ešte skúšal udrieť na hostinského pýchu, keď mu oznámil, že družina zajtra rozhodne vojde do kanalizácie vybiť tie jašterice a hostinský bude rád, že hostí takých slávnych dobrodruhov. Hostinský sa len ironicky zachechtal, že to určite. Vrátia sa celý krvavý alebo vôbec a ostanú po nich dlhy. Šátor nakoniec dojednal, že za štyri zlatky ich hostinský ubytuje aj s raňajkami do jednej štvorky. Gorg začal, že keď sa starosta dozvie, že ich hostinský nechcel ubytovať, keď sa vrátia úspešne z podzemia, tak bude mať hostinský z hanby kabát. Hostinský sa zasmial, že oni sa ale z podzemia určite nevrátia. Sekusa hneď čosi napadlo a vyzval hostinského na stávku. Keď sa vrátia z podzemia a donesú hlavy 10 jašteríc, ubytuje ich na týždeň v jeho najlepších izbách. S plnou penziou! Ale ponuka platila len pre štyroch. Ak sa vrátia o jedného menej nebude platiť. Kysličníkovi a Šátorovi sa stávka ohromne zapáčila a alchymista odvetil, že prídu skôr o jedného viac. Len Gorg ustarene zahundral aby tam tých desať jašteríc v celej kanalizácií vôbec bolo. Šátor vybral dve zlatky a zaplatil za seba a Sekusa. Gorg s Kysličník to mali zaplatiť za seba. Hostinský sa spýtal či je to hraničiar kto hovorí za celú ich bandu čo Kysličníka takmer urazilo. Gorg s Kysličníkom vyplatili svoje spanie v izbe a Sekus si pľacol s hostinským, že mu prinesú ukázať desať hláv jašteríc a hostinský ich za to na týždeň ubytuje. Debata s hostinským nakoniec dopadla oveľa lepšie ako to zo začiatku vyzeralo. O tom, že družina v stokách bude určite úspešná nikto z družiny ani v najmenšom nezapochyboval. V hurónskom rehote a zábave sa pobrali na poschodie do svojej izby rozoberajúc netušené možnosti stôk pod Chufou, ktoré boli určite plné goblochov.
Zložili sa v izbe a začali rozmýšľať čo s načatým dňom keďže boli ledva štyri hodiny poobede. Nakoniec sa zhodli, že pôjdu za starostom na radnici dohodnúť podmienky ohľadom hláv goblochov. Sekus sa po ceste zastavil v nejakom kráme aby si dokúpil za 5 zlatých 5 pergamenov, ktorých zásoba sa mu už minula. Samozrejme na radnici bol na podobné, polo prízemné záležitosti, určený nejaký nešťastný úradník, ktorý mal za úlohu skontrolovať a vyplatiť každú družinu presne podľa úradne vyhlásenej tarify. Na mieste sa už nachádzali ďalšie tri družiny, niektorí ich členovia boli poriadne skrvavení. V tornách mali hlavy družine dobre známych goblochov, no nezdalo sa že by ich mali nejak veľa, zhruba 7-8, a pri pohľade na členov ďalších družín, a teda vlastne pracovných kolegov, sa zdalo, že naši družiníci boli široko ďaleko najschopnejší. To kládlo logickú otázku či záležitosť nebola zbytočným zabíjaním času. Radnica však zjavne platila poriadne peniaze za každú hlavu a goblosi navyše boli dobre známi tým, že zožrali všetko čo sa dalo, aj kov, a tak nikto nepochyboval, že ich rozpáraním sa získajú určite nejaké ďalšie poklady. Úlohou tejto záležitosti bolo sa čo najviac nabaliť peniazmi a vybavením na náročné časy, ktoré mali čoskoro prísť. Mesto zjavne jašterice veľmi trápili a bolo vo veľkom záujme vyčistiť stoky späť do akceptovateľného stavu. Stav keď goblosi v noci žrali obyvateľov mesta sa za akceptovateľný nepovažoval.
Družiníci začali s čakajúcimi cudzími dobrodruhmi debatovať o situácii v stokách. Jeden zhovorčivý dobrodruh sa s nimi dal do reči. Podľa jeho slov už toho mali plné zuby. Hláv už mali dosť na váľanie sa aj na pol roka v dobrom štýle a traja jeho kumpáni to odniesli. Kysličník v zvláštnom návale morbídneho sadizmu sa necitlivo a hrubo dobrodruha spýtal ako umierali jeho kumpáni. Cudzinec sa chvíľu zarazil a potom pokračoval nevzrušene ďalej, že skutočne zle, veľmi zle umierali. Pomaly. Jašterice ich schmatli a postupne roztrhali. Šátor sa pozrel na Sekusa koľko im ostalo peňazí, no Sekus len pokýval odmietavo hlavou, že na vykúpenie 8 hláv určite nie dosť. Šátor zjavne chcel zvýšiť šance na vyhratie stávky s hostinským. Po chvíli začal Šátor vyzvedať od dobrodruhov nejakú mapu stôk načo ho cudzinci vysmiali, že nech si spravia vlastnú. Nakoniec jeden z nich bol ochotný pustiť svoju mapu za 70 zlatých čo však druhovia svorne odmietli a tak nasledovala ponuka 50 zlatých, no ani tu cudzinec nepochodil. Kysličník sa nezdržal ďalšej cynickej otázky či by dobrodruhovi nestačilo desať zlatých, keď už idú von z podzemia načo cudzincovi vyleteli oči či za desať zlatých riskovali svoje životy a nechal debatu s našimi družiníkmi tak, keď družina bola ochotná dať dvadsať a cudzinec chcel stále svojich päťdesiat. Gorg sa odchádzajúceho cudzinca opýtal čo na nich platí načo sa ten len dobre zasmial. Meč! Naši druhovia rozoberali kanalizáciu a jej možný pôdorys.
Nakoniec sa rozhodli, že sa spýtajú bližšie priamo úradníka. Ten im bez väťčieho záujmu potvrdil tarify za hlavy jašteríc a že odmeny budú bez otáľania okamžite vyplatené. Nemali to nosiť do budovy, kvôli krvi, ale stačilo na námestí a zbehnúť zavolať povereného zamestnanca. Sekus sa s trochou obavy opýtal koľko ich tam v stokách ešte je, no úradník pokýval hlavou, že určite ešte dosť. Hoc tam ešte teraz vliezla jedna skupina tak minulú noc to zožralo troch obyvateľov. Z rozprávania úradníka vyplynulo, že takéto problémy sú tu už asi mesiac. Ľudia sa síce strácali už dlhšie, no bralo sa to ako bežné príčiny typu spadnutie do kanála v opitosti, hádky v krčmách na nože a podobne. Pred tým mesiacom sa, ale prvýkrát objavili správy o jaštericiach v nočnom meste. Úradník nevedel čo mohlo spôsobiť ich premnoženie. Možno veľké dažde, ktoré pred časom spláchli do kanalizácie určite dostatok potravy a z toho sa tak premnožili, bohovia vedia čo bolo príčinou, uzavrel úradník. Druhovia sa poďakovali a Sekus sa ešte úradníka spýtal, či nevie kde by natrafili na kováča Zurvalca. Úradník sa zasmial, že predsa na hlavnom námestí oproti Zlámanej Grešli! Je to ten najhonosnejší a najlepší kováč v meste, ale bacha, je dosť prudký. Gorg len prevrátil oči. Sekus pokýval hlavou. Adresa u južnej brány bol jasný kec informátora v Gramde. Kysličník sa ešte pri odchode ozval, či by úradník nevedel kto by mohol mať mapu podzemia, no to úradník nevedel pretože do stôk nikto nepáchol už roky. Niečo by mohlo byť v mestskom archíve, no dostať sa tam stálo poplatok 20 zlatých, keďže mesto nechcelo aby sa im v archíve hocikto špáral. Archívy boli len mestské a siahli zhruba dvesto rokov dozadu, štátny archív bol až v Džabare. Sekus sa poďakoval úradníkovi a prehlásil pomerne odvážne, že zajtra o takomto čase to už snáď budú mať vyčistené.
Nakoniec sa rozhodli, že do stôk vstúpia až na druhý deň a rozhodli sa ísť radšej overiť informáciu o kováčovi Zurvalcovi. Vrátili sa ku hostincu a cestou rozmýšľali ako to urobia. Prvým návrhom bolo aby meč rovno ukradli a previedol to Gorg. Navrhol to cynik dňa Kysličník a Gorgovi po tejto vete vyleteli zdesením oči, dúfal, že alchymista na svoj nápad z Gramdu, aby kováča vybavil Gorg, už dávno zabudol, no alchymista sa v morbídnom desení Gorga zjavne dobre bavil. Gorg sa rozpačito poškrabal vo fúzoch a naveľa naveľa zahundral, že v mene dobra by sa o to možno pokúsil. Kysličník si odpoveď vychutnal. Pripomenul Gorgovi ironicky akú asi radosť by mal jeho boh Tyr z takého podlého konania. Gorg ho ignoroval a prehlásil, že v mene záchrany ich životov to teda skúsi. Šátor a Sekus to výrazne ocenili aj keď s veľmi pobaveným smiechom. Na válečníkove pochybnosti Sekus reagoval, že keď to nevyjde nastúpia iné spôsoby, no že na začiatok bude možno stačiť, keď k nemu Gorg pôjde a nechá sa napríklad u neho zamestnať. Gorgovi citeľne odľahlo, no nie úplne. Tušil, že kováč bude nie nadarmo vyhlásený pruďas a desil sa predstavy komunikácie s ním. Keď dorazili pred krčmu zastavili sa aby sa pozreli kde to vlastne kováč má krám a dielňu. Bola skutočne krásna a honosná, presne oproti krčme. Sekus pokračoval v rozvíjaní nápadu, že by možno Gorgovi pomohlo keby po okolí rozšírili zvesť o slávnom bojovníkovi Gorgovi, ktorý práve dorazil do mesta. Šátor neváhal a hneď sa zapojil s úvahou, že by mohli ísť rovno do dielne kováča sa spýtať či tam nepracuje veľký bojovník Gorg. Gorg len zdesene gúľal očami čo z tohoto preboha vylezie. Ostatní sa vynikajúco bavili. Šátora napadla dokonca ešte lepšia verzia, že vojde dnu s tým, že mal sen, že v dielni bude pracovať veľký bojovník Gorg. Nakoniec sa dohodli, že to pôjde skúsiť Šátor.
Vykročil cez námestie smerom k dielni. Otvoril dvere do veľmi honosného obchodu i keď sa zdalo, že veľa ľudí ho nenavštevuje. V prednej časti bol klasický obchod s pultom a za ním v zadnej časti kompletná kováčska dielňa. Po chvíli sa pred Šátorom objavil mohutný, sáh a deväťdesiat coulov vysoký, barbar s vlasmi do polovice chrbta, ktorý sa spýtal čo si cudzinec praje silným, neprívetivým hlasom. Šátor vyzeral, že odrazu stratil všetku odvahu, dobré a vtipné nápady z námestia. Spýtal sa či má do činenia s kováčom Zurvalcom. Barbar prikývol a ďalej sa na neho pozeral svojim vražedným pohľadom. Šátor si pripadal ako na mučiarenskej stoličke. Keď si barbar lepšie prezrel Šátora jeho pohľad o málilinko zmäkol. Zjavne si všimol šeredný vzhľad hraničiarovej tváre. Šátor začal niečo bľabotať o tom, že mal sen, no bol okamžite prerušený kováčom, že na blbosti nemá čas, že má veľa roboty a súčasne zakričal dovnútra k vyhni, že už ide. Šátor rýchlo zmenil taktiku a vytiahol pred kováča svoj nový, vynikajúci meč, ktorý dostal od Kysličníka a patril svojho času Krvavému Zedovi. Kováč na meč len kúskom oka zazrel a pokýval hlavou, že to je veľmi pekný meč a rovno sa spýtal Šátora ako zabil majiteľa. Šátor začal hapkať, že to sa stáva a podobne, no kováč sa s ním prestal baviť a povedal mu aby okamžite vypadol. Šátor ešte skúšal čosi bľabotať, no kováč bol neoblomný a tvrdo vyrazil hraničiara von obchodu s poznámkou, že ten meč robil on sám. Šátor len chabo prehodil pár slov cez rameno a pobral sa radšej kade ľahšie z dielne prudkého majiteľa. Dvere obchodu sa s treskom zabuchli a kováč zamkol obchod.
Druhovia na opačnom konci námestia už tušili, že niečo nie je úplne v poriadku, keď sa družiník vracia prakticky potom čo do dielne len vošiel. Sekus sa hneď navrátilca pýtal ako dopadol pričom všetci hraničiara obostúpili zvedaví na novinky. Hraničiar pokýval zamietavo hlavou, že tak toto bude ťažký oriešok. Šátor síce tvrdil, že mu ukázal svoj meč, no družiníci chceli vedieť ako dopadol s vytváraním kultu okolo Gorga. Hraničiar len pokrútil hlavou, že mu prakticky nedal šancu, že on je taký Zurvalec. Gorg opäť len prevrátil oči tušiac, že toto bude fuška. Šátor rýchlo rozprával, že kováč ho privítal vražedným pohľadom a potom čo mu hraničiar ukázal meč tak, že on vyrobil ten meč načo Sekus aj Kysličník ostali úplne ticho. Šátor po chvíli sám uznal, že ukazovať ten meč asi bola asi predsa len blbosť. A potom ho kováč v podstate vyrazil. Obchod sa znova otvoril a kováčov pomocník kamsi odišiel. Kysličník položil rečnícku otázku ako sa k tomu kováčovi dostanú. Sekus sa rovno spýtal Gorga či si na to trúfa. Keď videl tvár válečníka spýtal sa či radšej nejdú do krčmy a zajtra na tie jašterice alebo ešte skúsia preveriť rodinu toho Krysosa. Alchymista pokrútil hlavou, že on navrhuje najprv ísť do kanálov a potom okradnúť toho kováča i keď bolo jasné, že tá lúpež bude chodenie po dosť tenkom ľade. Začali rozoberať či majú na podzemie dosť svetla. Gorg opatrne načal opäť tému kováča, bol nervózny, keď nevedel aký osud ho čaká. Šátor potvrdil, že možno bude stačiť, keď sa u neho Gorg zamestná. Gorg sa s nádejou v hlase opýtal, že teraz to asi nebude veľmi aktuálne tam opäť liezť. Po ďalšej kratšej debate sa predsa len zhodli, že pošlú válečníka na skusy späť ku Zurvalcovi.
Gorg sa nadýchol a vybral sa k obchodu na druhej strane námestia. Zostra zabúchal na dvere, ktoré sa krátko na to otvorili. Privítal ho rovnako vražedný pohľad ako predtým Šátora. Gorg mu rýchlo oznámil, že hľadá u neho prácu, no odpoveď prišla rovnako rýchlo ako u Šátora. Mali plno. Gorg bol však neodbitný. Vrátila sa mu odvaha keďže kováč mu hlavu neodhryzol a aspoň krátko sa s ním dokonca dalo hovoriť. Zabúchal znova. Dvere sa neotvorili, no odhrnula sa záclonka na dverách. Gorg zahučal, že vie dobre opravovať zbrane načo kováč pokýval hlavou a zatiahol záclonku. Gorg cez zavreté dvere ešte zakričal, že býva u Zlámanej Grešle oproti a vybral sa pomaly sklamane späť ku svojim druhom.
Neprešiel ani päť sáhov, keď sa náhle dvere na dielni otvorili a kováč nevyberavo zavolal Gorga späť. Zaviedol ho rovno dozadu do svojej dielne. Gorg až podskočil od šoku. V dielni okolo vyhne pobehovalo päť skřetov! Válečníkovi začalo trhať kútikom oka od zúrivosti. Hneď sa chcel po jednom z nich aj vrhnúť, no barbar ho zadržal a vynadal mu, že to sú jeho robotníci. Gorg sa ho prekvapene opýtal prečo zamestnáva takú chamraď, no kováč len odvrkol, že to je jeho vec. Keď si skřeti všimli koho kováč priviedol dnu, až zapišťali od desu, že vidia trpaslíka. Gorg sa aspoň snažil jedného z nich kopnúť, no kováč mu zase vynadal. Skřeti si začali medzi sebou niečo šuškať, no kováč tú podľa jeho vlastných slov pakáž, hneď uzemnil aby sa okamžite vrátili do roboty. Vraj ich kúpil na trhu otrokov pretože sa teraz výrazne premnožili v Malom Khane, no sám uznal, že je to dosť zlé, keď musí zamestnávať takú pakáž, čo mu veľmi rád uznal aj Gorg, ktorého striaslo pri pomyslení, že s nimi možno bude musieť pracovať. Kováč mu nedotklivo odvrkol, že to je jeho vec pretože za tie peniaze mu nikto pracovať nechce a títo teraz robia len za jedlo. Vyzeralo, že boli prakticky prikutí k vyhni takže tam kde pracovali asi aj spali. V dielni pracovali ešte dvaja ľudia, no vyzerali príšerne zničene. Mali snáď tridsať rokov, no vyzerali na päťdesiat. Gorgovi nevenovali ani najmenší pohľad. Boli plne zabratí do svojej práce. Kováč na neho pozrel a pod skúmavým pohľadom mu oznámil, že stravu má u neho, a pokiaľ chce aj ubytovanie. Dostane navyše 2 zlatky na týždeň. Gorg nezaváhal ani minútu a hneď prikývol na ponuku. Kováč zúžil zrak a okamžite Gorga vyrazil na ulicu s vetou, že bude určite nejaký podvodník. Válečník sa ešte chabo bránil, aby mu dal kováč nejakú robotu a hneď uvidí, že nie je žiaden podvodník, no kováč na neho nedbal. Pre neho bola celá záležitosť uzavretá a vyrazil Gorga zo svojho lokálu. Gorg však nešiel úplne dobrovoľne a snažil sa naťahovať čas obzeraním sa po dielni, kedy v rýchlosti hľadal čokoľvek čo sa aspoň trochu podobalo na hľadaný meč. Kútikom oka odhadoval barbara či by to bol rovný boj. Uzavrel to ako boj nerovný a tak keď ho barbar schytil pod krk či ho má vyniesť len zachrčal, že už ide aj sám. Po stenách mal kováč spústy rôznych zbraní a dosť možné, že to bol najlepší kováč u akého válečník kedy bol. Ešte s ním skúšal udržiavať akú takú konverzáciu, no bolo jasné, že barbar ho považuje za obyčajného špicľa a hotoval sa s ním urobiť krátky proces. Polo vyvliekol Gorga pred dvere a s výkrikom "Hajzlové!" tresol dverami. Gorg sa sklamane pobral späť za druhmi. Na dverách dielne sa objavila ceduľa Zavreté.
Válečník poreferoval ostatným ako dopadol a keď sa dostal k popisu svojho rozhovoru s kováčom tak ho Kysličník označil za vola. Za dve zlatky týždenne by podľa neho nerobil žiaden remeselník, slúžka či asi ani nejaká námezdná sila. Gorg pochopil, že urobil hlúposť a bol úplne bez nálady, ktorú sa mu snažil zdvihnúť Sekus. Gorg dokončil, že po dobrom to s kováčom asi nepôjde a Sekus to len zamyslene okomentoval tým, že všetko je vlastne po dobrom len akurát závisí od uhla pohľadu. Bolo jasné, že družina si potrebuje napraviť pokazenú náladu po kováčovi niečím výdatným. Sekus zbehol kúpiť za zlatku jednu lucernu s okenicami a dvoma litrami oleja a rozhodli sa, že vyčistenie stôk nebudú ďalej odkladať na ďalší deň, ale pôjdu hneď. Gorgovi ten kováč stále nedal. Spýtal sa Sekusa či by na neho nemohol použiť niečo podobné ako svojho času na Zeda. Sekus prekvapene dvihol zrak od novej lucerny čo válečník vie o tom ako dostal Zeda a označil to za alchymistovu prácu aby sa doterného druha zbavil. Že xO2 bol v tom čase v Meste Barbarov úplne niekde inde a v inej podobe válečníkovi zjavne ušlo. Keďže Sekus bol magicky dosť vyčerpaný, dohodli sa, že z kanalizácie vylezú podľa potreby. Bolo však najprv treba nájsť šachtu na vstup do stôk.
Po krátkej chvíli ich napadol poklop rovno pred Zurvalcovým obchodom. Možno by tým tiež zabili dve muchy jednou ranou. Tento poklop však bol zamknutý. Podobne aj všetky ďalšie poklopy v centre mesta a priľahlých slušných štvrtiach a hlavných uliciach s kamennou dlažbou. Navyše sa zdalo, že väčšina zámkov a poklopov bola novšieho dáta. Nie však v štvrtiach ďalej od centra kde žila chudoba a žobrota. Tam väčšinou zámky chýbali a niekde dokonca chýbali aj samotné poklopy. Bolo zrejmé odkiaľ sa strácali občania mesta už dlhšie, z ktorej časti boli najskôr traja zmiznutí z poslednej noci a prečo bol problém tak dlho ignorovaný. Okolo družiny v štvrti chudoby okamžite začal pobehovať chumel miestnych capartov rôzneho veku. Cynický alchymista si len pre seba zamrmlal, chvalabohu žiadni mutanti. Našťastie ho nikto nezačul. Po chvíli ich odohnali a niečo tesne po pol tretej popoludní vliezli do najbližšej otvorenej prístupovej šachty.
Obklopil ich okamžite príšerný smrad vnikajúci až do mozgu svojou ostrou intenzitou. Stoky boli dva sáhy vysoké a sáh široké, no kvalita práce hlboko zaostávala za kvalitou práce v stokách pod Mestom Barbarov. To bolo každému jasné prakticky okamžite len čo do nich vstúpili. Jednalo sa prevažne o hrubo tesané chodby vyrazené do pieskovca alebo inej skaly na ktorej ležalo mesto a miestami boli chodby vyložené tehlami pre spevnenie. Družiníci na seba pozreli a nasledovala reakcia prakticky automaticky a reflexne, ako za starých časov, keď sa zoradili do tradičného bojového uskupenia kedy na čelo sa postavil Gorg s halapartňou, za ním Sekus, Kysličník a posledný šiel hraničiar, ktorý sa otočil aby čelil nebezpečenstvu tvárou a cúval za družinou.
Netrvalo vôbec dlho a hneď na prvej križovatke sa na družinu vrhla prvá dvojica jašteríc. Boli to skutočne im dobre známi goblosi. Po dlhšej chvíli ich vybili, no boj nebol zďaleka taký rýchly a ľahký ako predpokladali. Goblosi boli totiž mimoriadne mrštný a dokázali prejsť cez prvého Gorga po strope a vrhnúť sa na družinu zo stropu. Boj sa takto preniesol nepríjemne blízko kúzelníka a Sekus citeľne znervóznel. Vetchý kúzelník sa strašne obával priamej konfrontácie pri ktorej prvý útok ho mohol veľmi ľahko zabiť. Gorg bol navyše s halapartňou v úzkom priestore príšerne neobratný a pomalý. Jedine Šátor vyzeral byť spokojný s priebehom boja. Sekus po boji, keď zlikvidovali 3 jašterice, inicioval debatu, že musia svoj boj nejako zefektívniť a trochu sa preskupiť čo uznali ak ostatní. Alchymistu napadlo požičať válečníkovi svoj prsteň Rýchlej reakcie, no nezabudol Gorgovi pripomenúť, že prsteň je stále jeho a on mu ho len požičiava. Sekus s Kysličníkom sa vymenili, no Sekus stále otváral tému prekvapenia od goblochov, no Šátor mu odvetil, že toto sa veľmi riešiť nedá pretože oni na nich padali zo stropu. Ktosi navrhol oprieť halapartňu o strop a postupovať tak, no takto by boli po krátkej chvíli zamazaný svinstvom zo stoky tak, že by to zo seba za týždeň nezmyli. Šátor nevzrušene Sekusovi navrhol aby sa hneď teleportoval, keď pred neho nejaký gobloch spadne vidiac aký je Sekus celý vyplašený z priebehu prvej potýčky. Šátor medzitým zobral zbraň a rozpáral bruchá všetkým goblochom. Tí boli známi, že zožrali všetko na čo v podzemí narazili a niekedy aj úplne bizardné predmety. Náhle sa všade rozlial príšerný smrad, ktorý ako veľká vlna prekryl už tak otrasný smrad stôk. Sekus si rýchlo natiahol svoju šatku proti smradu, no pomohla len málo. Ten smrad bol taký prenikavý, že jeden mal pocit, že sa fyzicky lepí na kožu. Našťastie nos je zmysel s rýchlou adaptáciou a tak po pol hodine už bol každého čuch výrazne otupený. Šátorovi sa nechcelo veľmi pri vchode zdržiavať a tak len nahrubo očistil všetky predmety, ktoré našiel a nahádzal ich bez bližšieho prezretia do torny. Očakával, že sa po čase určite niekde zastavia aby veci pretriedili.
Vydali sa úzkou, špinavou a smradľavou chodbou opatrne ďalej. Do stíchnutej chodby kde tu cez mreže kanála stiekol odpad, ktorý kohosi konečne napadlo spláchnuť lebo už začínal hore na ulici páchnuť. Inak bolo odpadu v stoke len pomerne málo a brodili sa v ňom tak maximálne po členky. Opäť netrvalo dlho a po niekoľko sto sáhoch ich traja iní goblosi napadli znova. Boj to bol aj tentoraz rýchly a efektívny hlavne v podaní Gorga a Šátora, no nebezpečné bolo, že veľkú časť útokov schytal alchymista, ktorý schytal časť útokov aj v prvom boji a teraz krvácal z viacerých rán po celom tele. Sekus sa na neho v svetle lucerny, ktorú obligátne držal na svojom háku, ustarostene pozeral. Kysličník len pokrčil ramená a začal vysvetľovať, že on je veľmi slabý bojovník a aj takéto prerastené jašterice mu už robia problémy. Do toho sa z ničoho nič ozval Gorg, že sa musia vrátiť späť. Šátor sa sústredil a po krátkej chvíli sa dotkol alchymistu, ktorému sa v tom okamihu začali sceľovať rany. Kysličník vďačne pozrel na hraničiara a ocenil to ako balzam na svoju dušu a telo. Šátor sa sústredil ešte raz a dotkol sa sám seba. Po predchádzajúcich dvoch bojoch to bolo už treba. Ak mali pokračovať ďalej, čo však medzitým spochybnil Gorg, ktorý stále opakoval, že sa musia vrátiť späť pretože v úzkej stoke sa mu s halapartňou bojovalo veľmi zle a potreboval si ísť kúpiť inú zbraň. Šátor si neodpustil hryzavú poznámku, že on mu to už predtým hovoril, no válečník vtedy na neho nedbal. Gorg pokýval hlavou, že to vie, no hore sa nikomu vracať nechcelo a tak Šátor skúšal zistiť či niekto z ostatných nemá náhodou pri sebe aj nejakú inú zbraň aj keď otázka to bola pri bližšom pohľade zjavne rečnícka, keďže kúzelník a alchymista asi ťažké zbrane navyše nenosili a Šátor, keďže sa pýtal, asi žiadnu navyše nemal. Nadôvažok on sám bol vybavený minimálne, po svojom náhlom nahom zobudení v chráme Lesany v Gramde.
Kysličník ponúkol svoj vlastný krátky meč, ktorý bol z Kesrithu. Oblasti ďaleko na juhu pod Súrskym kráľovstvom, ktoré bolo známe výrobou neuveriteľne kvalitných a mimoriadne ostrých zbraní bez zásahu alchýmie. Bola to jediná poriadna alchymistova zbraň a tak Gorg odmietol a navrhol, že si radšej pôjde hore kúpiť sekeru. Šátor navrhol aby sa nedelili, že buď všetci ostanú dole alebo všetci pôjdu hore. Gorga však z ničoho nič napadlo, že by mohol skombinovať Kysličníkov meč so svojou dýkou od Zeda. Toto sa zapáčilo aj Kysličníkovi, no čím by sa potom alchymista bránil Kysličník zjavne nedoriešil. Kysličník však opäť zdôraznil, že tak ako prsteň aj meč je len požičaný. Po chvíli sa opäť všade rozlial neuveriteľný smrad a zakrátko hraničiar podal Sekusovi nejaký kúzelnícky zvitok a alchymistovi dva flakónky v ktorých bolo podľa alchymistu určite kurare. Sekus len pokrútil hlavou čo všetko sa tu v stokách potuluje za dobrodruhov. Šátor ďalej vytiahol do svetla lucerny striebornú lyžičku, strieborný náhrdelník s perlami a dodal, že ešte tam bol natrávený mešec s nejakými mincami rôznej ceny. Kysličník sa hneď prihlásil o náhrdelník, že by ho preskúmal, keď už si predtým Šátor zobral zase prsteň. Hraničiar prikývol, no hneď nato sa ozval Gorg, ktorý mal uši ako netopier, keď sa delili nejaké cennosti. Kysličník ho odbil, že dostane lyžičku a začali sa všetci klasicky naťahovať na prkotinách. Cennosti to neboli žiadne, no debata ako o poklad draka. Sekus si len povzdychol, sadnúť si nebolo v tom okolitom svinstve kam a on by si tak rád konečne niekam položil lucernu a tornu. Tak začal aspoň strážiť pretože ostatných troch to v zápale debaty o strašne veľký poklad nenapadlo a oznámil im, že keď sa donaťahujú nech mu dajú vedieť. Po krátkej debate si Kysličník uvedomil nezmyselnosť debaty a povedal Šátorovi nech to všetko zatiaľ vláči on, veď potom sa určite podelia. Za tým všetkým možno bolo aj to, že si čistotný alchymista uvedomil, že je vlastne dobre, že tak zašpinené, zaslizené a smrdiace veci nesie hraničiar, ktorému podobné záležitosti prekážali len málo. Gorg však zjavne nesledoval obe vyvrhnutia po bojoch dostatočne pozorne pretože ho náhle začalo zaujímať čo všetko už hraničiar vlastne vláči so sebou. Šátor mu to rýchlo, čiastočne hmlisto, zhrnul a spýtavo sa otočil späť, že sa vrátia, no keďže Gorg sa hotoval bojovať s mečom a dýkou odrazu na návrat nebol žiaden dôvod. Sekus ustarostene ukázal alchymistovi jeho stále ešte početné rany a Kysličník sa začal hrabať v batohu načo vytiahol nejaké masti a postupne sa všetkými z nich natrel. Vyzeral citeľne lepšie čo uznal aj Sekus a debata sa stočila s čím bude bojovať a brániť sa Kysličník, keď meč posunul Gorgovi. Nakoniec niekoho napadlo, že kúzelník by na alchymistu mohol zoslať kúzlo levitácie a v čase boja by sa Kysličník mohol skúsiť presunúť ku stropu a odtiaľ strieľať po goblochoch kušou. To znelo ako celkom dobrý nápad. Bolo treba s tým určite niečo urobiť. Boli ešte len zhruba tristo sáhov od miesta kde vstúpili do stôk a už mali za sebou dva boje po ktorých bol alchymista tak dohryzený, že nebyť Šátora museli by sa vrátiť hore. Či to bude na jašterice fungovať nikto nevedel, no každý veril, že snáď to slabému alchymistovi pomôže pri obrane. Isté len bolo, že neudržiavaním stôk sú teraz goblochmi poriadne zamorené.
Kysličníkovi sa plán s levitovaním zapáčil ihneď. Nie kvôli obrane, no zvedavý alchymista ešte nikdy nelevitoval a tak bol veľmi zvedavý ako taký stav vyzerá a asi sa pri ňom človek cíti. Sekus sa teda sústredil, no na prvýkrát mu to nečakane nevyšlo čo okamžite spôsobilo búrku debaty. Sprvoti alchymista necítil vôbec nič, no po chvíli, keď chcel skúsiť liezť po stene vedľa seba, Kysličník cítil akoby ho neviazala tiaž až tak veľmi ako predtým a mohol sa prakticky voľne posúvať po stene. Bol to mimoriadne zvláštny pocit, no alchymistovi sa veľmi páčil. Gorg ho schytil za nohy a ráznym pohybom ho zo špásu vytlačil hore. Gorg navrhol, že si dá alchymistu na lano a bude ho ťahať. Nápad to vonkoncom nebol až taký hlúpy ako vyzeral, ako sa po rokoch ukázalo na úplne inom mieste a za úplne iných okolností. Kysličník sa cítil stratene a začal pod stropom panikáriť načo Gorg vyskočil a s oboma rukami ho stiahol späť na podlahu stoky. Alchymistovi sa hneď uľavilo pretože kráčať mohol po zemi úplne normálne. Šátor nervózne prešľapoval na mieste až to nevydržal a podráždene sa spýtal koľko tu budú ešte takto nezmyselne stáť. Poradie bolo jasné. Válečník, alchymista, kúzelník a hraničiar.
Po chvíli príprav s lucernou a dohadovaní sa konečne vyrazili ďalej, no keďže stále svetlo niesol Sekus, válečník videl pred seba tak maximálne štyri až šesť sáhov. Bolo jasné, že Gorg mečom na strop stoky nedosiahne a tak predchádzajúci postup s halapartňou hore už nebol aktuálny. Gorg sa posunul aby bol trochu viac popredu, chcel dať alchymistovi viac priestoru na jeho streľbu. Po sto sáhoch minuli ďalšiu križovatku, válečník ju opatrne prešiel a zavolal ostatných po chvíli ďalej. Po ďalších sto sáhoch minuli ďalšiu križovatku kde Gorg urobil to isté. Odrazu začuli výrazné pišťanie pred nimi. Z chodby oproti vybehlo snáď do pol tucta obrých krýs a keď sa na ne válečník zamračil a zavrčal odbehli im z cesty do jednej z chodieb. Gorg zahundral, že do stôk nevliezli kvôli hlúpym krysám čo ostatní družiníci kvitovali s výrazným súhlasom. Gorg ešte za nimi hlasno zaryčal aby ich odplašil čo možno najďalej. Ozvena jeho kriku sa ozývala kanálmi ešte notnú chvíľu.
Sekus upozornil, že už pomerne dlho nestretli žiadneho z goblochov a tak by sa určite mali mať na pozore. Náhle, prekvapujúco pre zmenu Šátor, navrhol aby sa vrátili späť, no Gorg to odmietol, keď sa dozvedel, že majú zatiaľ iba päť hláv z dvoch potýčiek. Šátor chcel ísť späť hlavne kvôli tomu aby si oddýchli, že už bude pomaly večer, Sekus to uznal, že sa fakt môžu dole vrátiť aj zajtra, no Gorg s Kysličníkom vôbec nevyzerali byť presvedčení. Chceli využiť ešte pôsobenie kúzla na alchymistu a Gorg navrhoval, že vrátiť sa predsa nemusia rovnakým vchodom, veď šácht s mrežami na vstup bolo všade každú chvíľu dosť. Toto malo svoju logiku. Kysličník akurát ironicky podotkol, že väčšina v strede mesta je však zamknutá. Sekus podotkol, že by sa potreboval vyspať a tak sa pomaly aj Kysličník pridal k tomu aby sa predsa len vrátili. Gorg sa nakoniec prispôsobil a rozhodli sa, že sa otočia a Kysličník dodal, že zajtra skoro ráno vyrazia do podzemia znova. Návrat k šachte, ktorou prišli však nebol taký úplne jednoduchý.
Asi po dvesto sáhoch cesty, tesne pred križovatkou, ich opäť prekvapili traja goblosi. Asi ich prilákal smrad mršín ich druhov. Bez zaváhania sa hladne vrhli na družinu s Gorgom na čele. Boj to bol zase rýchly a rozhodný a po krátkej chvíli už Šátor opäť rozrezával bruchá jašteríc. V príšernom smrade našli opäť zlatú lyžičku, 18 zlatých, 43 strieborných, 6 medených, 5 šipiek do kuše, ktoré si hneď odložil do zásob xO2, v čiastočne rozloženom vaku ešte objavili navyše ešte tri dýky, 5 čistých pergamenov a 5 šípov. A ešte nejaké ďalšie zlaté a strieborné v natrávenom mešci. Goblosi majú asi fakt žalúdok zo železa. Sekus zobral k sebe dve dýky a všetky pergameny. Pobalili aj zvyšok a vybrali sa ďalej späť a von z podzemia. Na ďalšej križovatke popred nich prebehlo sedem obrých krýs za hlasného pišťania. Keď sa vrátili do šachty kadiaľ vošli našli tam napodiv liatinový poklop, navyše zamknutý. Čo sa medzitým stalo nikto nevedel. Asi niekto upozornil na dieru a zhodou okolností to niekto pomerne promptne opravil. Večerilo sa.
Stáli v šachte a prekrikovali sa čo budú ďalej robiť. Kúzelník len tichým hlasom žiadal aby ho k tomu pustili, no alchymista s válečníkom na neho nedbali a debatovali medzi sebou. Gorg začal všetkých posielať späť do chodby. Mreža bola ťažká a zavretá dobrým vnútorným zámkom. Toto v takejto polohe tak ľahko nikto nevyrazí a od držania sa na rebríku mu tŕpli svaly. Všetci však aj tak museli čakať na Sekusa, ktorému sa s jednou rukou mimoriadne zle liezlo. Náhle sa ozval výkrik ako Kysličník šliapol Sekusovi na prsty. Zliezli opäť dole do chodby stôk a zatiaľ čo Sekus so Šátorom riešili ako sa dostať vonku, Kysličník s Gorgom sa hrali s prsteňom. Sekus, typicky pesimisticky zhodnotil, že zavreté možno budú, ak nie všetky, tak väčšina poklopov. Keď sa ukázalo, že prsteň je alchymistovi na nič, nasadil si ho Gorg nervózne na prst a začal hulákať hore šachtou aby ich parchanti pustili von. Koho mal na mysli nepovedal, no asi tých, ktorí tam dali tú mrežu. Sekus a Šátor ho ukľudňovali nech nerobí zbytočný bordel, ale veľmi platné to teda nebolo. Odrazu pred nimi, smerom na sever kde ešte neboli, zbadali malé svetielko v chodbe. Gorg skúšal kričať na príchodzích aby prezradili čo sú zač, no tentoraz paradoxne len čosi ticho zabľabotal. Začali sa narýchlo preskupovať, Gorg v náznaku paniky, z neznámeho keby s tým bolo treba bojovať. Kysličník len pasívne dumajúc kto alebo čo to je zač. Sekus oznámil, že ich vie dostať veľmi rýchlo von zo stôk keby to bolo náhle treba a Šátor kľudne oznámil, že na čele teraz pôjde radšej on aby čelil neznámemu nebezpečenstvu.
+++/koho stretli v stokách? čo im povedal? išli hore spať alebo pokračovali ďalej? ako to celé stretnutie dopadlo? čo znamenali značky? nechala ich predchádzajúca družina aby sa nestratila?/
Po ďalšej krátkej chvíli Gorg so Šátorom rozsekali promptne ďalších niekoľko goblochov a obaja sa rozplývali blahom nad svojou zručnosťou. Sekus si len povzdychol, že on si nezabojoval už riadne dlho a Kysličník mu pritakal, že on si na svoj posledný boj už ani nepamätá a upadol v rýchlej zostupnej špirále sebaľútosti do náhlej neodkloniteľnej depresie. Je možné, že Kysličníkovi, následkom smrti, posledný vážnejší boj skutočne vypadol z pamäti, pretože to bol najskôr boj s obrom ľudožrútom, ktorý ho zabil obrovským kyjom, keď na neho natrafili po prenasledovaní skřetov, ktorí zničili trpaslícku dedinu Kefdžar. Šátor ešte skúšal zostupnej špirále smútku zabrániť návrhom na streľbu v boji, no Kysličník nad tým len smutne pokrútil hlavou, že to už skúšal s levitovaním a ukázal na Gorga, ktorý šiel pred ním, že cez neho sa to zjavne nedá a goblosi ho navyše obiehali po strope veľmi hlbite. Gorg ho s pochopením potľapkal po ramene a povzbudil ho, že sa určite čoskoro k nejakému boju určite dostane a ešte to bude určite veľmi zaujímavé. xO2 sa len pokrúžil do seba a odmietal so všetkými komunikovať s tým, že tvrdil, že mu vôbec nie je dobre, no to sa podľa neho určite spraví.
Nasledovalo obligátne rozpáranie brúch goblochov a dechberúci všadeprítomný smrad. Šátor začal postupne vyťahovať na svetlo lucerny zaslizené, špinavé a smradľavé predmety, z ktorých až po očistení bolo jasné čo vlastne sú. Okrem nestrávených zvyškov nešťastného dobrodruha, či nebodaj viacerých sa ukázalo, že na svetlo božie hraničiar vytiahol striebornú kocku, zvyšky šiat, zlatú lyžičku, čo válečník komentoval lakonicky, že o chvíľu budú mať celý kompletný servis v narážke na predtým nájdenú ďalšiu zlatú lyžičku. A ako hneď aj typicky dodal, len nevedel kto s ním bude jesť. Po chvíli vytiahol hraničiar dokonca celú fľašu plnú oleja, čo zase potvrdilo, že goblosi zožerú asi úplne všetko. Navyše ešte nejaké zlatky zo strávených mešcov a dokonca veľmi ostrú bojovú hviezdicu. Gorg navrhol aby sa pohli ďalej a už sa dvíhal, no Sekus sa pochybovačne opýtal, či má všetko čo doteraz našli, vôbec zmysel trepať so sebou. Šátor s ním súhlasil, no vzápätí sa ozval síce najslabší, no večne hamižný, alchymista, že to zoberie so sebou, v obave, že už predmety nikdy neuvidia. Podobne naladený Gorg to pochvaľne nahlas kvitoval a tak sa šlo ďalej, hlbšie do stôk, kde tušili oveľa väčšie množstvo jašteríc. Šátor zobral z posledného boja len peniaze, no cynicko paranoidný alchymista si rýpol do hraničiara, že on si zapisuje čo našli, že jeho nikto nepodvedie.
Šátor na neho nechápavo pozrel. Každý vedel, že cudziu vec by si privlastnil len omylom. A spoločný poklad bolo treba po akcii rozdeliť, to sa robilo vždy a on teraz peniaze len nosil. Nechápal prečo musí byť alchymista tak zbytočne hrubý. Rozhodol sa ho radšej ignorovať. Zjavne ho depresia z nedostatku boja už prešla, no napriek tomu sa mu zdalo, že od ich nového stretnutia nie je kudůk v najlepšej nálade a od ich posledných spoločných chvíľ sa Kysličník asi trochu zmenil. Ťažko povedať a hraničiar to uzavrel, že čas ukáže.
Začali postupovať ďalej, keď prešli asi tristo sáhov hlbšie do stôk a dorazili na ďalšiu križovatku. Všimli si, že medzičasom kdesi stratili dovtedy prítomné značky udávajúce smer v podzemí. Zastavili sa a začali debatovať či sa nevrátiť. Podľa informácií od neznámeho, stred mesta bol po značkách asi míľu od nich. Odbočili teda, podľa návrhu Šátora, na najbližšej odbočke doprava a postupovali veľmi opatrne neznámymi chodbami ďalej. Predpoklad bol, že pri najbližšej odbočke sa vrátia späť na chodby so značkami. Ako na potvoru však po sto sáhoch žiadna odbočka nebola načo sa všetci obrátili na hraničiara, no ten len bezmocne pokrčil ramenami. Prešli ďalších sto sáhov až konečne dorazili na križovatku kde na chodbe vedúcej na juh bola na stene značka. Šátor sa spokojne usmieval od ucha k uchu. Smrad stôk tu bol ešte silnejší a už z neho takmer štípali aj oči. Asi v týchto miestach dlhšie stála časť odpadu. Gorg s Kysličníkom však celý čas debatovali o hlavách jašteríc, že bude treba pozbierať tie, ktoré nechali na mieste, čo bolo samo o sebe veľmi riskantné pre veľkú žravosť goblochov.
Ich pozornosť išla samozrejme citeľne dole, no napriek tomu si válečník idúci vpredu, so šťastím, rýchlo všimol, po dvadsiatich sáhoch, dvoch ďalších goblochov. Boj to bol opäť rýchly a zakrátko sa vedľa nich váľali rozsekané telá, ktoré začal Šátor bez zaváhania otvárať aby nestrácali čas. V jednom tele našiel zhltnuté takmer celé telo nejakého útleho elfa. Nešťastník mal pri sebe dokonca krátky meč, dýky a nejaké peniaze. Dokonca aj prázdnu lucernu, nejaké šípy a kocky podobné tým, ktoré našli o niečo skôr. Bol už trochu natrávený, no stále ešte pomerne zachovalý. Do jeho natrávenej torny dali dve hlavy goblochov a nechali ju opretú na suchom mieste chodby. Prešli asi sto sáhov na ďalšiu križovatku kde bola značka smerom na sever. Z chodby idúcej na sever bolo počuť súčasne akýsi škrek a razil odtiaľ ešte horší puch aký vládol okolo. Každý znervóznel. Bolo jasné, že niekde tých goblochov musí byť najviac a toto mohlo byť to miesto. Sekus odhadol vzdialenosť od škrekov do sto sáhov.
Neprešli veľkú vzdialenosť, keď ich napadla silná skupina takmer tucta goblochov. Tento boj už bol oveľa vyrovnanejší a hlavne Gorg schytal veľa ťažkých kusancov po ktorých sa z neho liala krv ako na bitúnku. Zo zadu sa úspešne zapájal Šátor a dokonca aj alchymista poslal pár presne mierených šipiek. Boj to bol pomerne dlhý, no hlavne preto, že goblochov bolo veľa a bolo pomerne silní v porovnaní s predchádzajúcimi skupinami. Hlavne Gorg mal potiaže s jedným silným goblochom po svojej pravej strane s ktorým sa trápil takmer celý boj prakticky ako so svojim osobným nepriateľom. Za Šátorom už bola pomaly hradba z tiel jašteríc, veľká časť vyradená. Kysličník hodil po goblochoch svoju dýku, no nebolo to k ničomu. Nakoniec si vytiahol kúzelníkov meč zo Sekusovho opasku. Kúzelník meč nepotreboval, pretože hneď nato vypálil po jašterici dva modré blesky. Nakoniec Gorg svojho goblocha zabil a začal dočisťovať goblochov vyradených šikovným hraničiarom. Po krvavých chvíľach chodbu postupne vyčistili od všetkých goblochov. Po boji vysvitlo, že goblosi vyliezli z neďalekej malej miestnosti, ktorá bola asi pôvodne servisnou miestnosťou pri starostlivosti o stoky, no teraz bola plná suti, odpadu, zbytkov po hostinách žravých jašteríc.
Plný očakávania z pokladov sa dali do prehľadávania a čistenia miestnosti v nádeji na veľké poklady, ktoré tam podľa družiníkov mohli byť. Počas toho preberali krvavý boj v ktorom sa zjavne válečníkovi vôbec nedarilo a živo rozoberali všetky možnosti ako svoj boj ešte ďalej vylepšiť. Šátor ostal v chodbe a ako tradične sa venoval práci, ktorú čím ďalej tým viac nenávidel. Rozpáraniu goblochov. Smradľavá a hnusná práca bola u goblochov aspoň čiastočne kompenzovaná pomerne rozmanitými predmetmi, ktoré sa u nich pre ich žravosť dali nájsť. Poklady aj v tomto prípade boli značné a okrem väčšieho množstva mincí rôzneho druhu a ceny, našli veľa potrebného vybavenia pre dobrodruha ako napríklad rôzne lektvary, muníciu do luku a kuše, meč a dokonca aj čosi čo vôbec nikto nečakal. Celá, veľká a ohromne ťažká kovadlina! Dokonca aj s kladivom. Ako sa do brucha jašterici dostala a ako sa s ňou gobloch dokázal pohybovať bola úplná záhada. Na svetle sa časom objavili ešte nejaké drahokamy, zvitky, ďalšie zbrane a vybavenie a medvedia kožušina upravená na brnenie, ktorá bola napodiv minimálne natrávená. Celý obsah zaberal a vážil veľa a bolo treba ešte premyslieť ako to všetko odtrepú von.
Preskúmaním sute a okolia náhodou narazili na mimoriadne dôležitý objav. Obrovský, plochý kameň v ktorom prakticky okamžite spoznali mesačný kameň používaný v teleportoch v Dagote a tento uložený v stokách pod Chufou mal priemer asi tri sáhy. Teleportov z Dagotu bolo pravdepodobne podľa ich zistení aspoň šesť, no spojiť teleporty z Dagotu so súčasnými miestami nebolo tak ľahké, keďže niektoré miesta sa volali inak a časť mohla medzičasom zaniknúť. Ktorý z teleportov bol teraz pred nimi nebolo úplne isté, pretože s istotou spojili len teleport Klus v Dagote so súčasným Klasom v Inglandii kam sa potom aj skutočne preniesli, keď teleport vďaka Sekusovi aj použili. Bolo vynikajúce, že vedeli kam jeden z teleportov z Dagotu vedie a toto bola snáď dôležitejšia vec ako všetky poklady čo v stokách našli. Po bližšom prezretí okolia navyše natrafili na niekoľko kôp prachu. Tvar častí týchto kôp pôsobil ako skamenelé a spráchnivené časti tiel čo sa bližším prieskumom aj potvrdilo. Po chvíli skúmania ich identifikovali ako zvyšky drakoniánov. Pri bližšom obzretí situácie boli rozhodení okolo kruhového kameňa s nohami smerom ku nemu pričom všetky sa ho nejakým spôsobom dotýkali. Koľko ich bolo sa nedalo zistiť, no niečo medzi 4 a 8. Sekus a Šátor na to zarazene pozerali netušiac čo to znamená a skúšali sa chvíľu radiť s Kysličníkom aby prišli na to čo to vlastne znamená. Nakoniec na to neprišli a nechali to celé tak. Bolo dobré, že tu živí drakoniáni neboli lebo bojovať proti nim sa nikomu nechcelo.
Keďže dôvod návštevy stôk boli poklady a finančné suchoty, vrátili sa späť k zosumarizovaniu vecí, ktoré mali doteraz, no polohu kameňa si precízne zaznačili do svojej mapy. A nebolo toho vôbec málo. Mali veľa zbraní a bežného vybavenia pre dobrodruha, ktorých tu v podzemí zjavne dosť zahynulo. Rádovo stovky zlatých, strieborných a medených, rôzne užitočné lektvary, ktoré identifikoval úspešne xO2 a ktorých bolo prekvapujúco veľa. Dokonca brnenie a kovadlinu. Kysličník si chcel navyše pre istotu zobrať asi 100 mincí prachu bozaka čo mu naveľa naveľa Gorg zobral. Mohol totiž z toho vyrobiť neskôr silný jed proti bozakom ak ešte pôjdu do Dagotu, čo vyzeralo veľmi pravdepodobné. Začalo zdĺhavé evidovanie a rozdeľovanie všetkých týchto vecí, pokladov a viac či menej užitočných predmetov, keď na povrch chceli zobrať všetko čo mohlo mať aspoň nejakú cenu, dokonca aj tu super ťažkú kovadlinu. Súčasne boli príšerne dohryzený a skrvavený po tak ťažkom boji takže určite potrebovali liečenie a oddych. Počas toho prebehla súčasne aj porada ako to ďalej prevedú. Bola to tá príjemnejšia časť čistenia stôk. Podľa odhadu muselo byť skoro ráno čo boli prakticky ideálne. Šátor okrem toho otvoril otázku ako zabránia nepovolaným osobám prístup ku kameňu, ktorého zničenie alebo poškodenie mohlo zrušiť jednu z možností ako sa dostať do Dagotu, navyše ak by niekto prišiel nato čo sa v stokách nachádza, ku kameňu by sa už asi nikdy nedostali.
Sekusa pri tejto debate odrazu napadlo, že môže všetkých teleportovať rovno do izby hostinca pretože, keď si všetko v hlave narýchlo spočítal zistil, že Zlámaná Grešle a ich izba nemôže byť tak ďaleko aby to nemohol zvládnuť. Tento prístup by im umožnil rýchly, bezpečný presun s ťažkým naložením. Problémom ostalo, že bolo treba pozbierať hlavy goblochov ponechané na miestach bojov. Na to sa odhodlal Šátor, ktorý povedal, že hlavy pozbiera a príde za nimi cez niektorý poklop po svojich. Narýchlo zahádzali mesačný kameň čo možno najviac suťou, prachom a iným odpadom aby ho aspoň primitívne ukryli. Po uistení ostatnými, že Šátor si je vedomý rizika, ktoré na seba berie, sa družiníci nabalili nákladom a pripravili na kúzelníkov teleport. Boli radi, že všetko v stokách dopadlo tak dobre. Stoky slušne vyčistili, nikto pri tom nezarval a odchádzali naložený tak, že prakticky viac odvliecť nedokázali. Sekus rýchlo pohľadom prebehol naloženie Gorga a poprosil ho nech sa pohne čo válečník rád urobil.
Hneď nato ho kúzelník so všetkým teleportoval do ich prázdnej izby v Zlámanej Grešli. Válečník hneď všetko zo seba zložil, vďačný Sekusovi, že ho napadlo také rýchle a praktické riešenie. Okamžite mu však tiež došlo, že kľúčik od izby nechal s ostatnými. Zavretý a cítiac sa ako v klietke, chcel pudovo hneď vyvaliť dvere na izbe, no zakrátko mu napadlo, že by tým najskôr zbytočne narobil problémy. Sadol si teda radšej na posteľ a čakal zatiaľ čo mu statická energia z fúzov pomaly prskala v slabých zábleskoch preč. Pri posteli ležal vak s hlavami tak ako ho tam nechal. Mali Šátorovi na zicher nechať nejaký silný liečivý lektvar, napadlo ho no bolo už neskoro. Krátky okamžik potom sa v izbe zhmotnil alchymista s úsmevom od ucha k uchu. Riešenie kúzelníka sa mu tiež veľmi pozdávalo a euforicky pozdravil válečníka. Dole v stokách Sekus ešte odovzdal Šátorovi dva oleje aj s lucernou a poklepal ho po ramene. Stoky výrazne vyčistili, no nejaký zatúlaný gobloch ho mohol kľudne počas cesty späť prekvapiť. Na druhej strane Šátor sa vedel sám doliečiť a nosením Zedovho čierneho brnenia sa v poslednej dobe zdal byť nezraniteľný. S trochou šťastia ich určite bez ďalších problémov nájde v hostinci. A hlavy ponechané v stokách museli určite zobrať so sebou. Radnica za to platila až príliš dobre. Hneď nato sa teleportoval hore ku ostatným dvom a nechal hraničiara samého uprostred celého toho smradu.
Šátor sa vydal sám tichými, no stále príšerne smradľavými stokami späť. Dve hlavy našiel celé, no ďalšie dve v podstate zmizli. Iba pár malých zbytkov a že si pamätal miesto svedčili, že tam kedysi boli. Práca goblochov alebo krýs. Povzdychol si a vybral sa po Gorgovu halapartňu, ktorú válečník nechal opretú po dlhej debate ohľadom zbraní v hĺbke stôk, nie veľmi ďaleko od miesta kade vošli do stôk. Po asi hodine a pol sa dostal konečne na miesta kade zišli dole a ešte ďalšiu asi polhodinu kým sa celý príšerne smradľavý dostal ku hostincu. Páchol tak, že nikto z okoloidúcich k nemu neprišiel bližšie ako na jeden a pol sáhu a každý ho širokým oblúkom obchádzal. Ešteže nestretol takmer nikoho.
Kysličník si zatiaľ hore rozložil svoje veci, že pôjde preskúmať predmety, ktoré dovliekli a že ich tam bola kopa, keď si náhle spomenul na polo mŕtvu žabu vo vaku. Vytiahol neborku von, no zdalo sa, že už jej nieto pomoci. Rýchlo ju omyl vo vode, no zdalo sa, že ešte slabo dýcha. Alchymista chcel vybehnúť von z izby zohnať nejaký hmyz, no vysvitlo, že kľúč má Šátor aby sa do nej mohol dostať. Žaba vo vode trochu pookriala, alchymista jej hneď dal trochu železnej zásoby od Sekusa. Tej sa však žaba ani nedotkla. Zťažka oddychovala. Alchymista ju nechal tak a vrátil sa k preberaniu predmetov. Umyť sa od tej špiny nikoho v izbe nenapadlo, navyše v izbe nebol ani lavór ani voda, okrem tej ktorú niesli družiníci so sebou. Kysličník na vôbec nič nedbal, bol úplne pohrúžený do vyberania predmetov na svoje skúmanie kde po sekere pribudla aj tá super ťažká kovadlina a v rýchlom slede aj ďalšie veci bez nejakého väčšieho triedenia aj takmer všetko ďalšie čo našli v podzemí. Aj žaba bola viac skôr takým predmetom v slede ďalších ako alchymistov skutočný záujem o osud natráveného tvora zo žalúdka goblocha. Na jej osud hodil alchymista bobek hneď ako zistil, že sa z izby nedostane, lektvar žaba nevypije a hraničiar tak skoro nedorazí. Nakoniec zistil, že predmetov je hrozne veľa a strávil dobrú smenu triedením na také, ktoré je nutné pozrieť ako prvé. Po čase sa ponoril do svojho sveta a pre komunikáciu s ostatnými bol stratený.
Nedlho potom dorazil Šátor konečne do nálevne hostinca, ktorá bola v pomerne skorú rannú hodinu našťastie prakticky prázdna. Ako boh smradu vošiel a hneď takmer celé prítomné osadenstvo urýchlene dopilo a vypadlo. Hostinský ho chcel dať vyhodiť, no po chvíli v ňom spoznal svojho hosťa a držiac si jednou rukou nos sa vypytoval na priebeh celej akcie. Šátor sa nadýchol a začal vysvetľovať, že tie jašterice tam mali svoje doupě kde ich boli spústy a dalo im dosť práce väčšiu časť stôk vyčistiť. Aj tak si myslel, že ich tam dole bolo ešte pomerne dosť, a dal si záležať na tom aby ho každý kto mohol počul, verný svojej línii, že bude lepšie ak do stôk veľa ľudí liezť nebude aby náhodou neobjavili ten mesačný kameň. Zťažka sa opieral o Gorgovu halapartňu načo hostinského napadlo sa povyzvedať kde je válečník a ostatní. Šátor bez okolkov zadrel, že Gorg zmizol načo hostinskému vyleteli oči. Hostinský sa náhle usmial a dodal, že potom je ich stávka prehratá a hraničiar by mal vypadnúť z hostinca. Šátor zahapkal, že on si myslí, že druhovia sa do večera ešte určite objavia, načo hostinský neochotne zamrmlal, že snáď a šiel so zapchatým nosom niekomu odniesť objednané pivo vo vyprázdnenom lokále. Šátor vybral kľúč od izby a šiel overiť či je všetko v poriadku. Po ceste barmanovi povedal, že budú potrebovať na izbu veľa vody, najlepšie v kombinácii s horúcou a uteráky alebo plachty. Bolo jasné, že sa potrebovali poriadne umyť.
V izbe sa ozvalo spokojné vydýchnutie, keď sa vo dverách objavil hraničiar a nie hostinský. S ním vošla do izby ďalšia várka prenikavého smradu. Hraničiar zabuchol dvere, zamkol ich a šiel hneď k oknu aby ho otvoril dokorán. V putrídnom zápachu zmesi čpavkových, sulfánových a iných vôní sa v izbe nedalo dýchať aj keď smrad bol citeľne menší asi v stokách. Tento nechutný smrad sa ich možno nezbaví ani po týždni. Musia nakúpiť voňavky, napadlo Šátora a začal vykladať o tom, že asi krysy alebo nejakí poslední goblosi im zožrali dve hlavy. xO2 síce frflal, že im to hovoril, no v duchu bol rád, že Šátora nestretol osud tých hláv a v konečnom dôsledku sa strata dvoch hláv dala oželieť. Sekus vyhŕkol, že kašľať na dve hlavy, hlavne že sa nič nestalo, čím povedal nahlas názor všetkých a Kysličník odovzdal Šátorovi jeho podiel zlatých, strieborných a medených.
Ktosi zaklopal a poslíček dovliekol aj s pomocníkmi vodu a bielizeň. Zamkli za nimi a začali sa postupne kúpať pričom stále preberali delenie koristi a čo ďalej. Keďže väčšina predmetov bola príšerne špinavá, veľkú časť vody spotrebovali na ich umytie, no aby vodou šetrili umývali ich v špinavej vode po vlastnom umytí. Vodu im aj tak museli nanosiť na niekoľkokrát. Kysličník potreboval ešte trochu času na prezretie predmetov a alchymista ešte počas vylievania špinavej vody na ulicu dodal, že bude treba ísť oceniť a predať veci ku klenotníkovi. Súčasne si dával pozor, aby pri vylievaní vody z vedra, niekoho na ulici neolial. Vyzeralo to sľubne aj s klenotmi, ktorých sa postupne nahromadilo tiež pomerne dosť. Akurát si chcel byť Kysličník úplne istý, že klenotníkovi nepredáva nejaký kúzelný šperk. Šátor si všimol žabu, zťažka dýchajúcu na zemi. Kysličník skoro vyhodil vedro na ulicu počas vylievania, keď si náhle spomenul, že hraničiar by žabu mohol pomôcť previesť k sebe. Šátor ju prezrel a uzavrel to ako únavu načo Gorg len podráždene odvrkol nech jej xO2 dá nejakých cvrčkov a bude to, čo alchymista lakonicky okomentoval, že žiaľbohu žiadnych pri sebe nemá. Hraničiar ešte doporučil ako známy prírodný liečiteľ veľa vody a nechali opäť žabu žabou, pričom sa začali opäť venovať triedeniu a deleniu koristi. Keď bude viac času môže sa s ňou skúsiť porozprávať, neurčito sľúbil aby alchymistu ukľudnil.
Kysličník postupne strácal prehľad o predmetoch. O tom čo všetko treba pozrieť, už pozrel a trebalo to pozrieť znova a s tým čo už pozrel a pozrieť to už viac krát nechcel. Gorga napadlo, že by mohli ísť za alchymistami v meste aj keď bolo jasné, že lacné to rozhodne nebude. Keďže už boli ako tak omytí hoc smradu sa im až tak zbaviť nepodarilo, rozhodli sa zísť dole do hostinca a vybaviť rovno stávku s hostinským. Hneď potom sa chystali za klenotníkom, predať veci o ktorých vedeli, že sa ich chcú určite zbaviť. Veci v lokále však nešli tak úplne hladko ako si pôvodne predstavovali.
Keď ich hostinský zbadal schádzať dolu schodmi, v prvej chvíli úplne onemel. Keď sa spamätal, ukázal na troch družiníkov prstom a šokovaný sa spýtal ako sa dostali hore. Šátor s hranou eufóriou na nich tiež ukazoval, že oni skutočne žijú a začal skladať pred hostinského báchorku o tom ako ich v stokách rozprášila presila jašteríc. Kysličník dodal, že išli všetkými možnými cestami a spôsobmi a v stokách to bol poriadny masaker, a peklo v jeho podaní bolo riadne prifarbené. Hostinský nevyzeral veľmi presvedčený, no nepovedal vôbec nič, len utrúsil čosi o tom, že dúfa, že nie na úkor jeho majetku. Myslel si aj tak svoje a tušil, že to najskôr bude práca kúzelníka, no dôkaz o tom nemal tak to nechal tak. Aj tak to nebolo podstatné. Už dávno vedel čo urobí, keby sa náhodou družina vrátila a hrozilo by, že stávku prehrá. Šátor, nečakajúc na nič a istý v tom, že stávku vyhrali, už hneď objednával najlepšie pitie v hostinci. Hostinský však chcel vidieť najprv hlavy aby mohol spustiť svoj plán a chcel vedieť kto to všetko pitie bude platiť pričom kývol k baru aby nič nenosili. Kysličník sebaisto dodal, že hostinský, keďže stávku vyhrali. Hostinský neurčito pokýval hlavou a začal s tým, že je rád, že sú späť a teda že stávku vyhrali, keď mu priniesli tých dohodnutých desať hláv.
Družina razom stíchla, toto nikto nečakal a v prvom momente nikto nevedel ako pohotovo zareagovať na vývin situácie. Prvý sa ozval tradične xO2, ktorý hneď spražil hostinského, že takto teda stávka vôbec neznela. Dohodli sa, že prinesú ukázať 10 hláv, všetci štyria a hostinský ich zato nechá ubytovať v jeho najlepších izbách na jeden týždeň s plnou penziou. Prefíkaný hostinský však o niečom takom nechcel ani počuť a ukázal s veľavravným gestom na svojich "svedkov" a drzo sa usmial. Ostatní stuhli. Pochopili aj oni, že hostinský ich chce ak nie podviesť tak poriadne ošklbať. Kysličník mu naznačil, že si začína zarábať na veľké problémy, no hostinský sa hneď odul, že má svedkov a ak s tým družiníci majú problém, že dá zavolať stráže a rozhodne to prípadne až sudca a otočil sa na toho s kým sa stavil. Na Sekusa. Sekus potvrdil, že sa skutočne stavili, že donesú desať hláv. A hostinský dodal, že ich donesú a nechajú tu. To sa už unisono zvýšeným hlasom ozvali všetci okrem Šátora, ktorý zarazene počúval s rukami v bok, hlava ľahko zohnutá do strany a oči prižmúrené do tenkej čiarky. Pery tesne zovreté. Dodatok vety nikto z nich od hostinského nikdy nepočul a brali to ako jasné porušenie stávky z jeho strany. Hostinský sa stále oháňal svedkami, ktorými sa začali oháňať aj družiníci, no pozabudli, že vlastne žiadnych nemali. Ozvalo sa nespokojné bručanie od tých pár hostí, čo sedeli v lokále, ktorí boli jednoznačne na strane hostinského. Po chvíli sa strhla hádka o tom či hlavy mali alebo nemali podľa stávky nechať v hostinci. Zakrátko už hostinský niekoho poslal po stráže, keďže dohodnúť sa obe strany vôbec nevedeli, iba Šátor počas toho pošepol Kysličníkovi a Gorgovi čo keby tie hlavy nechali hostinskému a šli radšej preč, no obaja sa na neho otočili s takým prekvapením, že jedine Kysličník sa zmohol na vetu, že to tu radšej padne v boji. Gorg význame pokýval hlavou tiež a Šátor pochopil, že ide do tuhého a treba držať jednu líniu proti hostinskému. Šlo o 500 zlatých a česť. Ťažko povedať o čo šlo viac.
Hostinský začal vykrikovať, že spor musí rozhodnúť sudca a medzičasom prišli dvaja vojaci mestských stráží. Hostinského poznali a prišli už zjavne otrávení z nepríjemne vyzerajúceho sporu. Družiníci sa zhlukli ku sebe a padlo pár rozhodných viet. Alchymista tvrdo a nekompromisne navrhol zmenu hostinca, hlavy nikomu nenechajú čo ostatní jednoznačne potvrdili ako jasnú vec. Nečakajúc na ostatných sa Kysličník aj rovno vybral preč so slovami, že hostinský ho sklamal a ide preč. Hostinský sa veľmi potešil a už si začal mädliť ruky, že sa družiny zbaví. Gorg sa zasmial, že morálni víťazi sú aj tak družiníci načo sa hostinský začal ešte viacej smiať. Sekus alchymistu zastavil aby ešte počkal a otočil sa ku strážam, ktoré nerozhodne prešľapovali neďaleko, nevediac načo ich vlastne volali. Ideme pred toho sudcu vyhlásil jasne a zreteľne pre všetkých. Alchymista a válečník sa prekvapene otočili na päte. Stráže pokrčili ramená a pristúpili bližšie aby zistili čo sa to tu, v takom známom hostinci, vlastne deje. Sekus objasnil rýchlo Kysličníkovi, že verí, že sudca bude určite spravodlivý a spor správne vyrieši, načo Kysličník pochybovačne pokrútil hlavou, no otočil sa z polcesty k dverám a vrátil sa bližšie aby sledoval s čím kúzelník vyrukuje.
Sekus sa ešte otočil na hostinského či s tým súhlasí. Trochu zaskočený hostinský s tým rýchlo súhlasil. Do všetkého sa však vložili po chvíli počúvania stráže. Hostinský im začal rozprávať celú záležitosť ako sa stavil s družinou, čo súhlasne potvrdili ako svedkovia aj ľudia sediaci v krčme, že donesú desať hláv jašteríc trápiacich mesto a on ich zato nechá týždeň bývať v svojom hostinci. Teraz mu však hlavy nechcú nechať. Stráže začali overovať u družiny či je to pravda. Kysličník s Gorgom hneď dodali, že to nie je tak úplne pravda čo hovorí hostinský, pretože sedí, že sľúbili doniesť hlavy, no už nesedí, že mu ich mali nechať. Oni to podľa alchymistu robili pre mesto a nie pre hostinského. Že na hlavy bola vypísaná pomerne veľká odmena to každý v meste a v hostinci vedel. Kapitán stráže sa poškrabal nerozhodne na hlave. Nepáčilo sa mu to a rozhodol, že ich radšej zoberie všetkých pred veliteľa mesta nech on rozhodne. Bol to skúsený chlap a spor určite bude vedieť rozhodnúť. To sa zdalo byť Sekusovi zbytočné obťažovanie družiníkov, keď sa stavil za družinu on a navyše by ostatní, ktorí by nešli k veliteľovi, museli zaplatiť kauciu. Ak by bol nutný podľa veliteľa mestských stráží súd a zvyšok družiny by sa na súd dostavil tak by im bola samozrejme kaucia vrátená. To isté aj v prípade, že veliteľ mesta dokáže vyriešiť spor oboch strán tak, že s tým obe budú spokojné a súd nebude nutný. Sekus sa zarazil. Myslel si, že hostinský pri riešení so sudcom odskočí, no celá záležitosť sa zbytočne komplikovala. Rozhodol sa skúsiť to rozhodnúť na mieste a ak to inak nepôjde, že zo sporu nejak vycúvajú. Sekus strážam ozrejmil, že stavil sa len on, čo hostinský potvrdil a hotoval sa odísť, keď ho stráže informovali, že hostinský je v meste známa osoba a tak nikam chodiť nemusí a kauciu skladať za neho netreba. Sekus mal ísť k veliteľovi mesta sám, kde veliteľ mal rozhodnúť či bude treba Sekusa zabásnuť alebo nie.
Toto už šlo vyslovene po ruke hostinskému a Sekus pochopil, že v celej záležitosti ťahá za kratší povraz a časom ostane bez hláv a bez peňazí. Ak veliteľ mesta uzná, že Sekus by chcel ujsť, môže ho dať zabásnuť a ak to kúzelník nechce, bude treba opäť zložiť peniaze. Sekus sa znechutene opýtal koľko činí taká bežná kaucia. Stráže si neboli isté, no viac ako 100 zlatých na deň u neznámeho dobrodruha to určite nebude. Družiníci prevrátili oči a hostinský sa spokojne usmieval. Sekus sa ešte skúšal opýtať koľko trvá kým zasadne súd, no odpoveď už tušil. Aj tak mu tri dni až tri mesiace vyrazili dych. Sekus sa nadýchol a začal o tom, že napriek tomu, že majiteľ hostinca je veľavážený občan, družina práve vykonala pre mesto veľmi záslužnú prácu a tak by mala mať určite aspoň trochu lepšie práva ako neznámi cudzinci. Kapitán stráže to po nakuknutí do vriec síce uznal, no označil družinu za "cizáky" bez koreňov, ktorí sú jeden deň tu a druhý zase niekde inde. Navyše stráž začala pomerne sofistikovane argumentovať, že družina ničím mestu z dlhodobého hľadiska neprispieva a aj keď vybitie pár jašteríc je určite záslužné, družina za to dostane riadne zaplatené. Sekus sa veľmi nezmohol na slovo. Alchymista vidiac vývoj situácie sa pomaly opäť zbieral preč z hostinca a rovno na radnicu speňažiť hlavy. Strážam to bolo jedno hlavne aby s nimi šiel Sekus. Odrazu strážny, najskôr nevedomky, poskytol šikovný ústup zo sporu. Buď totiž dotyčný stávku splnil alebo nesplnil. Gorg sa hneď popudil, že stávku určite splnili a ak im hostinský dá 50 zlatých za hlavu tak sú hlavy určite jeho. Hostinský sa napaprčil a schyľovalo sa k ďalšej hádke.
Sekus sa rozhodol pre posledný pokus, ktorému však veľké šance nedával. Pokúsil sa otočiť proti hostinskému aspoň verejnú mienku a stráže. Tie po chvíli jeho argumentácie trochu vycúvali z hádania sa s kúzelníkom, no ľudia sa naopak začali vytrácať preč. Kývali síce hlavou, že hej, kúzelník má určite pravdu, no každý mal náhle z nejakého dôležitého dôvodu, ktorý každého napadol práve teraz, naponáhlo domov. Stráže začínali byť dosť nervózne. Chceli mať záležitosť už dávno z krku, no nová iniciatíva kúzelníka im ju skazila. Nevyberavo sa pustili do Sekusa, že oni tu nie sú na rozsúdenie sporov, nato je sudca, oni udržujú poriadok. Začali vymenovávať čo všetko môže v spore nastať a zjavne strácali s celou záležitosťou trpezlivosť.
Sekus sa ešte posledný krát obrátil na zvyšok hostí a hostinského či mu to stojí za to si takto veľmi kaziť meno. To už hostinský nevydržal a keď videl ako sa aj poslední hostia dvíhajú preč vyhlásil, že družinu nepozná a o ničom nevie a že by bol rád keby vypadli z jeho hostinca. Sekus pokrčil ramená a povedal, že idú preč, že to nemá zmysel. Gorg vybehol rýchlo hore do izby po všetky ich veci a zniesol ich v jednej kope dole. Sekus ešte skúšal dohodnúť, že noc čo majú zaplatenú tu ešte ostanú, no hostinský rýchlo vytiahol 4 zlatky a vrátil ich na barový pult s tým aby čo najrýchlejšie vypadli lebo je treba po nich vyčistiť izbu. Znelo to hnusne, no paradoxne toto mu družina uznala Mal jednoznačne v tomto bode pravdu. Ale len pre seba, nie nahlas.
Sekus vytiahol vačok s asi 20 striebornými a podal ich strážam za unúvanie sa k tak banálnej záležitosti, čo bolo prijaté s veľkou vďakou, no aj tak dali stráže cudzincom dobrú radu aby v meste radšej už žiadne problémy nerobili. Sekus pokýval hlavou a ironicky dodal, že jemu je jasné, že ako cudzinec sa spravodlivosti nedovolá načo kapitán zdvihol obočie, no nechal poznámku tak. Obišli z toho obaja veľmi dobre.
Počas odchodu z hostinca sa Kysličník najhlasnejšie ako vedel opýtal stráží kto je najkľudnejším hostinským v meste. Všetci boli kľudní, podotkli vojaci. Lepší hostinec bol U Zlatého Parožia kúsok odtiaľto a potom už len pajzle v štvrti chudiny a pár krčiem v prístave. Tam sa vždy čosi našlo. Kysličník odhalil, že na luxusné družina nemá prostriedky. V strednej kategórii bola len Zlámaná Grešle a hneď nato si vojak spomenul na ešte jeden, pomerne slušný hostinec, asi tri, štyri domy za Zurvalcom. Meno drsného kováča pripomenulo neslávne pokusy o získanie jeho priazne a následný smiech v celej družine. Šátor sa ešte stráží opýtal či nezmizol nedávno nejaký kováč. Asi narážal na kovadlinu a kladivo v žalúdku goblocha. Stráže skutočne potvrdili, že naozaj asi pred 2-3 mesiacmi, jeden zmizol od niektorej z brán, sám nevedel pod ktorej, keďže nebol tunajší. Sekus si hneď neodpustil štipľavú a veľmi ironicky myslenú otázku, či je kapitán tiež cudzinec, no kapitán ho odbil, že on prišiel síce z Džabaru, no je z Chufy a má tu rodinu a bol sem nie tak veľmi dávno preložený. Ale, že poslední čo sa stratili boli nejakí traja ľudia. Asi tí istí o ktorých sa hovorilo skôr len sa kapitán najskôr pomýlil. Šátor potvrdil, že to asi bude tá družina, no kapitán len kývol rukou, že hovorí o obyvateľoch mesta a nie nájomných. Zmizli dve asi desaťročné deti, čo sedelo s tým čo im povedali pred odchodom do stôk. Cynik dňa, týždňa a možno aj mesiaca alchymista, len ťažko ovládol smiech, a čisto formálne sa opýtal čo sa im stalo. Kapitán len potvrdil, že nikto nič nevie. Tretím zmiznutým bol nejaký dedo, ktorý si vyšiel na prechádzku a už ho nikto nikdy nevidel. Zjavne sa bavili o tých istých zmiznutých ako predtým čo už v družine všetci pochopili.
Družina si pobrala všetky veci a vybrala sa na radnicu vybrať si odmenu za hlavy. Niekto z nich zbehol do budovy za povereným úradníkom, ktorý povedal, že to príde hneď skontrolovať na námestie. Družina rozložila na dlažbu nasmradlé, natrávené torny plné useknutých hláv a okolo nich sa zakrátko začali srocovať prví zvedavci. Deti začali hádzať do hláv malé kamienky dúfajúc, že sa možno ešte pohnú. Netrvalo dlho a mohlo ich byť snáď aj 50. Malý dav začal byť podozrivý strážam stojacim v rohu námestia, ktorí začali ľudí hneď ostro rozháňať, že tam nie je nič na videnie. Zakrátko sa objavila aj úradníčka a keď zbadala to množstvo hláv najprv uznanlivo pokývala hlavou, no po chvíli si začala čosi šomrať. Tisíc zlatých mestská pokladňa v hotovosti nemala a tak im mohla dať len 900 zlatých a zvyšok v nejakých naturáliách prípadne službách. Sekus pokýval hlavou a povedal, že družina potrebuje nejaké ubytovanie na niekoľko dní, čo úradníčka sľúbila zabezpečiť a zdalo sa, že jej dosť odľahlo, že sa záležitosť s hrdlorezmi z cudziny vyriešila tak rýchlo a bezproblémovo. Povedala, že zájde za hostinským len chcela vedieť podnik do ktorého má ísť. Najprv navrhla Zlámanú Grešľu, načo sa všetci družiníci tak rozosmiali, že úradníčka zaskočená, len guľala očami. Sekus zavrtel hlavou, že tam by hostinský nebol asi veľmi nadšený. Spomenul jej hostinec za Zurvalcom a úradníčka prikývla, že hostinského pozná. U Perly bol podľa nej dobrý podnik. Sekus sa opýtal na možnosť hovoriť so starostom čo mu úradníčka prisľúbila. Povedala, že im na ruku vyplatí teraz 900 zlatých a dohodne im na útraty mesta ubytovanie U Perly len potrebovala vedieť na koľko dní, čo družina uzavrela, že pre istotu na dva týždne pretože podľa Kysličníka mu týždeň na výrobu predmetov, ktoré chcel vyrobiť, nebude stačiť. Úradníčka ich poslala v hostinci rovno za hostinským, ktorý sa volal Krtonôžka, bol to barbar, no varovala ich aby hostinského veľmi nesrali lebo je veľmi háklivý na meno. Meno bola súčasne aj prezývka pretože výborne na hostinského pasovalo kvôli jeho krátkym a smiešnym nohám. Pôvodným menom sa volal Vilda Rákosník, no pod týmto menom ho v meste prakticky nikto nepoznal. Úradníčka na chvíľu zmizla dnu aby sa vrátila s mešcom 90 platinových mincí. Šátor si odkašľal a oslovil úradníčku s ešte jednou prosbou. Chcel nahliadnuť do mestských archívov pretože hľadali jednu osobu v meste. Úradníčka ho neurčito odbila s tým, aby sa neskôr opýtal starostu počas stretnutia s ním. Kysličník hneď na ulici rozdelil každému 22 platinových mincí a zvyšné dve označil za družinový bank. Družiníci sa poďakovali úradníčke a vybrali sa ku klenotníkovi.
Chufa - Vyšetrovanie a pátranie
O jednom vedeli, pretože mal obchod hneď na námestí. V dverách sa minuli s nejakou bohatou paničkou a vošli dnu. Klenotník ich privítal pomerne stroho, keďže prišli špinavý a smradľavý, no nie neslušne. Dobre vedel, že dobrodruhovia nosia po kapsách často veľké poklady. Kysličník postupne začal vykladať na stôl to čo by potrebovali oceniť. Postupne sa k nemu pridávalI ostatní a tak sa na pulte pred klenotníkom začali hromadiť rôzne malé predmety. Štandardný postup, ktorý platil od nepamäti bol, že klenotník si vždy bral na konci určité percento odvodené od celkovej ceny ohodnotených predmetov a prakticky vždy rovno nejakú časť predmetov aj kúpil čím sa náklady na ocenenie väčšinou aj zaplatili. Klenotníci tak mohli veľmi dobre, lacno a veľa nakúpiť, dobrodruhovia síce jednotlivo na kusoch čosi tratili, na druhej strane nemuseli obchádzať celé mesto s množstvom predmetov a handrkovať sa o smiešne sumy jednotlivo. Súčasne sa razom zbavili množstva predmetov menšej hodnoty. Riziko pri takomto systéme bolo, že klenotník mohol naschvál či omylom cenu niektorých predmetov výrazne podhodnotiť a nikto z družiny by na to neprišiel, na druhej strane v množstve predmetov sa dalo ľahko stratiť alebo urobiť chybu aj na opačnú stranu. Pri predmetoch s veľkou cenou bol postup opačný. Obišli sa klenotníci a kus sa predal tomu z najlepšou cenou. Tak či tak sa rátalo, že družina čosi prerobí, no klenotník bol často jediný obchodník schopný vyplatiť klenoty peniazmi alebo ich vymeniť za krásny šperk či drahokam v tejto cene. Klenotníci, zvlášť ty veľmi bohatí, tak slúžili aj ako istá forma zmenárne či istý druh banky. Dohodnutá a vyplatená cena sa už tradične nemenila. Teraz ešte navyše Kysličník nechcel predať niektoré veci o ktorých si myslel, že by aspoň v malej pravdepodobnosti mohli byť kúzelné. Všetky predmety, ktorých sa chceli družiníci zbaviť, vyniesli asi len 45 zlatých po zaplatení trov klenotníka a Kysličník hotovosť obratom rozdelil medzi družiníkov.
Poďakovali sa a vyšli von smerujúc k bohatému alchymistovi s obchodom tiež na námestí. Theurg. Privítal ich oveľa úctivejšie aj keď bolo ťažké povedať či tá úcta nie je len hraná. Bolo to jedno. Mali veľa predmetov a nevedeli, ktoré majú a ktoré nemajú cenu a to trebalo nejak riešiť a vyberať sa veľmi nedalo. Začali opatrne o tom, že majú určitý artefakt a potrebujú ho zakonzervovať a prípadne zistiť akú má cenu. Na takto všeobecne položenú otázku theurg odvetil, že u neho sa za podobné služby platí zhruba od 30 do 500 zlatých, čo boli pre bežných ľudí úplne šialené ceny, no družine bolo jasné, že podobné veci vôbec lacné nebudú. Družiníci začali nahlas debatovať čo všetko dajú theurgovi pozrieť, keďže predmetov bolo veľa a na skontrolovanie všetkého určite peniaze nemali. Keď vyložili na pult všetky predmety ktorých by sa to mohlo týkať, okrem kníh, theurg si pošúchal bradu a prehlásil, že záloha bude v tomto prípade aspoň 500 zlatých a ak to nebude stačiť bude treba doplatiť alebo mu predmety prepadnú. Samozrejme ak bude záloha priveľká, pretože cena predmetov bude mizivá, rozdiel theurg určite vráti. Gorg sucho podotkol, že žiaľbohu až toľko peňazí nemajú načo sa theurg začudoval a neodpustil si poznámku prečo teda lezú k nemu do obchodu. Válečník skúsil cenu znížiť na 300 zlatých, no theurg to rázne odmietol kvôli veľkému množstvu predmetov. Súčasne sa zdalo, že sa mu zjednávanie a licitovanie bridí. Bolo jasné, že majú len dve možnosti. Znížia počet predmetov, ktoré si chcú dať pozrieť alebo vytiahnu na svetlo konečne tie knihy.
Sekus sa teda opýtal koľko by stála konzervácia kníh. Theurg prekvapene dvihol oči od pultu kde sa hrabal vo veciach. Poslednýkrát to robili pred piatimi rokmi, no podľa neho to taký problém nebol akurát to bude chvíľu trvať keďže to bol časovo veľmi náročný proces. Jednoznačnú odpoveď na otázku, čo to bude stáť, však theurg dať nevedel, keďže to záviselo od poškodenia knihy a jej prípadnej ceny po zreštaurovaní. Ale určite od 100 do 500 zlatých za kus pre celkovú náročnosť procesu, a možno aj viac. Trvalo by to zhruba okolo týždňa. Družina zostala bezradná. Gorg chcel dať určiť, pokiaľ možno, čo najviac predmetov, Sekusovi to však prišlo dosť zbytočné, keď mali v družine alchymistu a Kysličník by najradšej začal reštaurovať knihy, ktoré mu prišli nosné aj z hľadiska peňazí aj z hľadiska dôležitosti. Či už svojou vlastnou cenou alebo možným dopadom na ďalší postup družiny. Chvíľu sa radili pred theurgom, ktorý sa tváril, že ich nepočúva.
Kysličník nakoniec pristúpil k pultu a rozhodne theurgovi povedal, že majú záujem o konzerváciu kníh, ktoré vlastnia. Theurg sa usmial a vyzval ich nech teda ukážu čo potrebujú. Kysličník si odkašľal, že asi bude lepšie ak budú mať súkromie pretože tie knihy sú určite veľmi vzácne. Theurg prevrátil oči a pomyslel si, že peniaze nemajú, no určite budú mať si sebou tisícročné knihy na zreštaurovanie. Nepovedal však vôbec nič, usmial sa a bez ďalších slov pretočil ceduľku na dverách na zavreté a zamkol. Kysličník vytiahol z torny Jedlá z diviny a opatrne ju položil na pult. Theurgovi stuhol ironický úsmev na perách, keď zbadal čo za tisícročný poklad mu leží pred očami. Bola to kniha, veľmi stará kniha, písaná v starej ahmarštine a vyzerala byť ešte z čias Južného Impéria. Ťažko povedať z ktorého obdobia, no určite mala aspoň 2500-3000 rokov. Konzervácia knihy by stála okolo 500 zlatých, no ponúkol im hneď, že knihu rovno kúpi za 3500 zlatých. Kysličník sa začal krútiť, že to musí ešte určite prebrať tuto s druhmi čo theurg pochopil ako zjednávanie o cene a ponúkol ako svoju poslednú ponuku 4000 zlatých. Cena to bola vysoká, že bude kniha drahá každý vedel, no nikto netušil koľko aj reálne môže stáť. V Gramde by za ňu dostali asi viac. Alchymista sa poďakoval a poprosil theurga, že sa ešte musí poradiť s ostatnými, načo knihu zbalil opatrne späť do torny a vyšiel so všetkými na námestie, no postavili sa tak aby ich nikto nepočul a aby nikomu nezavadzali.
Rozbehla sa prudká debata v ktorej mal hlavné slovo alchymista a najmenej sa zapájal Gorg so Šátorom. Kysličník trval na tom, že u theurga môžu dať urobiť maximálne dve knihy a rozhodne ich nesmú v tomto meste, kvôli jeho veľkosti, púšťať do obehu príliš mnoho. 4000 zlatých bola síce dobrá ponuka, no prvá a tak knihy zjavne mali obrovskú finančnú cenu. A možno aj inú, no o tom už netušili vôbec nič. Alchymista dal kolovať kúsok pergamenu na ktorom boli zapísané názvy kníh, ktoré stáli podľa predchádzajúceho výberu za to aby sa opravili. Bolo to prvý raz čo sa družina dostala k takému množstvu peňazí hoc to bola hodnota kníh a nie hotovosť. Všetkých ovládlo vzrušenie z náhle zmenenej finančnej situácie. Kúsok pergamenu chodil stále dookola po družiníkoch, no nevedeli sa zhodnúť ani na jednom titule, ktorý by dali opraviť ako prvý. Kysličník by aj šiel späť za theurgom a dal čo najrýchlejšie nejakú knihu opraviť, no netušil ktorú. Sekus sa opýtal či neexistuje nejaká zmes na konzerváciu kníh, no alchymista len bezradne pokrčil ramenami, že možno. Možno v Dagote, no aj to bol len úplne slepý tip Kysličníka. Nerozhodne prešľapovali na mieste nevediac čo si počať. Kysličník začal ešte raz čítať nahlas zoznam kníh, ktoré si určili ako najzaujímavejšie na opravenie. Gorg z ničoho nič zobral od niekoho kovadlinu a zaniesol ju späť do krámu, no nervózny theurg mu odvrkol, že záloha je 50 zlatých a zajtra to bude hotové. Nakoniec sa neovládol, a pozerajúc sa celý čas válečníkovi cez rameno von ku družine, sa s napätím spýtal čo teda bude s tou knihou. Vonku sa stále prechádzal ten istý kúsok pergamenu stále dookola až bol celý prepotený a špinavý.
Stále nerozhodnutí sa vrátili do obchodu, keďže bolo jasné, že theurga už ďalej naťahovať nemôžu. Gorg sa opýtal čo by stálo prezretie meča, ktorý vlastnil, no theurg ho ignoroval. Vítal ostatných s tým, že im môže dať len 3700 zlatých. Knihe totiž zle preložil nadpis ako Jedlá z hydiny. Prečo však kvôli tomu mala klesnúť cena však už nepovedal. Kysličník súhlasil a ešte sa opýtal či môže ešte jednu načo theurgovi vyleteli oči a prekvapene sa opýtal či ich nedajbože majú viac. Alchymista vytušil tenký ľad a hneď zmenil formuláciu otázky, že majú ešte jednu. Theurg sa hneď začal vyzvedať kde také vzácne knihy našli. Alchymista prešiel jeho otázku mlčaním a odvetil, že by potrebovali zrekonštruovať ešte jednu. Theurg pokýval hlavou a povedal, že im dá za tú prvú knihu 3200 zlatých a v tom bolo už zreštaurovanie druhej čo sa družine celkom pozdávalo. Akurát stále nevedeli, ktorú dajú zreštaurovať. Nakoniec sa rozhodli, hlave po presviedčaní Kysličníkom, že vylosujú z troch kandidátov jednu. Do najužšieho výberu sa dostal Bestiář, 4. diel Histórie a Mágia a hraničné obory. Nakoniec sa šťastena usmiala na Mágiu a hraničné obory. Vybrali ju na pult a theurg chcel okamžite aj druhý kúsok odkúpiť, no družina to hneď rázne odmietla a tak sa zhodli na 3200 zlatých za prvú knihu a zreštaurovanie druhej pričom tá druhá bude hotová za sedem dní. Kysličník, ktorý počas celej debaty mal hlavné slovo, si ešte poslednýkrát zavolal družiníkov nabok.
Spýtal sa ich či im je jasné, že knihy majú s najväčšou pravdepodobnosťou väčšiu cenu ako to čo im teraz núka theurg a je tu istá možnosť, že theurg im knihu vôbec nevráti, predá ju obratom niekomu inému a oni ostanú bez nej a ešte možno po nich ktosi pôjde. Gorg ho označil za paranoidného a Sekus sebavedomo dodal, že potom si theurga určite niekde nájdu, veď vedia kde býva. Kysličník sa vrátil k pultu a typicky diplomaticky po svojom sa theurga opýtal či si družina môže byť istá, že tá kniha za týždeň bude hotová a niekde napríklad nezmizne. Theurg sa dotknuto spýtal či o ňom pochybujú. Alchymista už ďalej zbytočne netlačil a dohodli sa že 11. tohoto mesiaca o jedenástej doobeda si po knihu môžu prísť. Ešte sa otočil na Gorga, že kovadlina bude hotová zajtra ráno a bude to stáť 50 zlatých zálohy. Theurg doniesol malú truhlicu z ktorej vybral 4 mešce po 80 platinových. Kysličníkovi sa rozšírili oči úžasom nad toľkými peniazmi. Alchymista rovno každému dal jeden mešec a poklad bol hneď aj rozdelený. Gorg zase začal prudiť kvôli tej kovadline, či by si na výsledok nemohol počkať hneď. Theurg sa chcel inkonzistného a otravného válečníka zbaviť a oduto mu odvrkol aby počkal, že sa mu na to hneď pozrie. Po chvíli sa vrátil aj s dvomi pomocníkmi, ktorí niesli ťažkú kovadlinu miesto theurga a s vetou "Kurva, co to je za debila, který vláčí obyčejnou kovářskou kovadlinu po měste!" mu ju vrátil so zadunením späť. Theurg s úsmevom vrátil Gorgovi 45 zlatých z preddavku, ktorý sa tváril, že urážku prepočul a navyše slušne poďakoval za vrátenie peňazí. Theurg však prekvapujúco pokračoval, že tú kovadlinu od neho rovno odkúpi pretože jednu potreboval. Súčasne poďakoval válečníkovi za jej donesenie do krámu. Gorg sa zaradoval, že sa teraz už zbytočného predmetu výhodne zbaví a po chvíli handrkovania sa dohodli na 9 zlatých. Pomocníci tak zobrali kovadlinu zase späť do zadnej časti krámu. Kysličník hneď šiel u theurga aj nakúpiť pretože mu chýbali minimálne suroviny a pár ďalších vecí. Theurg mal všetko čo alchymista potreboval. Dokonca aj magenergiu, ktorá stála asi 100 zlatých za 1 mg. Kysličník sa rozhodol, že si to radšej ešte rozmyslí a prípadne to nakúpi po tom týždni, keď si prídu vyzdvihnúť opravenú knihu. To už bude určite lepšie vedieť ako rozložiť peniaze do nákupov.
Poďakovali sa a vyšli von na námestie. Kysličník si ešte zo zvedavosti pozrel theurgov vývesný štít, ktorý niesol nápis U Divného Janka. Zvláštny názov pomysleli si a pobrali sa preč. Šli rovno do hostinca U Perly. Privítal ich nedôverčivo sám majiteľ hostinca, barbar Krtonôžka, ktorému pripadali mimoriadne podozrivo zato on pôsobil asi veľký sympaťák. Určite bol násobne menej slizký ako hostinský od Zlámanej. Družiníci sa ho opýtali či za ním ešte nebola úradníčka z radnice načo sa hostinský buchol do čela, že vlastne hej a dal im rovno z kapsy kľúčik od izby číslo 7. Ješitnému Gorgovi to nedalo a hneď sa spýtal hostinského či o družine ešte nepočul. Hostinský vyhlásil, že veru už počul o jednorukom či čo, načo ho družina jednohlasne opravila, že to je Sekus Jednoruký, načo sa Sekus nebadateľne uklonil. Hostinský pokýval hlavou, že ho teší, že čosi počul o tom, že akási družina pololapkov vyvraždila nejaké jašterice či čo, načo ho zaskočený Gorg dotknuto opravil, že až na tých pololapkov je to skutočne pravda. Hostinský len pokrčil ramenami a odkázal ich na izbu na prvom poschodí. Zjavne ho povesť družiny vôbec nezaujímala. Kysličník skúšal kúpiť nejaký hmyz pre žabu, no hostinský si poklepal na čelo, že teraz na jar asi zoženie len tak maximálne nejaké larvy načo sa na neho otočil a keď sa prizrel bližšie spýtal sa ho či Kysličník nie je alchymista a či by si na neho nemohol siahnuť pretože žiadneho polovičníka takto zblízka nikdy v živote nevidel. Kysličník to zobral napodiv dosť dobre a spýtal sa či by mu hostinský vedel zohnať teda asi sto lariev.
Hostinský sa hneď zháčil, bolo to veľmi veľa a sľúbil zohnať 50 živých múčnych lariev za 10 zlatých. Cena to bola šialená a Kysličníkovi vyleteli oči. Gorg tradične viedol svoju separátnu, nikým nesledovanú a bezcieľnu debatu, rušiac tým hostinského a Kysličníka v ich rozhovore o sebe vyhlasoval aký je on veľký Skřetobijec a veľké zviera u nich doma v Baliho Zemi. Ako tradične mu takmer nikto nevenoval pozornosť. Krtonôžka znížil cenu na 8 zlatých, no aj toto bolo pre alchymistu príšerne veľa. Sekus skúsil postaviť záležitosť do iného uhla. Prehlásil náhle, že toto je vlastne strava pre alchymistu, načo hostinský vydesene podskočil či toto fakt kudůk z východu žerie. Celá družina sa rozosmiala hurónskym rehotom a zaskočený hostinský sa začal škrabať po hlave netušiac ako tie dva týždne alchymistu vystravuje. Gorg v ďalšom náhlom a ťažko pochopiteľnom popude skúsil predať drevené poháre na kocky hostinskému, ktorý mu za to bol ochotný dať, medzi rečou, niekoľko strieborných, no zvyšok družiny válečníka rýchlo zahriakol, že poháre ešte nie sú pozreté alchymistom a tak ich predaj nie je na programe dňa. Kysličník pokračoval v debate s hostinským, že červy určite potrebuje pre svoju žabu, načo si hostinský začal ťukať na čelo. Poslednú ponuku, ktorú alchymistovi dal bolo 5 zlatých za 50 lariev, čo chcel ešte Kysličník uhrať za červy na celý pobyt, no hostinský bol neoblomný a tak to radšej nechali na jeho ponuke. Kysličník vytiahol vak kde bolo zhruba 240 medených, navyše časť ešte dosť špinavá, no keď to hostinský zbadal zozelenel od hnevu a odvliekol alchymistu k malej bedničke uloženej v bare, ktorá bola plná medených z denných tržieb. Šátor, vidiac vývoj celej situácie sa vybral za hostinským a podal mu zmierlivo 5 zlatých za svojho neurvalého kamaráta. Krtonôžka nasrdený poďakoval a opäť si zaťukal na čelo, ukazujúc na alchymistu, že by sa mal dať určite liečiť v nejakom chráme. Asi bol rasista a nemal rád malé rasy, pretože inak bol veľmi fajn.
Šátor zobral radšej pod pazuchu Kysličníka a poprosil hostinského aby tie larvy doniesol potom na izbu. Kysličníkovi však zjavne toto všetko nestačilo a ešte chcel vedieť či hostinský nepozná nejakého dobrého alchymistu načo odpoveď napáleného hostinského bol Divný Janko oproti na námestí. Označil ho za veľmi dobrý podnik a potom sa už zlostne vyhovoril, že musí do kuchyne načo sa družina k jeho veľkej úľave konečne vybrala na prvé poschodie do izby číslo 7 a nechala ho už konečne na pokoji.
Kúzelník sa rozhodol, že na lepšiu ochranu všetkých vykúzli sledovacie oko. Bolo to pomerne náročné kúzlo a tak ho nechal dlhý čas levitovať pred dverami v tmavom hornom kúte aby oko sledovalo kto príde ku dverám. Keby niečo. Dlho sa nič nedialo, no po istom čase sa nápad ukázal byť veľmi užitočným. Prišiel totiž poslíček, ktorý opäť priniesol jedlo z kuchyne. Bol čas večere. Ozvalo sa rázne zabúchanie na dvere. V izbe ostalo prekvapené ticho, keďže kúzelník nestihol ostatných varovať. Družiníci sa pozreli na seba. Gorg kývol na ostatných aby sa nehýbali a nehovorili a sám zadržal dych. Nechcel aby sa prezradili, že sú v izbe. Sekus kývol súhlasne hlavou. Rázne zabúchanie sa ozvalo ešte raz, no po chvíli už bolo počuť kroky odchádzajúce preč a nervózny poslíček sa vrátil späť do kuchyne pričom jedlo nechal položené pred dverami. Oko ho ticho, nepozorovane, sledovalo. V kuchyni boli len kuchári, bez tradičných pomocníkov a práve čistili nejakú väčšiu rybu. Nič podozrivé však cez oko nebolo vidno a tak ho kúzelník stiahol späť ku dverám izby.
Kysličník vyzval ostatných aby rýchlo otvorili dvere, že vyskúša či je jedlo skutočne zase otrávené. Dvere rýchlo otvorili, no po chvíli ich opäť zase rýchlo zavreli. Rozprúdila sa totiž búrlivá debata, že zobratím jedla by upozornili možných útočníkov na to, že sú v izbe. Rozhodli sa teda, že ostanú v utajení pokiaľ čo možno najdlhšie, no dlhá debata o tom čo ďalej urobiť nebrala konca. Obed predtým bol otrávený, no kúzelník trval na tom, že podľa neho bol v čase obeda poslíček pod vplyvom hypnózy. A teda, že o ničom počas obeda vlastne netušil a večeru priniesol normálne ako bolo dohodnuté, navyše v bežnom čase. Kysličník zase trval na tom, že všetky ich opatrenia sú v podstate úplne zbytočné, keďže tí, ktorí si ich vraždu objednali sa určite už neukážu. Gorg však naopak zase trval na tom, že je to praktické ostať istým spôsobom v utajení, keďže naopak tí, ktorí si vraždu objednali nebudú tušiť či družina žije alebo nie a či je v izbe alebo nie. Toto by sa im podľa neho mohlo ešte hodiť. Kysličník mu naopak hlasno oponoval, že to celé akurát bude viesť k tomu, že poslíček zalarmuje hostinského, že v izbe sa čosi deje a treba otvoriť izbu čím sa zase všetci dostanú do prekérnej situácie s vysvetľovaním prečo vlastne neotvorili. Sekus sa snažil podporiť Gorga, že je asi výhodnejšie sa neprezradiť. Alchymista nakoniec rezignovane poprosil trpaslíka aby mu dal najesť zo svojej železnej zásoby, z ktorej si roztržito uždiboval čakajúc na výsledok debaty na ktorú už tradične rezignoval, keďže nedosiahol svoje, no debata aj tak postupne ustala a zvyšok družiny sa pridal k jednoduchej strave zapitej vodou z mecha, keď pred dverami stála hotová teplá večera. Čakali čo sa bude diať.
Netrvalo dlho a poslíček skutočne dotiahol ku dverám izby hostinského, vzrušene ukazujúc na dvere a jedlo. Družiníci všetko sledovali cez oko a kúzelník im všetko šepotom opisoval. Bolo jasné, že poslíčkovi sa nezdalo, že družiníci vôbec nevychádzali z izby. Hostinský bez zaváhania začal rázne búchať na dvere izby. Situáciou sa rozhodol okamžite preveriť. V izbe Kysličník nesúhlasne krútil hlavou, že on to hovoril, no Gorg s ľadovým pokojom prehlásil, že počkajú na vyvaľovanie dverí, no kúzelník odrazu vstal a nečakajúc na ostatných vykročil ku dverám. Do cesty sa mu však postavil Gorg trvajúci na tom aby ešte chvíľu čakali. Hostinský pred dverami prehlásil, že ide radšej po mestské stráže, lebo sa mu celá situácia prestáva páčiť a rýchlo odišiel. Pred dverami zostal čupieť len poslíček ticho civiaci do studeného jedla pred dverami. Sekus pokýval hlavou a ironicky sa válečníka opýtal ako chce vyriešiť toto. Gorg len pokrčil ramenami a prehlásil, že predsa spali a uškrnul sa.
Po asi pol hodine dorazili otrávene pôsobiace stráže hundrajúce celý čas čo zase hostinský otravuje. S výzvou na otvorenie zabúchali rázne na dvere. Kysličník už neváhal a nečakajúc na ďalšie hrotenie situácie otvoril konečne dvere izby. Stráže nazreli dnu vyzvedajúc čo sa deje. Gorg, preťahujúc sa, akoby po dlhom a tuhom spánku, sa prekvapene pozeral okolo seba a na stráže. Za ich chrbtom sa do izby tlačil zvedavý hostinský. Stráže začali vyšetrovať prečo sa družiníci vôbec neozývali z izby. Kysličník sa nadýchol a vážnym hlasom prehlásil, že ich ktosi chcel otráviť v izbe. Šátor, ktorý bol až doteraz úplne ticho a len mlčky a bez pohnutia sledoval situáciu, podišiel k strážnemu vyťahujúc mešec, že sa vlastne nič nestalo a celá záležitosť nestojí za reč, no Kysličník bol neodbytný a trval na tom, že ktosi ich chcel otráviť a že to treba jednoznačne vyšetriť. Nečakajúc na reakciu stráží vytiahol kúsok sfarbeného lakmusáku z obeda stojaceho v izbe na stole a strčil sfarbený kúsok pergamenu strážnemu pod nos, že takto vyzerá nebezpečný jed namiešaný do jedla. A Gorg pohotovo ukazujúc na poslíčka dodal, že tento im to otrávené jedlo doniesol. Hostinský znervóznel a začal sa neisto škrabať za uchom. Gorg dôrazne žiadal aby zavolali nejakého vyšetrovateľa, ktorý celú záležitosť dôkladne vyšetrí. Strážny sa na nich neveriacky pozeral zpod prižmúrených očí a spýtal sa ich odmerane odkiaľ vlastne sú. Nedočkajúc odpovede začal rozvíjať vlastnú úvahu, že cudzinci sú vlastne skupinka špiónov, ktorá tu prišla do mesta robiť veľké problémy a poburovať, lebo strážny už niečo začul od kohosi kto bol vyšetrovať nejakú záležitosť s cudzincami u Zlámanej Grešle. Družiníci ostali ohromene ticho. Hraničiar pokýval hlavou, rýchlo pochopiac podobný vývoj situácie ako u Grešle, a dodal, že žiadne problémy s družinou určite nebudú a podávajúc strážnemu mešec s piatimi zlatými na neho mrkol. Kysličník si pomyslel, že Šátor je nejaký solventný, keď takto rieši jasný prípad otravy, no nechal to tak. Strážny vyzeral, že mu toto riešenie vyhovuje a zmierlivejšie dodal, že v prípade, že to chcú pohnať pod vrchnosť tak nech zanesú písomnú sťažnosť vrchnému sudcovi. Gorg sa strojene urazil vidiac takýto otvorený úplatok reprentantovi mestskej moci a taktiež vidiac neochotu strážnych vyšetriť zjavný zločin za bieleho dňa. Namosúrený odišiel do opačného kúta izby. Ako vždy hral nepresvedčivé divadlo. Strážny ešte ospravedlňujúco dodal, že nemôže zatýkať ľudí po meste len tak, na základe nejakého pofidérneho udania. Stráže nato odišli za Šátorovho súhlasného, a ostatných nesúhlasného, pokyvovania hlavou.
Kysličník si pre seba čosi zamrmlal o právnom štáte, no nechal to radšej tak. Hostinský ostal v dverách, no dušoval sa, že jedlo pripravili úplne normálne a s celou záležitosťou nemal vôbec nič spoločné. Gorg teda pohotovo a drsne navrhol aby ho hostinský zjedol, čo sa okamžite zapáčilo aj cynikovi alchymistovi, ktorý sa ku výzve pridal. Šátorovi a Sekusovi vyleteli zdesením oči. Ich druhovia boli síce priamejší a ostrejší, no podobnú vec ešte nikdy neurobili. Asi im už tiekli nervy. Dať zjesť otrávené jedlo, podľa všetkého nič netušiacemu hostinskému, zaváňalo vraždou za bieleho dňa a bolo to presne to čo sa obom nepáčilo na strážach. Hraničiar a kúzelník okamžite začali, vydesení smerovaním situácie, dvoch šialencov brzdiť. Hostinský, ktorý zjavne o ničom nevedel si zobral kus mäsa a už si ho chystal vložiť do úst, keď ho Sekus zastavil, čo však Kysličník komentoval, že nech ho predsa hostinský kľudne zje. Válečník sa už zháčil tiež, vidiac odhodlanie hostinského jedlo skutočne zjesť, no známy cynik alchymista sa tváril pomaly urazene, že hostinského nenechajú ostatní otrávení obed zjesť. Šátor zmierlivo pozval krčmára do izby na fľašu vína, po ktorú poslal krčmár poslíčka. Sekus vyslal za ním mačku aby ho pre istotu sledovala. To bol zásah do čierneho. Pomocník síce zišiel do vínnej pivnice odkiaľ zobral fľašu vína, no po ceste späť sa z ničoho nič zastavil a vošiel do akéhosi výklenku kde mu ktosi fľašu vymenil za inú. Sekus to všetko zarazene spracovával zatiaľ čo sa družiníci neďaleko bavili vedľa s hostinským. Sekus sa naklonil k alchymistovi a pošepkal mu, že fľaša vína bola po ceste vymenená a je určite otrávená. Pomocník za krátku chvíľu dorazil aj s pohármi, no Kysličník ich všetkých okamžite zarazil a mrkol na kúzelníka, ktorý sa chvíľu tváril nechápavo, no po krátkej chvíli mu došlo čo alchymista potrebuje a podal mu ďalší lakmusák zo svojich zásob. Neváhajúc ani sekundu alchymista ponoril lakmus do fľaše s červeným vínom a po chvíli víťazoslávne dvihol kus pergamenu nad hlavu. Otrávené! Hostinský zdesene podskočil a družiníci súhlasne pokývali hlavami, pretože teraz sa šlo do akcie a celá záhada s otravou bola na najlepšej ceste k objasneniu.
Zdalo sa, že neznámy útočník bol na ceste von z hostinca, v pätách s mačkou, načo sa kúzelník postavil a ospravedlnil sa, že si musí ísť čosi urgentné vybaviť. Gorg ho pochopil a hneď sa ponúkol, že pre všetky prípady pôjde s ním, no Sekus pokýval zamietavo hlavou, že radšej nie a s tým druhov a zmäteného hostinského opustil. Dole vo výčape bolo pomerne veľa ľudí, kúzelník sa predral k východu a vydal sa za mačkou. Vyzeralo to, že neznámy ide do stredu mesta.
Medzitým v izbe, druhovia rozoberali situáciu so zmäteným hostinským, kedy alchymista ukázal hostinskému sfarbený lakmusák. Vysvetlil mu, že to je pomerne silný jed načo zaskočený hostinský nevedel reagovať. Pokrútil nesúhlasne hlavou a chystal sa vypiť pohár naliateho vína, keď ho Kysličník okamžite zastavil aby to nerobil. Podľa výsledku sfarbenia lakmusáku bol tento jed ešte silnejší ako jed v jedle. Kysličník len pokrútil hlavou. Niekto ich chcel evidentne na istotu poslať do spodných poschodí bytia. Gorg si vyžiadal aby hostinský zavolal späť svojho pomocníka, no druhovia to považovali za úplne zbytočné. Hostinský však neváhal, vybehol na chodbu a zahulákal dole schodmi aby pomocník prišiel späť. Netrvalo dlho a pomocník skutočne prišiel. Gorg ho vyzval aby vypil víno, načo sa ostatní zdesili a začali sa s válečníkom hádať či je normálny. Hostinský len nechápavo sledoval čo sa deje, celá situácia začínala byť minimálne nepríjemná ak nie rovno nebezpečná. Radšej sám rovno zakročil, a spýtal sa či teda to víno je alebo nie je otrávené. Pomocník zbledol a rovno sa spýtal či ho chcú hostia otráviť a vlastne prečo. Nervózne pozerajúc po dobrodruhoch pozbieral všetku svoju odvahu, dramaticky zanadával, tresol dverami a teatrálne odišiel.
Šátor sa začal rýchlo hostinskému ospravedlňovať, cítiac že situácia je mimoriadne trápna ak nie vážna. Čin by sa totiž ľahko dal kvalifikovať ako pokus o vraždu. Vyhovoril sa na množstvo stresu, ktorý družiníci v súvislosti s vyšetrovaním otravy doteraz zažili. Hostinskému sa to však nepáčilo, hraničiarové balamútenie ignoroval a označil družiníkov za paranoikov. Toto však nevoňalo pre zmenu Kysličníkovi, ktorý sa na hostinského oboril, že boli predsa otrávení v jeho hostinci a by si mal trochu dávať pozor na jazyk. Alchymista povedal hostinskému, že všetko teraz závisí od toho čo zistí Sekus uliciach. Nebolo to veľmi prezieravé, a Šátor len prevrátil oči. Bolo zrejmé, že stretnutie so strážami by dopadlo opäť všelijako, a bolo treba sa zo situácie nejako zmysluplne vymotať bez toho aby do toho zatiahli hostinského, ktorý zjavne o ničom nevedel a s vyšetrovaním im nijak nepomohol, no skôr škodil. Kysličník videl, že sa prekecol, a rýchlo odviedol tému hovoru iným smerom. Alchymistovi sa podobné prešľapy stávali pomerne často a tak bol celkom zbehlý v náhlej zmene rozhovoru. Zmenili tému na čisté a nové jedlo a pitie. Hostinský sa dotknuto ozval, že potom bude asi lepšie, keď sa budú stravovať niekde inde. Kysličník sa frustrovane ozval, že oni síce hostinskému veria, ale je to mimoriadne nepríjemné, keď sa ich snaží jeho jedlom stále niekto otráviť. Alchymista bol pobúrený z kvality ochrany a z toho, že je to vôbec možné. Hostinský chcel aby sa družina radšej stravovala niekde inde, Šátor pohotovo prisľúbil, že dlho sa už v hostinci zdržiavať nebudú a pomerne skoro vypadnú. Po chvíli hostinský navrhol, že keď sa im podarí odhaliť kto za tým všetkým stojí, dal by im nejaké peniaze. Sám cítil, že situácia robí veľmi zlé meno jeho podniku. Šátor uznal, že situácia podniku určite neprospieva, no na druhej strane celá situácia určite nebola namierená proti hostinskému a jeho podniku, ale úplne jasne proti družine. To už tak občas s dobrodruhmi býva, dodal ospravedlňujúco hraničiar. Snažil sa hostinskému naznačiť, že ich rozhovor je už na konci, ale hostinský sa vôbec nemal k odchodu. Gorg pokýval súhlasne hlavou a odišiel z izby dole do výčapu vidiac, že celá záležitosť v izbe vôbec nikam nevedie. Rozhodol sa ísť hrať dole kocky. Toto už pochopil aj hostinský a rýchlo sa rozlúčil sa Šátorom a odišiel. Po istom čase sa válečník vrátil z výčapu s pomerne vysokou výhrou. To vtedy, keď už bolo jasné, že v krčme s ním hrať už nikto nechce a ani nebude.
Sekus medzitým celú tú dlhú dobu sledoval svoju mačku, ktorá sledovala neznámeho o ktorom sa jej nepodarilo zistiť viac iba to, že je priemernej mužskej postavy. Po istom čase vliezol do spleti uličiek a malých domčekov až sa mačka zastavila pred jedným z domov kde dotyčný zabúchal. Bola to Páričkova 4 ako bolo napísané na veľmi oškretej tabuľke. Boli asi pol míle od centra mesta, no Sekus, ktorý síce mal kontakt s mačkou, vôbec netušil kde sa vlastne nachádza. Vedel, že musí byť zhruba do asi 300 sáhov od nej, no absolútne netušil ktorým smerom. Stojac sústredene uprostred ulice tu budil neželanú pozornosť. Zastavil preto nervózneho okoloidúceho kde sa to vlastne nachádza. Ten mu ozrejmil, že v štvrti chudoby a vysvetlil mu cestu späť do centra mesta načo sa rýchlo porúčal, že sa ponáhľa. Kúzelník úctivo poďakoval, zašiel o dve ulice ďalej a spýtal sa ďalšieho okoloidúceho na Páričkovu 4 kde by mal bývať jeho známy. Chodec však adresu vôbec nepoznal a ani netušil kde by ulica mohla byť. Ich rozhovor odpočul ďalší náhodný okoloidúci a poradil Sekusovi aby šiel dve ulice rovno a potom doľava. Sekus sa ešte rýchlo opýtal či dotyčný nevie kto tam býva načo okoloidúci po zvláštnej otázke zneistel a povedal kúzelníkovi, že keby aj vedel kto tam býva tak by to nejakému náhodnému cudzincovi určite nevyklopil. Ani nepozdraviac sa rýchlo pobral preč. Sekus sa opäť úctivo poďakoval odchádzajúcemu a pomalým krokom sa vrátil späť k druhom do hostinca pričom mačku nechal pred domom strážiť, že sa s ňou zhruba za dve hodiny spojí, no v prípade, že budú problémy nech pribehne okamžite do hostinca.
V izbe sa stretol s ostatnými, keď Gorg sedel na posteli a opakovane preratával peniaze, ktoré vyhral pretože mu stále nesedeli počty mincí. Šátor zlieval otrávené víno do jedného prázdneho mecha na vodu pričom to víno v mechu nosil ešte celé roky. Kysličník podal vstupujúcemu kúzelníkovi s veľavravným úsmevom zvyšok lakmusáku. Ten ho bez slova zastrčil do torny, a na zvedavé otázky ostatných čo zistil, začal rýchlo rozprávať či vedel od mačky. Neznámemu po zabúchaní otvoril akýsi ďalší neznámy chlap. Chlap z hostinca mu čosi povedal, druhý nahlas zanadával, podal chlapovi z hostinca vačok s peniazmi a tresol dverami načo chlap z hostinca odišiel. Tomu v dome mohlo byť tak tridsať, štyridsať rokov. Bola to tá spomínaná Páričkova 4 a ktosi otvoril otázku či za tým nie je ten theurg, ktorý im opravuje knihu. Kysličník sa hneď ponúkol, že pôjde informácie overiť na Páričkovu a opýtal sa kto pôjde opäť za kováčom a kto za Krysosom. To posledné bola stopa súvisiaca s mečmi, ktorú zatiaľ ešte neoverili. Zdalo sa, že sa im smer postupu skutočne rozdelil. Bolo treba ísť po tom čo ich nechal otráviť a súčasne dokončiť prieskum stopy ohľadom meča. Sekus chcel dokončiť záležitosť s otravou, no alchymista rezolútne odmietol aby šiel kúzelník vyšetrovať záležitosť sám. Hlavne takto na noc. Chvíľu debatovali, nakoniec sa Kysličník rozhodol, že pôjde s kúzelníkom radšej sám. Alchymista pozrel z okna, vidiac tmu sa nerozhodne poškrabal za uchom. Spýtavo sa pozrel na kúzelníka, či chce ísť skutočne teraz. Sekus rozhodne prikývol, mal tam v tme na ulici priateľa.
Gorg sa z ničoho nič zdvihol a odišiel z izby nepovediac nikomu asi slovo. Kysličník frustrovane pozeral za ním kývajúc hlavou nad nevypočítateľným chovaním válečníka, ktoré mu občas liezlo na nervy. Sekus si overil, či jed mohol namiešať aj nejaký bežný alchymista, no Kysličník mu potvrdil, že to bol určite niekto schopnejší. Šátor zišiel dole do hostinca za Gorgom, ktorý práve končil svoje prvé pivo. Sem tam prehodil nejakú krátku vetu s okolosediacimi, no inak len apaticky civel do pollitra. Hraničiar si k nemu prisadol a žmurkol na neho, bolo jasné, že išli páčiť nejaké informácie od miestnych štamgastov, hraničiar tým bol známy. To sa však valečníkovi vôbec nechcelo, a tak keď zbadal dole schodmi idúceho Sekusa a Kysličníka dvihol sa, že sa pridá radšej k nim. Kysličník prevrátil znovu oči. Inkonzistentný, svojhlavý druh mu už liezol poriadne na nervy a hrozilo, že na neho každú chvíľu vyskočí. Šátor, ktorý hneď pochopil čo sa deje, na chvíľu Gorga zabavil a medzičasom sa dvojica vyparila von. Hraničiar valečníkovi pripomenul, že je nutné strážiť knihy hore v izbe. Gorg na neho nedbal ani za mak, a rýchlo vybehol von na ulicu za tými dvomi. Šátor kývol bezradne rukou, sadol si k najbližšiemu stolu a pustil sa do debaty s okolosediacimi. Po krátkej chvíli sa Gorg sklamane vrátil späť ku Šátorovi, tí dvaja mu zmizli v nočnej tme príliš rýchlo. Zvyšok večera tak strávili páčením informácií od ľudí v krčme.
Kysličník sa zneviditeľnil a takto nasledoval kúzelníka niekoľko sáhoch vzdialený. Keď prišli pred dom, kde strážila mačka tá im hlásila, že z domu asi pred pol hodinou odišli dvaja muži smerom do stredu mesta. Keďže mali kápi nevedela určiť či medzi nimi bol aj ten, ktorého sledovali. Kúzelníka niečo napadlo, a chcel sa vybrať smerom ktorým odišli muži, keď sa v poslednej chvíli zháčil a zabúchal na dvere. Trochu odstúpil. Otvorila nadávajúca žena. Niečo sprosté im nadala a zabuchla im dvere pred nosom. Kúzelník zabúchal znova, spoza dverí sa ozval prúd sprostých nadávok. Kúzelník trpezlivo zabúchal znova. Žena im nakoniec otvorila a začala sprosto nadávať aby ihneď vypadli. Načo opäť zabuchla dvere. Kúzelník sa uškrnul a zabúchal ešte raz. Žena vyliezla do okna na poschodí, a začala na celú ulicu hulákať, že ju otravujú neznámi pobudovia. Sekus sa zmätene pozeral okolo seba. Takúto prudkú reakciu nečakal. Neviditeľný Kysličník provokatívne zaklopal na dvere ešte raz, no bolo to zbytočné, boli jasne pred iným domom ako predtým. Zjavne kúzelník nechal mačku čakať pred zlým domom. Ako to bolo možné asi jeden z nich netušil. Vrátili sa teda obaja spolu k domu na ktorý sa opýtali jedného okoloidúceho, ktorý im nervózne objasnil, že Páričkova 4 je o ulicu vedľa. Kúzelník razantne zabúchal na dvere, no či búcha na správne dvere si istý nebol. Okná boli zatiahnuté, a zdalo sa, že v dome nikto nie je, alebo bol opustený. Po chvíli sa však rozleteli okenice a v jednom z okien vľavo od dverí stál vysoký mohutný chlap. Neurvalo zareval čo tam chcú a spýtavo, s rukami založenými v bok, stál v okne. Sekus by aj rád vošiel, no dvere boli stále zavreté. Rozpačito sa pozrel na alchymistu. Zmätene zabúchal ešte raz na dvere. Chlap zanadával zabuchol okenice a zatiahol záves. Nebolo jasné či ide otvoriť dvere alebo nie. Družina nečakala a skúsila obísť dom zo zadu. Na druhú stranu domu sa však dostať nedalo. Sekus sa rýchlo rozhodol vrátiť sa späť na blízke malé námestie, kde bola malá kašna a z ktorej bolo stále pomerne dobre vidieť na dom, keďže bol vzdialený len asi 20 sáhov. Po chvíli bolo vidno ako mohutný chlap vtlačil do okna nejakého malého trpaslíka. Družiníci stáli pri fontáne a čakali. Po krátkej chvíli sa kúzelník rozhodol, že sa vrátia. Dnes to zjavne nemalo zmysel. Poslal však späť ešte mačku aby sledovala dom a tých čo z neho vyšli.
Keď vošli do baru ich spoločníci tam ešte sedeli, no vidiac tváre Kysličníka a Sekusa hneď pochopili, že akcia nebola veľmi úspešná. Kúzelník s alchymistom šli bez slova rovno hore na izbu. Šátor a Gorg dopili posledné pivo a rýchlo sa vybrali za druhmi hore. Kúzelník pár vetami ozrejmil neúspech akcie čo válečník lakonicky komentoval, že on kúzelníkom aj tak nikdy neveril. Sekus súhlasne pokýval hlavou a družiníci sa rozhodli zaliezť na kute a spať. Strážil najprv tradične Gorg a potom Kysličník. Gorg sa potužoval celú službu fľašou červeného vína z baru vo výčape. Kedysi počas noci, v čase Gorgovej smeny, sa vrátila mačka a kúzelník zobudil xO2, že idú von lebo majú stopu. Asi po hodine boli späť a šli spať.
Ráno si spoločne zhrnuli čo sa vlastne večer stalo a čo ďalej. Sekus začal nervózne, zjavne vykoľajený tým, že včerajšia akcia nevyšla úplne bezchybne. Zvalil to na komunikáciu s mačkou aj keď myslel si o tom všetkom svoje. Počas rozprávania sa však z ničoho nič začal potuteľne usmievať. Gorg mu ironicky skákal do reči, no kúzelník sa nenechal rušiť. Objasnil, že ten, ktorý im priamo namiešal do jedla jed, šiel do štvrti chudiny a s nejakou partiou, ešte ten istý večer, zjavne opustili mesto. Gorg stále skákal kúzelníkovi do reči, no Sekus sa ho stále snažil ignorovať. Stopa však viedla ďalej lebo ten čo tomu mužovi zaplatil, šiel do domu v ktorom býval theurg. Ten istý theurg, ktorý im opravoval knižky. Aby to však bolo ešte o niečo komplikovanejšie, dvere otvoril ktosi koho nikto nepoznal. Keďže družiníci nechceli riskovať nepripravený konflikt s theurgom, ktorý mohol byť veľmi mocný, Sekus objasnil, že sa vtedy radšej stiahli. Kysličník celý čas počúval a kýval súhlasne hlavou.
Padlo niekoľko nervóznych otázok čo ďalej. Postup družiny sa stále viac zamotával až každý prestal mať prehľad kam vlastne smeruje. Zdalo sa to všetko príliš komplikované. Vyzeralo to, že jedine Sekus a Kysličník v tom majú aký taký prehľad. Šátor sa ozval s návrhom, že by zašiel do chrámu Lesany. Nikto netušil ako to súvisí s ich ďalším postupom, možno sa chcel Šátor len pomodliť, no nikto neprotestoval. Hraničiar chodil do chrámov málo a ak tam teraz chcel ísť asi mal svoj dôvod. Gorg to okorenil klasicky vetou, že teraz nie je čas na modlenie, teraz je čas na boj. Ostalo rozpačité ticho. Začalo padať niekoľko návrhov ako to súčasne riešiť. Väčšina bola veľmi nepraktických. Iniciatívy sa chopil válečník, ktorý vyzval kúzelníka aby šli za Zurvalcom a Kysličníka posielal za Krysosom, aby o ňom zistil alchymista viac informácií. Zdalo sa, že na riešenie otravy sa máš chvíľu každý vykašlal. Bolo skoro isté, že za tým bol ten theurg, na druhej strane potrebovali len knihu opraviť a potom z mesta vypadnúť. Do nepríjemného konfliktu sa nikomu nechcelo. Bolo jasné, že stravovať sa budú istú chvíľu len zo svojich zásob. Že by ich theurg napadol otvorene, za bieleho dňa, na ulici sa nikto nebál. Na to bolo mesto až príliš civilizované.
Pustili sa do raňajok zo svojich zásob. Bolo jasné, že aj vodu si radšej naplnia v mestskej kašne. Kysličník sa po dojedení zdvihol a oznámil všetkým, že ide preveriť informácie o Krysosovi na Klobúčnicku 9 aby sa pohli ďalej. Tam mal dotyčný podľa všetkých informácií bývať. Sekus mu to odobril ako výborný nápad. S tým sa Kysličník vybral do mesta. Po krátkej chvíli Kysličník začul za sebou volať niekoho svoje meno. Bol to Šátor, ktorý sa snažil dobehnúť alchymistu. Obaja sa spolu vydali za Krysosom respektíve do domu kde kedysi býval. Kúzelník a Gorg šli medzitým ešte raz za Zurvalcom. Dúfali, že ešte niečo vybavia.
Dom v ktorom býval Krysos vyzeral byť pomerne honosný. Mal dve poschodia, vlastný vysoký komín a vyzeral celkovo veľmi zachovane. Zabúchali na dvere a po krátkej chvíli im neurvalo otvoril nejaký chlap. Divo na nich zazeral. Alchymista sa úctivo uklonil a slušne pozdravil, no Šátor ho okamžite šťuchol pod rebro, že hovoriť bude on. Kysličník zagúľal očami, no nepovedal nič a trochu odstúpil od dverí. Chlap vyzeral mať asi 50 rokov a nevrlo pozeral na cudzincov. Spoza neho bolo vidno ako sa snaží vonku vykukovať nejaká pomenšia, utrápená žena s unavenými očami. Šátor sa pozdravil, a spýtal sa ho kde nájde jeho syna. Muž sa prekvapene zatváril a spýtal sa ktorého, zdalo sa že ich má viac. Kysličník so smiechom dodal, že toho slávnejšieho. Chlap sa hrdo nadul a prekvapeným družiníkom oznámil, že tak Krysos ako aj Bruxos sú známi nielen na tejto ulici. Teraz sa už smial aj Šátor. Kysličník rýchlo dodal, že chcú vidieť Krysosa. Muž si náhle chytil hlavu do dlaní, vošiel na chvíľu dnu a začal žalostne horekovať. Odrazu prestal, oči sa mu zúžili do malej škárky, na to im hrubo nadal a zabuchol dvere. Šátor opäť drgol do Kysličníka, ktorý si už z muža robil vyslovene posmech. Nepotrebovali žiaden konflikt, potrebovali informácie. Začal zmierlivo dovnútra kričať cez zavreté dvere, no muž ho posielal preč. Šátor ho skúšal presvedčiť, že sa chcú len niečo opýtať, muž ho však odbil s tým, že takých ako on už zažil mnoho, a im potom ostali už len oči pre plač. Zjavne narážal na peniaze. Zatiaľ však Šátor pokračoval len konverzáciou cez zavreté dvere. Tváril sa blbo, a skúšal sa dozvedieť čo sa vlastne s Krysosom stalo. Muž len odvrkol, že ho hajzli zavreli, no to už dodal citeľne tichšie , aby ho niekto nezačul. Kysličník začal horekovať, že v Inglandii sú to riadne svine, že tam tiež sedel.
Dvere sa náhle otvorili a chlap prekvapený civel na alchymistu či skutočne sedel s jeho synom. Kysličník pochopil, že zašiel priďaleko a snažil sa z nebezpečnej situácie vykľučkovať. Spýtal sa na rok kedy jeho syn sedel vo väzení. Vysvitlo, že Krysosa zabásli v Inglandii na jeseň roku 269. Teraz na jeseň to už budú dva roky čo dostal 5 rokov. Kysličník začal mužovi vysvetľovať, že vie ako sa odtiaľ dostať, keď tam sám sedel. To muža zaujalo a hneď sa vyzvedal akoby mohol dostať syna von z basy. Kysličník sa veľmi okúňal, smer rozhovoru mu veľmi nevyhovoval. Nakoniec chlap, vidiac, že dotyční nie sú žiadni burani, pozval oboch dnu, že im žena uvarí nejakú kávu alebo čaj. Toto samotné svedčilo o tom, že úplnou núdzou určite netrpia. Družiníci spokojne vošli dnu a chlap ich zaviedol do kuchyne. Jeho malá žena sa snažila niečo namietať, no muž ju hrubo zahriakol, aby konečne urobila tú kávu. Družiníci si sadli okolo stola a Kysličník sa začal vypytovať na to, aký bol Krysos ako malý chlapec. Šátor zdvihol obočie, Kysličník bol úplná neriadená strela a bolo jasné, že dnes s ním bude kopec zábavy. Ak ho však nebude trochu korigovať nedozvedia sa zase nič a dopadne to v lepšom prípade ako, keď bol Kysličník so Sekusom na prvých výzvedách po stope otravy. Muž sa okamžite roztopil, pohľad mu zmäkol a začal rozprávať o tom aké bol Krysos dobré dieťa. Už odmalička boli obaja veľmi šikovní a často doniesli ovocie zo sadov okolo mesta. Šátor sa uškrnul, že ich nikde pred mestom nevidel, no Krysosov otec rýchlo objasnil, že pôvodne boli sady okolo celého mesta. Padli za obeť rozširovaniu predmestských štvrtí a zasnene sa zahľadel do blba akoby sa snažil tie časy vrátiť späť. Kysličník sa spýtal je Bruxos. Brat utiekol dva dni po tom čo sa dozvedel, že Krysosa zavreli. Nechal len lístok, že už sa nevráti. Družiníci pokývali chápavo hlavami. Skúšali sa aspoň dozvedieť, či sa im syn neozval, no otec si spomenul len na to, že v zime roku 269 prišiel akýsi neznámy chlap v kápi s tým, že Krysosa zavreli v Inglandii a dostal 5 rokov na tvrdo. Alchymista skúšal vyzvedieť, či robil pre niekoho alebo pre seba. Otec potvrdil len to, že počas prvého roka po zavretí ho tu hľadalo asi 10 ľudí. Kysličník prekvapene hvízdol. Vyzeralo to, že to bol šikovný zlodej. Niektorý z tých neznámych ľudí boli veľmi nepríjemní, dodal otec. Kysličník začal fabulovať, že keď sedel vo väzení v Inglandii tak tam narazil na podobných. Šátor si skúmavo prezeral otca. Usilovne premýšľal či ich ten chlap nevodí rafinovane za nos a snažil sa na ňom vypozorovať niečo podozrivé. Na nič však neprišiel. Alchymista to nahlas uzavrel, že Krysos pracoval pravdepodobne sám pre seba, no otec ho upozornil, že to si mysleli aj oni, no syn vždy, keď mal vyraziť do Inglandie nadával a nechcelo sa mu tam, pričom to skoro vždy komentoval, že keď nevyrazí bude mať nejaké veľké opletačky. No zase naopak aj to vyjde, že by za to mal dostať veľmi dobre zaplatené. Aj keď riziko to bolo podľa jeho slov vysoké.
Šátor si odkašľal a spýtal sa či do jeho izby nechodia. Otec pokrútil hlavou a tvrdil, že izbu zamkli po jeho odchode a prakticky nikto do nej odvtedy nevošiel. Dúfali, že sa Krysos niekedy vráti, dokonca im ktosi hovoril, že za 1000 či 2000 zlatých by ho odtiaľ vedel aj dostať. Kysličník súhlasil a dodal, že možno by to mohli skúsiť aj oni, že sa do Inglandie teraz chystajú. Hraničiar len prevrátil oči v nemom úžase čo všetko je alchymista schopný natárať len aby sa dostal k informáciám, ktoré potrebuje. Toto neskončí dobre, pomyslel si. Alchymista spýtavo pozrel na hraničiara, no teda rozpačito pokrčil ramenami. Nezdalo sa mu to veľmi dobrý nápad ísť teraz do Inglandie, hlavne keď ich tam určite ešte hľadali o čom stále svedčili aj zažltnuté letáky pribité už celé veky na radnici v Chufe. Zlodejov otec sa na nich ustarostene pozrel a upozornil ich, že hranica Inglandie je tu neďaleko. Obaja družiníci súhlasne s úsmevom prikývli. Dobre to vedeli, no dúfali, že počas posledných rokov na nich už každý zabudol. Šátor otcovi objasnil, že jeho syn mal podiel na lúpeži v hlavnom inglandskom múzeu, kde mal ukradnúť vzácny artefakt. Chcel trochu pomôcť otcovi a skúšal zároveň nenápadne zistiť či náhodou Krysos nejakým spôsobom nedostal artefakt až sem. Otec rozhodne zamietavo pokrútil hlavou. Odkedy čo tam odišiel sa ich syn už späť nevrátil. Ktosi sa opýtal, či aj Bruxos nemal prsty v tej lúpeži. Otec opäť zamietavo pokrútil hlavou. Či mali medzi sebou nejakú dohodu, že Bruxos má čosi odniesť alebo doniesť nevedel a len tak z trochu horkého žartu dodal, že ho brat možno udal. Alchymista pokrútil hlavou, že to si bratia väčšinou nerobia a opatrne sa spýtal či by si náhodou nemohli pozrieť jeho izbu. Otec veľmi ochotne súhlasil, dodal, že Kysličník je veľmi príjemný človek. Teda vlastne kudůk. Toto sa alchymistovi hneď zapáčilo a začal si vymieňať s otcom Krysosa samé komplimenty, ktoré nebrali konca kraja. V podobnom družnom rozhovore vyšli hore pred zamknutú izbu, ktorú otec otvoril malým železným kľúčom.
Dýchol na nich smrad veľmi dlho nevetraného priestoru. Kysličník sa ešte opýtal či niekde na okolí nie je obľúbené Krysosove miesto. Najradšej obaja chodili do záhrad, tvrdil otec, no tie sú už dávno rozparcelované a stoja na nich domy. V izbe bolo všade množstvo prachu. Vyzeralo to, že sa tu dlho neupratovalo. Možno aj celé tie dva roky. V izbe bolo len jedno malé zamrežované okienko, ktoré ústilo na ulicu prakticky nad vstupnými dverami. Na stole pod oknom, pod vrstvou prachu, ležali na jednej hromade akési listiny. Väčšina z nich sa týkala rôznych náčrtov mečov, poprekladaných rôznymi nákresmi múzeí. Najviac sa ich týkalo hlavného múzea v Klase, zdalo sa, že posledné na čom Krysos pracoval bola skutočne lúpež v tomto múzeu. Medzi listinami bol neuveriteľný bordel a potrebovali nejakú chvíľu aby ich aspoň na hrubo pozreli. Šátor s Kysličníkom si žmurkli a rozhodli sa pripraviť malú diverziu. Muž bol príjemný spoločník, no potrebovali sa pohnúť ďalej. Kysličník prehlásil, že sa ide pozrieť do Bruxosovej izby, čo plánoval hraničiar využiť na prehľadanie Krysosovej izby a listín. Obaja odišli a Šátor sa začal rýchlo prehrabávať v listinách ležiacich na stole. Rozvíril pri tom obrovské množstvo prachu, ktorý poletoval teraz vo vzduchu. Kysličník vošiel do Bruxosovej izby kde to vyzeralo ako po výbuchu alchymistickej bomby. Otec len pokrčil ramenami a prehlásil, že oni po ňom upratovať nebudú a že Bruxos bol vždy veľký bordelár. Zdalo sa, že z dvoch synov bol Bruxos u rodičov menej obľúbený. Alchymista len chápavo pokýval hlavou a rýchlo očami preletel izbu. Nájsť tu niečo zmysluplné bude veľmi ťažký oriešok. Hraničiar v Krysosovej izbe medzičasom skúšal nájsť akúkoľvek známku po meči. Kysličník to po chvíli vzdal a hlasne debatujúc s otcom, aby upozornil hraničiara, že sa blížia, sa vrátil do Krysosovej izby. Hraničiar sa spýtal či by nevadilo keby rozbil stôl. Otec naveľa, naveľa súhlasil, hlavne potom, čo družiníci sľúbili, že zaplatia rodine nový. Chcel však za neho až 50 zlatých. Za to by vybavil jednoduchým nábytkom celý dom. Šátor však neváhal, nemrkol ani brvou a vytiahol 5 platinových, zatiaľ čo Kysličník sľuboval hory doly otcovi. Šátor len prevracal oči. Medzi inými vecami totiž Kysličník sľúbil, že donesú syna späť, čo hraničiar rýchlo stihol korigovať vetou, že sa o to aspoň pokúsia. Muž bol pôvodne k všetkým týmto rečiam dosť skeptický, no po chvíli však podľahol Kysličníkovmu nákazlivému optimizmu a charizme. Šátor ho celý čas tlmil, no nezdalo sa, že by to nejak pomáhalo. Chlap bol rád, pretože mal zlý pocit z ľudí s ktorými sa Krysos pri poslednej akcií spojil. Zastavili sa totiž niekoľkokrát po jeho zavretí u nich doma, ako už spomínal a boli veľmi nepríjemní až nebezpeční. S veľkými ťažkosťami sa ich nakoniec nejako zbavil. Ako sa mu to podarilo bližšie nepovedal.
/Z neznámeho dôvodu ich otec vyhodí z domu, pomerne slušne, dôvod?/
Družiníci sa slušne poďakovali a rýchlo odišli z domu. Otec už vyzeral byť dosť nervózny. Kysličník mu ešte sľúbil, že skúsia nájsť jeho syna, avšak otec vyzeral byť veľmi skeptický, a povedal, že nech sa ukážu len keď budú mať nejaké konkrétne informácie. Pri odchode konečne prišla žena s kávou, ktorú postojačky vypil len alchymista a netrvalo dlho a druhovia sa len poďakovali a odišli. Chlap trochu nervózne za nimi zabuchol dvere. Druhovia sa vybrali rovno do hostinca, rozoberajúc čo všetko hraničiar v stolíku našiel.
Medzičasom Gorg a Sekus vyšli na ulicu a Sekus prikázal Gorgovi aby strážil každého kto pôjde dnu a von z hostinca. Gorg síce netušil prečo, no poslušne plnil príkazy kúzelníka vediac, že má na to určite svoje dôvody, pričom bol rád, že je aspoň chvíľu nejako užitočný. Zdalo sa, že kúzelník sa občas dostáva do akéhosi zvláštneho tranzu, z ktorého sa opakovane vracal späť do reality. Po krátkom čase Sekus zavelil smer ku Divnému Jankovi za nejakým trpaslíkom Zyrgosom. Asi trpaslík z nočného prieskumu stopy otravy. Gorg rázne zabúchal na dvere, ktoré sa veľmi rýchlo otvorili. Predstavil sa ako trpaslík Gogo, čím vzbudil u kúzelníka záchvat búrlivého smiechu, čo však našťastie trpaslík, ktorý im otvoril, vôbec nepočul, keďže odbehol zavolať Zyrgosa. Zdalo sa, že tí, ktorí na prvý pohľad sťahovali theurga sú samí trpaslíci. Keď sa v dverách objavil Zyrgos, Sekus zakúzlil. Druhý trpaslík nerozhodne stál vo dverách nevediac čo sa deje, no trpaslík Gogo ho rýchlo poslal preč. Zyrgos prikývol a tiež poslal trpaslíka preč, že priateľ Gogo ho teraz potrebuje. Gorga alias Goga pohotovo niečo napadlo a rýchlo strčil do ruky trpaslíkovi vo dverách 5 zlatých s tým, že sa mal podeliť aj sa ostatnými. Trpaslík prikývol a odbehol spokojne preč.
Sekus Zyrgos a Gorg alias Gogo sa vybrali späť do hostinca. Po ceste, pri barovom pulte, sa ich opýtal hostinský, či je už záležitosť s otravou vyriešená a či im teda môže na izbu niečo poslať. Sekus s úsmevom súhlasil a vybral sa hore nasledovaný oboma trpaslíkmi. Pred dverami izby nechal strážiť mačku. Netrvalo dlho a v izbe sa objavili aj alchymista s hraničiarom, ktorí o niečom celý čas diskutovali. Gorg im predstavil Zyrgosa, pána ktorý ich chcel otráviť. Zyrgos, zjavne pod vplyvom hypnózy, si len odkašľal a potvrdil, že ho teší a ukázal prstom na Gorga, že je rád, že môže Gogovi pomôcť. Sekus nečakal a začal rovno s výsluchom. Spýtal sa rovno Zyrgosa prečo ich chcel otráviť, no to trpaslík rázne odmietol. On len dostal dvesto zlatých za to, že odnesie nejakú fľašku k nejakému kúzelníkovi, ktorý mu zase dal nejakú fľašu vína, ktorou mal otráviť tuto kamaráta Goga a jeho 3 kamarátov. Gorg sa začal smiať. Páčilo sa mu to. Najal ho samotný Divný Janko a povedal mu aby to nerobil sám, ale aby si niekoho najal. Keď to Zyrgos tak nahlas hovoril, dostal sa do pomykova, keď si uvedomil, že vlastne chcel otráviť svojho kamaráta Goga. Niekto sa opýtal kde je teraz Divný Janko prezývaný aj Divný Janek. Zyrgos odvetil, že tu teraz nie je a na otázku kedy sa vráti odpovedal, že asi tak skoro nie pretože pomerne narýchlo odcestoval do Jazerného mesta. Sekus pokýval chápavo hlavou. Kysličník sa spýtal, či už sa stihol aj presťahovať. Zyrgos potvrdil, že v kto obchode zostala už len asi štvrtina vecí. Tie trpaslíci teraz balili. Veci mala previezť karavána, ktorú si Divný Janek zaplatil. Jej trasa viedla cez Gramd a potom do Jazerného mesta, bola to bezpečnejšia aj keď oveľa dlhšia cesta. S karavánou pôjdu aj všetci trpaslíci, ktorí balili theurga ako doprovod a garancia, že sa žiadna vec počas transportu nestratí. Obchod predal Divný Janek nejakému obchodníkovi s nehnuteľnosťami. Gorg sa opýtal, či Zyrgos pozná kováča Zurvalca čo trpaslík potvrdil, podľa jeho slov asi pred 3 rokmi mu jeho pán vyrábal nejaký meč. Gorg si hvízdol. Sekus sa začal vyzvedať niečo viac o meči, no vyzerala to byť len pomerne bežná zákazka. Meč mal byť špeciálne účinný proti s skřetom. On sám na ňom nerobil, no ten ktorý otvoril dvere bol pri tom. Zyrgos meč po dohotovení nevidel. Zurvalec ho niekedy nosil pri verejných oslavách. Aj historka okolo toho sedela na to, že Zurvalcov meč je asi len bežná kúzelná zbraň robená na objednávku. Z ničoho nič si Zyrgos spomenul na meno hostinca v ktorom budú pôsobiť kým si jeho pán nekúpi nový dom v meste. Volal sa Modrá Veľryba. Sekus bol spokojný, Všetko to čo potreboval sa v podstate dozvedel. Vyzeralo, že sa nikam neposunuli. Vyzeralo to, že Zyrgos osobne, po ich otrave, mal ukradnúť aj ich vzácne knihy. Keďže to prvýkrát nevyšlo skúsil to aj druhý krát. Keďže sa však jednalo o jeho priateľa Goga určite by to sám nerobil, ale asi by si niekoho najal dodal zmätene a ospravedlňujúco sa pozrel na Gorga. Bol zjavne rozpoltený medzi pocitom vernosti ku svojmu pánovi a ku svojmu kamarátovi Gogovi. Kysličník sa opýtal prečo tak náhle Divný Janek odišiel. Zyrgos nevedel, no potvrdil, že sa šepká, že nedávno získal nejaké veľké peniaze nevedno odkiaľ. Keď sa ho hraničiar opýtal na konzerváciu kníh, Zyrgos ožil a potvrdil, že Divný Janek peniaze získal najskôr nejak tak. Sám však o tom ako sa knihy konzervujú nevedel. Šátor dúfal, že by im trpaslík mohol pomôcť s konzerváciou ďalších. Podľa neho sa v Chufe určite ešte našiel nejaký theurg, ktorý by to vedel. Ale pod jeden týždeň času sa to nedalo podľa neho určite stihnúť. Gorg sa opýtal komu tak mohol theurg knihy predať, trpaslík dodal, že ich od neho kúpil asi nejaký veľmož z Helfie. Býval určite niekde v okolí miestodržiaceho paláca.
Družiníci sa zhodli, že viac už z trpaslíka asi nedostanú a Sekus sa ho rozhodol odprevadiť naspäť do obchodu, aby mu náhodou balenie nevychladlo, ako na svoj obvyklý štýl nezvyčajne sarkasticky dodal. Cestou stretli poslíčka s jedlom. Čistá irónia osudu. Sekus narýchlo vybehol späť do izby aby družiníkov informoval, že im zabudol povedať, že sa dohodol, že im jedlo už budú naspäť nosiť. Vrátil sa späť ku trpaslíkovi a pokračoval s ním do obchodu. Tam mu povedal aby na všetko čo sa stalo zabudol a nechal ho stáť pred obchodom. Ako odchádzal počul nadávajúceho trpaslíka ako vchádza späť do obchodu netušiac čo robí pred ním keď má toľko roboty s balením. Balenie mohlo nerušene pokračovať ďalej.
Sekus sa spokojne vrátil do hostinca ku svojím druhom. Jeho akcia im veľmi pomohla s čím bol veľmi spokojný. Zo začiatku šlo pátranie ztuha, no s výsledkom bol celkom spokojný. Keď sa vrátil do izby, ešte chvíľu preberali či má zmysel ísť ešte za Zurvalcom, no spoločne sa zhodli že nie. Jeho meč bol pre nich nezaujímavý. Chvíľu krátko rozoberali čo budú robiť ďalej, no nakoniec sa zhodli že sa pôjdu hlavne vyspať. Predovšetkým kvôli kúzelníkovi, ktorého akcia stála veľmi veľa síl. Ostatní mali medzitým pozrieť listiny, ktoré sa im podarilo získať z Krysosovej izby a stola.
Gorg sa opäť z ničoho nič zdvihol s tým, že ide radšej vonku do ulíc potierať zlo a bez ďalšieho slova odišiel. Šátor skúsil Krysosov zlodejský kľúč na dverách do izby, no ako sa dalo čakať nefungoval. Hraničiar odložil znak profesie do svojej torny a vytiahol všetky listiny. Začali sa v nich opatrne prehrabovať. Bola medzi nimi aj mapa Inglandie, presne takú istú už mali. Medzi ďalšími listinami boli nákresy dvoch podlaží hlavného inglandského múzea, boli veľmi podrobné, dokonca aj s únikovými trasami. Zvláštne, že si ich Krysos nezobral so sebou. Možno to bola len pracovná kópia. V jednej časti boli v dvoch vitrínach vyznačené dva malé červené krížiky, asi miesto vecí, ktoré bolo treba ukradnúť. Na každom poschodí boli vyznačené minimálne 4 miesta kde stáli stráže. V listinách bolo schovaných 10 zlatých, ktoré si rovno zobral Šátor ako čiastočnú splátku nákladov pri rozrúbaní stola. Po okrajoch a v ostatných listinách našli dva zaujímavé odseky o mečoch.
Jeden z nich hovoril čosi o Dobromilovi, ktorý bol za svoje zlé skutky rozbitý na 9 rôznych častí a roznosený po celom šírom svete. Bol najsilnejší a najmocnejší. Meno druhého meča bolo v listine vyškrabané, no hovorilo sa o ňom, že kedysi patril jednému z drakov. Akýsi človek si ho potom privlastnil, chodil s ním a žil s ním, no zanedlho ho začali pre ten meč stále otravovať nebezpeční a zlí ľudia. S vlastníctvom toho meča sa nedalo vôbec žiť. A tak sa rozhodol, že meč úschová v nejakej jaskyni ďaleko na severe. To bolo všetko o čom tá poznámka hovorila.
Rozbehla sa debata o mečoch, ktoré už vlastnili. Gorg sa vrátil z nočných ulíc, žiadne zlo nestretol alebo pred ním každé bočilo. Rád sa pripojil k debate, na podobné témy sa vedel baviť do nekonečna. Bolo jasné, že moc a sila najsilnejšieho meča, ktorý vlastnili, nebola ani mizivým zlomkom toho akú silu mali tieto starobylé artefakty okolo ktorých sa toto všetko točilo. A Zedov meč bol teda dosť silný. Ostali chvíľu v ponurom tichu, uvedomiac silu a význam vecí s ktorými mali do činenia a ich vlastnú bezvýznamnosť a bezmocnosť. Posledným detailom do mozaiky o Krysosovi bol jednak malý nákres pohraničnej pevnosti Inglandie s veľkými podrobnosťami, nákres nejakého domu v Klase, mapa podzemného žalára v Klase a do pol tucta nákresov nejakých pakľúčov. Krysos zjavne neponechal vôbec nič na náhodu. Šátor listiny preletel, no keď v nich nenašiel ďalej už nič zaujímavé vhodil zvyšok rovno do ohňa.
Sekus sa zdvihol, že pred spaním si ešte pôjde čosi vonku vybaviť. Gorg sa pridal k nemu, no vonku na ulici sa od neho hneď oddelil, keďže zbadal ako dvaja výrastkovia okradli nejakého pána a tak sa ako známy potierač zla za nimi rozbehol. Bol však príliš ťažký a pomalý a tak po krátkej chvíli len ostal stáť uprostred ulice a hulákal aby ich niekto chytil. Krátko na to pribehli stráže, ktoré začali vyzvedať čo sa deje a po chvíli sa rozbehli za zlodejmi, ktorí podľa Gorga okradli dve panie, z ktorej prvá v tme pripomínala Gorgovi skôr pána. Kým záležitosť vyriešil vysvitlo, že stratil niekde v tme Sekusa. Vybral sa teda do obchodu Zurvalca, Gorga neviem prečo napadlo, že kúzelník bude asi tam.
Sekus bol skutočne tam a po zabúchaní na dvere mu otvoril nejaký trpaslík. Ten pána rýchlo zavolal a po krátkej chvíli sa neurvalý kováč skutočne objavil. Priamo sa opýtal cudzinca prečo mu necháva posielať také záhadné odkazy a čo vlastne po ňom chce. Kúzelník totiž skutočne nechal poslať ku kováčovi pomerne záhadný odkaz. Kováč si založil ruky a pomerne priateľsky len podotkol, že on žiadne problémy nemá až na toho otravného trpaslíka, ktorý chcel u neho robiť za úbohé dve zlatky a bol teda zjavne nejaký špión. Sekus sa ospravedlnil, že ten otravný trpaslík je vlastne jeho priateľ a že sa za neho ospravedlňuje. Kováč prekvapene dvihol zrak, no ku kúzelníkovi sa správal so zjavným rešpektom hoc príjemný k nemu rozhodne nebol. Sekus sa pre istotu poobzeral a ku svojmu zdeseniu zistil, že inkonzistentný válečník priamo k nemu mieri krížom cez celé námestie. Myslel si, že sa ho predtým zbavil, no zjavne sa mu to nepodarilo. Vykašľal sa na to a prešiel rovno k tomu kvôli čomu za kováčom vlastne prišiel. Kvôli informáciám o meči. Odkašľal si a spýtal sa či niečo vie o meči Dobromile. Kováč sa len silene zasmial a povedal, že o takých veciach sa s neznámymi ľuďmi baviť nebude a zabuchol dvere kúzelníkovi pred nosom. V tej chvíli k Sekusovi dorazil Gorg a potľapkal priateľa chápavo po ramene. Sám si kováčovu pohostinnosť užil viac ako dosť a bol rád, že navyše čosi neschytal.
Zvnútra sa ozval prúd hrubých nadávok a dvere sa opäť rozleteli dokorán. Obaja družiníci prekvapene pozerali na kováča, no ten im len hrubo oznámil, že nechce aby mu niekto robil problémy a že o meči už roky nepočul. Sekus prikývol a dodal, že problémy tu nikto nikomu nerobí načo sa kováč trošku ukľudnil, pričom Gorg už dávno vycúval späť od dverí do väčšej tmy aby sa vyhol priamemu kontaktu so Zurvalcom. Jediné čo neurvalý Zurvalec o tom meči vedel bolo podľa jeho slov ešte z čias, keď sa učil za kováča. Ten meč bol svätým grálom všetkých kováčov. Nikto ho nikdy na vlastné oči nevidel a väčšina pochybovala, že vôbec niekedy, niekde existoval. On sám to považoval za nereálne. Ako dôkaz mu vytiahol vlastný dobrý meč z čierneho kovu, podľa jeho vlastných slov výborný meč na skřetov. Sekus v ňom okamžite spoznal prácu Divného Janka. Zurvalec prikývol a dodal, že meč stál 3500 zlatých. Vyhlásil, že podľa neho na svete nie je nikto kto by zaplatil cenu, ktorú by podobný meč akým bol Dobromil musel stáť. Kúzelník o tom však nepochyboval, no poprosil kováča aby mu meč na krátku chvíľu požičal. Zurvalec mu ho na Gorgove prekvapenie skutočne podal a Sekus hneď pochopil, že v kováčovom meči ani nebude zakutý ani len kus Dobromila. Zurvalcov meč bol na to príliš úzky. Kúzelník ho obratom vrátil majiteľovi a so slabým slušným úklonom sa poďakoval, že už on ani jeho priatelia nebudú viac kováča otravovať. Zurvalec sa neurvalo vyjadril v podobnom duchu, varoval kúzelníka, že keď sa u neho jeho priateľ trpaslík objaví opäť, zláme mu všetky hnáty a s nadávaním zabuchol dvere.
Gorg sa ku Sekusovi po chvíli pridal a spolu sa vrátili späť do hostinca rozoberajúc celý čas čo ďalej. V tomto pokračovali aj po príchode do izby, no už štvorici. Keďže chceli postupovať ďalej na Džabar, hlavné mesto Džabiru, rozmýšľali, že si zoberú karavánu alebo pôjdu sami. Sobotu však napodiv žiadna nešla, tak odchod odložili na nedeľu.
Deň voľna trávil každý inak. Niekto sa učil cudzie jazyky, ako Šátor, iný sa povaľoval, ako Kysličník, niekto spal, ako Sekus, a niekto išiel opäť potierať zlo, ako Gorg. Tentoraz však šiel na veliteľstvo mestskej stráže, kde sa chcel nechať najať na potieranie zla úplne legálne. Stráže ho síce nepoznali, no keď im povedal, že je ten, ktorý spolu s druhmi vyčistil stoky od goblochov, spomenuli si a nechali ho vstúpiť do ich služieb. Keď im však oznámil, že je to iba na jeden deň, pokrútili hlavami. Nechali to však tak, bolo jednoduchšie sa cudzinca zbaviť súhlasom, ako s ním ďalšie dve hodiny diskutovať o takomto nezmysle. Stráže mu ešte dali narýchlo zložiť prísahu, že bude dodržiavať zákony Džabiru, bude mu verný, nenechá sa podplatiť a bude bojovať proti silám zla šíriacim sa po svete. Gorg zahučal, že prisahá a tým bol vzatý do služby v mestskej stráži v Chufe na jeden deň. Gorg sa spýtal či nemá niečo podpísať načo mu strážny strčil do ruky akýsi pergamen kde mal napísať tri krížiky. Válečník sa povýšene a s dešpektom pozrel na vojaka a načarbal pod text svoje meno hrdý na to, že vie čítať a písať. Dostal plášť s insígniami mestskej stráže a bol predstavený svojim nadriadeným, veliteľovi Kergusovi a vojakovi Bruthovi. Gorg sa pri druhom mene zarazil a pozrel sa na vojaka bližšie. Nie nebol to jeho starý známy družiník. Odkedy od nich Bruth odišiel, už ho nikto nikdy nevidel. Gorg sa s nimi pustil do družného rozhovoru, keďže obaja vojaci boli mimoriadne zhovorčiví. Vysvitlo, že žold je dve zlaté na deň čo sa Gorgovi zdalo veľmi málo. Podľa neho by im mali pridať a hneď sa ich opýtal či niekedy nerozmýšľali nad dobrodružstvom. Vojaci to rázne odmietli ako nebezpečné, teraz boli spokojní. Občas niekoho zatkli, občas niekoho vymlátili, no pri väčšine z toho im nič mimoriadne nebezpečné nehrozilo. To sa o dobrodružení rozhodne povedať nedalo. Gorg pokýval chápavo hlavou, potvrdil, že je veľmi dôležité s akou bandou sa človek po svete potuluje. Dôležité podľa neho bolo, aby bolo v bande dostatok kúzelníckych zmrdov. Trochu sa zarazil a poobzeral sa, akoby sa zľakol či kúzelník alebo jeho nejaký nohsled nie je nablízku.
Takto družne ohovárajúc kúzelníkov konverzovali ešte notnú chvíľu. Gorg sa časom dozvedel, že občas ich zavolajú k nejakému vlúpaniu, občas k nejakému nezaplatenému účtu, občas aj ku nejakému mordu, niekedy k nejakému pokusu o mord. Vojaci s kúzelníkmi už mali tú česť z mestskej stráže, no veľa ich tam nebolo. Takto sa čas veľmi dlho vliekol. V izbe hostinca sa medzitým nič zaujímavé nedialo a každý ďalej zabíjal čas po svojom. Gorga ešte napadlo, že pôjde vybaviť karavánu na nedeľu smerom na Džabar. Po chvíli handrkovania obetoval 10 zlatých žoldu za miesto na vozoch a za ochranu karavány. Vyrážalo sa v nedeľu ráno 15. apríla o 8 od Východnej brány. Gorg bol spokojný, družiníci ho určite pochvália za dobré vybavenie. Po, na sobotu veľmi kľudnej, službe vrátil plášť mestskej stráže a vrátil sa do hostinca ku svojim druhom.
Sekus im klasicky obavne pripomenul dedinu Sudž v ktorej spôsobili pozdviženie kvôli potýčke s drzým sedliakom, oázu Rachan v ktorej spôsobili pozdviženie pre vypytovania sa na cestu cez púšť smerom na juh, a na Igbu tiež nemali dobré spomienky. Ktosi podotkol, že zlezú z vozov až v Džabare a tým to bude určite vybavené. Kysličník si medzitým doberal Gorga ako prebiehalo jeho mýtenie zla, no Gorg si len povzdychol, že to vyzerá skôr tak, že zlo pred ním len ustupuje pretože noc bola veľmi kľudná. Družiníci si ho ešte chvíľu spoločne doberali, no Gorg odbil ich premúdrelé reči tým, že ich nemá čas počúvať, pretože ôsma odbije už čoskoro a nech sa radšej teda s ním vydajú rovno k bráne.
Vyplatili izbu a spolu sa vydali k bráne kde už na nich čakal kupec aj sa karavánou. Nevyzerala veľmi bohato a bola otázka odkiaľ kupec vôbec zohnal toľko peňazí, aby ich vyplatil, z čoho vyplývalo, že Gorg mu svojou požiadavkou vezenia sa na voze asi aj veľmi pomohol. Cesta to však bola veľmi otravná a dlhá, keďže vozy išli príšerne pomaly, lebo boli ťažko naložené. Prespali asi v polovici cesty v oáze Rachan, v hostinci Južnej Strany, vo veľmi lacnej izbe po 18 hodinách cesty. Celý deň a noc cestovali ďalej a utorok skoro ráno dorazili konečne do Džabaru. Cesta to bola skutočne príšerne pomalá. Nič sa však počas nej nestalo a tak sa aspoň zadarmo odviezli.
Kysličník navrhol, aby šli rovno spať, no keďže bolo stále ešte len ráno, Šátor navrhol rovno pokračovať ďalej. Strhla sa prudká debata ako vždy keď sa nezhodli. Padol dôležitý argument, že toto je možno posledné veľké mesto, kde sa zastavia, pred plánovanou dlhšou nebezpečnou cestou do Dagotu. Zhodli sa, že jeden deň tu určite ostanú. Gorg so smiechom navrhol ísť do Orčárny, krčmy, ktorú kedysi navštívili, no či to bola krčma v Džabire nikto netušil. Kysličník nakukol do mapy, ktorú vytiahol Sekus a navrhol krčmu Za námestím ako najlepšiu alternatívu. Gorg všetkých pozval, no keď prišli pred vývesný štít podniku zistili, že toto bol poriadny pajzel v ktorom sa kedysi takmer báli o život a po ďalšom nakuknutí do mapy navrhol tentoraz Gorg hostinec u Východnej bašty. Pajzel to bol ešte väčší a izba stála 4 zlaté aj so stravou. Gorg sa už tešil, že v takej diere sa určite čoskoro čosi udeje čo zamestná jeho sekeru. Bolo pomerne skoro ráno a družiníci debatovali jednak kade ďalej a jednak čo ešte treba dokúpiť, ako napríklad železné zásoby a skontrolovať stav ostatného vybavenia. Kysličník prepočítaval možné varianty cesty, Sekus sa rozhodol, že teraz asi je vhodný čas zájsť do chrámu aj pre neho. Gorg špekuloval, že zájde na radnicu pozrieť sa po nejakých kšeftoch, no Šátor ho odrádzal, že na to už veľmi nie je čas keďže ich čaká Dagot. V podobnom duchu strávili prakticky celý dlhý deň. Kap15
++ ako sa to vyriešilo s Nástupcom Atona? nepresnosti a spojenia?++