IRAN 2001 (nedopracovane :-(

Toto su zapisky z Iranu v ktorom sme boli s Monikou v lete roku 2001. Vybrali sme sa tam spontanne, aby sme cestovali, videli a zazili nieco neobycajne. Inu kulturu, zvyky, obycaje, krajinu a pocit slobody aky mozte mat len pri cestovani bez pevneho planu a bez cestovky. Ked sa teraz na tuto cestu spatne pozeram mam zmiesane pocity. Z objektivneho hladiska to bola najuzasnejsia cesta aku som kedy podnikol a dozvedel som sa velmi vela o ludoch, pomeroch, prirode a kulture krajin kde nasinec tak casto nezavita. Z osobneho hladiska, kedze som nikdy takto necestoval to bola pre mna velka skola a na niektore pocity by som radsej zabudol. Ale takto to je asi z kazdou vyzvou a po jej prekonani ostava clovek o cosi pozitivne a negativne bohatsi. Som rad, ze sa nam to s Monikou podarilo zrealizovat a podielala sa minimalne polovicou na tom, ze sa tato cesta uskutocnila. Dost bolo planych kecov a precitajte si co sme pocas tych 40 dni cestovania vsetko zazili.

3. Jul 2001

Vyrazame! No teda nebolo to este take jednoduche. Najprv sme museli este dokupit a dovybavovat nejake drobnosti (vybrat peniaze za stipko a prax, zmenit posledne dolare a pod.) no nieco po 14:00 sme uz stali na perone s Monikinmi rodicmi, spuntami (to ako s jej malymi bratmi) a s batohmi. Este sme ani nestihli vybrat z vonku vagon kde si sadneme a uz sa ozvalo "Caute nechcete si prisadnut?" Bol to kamarat Kelley ohodeny do slusneho kedze cestoval do Brna (bus siel z Brna cez Slovensko no nezastavoval v BA :-( ) na skusku z nejakeho prava. Zacalo to dobre. Nahadzali sme teda bagle k nemu a rozlucili sme sa s rodicmi. Monikinmi. Moji to odsabotovali. Pohli sme sa a cesta zacala. S nou aj postrehy kto co zabudol. U mna to skoncilo na 4 veciach. Teraz si spominam uz len na toaletak. Cesta ubehla rychlo a onedlho sme vystupili v Brne. Samozrejme, ze prsalo. Nechali sme bagle na stanici u milej tetusky a sli s Kelleym do mesta. Nasadli sme Kelleyho na elektricku tusim c. 14, zistili co stoji v Brne listok na MHD a dozvedeli sa kde je lacny kusok pizze len za tusim 12 CZK. Tak sme hned aj pokupili dva. Kusky. Zohnali sme este zopar inych drobnosti, ja som zmenil dalsie prachy na dolare pricom sa dodnes nemozem zbavit pocitu, ze ma osmekli. Zasli sme na male pivo a kolu s ladom, vypisali sme tam pohladnice. Zbehli sme ich hodit a sli sme cakat na autobusovu stanicu. Po chvili cakania v cakarni ked sme sledovali oliatie jednej babenky mineralkou sme sa presunuli na peron. Tam sa uz zacali zgrupovat individua so sandalmi prip. evidentne nabalene na daleku cestu. Stali sme opodial a cakali. Zrazu bol tu. Zltucko-modry presne ako pred rokom, Mercedes A303, ladne sa pohupujuci zakotvil pri nas a po otvoreni dveri z neho vybehli presne ti isti vodici ako minuly rok. Jeden si ma dokonca aj pamatal. Narvali sme sa do busu čo sa ukazal ako chvalyhodny pocin, kedze miest bolo tak tesne akurat a obsadili sme si miesto hned za vodicom. Nebolo to vsak uplne koser sedenie lebo Monike na klukatych cestach Rumunska zacalo byt zle. sledujuc ju a cestu sme sa blizili k Istanbulu. Cesta cez balkan nestoji za popis. Dazd, obcasne zastavky na vycuranie, debata o cieloch inych "backpackerov" a jedenie zasob z domu. Prechody hranicami boli hladsie ako last year a konecne stvrtok rano okolo 7 sme dorazili do Istanbulu, mesta kde sa spaja Europa s Aziou, moderne so starym, krestanske s islamskym. Vdaka par milionom od M. stryka sme hned kupili listky na metro a elektricku pricom metro Monika komentovala lakonicky "toto je metro?". Ja som bol rad, ze sa konecne zacina realna cesta a ze som "doma". Okolo 9 sme uz boli vybaleni a vyrazili do mesta hladat cestovku do Teheranu. Po obideni jednej alebo dvoch sme zakotvili v jednej za 20 $ na dve otocenia. Ich nalepka s cislom 35 zdobi moj pas dodnes.