Boris prekvapivo po vyzve k vyrociu nasej stranky dodal prispevok o pohlade Satora na svoje aj dobrodruzstva druziny. Este dodam snad len par faktov z jeho sukromia, ze v sucasnosti je vodca smecky, ktora cita Marusku, Kubka, Boriska, Matka a Oliviu. Sekunduje mu jeho manzelka Martina.
A tu je teda prva kapitola Satorovych dobrodruzstiev z pohladu samotneho Satora. Dufajme, ze dalsie sa objavia coskoro.
I.
Jeho dobrodružná púť začala kdesi medzi Ursom a Histerom. Istá žena menom Ulena (rasou človek) z Inglandie, utiekla pred hnevom Diaglotovým do Helfie, kde sa zoznámila s krotiteľom zvierat Štusom, pracujúcim s potulnými komediantmi a cirkusantmi za pár zlatých týždenne, deravou strechou nad hlavou a miskou s jedlom. Ulena sa nechala zamestnať v cirkuse (aby bola čo najbližšie pri milom) a postupne sa vypracovala až na artistku (bola veľmi nadaná a šikovná) . Spolu s cirkusom precestovali celú Helfiu a niekedy v tejto dobe sa narodil aj Šátor. Vyrastal v v tomto prostredí v šťastnej "veľkej" rodine. Jedného pochmúrneho rána sa ocitli komedianti v malom meste Ursus. Toto chudobné mestečko, večne drancované škretími nájazdníkmi potrebovalo smiech a dobrú náladu viac ako soľ. Ten deň spravili parádne vystúpenie až hlboko do noci a keď si všetci unavení a usmiati políhali spať, prihnala sa škretia armáda zo severu a zrovnala celé mesto so zemou. Štus zomrel pri obrane mesta tak, ako väčšina ľudí z mesta. Ulena s malým Šátorom sa dostala zázrakom z mesta von za pomoci muža menom Than. Všetci traja potom putovali smerom na Hister. Cesta bola vyčerpávajúca a nebezpečná. Uprostred cesty kdesi na úpätí Karlických hôr sa Than s Ulenou záhadne stratili a Šátor ostal úplne sám. Po dvoch dňoch blúdenia lesom odpadol od vyčerpania a prebral sa až na vlastný vykrik, keď sa doňho pustila svorka vlkov. Znova omdlel a keď sa prebral, ležal v malej, ale čistej a útulnej miestnosti, vedľa jeho postele spal na stoličke muž s briadkou a špicatými ušami. Šátor bol celý ubolený a obviazaný v handrách. Šátor zasa zaspal spánkom na smrť vyčerpaných. Zobudil sa o pár dní neskôr na vôňu širiacu sa z kuchyne. Ešte stále bol ofačovaný, ale už nemal také bolesti. Obliekol si šaty starostlivo pripravené vedľa postele a poďho pozrieť, kde to vlastne je. Muž, ktorý ho zachránil bol mocný hraničiar samotár, ktorý mu nikdy nevyzradil pravé meno, ale učil ho umeniu hraničiarskemu. Šátor ho oslovoval majster, alebo učiteľ. Roky ubehli ako voda a Šátor zmocnel, nabral veľa skúseností a zručnosti. Iba škaredá tvár mu ostala ako spomienka na minulosť, všetko ostatné vytesnil do hlbokej priepasti zabudnutia. Keď nastal čas, Majster poslal chlapca do sveta, aby činil dobro a hatil zlu jeho plány.
