Kap8(1.0.5)
VIII. KAPITOLA
PROBLÉMY SA KOPIA
Po celodružinovom horečnatom prehľadávaní všetkých torien a vakov, v snahe nájsť niečo čo by im pomohlo, si Sekus nakoniec spomenul na nejaký lektvar, ktorý bol určený na bohviečo, ale xO2 bezpečne určil, že to bolo celé plné magenergie. Nič viac o lektvare nevedel. V zlej predtuche neznámy lektvar obratom vypil. Chutil ako väčšina lektvarov úplne hnusne, ale jeho zlá predtucha sa nevyplnila a naopak myseľ sa mu vyjasnila a cítil sa tak duševne svieži ako nikdy predtým. V hlave sa mu nahromadila energia akoby sa bol konečne vyspal z tej nikdy nekončiacej únavy. Keďže netušil či je efekt dočasný alebo trvalý neváhal ani sekundu a okamžite teleportoval všetkých hore na povrch a nakoniec, ako posledného, aj seba. Teleport priamo hore však súčasne spôsobil, že na seba kúzelník nechcene upozornil, keď sa vynoril rovno uprostred pomerne rušnej ulice. Nakoniec sa s pomocou Gorga podarilo Sekusovi dostať z hustnúceho davu zvedavcov naokolo. To však už z myši znovu premenený a veľmi nápomocný Šátor k davu kričal, že sa na námestí strhla nejaká veľká bitka. Chcel tým zjavne odlákať stráže od Sekusa a trochu mu tým pomôcť aby mohol nepozorovane zmiznúť. Zakričal to však tak veľmi nešťastne, že si jeden okoloidúci všimol, že výkriky prišli v skutočnosti z bočnej uličky. V nasledujúcom chaose a kriku to nakoniec skončilo hromadným obkľúčením mestskými strážami. Družina, vidiac problémy a unavená z predchádzajúcich bojov a únikov, sa na svoje pomery pomerne kľudne a bez odporu vzdala a nechala sa zatknúť vykonávateľmi mestskej moci.
Stráže ich odviedli rovno za úradníkom pre civilnú správu a vyhostenie Jakobylosom Roztanožkom. Bol to trochu guľatý, veľmi pragmatický človek, ktorému bolo jasné, že ho nečaká žiaden jednoduchý prípad hneď ako zočil skupinu pred sebou. Vypočul ich skutočne pozorne a po zistení mimoriadne závažných skutočností boli po krátkom čakaní poslaní o poschodie vyššie k narýchlo zvolanej vyšetrovacej skupine. Tá bola zložená iba z dvoch elfských kúzelníkov. Tu vyrozprávali ešte raz čo vedeli a ako sa do Klasu vlastne dostali. Potom boli odprevadení skupinou vojakov do vládneho hostinca s veľmi luxusnými izbami a pred dvere im postavili stráže, čím sa veľmi luxusný hostinec znenazdajky zmenil na veľmi luxusné väzenie. Boli však až príliš unavení na to aby s tým niečo robili. Deň však už prežili klasicky v začínajúcej miernej paranoi a po zatiahnutí závesov, prezretí nábytku a stien, si niektorí členovia družiny opatrne odpočinuli za vytrvalého stráženia ostatných. Večer boli opäť predvolaní k novej vyšetrovacej skupine zloženej tentoraz už z väčšieho počtu osôb v ktorej sedeli ľudia, elfi a dokonca jeden trpaslík o relatívne vysokých šaržiach. Pred nimi si už družiníci dávali trochu viacej pozor na jazyk, keďže eufória z návratu do civilizácie z nich už čiastočne vyprchala a pri debatách v hostinci si tiež uvedomili, že informácie od nich získané mohli mať obrovský dopad a v konečnom dôsledku ich mohli aj priamo ohroziť. Na konci stánia pred komisiou dokonca obržali vysokú odmenu, ktorá čítala pre každého po 5000 zlatých vyplatených v platinových minciach. Bola to odmena za poskytnuté informácie plus ešte navyše nejaké ohodnotenie k tomu. Zároveň si, po určitom vyjednávaní a diskusii s členmi komisie, vymohli niekoľko drobností, ktoré im mali umožniť stráviť pobyt v hostinci nejak zmysluplne, kedže nemohli opustiť ani Klas ani hostinec, a museli čakať na ďalšie pokyny vrchnosti zavretí v izbe hostinca. Súčasne sa s úradníkmi dohodli, že čas, ktorý teraz mali využijú na doučenia sa a úradníci sa zaručili, že im do izby pošlú učiteľov podľa želaní družiny na náklady vrchnosti.
Zhruba v tom istom čase však objavili ešte jednu mimoriadne nebezpečnú informáciu. Sekus totiž, pri obligátnom povinnom prezeraní, ktoré vykonával od istého obdobia vždy keď stretli novú osobu, našiel v adresári, nájdenom v Zaribovej izbe počas bombardovania a následného požiara hostinca, pod heslom Klas, aj Jakobylosa Roztanožku. To jasne znamenalo, že Zariba, ako kontaktná osoba a možno dokonca aj člen Gildy, má kontakt na človeka, ktorý vypočúval družinu, dozvedel sa všetky zásadné informácie a vydával družine pobytový pergamen Veľkej rady, čo bolo vlastne pobytové vízum Inglandie, ktoré bolo vydané v ich prípade na 7 dní. Toto bolo extrémne nepríjemné a dosť nebezpečné. Gilda, ktorá ich prenasledovala počas posledných dní Mesta Barbarov, tesne pred jeho zničením, kedy vlastne až uväznenie a po pol dni následné bombardovanie mesta ukončili život ohrozujúce prenasledovanie Gildou, im teraz určite čoskoro príde, ak už aj neprišla, znova na stopu, pretože sa charakterom informácií značne zviditeľnili. Podľa družiníkov bolo teda prakticky len otázkou času kedy im Gilda začne znova šliapať na päty, a to ešte vôbec netušili prečo vlastne na nich vtedy v Meste Barbarov zaútočila. Do toho navyše prišlo aj Šátorove oznámenie, že stretol v podzemnom bydlisku bielych barbarov nejakých dvoch vyslancov Diaglota, čo neveštilo opäť nič dobré a ostávalo len dúfať, že si ich mocný zlý mág nevšimne a nezačne sa nimi zaoberať. Skrížiť plány takémuto nebezpečnému protivníkovi sa už vôbec nikomu nechcelo. Jedna varianta bola viac horšia ako druhá. Následná debata sa tak niesla vo veľmi stiesnenom duchu a nikto netušil čo všetko sa vlastne ich verejným vynorením v meste spustilo. Pobytový pergamen im mal vypršať už o 6 dní a vôbec netušili čo budú robiť ďalej.
Situácia sa napodiv vyvŕbila úplne sama hneď tretiu noc pobytu v hostinci. Ako som už napísal, družiníci prespali prvú noc v kľude, a podobné to bolo aj s druhou a tak oba dni aj večery každý trávil tak ako chcel. xO2 napríklad celý druhý deň až do pol štvrtej ráno, robil nejaké alchymistické pokusy so surovinami kúpenými od miestneho alchymistu, ktorý ich predtým prišiel navštíviť. Sekus medzitým učil Šátora po večeroch decentne vystupovať, čo však Šátor, divé dieťa, neurvalec a šeredný zálesák z pohraničnej divočiny Helfie, neveľmi chápal ako prospešnú činnosť a Sekusove pokusy naučiť ho správnu spoločenskú etiketu úspešne sabotoval. Keďže však už začínal byť unavený z ničnerobenia tak aspoň zabíjal čas niečím čo mu podľa jeho inštinktu aj tak nebude nikdy k duhu. Zjavne sa však dobre bavil na úkor trpezlivého Sekusa. Štvrtý z partie, trpaslík válečník Gorg, ktorý sa s družinou stretol v hlbokom podzemí, ktoré viedlo do Dagotu, si po večeroch upíjal z fľaše slivovice, ktorú pokútne vymámil od stráží pred dverami, a prekladal to poznámkami striedavo na xO2 a Šátorovu osobu, sledujúc striedavo úsilie oboch pričom celý čas vytrvalo strážil.
Ako som však už vyššie uviedol tretia noc nebola ani zďaleka taká pokojná ako tie dve predtým. Ale poďme pekne po poriadku. Po vcelku pokojne prežitom ba až takmer nudnom dni, keď si xO2 dorobil zopár chýbajúcich predmetov, a s povzdychom, že ešte mu ostávajú dva najťažšie, zobudil po polnoci Gorga nech ho vystrieda v strážení, že si ide trocha zdriemnuť. Gorg z hundraním sebe vlastným, že ho už pobyt v hostinci začína poriadne nudiť a otravovať, vstal a začal sa prechádzať po miestnosti, sem tam sa ohrievajúc pri ozrutnom 2x3x2 sáhy veľkom kozube. Ako sa tak pri ňom ohrieval, pričom riadny plameň v ňom siahal skoro až do komína, zazdalo sa mu, že smerom z komína počuje nejaký divný šuchot. Nesedelo mu to k hučiacim plameňom a tak so zadudraním, že mu asi hučí v ušiach poodišiel ďalej. Po chvíli mu to však nedalo a vrátil sa ku kozubu aby načúval opäť. A skutočne. Šuchot sa ozval znova a tentoraz si bol válečník istý, že sa nejedná o prelud jeho zmyslov od hučiacich plameňov. Znelo to dokonca akoby sa niekto spúšťal dole komínom! Gorg rýchlo prebehol cez izbu k Šátorovej posteli pričom jeho plátové brnenie mu pri tom zvonilo ako prázdne hrnce po dobrom obede. Bez váhania hraničiara drsne zobudil a Šátor na boso, ešte zívajúc, zišiel z postele a len v nočnej košeli podišiel k obrovskému sálajúcemu krbu v ktorom hučali plamene. Aj on zakrátko začul niečo podobné šuchotu, ale potom čo za ním prišiel aj Gorg, štrngajúci ako spomínané hrnce, šuchot razom prestal. Obaja sa postavili po bokoch krbu, každý s dekou z postele v rukách. Šátor na boso a len v pyžame, Gorg v plnej poľnej. Šátora čosi napadlo a tak, zahodiac v zmätku deku na zem, ešte rýchlo zbehol zamknúť dvere do izby a Gorg po tretí raz štrngajúc prešiel krížom cez izbu aby zobudil xO2. Ten spal možno 2 smeny a práve sa mu začal snívať sen o jame plnej magenergie keď ho nejaký idiot zobudil. Zanadával kto ho budí, no prst na válečníkových ústach ho primäl k opatrnému šepotu. Vyskočil a začal sa ticho na posteli obliekať do svojho šupinového brnenia. To isté sa rozhodol medzičasom urobiť aj Šátor, tušiac, že toto smrdí veľkou akciou, ale ten začal navyše všetko nahlas komentovať, aby prípadne zmiatol toho kto sedel v komíne. Strhla sa veľká vymyslená a hraná diskusia, počas ktorej bol zobudený už aj Sekus. Nakoniec všetci teatrálne debatu ukončili a hlučne zaliezli do postelí aj v brneniach a začali demonštratívne chrápať pričom však stále striehli bez mihnutia oka na kozub ako hladní supi. Jedine Gorg, ako v tej chvíli nebojácny a hlavne zvedavý válečník, si sadol za veľký stôl oproti kozubu a čakal. Všetci s napätím vytrvalo čakali.
Čas sa pomaly vliekol až takmer všetci okrem Gorga, hoc v brneniach, už skoro zase pospali, keď sa zrazu Gorg strhol. To sa totiž uprostred plameňov v kozube objavili odrazu tri laná! Nehoreli aj keď plamene cez nich priamo šľahali a lanám to evidentne vôbec neškodilo. Družiníci čo najtichšie vyskákali z postelí a rozostavili sa narýchlo do akejsi uvítacej formácie okolo kozuba. xO2 zboku za krb vedľa jeho rozhorúčenej steny, Gorg klasicky ostal sedieť na stoličke oproti krbu a za ním opretý o skriňu stál Sekus aj s havranom. Šátor stál pri zavretých oknách, ktorých okenice v rámci paranoje zavreli prakticky okamžite po prvom vstúpení do izby pred 3 dňami. Počas celého presunu po izbe, a aj po zaujatí stanovíšť, demonštratívne chrápali aby sa ani najmenej neprezradili.
Náhle sa na koncoch povrazov objavili tri dokonale zahalené postavy. Boli kompletne celé v čiernom, zamatovom plášti s rukavicami, len jeden z nich mal navyše aj purpurový plášť prehodený cez oblečenie a navyše mal miesto čiernych purpurové rukavice. Asi veliteľ. Pristáli rovno doprostred širokého kozuba, pričom plamene im vôbec neškodili! Gorg sa chcel okamžite na votrelcov vrhnúť, no keď siahol po meči uvedomil si, že vlastne žiaden nemá, pretože im ho po príchode do hostinca zhabali a odložili do trezoru. Mal iba dýku, ktorú mu predtým požičal xO2. Vybehol teda von z izby aby ukoristil od niekoho v hostinci väčšiu zbraň. Ťažko povedať kde a od koho ju chcel dostať v tak krátkom čase. Ostávajúci družiníci si mysleli, že sa na nich válečník vykašľal a zbabelo utiekol a tak začali bojovať sami. Boj zahájil, útekom Gorga, úplne odkrytý Sekus. Z jeho ľavého oka vystrelili tri hrubé zelené blesky. Presne trafili chlapa v purpurovom do hrude a ten bol po zelenej sérii odmrštený do zadnej steny kozuba po kotrej sa zviezol okamžite mŕtvy do popola a medzi horiace drevo. Ostávajúci dvaja členovia komanda prekvapením niečo pridusene vykríkli a spakruky hodili po kúzelníkovi a xO2 svoje dýky. Kúzelník sa po presnom zásahu do ramena a následnej otrave z jedu, ktorým bola dýka potretá, zviezol v bezvedomí na zem vedľa skrine. xO2 síce stratil v rovnakom okamihu takmer polovicu životov, ale strašný zásah, kedy vrahova dýka dokonca prerazila jeho šupinové brnenie, akýmsi zázrakom prežil. Jed už u neho, ako u skúseného alchymistu, veľa škody nenarobil. xO2 okamžite obratom hodil do ohniska svoje výbušné mince, ktoré si predtým vyrobil. Tie v ohni okamžite vybuchli v sérii malých intenzívnych výbuchov, ktoré sa postupne znásobili avšak zasiahli a zabili iba jedného zo zostávajúcej dvojice, pretože ten druhý už z ohniska medzičasom vyskočil, utekajúc smerom k dverám. Ťažko povedať či tak urobil podvedome podľa ich pôvodného plánu, aby zabránil úniku z miestnosti, alebo sa k dverám vrhol z číreho zúfalstva aby si spasil vlastný život. xO2 teda ešte hodil po jedinom preživšom svoju Ohnivú hlinu, ale na prvý krát sa netrafil a hlina dopadla do postele, ktorá sa akoby mihnutím čarovného prútika zmenila na kopu rôzne veľkých triesok, cárov látky a peria, ktoré sa ešte notnú chvíľu vírilo vo vzduchu. Druhá hlina však už neminula svoj cieľ a zasiahla votrelca do ramena. Výbuch nešťastníkovi odtrhol ruku v ramene a tak do širokého okolia vystrekol prúd krvi. Hneď na to odpadol a zostal ležať v rýchlo sa zväčšujúcej kaluži krvi keď prúd krvi stále zoslaboval.
Šátor nelenil a začal ležiaceho, ktorý šiel okamžite do hemodynamického šoku, improvizovane ošetrovať aby nevykrvácal aj keď rana to bola očividne strašná a snaha o záchranu sa zdala byť úplne márna. Narýchlo ho nejak obviazal, no medzitým sa vrátil Gorg, ktorý vymyslel ako sa dostať k mŕtvym telám v kozube a nato potreboval silu hraničiara . Starostlivosť o zraneného tak prebrali xO2 a Sekus, ktorý už vyzeral byť ako tak v poriadku po zásahu dýkou potom čo sa trochu doliečil. Gorg chcel totiž zvesiť dvere zo skrine a presunúť ich k ohňu, z ktorého chcel takto skúsiť vytiahnuť obe mŕtvoly, ktoré stále, akoby zázrakom, nehoreli. Zvesiť dvere však nebolo vôbec tak ľahké ako sa zdalo, no nakoniec sa to predsa len válečníkovu podarilo a ten sa potom s ťažkými dverami viac menej dotackal pred kozub pričom ich hneď zpakruky hodil do plápolajúceho ohňa. Za ním to zopakoval s druhými dverami aj Šátor a o chvíľu boli obe telá vonku a oheň sa rozhorel ešte väčším plameňom kŕmený dobrým tvrdým drevom z dverí. Sekus a xO2 medzitým ako tak udržiavali ťažko raneného pri živote aby nezomrel. Gorg začal rýchlo šacovať mŕtvoly a Šátor s xO2 prezreli a zviazali preživšieho, ktorý už bol vtedy mimo okamžitého ohrozenia života a mal ako tak stabilizované životné funkcie.
Sekus si medzitým úplnou náhodou všimol, že od rozhorúčenej steny kozuba začína dymiť aj drevo naskladané hneď vedľa kozuba. Rýchlo oheň rozkopal a vznikajúce plamene razom udusil, pričom drevo radšej hneď prenosil pod okno a ako správny jemný elf sa po tomto výkone aj patrične unavil. Hneď po došacovaní všetkých troch útočníkov začal výsluch zajatca. Základné otázky síce boli Sekusom systematicky zapísané a ten sa ich postupne vraha pýtal, ale celý výsluch šiel pomaly a ťažko. Objavila sa stará slabina družiny, robenie zmysluplných výsluchov. Navyše zajatý vrah bol neoblomný a odmietal vyzradiť čokoľvek načo musel byť zvyškami Gorgovej slivovice spitý na mol, na čo však zase bleskurýchle zaspal. Po prebudení poslednou vodou z mecha ho nakoniec narýchlo kúzelník zhypnotizoval a konečne sa aspoň čosi dozvedel. Bolo však evidentné, že jeho znalosti nesiahajú veľmi ďaleko a že všetko podstatné vedel chlapík v purpurovom plášti. Ten bol však zabitý prakticky okamžite Sekusovými zelenými bleskami a teraz ležal mŕtvy na podlahe. Nakoniec, po dlhom uvažovaní a rozoberaní tých pár slov, ktoré zo zarputilého zajatca dostali, však družiníci dali dokopy, že vrahovia boli zaplatení novými, čerstvo razenými zlatkami nejakým mocným neznámym mužom. Odtiaľ bola pomerne rýchla skratka k tomu, že za tým bude asi nejaká Inglandská vrchnosť prípadne niekto kto má na ňu dobrý kontakt. Tak ako tak šli nitky prevdepodobne vysoko hore do miest ktoré ich len nedávno vypočúvali. Teraz išlo už len o to ako vlastne ďalej. Strhla sa ako vždy zdĺhavá, neproduktívna debata, či skôr hádka, čo urobiť.
Vyhrala skupina, ktorá chcela aby družina povedala strážam po pravde čo sa v izbe udialo, čo sa hneď aj stalo. Vyšli von z izby, no vysvitlo, že stráže, na vyšší rozkaz, neboli počas celého incidentu na mieste a hneď po popísaní toho čo sa stalo v izbe začala byť stráž náhle veľmi nepriateľská. Súčasne mimoriadne podozrivé bolo, že napriek viacnásobnému použitiu Ohnivej hliny, množstvu bleskov, a kriku z izby nikto nič nepočul a nikomu nebolo nič podozrivé. Bolo dosť dobre možné, že izba bola kompletne odclonená od zvyšku hostinca kúzlami aby hostia nevzbudili v hostinci nežiadanú pozornosť. Stráže, tváriac sa akoby sa ich to celé vlastne vôbec netýkalo však nekompromisne rozhodli, že izba bude zapečatená zvonku aj s družiníkmi vo vnútri až do 14. hodiny toho istého dňa, kedy ich mali odviesť rovno k vojenskému súdu. Tušiac, že sa schyľuje k veľkým problémom a vidiac ťažké búrkové mraky, ktoré sa sťahovali nad družinou, začal Šátor, v začínajúcej panike, rýchlo vyjednávať s novým veliteľom, ktorý ich mal strážit. Pôvodne to dokonca vyzeralo, že sa aj nejako dohodnú, ale nakoniec,keď bola stanovená relatívne vysoká suma 20 000 zlatých za prepustenie z izby a slobodu. Veliteľ riskoval popravu a chcel preto bez váhania zdrhnúť rýchlym kliprom do Helfie a to vôbec nebola lacná záležitosť. Nakoniec bola táto ponuka odmietnutá po patovej situácii, keď Sekus a Šátor boli za jej prijatie a Gorg s xO2 proti. Hlavne Kysličník dával teraz ostatným jasne pocítiť, že bol proti akémukoľvek priznávaniu sa a začal výrazne sabotovať rozhodnutia, ktoré pretláčal Šátor ako neformálny vodca družiny. Rozhodol nakoniec los v neprospech platenia za útek.
Zdalo sa, že ku komplikovanej situácii v ktorej sa družina ocitla, sa navyše pridalo náhle skomplikovanie aj vzťahovmedzi družiníkmi. Do toho sa začalo postupne potvrdzovať, že sú skutočne s najväčšou pravdepodobnosťou obeťami akéhosi silného spiknutia vysokých úradníkov Inglandie. Nebolo jasné ako z toho von a družiníci sa stále viac zamotávali vo vlastných debatách. Gorg a xO2 sa chceli ísť napriek tomu dokonca obraňovať na súd, no Gorg potom, po objasnení súdneho systému v Inglandii Sekusom, od návrhu rýchlo odskočil. xO2 tak ostal jediný, kto sa chcel na súde obhajovať a súčasne dúfal, že s obhajobou uspejú. Sledujúc však predošlý vývoj jeho názorov nebolo tak úplne vylúčené, že vlastne len pretláčal do extrémneho konca pôvodný Šátorov návrh o priznaní sa proti ktorému celý čas vehementne vystupoval. Gorg verný svojmu povolaniu, sa stal potom priaznivcom militaristického spôsobu prebitia sa z hostinca von za každú cenu. Šátor vyzeral v danej chvíli dosť bezradne a rezignovane navrhoval nejakú lesť, ale akú to už nepovedal. Sekus chcel nejakou mágiou zneviditeľniť družinu a presunúť ju niekde mimo hostinca, no problémom ostávali vo všetkých verziách zbrane. Tie boli totiž uzamknuté v trezore hostinca, ktorý bol dole v bare, stále na očiach. Celé to vyzeralo, že mali počúvnuť xO2, radšej sa k ničomu nepriznávať a potajomky zdúchnuť z hostinca.
Po dlhom čase radenia sa sa družina konečne rozhodla čo ďalej urobí. Keďže väčšina bola za zdrhnutie niekam ďaleko, xO2 bol nakoniec presvedčený a tiež súhlasil s útekom. Musel však byť podľa neho rýchly a nenápadný, pretože alchymista, podľa svojich slov, nemal chuť sa nechať potrestať navyše ešte aj za pohŕdanie Inglandskou spravodlivosťou. Bolo jasné medzi riadkami, že ostatní mu uznali, že mal pravdu a Kysličník by nebol Kysličníkom keby im to celé nedal aspoň trochu pocítiť. Družina však už bola evidentne zbavená vnútorného konfliktu a po technickej porade teda spustili samotnú akciu úniku z vládneho hostinca už ako jeden muž.
Sekus sa sústredil a teleportoval xO2 na chodbu o poschodie nižšie. Hneď za ním poslal na prvý pokus aj Gorga, ktorý napodiv veľmi kľudne očakával jemu dosť neobľúbené teleportovanie. Hneď na to sa zjavil vedľa tých dvoch aj Šátor so psom, ktorého však rýchlo pustil z rúk. Predsa len je to nejaká váha aj pre vysokého a statného hraničiara. Nakoniec sa tradične sentimentálny Sekus smutným pohľadom rozlúčil s miestnosťou do ktorej prišli ako hostia, zmenili sa na väzňov a odchádzali ako zločinci. Pre družinu to nebolo vlastne nič nové, no bol to pohľad na izbu čo ho rozcitlivil. Bola spustošená akoby sa ňou prehnalo stádo divej zveri. Na padrť rozbitá posteľ v rohu, pod zavretým oknom nahádzané ohorené drevo, začmudený kozub, obrovské kaluže krvi s roztrhanými plachtami a telá vrahov. Nakoniec však ovládol clivotu a zármutok a uvedomil si, že predsa neurobili nič prečo by sa mal cítiť previnilo a premiestnil sa bez zaváhania k druhom práve vo chvíli, keď začuli ako sa z horného poschodia niekto šinie dole po schodoch.
Šátor aj s xO2 v panike vbehli do najbližšej miestnosti, ktorá nebola zamknutá. Bola to izba v ktorej spal akýsi nižšie postavený veľmož, ktorý úplne netradične jednak cestoval úplne sám a nadôvažok si dokonca ešte aj zabudol zamknúť dvere. To však už medzitým Gorg utekal ku schodom dole a spýtavo sa zahľadel na kúzelníka od ktorého čakal dohodnutú akciu. Ten naňho však len nechápavo pozeral, pretože podľa pôvodne dohodnutého plánu mal Gorg zostať zatiaľ hore, no nakoniec Sekus len rezignovane mávol rukou a zbehol dole schodmi do poloprázdnej vyčapne hostinca. Únik z hostinca sa týmto spustil. Za dlhším pultom v krčme sa obšmietal barman a barmanka, ktorí hneď zrána buzerovali asi 10 čašníkov v čistení lavíc a stolov a cvičili ich v správnom obsluhovaní. Sekus pomaly prišiel k baru a rozkázal si jedno pivo pre Gorga a jedno víno pre seba. Barmanka im nápoje bez mrknutia oka podala v špinavých pohároch zo včerajšej noci, ktoré ešte nestihli umyť. S hundraním nad kvalitou služieb si obaja sadli do tieňa pod schody a pozorne sledovali čo sa deje v hostinci. Šátor a xO2 medzitým tŕpli v cudzej izbe kto to ide po chodbe, avšak vysvitlo, že to bol len akýsi hosť chystajúci sa na skoré raňajky dole do nálevny. Obaja teda rýchlo vypadli z izby, v ktorej im už začínalo prihorievať pretože veľmož sa medzitým zobudil a prekvapene si pretieral oči, keď zbadal dve neznáme osoby ako stoja v plnej poľnej v jeho vlastnej izbe pri dverách a prstom mu ukazujú aby bol ticho. Hneď ako tí dvaja vybehli z izby, tak za nimi pre istoru dvakrát zamkol roztrasenými rukamistále nevediac či spal alebo bdel. Dole medzitým čas plynul otrasne pomaly a Sekus stále hútal čo robiť a ako najlepšie rozpútať čo najväčší chaos. Medzitým Šátor s xO2 začuli znova nejakú postavu ako ide dole schodmi. xO2 sa schoval pod schody a Šátor sa tváril, že odomyká izbu. xO2 si ešte nadôvažok pripravil malú fúkačku ukoristenú od trojčlennej bandy, ktorá ich chcela zavraždiť v izbe. Bol to znova akýsi zeman chystajúci sa v župane a nočnej čiapke na raňajky. Zaťukal si na čelo, keď videl xO2 učupeného za schodami, pretože si myslel, že je to nejaké rozmaznané dieťa hrajúce sa na vojaka a vyčítavo sa zazrel na Šátora, o ktorom si myslel, že to je jeho nepodarený otec. Šátor sa však k svojmu dieťaťu vôbec nehlásil a tak začudovaný zeman si šiel radšej po svojich dole na raňajky. Zúfalí Šátor s xO2, vidiac koľko ľudí chodí po schodoch, už aj chceli zbehnúť dole do výčapne a improvizovane rozbehnúť plán, no nakoniec predsa radšej len ešte chvíľku počkali pri schodoch vedúcich do nálevny a stále čakali na signál k úteku od družiníkov v nálevne. Akú mal mať podobu vôbec netušili.
V tej chvíli však už Sekus kráčal k barovému pultu pevne rozhodnutý tam urobiť svojou kúzelnou paličkou veľkú dymovú clonu ako vhodnú zásterku na útek. V polovici vyvolávania kúzla mu však palička nešťastnou náhodou praskla a tak z veľkej dymovej clony zostal zadymený iba bar a bezprostredné okolie, ktoré pokryl hustý šedý dym. Barman a barmanka, mysliac si, že začalo horieť, neviem prečo kašľajúc, keď tento dym bol nedusivý, vybehli v panike von z dymu. V tej chvíli, čakajúc presne na tento moment, vbehli dovnútra dymovej clony Gorg so Sekusom. Nič nevidiac pre hustý dym strhli po slepiačky zo steny obrazy, ktorých tam napriek klasickému Šátorovmu ubezpečovaniu bolo viac ako čakali. Strhnutím obrazov sa dali nahmatať dvierka až 4 rovnako veľkých trezorov. Sekus si teda s povzdychom úplne námatkovo vybral jeden zo 4 trezorov ukrytých za obrazmi a otvoril ho nejakým kúzlom. Šťastie dnes zjavne stálo pri nich. Gorg totiž hneď ako siahol dovnútra, nahmatal svoju starú dobrú sekeru, ktorá mu skoro sama vkĺzla do ruky. Kedže však bol príliš malý musel zvyšok obsahu trezoru pozbierať Sekus, ktorý však nič v trezore nevidel kvôli dymu, a tak keď bral zvyšné zbrane nechtiac pozhadzoval pár kusov na zem. Tie Gorg hneď rýchlo pozbieral a obratom nato ho Sekus nečakane odteleportoval na schody vedúce hore na poschodie. Tu hneď k nemu zbehli Šátor a xO2, ktorí ho zbadali a rýchlo si pobrali od válečníka zbrane, ktoré boli všetky ich. Očividne a na veľké šťastie boli všetky zamknuté na jednom mieste. Nakoniec sa k nim teleportoval aj Sekus a bolo to práve včas pretože barbari strážiaci pred hostincom vtrhli dnu a mysliac si, že sa niekto snaží vylúpiť trezor, začali v bare rúbať hlava nehlava až triesky a kusy dreva lietali široko ďaleko. Skončilo to rozrúbaním celého baru a sem tam sa čosi zjavne ušlo asi aj niektorému barbarovi, keďže sporadicky bolo počuť z dymu aj nešťastné výkriky plné bolesti. V tej dobe tam už však dávno nebolo ani jedného družiníka.. Chvíľu nato prišli k baru dokonca ešte aj krolli, no tí však len nerozhodne čakali čo sa bude diať a iba jeden či dvaja odvážnejší sa pripojili k likvidácii baru. Družina celú situáciu medzitým využila a zbehla okolo stojacih krollov do stajní. Iba posledného zo skupiny unikajúcich, xO2, si krolli všimli, lenže ten tak rýchlo zmizol v dverách do stajní, že slaboduchí jedinci krollského národa len vyvalene čumeli na dvere nevediac či mali halucinácie alebo to bol skutočný kudůk, ktorého doteraz videli len v cirkuse. A tak sa len rozpačito postavili ku dverám a strážili ich aby cez ne nikto neprešiel, kým nadriadení nedajú jasný povel čo urobiť ďalej. Družina medzitým zo stajní vyviedla von kone, no Šátor ešte musel zblbnúť dvoch barabarov stojacich vonku a strážiacich zadný vchod do hostinca. S tým, že idú cvičiť do Arény stráže skutočne oblbli a vydali sa smerom do stredu mesta, pričom Sekus za sebou ešte preventívne rozhodil pár hrstí zlaťákov aby sa im ľahšie mizlo s hustnúcim davom za chrbtom.
Gorg, snažiac sa ukojiť si svoju trpaslícku pýchu a opätovne čiastočne nepochopiac situáciu, skúsil najprv vysadiť na koňa malého xO2, ale potom čo sa xO2 svojsky pokyvoval v konskom sedle a hrozilo, že každú chvíľu z neho spadne, ho radšej rýchlo zložil. Kysličník totiž vôbec nevedel jazdiť na koni, no pre vlastnú ješitnosť to zase nepovedal iniciatívnemu Gorgovi ani ostatným. Válečník však neleniac po akomsi špecifickom akrobatickom úkone do sedla vyliezol sám, pričom sa spokojne rehnil na celé kolo a ukazoval každému svoje zažltnuté zuby. Sekus sa na neho vyčítavo pozrel a okríkol ho, že budí veľmi neželanú pozornosť a tak Gorg, so značnou neľúbosťou a zle zazerajúc na kúzelníka, voľky nevoľky zliezol z koňa podobným akrobatickým úkonom a kráčal ticho nasrdene vedľa neho. Od akéhosi žobráka na ulici sa vyzvedeli kde sa dá v najbližšom okolí kúpiť nejaký koč a šli si ho tam aj čo najskôr zaobstarať, keďže sa potrebovali z mesta čo najskôr vypariť. Koč stál nakoniec príšerných asi 2500 zlatých, no cenu museli celý čas veľmi tvrdo zjednávať a začínali prakticky na o 1000 zlatých vyššej takže celkovo dopadli ešte veľmi dobre. Predavač zjavne vytušil, že majú veľmi naponáhlo, no družiníci zase neboli vo vyjednávaní nejakí zelenáči. Zapriahli do svojho nového koča hneď všetky svoje štyri kone, ktoré síce boli viac jazdecké ako ťažné, no kone veľmi neprotestovali. Koč bol síce dosť jednoduchý, no už pérovací a tak sa im viezlo prakticky ako veľmožom po vynikajúcich inglandských cestách. Tieto síce zďaleka nedosahovali svetového vehlasu helfských, no v Prímorí boli považované za široko ďaleko najlepšie. Predavač im ešte dokonca ako láskavosť za, na inglandské pomery, drobnú úplatu, dohodol kočiša, ktorý ich vyviezol za mesto, kde opraty nedočkavo prebral Gorg, ktorý neskúsenou rukou začal viesť kone natešene sám. Tie však bežali prakticky samé rýchlym klusom a krajina sa tak okolo nich mihala ako nikdy predtým.
Naľavo sa rozprestierala pekne upravená a veľmi úrodná krajina sviežich lúk a pastvín popretkávaná úhľadnými poliami a roľami, vzorne obrobenými, ktoré sa striedali s veľkými a čistými dedinami so zoradenými domami bez jedinej chybičky. Napravo, pár desiatok sáhov od udržiavanej cesty, bol ostrý skalný útes padajúci kolmo do mora, ktoré udieralo na skaly mohutným príbojom, ktorý bolo počuť až hore do idúceho koča. Miestami sa cesta vinula na útesoch aj 25 až 50 sáhov vysoko nad morom. Prakticky celú cestu vľavo lemovali rôzne veľké veterné mlyny, ktorých kolesá sa točili zjavne rýchlejšie ako dovoľoval práve fúkajúci vietor od mora. Príčinou vraj boli alchymisti prechádzajúci sa pomedzi mlyny s akousi drevenou palicou a vyvolávajúci, ako tvrdil zasvätene xO2, elementálov vetra. Šátor však len krútil neveriaco hlavou, Sekus skoro celú cestu mlčal a Gorg xO2 nevnímal, pretože bol úplne zažratý do vedenia koní. A keby ho aj bol býval počúval, iste by takým hovadinám neveril. Skoro by som bol býval zabudol dodať, že Sekus si hneď z úvodu cesty, v jednom z prvých mlynov, kúpil za 10 zlatých asi 200 mincí rôzneho zrna pre svojho havrana. Po hodine a trištvrte vytrvalého a rezkého klusu takoutou malebnou krajinou prišli do, asi 38 míľ od Klasu vzdialeného, Mlynova, ktoré bolo relatívne do šírky roztiahnutým mestom a malo okolo 15 tisíc obyvateľov. Preklusali veľkým štýlom cez mesto priamo hlavnou triedou a poďho rýchlo ďalej. V meste prechádzajúci dokonca neplatili žiadne mýto. Mali naponáhlo pretože izba sa mala odpečatiť o 14 hodine a bolo už krátko pred poludním. Aj tak ju asi odpečatili skôr po dramatických udalostiach v hostinci. Po ceste ich nervozita narastala s blížiacou sa hodinou, no nakoniec prišli na hranicu, po prejdení posledného mesta, ktorým bolo Radomírovo s asi 10 tisíc obyvateľmi, presne o 14 hodine a za najväčšieho úpeku.
Hranicu tvorili len dve jednoruché drevené strážne búdky a dve vysoké drevené veže, ktoré mali na vrcholoch prichytené dve veľké pohyblivé zrkadlá na komunikovanie. Pod vežami samotnými stálo priviazaných asi 10 rôznych koní. Bolo dusno a teplo, vzduch stál a všade bolo počuť cvrlikanie cikád. Samotnej prehliadky sa zúčastnili iba dvaja vojaci, z toho jeden len neprítomne znudene prežúval nejaké zoschnuté steblo trávy. Po obligátnych a povinných otázkach vojak radšej rýchlo skĺzol do bežného rozhovoru vzhľadom na to, že na hranici boli momentálne sami a stráž sa úplne zjavne príšerne nudila. Družina nepôsobila nebezpečným alebo problematickým dojmom a tak si vojaci spríjemňovali dlhý čas služby. Po aktivovaní jedného zo zrkadiel na jednej z veží sa však družina, v predzvesti problémov, so zhovorčivým vojakom narýchlo rozlúčila, pričom v ten deň mimoriadne štedrý Šátor, mu daroval až zlatku ako pozornosť za rýchlu a nekomplikovanú hraničnú kontrolu. Ku koňom si sadol znova Gorg a akonáhle sa trocha vzdialili od pohraničných veží, práskol do koní tak, že o chvíľu už len vietor svišťal okolo nich.
O hraničnej kontrole v Džabire sa hovoriť nedalo a len trosky malého dreveného domčeka evokovali vzdialenú predstavu, že tu niečo také kedysi asi existovalo. Chufa však ležala v plytkom údolí širokom do 10 míľ, prakticky hneď pod nimi a veľkú jej časť bolo vidieť už z Inglandskej strážnej búdky. Napravo sa trblietalo zelenomodré, úplne pokojné more v zálive Chufského prístavu, zľava v údolí bolo vidno cestu vedúcu do hlavného mesta Džabaru, z ktorého kedysi vyrazili a oproti za mestom, na podobnom pahorku z ktorého schádzali, len o niečo ďalej, už bolo vidno strážne veže pohraničníkov Baliho zeme. Okolo mestských hradieb ležal široký pás neusporiadaných budov patriacich k predmestiam Chufy a v časti prístavu, ktorý bolo vidno kotvilo niekoľko tuctov lodí rôznych veľkostí. Na ceste dole do mesta nebolo nikoho a desivé podzemie Dagotu sa tejto chvíli zdalo byť len strašne vzdialenou, takmer detskou, nočnou morou.
Takto sa vo eľmi dobrej nálade niečo po pol tretej, zvoľneným klusom, dostali do jediného džabirského prístavu. Hneď pred hradbami, ktoré občas nebolo vidno pre vysoké budovy predmestia, dostali rýchlokurz zákonov mesta a kráľovstva a taktiež len teoretickú osobnú prehliadku. Bolo im položených niekoľko viacmenej formálnych otázok a celá procedúra vlastne tak trochu nahrádzala neexistujúcu hraničnú kontrolu. Po vojakoch ich o mýtne obrala aj takmer rovnako oblečená mestská stráž a za drobnú úplatu sa dokonca dozvedeli aj o útulnom hostinci na námestí kde sa dala bezpečne stráviť najbližšia noc. Mesto za hradbami bolo asi 2-3 míle široké a patrilo za jeden, keď nie z najväčšich, tak určite z najlepších prístavov Prímoria. V meste sa tiesnilo asi 25 tisíc obyvateľov, ktorí boli známi svojou kozmopolitnosťou a toleranciou. Oproti Inglandii tu bolo všetko výrazne lacnejšie avšak aj kvalita tovaru tomu často zodpovedala. Dalo sa tu kúpiť a zohnať takmer všetko a zo severných miest Prímoria malo povesť najrozmanitejšieho. Či už tovarom, obyvateľstvom alebo rozmanitými, legálnymi, pololegálnymi alebo čisto ilegálnymi službami.
Ako som už vyššie napísal, poprejdení stráží pri bráne, vyhľadali naši druhovia hostinec zvaný Zlámaná Grešle, ktorý prichýlil našich družiníkov za 150 zlatých. V zdanlivo vysokej cene však bola už zarátaná úplná strava, ubytovanie pre všetkých štyroch, ustajnenie 4 koní a uschovanie koča na 4 dni. Oproti Inglandii to bolo citeľne lacnejšie, no aj tak Zlámaná Grešle patril medzi dosť drahý podnik lokalizovaný na hlavnom námestí. Ako nie prvý krát sa aj tento hostinec mal ocitnúť v osudoch družiny aj v budúcnosti. Po drobných nákupoch a dozásobovaní sa hlavne večne sa dovybavujúceho sa Gorga, ktorého bieli kudůci obrali takmer o všetko, sa rozhodli, že v meste pobudnú vyššie spomenuté 4 dni a poriadne si oddýchnu po náročnom a hlavne nebezpečnom putovaní. Po uplynutí 4 dní mala prebehnúť veľká družinná porada s výsledkom podľa toho, čo sa v meste medzitým podarí vyzistiť.
Ďalší postup bol totiž veľmi nejasný a úplne otvorený. Samozrejme bolo nad slnko jasnejšie, že trebalo mať oči celý čas na stopkách. Mocná Inglandia bola za rohom a tajuplná a vražedná Gilda určite tiež, no kam sa vybrať ďalej vôbec nikto v družine netušil. Ďalšie dni sa teda niesli hlavne v znamení dopĺňania dôležitých zásob a doučovania sa pre dobrodruha takých prepotrebných znalostí akými bezpochyby boli napríklad jazdenie na koni prípadne plávanie. Po večeroch, keď sa každý opatrne svojou cestou vracal do hostinca, navštevovali obchodníkov od ktorých si každý dokúpil do zásob zopár kúzelných predmetov a iných dôležitých vecí do výbavy. Súčasne hlavne Šátor s Gorgom pídili po všetkých možných informáciách a hlavne po nejakých dobrých, no hlavne výnosných a nie veľmi nebezpečných kšeftoch, ktoré by stáli za pozornosť. Šátor bol tradične večne hladný po informáciách a Gorg po zlatkách na ďalšiu ešte lepšiu výbavu.
Okrem veľmi nezáživnej súčasnej politickej situácie v Džabire sa tiež dozvedeli, že karavána naložená prevažne knihami určenými pre Hlavnú Džabarskú knižnicu bola prepadnutá a všetky knihy boli ulúpené, pričom, a to bolo veľmi zvláštne, iné cennosti ostali na mieste prepadu ako zistila vojenská jednotka vyslaná na miesto. Zjavne krádež na objednávku. Knihy totiž boli mimoriadne cenné pretože hovorili hlavne o histórii Prímoria a Južného Impéria zvlášť, pričom všetko to boli originály diel. Knižnica síce vyhlásila odmenu 500 zlatých za knihu za ich nájdenie, no pri takej nízkej a viac menej smiešnej cene za tak vzácne knihy bolo jasné, že ak by ich aj niekto našiel, nechá si ich radšej pre seba. Malo sa to stať niekde za Igbou, v oblasti kde prednedávnom zabili Četaře, v južnom podhorí Malého Khanu. Ponuka to nebola veľmi výnosná a celé to smrdelo, tak ako väčšina podobných kšeftov pre dobrodruhov. Síce by možno popri tom natrafili aj na čosi ďalšie, zaujímavejšie. Ale tiež sa pri tom veľmi pravdepodobne mohli zraziť s objednávateľom prepadu, čo určite nebol žiaden lapikurkár. Ďalšia ponuka na prácu pre dobrodruha o ktorej sa dozvedeli a ktorá bola stále aktuálna, bola len o trochu zaujímavejšia a hovorila o tom, že kto nájde potomka baróna Aldžiho dostane na ruku odmenu 12 tisíc zlatých. Barón bol starý odbojný veľmož, ktorý vyprovokoval svojim nárokom na trón nedávnu krátku občiansku vojnu v Džabire, ktorá sa skončila prakticky len v jeseni minulého roka vypálením jeho tvrdze a pobitím či pozatváraním jeho stúpencov. Kto a načo chcel vypátrať jeho potomka sa radšej nikto nepýtal. Odmena bola vysoká avšak aj vyložená námaha tomu zodpovedala a nezvestný potomok asi nečakal na dobrodruhov v najbližšej krčme pri krčahu piva, keď mu vlastne šlo o život. Ďalší, podobne náročný aj keď zjavne bohom ľúbeznejší kšeft bola skôr polo fáma o Rudom Oku. Široko ďaleko známom pirátovi, ktorý dlhodobo a vytrvalo, už dobrých pár rokov, veľmi obťažoval obchodné lode v celom okolí prímorských štátov a prakticky v celej oblasti medzi Vtáčím kráľovstvom a kontinentom. Podľa nepodložených, no vytrvalo kolujúcich fám mal mať svoj hlavný tajný prístav niekde pri alebo ešte horšie priamo na niektorom z Ľudožrutích ostrovov. Odmena za jeho hlavu sa tiež pohybovala rádovo v tisícoch zlatých, no toto už sa zdalo byť úplne mimo schopností družiny. Pirát mal podľa len triezvych odhadov niekoľko tuctov lodí a stovky mužov v svojich službách, časť z nich rozptýlených ako špehov či odložených mužov v zbrani po množstve prístavov celého Prímoria takže si vlastne zriadil nikým nekontrolvanú vlastnú malú ríšu so svojim centrum niekde v divočine. Aby sme nezabudli tak tu ostala ešte viac menej len teoretická možnosť ísť pracovať na neďaleké, veľmi významné Broučí ostrovy, kde bolo treba dolovať vzácný špíz za asi 45-50 zlatých mesačne, no toto všetci svorne rýchlo zamietli ako robotu úplne nedôstojnú pre dobrodruha.
Okrem týchto viac menej oficiálnych a verejne známych ponúk, prišiel vyslovene za družinou do hostinca s novou ponukou akýsi lénny pán od Malého Khanu, ktorého manželka bola nezvestná od strašnej búrky, ktorá sa prehnala Prímorím minulý týždeň. Cestovala po mori v tento veľmi neštastný čas a tento pán očividne veril, že jeho žena stále ešte žije. On sám však pôsobil veľmi nedôveryhodne a jeho záujem o osud vlastnej ženy vyznieval veľmi neúprimne a falošne. Podľa informácií, ktoré družine poskytol sa o jeho motivácii nič bližšie zistiť nepodarilo, no úplne čistá očividne nebola. Ozrejmil družine, že nákladnou finančnou kampaňou sa mu podarilo vyzvedieť, že akési trosky lode boli zahliadnuté pri Umrlčích ostrovoch. Tieto trosky dobre sedeli na typ lode, ktorým sa jeho manželka plavila, avšak ostrovy patrili k všeobecne známym a chronicky nebezpečným Ľudožrútím ostrovom na ktorých, ako bolo všetkým veľmi dobre známe, vládu tvorila hlavne tropická džungľa a kmene nepriateľských ľudožrútskych divochov. O Rudom Oku ani nehovoriac. Nepríjemné miesto a zložitý problém. Za záchranu svojej ženy lénny pán núkal svoj väčší zrub respektíve skôr statok v podhorí Malého Khanu, kde sa však pôda v poslednej dobe neprideľovala, ale skôr brala a kde pôdu nikto nebral lebo ju nikto nechcel, kvôli postupnému návratu divočiny do kedysi relatívne civilizovaného pohoria. Kto by sa v síce malom, ale vysokom pohraničnom pohorí otravoval s večnými skřetmi či orkami a v zime, v záľahe snehu, s vlkmi? Stačilo zísť 10-15 míľ a zaraz ste boli v teplejšej a úrodnejšej nížine. V horách už ostávali prakticky iba zbytky menších zarputilých trpaslíckych rodín, ktoré však žili už len v dobre opalisádovaných dedinách a do nížiny schádzali len výnimočne na výmenu tovaru. Bane už boli od nepamäti vyťažené a tak okrem dreva, zveri a kožušínnebolo veľa dôvodov na pobyt v drsných horách. Okrem toho poslednú dobu navyše v horách začali šarapatiť buď utečenci z bývalého Krwelovho štátu alebo hyskandská armáda snažiaca sa utečencom, ktorí ju stále zo zálohy napádali, likvidovať skryté horské tábory často aj za hraničnou čiarou a hlboko na džabirskom území. Skrátka a dobre v súčastnosti bol v horách poriadny chaos a kto nemusel tak do nich vôbec neliezol. Statky džabirských majiteľov pomaly, ale isto upadali a do hôr sa postupne vracala späť divočina, ktorá tu vládla stáročia predtým. V takejto situácii ponúkať niekomu statok alebo zrub sa rovnalo takmer urážke a celkom dobre to zapadalo do pomerne podivného obrazu o lénnom pánovi ako aj o celej jeho záležitosti. To však naši druhovia vôbec netušili a na lénnom pánovi sa dokonca niektorým z nich naopak nič podivné nezdalo. Všetkým sa im navyše zapáčila idea, že zrazu budú môcť mať vlastný dom. Ceny týchto pozemkov v horách boli síce v súčasnosti extrémne nízke, no dostať sa k domu v nížine mohlo byť zase aj pre skúsených dobrodruhov, hoc s väčším majetkom, dlhodobejší problém. K domu však bola ešte ďaleká cesta. Trebalo najprv hraběnku, ktorá sa volala Líthas nájsť. A čo keď už bola dávno mŕtva? Mimochodom nestretli sa s ňou už niekedy a niekde náhodou? Uvidíme či prijali túto zvláštnu ponuku. Kap9.