Malá časť veľkého príbehu očami Kysličníka:

Liečil som zranených barbarov v kováčskej dielni. Mesto Barbarov po útoku varanov bolo dosť zničené a malo veľké straty. Po robote spolu s mojimi priateľmi (Sekus, Lakaš, Šátor) som chcel otvoriť truhličku, ktorú sme našli u Zaribu. Chopili sa jej moje ruky a nejakým spôsobom som spustil ochranný mechanizmus. Niečo vybehlo a zasiahlo ma to. To niečo bolo potreté jedom. S takým jedom som sa doposiaľ nestretol. Začal mi uberať moju životnú energiu (čiže životy). Stával som sa čím ďalej tým viac malátnejším a nakoniec som upadol do bezvedomia. Po nejakom čase som sa prebudil v malej miestnosti, bol som dosť vyčerpaný. Priatelia mi pomohli postaviť sa na nohy a po nejakom čase ma oboznámili so situáciou. Z rozprávania som pochopil, že Mesto Barbarov bolo úplne zničené. ďalej, že keby nie rýchleho Šátorovho zásahu tak by som tu dnes s nimi asi nesedel (ó večná vďaka Šátor). Na druhej strane som sa cítil nejaký skusenejší (ako keby som absolvoval návštevu Orxanovej školy). Tá malá miestnosť v ktorej som sa prebudil bolo 4. poschodie veľkého hostinca v Džabare. Po najedení a napití (mal som strašný hlad a smäd) si idem doplniť zásoby do mesta, lebo ak som dobre počul tak sa chystáme na dlhú cestu do hôr. Účel tejto cesty zatiaľ neviem, ale snáď sa ho v pravú chvíľu dozviem. Návrh padol od Sekusa a Sekus vie dobre čo robí. Však ho už nejaký ten čas poznám. Odchádzame z mesta a smerujeme na sever. Večer sme došli do tvrze, kde sme prespali. Ráno sme sa vydali na celodennú cestu. Večer sme dorazili do Lazu o ktorom sme sa cestou od pútnikov dozvedeli rôzne historky o únosoch detí démonmi. Možno na tom bol nejaký kúsok pravdy, lebo čím viac sme sa približovali k Lazu tým viac boli zvieratá nervóznejšie. Zvieratá vedia vycítiť dobro a zlo. Po príchode do Lazu ma nechceli pustiť dnu. Tvrdili o mne, že som “ďábel”. Vraveli, že taký ako ja unášajú deti a robia zverstvá pred ktorými utekajú ľudia z kraja. Z najväčšou pravdepodobnosťou sa jednalo o škretov na ktorých sa podobám (mojou veľkosťou i trochu výzorom) ale mohla to byť rasa mne podobná, čo je dosť nepravdepodobné. Pochybujem o druhej alternatíve aj keď ma to čoraz viac zaujíma. Možno, že vážne tu žijú ľudkovia mne podobný. Uvidíme a pobrali sme sa spať pod šírim nebom. Noc prebehla bez problémov aj vďaka obyvateľom Lazu, ktorý zahnali hladnú vlčiu svorku. Ráno sme sa vydali na cestu do obávanej džungle. Okolo obeda sme dorazili na hranicu džungle. Bol to veľký les v ktorom rástli nielen obrovské stromy, aké som v živote nevidel, ale aj množstvo rozmanitej zelene. Proste niečo nádherné. Stáli sme pred džunglov a Sekus ku mne pomali prišiel ako keby mi chcel zvestovať nejakú zlú správu. Začal mi hovoriť o tom národe ktorý žije v džungli. Povedal, že ľudkovia ktorý tam žijú nemajú radi rôzne dostupné rasy. Ako jediný v družine som nebol človek alebo jemu podobný a tak som tú úlohu prijal. Bál som sa, ale niečo neznáme ma hnalo vpred (poznanie neznáma).