|
Bukovske
|
|
Akcia Bukovske vrchy dostala privlastok Saigon aj vdaka vlhku a rastlinstvu. Necudujte sa ak nebudete niecomu v texte rozumiet. Bol totiz tvoreny pre vnutorne potreby..... SAIGON '98 4.Júla 7:50 ráno Vyrazili sme. Stali sme vo vlaku Čingov, ktorý bol naprataný na skapatie. Najprv sme sa nastahovali do sluzobneho vozna, ale po raznom upozorneni statnym (štátnym) a notne nervoznym sprievodcom sme sa aj s bagazou presunuli cez spojovaci usek do druheho vagona, ktory nebol sluzobny a tym padom sme tam nezavadzali. Batohov vsak bolo tolko, ze sme blokovali chodbu k hajzlu a tak jeden z nas bol stale v pohotovosti a prekladal moj vak od dveri k spominanemu WC. Najma po tom co este pred Trnavou sa do maleho umyvadla vysablila jedna dievka a upchala umyvadlo, do ktoreho stale kvapkala voda z bezodneho zasobnika niekde na streche vozna. Aj tak vsak musel Kubo sediet v sluzobnom vozni na schodoch a spat, jednoducho sa k nam do chodbicky pred WC (hajzeľ) nevosiel. Stali sme az po Poprad kde vystupila notna cast vlaku baziaca po nasich velhorach. Slnko sa sem tam ukazovalo a chalani uz zacali aj meditovat o pocasi, ale 250 km odtial na vychod mohlo byt vsetko inak a tak debata nemala zmysel a rychlo ustala. Asi o 13:50 sme prisli do Kosic. Metropola vychodu nas vitala s tradicnymi Romami na stanici. Kupili sme listky a hybaj na vlak do Humenneho. Isiel dolom teda cez Trebisov co sice je asi o 7 km menej ako cez Presov, ale tradicne Banovce nad Ondavou nas zbavili iluzie o rychlom prichode do Humenneho. Cas sme si kratili mojim uvodom do zemepisu vychodu. Hodil sa najma Kubovi no i Mago si prisiel na svoje. Po asi 20 min stani v spominanych Banovciach nad Ondavou, sme konecne so zvukom lodneho remorkera vyrazili dalej (toto ako aj vela dalsich veci vymyslel Kubo). Po kratkom intermezze v Michalovciach, ktorych zel. stanicu opisal Kubo ako zadny vchod do bitunku sme konecne dorazili do Humenneho. Mohlo byt nieco okolo 16:00. Po zisteni vlacika do Sniny sme narychlo zbodli v stanicnej restike z totalitnych casov jednu slepaciu polievku s 2 rozkami. Vlacik sme skoro zmeskali pretoze sme sa tradicne zakecali, na co vypravca stiahol z hlavy ciapku a zakyval nou naco vlacik zastavil. Hanbili sme sa, ale ako neskor vysvitlo pri zastaveni v stanici Humenne-predmestie, ked sme sa takto pohynali na tri krat, je to tu asi o nieco beznejsie ako na “civilizovanom” zapade. (Inak vdaka pretoze inak by sme ostali asi visiet v Humennom) Do Sniny sme dorazili asi nieco po 17:00. Hned nato sme sa pobrali k autobusovej stanici.Cestou nas Miso odfotil na piedestaloch na Sninskom namesti. Po tom co sme zistili, ze autobus do Novej Sedlice ide az po 20:00 sme sa trochu potulovali po Snine a cakali s miestnymi domorodcami, z ktorych niektori mozno boli mojou velmi vzdialenou rodinou. Nakoniec sme sa dockali a nasadli sme do autobusu plni ocakavania. Ocakavania sa naplnili, kraj bol prekvapujuco v pohode, serpentiny boli, kamikadze sofer podla Maga tiez (evidentne nezvyknuty na podobne veci) normalne mi to pripadalo ako niekde na strednom Slovensku, ale bez smrekov. Stromy miestami vytvarali cez cestu previsy (normalne skoro tunely) a rychle stmievanie zacinalo zavanat exotikou. Asi o 21:30 sme dorazili do najvychodnejsej obce na Slovensku. Po 13 a pol hodinach cesty, prejduc asi 540 km a lahsi asi o 300 Sk, sme vystupili v stichnutej tmavej dedine. (Inak uz sme si mysleli, ze sme posledni mohykani, ale este v Snine nastupili normalne dvaja ceski turisti co nas teda uplne dorazilo. Ako sme mali vidiet neboli to posledni turisti) Pozreli sme mapu a vydali sme sa do tmy. Pri prvej brane kde sme zocili domorodcov opekajucich nieco na grile sme sa opytali na stanove miesto zakreslene na mape. Strbava babka sa na nas usmiala a na otazku kde sa tu da zlozit nam odvetila narecim, ze kde sa zlozime tam spat budeme, ze za dedinou je miesta dost. Tak sme sa podakovali a isli sme dalej. Po chvili sme stretli akehosi chlapa, ktory sa vracal z krcmy v dobrej nalade domov. Vysvitlo, ze je to bojovnik II. Svetovej vojny po ktorej mu zostal na pravej ruke hak. Ked sme povedali odkial ideme a co hladame tak nam odvetil, ze v BA bol pred 40 rokmi prave po tu protezu s hakom a za dedinou, ze vraj je stan v ktorom je vsetko este aj dievcata a su asi z Presova pretoze auto ma PO znacku. Po zaspievani par vojnovych pesniciek a ukazani svojho domu aj smeru ktorym je ten stan sme sa podakovali a vybrali sa dalej. Po chvilach slapania po ceste sme zhliadli pod lesom tien akejsi stavby a tak sme presli siroky potok a zasli sme az k senniku, ktory vyplaval z tmy. Pod nim sme chvilu meditovali ako budeme spat, ale nakoniec sme pod senikom postavili stan a vsetci 4 sme sa donho narvali. Dobre sme urobili. 5. Jula, Ne, sviatok Cyrila a Metoda Rano sme sa zobudili na bucanie krav, spev a dazd. Kubo s Magom pozreli von a so zadudranim povedali nieco v zmysle "a je to tady". Cely den sme prezili hranim kariet a pocuvanim osameleho pevca na protilahlom svahu, ktory pasol kozy a robil este nieco co si uz nepametam. Ja s Misom sme este zbehli do dediny po vodu a konzervy. Cestou som stratil kapucu k sustak bunde, ale dobry pastier rozneho statku mi ju priniesol za co mu chcem tymto podakovat. Boris s Kubom lovili v kalnom potoku aj ryby na ktore mal Kubo chut akoby uz niekedy aj nejaku chytil. Po chvili mu bola zima a tak sa odobral k senniku. Boris stal v potoku a na mostiku par hodin a ked ani on nic nechytil vykaslal sa nato. Islo sa spat. Teda este predtym sme robili puding, ale nakoniec sme ho zjedli ako teplu vanilkovu vodu asi aj preto lebo som navrhol aby sme zmiesali dva rozdielne druhy. 6. Jula, Po Rano bolo rovnake ako vcera, len s kravami prisli dve babky, ktore si natvrdo zlozili ohen o kmen dvoch briezok a ked nas pozvali si nieco opiect vyslo najavo, ze nemame co.Trapas. Po dopoludnajsom poflakovani sme sa rozhodli, ze poobede ked sa trocha vycasi vyrazime. Chceli sme dojst aspon po Kremenec, tam mala byt nejaka uchylna pre uchylov ako sme my. Poobede sme sa teda vydali na cestu. Cestou sme este potrebovali nacerpat vodu a tak sme “prepadli” jednu babku zijucu osamote aj so svatymi obrazkami. Tam padla aj pamatna veta “Chlapci pomoknete”. Nabrali sme vodu a vyrazili sme. Ja som chvatal ako kon, asi preto lebo som vedel, ze pred samotnym vystupom na Kremenec je este maly hreben. Chalani hned ako sme vosli do lesa pochopili hrozy toho na co sa dali nahovorit. Blato, blato a este raz blato minimalne po clenky pre labuznikov boli oblasti aj po kolena. Tu sa osvedcili moje pitbuly. Okrem toho samy husty vlhky les. Zacali padat prve prirovnavania, ale vsetko bolo slabe. Nakoniec sme zacali zliezat k Stuzici co je je divoka riecka tecuca na Ukrajinu. Mali tam byt starocne jedle a podobne, ale nic podobne sme si nevsimli i ked divocina to bola riadna a stromy velke v skutku boli, len ci to boli skutocne jedle nikto z nas nevedel. Presli sme rieckou a vydali sa po prazcoch starych exkolajnic veducich niekedy na Podkarpasku Rus, byv. to cast 1. CSR. Prazce boli jedina vec co tu z nej ostali. Z tej CSR. Cakajuc za kazdym stromom skupinu afganskych utecencov s ukrajinskym paserakom vyzbrojenym minimalne kalasnikovom sme zacali stupat na Kremenec. Ako tradicne ma zradili nohy. Krce zacali hned v uvode a tak som si zufal, ze ma tu teraz chlapi nechaju pokapat v tieni lopuchov. Chalani vsak boli tolerantni a nedali na sebe nic znat iba mi zobrali 3 litre vody cim mi znacne pomohli. Cesta bola uplne zufala. Blativy chodnik, sama paprad vysoka aspon meter do lesa nebolo vidiet ani na 20 metrov, vsade vlhko a ticho. Pred nami perspektiva uchylne s 13 leziacimi “ceskymi” turistami, o ktorych isla fama od dvoch ochranarskych koscov polonin iducich z hrebena, a pokrocila hodina za chrbtom. Do toho hmla a nakoniec aj tma. Vtedy zacali padat zmysluplne napady ako to je Kambodza, Vietnam a odtial nebolo daleko k Saigonu. Vyliezli sme na hranici a vydali sme sa doprava, pri hranicnom kameni nasej a zlto-modrej farby sme zastavili. Nezdalo sa mi to, ale slapanim som bol taky zniceny, ze som len podal Borisovi mapu nech sa pozrie sam, ze su tam oznacene aj kamene a tento je 2 lomeno nieco. Boris kukol do mapy, zachechtal tym svojim smiechom sa a povedal, ze sme na nespravnej hranici. Mna akoby pokropili zivou vodou zacal som slapat rychlo prec len aby sme nepadli do ruk ukrajinskym paserakom. Nakoniec sme vyliezli ku kamenu oznacujucom stret troch statov a po objaveni utulne sme sa rychlo najedli a zaliezli do stanu. Boris este v tme rozlozil z listia zo zakrsleho buka ohen, ale stalo ho to uchytku s motuzikom k noziku, ktora v tom malom ohniku asi aj zhorela. Bola to jedina strata celeho Saigonu ako neskor vysvitlo. V noci sme este hodili velmi dobru filozficku debatu aj s pistaciami, ktore mi mama vlozila do vaku tesne pred odchodom cim chcela nepochybne naznacit urcitu obavu o mna, ktoru nemohla dat najavo kedze sa so mnou nebavila kvoli jednej neurobenej skuske a problemom okolo. Bolo to cool. Ta debata. 7.Jula, Ut Rano (okolo obeda) prestalo prsat. Zbalili sme veci. Sfotili sme sa pri kameni zo vsetkych stran za pomoci Holandanov, ktori sa pre mna dost uspesne tvarili ako Poliaci. Ten den sme presli nas najvacsi a ako vysvitlo aj posledny kus cesty. Krce som uz nemal, ale fyzicky mi 2x do spevu nebolo a tak som sa chcel zlozit pri jednej skupine dvoch Cechov co isli z Polskej strany (vseobecne sme z Polskej strany stretali viac ludi, zo slovenskej vlastne iba ochranarov a tych dvoch Cechov v uvode), ale bol som prehlasovany a tak sme dufali, ze najdeme pramen pod Plasou, kde mal podla mapy byt. Preliezli sme pasmo zakrslych bukov, mohylu akehosi Gladyzsa a pasmo polonin co su v podstate take vysoke travy asi po kolena tvoriace hreben. Presli sme Durkovec a zacali stupat na Plasu kde pod vrcholom mal byt ten vytuzeny pramen.Tam som uz bol dorazeny uplne a tak po odhrabani pramena a rozlozeni stanu sme sa rozhodli, ze dalej sa nejde. Stihli sme to len tak tak, pretoze zacalo znova prsat (teda zacalo vlastne liat poprchalo dovtedy) a len co sme natiahli nad stan este igelit a prikryli batohy dalsim igelitom zacalo k tomu aj fukat. Mokre veci sme vyhadzali pred stan a kaslali sme na ne, chceli sme len byt v suchu. To sme este nevedeli, ze sa nam toto miesto stane na 3 dni a 3 noci domovom. Asi by sme sa rozlozili prepracovanejsie.Inak chalani objavili v razsoche akusi protipechotnu minu s neprerazenym alobalom takze neviem, co si o tom celom mam mysliet. Asi nic. Bola na strome asi 2 m od nas. Zotmelo sa a poviem Vam vacsiu hororovu atmosku ste este nezazili. Ked potom zacal Kubo s Borisom pridavat nejake historky pricom ani ja s Magom sme nezostali bez poznamky chcelo to notnu davku kriku a podpichovania ( a hlavne fyzickej potreby) aby sme vybehli von a “pokecali s Martinou”, ktora na nas iste obdobie asi stale myslela....... . 8. Jula, Streda Den. Co s nim. Predstavte si 4 chalanov z toho dvoch po aspon 185 cm (aby som neurazil) a dvoch aspon po 175 cm a po 75-80 kg kazdy. Narvati su v stane 2x2 metre v jedinych suchych veciach co maju s obmedzenym jedalnickom a vodnym zdrojom vdialenym asi 25 metrov co treba nasobit este koeficientom 4 kedze sustavne prsalo a fukal studeny vietor pricom ani hmla nebola ziadnou vyhrou. Predstavte si ze mate 72 hodin cisteho casu na tento exces a lezite na hrebeni vo vyske cca 1000 m. n. m. asi 5 metrov od hranicneho kamena na polskej strane hranice. Urobte tento exces. Poviem Vam zazitok. Poporiadku. Vecer sme uz nejako dorazili varenim tusim polievky a pojedanim. Na druhy den to vsak bolo horsie. Rano som sa zobudil s kolenami v Misovych zakolennych jamach a s pocitom, ze sa nemozem otocit pretoze si necitim pravy bok. Najprv sa pretiahol Miso, Boris, ja a Kubo. Koincidencia bola vylucena inak by sme zvalili stan. Jeden sa pritom musel obetovat a vyjst na chvilu von skontrolovat situaciu. Nic sa nezmenilo a tak zaliezol spat a zavrel stan. Cely den sme lezali v stane a meditovali. Hrali sme “co je to?”, rozpravali o zenach, zmysle zivota, citali prirucky na prezitie, ktore dotiahol Boris a bavili sme sa na vete, ze “poslednym vychodiskom pre nezufajuceho si zalesaka je zopar krystalikov kyanidu, ktore treba mat ako rezervu stale zo sebou.” Karty uz nemali valny uspech kedze faraon sa dookola hrat nedal a nic poriadne sme vsetci nevedeli. A tak si kazdy zas nasiel svoje miestocko a spal. Cakali sme na lepsie pocasie. Nemalo prist tento mesiac. Jedlo sme stale posuvali kedze sa nevedelo dokedy budeme musiet ostat lezat. Vecer sme zase nieco povarili na varici co bol zazitok pretoze najprv sme museli vymysliet ako to previest aby jeden nemusel sediet vonku. Nakoniec ja som drzal dobre vychladenu bombu aby nezapalila stan, Miso bol sefkuchar, Kubo tusim pripaloval a Boris asistoval. Takto sme zvladli kuchtenie na vybornu. No co, den presiel. 9.Jula, Stvrtok Dalsi den a pocasie sa vobec nezmenilo. Vyzera to, ze tu pomrieme na nudu a hlad nikym nepoznany a na nasich kostiach si bude po nociach chodit Gmork z Never Ending story pravidelne brusit zuby. Kubo objavil vo flasi z vodou akehosi maleho dvojrozkoveho cervika. Zavladla panika. Najma Intergalakticky hygienik sa vsemohucne snazil vypatrat co sa nam moze stat. Nakazil tym vsetkych. Nakoniec nas Kubo potesil, ze si aspon zacystujeme pecienku a nechali sme to plavat. Doslova. Po istom case sme zaculi pri stane nejake hlasy. Boli to ochranari iduci “vyskumne” kosit, ktori vsak namiesto pokuty od nas pytali teplu kavu naco som im ponukol dva balicky instatnej kavy. Odmietli a s dazdnikmi mizli na cesticke smerom na Plasu. Intergalakticky sa vsak ozval a tak som za nimi futasil s flaskou. Ukludnili ma, ze su to indikatory cistej vody a odisli i ked ani oni samy presne nevedeli co to je zac. Zaujimave bolo, ze potom tam uz ta mala potvorka nebola a tak sme nemali ani moznost si overit ci mali pravdu. (pozn. Idem sa napit vody akosi ma tlaci pod pravym rebrovym oblukom :-) tento den sme aj dokonca “oje” Kuba. Dohodli sme sa, ze jest sa bude asi okolo 3 p.m. Zaspali sme. Ked sme sa zobudili Kubo uz suchotal, ale nakoniec sme sa dohodli na 5 p.m. Znova sme spali. Zobudili sme sa nieco po 5:30 a znova sme posunuli jedlo na 7 p.m. s argumentom, ze treba setrit pretoze nevieme kedy vyrazime. Kubo uz zacal protestovat, ze porusujeme dohodu a zacal sa “razne” dozadovat jedla. Nic naplat jedli sme tusim az notne po zotmeni. Nakoniec sme sa dohodli, ze balime a ze dorazime zvysok zasob. Ostali len vlocky a nejake drobne nechutnosti ako puding, instatna kava a pod. Znova sme vecer isli spat. Kedze s Misom som sa menil a minulu noc som “zmrzol” pri stene, uvelebil som sa medzi Misom a Borisom a zaspal som od unavy, ze som cely den neurobil ani 100 metrov. 10. Jula, Piatok Balime. Pocasie je stale na prd a tak zchadzame dole. Este som sa snazil Kuba nahovorit na presun na Duklu na zacanie schadzania Cervenej od zadu, ale naznacil mi ze na to nema naladu a tak sa balilo fest. Zacali sme zostupovat z hlavneho hrebena. Bol to zazitok pretoze padak to bol riadny a znacka bola zarastena ako hrom. Ked sme zisli dole uvideli sme skupinu-dav asi 20 turistov, z ktorych niekolko bolo oblecenych vyslovene komicky. Ked sme zazreli ten zahmleny hreben v dialke nad nami tak sme sa uchechtli, slusne pozdravili a odfotili. Nie s nimi. Ked sme to strihli “sregom” cez podmocene polia rovno do Runiny tak vyliezlo aj prve slnko. Pozbierali sme zopar nepatricnych odpadkov, ktore na mieste asi velmi bujarej oslavy zanechali domorodci a zliezli sme k prvej zastavke. Tam to bolo so spojom biedne a tak podho dalej do najblisej dediny Topole. Cestou sme natrafili na miestny obchod a tak sme sa riadne nadlabli, iba Boris ostal o hlade kedze by sa nevosiel do casoveho limitu urceneho na pauzu (trebalo nam stihnut autobus az v Topoli) a keby to riskol asi by sa posablil. Pomaly je. Presli sme miestnu postu na ktorej sa zastavil hygienik s Borisom, pricom ja s Kubom sme sli dalej v zlej predtuche zmeskaneho autobusu. Znova sme sa stretli az tesne pred dalsou dedinou Topola. Tam sa odohral “incident” s domorodcami, ktorym sme rozumeli tak kazde piate slovo. Ked sme vchadzali do dediny, obchadzali sme miestny lokal ked zrazu z neho vysla akasi babka a zrubala sa tesne pred nas. Ako spravny medici sme si povedali to je nasa sanca zachranit ludsky zivot a podho zachranovat. Vysvitlo, ze asi 60 rocna babka trocha prebrala a spadla. Zo spanku jej tiekla krv. Jedneho pobliz stojaceho chlapa som sa opytal kde byva naco mi ukazal par domov no nakoniec sa aj sama starka rozpametala a tak za doprovodu toho chlapa sme ju doviedli az domov. Kubo s Misom zbehli aj s babkou dnu a ja s Borisom sme udrziavali neviazanu konverzaciu s chlapom, ktoremu sme skoro nic nerozumeli. Stale mlel nieco o tom ako sa nam u nich paci a pod. Dokonca zacal otravovat aj chlapa, ktory vystupil z prijducej Avie a z ktoreho sa vyklul sam richtar-starosta. Ze vraj by nas mohol hodit na razcestei a podobne, ale chlap-richtar iba nieco nervozne odvrkol a siel si po svojom (nedavno som v novinach cital, ze starosta Topole bol obvineny z pasovania ludi v nejakej Avii, co vsak nemusel byt ten isty chlap kedze v jeseni sme mali komunalne volby). Nakoniec Miso s Kubom prisli ovenceny titulom “moji anjelikovia” a s vybozkavanymi rukami a hygienik aj s mokrym rukavom. Babka mu totiz “poznacila” triko svojou krvnou skupinou a predsa len cesta so zakrvavenym rukavom cez cely vychod nie je nic moc. Islo sa dalej a Kubo zmekol tesne pred zastavkou ked sa zbehol oplachnut do potoka, ktorym stekali privaly vody z kopcov z ktorych sme prisli. My sme sa len prezliekli do sice cistych, ale smradlavych veci z vaku a hned po tom prisiel bus. V nom sme sa dozvedeli, ze najlepsie je prist sem v Auguste ked je sucho a teplo. V Snine sme preskocili na vlacik a potom znova na vlak do Kosic. To vam bola sranda vystupit v kratasoch na stanici a hned vas prefukol vlazny sychravy julovy vetrik. Miso sa stretol s otcom, veci sme hodili do uschovne a islo sa do mesta na obed. Boris ma volal k svojej babke, ale nechal som to tak, nechcelo sa mi ich otravovat. Kubo isiel do Lipt. Mikulasa a Miso isiel s otcom do Kamenice nad Cirochou. Bludili sme spolu v Kosiciach ako trupici kedze sme hladali lacny a dobry podnik az ma to napajedilo (nasralo) takze som sa s chalanmi pohadal, narychlo som sa s nimi este rozlucil pricom som si kupil bagetu a isiel som si kupit listok na nejaky film na ktorom boli najlepsie titulky v uvode. (Mercury Falling alebo nieco take) Vecer som si vybral veci z uschovne kupil listok na rychlik o polnoci (juhom, pretoze to bola hodinu dlhsia trasa), posedel v cakarni, daroval jednej slecne skoro vcerajsie noviny (Narodna Obroda) a nastupil som do vlaku. Kupe boli uplne prazdne a sem tam presiel policajt nasledovany pofidernymi existenciami. V noci mi bola trochu zima a tak som x-ty krat prehadzal vak kvoli obleceniu. Rano som kupil dalsie noviny (Narodna Obroda) a pustil na zastavke asi 4 busy cislo 93. Cestou domov som sa zastavil v malom obchode, kupil par rozkov, jogurty a syr a zazvonil domovym zvoncekom (tzv. el. domovnik). Vosiel som do bytu.....Bola sobota 11. Jula, 7:15 rano...... |